Domov / Hlavná strana / Spoločnosť / Zdieľané gény: Evolúcia etnonacionalizmu

Zdieľané gény: Evolúcia etnonacionalizmu

RushtonJerry Z. Muller, profesor z Katolíckej univerzity vo Wahingtone DC argumentuje, že sila etnického nacionalizmu bude u budúcich generácií hýbať globálnou politikou, pretože „zodpovedá niektorým trvalým sklonom ľudskej duše“, ktoré sa často manifestujú v „potrebe každého národa mať svoj vlastný štát“. Jeho esej poskytla cennú opravu stanoviska, že etnická identita je len sociálny konštrukt, ktorý bude vykorenený globalizáciou.

Ale Mullerov argument mohol byť ešte posilnený porozumením, prečo ľudia preferujú genetickú podobnosť.

Od roku 1994, kedy genetik Stanfordskej univerzity Luigi Cavalli-Sforza publikoval dielo „História a geografia ľudských génov“, bolo možné zmerať genetické odlišnosti medzi skupinami populácií v termínoch rodinných ekvivalentov. Antropológ Henry Harpending ukázal, že v prípade celosvetovej genetickej variability, priemerná podobnosť medzi ľuďmi v rámci jednotnej populácie je rovnaká ako medzi polovičnými súrodencami.

Politický vedec Frank Salter vypočítal, že v porovnaní s Dánmi majú akýkoľvek náhodne vybratí Angličania príbuznosť bratrancov 2. stupňa (1/: 32 spoločných génov). Dvaja Angličania sa stávajú ekvivalentom 3/8 bratrancov v porovnaní s obyvateľstvom Blízkeho východu, 1/2 bratrancov v porovnaní s Indmi, polovičnými súrodencami v porovnaní s Číňanmi a úplnými súrodencami v porovnaní s ľuďmi zo Subsaharskej Afriky.

To znamená, že zhluk génov, ktoré ľudia zdieľajú s ostatnými príslušníkmi svojho etnika, prevyšuje gény zdieľané v rozšírenej rodine. Etnický nepotizmus v podstate nahrádza rodinný nepotizmus v prípade slabšej príbuznosti.

Príťažlivosť genetickej podobnosti vysvetľuje, prečo sa príslušníci etnických skupín sťahujú do rovnakých štvrtí, stretávajú sa v kluboch a spoločnosti a sú náchylní rozvinúť etnocentrické prístupy k tým, ktorí sa odlišujú v oblečení, dialekte a ďalších vlastnostiach.

Vo svojej knihe „Etnický fenomén“ (1981), sociológ a antropológ z washingtonskej univerzity, Pierre van den Berghe píše, že dokonca relatívne otvorené a asimilačné skupiny strážia svoje hranice proti invázii cudzincov tým, že využívajú kultúrne „znaky“, aby nimi označili členov svojej skupiny ako napríklad skarifikáciu (zjazvenie), lingvistický akcent či štýl odievania.

Ďalšia štúdia vypočítala koeficienty príbuznosti medzi eskimáckymi kmeňmi v oblasti Hudsonského zálivu, v Kanade, pričom zistila prosociálne správanie, ako napr. výmenu manželiek, tak i proti-spoločenské, ako genocídne zabíjanie počas vojnového stavu, nasledované ohraničením genetickej vzdialenosti, aj keď nepriamym etnickým odlíšením ako napr. dialekt a výzor. (A study in the evolution of ethnocentrism, by C. J. Irwin, in The Sociobiology of Ethnocentrism , 1987)

Z evolučnej perspektívy je dôvodom, prečo ľudia budujú etnické identity a zapájajú sa do etnického nepotizmu skutočnosť, že takto zvyšujú šancu na prežitie svojich génov. Centrálnou diskusiou je koncept inkluzívneho fitness.

Ako Richard Dawkins vo svojej knihe „Sebecký gén“ z roku 1976 vysvetľuje, sú to gény, ktoré prežijú, aby boli následne predané generáciám. Niektoré z najcharakteristickejších génov jednotlivca nájdeme v spriaznenom etniku rovnako ako v jeho potomkoch, súrodencoch, synovcoch, bratrancoch a vnúčatách.

Zvýhodnením rozšíreného príbuzenstva, získavajú ľudia výhodu kópií svojich génov. Samozrejme, že altruizmus bol pre darwinizmus vždy hádankou. Ako sa mohol altruizmus vyvinúť skrz „prežitie najschopnejších“, ak znamená sebaobetovanie? Ak sa najaltruistickejší členovia skupiny obetujú pre druhých, tak zanechajú menej potomkov, na ktorých prenesú svoje gény, ktoré ich urobili altruistickými. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že altruizmus sa, na rozdiel od sebeckosti, nemohol vyvinúť.

Napriek tomu je altruizmus bežný u všetkých zvierat, dokonca do bodu sebaobetovania. Keď včely bránia svoj úľ a uštipnú votrelca, tak sa z tela včely odtrhne celé žihadlo. Bodnutie votrelca je aktom altruistického sebaobetovania. Ak je u mravcov napadnuté hniezdo, vojaci vyrukujú do boja, aby bránili krmivárov z iných hniezd a robotnice v rovnakom čase opravujú rozbité steny, zatiaľ čo vonku zanechajú vojakov smrti.

Evolučná psychológia odpovedá na Darwinov hlavolam. Z evolučného uhľa pohľadu je individuálny organizmus iba nástrojom, súčasťou prepracovaného zariadenia, ktoré zabezpečuje prežitie a reprodukciu génov s čo najmenej pravdepodobnou chemickou zmenou (modifikáciou). Takže ak altruista obetuje svoj život pre svoj druh, tak to zabezpečuje prežitie spoločných génov. V tomto prípade bol nástroj obetovaný aby zachoval kópie svojho drahocenného nákladu.

Patriotizmus býva tradične vnímaný ako cnosť a rozšírenie rodinnej lojality, ktorá je typicky presadzovaná využívaním terminológie príbuzenstva. Národy sú uvádzané ako „materská zem“ a „otčina“, zatiaľ čo členovia sa navzájom oslovujú ako „bratranec“, „brat“ a „sestra“. Hoci sa etnické skupiny a národy objavujú a miznú, alebo sa rozpadnú, či splynú zakotvené v realite spoločensky vnímaného biologického pôvodu.

Zatiaľ čo pôvod má často v sebe prvok fikcie, o čistú fikciu ide málokedy. Ak sú zdroje bohaté, pravdepodobnosť konfliktu je minimálna. Avšak tým, ako sa zdroje stávajú vzácnejšími, jednotlivci o ne súťažia viac intenzívne a to i v skupinách rozšíreného príbuzenstva. Etnická nenávisť a vojna sú „temnou stránkou“ ľudského altruizmu.

Štúdie o genetickej vzdialenosti potvrdili (a vyvrátili) mnohé myšlienky o pôvode ľudí. Napríklad v prípade indického kastového systému a Židov boli tradičné pohľady potvrdené.

Napriek tomu, že boli rozptýlení behom dvoch tisícročí po celom svete, Židia z Iraku a Líbye zdieľajú viac génov zo Židmi z Nemecka, Poľska a Ruska ako s nežidovskými populáciami medzi ktorými žili celé stáročia. Izrael je novým štátom, napriek tomu je vybudovaný na starovekej tradícii etnicity a národného rázu. Niektorí Židia uvítali túto genetickú „legalizáciu“ pozitívne, pretože potvrdzuje organickú povahu židovského národa. Na druhej strane môže byť vnímaná aj ako dvojsečný meč, ktorý by mohol z niektorých sfér vyvolávať tvrdenia o „konšpirácii.“

Hindskí nacionalisti vyjadrili podobne zmiešané pocity. Zatiaľ čo boli potešení potvrdením „árijského“ pôvodu, tak sa boja odporu voči elitárstvu a exkluzivite.

Prieskumy vykonané politickým vedcom Robertom Putnamom naznačujú, že príliš veľká etnická rozmanitosť podkopáva dôveru a sociálne väzby v rámci komunity. Čím viac je komunita etnicky rozmanitá, tým menej jej obyvatelia dôverujú ostatným, od susedov až k miestnym vládam. Jednotlivci sa stávajú viac opatrnými dokonca i pri príslušníkoch ich vlastnej etnickej skupiny, rovnako ako pri ľuďoch z odlišných prostredí. Ľudia radi žijú v „komfortnej zóne“ s inými, ktorí sú však rovnakí ako oni.

Iné prieskumy ukazujú, že v multi-etnických krajinách dávajú ľudia prednosť poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí patria k rovnakej rase a vnímajú ich ako dôveryhodnejších. Prieskum s adolescentmi tiež ukázal, že etnická hrdosť pomáha tínedžerom udržať si sebaistotu, keď čelia stresu.

Bolo preukázané, že snaha o genetickú podobnosť sa vyskytuje nielen vo veľkých skupinách, na národnej i medzinárodnej úrovni, ale tiež v dyádach, akými sú napr. manželstvo, partnerstvo a priateľstvo. Všetky rozhodnutia, ktoré ľudia urobia majú vplyv na ich prostredie, výber priateľov a manželov patrí k tým najdôležitejším.

Zhodnotená literatúra zhodne ukazuje, že manželia a najlepší priatelia sú si najviac podobní na socio-demografických premenných ako sú vek, etnicita a úroveň vzdelania (r = 60), popri spoločných názoroch a prístupoch (r = 50), potom nasledujú kognitívne schopnosti (r = 40) a najmenej, hoci stále signifikantne, osobnosť (r = 20) a fyzické charakteristiky (r = 20). Štúdie adoptovaných a jednovaječných dvojčiat (ktoré zdieľajú 100 % génov) a dizygotických dvojčiat (ktoré zdieľajú 50 % génov) ukazujú, že ľudská preferencia pre podobnosť je dedičná. Psychológ David Rowe študoval podobnosť medzi najlepšími priateľmi u niekoľko stoviek párov dvojičiek. Zistil nielen tendenciu k asociálnemu správaniu, ale tiež to, že adolescenti geneticky náchylní k delikvencii sa navzájom vyhľadávali ako priatelia.

Štúdia adoptovaných a neadoptovaných súrodencov zistila, že zatiaľ čo biologickí súrodenci (ktorí zdieľali gény a rovnako i prostredie) mali priateľov, ktorí sa navzájom podobali, tak adoptovaní súrodenci (ktorí zdieľali iba prostredie) mali priateľov, ktorí si neboli vôbec navzájom podobní.

Štúdia dvojičiek z roku 2005 v Psychological Sience skúmala manželov rovnako ako najlepších priateľov. Všetci respondenti vyplnili dotazníky zamerané na ich osobnosť a spoločenské postoje. Výsledky boli nasledovné: a) priatelia a manželia si boli približne rovnako podobní ako súrodenci (r = 25), úroveň podobnosti predtým nepoznaná a b) jednovaječné dvojčatá si častejšie vyberali priateľov a manželov podobných ich dvojčaťu než dvojvaječné dvojčatá. Zistilo sa, že ľudské výbery sú z viac ako 30 % dedičné.

Genetický príspevok k výberu partnera bol preukázaný podobnosťou, ktorá bola výraznejšia pri viac dedičných vlastnostiach v rámci sady homogénnych vlastností. V štúdii fyzických vlastností si ľudia vyberali svojich manželov viac na základe ich dedičných čŕt, ako napríklad dĺžka prostredníka (80 % dedičnosť), než menej dedičných vlastností ako napr. obvod ramena (50 % dedičnosť).

V štúdii osobnosti a stráveného voľného času bola manželská podobnosť väčšia v prípade viac dedičných položiek ako napríklad radosť z čítania (41 % dedičnosť), než u menej dedičných ako napr. venovanie sa viacerým odlišným koníčkom (20 % dedičnosť).

V štúdii kognitívnych schopností bola manželská podobnosť vyššia na väčšine dedičných položiek z 26 subtestov. Ďalšie štúdie zistili, že stupeň genetickej zhody predpovedá nielen pravdepodobnosť manželstva, ale tiež jeho stabilitu a šťastie.

Dokonca i vtedy, keď sa ľudia berú naprieč etnickými hranicami, tak skôr dokazujú, ako rozporujú toto pravidlo. Analýza rozsiahlej štúdie havajských rodín zistila, že manželia, ktorí boli rozdielnej rasy, si boli v osobnosti navzájom podobní viac, ako tí, ktorí boli rovnakej rasy. Výskumníci naznačili, že páry „vyrovnali“ svoju odlišnosť v rasovom rozmere výberom partnerov, ktorí im boli podobnejší v ďalších aspektoch.

Záver: dôvod prečo sa ľudia zapájajú do etnického nepotizmu, berú si za manželov im podobných alebo sa s podobnými priatelia či pomáhajú čo najviac podobným susedom, je ten, že to prospieva kópiám ich génov.

Zmysel pre spoločnú etnicitu zostáva dodnes hlavným predmetom identifikácie jednotlivca a je nepravdepodobné, že sa v budúcnosti oslabí. To isté platí i v prípade rodiny. Odpoveď na otázku, prečo je tomu tak, nám dáva teória genetickej podobnosti.

autor: J.Philippe Rushton
zdroj: http://www.vdare.com/articles/shared-genes-the-evolution-of-ethnonationalism
preklad: Aman, protiprudu.org

O autorovi:
J. Philippe Rushton (1934 – 2012) bol kanadským profesorom psychológie z Univerzity Western Ontario. Je známy predovšetkým vďaka svojim prácam týkajúcich sa vzťahov medzi rasou a inteligenciou a rasou a kriminalitou. Vo svojej najznámejšej knihe „Rasa, evolúcia a správanie“ argumentuje, že rasa je platný biologický koncept a prichádza s aplikáciou teórie k- a r- stratégie na ľudí.

O Roland Edvardsen

6 komentárov

  1. Čudné, som to prezrel celé a nenašiel som tam nikde tvrdenie, že Ukrajinci sú praví Rusi, správni a najlepší nacionalisti, a že Rusi nie sú Rusi, ale židia .
    Nepomýlil si si článok?

    Ale dosť humoru, vážne.
    Je to podpriemerný a kontraproduktívny blábol. Naozaj. Rushton je samozrejme OK, ale toto je od úroveň
    Naríklad ten záver:
    „dôvod prečo sa ľudia zapájajú do etnického nepotizmu, berú si za manželov im podobných rovnako ako sa s podobnými priatelia a pomáhajú čo najviac podobným susedom je ten, že to prospieva kópiám ich génov“

    „prospieva kópiam ich génov“ – zastaralá formulácia, nepresná a odstaršujúca.

    A zasa si nedal link, prečo aj, že, aby zas niekto rozpoznal, čo je originál a čo sú kraviny – a zas to odjeb nejakým pubertálnym vtipom.

    • Vidno, že máš vážny problém, keď už i pri takomto článku musíš do diskusie pliesť Ukrajinu. Neviem koľko mojich prekladov bolo už na prope uverejnených, ale určite ich mohlo byť viac ako 50, pričom „až“ 4 sa venujú tejto téme (a popravde sa už tejto téme venovať nechcem – aspoň zatiaľ). Takže tvoj príspevok je úplne mimo (ako tomu už v poslednej dobe často býva).
      Vzhľadom k tomu, že si očividne neschopný nájsť si originál a veľmi ťa to trápi, tak som ti vyhovel a dal som ti sem priamo odkaz na anglický originál.
      Skutočnosť, že i profesor Rushton je pod tvoju úroveň ma neprekvapuje. Zdá sa totiž, že to je každý kto nepíše to, čo by si chcel čítať.

      • Ukrajinu ste začali do všetkého pliesť vy a ty osobne, tak to nezvaluj na mňa, prosím ťa. Koľko percent článkov bolo o Rusku či Ukrajine za posledné dva týždne? Presvedč tu prítomných, že iba nepatrné percento.

        Ono zmysel pre humor treba mať aj vtedy, keď sa týka teba a nerobiť zo seba nedotknutelného hudroša. A takisto treba mať trocha reršpektu pred kritikou a nehrať sa na urazené vajce.
        To o „neschopnosti nájsť“ a o „trápení“ je presne to, pred čím som ťa varoval – nechaj si svoje opakované jeby – opakujú sa a sú neseriózne. A seriózny predsa chceš byť, nie?
        Okrem toho si neprezný, ty profesor Rushton. Rushton je ok, som napísal, ale to neznamená, že každý jeho článok je prínos je článkom len preto, že je „profesor“ (z tejto tvojej posadnutosti titulmi by už tiež chcelo trocha ubrať). „nechcem čítať“? Čo klameš, čo mi to zas podsúvaš? Veď hovorím, je to správna téma, len je, na rozdeil od iných, nedobre spracovaná, nezáživne, tupo.
        Nedokážeš zniesť ani trocha kritiky???
        A to dokonca ani nekritizujem teba, ty si to len preložil, tak čo tu stále vyrývaš?

        • Aman Againsttime

          Drahý Norman, ja osobne nepletiem všade Ukrajinu. Ja som sa k Ukrajine vyjadroval výhradne iba pod článkami, ktoré sa danej téme venovali (a mimochodom nejde o tému ,ktorá by so mnou až tak „drásala“ – na rozdiel od iných – a veľmi rád zmením svoje postoje, ak ma niekto konfrontuje s dobrými argumentmi). Je pravdou, že prop uverejnil viac článkov na túto tému po sebe, zrejme i kvôli popularite tejto témy medzi jeho čitateľmi. Avšak ty si svojim príspevkom reagoval konkrétne na mňa.
          Tvoj príspevok rozhodne nepovažujem za humorné doberanie. Viem totiž čítať medzi riadkami. Ide iba o ďalší z rasy pasívne agresívnych príspevkov, ktorými v poslednej dobe častuješ prop.
          Možno ak by si nezačal s tou Ukrajinou, tak by som reagoval inak, ale práve svojim úvodom si mnohé naznačil.
          Titulmi posadnutý nie som – ale mám za to, že keď niekto kritizuje niekoho kto je v danej oblasti odborníkom, tak by mal prísť s konštruktívnejšou kritikou než si tu predviedol ty.
          Neviem o akých opakovaných jeboch to píšeš. Možno si ma s niekým pletieš. Ja som totiž pomerne dlho s tebou komunikoval veľmi slušne a bol som v porovnaní s tebou celkom mierny. Bohužiaľ, ty si si nakoniec tento spôsob komunikácie z mojej strany jednoducho vynútil.

    • Aman Againsttime

      Áno, tento článok dobre poznám. Súhlasím, že by nebolo na škodu ho preložiť, keďže téma genetických záujmov je nielen veľmi zaujímavá, ale i dôležitá a zároveň opomínaná. Je potrebné ľudí v nej dovzdeľať. 🙂
      Bohužiaľ sa momentálne nenachádzam v ideálnom časovom období. 🙁

Napísať odpoveď pre Aman Againsttime Zrušiť odpoveď