Domov / Hlavná strana / Nezaradené / Zlodejstvo ako národná idea

Zlodejstvo ako národná idea

kapitola 1: Rad na predaj vlasti

Na začiatok si predstavme takýto obraz. Metropola Slovenska, hlavné námestie, polnoc, svetlá sú z nejakých dôvodov zhasnuté.

Otvorené sú iba dva stánky na opačných koncoch námestia.

Na jednom žiari vývesná tabuľa:  „Registrácia tých, ktorí chcú predať Slovensko a Slovákov. Platíme hneď a veľa“.

Na druhom stánku visí iná výveska: „Registrácia tých, ktorí sú pripravení obetovať sa pre Slovensko a Slovákov. Odmena – večná sláva, spomienka vďačných generácií a pamätník v Komárne na moste cez Dunaj“.

Rad ku stánku, kde sa zapisujú tí, ktorí chcú predať Slovensko a Slovákov tvorí hučiaci mnohotisícový dav. Hoci je tma, ľudia si v rade zakrývajú tváre veľkými čiernymi okuliarmi, spustenými šiltmi, ženy sa halia do šatiek – predstierajú, že je im to nepríjemné, dokonca, že sa hanbia. Poniektorí si kúpili a navliekli karnevalové masky, ktoré veľmi draho predávajú prešibaní podomoví obchodníci, hovoriaci nezrozumiteľným jazykom. Tí, čo chcú predať vlasť v maskách, sa správajú sebaistejšie a vytláčajú ostatných.

Náhle sa zo stánku rozlieha hlas registrátora: „Tí, ktorí chcú predať deti na orgány, nech sa postavia do zvláštneho radu. Dvojnásobná sadzba“.

Rad sa dá do pohybu a začína sa tlačenica. Muži rozrážajú ženy a vrhajú sa k dvojnásobnej sadzbe, ženy sú v pomykove.

Zato pri druhom stánku je situácia pokojná. Zopár podgurážených starcov sa háda o tom, na akom cintoríne budú pochovávať hrdinov a či Maďari dovolia tým, ktorí sa obetovali pre Slovensko a Slovákov postaviť pamätník na moste v Komárne. Tváre si tu nikto nezakrýva, ale ani obetovať sa nikto nezapisuje.

kapitola 2:  Všetky vlasti v Európe sú už dávno vypredané

Za miesto deja som si pre úvodný obraz vybral hlavné námestie v Bratislave iba preto, že reč bude hlavne o Slovensku a Slovákoch. V skutočnosti by podobným miestom deja s ešte väčším úspechom mohlo byť akékoľvek iné európske hlavné mesto. Ak by sa takéto stánky otvorili na námestí svätého Štefana vo Viedni, nevedno, či by slávny chrám vydržal pod náporom chtivých.

V Prahe by na Václavskom námestí zostali iba ruiny, spod ktorých by vytŕčalo špinavé kopyto slávneho koňa. Vo Varšave by bola zničená pompézna výšková budova, kópia jednej z moskovských a predavači chlebíkov a majitelia mobilných toaliet by rozprávkovo zbohatli. V Berlíne by státisíce Turkov, Kurdov a Rusov, ktorí tu žijú, od radosti zmietli celé centrum so starými i novými ríšskymi snemami a pamätným hraničným priechodom Checkpoint Charlie.

V Paríži na Champs Élysées by vyšiel milión čiernych Parížanov a nepustil by do radu, kde sa predáva vlasť, ani jedného z bielych Francúzov – a tých bielych Francúzov, ktorí by sa rozhorčovali nad tým, že im zakazujú predať to čo je ich rodné a krvou veľkých predkov zaplatené, by demokratická tlač obvinila z rasizmu.

Prejdime však teraz od sladkých fantázií k surovej realite. Predať svoju vlasť sa v Európe nikomu nepodarí, lebo sú už tam dávno vypredané.

V Európe v súčasnosti neexistujú nijaké národné idey – vytrhli ich aj s koreňom. Existuje iba neduživá frakcia pod názvom Európa národov v europarlamente. V Európe to vôbec s ideami vyzerá zle – prakticky nie sú. Okrem tých banálnych, všeľudských.

Teda primitívne lživých jarmočných obrázkov o prosperite Európskej únie, na ktoré vábili a zvábili do Európskej únie nových „postkomunistických“ členov. Prečo Európska únia bude prosperovať, sa dnes už nikto nechce vysvetľovať. Hojnosť a prosperita Európy v oficiálnej ideológii euroúradníkov dosiahla to isté postavenie, kde sa pred nejakým časom nachádzal obraz budovania komunizmu v jednej konkrétnej krajine – Sovietskom zväze.

Ako vybudujeme komunizmus, prečo a načo ho budujeme, to nevie nikto. Čo vlastne je komunizmus, ktorý akoby budujeme – tým viac nikto nevie. Všetci dostanú podľa potrieb, potom ich doženú a ešte aj pridajú.

Ale vodcovia ako papagáje opakujú: komunizmus zaručene vybudujeme. A s vodcami sa nikomu nechce hádať. Keď komunizmus, tak komunizmus. Prekvitajúca v rámci EÚ Európa – čo už, nech si len kvitne ako ruža, dobre jej tak.

Pravda, v Európe existujú idey skryté, vytúžené, o ktorých nikto nahlas nehovorí, ale všetci vytrvalo premýšľajú. A nielen rozmýšľajú, ale snažia sa ich uskutočniť v živote, zem priam ryjú nosom, aby sa rozprávka premenila na skutočnosť.

O týchto tajných, ale masových a celonárodných ideách bude reč.

kapitola 3:  Ukradnúť v starej Európe už niet čo

Zbohatnúť a vychutnávať si bohatstvo – taká je hlavná a večná idea starej Európy, pokým sa večnými zdajú peniaze, ozajstné božstvo Európy, skutočné náboženstvo Európanov, ktoré celkom úspešne rozšírili na celý svet, v ktoré veria a podľa ktorého žijú. Čím viac peňazí, tým bližšie si k Bohu.

Načo peniaze? Aby bol dom s muškátmi na oknách, Mercedes vo dvore, dovolenka nie v Turecku, už okupovanom ruskými turistami, ale na Seychelských ostrovoch, kam sa Rusi ešte len vkliňujú. Aby prišla sýta staroba, kvalitné liečenie, pompézny pohreb.

Hľa takáto prostá a vytúžená je idea pre široké masy Európanov, v ktorej niet nič nové ani zlé, okrem jedného – uskutočniť ju, je čoraz zložitejšie.

Peňazí tlačia Yankeeovia stále viac akoby pre všetkých, no bohatstva z toho akosi nepribúda.

Koľko Európanov si v súčasnosti môže reálne vychutnať svoje bohatstvo?

Dokonca aj v tých najbohatších európskych krajinách je to zanedbateľná menšina. Pričom táto menšina svoj blahobyt nezískala, nezarobila si naňho, neukradla ho – ale jednoducho ho zdedila od predošlých pokolení. Od dedov a otcov, ktorí dobývali, zarábali a kradli. Ale aj títo bohatí dedičia si svoje peniaze ani tak nevychutnávajú, ako sa o ne trasú a znepokojene hľadia do hmlistej diaľky. Majú čo stratiť a tieto straty vyzerajú zo dňa na deň hrozivejšie.

Kto môže v starej Európe zbohatnúť?

Pre nebohatú alebo chudobnú väčšinu sú perspektívy zbohatnúť matné tak, ako nikdy predtým, hoci v obohacovaní sa vidí, ako prv, zmysel života. Čím bohatšia je európska krajina, tým menej nádejí zbohatnúť majú tí, čo sú chudobní. Bohatí sú tam bohatýmidávno, chudobní sú dávno chudobní. Prečo?

Pretože zlodejstvo je jediná zaručená cesta k bohatstvu, konkrétne ona tvorí základ všetkých slávnych rodových európskych majetkov – no ukradnúť niečo v starej Európe sa dá už len ťažko.

Všetko je už dávno rozkradnuté predkami súčasných bohatých. Dostávame poburujúci, najmä pre bystré ruské oko, obraz – ukradnúť niečo v Európe prakticky už niet čo. Nie sú suroviny, ani kolónie.

Iba štátny rozpočet, ktorý dokážu píliť dediční magnáti spolu s dedičnými štátnymi úradníkmi, ktorí dávno obsadili všetky skulinky. Rozpílenie štátneho rozpočtu v Európe, sa zatiaľ za krádež nepovažuje, hoci sa na ňu veľmi ponáša. Odtiaľto, z tohto miesta vyrastajú nohy slávnej európskej čestnosti, ktorou sa po stáročia nadchýnajú naivní Rusi, bez toho, aby chápali podstatu.

Európania nekradnú, pretože niet čo u nich kradnúť. Okrem domov s muškátmi, áut vo dvore a hypoték na tridsať rokov. Teda okrem drobných maličkostí.

Ale keď sa ešte dalo čo odniesť, čestní Európania kradli zo všetkých síl. Vo svojich veľkých revolúciách, či už to bola Anglická alebo Francúzska sa rozkrádali stáročné feudálne úspory a robilo sa to veľmi kruto.

Potom prišli koloniálne výdobytky – kolónie kradli surovo a nemilosrdne, ako by to dobrodušným Rusom ani na um nezišlo.

Rúbali sa Európania navzájom hlava-nehlava v storočných a tridsaťročných vojnách a najmä v svetových, rúbali sa zarputilo a cieľavedome – kým sa bolo prečo rúbať. Potom prišli naše šťastné časy – a obyčajný človek nemá v Európe už čo ukradnúť, a ľudia sa dávno bojovať odnaučili. Kam sa len pozrieš, všade samé prekážky.

kapitola 4: „Svine politici kradnú!“

Tak ako bolo sľúbené, v svojom rozprávaní so sa dostal ku Slovensku, aby som pomenoval ozajstné skryté, vytúžené idey, ktoré ovládajú umy Slovákov. Zdôrazním, Slováci v tom nie sú originálni a ak sa aj odlišujú od svojich postkomunistických bratov, potom v tú lepšiu stránku.

Sú skromnejší, svedomitejší – krajina je malá, všetci sa tu poznajú. Keď na jeseň roku 1989 československá nomenklatúra tak nečakane a pokorne odovzdala svoju moc odvážnym intelektuálom, ktorí akoby povstali, ideí na Slovensku bolo nadostač, jedna krajšia ako druhá. „Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou!“ hlásal vtedy zamatovo nežný hrdina Václav Havel a pustil sa predávať Čechov a Slovákov tak vehementne, že dohnať ho úrovňou predajov sa zatiaľ nepodarilo ani kniežaťu Schwarzenbergovi.

Uplynulo dvadsať rokov a víťazstvo pravdy a lásky už nespomína nikto, ani z oblizovania unavený Havel. Teraz sa hovorí niečo úplne iné. „Svine politici sa zaoberajú iba tým, že sa hryzú o miesta pri válove!“ tak hovoria prakticky všetci, vrátane samotných politikov.

„Svine politici kradnú!“
„Svine politici dostávajú veľké platy a nič nerobia!“
„Tí politici sú jednoducho svine – vždy, všade a vo všetkom!“

Tak sa dnes hovorí na Slovensku. Ale po týchto nasrdených rozhovoroch, mnohí tichučko pre seba dodávajú: “O čo som ja horší od Joža Mrkvičku, toho hnusného ožrana, ktorý sa dostal k válovu, hneď si kúpil nový Passat a teraz stavia synovi dom. Prečo Jožo môže byť pri válove a ja nie? Veď ja by som všetko robil lepšie a aj kradol by som menej.“

Masy na Slovensku začínajú hľadať spravodlivosť vo všeobecne panujúcom zlodejstve a dožadujú sa svojho podielu v rozkrádaní. V tomto spočíva hlavný rozdiel medzi mladou Európou a starou, kde chudobný človek od narodenia pozná svoj chudobný osud a nekuje napoleonské plány ako preniknúť do predstavenstva oceliarskeho giganta.

Zato na Slovensku sa takéto plány kujú. Vyšvihnúť sa z biedy medzi „aristokraciu“, o tom sníva div nie celé uvedomelé obyvateľstvo, pretože existuje množstvo živých príkladov, ktoré sa veľmi žiada napodobniť. A smer tohto prelomu poznajú všetci – prostredníctvom čestných, otvorených a demokratických volieb sa všetci vrhajú do špinavej politiky, kde svine politici kradnú.

Masy sa vrhajú do politiky v presvedčení, že k válovu púšťajú iba svine. Každé nové voľby na Slovensku zaťahujú do zápasu o šancu stať sa politikom, teda v celonárodnom chápaní zlodejskou sviňou, stále širšie ľudové masy. Toto sa stáva naozaj národnou ideou – byť politikom a vychutnávať si bohatstvo. Myšlienka čisto utopická, no vskutku ľudová.

Utopická pre väčšinu preto, lebo neexistuje taký veľký válov, ktorý by umožnil, aby sa politikmi stali všetci obyvatelia krajiny. Napokon aby bolo niečo, čo sa dá ukradnúť, toto niečo musí niekto vytvoriť. Reálna je ale pre úspešných jednotlivcov a skupiny, ktorým je podľa demokratických pravidiel súdené prebiť sa k ťažko skúšanému štátnemu vemenu a opäť nebohatému Slovensku dokazovať spravodlivosť starej múdrosti: neexistuje taký chudobný štát, aby sa v ňom nedalo niečo ukradnúť.

Približne pred rokom, v tom čase ako poslanec slovenského parlamentu, som dostal anonymný mail, autor ktorého mi s trpkosťou a horúcou závisťou napísal: „Ak by som sa stal poslancom parlamentu, zabezpečil by som seba a svojich potomkov na päť ďalších generácií“.

Musím tohto autora sklamať – nie všetci poslanci slovenského parlamentu dosahujú takéto rozprávkové výsledky. Sú medzi nimi aj takí, ktorým nie je ľahostajný osud Slovenska a slovenského národa. Dokonca existuje aj taký čudák, ktorý míňal svoju poslaneckú výplatu na portál na internete, ktorý by bol prístupný a bezplatný pre všetkých.

Dokonca si dovolím celkom revolučné vyhlásenie – nie všetci politici sú svine.

Vyznelo by to príliš urážlivo vo vzťahu k voličom, ktorí ich do politiky priviedli. Ľudia v politike, tak ako všade, sú rôzne.

kapitola 5: „ Privatizácia ako hlavný zdroj zlodejstva“

Privatizácia ako národná idea
Privatizácia ako hlavný zdroj „svinského zlodejstva politikov“

Chcel by som zhrnúť svoje mnohoročné úvahy o postkomunistickej privatizácii, ktoré sú čitateľom mojich textov známe. Podstata privatizácie v súčasnosti už nie je hmlistá, táto podstata je prístupná ponímaniu a chápaniu. Privatizácia bola hlavnou a jedinou národnou ideou, ktorú prijali a realizovali postkomunistické štáty, porazené v studenej vojne. Realizovali, neuvedomujúc si podstatu, s výnimkou zopár zasvätených, a preto mlčanlivých jednotlivcov. Podstata je takáto: Západ (západná Európa a USA) kradne Východu (štáty bývalého ZSSR a Varšavskej zmluvy) tzv. „celonárodné“ vlastníctvo, ktoré ešte donedávna bolo vlastníctvom okrádaných štátov Východu, ale stalo sa vlastníctvom súkromných osôb, korporácií a štátnych spoločností Západu.

Privatizácia – je krádež tisícročia zabalená v pokrčenom obale táranín o „neefektívnosti totalitného socializmu“. Obrovské vlastníctvo štátov sovietskeho bloku začalo po nežných revolúciách a pučoch prakticky bezplatne prechádzať do rúk západných vlastníkov. Pričom na území bývalého Sovietskeho zväzu bol tento proces neukončený, pozastavený, v Rusku odklonený iným smerom – veľmi rýchlo sa tam zaviedli vlastní oligarchovia a neskôr siloviki (силовик – neoficiálny termín, široko používaný od 90. rokov; označujúci vysokopostaveného úradníka (vojaka), patriaceho k tzv. „silovému bloku“, pod ktorým sa obyčajne rozumejú ministerstvá a úrady priamo podliehajúce, podľa federálneho zákona „O vláde“ prezidentovi Ruskej federácie, pozn. prekl.), ktorí oligarchov prinútili deliť sa a ktorí sa starali o osud veľmoci s cieľom vlastného prežitia.

Siloviki v Rusku nabrali toľko reálnej sily a k moci sa dostali preto, lebo ich viedol inštinkt prežitia, ten zakladný inštinkt, ktorý hýbal bude hýbať Dejinami.

Napríklad ešte ako malý chlapec, ktorý veľmi nechcel, aby ho rozdrvila húf podgurážených strelcov, Peter I. založil svoje „vojsko pre zábavu“ (потешное войско – najskôr vzniklo a bolo určené pre zábavky malého cároviča; počet „potešnych“ spočiatku neprevyšoval 50, neskôr sa rýchlo rozrástol, pozn. prekl.), z ktorého sa neskôr utvoril Preobraženský pluk. Mladý cár Peter I. chcel prežiť a najprv sa vyzbrojil sám. Neskôr vyzbrojil celé Rusko a zlomil chrbát najväčšiemu európskemu dravcovi tých čias švédskemu kráľovi Karolovi XII. Prežiť chceli aj ruskí siloviki, a preto si vytvorili vlastnú hierarchiu, našli si vodcu, výsledkom čoho ruské surovinové bohatstvo, ropa a plyn, zatiaľ neprešli do rúk Západu, hoci sa Západ veľmi snažil. Zato vo východnej a strednej Európe privatizácia prešla ako po masle. My vám, „mladým Európanom“, venujeme členstvo v NATO, EÚ a schengenskú zónu a vy nám na oplátku darujete štátne vlastníctvo. V prípade Československa to znamenalo vcelku vyspelý priemysel, poľnohospodárstvo a infraštruktúru.

Asi takáto „výmena“ sa uskutočnila vo východnej a strednej Európe – mydlové bubliny sa vymenili za závody a fabriky. Sklíčka na ostrov Manhattan. Všetko ostatné sú len detaily procesu, dôkladne prežuté niektorými autormi v súčasnom Rusku, tak v termínoch marxizmu-leninizmu, ako aj novej terminológii neokolonializmu.

Nie v termínoch je však pes zakopaný, ale v samotnej podstate – Západ využil slabosť vládnucej triedy Východu a ukradol od neho to, čo Karl Marx označoval ako „výrobné prostriedky“.

Privatizácia na Východe je výsledkom porážky sovietskej ríše v tzv. studenej vojne, podobný tomu, keď Sovietsky zväz vyvážal z porazeného Nemecka závody. V súčasnosti nebolo treba už nič vyvážať – porazeným dali „chlipnúť si slobody“ a oni sami všetko odovzdali a súhlasili stať sa nádenníkmi v svojej zemi. Hlavná príčina porážky sovietskej ríše spočívala v neschopnosti poststalinskej sovietskej nomenklatúry, stagnačnej sýtej brežnevovskej éry, ktorá nenašla ani vodcu, ani ideu. Sovietski vodcovia schudobneli na ľudí a na myšlienky – a s celonárodným nadšením prijali „reformátora“ judáša- Gorbačova, ktorému navždy prischne hanba za rozpad veľkej krajiny. Ktorý jediným gestom „daroval“ Západu východnú Európu spolu so strednou. Dar bol prijatý Západom vecne a bez zbytočných slov. Darovaným národom Západ zase venoval privatizáciu ako národnú ideu. Privatizácia otvorila éru totálneho zlodejstva, ktorá sa ešte neskončila. Privatizácia pritiahla k „moci“ nové „elity“, „slobodne volené“ za pár drobných, ktoré Západ odštipol zo svojej bohatej privatizačnej koristi. Na konci tejto éry privatizácie všetci v danej chvíli žijeme. Všeobecné zlodejstvo, ktoré sa tak všetkým nepáči na Slovensku alebo v Česku, je logickým produktom konca privatizačnej éry.

Národ dvadsať rokov učili rozkrádať štátne vlastníctvo na príkladoch najúspešnejších privatizérov a ich okolia. Národ sa to naučil a zorientoval sa. Dorástla mládež, ktorá okrem zlodejstva nič v živote nevidela, zlodejstvo berie ako normu a socialistickú minulosť rodičov považuje za zločineckú. Aj mládež žiada svoj podiel.

Ale kradnúť už niet čo. A tak to vychádza tak, že množstvo pripravených érou privatizácie, zrelých, vyškolených kádrov ruve na kúsky zvyšky nejakého penzijného fondu, ktorý úplnou náhodou ešte nebol celkom predaný západným bankám.

Kto je vinovatý v tom všetkom, čo sa udialo? Takto sa radi pýtajú moji čitatelia a žiadajú odpoveď a trest. Spravodlivo súdiac, v roku 1989 nikomu zo Slovákov ani len na um nezišlo, že Gorbačov ich odovzdal na Západ ako prídavok k Nemcom, za čo sa mu dostalo od Helmuta Kohla a Georgea Busha staršieho vrelej vďaky. Je pohodlné všetko zvaliť na Gorbačova, ktorý potom všetko zvalí na svojho vychovávateľa z KGB Andropova, ktorý, ak by žil, obvinil by Brežneva, a ten by zase ukázal na Chruščova. A potom by všetci spoločne prstom ďobli do súdruha Stalina – on za to môže. Na Slovensku nemá význam hľadať vinníkov. Zadul vietor z Východu – a vznikli hutnícke giganty a tankový priemysel. Zadul vietor zo Západu – a krajina bola zabudovaná bankami a supermarketmi. Vinní vo všetkom budú úsilím demokratickej tlač svinepolitici, ktorí kradnú. Hoci to, čo bolo nakradnuté slovenskými politikmi, je púhe zrnko v rozsahu celej privatizácie.

Aj to je pohodlné riešenie, ktoré pravda, nič nerieši.

Privatizácia už patrí minulosti, Západ už zlízal a strávil všetky bohatstvá Východu, ale bohatším sa z toho nejako nestal. Západ je v kríze, ktorú on sám vytvoril. Na Východe vsak sa všeobecné zlodejstvo skončí, keď si široké masy naučené kradnúť, uvedomia prostú pravdu –štátna kasa je prázdna, viac kradnúť niet kde.
Čo bude potom?
Ako ďalej žiť, čo robiť?

autor: Sergej Chelemendik

 

O oliolijanko

Jeden komentár

  1. velmi dobre opisany stav sucasnej spolocnosti a tiez rodin a vztahov medzi ludmi…:(

Pridaj komentár