Domov / Hlavná strana / História / Vznik Československých légií v Rusku

Vznik Československých légií v Rusku

Czech_Legion_in_forestAtentát Gavrila Principa v Sarajeve zastihol mnohých Čechov a Slovákov roztrúsených po celom svete. Napriek tomu, že vojnu v podstate (takmer) nikto nechcel a do poslednej chvíle sa jej snažili vzájomne príbuzensky previazané panovnícke rody vyhnúť, ich snaha bola márna.

Mimoriadne frustrujúcou udalosťou najmä pre Čechov bol vstup cárskeho Ruska do vojny. Český národ sa za posledné desaťročia pred vojnou významne ekonomicky a kultúrne povzniesol a pociťoval národnostný útlak. Mnoho Čechov videlo Rusko ako protiváhu voči germanizácii a hľadelo naň ako na slovanského brata. Na Slovensku bola situácia ešte omnoho horšia. Informácií o situácii v Rusku veľa nebolo – aj keď tisícky Čechov a Slovákov odchádzalo do predvojnového Ruska za prácou. A v Rusku sa im obvykle darilo. Boli vzdelanejší a odborne zdatnejší v zemi, ktorá ešte mala ďaleko do 20. storočia. Informácie o Rusku však boli kusé a často idealizované. Český národ videl iba to, že je Rusko v nepriateľstve s Viedňou a to mu stačilo. S národom, ktorým zmietajú emócie, je ťažká reč.

Profesor T. G. Masaryk, v tej dobe poslanec Ríšskeho snemu, poznal Rusko omnoho lepšie a nerobil si o ňom žiadne ilúzie. Bol si vedomý, že Rusko nemôže civilizačne, ekonomicky ani kultúrne národnostný vývoj Čechov pozitívne ovplyvniť, napriek tomu, že sa jedná o Slovanov. Ruský vplyv neprospieval ani Poliakom, ani Ukrajincom, ani Bielorusom. Masaryk sa teda radšej orientoval na Západ, v ktorého pozitívne civilizačné poslanie veril a ktorému boli Česi bližšie, ako Rusku. Mimochodom, až do revolúcie vo februári 1917 mal Masaryk zakázaný vstup do Ruska, bol na indexe ako autor knihy „Rusko a Európa“.

Masaryk veril v to, že vznik štátu musí byť vykúpený krvou. Už od augusta 1914 organizoval dobrovoľníkov v Paríži a Londýne (sám bol ešte vo Viedni) do Cudzineckej légie. Vzniká tretí prápor prvého pluku Cudzineckej légie v Bayonné a už 11. novembra je jedna rota nasadená na rieke Marne a sú aj prvé obete. Čechov a Slovákov začalo do armády v roku 1915 prijímať aj Srbsko.

V Rusku bola situácia špecifická. Žili tam tisícky Čechov a Slovákov. Ale boli rakúskymi občanmi a po vypuknutí vojny im hrozila internácia. Dalo sa jej však vyhnúť žiadosťou o ruské poddanstvo a vstup do armády. V tejto záležitosti však pôsobili aj dôvody emocionálne, nielen praktické. Česi a Slováci sa cítili v Rusku slobodne a nikto ich nešikanoval za ich slovanský pôvod a názory – ako sa často dialo po návrate do vlasti.

A tak 17. septembra 1914 prijal cár Nikolaj II. zástupcov Čechov v Rusku a udelil im najvyššie povolenie slúžiť v ruskej armáde. Už pred tým však bola 20. augusta 1914 zriadená Česká družina (pôvodne sa mala volať Husitská družina) a 28. augusta v Kyjeve bola aj reálne sformovaná. 28. septembra 1914 zložila Družina v Kyjeve prísahu a bol jej posvätený bojový prápor. Mala 1014 členov, z toho bolo 29 Slovákov.

Bez ohľadu na cárske povolenie, ruská vláda, najmä jej germanofilná časť, nazerala na činnosť Družiny s nedôverou. Boli kladené prekážky pri nábore do Družiny z radov zajatcov či prebehlíkov. Bol to však základ. Prvých tisíc Čechov sa chopilo zbrane a to dobrovoľne.

Pádom cárstva vo februári 1917 padli prekážky pri prijímaní nových dobrovoľníkov z radov zajatcov. Padol taktiež zákaz Masarykovej činnosti v Rusku a Masaryk sa tam v ten istý rok mohol vydať, keď už rok pred tým mu pripravil pôdu v Rusku Štefánik. Masaryk 9. októbra 1917 uzavrel dohodu s vrchným veliteľom ruskej armády generálom Duchoninom, podľa ktorej sa v Rusku sformoval samostatný čs. armádny zbor s poľným poriadkom francúzskej armády a služobnou rečou českou. Tento zbor bude podľa dohody použitý iba proti vonkajším nepriateľom Ruska a bude postupne dopravený do Francúzska. Do boľševickej revolúcie zostáva ešte mesiac, zbor má 40 tisíc mužov a ešte v októbri prvých 1200 z nich sa plaví z Archangeľska do Francúzska na lodi Margherita.

Medzitým sa úplne zrútila ruská fronta, taktiež aj fronta rumunská a zvyšky dobrovoľníkov z česko-srbskej divízie sa sťahujú do Ruska. Vzniká Československá légia v Taliansku a českí námorníci slúžia ako dobrovoľníci dokonca aj v Číne.

Po prevzatí moci boľševikmi sa zdanlivo nič nezmenilo. Masaryk sa zasadil o to, aby sa légia nedala vtiahnuť do žiadneho vnútorného sporu. Keď v marci 1918 vtiahli Nemci na Ukrajinu, sú to práve československé jednotky, ktoré vedú po boku Červenej armády zdržiavacie boje pri Bachmači a dostáva sa im od sovietskeho veliteľstva uznania:

„Revolučné armády južného Ruska nikdy nezabudnú na bratskú pomoc, která im bola poskytnutá českými zbormi v boji proti hordám podlého imperializmu.“ [1]

Priateľské vzťahy však nevydržia dlho. Boľševici získali moc a dokázali rozložiť armádu heslami o mieri a pôde. Teraz však armádu potrebujú – boľševická opozícia sa už stačila spamätať. Baltské štáty, Fínsko, Ukrajina, Gruzínsko, Arménsko vyhlásili samostatnosť, formujú sa dobrovoľnícke armády z bývalých dôstojníkov a niet proti nim koho postaviť. Na druhej strane je tu vysoko disciplinovaný zbor nepopierateľných kvalít (všetci sú gramotní!). Boľševická vláda potrebuje svoju pretoriánsku gardu. Československá légia by sa hodila.

Ešte 14. marca 1918 dáva Rada ľudových komisárov súhlas k odchodu československých jednotiek z Ruska cez Vladivostok. Krátko na to je toto rozhodnutie bez akéhokoľvek vysvetlenia zrušené. Na Sibíri medzitým prepuká protiboľševické povstanie a Moskva má strach, že československé jednotky – ktorých počet medzitým vzrástol už na 70 tisíc – by s nimi mohli nájsť spoločnú reč. Na Sibíri sú aj zajatecké tábory nemeckých a maďarských zajatcov, ktorí sa podľa Brest-Litovskej mierovej zmluvy vracajú domov.

Podľa predchádzajúcej dohody musia československé jednotky pred prechodom Volgy (vtedy bola považovaná za hranicu medzi Európou a Áziou) odovzdať zbrane a majetok ruskej armády. 26. marca vydáva Josif Stalin – v tej dobe ľudový komisár pre národnostné otázky – rozkaz, ktorým stanovuje nové podmienky pre odchod. Légie už neodchádzajú ako vojenské jednotky, ale ako súkromné osoby. Všetci ruskí dôstojníci musia byť odstránení. Na každý transport bolo povolených 168 pušiek a jeden guľomet. Stalinove podmienky boli splnené a vlaky sa opäť dávajú do pohybu. [2] Nie však na dlho.

V Moskve začala od 24 februára 1918 fungovať kancelária „Československej revolučnej rady robotníkov a vojakov“. Bola financovaná sovietskou vládou a okamžite zahájila podvratné akcie proti légiám. V čele tejto akcie stoja Alois Muna a Arno Hais.

Na ruskej železnici panuje chaos, železničné odborové organizácie nepodporujú boľševikov, prebieha revolúcia, prichádzajú protichodné rozkazy a na každej zastávke prichádza miestny boľševický komisár s novými požiadavkami. Transporty sú zdržiavané a navštevované agitátormi z Československej revolučnej rady a výzvami na pridanie sa do Červenej armády. Nachýbajú ani tvrdenia, že k tomu dal rozkaz Masaryk. Objavujú sa prvé prípady zbehnutia z légie, ktorá sa medzitým rozrástla na 90 tisíc mužov.

Situácia na západnom fronte sa stáva kritickou, Nemecko zahajuje jarnú ofenzívu. V núdzi navrhli Angličania s Francúzmi, aby sa legionárske transporty rozdelili na dve časti – pred Uralom a za Uralom. Zauralské mali pokračovať v transporte na východ a jednotky pred Uralom mali ísť do Archangeľska. S tým následne súhlasila aj sovietska vláda. [3] V situácii, keď stále prichádzali protichodné rozkazy a dezinformácie, legionári tento rozkaz považovali iba za ďalší trik Moskvy a odmietli ho vykonať. Naviac odmietli deliť transporty, ktoré už aj tak boli roztiahnuté na vzdialenosti 10 tisíc kilometrov.

Tento rozkaz bol nesplniteľný aj z technických (kapacitných) dôvodov. V skutočnosti toto rozhodnutie bolo iba trikom Francúzska a Anglicka, ako čo najviac zaťažiť trate, ktorými sa vracali nemeckí a maďarskí zajatci a ktorí mohli po návrate posilniť západnú frontu. Legionári sú vyčerpaní neustálymi prieťahmi, pobytom vo vagónoch a zjavným šikanovaním boľševických orgánov.

14. mája 1918 sa v stanici Čeľjabinsk stretávajú dve vlakové súpravy. Jedna s československými legionármi, druhá s nemeckými a maďarskými zajatcami cestou na západ. Dôjde k výmene názorov, nadávkam a keď sa vlak s maďarskými zajatcami pohýna, jeden z nich hodí koľajovú svorku do skupiny legionárov. Jeden vojak je zranený a krváca. Legionári dobehnú pohýnajúci sa vlak, zastavia ho, vytiahnu vinníka a na mieste ho zabijú. [4]

Miestny boľševický soviet na to reaguje zatknutím jedenástich legionárov. Zvyšok transportu vezme mesto útokom, odzbrojí Červenú gardu, oslobodí zatknutých, ale vráti sa v poriadku do vlaku. Situácia sa upokojuje. Moskva však reaguje zatknutím dvoch legionárskych zástupcov a donúti ich poslať podplukovníkovi Vojcechovskému do Čeľjabinska rozkaz ku zloženiu zbraní. Súčasne posiela najvyšší komisár Červenej armády Trockij tajný telegram, ktorým sa prikazuje, aby legionári boli vyzvaní k vstupu do Červenej armády a z ostatných boli vytvorené pracovné oddiely. Každý legionár pristihnutý so zbraňou v ruke mal byť na mieste zastrelený.

Situácia v samotnom Čeľjabinsku zatiaľ vôbec nevyzerá kriticky. Po oslobodení svojich kamarátov ponechávajú legionári boľševických komisárov na pokoji a tí im sľubujú, že urýchlia odchod transportu. Lenže vzápätí telegrafisti, ktorí sú členmi železničných odborov a nemajú boľševikov v láske, prinesú podplukovníkovi Vojcechovskému nielen Trockého telegram, ale aj depešu, ktorú zaslali miestni komisári susedom do Ťumeni a Jekaterinburgu so žiadosťou o zaslanie posíl na potlačenie legionárov. Jednotky sú takmer neozbrojené a situácia vyzerá bledo.

Toto sa udialo 21. mája. V ten istý deň v stanici Marjinskaja prepadol boľševický obrnený vlak ďalší legionársky transport. Legionári – časť 7. „Tatranského“ pluku – sa doslovne ubránia palicami, zmocnia sa obrneného vlaku a obsadia aj mesto. 27. mája sú v legionárskych rukách Čeľjabinsk, Penza, Tajga, Tomsk, Novonikolajevsk a Litvinovsk. Zároveň prichádza od profesora Maxa – zástupcu pobočky Čs. národnej rady – z Moskvy telegram, ktorým sa nariaďuje zastaviť nepriateľstvo a postaviť Gajdu pred poľný súd za vzburu. Aj sekretár ČNR v Paríži dr. E. Beneš posiela telegram nariaďujúci zastaviť boje a vydať vinníkov boľševikom.

V stanici Marjinskaja sa k pozíciám legionárov priblížili akýsi vojaci, mávajúci českou zástavou a kričia: „Bratia, nestrieľajte. Ideme vám na pomoc!“ A vzápätí zasypú bratov ručnými granátmi. Sú pochytaní, je to zvyšok Munovej a Haisovej agitačnej akcie v légiách pre Červenú armádu. Legionári zajatcov obesia. [5] Do 6. septembra 1918 mali légie obsadené územie na Volge až po mesto Kazaň.

Takto začal príbeh Československých légií v Rusku.

[1] William Henry Chamberlin: The Bolshevik Revolution, 3 zväzok. New York, Grosset and Dunlap, 1965, str. 3.
[2] James Bunyan: Intervention Civil War and Communism in Russia, April-December 1918, Documents and Materials. Baltimore, John Hopkins Press, 1936, str. 81.
[3] John Silverlight: The Victor’s Dillema, str. 36.
[4] James Bunyan: Intervention Civil War and Communism in Russia, str. 86.
[5] James Bunyan: Intervention Civil War and Communism in Russia, str. 89.

Čítajte tiež: Zlaté prekliatie

Spracoval: ::prop, www.protiprudu.org

O ::prop

6 komentárov

  1. V článku je viac zásadných falzifikátov.
    Ukrajina až do jej založenie Leninom nikdy neexistovala. Ukrajinská národnosť bol výmysel rakúskej propagandy. V súvislosti s tým kto nechcel byť Ukrajinec ale sa cítil Rus alebo Rusín išiel do koncentračného vyhladzovacieho tábora Terezín a Talerhof prípadne ho na mieste rakúska armáda popravila. V sovietskej Ukrajine sa Rusi stále necítili byť Ukrajincami a tak tam židoboľševici zorganizovali násilnú ukrajinizáciu a následne holodomor.
    Netuším, kto mohol vymysleť takú pičovinu, že Masaryk z Rakúska organizoval česko-slovenské légie vo Francúzsku. Neznámy židovský pankhart nemohol nič vo Francúzsku organizovať.
    Štefánik je tam ledva spomenutý a absolútne je zatajený veliteľ česko-slovenských légií v Rusku generál Radola Gajda. Asi z toho istého dôvodu prečo pod fotkou Štefánika s Gajdom v múzeu v Uhrovci nie je žiadny popis.
    A ten rasovo podceňujúci tón k Slovanom-Rusom a ich civilizácii môže napísať len človek, ktorý netuší o Rusku na začiatku 20.storočia vôbec nič.
    Tento článok je židovina.

    • – po februárovej revolúcii 1917 vznikla ukrajinská Ústredná rada, ktorá rokovala s ruskou Dočasnou vládou o autonómii Ukrajiny
      – v novembri 1917 vzniká v Kyjeve Ukrajinská republika, ktorú uznáva Nemecko a Turecko vďaka tzv. „chlebovému mieru“ (Norman Davis: Evropa, str. 931)
      – v Charkove zjazd sovietov vyhlasuje v decembri 1917 Ukrajinskú sovietsku republiku, ktorá mala podporu najmä medzi rusmi z Donbasu a bola dopĺňaná boľševikmi z Moskvy (Norman Davis: Evropa, str. 945)
      – o „koncentračnom vyhladzovacom tábore Terezín“ za čias monarchie som nenašiel žiadnu zmienku, poprosím odkaz
      – holodomor sa absolútne netýka vzniku légií ako téme článku, celá tá veta o „Rusoch, ktorí sa necítili byť Ukrajincami“ mi vlastne nedáva zmysel
      – Masaryk sa podieľal na organizovaní légií aj vo Francúzsku, nikto však nepopiera, že Štefánik mal na tom oveľa väčší podiel. V kontexte článku však nie je podstatné vymenovávať všetkých zúčastnených aj s percentuálnym podielom zásluh na vytváraní légií
      – vlastne celý článok si nekládol za cieľ menovite niekoho vyzdvihovať, cieľom bolo ukázať udalosti, ktoré napomohli vzniku mýtov o légiách – napríklad ako jedna hodená železničná skoba dokázala zmeniť históriu.

      • Hneď prvý gúgel spomína Terezín.
        http://en.wikipedia.org/wiki/Talerhof
        No a potvrdzuješ, že až Lenin založil Ukrajinu. To, že Rakúšania vymysleli Ukrajincov a to potom využili aj Nemci na tom nič nemení. Ukrajina je židoboľševický nesúrodý zlepenec Ja reagujem na tvrdenie o vyhlásení nezávislosti Ukrajiny. Nemôže vyhlásiť nezávislosť niečo čo neexistuje. To môže len nejaká mocnosť umelo vytvoriť. Napríklad Kosovo, Bosna i Hercegovina.

  2. Prepáčte, nepýtal som sa na Talerhof, ale na Terezín. A zaujímalo ma v súvislosti s Terezínom a Talerhofom slovné spojenie „koncentračný vyhladzovací tábor“. Toto spojenie nie je platné ani v súvislosti s Talerhofom, ani s Terezínom. Otázkou je, čo si pod týmto spojením predstavujete vy – zrejme niečo úplné iné ako ja, ale to je v poriadku. V skutočnosti to ale so samotným článkom nemá absolútne žiaden súvis.

    Ku vzniku Ukrajiny zopakujem:
    – v novembri 1917 vzniká v Kyjeve Ukrajinská republika (nie boľševická) uznaná zanedlho aj v zahraničí (myslím, že to bol január 1918)
    – v decembri 1917 vzniká Ukrajinská sovietska republika (boľševická) dlho uznávaná iba Moskvou

    • V zdroji
      http://en.wikipedia.org/wiki/Talerhof
      sa nachádza aj zmienka o Terezíne.
      Over twenty thousand people were arrested and placed in the Austrian internment camp in Talerhof.[2] (Another internment camp for supporters of Russia was the fortress at Terezín, now in the Czech Republic.)
      Áno, píšu tam milostivo o „internačnom“ tábore ale podmienky tam boli ako v Osvienčime.
      K tomu Talerhofu+Terezínu sme sa dostali s vyhlásením nezávislosti Ukrajiny. Tak ako bola napríklad vyhlásená Slovenská sovietska republika (Slovenská republika rád) alebo Donecko-Krivorožská sovietska republika to ešte neznamená, že aj existovali. V skutočnosti Ukrajina vznikla až keď ju založili židoboľševici. Dovtedy žiadna „Ukrajina“ neexistovala. Tamojšie oblasti sa označovali ako Malorusko, Novorusko.

      • Vážený pán dk16ns,

        vôbec sa nechcem púšťať do diskusií, ktorých záver by mohol radikálne obrátiť tu všeobecné chápanie dejín veľkohubého a rozdrapovačného Ruska až na úroveň zdrapov použitého toaletného papiera, pretože na to naozaj nemám čas, ani chuť a už vôbec nie nervy. Preto len napíšem pár slov k Ukrajine a už sa k tomu nechcem vracať.

        Pre vašu informáciu, istý nehanebný a iste úplne bezvýznamný francúz Guillaume Le Vasseur de Beauplan vôbec nečítal vaše príspevky o vzniku Ukrajiny za čias Rakúsko-Uhorska a tak si z nejakého hlúpeho popudu dovolil tú drzosť, že nakreslil svoju prvú mapu Ukrajiny ešte v roku 1639!!! A nielen to, podobne neskôr postupovali aj mnohí očividne úplne bezvýznamní kartografi vtedajšieho sveta, pričom všetci mali ešte aj tú drzosť, že si na dnešné územia Ruska kreslili z prstu vycucaný štát Moskoviu. To už ale zachádzam ďalej ako som chcel zájsť, tak ešte v rýchlosti pridám jednu indíciu, že v minulosti sa často užívali označenia „malo“ a „veľko“, pričom ako na potvoru, to „malo“ bývalo väčšinou to hlavné. Veselé bádanie!

Pridaj komentár