Domov / Hlavná strana / Analýza / Zahraničná politika USA – Za mier a demokraciu

Zahraničná politika USA – Za mier a demokraciu

Nemusíme ísť ďaleko do histórie, aby sme zistili, koho dejiny sú prepletené dobývaním, inváziami, odstraňovaním nepohodlných vlád, ale hlavne vyciciavaním a vykorisťovaním bohatstiev mnohých krajín, ktoré si títo “ukážkoví demokrati” podmanili. Koniec koncov ani v poslednej svetovej vojne, ktorú sami zorganizovali, sa nejednalo o nič iné – nehovoriac o prvej, ktorú “západné demokracie” ako tvrdili, viedli “za ukončenie všetkých vojen a za svet bezpečný pre demokraciu!”

Akou sa teda ukázala byť táto “demokracia?”

Udalosti posledných rokov nepochybne ukazujú, že Amerika si prisvojuje právo útočiť na iné krajiny, vmiešavať sa do záležitostí iných národov a znásilnovať suverenitu národov.

Od Panamy, Grenady, Nikaraguy po Lýbiu, výhovorkou vždy bola “ochrana amerických občanov”. Alebo to bola poučka týmto národom o medzinárodnom chovaní? Nikdy sa americká vláda nedivila tomu, prečo ich občania majú vo svete toľko nepriateľov?

Irak samozrejme nie je prvý prípad, pri ktorom sa Amerika zaangažovala v diskutabilnej medzinárodnej afére. Zabudnime na prevraty, ktoré organizovala a na tyranov, ktorých podporovala a podporuje. Uvážme len priame invázie: Kórea, Vietnam, Kambodža, Laos, Lýbia, Afganistan, Irak, Sýria, Somálsko, Stredná Amerika, Karibské ostrovy, Grenada, Panama. S ich vedomým súhlasom, pod vládou ich agentov, Kuba, Nikaragua, Angola.
Každá z nich bola brutálnou, nemorálnou agresiou, maskujúcou sa ako posvätné poslanie za spravodlivosť a mier.

Od Druhej svetovej vojny Amerika bombardovala dvadsaťtri národov.

Author William Blum poznamenáva:

“Je to na uváženie, že pri možnosti okamžitej komunikácie po celom svete, Spojené štáty boli v mnohých prípadoch schopné zahájiť veľké alebo menšie vojenské operácie, alebo previesť iné, rovnako podlé intervencie bez toho, aby sa o tom americká verejnosť dozvedela ihneď, ale až roky neskôr, alebo vôbec nie”.

Intervencie USA v Pacifiku, Strednej Amerike a v Karibskej oblasti v minulom storočí:

– V roku 1893 havajská vláda bola ilegálne zvrhnutá konšpiráciou niektorých občanov, cudzích agentov a vojenskou mocou USA. V roku 1898 Amerika anexovala Havaj bez akejkoľvek dohody, jednostranným a nezákonným zrušením všetkých existujúcich havajských zmlúv. V roku 1900 bolo falošne ustanovené “Teritórium Havaj” a v roku 1946 bol Havaj daný pod administratívnu správu USA. V roku 1959 sa stal 50. štátom USA pomocou neplatných „špeciálnych volieb“(!).

– Panamský kanál dominuje histórii Panamy. Invázie a intervencie amerických vojsk sa odohrali v rokoch 1895, 1901-1903, 1908, 1912, 1918-1920, 1925, 1950, 1958, 1964 a 1989.

– V novembri 1903 americké oddiely zaistili odtrhnutie Panamy od Kolumbie. Za pár dní ‘zmluva’ dala Amerike stálu a exkluzívnu kontrolu nad kanálom.

– 1904 V Santo Domingu hrozilo nezaplatenie, prípadne oneskorenie splátky 32 miliónovej pôžicky. Prezident Theodore Roosevelt posiela vojsko, berú Santo Domingu 55 % colných príjmov. Roosevelt posiela vojsko tiež do Nikaraguy a do Haiti z tých istých dôvodov.

– 1905 americké oddiely pristáli v Hondurase prvýkrát z piatich v najbližších dvadsiatich rokoch.

– 1906 -1909 americké oddiely potlačili rebéliu proti vláde nastolenej USA na Kube. Taktiež intervenujú neskoršie v roku 1912 a od roku 1917 do 1923.

– 1908 americké oddiely pristáli v Paname, ktorá získala nezávislosť od Kolumbie s americkou pomocou v roku 1903. Bola to prvá zo štyroch invázií amerických oddielov v budúcej dekáde. Panamský kanál bol otvorený v roku 1914.

– 1911 USA podriaďuje Nikaraguju colnej správe a kontroluje jej obchodné príjmy po dobu budúcich 38 rokov (!). V roku 1912 americká námorná pechota začína dvadsat’ rokov opakovaných okupácií Nikaraguy. V roku 1933 USA pomáha založit’ Nikarague tzv. Národné Gardy a s jej pomocou sa stáva Anastasio Somoza Garcia novým diktátorom Nikaraguy.

– 1914 americká námorná pechota začína dvadsaťročnú okupáciu Haiti.

– 1916 USA, ktoré podriadili Dominikánsku republiku na začiatku storočia pod svoju kontrolu, posielajú do Dominikánskej republiky námornú pechotu a vyhlasujú stanné právo.

– 1932 americké vojnové lode priplávali ku brehom El Salvadoru, keď diktátor Salvadoru, Maximiliano Hernandez Martinez potlačil sedliacke povstanie.

– 1941 Amerika ako neutrálna krajina vyprovokovala Japonsko k útoku na Pearl Harbour (o ktorom útoku bol Roosevelt dopredu informovaný Churchillom), aby sa dostala do vojny s Nemeckom a Talianskom ako spojencami Japonska (zmluva z roku 1936). (pozri článok „Vyprovokoval Roosevelt úmyselne Pearl Harbor?“ – pozn. red.)

– 1954 USA a CIA zaisťujú “Operáciu Úspech” odstránením ľavicového prezidenta Guatemaly Jacoba Arbenza.

– 1961 Kubánci v exile s podporou USA zahajujú inváziu proti Fidelovi Castrovi (Bay of Pigs), avšak vďaka zrade USA (J. F. Kennedy) neboli úspešní.

– 1961 OSN a Americkí internacionalisti vtrhli do Katangy, aby zničili protikomunistickú vládu, ktorú prehlásili za “hrozbu mieru”. Bombardovali nemocnice a ambulancie pokiaľ nebol znovu ustanovený “mier”.

– 1964 okolo 28 ľudí bolo zabitých a 300 zranených počas vzbury (“Flag Riots”) proti americkej prítomnosti v Paname. Americké oddiely boli použité na potlačenie povstaleckých nacionalistov.

– 1965 USA posiela 23 000 vojakov na potlačenie revolúcie proti vojenskej vláde v Dominikánskej republike.

– 1983 USA vedie inváziu do Grenady, keď zástanci tvrdého marxizmu zhodili ľavicového ministerského predsedu Maurice Bishopa.

– 1986 USA bombarduje Lýbiu s nádejou zasiahnut’ Kaddáfiho palác. Bol to obyčajný vražedný atentát na Kaddáfiho a jeho rodinu. Zahynula adoptovaná dcérka Kaddáfiho. Tak hlboko padla Amerika.

– 1989 invázia Panamy.

– 1990 USA pod rúškom OSN útočí na Irak a ešte predtým na Irán.

– Invázia USA v Haiti.

– 1999 USA pod rúškom NATO zaútočila na Juhosláviu.

– USA opäť bombarduje Irak.

– Pod rúškom NATO vraždia v Sýrii

Výskum amerických vojen od Druhej svetovej vojny prezrádza, že Amerika porušuje Norimberské Princípy, Ženevské dohody z roku 1949 vzťahujúce sa na ochranu civilných vojnových zajatcov, zranených a chorých a dodatkov k Norimberským Princípom, ako sú formulované Medzinárodnou Právnou Komisiou z roku 1950, odsudzujúcu vojnové zločiny proti ľudskosti.

Masívne vraždenie a deštrukcia civilnej infraštruktúry používaním biologických, chemických a zbraní s ochudobneným uránom porušuje nielen medzinárodné práva, ale aj morálne a humanitárne štandardy ktoré sa očakávajú od modernej civiizácie.

Krajiny, ktoré vtrhli do iných krajín po druhej svetovej vojne:

– Indonézia prepadla Východný Timor
– India prepadla Gou
– Čína prepadla Tibet
– Izrael vtrhol do Libanonu, Jordánu a Egypta
– Turecko vtrhlo na Cyprus
– Sovietsky zväz vtrhol do Východného Nemecka, Mad’arska, Československa a Afganistanu
– Irak okupoval Kuvajt (ktorý však vždy patril Iraku)
– USA vtrhli do Afganistanu
– USA vtrhli do Iraku

Koniec-koncov, v Biblii (Matúš 5:9) sa dočítame “Požehnaní sú tvorcovia mieru”.

Autor: Sitra Ahra, www.protiprudu.org

O ::prop

12 komentárov

  1. Tie začiatky 90. rokov, operácia “ púštna búrka“ no, tam mali Američania mandát bezpečnostne rady, Rusi, Francia, Čína to tak isto odklepli. To bola široká koalícia na čele s USA dostať Sadáma z Kuvajtu – len na toto mali mandát a to aj splnili. Rok 2003 to je už iné.

  2. Spojené štáty sú totálny hegemón. Vôbec sa nestarajú o dôsledky pre krajiny, ktoré vojensky–ekonomicky a tiež metapoliticky ničia; PROFIT! Na strednom východe nie sú samozrejme nič viac, než útočný pes sionistov. Som zvedavý, ktorým smerom sa tam bude po páde Iránu uberať „projekt“ Väčší Izrael. Tiež by nebolo na škodu, keby sa bežní Američania začali pýtať, že koľko nukleárnych hlavíc vlastne ten ich malý spojenec má v rámci svojho veľkého arzenálu – to nevedia zatiaľ snáď ani bohovia na nebesiach.

    • To nie je iba záležitosť USA. Všetky veľmoci po celom svete majú jediný záujem – svoj vlastný prospech. To je proste tak. A keď začne niekto blúzniť o tom, že USA záleží na našej slobode, iný zasa, že Rusko nám chce nezištne pomáhať, tak by si mali okamžite vyliať na hlavu hrniec ľadovej vody…

      • Súhlasim. Ale čo potom ostáva nám malým? Pchať sa niekomu donekonečna do zadku podľa toho slovenského známeho „kam vietor tam plášť“? Možeme ísť takto, alebo bojovať (samozrejme, bojovať sa dá na viacerých rovinách)… inú možnosť nevidím, za predpokladu, že chcem zachovať to, čo dnes nazývame „civilizáciou“. Ale možno práve ona bude ten problém.

        • To nie je dobrý postoj. Prečo tie extrémy? Buď sa pchať do zadku, alebo bojovať? Čo takto spolunažívať v dobrom so všetkými? Odolávať pokusom o nadobudnutie neprimeraného vplyvu a presadzovať si svoje?

          Jednoducho, keď dnes chceme tú „civilizáciu“ niekam posunúť, musíme spolupracovať, nie navzájom bojovať, alebo naopak – pchať sa niekam. Lenže dobre chápem, že je to ťažké nájsť tú správnu mieru. Vždy sa nájde Judáš, ktorý za pár strieborných zapredá svoju pospolitosť…

          • „Lenže dobre chápem, že je to ťažké nájsť tú správnu mieru. Vždy sa nájde Judáš, ktorý za pár strieborných zapredá svoju pospolitosť…“

            Presne o toto mi ide, akurát si to lepšie zhrnul do jednej vety. Ja som bol na „“čierných tabletkách“ keď som to písal. Človek občas stratí nádej, to je normálne.

          • Plne tomu rozumiem. 🙂 Človek občas stráca nádej. To nie je problém. Problémom je, ak definitívne rezignuje. 😉

      • Zo servílnosti Slovákov na čele štátu mi je ale strašne zle, keď to vidím. Dnes keď niekomu poviem, že by mala byť politika Slovenska proslovenská, tak sa podaktorým ľudom dvíha žalúdok z toho pomaly.

        • A vieš prečo je to tak? Lebo mnohí z nich si pri pojme „proslovenské“ predstavia Slotu, Danka, Fica, Mečiara a podobné typy. Slováci totiž nie sú servilní, sú ale strašne naivní a ľahkoverní. (Nechcem povedať povrchní – to je totiž väčšina obyvateľstva ktorejkoľvek krajiny.) Mnohí si ani nevšimli, že z volieb sa v podstate stali iba súťaže krásy. To ale nie je iba chyba tých ľudí, ale médií, ktoré neustále šíria hmlu v informačnom priestore. Manipulujú postoje občanov podľa toho, ako potrebujú. Nie každý to prehliadne, ale počet ľudí, ktorí cítia, že nie je všetko celkom tak, ako to vyzerá, sa neustále zvyšuje.

          • Veru veru, škodlivé metapolitické prúdy, ktoré tu neobmedzene prúdia už akosi pridlho – je najvyšší čas ich pretnúť alebo aspoň priškrtiť. Tiež súhlasim s tým, že čoraz viac ľudí si začína uvedomovať čo je v hre a naozaj veľká vďaka všetkym bohom, že európske „elity“ už absolútne bez servítky tak aby to aj Ferko Mrkvička pochopil dávajú jasne najavo, že o čo im ide. Reči o „Spojených štátoch európskych“ a „multirasovej“ spoločnosti nám určite viac prospejú ako uškodia. Sme síce malá krajina bez geopolitického potenciálu, ale duchom môžeme byť opäť veľkí Slováci… nábeh sme na to mali, a to celkom nedávno; XXXIX–XLV.

          • Súhlasím. Je tu však jeden problém, ktorý som nechcel do predošlého príspevku vsunúť, ale teraz je vhodný. Mnohí cítia, že nie je niečo v poriadku, ale vôbec netušia, čo v poriadku je. A tak sa stavajú za každú myšlienku, ktorú politický či žurnalistický hlavný prúd „potiera“. A automaticky všetko, čo tieto „prúdy“ presadzujú, je pre nich zlé. Svet však nie je čiernobiely, treba chápať širšie súvislosti. Okamžité vystúpenie z EÚ a NATO, okamžitý útek pod krídla RF – to sú znaky absencie zdravého rozumu a značnej krátkozrakosti, mám na mysli časovej krátkozrakosti. Všetko musí dôjsť vo svojej dobe, inak je to odsúdené na neúspech. A určité myšlienky musia kvasiť nie roky, ale desaťročia, možno aj storočia, aby došli naplnenia. Veď ani Rímska ríša sa nerozpadla za pár dní. No ale vysvetľuj ľuďom, že to, čo dnes robí, sú len základy pre udalosti, ku ktorým dôjde v dobe, keď on už na svete nebude. Všetko hneď a zaraz! To je heslo dnešnej doby.

          • Ešte dodám jednu vetu. Obyčajný človek funguje ako kybernetická myš. Je schopný chápať iba najkonkrétnejšie, priestorovo a časovo iba minimálne vzdialené javy. Bohužiaľ.

Pridaj komentár