Domov / Hlavná strana / Zábava / Žid v tŕní

Žid v tŕní

Jacob_und_Wilhelm_GrimmŽil kedysi boháč, ktorý mal sluhu a ten mu oddane a poctivo slúžil. Každé ráno vstával ako prvý z postele a večer sa ukladal k spánku ako posledný. Kedykoľvek sa vyskytla ťažká práca, ktorú nikto nechcel vykonávať, vždy sa ponúkol ako prvý. Nikdy sa na nič nesťažoval, vždy bol so všetkým spokojný a šťastný.

Keď sa končila jeho ročná služba, jeho pán mu nedal žiadnu plácu, premýšľajúc: „To je najchytrejšie, pretože na ňom ušetrím. Opustiť ma neopustí, ale rád zostane pre mňa pracovať.“

Sluha nepovedal nič, ale pracoval i druhý rok tak, ako predtým, a keď na konci toho roku opäť nedostal žiadnu plácu, i tak ostal bez sťažovania sa. Keď prešiel tretí rok, pán sa zamyslel, vložil ruku do kapsy, no nevytiahol nič.

No tentokrát sluha povedal: „Pane, slúžil som ti poctivo tri roky. Buď taký dobrý a daj mi, čo mi po práve náleží. Chcel by som byť na svojom a vidieť svet.“

„Áno, môj dobrý sluha,“ odvetil starý lakomec. „slúžil si mi bez ponosovania sa, a budeš vhodne odmenený.“ S týmto siahol do kapsy, a potom odrátal tri haliere, jeden za každý rok, povediac: „Tuná, jeden halier za každý rok. To je veľká a bohatá odmena. Iba pár pánov by ti toľko zaplatilo.“

Dobrý sluha, ktorý len málo rozumel peniazom, vložil svoje bohatstvo do kapsy a premýšľal: „Ach, teraz, keď mám plný mešec, prečo by som sa mal trpiť a trápiť sa ťažkou prácou?“

A tak sa vybral na cestu, do kopca, z kopca, spievajúc a skáčuc pre radosť.

Keď prechádzal okolo húštiny, vystúpil z nej malý trpaslík a zavolal naňho: „Kam kráčaš, veselý bratu? Zdá sa, že ťa nič netrápi.“

„Prečo by som mal byť smutný?“ odvetil sluha. „Mám všetko, čo potrebujem. Trojročná pláca mi cinká v kapse.“

„Aké veľké je tvoje bohatstvo?“ opýtal sa ho trpaslík.

„Aké veľké? Tri haliere v skutočných peniazoch, presne prepočítané.“

„Počuj,“ povedal trpaslík. „Som chudobný a v núdzi. Daj mi svoje tri haliere. Nemôžem už pracovať, ale ty si mladý a ľahko si na svoj chlieb zarobíš.“

Pretože sluha mal dobré srdce a mal s trpaslíkom zľutovanie, dal mu svoje tri haliere, povediac: „V mene Božom, nebudú mi chýbať.“

Nato trpaslík povedal: „Pretože vidím, že máš dobré srdce, splním ti tri želania, za každý halier jedno a tie sa splnia.“

„Aha,“ riekol sluha. „konáš zazraky. Nuž, teda, ak je to tak, ako prvé by som chcel fúkačku, ktorá zasiahne všetko, na čo namierim; po druhé, husle, na ktoré, keď zahrám, každý, kto ich bude počuť, bude musieť tancovať; a po tretie, všetko o čo požiadam, bude splnené.“

„Všetko toto budeš mať,“ povedal trpaslík. Siahol do húštiny, a predstavte si – vytiahol husle a fúkačku, všetko akoby vopred pripravené. Dal ich sluhovi a povedal: „Nikto ti neodoprie nič, o čo požiadaš.“

„Po čom viac by mohlo moje srdce túžiť?“ povedal si sluha a s radosťou pokračoval vo svojej ceste.

Zakrátko stretol Žida s dlhou kozou briadkou, ktorý stál a počúval spev vtáka vysoko v korune stromu.

„Je to jeden z Božích zázrakov,“ volal, „že takéto malé stvorenie má takýto hlas. Keby mi tak ten vták mohol patriť!“

„Ak chceš len to,“ povedal sluha, „tak vták bude za chvíľu tu.“ Namieril, trafil presne a vták spadol do tŕnia.

„Tu máš, podvodník,“ povedal sluha Židovi. „Choď a vynes si ho sám.“

„Moja dobrota,“ odvetil Žid. „Nevolaj ma podvodníkom, ale budem ako pes a vynesiem si vtáka sám. Koniec koncov, ty si ho zostrelil.“

Nato si Žid ľahol na zem a začal sa plaziť do krovia. Keď bol uprostred tŕnia, dobrý sluha nemohol odolať pokušeniu chytiť husle a začať hrať.

Židove nohy sa okamžite dali do pohybu. Čím viac sluha fidlikal, tým lepšie šiel Židovi tanec… No tŕnie roztrhalo Židovi jeho otrhaný kabát, rozstrapatilo bradu a poškriabalo celé telo.

„Moja dobrota,“ volal Žid, „či chcem, aby si hral? Prestaň hrať, nechcem tancovať.“

No sluha ho nepočúval, mysliac si: „Často si vyciciaval ľudí, a teraz ti tŕnie vráti to isté.“ A začal hrať odznova, takže Žid skákal čoraz vyššie, zanechávajúc na tŕňoch kusy odevu.

„Beda mi!“ kričal Žid. „Dám pánovi čokoľvek bude chcieť, len prestaň hrať, i mešec zlata.“

„Ak si tak veľkodušný,“ riekol sluha, „prestanem teda hrať. No musím ťa pochváliť za tanec.“ Vzal teda mešec a odišiel svojou cestou.

Žid ho pozoroval odchádzať, až kým nebol skutočne ďaleko, a nato začal z plných pľúc kričať: „Ty trápny hudobník, ty pivný huslista! Len počkaj, keď ťa chytím. Budem ťa naháňať, až si zoderieš podrážky, a dám ti groš do úst, aby si stál aspoň šesť halierov.“ A tak pokračoval v preklínaní sluhu, len čo mu dych stačil. Keď sa takto osviežil a znovu nabral dych, utekal do mesta k sudcovi.

„Pane,“ oslovil Žid sudcu, „beda mi! Pozri, ako ma bezbožník olúpil a týral. I kameň na ceste by ma ľutoval. Môj odev je na kusy. Telo mám plné tŕňov. A to málo, čo som mal, mi vzal s mešcom – dukáty, jeden krajší ako druhý. Pre zmilovanie Božie, zavrite toho človeka do väzenia.“

„Bol to vojak, ktorý ťa šabľou takto zranil?“ opýtal sa sudca.

„Božechráň,“ odvetil Žid. „nemal dýku, ale fúkačku na chrbte a husle na krku. Ten ničomník sa dá ľahko spoznať.“

Sudca teda vyslal za sluhom svojich ľudí. Títo sluhu i s mešcom našli.

Keď bol predvedený pred sudcu, sluha riekol: „Ani som sa Žida nedotkol, a ani mu peniaze nevzal. Ponúkol mi ich sám, ak prestanem hrať, pretože nezniesol moju hudbu.“

„Božechráň!“ kričal Žid. „Klame, až sa hory zelenajú!“

Sudca však jeho tvrdeniu neuveril a riekol: „Aká úbohá výhovorka. Žiaden Žid by toto nespravil.“ A pretože spáchal lúpež, dobrý sluha bol odsúdený na šibenicu.

Keď ho odvádzali, Žid za ním kričal: „Ty naničhodník. Ty úbohý fidlikant. Teraz dostaneš, čo ti patrí.“

Sluha mlčky kráčal k rebríku s katom, no na poslednej priečke sa otočil a sudcovi riekol: „Splň mi pred smrťou posledné želanie.“

„Dobre,“ odvetil sudca. „Ale nebudeš prosiť o život.“

„Nežiadam o život,“ odpovedal sluha. „Dovoľ mi však naposledy zahrať na husliach.“

„Pre zmilovanie Božie, nedovoľte to! Nedovoľte to!“ zúfalo kričal Žid.

No sudca riekol: „Prečo by som mu nemal povoliť krátku zábavku? Sľúbil som mu to, a tak sa to splní.“ Tak či tak to odmietnuť nemohol, kvôli daru, ktorý bol sluhovi daný.

„Beda mi!“ kričal Žid. „Priviažte ma, pevne ma priviažte!“

Dobrý sluha vzal svoje husle a pripravil sa. Keď zahral prvú strofu, všetci sa začali kývať a hýbať – sudca, úradníci i sluhovia. Povraz vypadol z rúk i tomu, ktorý sa chystal Žida priviazať.

Pri druhej strofe všetci začali hýbať nohami. Kat nechal dobrého sluhu tak a taktiež sa rozhýbal.

Pri tretej strofe všetci vyskočili a začali tancovať. Za chvíľu bol každý na trhovisku v jednom kole, starý i mladý, tučný i chudý, všetci pohromade. Dokonca i psy, pobiehajúce okolo, skákali na svojich zadných labkách. Čím dlhšie sluha hral, tým vyššie tanečníci skákali, až kým sa nezrážali hlavami a zúfalo nekričali.

Nakoniec sudca, lapajúc dych, zavolal: „Darujem ti život, len prestaň hrať.“

Dobrý sluha poslúchol, prestal hrať a zišiel z rebríka. Podišiel k Židovi, ktorý ležal na zemi a lapal po dychu, a povedal mu: „Ty lotor, priznaj sa, odkiaľ si mal peniaze, alebo vezmem husle a začnem hrať znova.“

„Ukradol som ich! Ukradol som ich!“ kričal Žid. „Ale ty si si ich poctivo zarobil.“

S týmto priznaním nechal sudca odviesť Žida na šibenicu a ako zlodeja obesiť.

Autor: Jacob a Wilhelm Grimmovci, www.protiprudu.org

O ::prop

2 komentáre

  1. Pekna rozpravka… Predpokladam vsak, ze sa na rozdiel od inych celosvetovo znamych diel od bratov Grimmovcov, zfilmovania nedocka… 🙁

Pridaj komentár