Domov / Hlavná strana / História / Vzostup liberalizmu

Vzostup liberalizmu

tedor_richard-hitlers_revolutionNárodný socializmus nebol spontánnym fenoménom, ktorý prehodil výhybku evolúcie v Nemecku a zviedol celú krajinu z cesty. Bolo to hnutie hlboko zakorenené v tradíciách a dedičstve nemeckého národa, v jeho základných životných hodnotách. Adolf Hitler dal hmatateľné politické vyjadrenie myšlienkam, ktoré žili v mysliach mnohých jeho súkmeňovcov a ktoré považovali za súčasť svojho národného charakteru. Napriek tomu, že verejná podpora Hitlerovej „opozičnej“ strany bola najmä výsledkom všeobecnej ekonomickej núdze, jeho príchod k moci bol iba logickým vyvrcholením nemeckého vývoja.

Verný nacionalistickým trendom tej doby Hitler podporoval sebestačnosť a nezávislosť Nemecka. Strana sa zasadzovala za nezávislosť národov. Toto dostalo Nemeckú ríšu – alebo Reich – do konfliktu s odlišnou životnou filozofiou, svetovou ideológiou šíriacou sa Európou a Severnou Amerikou po viac ako storočie – liberalizmom. V Hitlerovej dobe už mal liberalizmus značný vplyv na západnú civilizáciu. Bola to ambiciózna myšlienka inšpirujúca svojich nasledovníkov k šíreniu hesla „bratstvo, rovnosť, sloboda“ medzi celým ľudstvom. Národný socializmus odmietol liberálnu demokraciu ako nezlučiteľnú s nemeckou morálkou a prirodzeným poriadkom.

Liberalizmus bol rozhodujúcim pre vstup ľudstva do modernej doby. Počas stredoveku zvíťazil v Európe feudalizmus. Miestni feudáli rozdelili zem poľnohospodárom a remeselníkom výmenou za potraviny, prácu a vojenskú službu. Tento roztrieštený systém bez ústrednej vlády postupne podľahol autorite kráľov. Za podpory úzkej vrstvy šľachty a duchovenstva sa králi stali „absolútnymi monarchami“, údajne vládnuci božím právom. Bežní ľudia mali iba málo možností na vzostup svojho postavenia. Iba tí, ktorí si zvolili cestu viery, dostali vzdelanie. Kráľovstvá poskytli základy pre moderné ústredné vlády, ale neprispeli k pokroku ničím ďalším.

Vzostup vzdelania spolu so záujmom o prežívajúcu antickú literatúru viedol ľudí k úvahám o alternatívach k sociálne a politicky stagnujúcim kráľovským režimom. Renesancia bola európskou kultúrnou a intelektuálnou vzburou proti „absolutistickej monarchii“ a jej duchovnému spojencovi – kléru. Odmietnutím náboženských povier a neznášanlivosti povýšili veľký myslitelia intelekt nad všetko. Povedomie o skrytých duševných schopnostiach obyčajných ľudí vzbudil rešpekt k jednotlivcovi. Liberalizmus sa ukázal byť osloboditeľom z otroctva absolutizmu. Určil hlavnú úlohu štátu ako garanta slobody a práva na plnohodnotný život jednotlivca.

Koncept liberalizmu získal politickú podobu počas 18. storočia. Objavy britských a európskych vynálezcov poskytli adekvátne ocenenie novému dôrazu na rozum. Americká revolúcia v rokoch 1776 – 1783, vedená proti anglickej korune, dala základy prvému modernému štátu založenému na liberálnych princípoch. To takmer znamenalo obrátenie úloh medzi vládnucimi a ovládanými: ústava Spojených štátov zahŕňala listinu práv, ktorá ukladala dôležité obmedzenia právomocí volených zástupcov v prospech obyvateľstva. Teoreticky si ľudia vládli sami. Francúzska revolúcia zaviedla demokraciu v Európe a otvorila sľubné pole príležitostí pre obyčajného človeka. Deklarácia ľudských práv zaručovala francúzskym občanom slobodu myslenia a prejavu, súkromné vlastníctvo a bezpečnosť. Nová Republika oslobodila francúzskeho roľníka z otroctva a rozbila kráľovské obchodné obmedzenia.

Francúzska republika vybojovala rad vojen proti európskym monarchiám. Francúzska armáda zahŕňala všetky vrstvy spoločnosti a odrážala revolučného ducha, ktorý zosadil z trónu absolutizmus. Francúzsky minister vojny Nicolas Carnot viedol vojenských veliteľov k novým štandardom pri správaní sa ku svojim podriadeným. Keď raz starší generál Philippe de Custine hrozil dezertérovi popravčou čatou, Carnot ho pokarhal a vysvetlil mu, že „slobodný občania Francúzska počúvajú rozkazy nie zo strachu, ale preto, že veria svojim bratom“ vo velení.[1]

V eseji z roku 1940 analyzoval nemecký historik Bernhard Schwertfeger francúzsku armádu takto: „V absolutisticky členenej štátnej štruktúre 18. storočia sledovala populácia vysokú politiku s ľahostajnosťou. Francúzska revolúcia vtiahla ľudí do svojho víru… Jednou z hlavných zásad Francúzskej revolúcie bolo, že v prípade vojny budú všetci brániť vlasť. Preto boli v jedinom okamihu k dispozícii všetky zdroje národa. Kým predtým boli vojny iba súkromnými záležitosťami princov, teraz sa vyvinuli do otázky prežitia celého národa.“[2]

Napoleon Bonaparte sa stal v roku 1804 cisárom Francúzska, ale liberálne zásady prijaté armádou ponechal. Vojaci, ktorí preukázali svoje vodcovské schopnosti, boli povyšovaní bez ohľadu na pôvod a stav. Vzhľadom k tomu, že dve tretiny imperiálnych dôstojníkov od doby revolúcie opustilo armádu, uvoľnilo sa dostatok miest vo veliacich funkciách pre mužov, ktorí preukázali schopnosti. Napoleon dal poľným veliteľom aj väčšiu voľnosť pri rozhodovaní počas boja.

1.2.1
Napoleon porazil pruskú armádu pri Jene v roku 1806. Pruský profesionálny dôstojnícky zbor nepreukázal počas boja ani talent, ani odvahu. Toto vzbudilo medzi ľudom nedostatok rešpektu voči aristokracii.

V októbri 1806 sa stretla francúzska občianska armáda s nemeckou elitou – pruskou a saskou armádou – pri Jene a Auerstadte. Pruská pechota bola disciplinovaná a poslušná s pevne stanovenou veliteľskou štruktúrou, zatiaľ čo Napoleon robil rozhodnutia na základe toho, ako sa vyvíjal boj a spoliehal sa na iniciatívu svojich podriadených a ich schopnosť využiť príležitosť, keď sa objavila. V Auerstadte nemecké frontové jednotky hodiny statočne vzdorovali, zatiaľ čo sa 18 tisíc vojakov záloh nečinne prizeralo, pretože nedostali žiadne rozkazy na postup od hlavného veliteľa vojvodu z Brunswicku. Žiaden z dôstojníkov nepreukázal nezávislý úsudok a neviedol mužov vpred.

Svedkom nemeckej porážky bol kapitán pechoty Neidhard von Gneisenau. V júli nasledujúceho roku spísal odporúčania pre reformu pruskej armády v ktorých uviedol, že nepriateľ uspel nie vďaka lepšej stratégii, ale novej životnej filozofii: „Revolúcia prebudila všetku silu národa a dala každému vhodný priestor na uplatnenie. Vďaka tomu hrdinovia viedli armádu, štátnici zastávali najvýznamnejšie politické miesta a na čele týchto skvelých ľudí stál najlepší spomedzi nich. Aká neobmedzená sila leží nevyužitá v lone národa! … Prečo si šľachta nevyberie túto cestu a nezvýši svoju silu tisícnásobne, neotvorí bránu triumfu pre radového občana, tú bránu, cez ktorú môže dnes prejsť iba šľachta? Nová doba potrebuje viac než starobylé mená, tituly a pergamen. Potrebuje čerstvé činy a vitalitu!“[3]

1.2.2
Pruskí generáli Johann Scharnhorst a Neidhard von Gneisenau, ktorí sa zaslúžili o vytvorenie nemeckej ľudovej armády, ktorá oslobodila ich zem spod Napoleonovej nadvlády v roku 1813.

Gneisenau definoval spôsob, ako prekonať Francúzsku nadvládu nad Európou: „Pokiaľ chcú ostatné štáty nastoliť rovnováhu, musia otvoriť rovnaké zdroje a využiť ich. Musia prijať výsledky revolúcie za svoje vlastné.“[4] Podľa Tylžskej mierovej dohody (podpísanej vo východopruskom meste Tilsit, 9. júla 1807 – pozn. prekl.) povolil Napoleon pruskému kráľovi armádu o maximálnej veľkosti 42 tisíc mužov v zbrani. To výrazne znížilo počet aktívnych dôstojníkov; zo 143 generálov zostalo v službe iba osem. Gneisenau a General Gerhard Johann von Scharnhorst prebudovali ozbrojené sily tak, že sa stali nezávislé od profesionálnej vojenskej hierarchie. Miestne milície – domobrana – sa stali jadrom národnej armády. Široká účasť verejnosti nevyhnutne znamenala začiatok posunu politickej moci od monarchie k ľudu. Keď sa kráľ zúčastnil prehliadky prvého bataliónu domobrany, poznamenal: „Tam dole pochoduje revolúcia.“[5]

V tejto dobe nemeckí vlastenci, ako Freiherr von Stein, Ernst Moritz Arndt a Gottfried Fichte podporovali občianske reformy a čiastočne prijali liberálne hodnoty. Populistické revolučné hnutie stálo na čele prusko-nemeckého povstania proti Napoleonovi a vyhnalo Francúzov. Na rozdiel od Francúzska v roku 1789 Nemci neboli konsolidovaní pod centrálnou vládou a nebúrili sa proti kráľovstvu. Nemeckí patrioti obhajovali jednotu medzi svojimi krajanmi. Cieľom bola reformácia a nie zvrhnutie existujúceho poriadku. Tak sa Nemecko po obmedzenej revolúcii v roku 1848 zmenilo na konštitučnú monarchiu.

Nemecké reformy boli samozrejme nutnosťou. Cudzí útočník dobyl a čiastočne obsadil krajinu. Napoleon nemilosrdne drancoval pruské zdroje; tri zo štyroch detí narodených v Berlíne zomrelo na podvýživu. Neschopnosť aristokracie ubrániť krajinu poukázala na potrebu revidovaného štátneho útvaru a nemeckí myslitelia uznávali úlohu, ktorú teraz muselo hrať obyvateľstvo ako rozhodujúci politický a vojenský faktor. Uznali potenciál jedinca. Aj keď Nemci uznávali autoritu štátnych orgánov, nepovažovali vládu za služobníka ľudu. Liberalizmus sa stal v Nemecku populárnym v priebehu 19. storočia. Zatlačil do pozadia vplyv nemeckého intelektuálneho hnutia, ktoré tápalo po rovnováhe medzi slobodou a autoritou. Táto latentná sila sa stala základným kameňom Hitlerovej ideológie v dobe jej nástupu.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Referencie:
[1] Günther, Gerhard, Deutsches Kriegertum im Wandel der Geschichte, s. 108
[2] Cochenhausen, Friedrich von, Die Verteidigung Mitteleuropas, s. 170
[3] Günther, G., Deutsches Kriegertum im Wandel der Geschichte s. 114-115
[4] Ibid, s. 115
[5] Ibid, s. 119

O ::prop

Pridaj komentár