Domov / Hlavná strana / História / Výzva pre revizionizmus

Výzva pre revizionizmus

Pri uvedení nového historického žurnálu, ktorý je venovaný špecificky nevhodnej histórii – histórii, ktorá nám kladie výzvy a občas je pre nás nepohodlná – sa musíme obzrieť na prvú generáciu samozvaných revizionistických historikov a ich intelektuálne víťazstvá a výzvy. Hoci sa tvrdí, že revizionistická história je stará ako história sama, pretože ide o nič viac či menej než o odhaľovanie pravdy o historických záležitostiach – strhávajúc závoj „oficiálnej“ histórie a vládou vytváranej propagandy, tento výraz sa prakticky zakorenil až v rokoch nasledujúcich po 1. svetovej vojne.

Revizionisti boli vhodne pomenovaní, keďže sa snažili revidovať najtvrdšie elementy Versaillskej zmluvy a špecificky klauzuly o výlučnej vine Nemcov za vypuknutie vojny. Medzi liberálmi a progresívcami svojej doby si toto hnutie získalo značnú obľubu. Hoci bolo zrejmé, že hlavným cieľom ranej generácie revizionistov bolo stanoviť historické fakty o vzniku a metódach 1. svetovej vojny, prevládal taktiež názor, že s takýmto porozumením bude možné zabrániť vzniku vojen budúcich. Revizionisti verili, že verejná akceptácia skutočných príčin tohto strašného konfliktu, ktorý sa stal známym ako „Veľká vojna“ vytvorí neochotu verejnosti byť lživo zavedenej do ďalšieho konfliktu. Revizionistické hnutie bolo mierovým hnutím.

S vydaním knihy Waltera Millisa Road to War: America 1914-1917 v roku 1935 revizionisti verili, že intelektuálny zápas o historickú presnosť vyhrali. Takýto úsudok sa však ukázal ako predčasný. Hoci v rokoch predchádzajúcich Pearl Harbor mnoho revizionstov podporovalo anti-intervenčné skupiny, udalosti daného dňa prakticky akúkoľvek verejnú akceptáciu revizionizmu eliminovali.

Než sa skončili 40. roky 20. storočia, revizionisti začali spochybňovať rôzne aspekty vzniku druhého veľkého konfliktu v danej generácii a správanie Spojencov v nej. John T. Flynn, F. J. P. Veale, Freda Utley, Leonard von Muralt a George Morgenstern publikovali vedecké príspevky, ktoré rozbíjali mnohé verejné mýty vojnovej propagandy.

V 50. rokoch 20. storočia sa do epicentra novej generácie revizionistov, ktorí sa snažili o správne pochopenie britskej úlohy v udalostiach septembra 1939, a určenie, či Franklin Roosevelt klamal, aby dostal USA do 2. svetovej vojny prostredníctvom „zadných dvierok“ v Pearl Harbor, dostal revizionista 1. svetovej vojny – Harry Elmer Barnes. Revizionisti sa obávali zaobchádzania s nepriateľskými vojakmi počas tribunálov o vojnových zločinoch, pretože morálne pravidlo doby sa zdalo byť nie väčšie ako „silnejší má pravdu“, a že významnejší zločin akéhokoľvek moderného konfliktu ťahal za kratší koniec. Revizionisti sa taktiež obávali nových strašných zbraní, ktoré boli časťou svetového arzenálu, vrátane atómovej bomby. Domnievali sa, že tretí svetový konflikt by vyústil vo vzájomné zničenie oboch strán.

Napriek hĺbke historického výskumu a množstvu kníh, ktoré boli v 50. rokoch 20. storočia publikované, revizionisti 2. svetovej vojny zistili, že verejná akceptácia ich teórií bude oveľa zložitejšia, než v rokoch nasledujúcich po 1. svetovej vojne. V štýle, ktorý Barnes začal nazývať „historické zatemnenie“, vydavatelia jednoducho revizionistické príspevky odmietali. Liberálne a ľavicové magazíny, ktoré viedli revizionistické snahy v 20. rokoch 20. storočia, nechceli mať nič spoločné s presným zobrazením fašistických, komunistických či národno-socialistických režimov.

Z väčšej časti boli revizionistické publikácie 50. rokov 20. storočia vydávané dvoma malými vydavateľmi, spoločnosťou Henry Regnery v Chicagu a Devin-Adair v New Yorku. Keď si ich recenzenti všimli, komentáre boli takmer vždy negatívne.

V roku 1966 Barnes zosumarizoval dovtedajšiu situáciu revizionizmu 2. svetovej vojny v článku „Revisionism: A Key to Peace“, ktorý napísal pre Rampart Journal. Vyhlásil, že „historický a faktuálny zápas revizionizmu bol vyhratý“. Barnes však taktiež uznával: „existencia obsažnej revizionistickej literatúry, na ktorej je toto [tvrdenie] založené, a ktoré bude prezentované neskôr, musí byť momentálne považovaná za existujúci hlavne kvôli záznamu, než nastane doba, kedy sa historické fakty môžu dostať k verejnosti, neovplyvnené cenzúrou, lžami, favoritizmom a podvodom.“

Barnes výraz „historické zatemnenie“ priniesol ako vysvetlenie techník a stratégie prevencie získania masovej akceptácie revizionistických diel. Identifikujúc jeho pôvod na Eichmannovom procese v roku 1961, Barnes túto stratégiu opisuje takto: „základným cieľom sa teraz stalo zdôrazňovanie tvrdenia, že Hitler a národno-socialistickí predstavitelia boli tak odpornými, podlými, brutálnymi a krvilačnými gangstermi, že Veľká Británia mala obrovskú morálnu povinnosť plánovať vojnu na ich vyhladenie, a USA boli pohnuté vstúpiť do tohto konfliktu na pomoc tejto britskej krížovej výpravy kvôli morálnemu imperatívu, ktorý sa nedal ošetriť politickou, sociálnou či kultúrnou kampaňou.“

Barnes tvrdil, že revizionistické teórie boli zatemňované kampaňou neutíchajúcich podnecujúcich zveličovaní nacistých zverstiev. Vo svetle neutíchajúcich príbehov o povraždení šiestich miliónov Židov a použití strašných zbraní masového zničenia vrátane plynových komôr, ktoré vraždili po tisícoch v pár minútach, niektorí by mohli povedať sekundách, podrobnosti skrytej politiky a diplomatických zlyhaní boli ťažko záležitosťami, ktoré by verejnú mienku podnecovali. Barnes píše: „Očakávať, že verejnosť bude načúvať triezvym revizionistickým argumentom čeliac súčasnej lavíne násilných osočovaní proti predvojnovému a vojnovému Nemecku je ako predstava, že žena v domácnosti, ktorej horí dom a ohrozuje jej malé deti, je ochotná otvoriť svoje dvere podomovému predajcovi a so záujmom si vypočuť jeho predajný monológ.“

Barnes uznával, že revizionizmus čelil svojej najväčšej výzve zo strany prevažujúceho zatemňovania tvrdeniami o krutostiach a tým, čo sa nakoniec stalo známym ako tvrdenie o Holokauste. Holokaust počas posledných 50 rokov nadobudol mýtické rozmery a je bránený celým odvetvím, ktoré sa okolo neho vyvinulo, ako aj právnym systémom, ktorý prenasleduje tých, ktorí spochybňujú akýkoľvek aspekt toho, čo je známe ako „oficiálny“ výklad.

Barnes správne identifikoval tvrdenie o Holokauste ako pravú bariéru voči akceptácii revizionistických argumentov a teda pravú bariéru voči mieru, bezpečnosti a prosperite medzi národmi. Prízrak Holokaustu je využívaný na ospravedlnenie každej modernej vojenskej intervencie. Médiá a vláda vykresľujú našich „nepriateľov“ ako moderných Hitlerov, majúcich zámer páchať genocídu a plánujúcich použiť svoj tajný arzenál zbraní hromadného ničenia.

Predierajúc sa cez zveličovania, lži a propagandu tvrdenia o Holokauste musí byť počiatočným bodom pre každého moderného revizionistu. Toto územie je posiate mínovým poľom obvinení z „popierania Holokaustu“, „rasizmu“, „anti-semitizmu“ a „neo-nacizmu“. Napriek prenasledovaniu a urážkam revizionisti chápu, že mýty Holokaustu zatemňovali správne a presné pochopenie 2. svetovej vojny.

Ďaleko od snahy rehabilitovať akýkoľvek totalitný režim, snažíme sa objaviť sa v spoločnosti, ktorá je slobodnejšia, než tá, v ktorej momentálne žijeme. Snažíme sa odhaľovať fakty v snahe vyhnúť sa zahraničným vojnám a intervenčným ťaženiam, zanechávajúcim desaťtisíce mŕtvych. Pred viac ako 40 rokmi bol Barnes frustrovaný zatemňovaním revizionizmu: snažíme sa zdvihnúť jeho zástavu zo zeme a pokračovať v boji. Inconvenient History nie je pre bojkov a nemusíte mať pri jeho čítaní príjemné pocity, no ak súhlasíte s Barnesovým a naším názorom, že revizionizmus je kľúčom k mieru, ste na správnom mieste.

Preklad: Freeman; www.protiprudu.org
Autor: Richard A. Widmann; editorial úvodného čísla štvrťročníka „Nepohodlná história“ (Inconvenient History), 2009

O ::prop

2 komentáre

  1. Zajímavý „objev“! – https://www.seznam.cz/zpravy/clanek/spojenci-vedeli-o-holokaustu-uz-v-roce-1942-ukazaly-archivy-osn-30173?seq-no=8&dop-ab-variant=&source=clanky-home

    Podle mě je pravdivá jen část o Sovětech, páč ti ho vymysleli, tak o něm museli „vědět“ s předstihem:) Naopak – ti Britové a Američané, jak jsem četl již dříve, o ničem takovým vědět nemohli, neb na fotografiích nezjistili žádný zařízení které by se podobalo plynovým komorám, ani žádné vlakové soupravy s uhlím, které by provozu tolika krematorií byly nezbytné …

  2. Oswienčim (Auschwitz), koncentračný tábor pri Krakowe, Poľsko.
    “Oslobodený” Rusmi 27-ho januára 1945. Vzhľadom k tomu, že bol v ruskej okupačnej zóne, Svetový Bolševický Sionizmus sa postaral, aby tam nemohol nikdo vstúpiť, dokonca ani Američania, aby tabor videli, až do roku 1958, teda po dobu (13 rokov!), v ktorej prerábali, stavali a prispôsobovali jeho vzhľad, aby dali nejakú vierohodnosť ich tvrdeniu, že milióny ľudí, väčšinou židov (samozrejme), tam bolo “exterminovaných”.

Pridaj komentár