Domov / Hlavná strana / Komentáre / Židovská motivácia Stephena Jaya Goulda : Prirodzená selekcia iným menom

Židovská motivácia Stephena Jaya Goulda : Prirodzená selekcia iným menom

Stephen Jay Gould zaujíma popredné miesto v zozname etnicky motivovaných pseudovedcov, ktorých spomínam v knihe „Kultúra kritiky“. Keď čítam jej druhú kapitolu, kde sa mu venujem, tak som stále zarazený tým aké množstvo evolučných biológov vníma Goulda ako šarlatána a sú ochotní to i verejne povedať. Komentár Johna Maynarda Smitha to vystihuje dokonale:

Gould býva ne-biológmi vnímaný ako popredný evolučný teoretik. V kontraste s tým väčšina evolučných biológov, s ktorými som mal možnosť diskutovať, nazerá na neho ako na muža, ktorého myšlienky sú tak zmätené, že sotva stoja za to, aby sa nimi niekto zaoberal…Na tom všetkom by až tak nezáležalo nebyť toho, že dáva ne-biológom veľmi falošný obraz evolučnej teórie.“

Gouldova dôležitosť vyplývala z jeho pozície na Harvarde ako i z jeho prístupu do médií (Na Gouldovom mieste pre politicko-korektnú popularizáciu evolučnej biológie na Harvarde v súčasnosti sedí Steven Pinker). V Kultúre kritiky“ som zdôraznil jeho očividnú politickú motiváciu a jeho očierňovanie viacerých vedcov z 19-teho a skoršieho 20-teho storočia akým bol napr. Samuel George Morton.

Pointou je, že Gouldova politická motivácia, jeho nedostatok akademickej kredibility a jeho podvodné využívanie zdrojov boli už dobre známe pred štúdiou z roku 2011, ktorá dokazuje, že Gould s najväčšou pravdepodobnosťou spáchal vedecký podvod vo svojej analýze Mortonových dát týkajúcich sa rasových odlišností vo veľkosti lebiek (pozri „Stephen Jay Gould : Ďalší Judáš Iškariotský, Brutus a Cassius v diablových ústach v strede pekla.“).

Ale Gould je židovský intelektuálny hrdina, takže nie je prekvapujúce vidieť pokusy o jeho rehabilitáciu. Benjamin Ivry sa o to pokúša vo svojom článku vo Forwarde, avšak začína s mylním tvrdením, že Gouldovým jediným intelektuálnym prehreškom bolo jeho očiernenie Mortona. Každopádne nám vo svojom článku poskytuje dobrý materiál ukazujúci Gouldovu silnú židovskú identitu. V skutočnosti nám názov článku „Evolučná biológia po Auschwitze“ dáva zmysel, len ak tu je hlboké prepojenie medzi Gouldovou prácou ako evolučného biológa a jeho židovskou identitou.

Podarilo sa mi nájsť dôkaz pre Gouldovu židovskú identifikáciu – vieme, že bol vychovávaný v židovskej radikálnej subkultúre v New Yorku, kde bol radikalizmus silnou súčasťou mainstreamovej židovskej identity. Gould mal silnú väzbu k židovskej kultúre a mal typicky uplakaný pohľad na židovskú históriu, vrátane falošného pohľadu, že hereditaristické myšlienky o IQ viedli k imigračným reštrikciám a následne i k masovému vraždeniu Židov počas holokaustu.

Ivry rozširuje Gouldovu židovskú identifikáciu, keď poznamenáva, že holokaust nebol pre Goulda iba nejaká vzdialená historická tragédia. V knihe „ I have landed“ si všíma nasledovné:

„Sotva potrebujem menovať spaľujúce udalosti generácie mojich rodičov, ktorá každému pripomenula, že súčasná akceptácia Židov v spoločnosti by nemala plodiť samoľúbosť.“

Napriek tomu, že bol Gould milovníkom hudby a fanúšikom Johanna Sebastiana Bacha, tak poznamenáva: „Vyhýbam sa Bachovým anti-semitským textom z „pašií“, pretože sú vyjadrením tých najhorších aspektov našej obvyklej povahy a pretože tieto slová predstavujú dnešnú smrť a spúšť.“

V ďalšej – nedávno opätovne vydanej – knihe „Leonardo’s Mountain of Clams and the Diet of Worms“ sa Gould pýta „ako je možné, že napriek európskej histórii mohli kultivovaní Nemci páchať takú neprávosť ( t.j. antisemitizmus) z ich vlastnej slobodnej vôle (a so zjavným morálnym pokojom a intenzitou vyplývajúcimi z domnelého významu)?“

Ivry pojednáva o eseji, v ktorej Gould otvára nevedeckú, ale podstatnú otázku ako zaistiť, aby sa holokaust nezopakoval.“ Gouldova práca o rase a IQ sa naozaj zdá byť motivovaná práve týmto cieľom.

Ivry poznamenáva, že Gould sa stal typickým „biológom po Auschwitze“ definovaným kreatívnou úzkosťou, aby mohol porozumieť a popísať desivý svet, ktorému kedysi vládli dinosaury alebo kde sa nedávno uskutočnil horor holokaustu. V rovnakej kapitole sa Gould venuje tomu ako vo Wannsee protokole z roku 1942, v ktorom bol vypracovaný a racionalizovaný plán pre holokaust, Adolf Eichmann nesprávne použil termín „prirodzená selekcia“ pri popise Židov, ktorí mali byť zmasakrovaní. Gouldov život bol založený na krásach vedy a obzvlášť príťažlivosti k tomu ako objavy Charlesa Darwina korešpondovali s realitou prírodného sveta. Reagoval však agresívne, keď bol Darwin citovaný v tomto kontexte, vysvetľujúc čitateľom:

„Možno nevidíte špeciálnu poctu v tejto krivke (zapustenú v takom maximálnom zle). Ale čo môže byť viac bolestivé ako krivda voči jednému z vlastných detí alebo perverzia pre zlomyseľný zámer privilegovaných v osobnom svete?… čo mohlo byť viac neprirodzené, viac irelevantné k Darwinovmu procesu ako zložito naplánovaná vražda a vyhladovanie niekoľkých miliónov ľudí ľudskými technológiami?“

Problémom je však to, že génové zmeny sa u ľudí bežne vyskytujú kvôli artefaktom (ľudským výtvorom) a technológii, ktorá mohla vzniknúť vďaka veľkému ľudskému mozgu, či už pre jej opis niekto chce alebo nechce použiť slovné spojenie „ prirodzená selekcia.“ U ľudí nemôže byť evolúcia (zmeny v génových frekvenciách) pochopená bez uvažovania o efekte ľudskej kultúry. Očividným príkladom je selektívny efekt nadradenej vojenskej technológie, ktorá behom ľudskej histórie umožnila napríklad dobytie Severnej Ameriky Európanmi. Útok bolševikov proti ruskému národu bol rovnako umožnený technológiou 20-teho storočia, ako aj ideológiou triedneho boja, ktorá legitimovala nenávisť, pomstu a zničenie triednych nepriateľov.

Celá pointa knihy „Kultúra kritiky“ je v tom, že o ľudskú evolúciu sa bojuje vo sfére ideí a že židovské intelektuálne hnutia na ľavom spektre propagovali najmä myšlienky kultúrneho pluralizmu (v súčasnosti nazývaného multikulturalizmus) a úpadok evolučného uvažovania v sociálnych vedách, pričom tým prispeli k ohromnej strate kultúrneho sebavedomia Západu. Boli hlavným komponentom obrovského rozkladného evolučného nešťastia pre Európanov (pozri s. 248 ako tieto myšlienky uľahčili zmenu v imigračnej politike začínajúcu nešťastným imigračným zákonom z roku 1965, ktorý prispel k dramatickej zmene demografického profilu USA –http://www.kevinmacdonald.net/CofCchap7.pdf).

Táto zmena v politike viedla k obrovskému poklesu v pomernej frekvencií európskych génov. Či už to niekto chce alebo nechce nazvať prirodzenou selekciou, tak to zaiste má rovnaký efekt ako prirodzená selekcia v prírode. Na ideách jednoducho záleží.

Gould bol popredným hlasom židovskej intelektuálnej ľavice, ktorá výrazne prispela k úpadku darwinizmu v sociálnych vedách. V tomto smere môže byť jeho životné dielo videné ako evolučný boj v prospech jeho vlastnej (etnickej) skupiny proti jeho domnelým nepriateľom – ľuďom európskeho pôvodu, ktorých vinil za ich historické proti-židovské postoje a v konečnom dôsledku i za holokaust. Mám menšiu pochybnosť o tom, či pociťoval radosť z biologického úpadku Západu, ktorý bol zjavný už predtým než zomrel a o jeho malej hrdosti z toho akú úlohu zohral v tomto procese. Ako biológ si musel byť istotne vedomý dlhodobých dôsledkov pre Európanov a ich kultúru. Vyhynutie bolo koniec koncov osudom väčšiny druhov, ktoré existovali.

autor: Kevin MacDonald
zdroj: The Occidental Observer
preklad: Aman, protiprudu.org

O Roland Edvardsen

2 komentáre

  1. citujem zo samého článku:
    „väčšina evolučných biológov, s ktorými som mal možnosť diskutovať, nazerá na neho ako na muža, ktorého myšlienky sú tak zmätené, že sotva stoja za to, aby sa nimi niekto zaoberal…“

Pridaj komentár