Domov / Hlavná strana / Analýza / Vyčerpanie zdrojov: skvele predajný mýtus

Vyčerpanie zdrojov: skvele predajný mýtus

Malthusov populačný zákon a tézu o vyčerpaní zdrojov realita posledných dvoch storočí úplne jednoznačne vyvrátila. Žiadne predpovedané katastrofické vizie sa neodohrali – ani len vzdialene. Ľudstvo má stále viac a viac potravín, zdrojov, členov. Realita ukazuje na fakt, že Malthus spolu s jeho pohrobkami sa na plnej čiare mýlili. Ľudske poznanie vytvára nové prírodné zdroje. A nakoľko hranice ľudského poznania neexistujú, prírodné zdroje sú neobmedzené a nevyčerpateľné.

Klasické malthusianské argumenty o vyčerpateľnosti

Prírodné zdroje sú vyčerpateľné. Naša Zem má určitú veľkosť a určité zdroje. Až bude veľmi rýchlo narastať počet ľudí vo svete, tak proste zdroje nebudú. Už teraz sa klčujú vo veľkom dažďové pralesy, v moriach je omnoho menej rýb ako pred 100 rokmi, sú úplne zničené oblasti, kde príroda ustúpila poľnohospodárskej pôde alebo pasienkom – kvôli odlesňovaniu. Je možné, že Zem zvládne aj viac než 7 miliárd ľudí, ale nie je možná islamská a africká nekontrolovateľná natalita. Už teraz dochádza pitná voda a iné zdroje.

Takouto argumentačnou muníciou sú vyzbrojení zastánci malthusiánstva a tieto argumenty sú nesprávne a mylné od samého základu. Sú odrazom zastaralého a prekonaného myslenia klasickej ekonómie 18. storočia. Ako prvý ich vyslovil angličan Thomas Robert Malthus, autor populačnej teórie.

Thomas Malthus a populačná teória

Thomas_Robert_MalthusThomas Robert Malthus (1766-1834) bol anglický kňaz a ekonóm, ktorý žil v polovici 18. storočia v období demografickej a priemyselnej revolúcie na západe. Bol šiestým dieťaťom v bohatej a vzdelanej rodine, takže si mohol dovoliť študovať na prestížnych univerzitách. Bol významným predstaviteľom klasickej školy ekonómie. V tomto období sa nevyskytovali ohrozujúce epidémie ani veľké vojny, hospodárstva západných krajín sa bujne rozvíjali, potraviny sa dovážali z kolónií. Vychádzajúc z Adama Smitha, Malthus definoval podstatu fungovania pozemkovej renty a zaoberal sa zákonom klesajúcich výnosov. Najvýznamnejšií prínos je populačná teória (dala vzniknúť maltusianizmu, malthusiánstvu), ktorou zdôvodňoval nemožnosť odstránenia chudoby a predpokladal ľudské tragédie a katastrofy. Priniesla mu prívlastok „ekonóm pochmúrnej budúcnosti“. Malthus je ikona a apoštol všetkých ekonomických skeptikov od 18. storočia až po súčasnosť.

Hlavná myšlienka populačnej teórie je, že rast poľnohospodárskej výroby je vzhľadom na obmedzené množstvo poľnohospodárskej pôdy tiež obmedzený. Výroba potravín môže rásť len aritmetickým radom. Obyvateľstvo za rovnaké obdobie môže vzrásť až dvojnásobne, teda geometrickým radom. Znamená to, že obyvateľstvo rastie oveľa rýchlejšie, ako množstvo potravín. Preto človek nebude privádzať neobmedzený počet detí na svet, nakoľko by nemali čo jesť. A ak počet ľudí na planéte presiahne množstvo vyprodukovateľných potravín, časť spoločnosti bude hladovať.

Výsledkom Malthusových úvah bol i nesúhlas s plošných zvyšovaním miezd, pretože ak by robotníci dostali vyššie mzdy, rozhodli by sa ich minúť na nákup väčšieho množstva potravín. Množstvo potravín sa však nemôže meniť. Keďže však budú mať viac peňazí, budú chcieť viac nakupovať ako ostatní, čo vyvolá zvýšenie cien potravín, ktorých nebude viac. Zvýšenie miezd teda nebude mať na následok zvýšenie životnej úrovne robotníkov. Na Malthusov podnet boli anglickou vládou zrušené sociálne zákony pre chudobných.

Slovensky povedané, nemôžeme mať viac potravinových produktov, ako je množstvo „surovín“ potrebné na ich zhotovenie. Z kila múky nebudú tri kilá rožkov. Jasné a logické, však?

V skutočnosti to také jasné a logické nie je. Malthusov populačný zákon a tézu o vyčerpaní zdrojov realita posledných dvoch storočí úplne jednoznačne vyvrátila. Žiadne predpovedané katastrofické vizie sa neodohrali – ani len čiastočne. Ľudstvo má stále viac a viac potravín, zdrojov a príslušníkov. Realita ukazuje na fakt, že Malthus sa na plnej čiare mýlil.

Vzniká tu otázka: Kde je chyba malthusiánstva?

Má dve chyby. Prvá chyba je, že množstvo detí je úmerné životnej úrovni. Nie je to pravda, chudobnejší ľudia mávajú viac detí než dobre situovaní. A druhá chyba je, že množstvo potravín, ktoré ľudstvo dokáže vyprodukovať, je determinované celkovou plochou poľnohospodárskej pôdy. Inými slovami, Malthus vôbec nerátal s technickým pokrokom.

Pre vyvrátenie mýtu o vyčerpateľnosti zdrojov je dôležitý druhý predpoklad. Populačnú časť teórie odložme stranou.

Rád by som špeciálne upozornil, že mojím záujmom je vyvrátiť malthusiánske argumenty ohľadom vyčerpateľnosti prírodných zdrojov. Nie populačná politika. Nekompromisne odmietam neobmedzené rozmnožovanie ako u bielej rasy, tak u iných rás. Som zastánca riadenia evolúcie a kontrolovanej pôrodnosti. Predmetom článku je však údajné vyčerpanie prírodných zdrojov a jeho teoretické podchytenie, nie pôrodnosť.

Ricardovský koncept vyčerpania zdrojov

David RicardoMalthus bol prvý ekonóm, ktorý sa vyčerpaniu zdrojov síce venoval, no bol to len marginálny bod jeho teórií, ich podmnožina. Až anglický ekonóm a politik David Ricardo (1772 – 1823) sa začal systematicky zaujímať o hospodárstve dopady prameniace z obmedzaného množstva zdrojov. Utriedil Malthusove myšlienky, obohatil ich a vytvoril „teóriu vyčerpania zdrojov“, ktorá je súčasťou mnohých učebníc dodnes. Musíme teda rozlišovať tieto koncepty.

Malthusiánsky koncept tvrdí, že jadrom problému je fyzická obmedzenosť zdrojov, ktorá je v rozpore s rastúcim dopytom po nich. Exponenciálne rastúci dopyt po zdrojoch je dôsledkom exponenciálneho rastu obyvateľov. Zvyšujúci sa počet ľudí je pohonným motorom postupného vyčerpávania existujúcich zásob zdrojov, ktoré musia neodvratne vymiznúť a už ich nebude možné nahradiť. Vyústi to v skokový prepad životnej úrovne ľudstva. Vzdialenosť k tomuto bodu sa dá vypočítať rastúcim dopytom po zdrojoch a ich celkovou zásobou. Malthusiánsky prepočet ale nepracuje s premenlivými nákladmi na ťažbu ani s reálnou celkovou zásobou zdrojov. Všetky parametre sú fixné a vyčerpanie akéhokoľvek zdroja je potom nevyhnuteľné.

Koncept bol rýchlo vyvrátený. Žiarivým príkladom kompletného zlyhania malthusiánstva zo súčasnosti je potravinová situácia vo svete. Thomas Malthus by sa divil, že pri štvornásobnom množstve obyvateľov v porovnaní s jeho dobou a pri dvadsaťnásobne nižšom počte pracovníkov v poľnohospodárstve nevie dnes celý vyspelý svet čo robiť s prebytkami potravín. Európska únia musí vytvárať obrovské dotačné programy, aby ich predala aspoň pod cenu na tretích trhoch.

Ricardovský koncept je sofistikovanejší. Založený je na predstave, že fyzická obmedzenosť zdroja bude v dlhom období vyvolávať rast jeho ceny. Na začiatku ťažíme zdroj s malými nákladmi pretože ťažíme prístupnejšie ložiská. Postupne však musíme vynakladať stále vyššie a vyššie náklady na dodatočnú vyťaženú jednotku zdroja. V priebehu času bude klesať zásoba a súčasne budú stúpať náklady na ťažbu. Takže cena zdrojov musí v dlhodobom období rásť. Veľkosť zásob určuje cenu. Istá časť zdroja zostane vždy nevyužitá preto, lebo náklady na jeho vyťaženie budú neúnosne až neprijateľne vysoké. Ricarda teda narozdiel od Malthusa nestrašila predstava fyzického vyčerpania, ale ekonomického vyčerpania. Bane nebudú nikdy plne vyčerpané, ale kvôli neúnosným nákladom ich nebude možné doťažiť. Logika tohoto konceptu sa zdala správna a mnohým sa taká zdá dodnes.

Ricardo závery úvah prepracoval do prepočtov na najvyužívanejšom zdroji tej doby – na uhlí. Podľa jeho prognóz z 20. rokov 19. storočia malo ľudstvo za 80 rokov vyčerpať všetky ekonomicky vyťažiteľné zásoby uhlia, pričom jeho cena mala stúpnuť o 70-80 %. V polovici storočia sa ukázalo, že Ricardove prepočty nie sú v súlade s realitou. Veľký ekonóm svojej doby William Jevors neskôr demonštroval, že cena uhlia nielen že nestúpla, no klesla o 20 %, ročný vyťažený objem uhlia stúpol o približne 40 % a zároveň stúpal i objem preverených, vyťažiteľných zásob.

Jevors teda zistil, že i ricardovský zdanlivo logický koncept je mylný. Ale prečo?

Ricardo nevzal v úvahu faktor technického pokroku. Ten zabezpečuje, že cena zdroja nemusí rásť, pretože i nedostupnejšie ložiská sme schopní vyťažiť s rovnakými či dokonca nižšími nákladmi než v minulosti. Toto je dôležitý poznatok a jeho význam je ďaleko väčší než len náklady ťaženia a jej rýchlosť.

Smutné je, že William Jevors nedokázal zodpovedať otázku, ako je možné, že pri stále intenzívnejšom raste a stúpajúcom dopyte rastú celkové využiteľné zásoby uhlia. Priniesol síce dôkazy o mylnosti ricardovského konceptu vyčerpania zdrojov, ale nebol schopný interpretovať ich. Nevysvetlil, či sú len výnimkou alebo základnou vadou. Nedokázal ani formulovať alternatívnu teóriu. Nedokázal uveriť, že je možné, aby trend zvyšovania zdrojov pokračoval donekonečna, takže sa začal pohrávať s myšlienkou, či nie je zvýšenie intenzity ťažby akési rýchlejšie približovanie sa k nevyhnuteľnému zlomu totálneho vyčerpania uhlia na planéte. Okamih vyčerpania zdrojov sa odsunul na neurčito. Malthusiánisti ožili.

Od Jevorsových čias bolo jasné, že ekonomická teória si žiada vysvetlenie, prečo katastrofické predikcie malthusiánistov zlyhávajú tak zásadne a tak spoľahlivo. Moderná ekonómia spory o vyčerpaní zdrojov úspešne zodpovedala. K vysvetleniu bolo od Jevorsa však ešte veľmi ďaleko.

Zmŕtvychvstania a novodobé zlyhania ricardovského konceptu

Po dôkaze, že ricardovský koncept vyčerpania zdrojov nie je v súlade s realitou zasa raz nastalo ticho. Útlm. Ale odvtedy sa história niekoľkokrát zopakovala a to podľa zúfalo stereotypného scenára: Skeptici, varujúci pred vyčerpaním zdrojov, spustia kolo diskusie na tému s podobnými argumentami a s podobne katastrofickými predikciami aké mali Thomas Robert Malthus a David Ricardo. Následne sa zakaždým ukáže, že hrozivé scenáre sa nenaplnili a s tým problém zdrojov odchádza do zabudnutia. A čaká na okamih, kedy problém otvorí ďalší pohrobok malthusianizmu – s predikciami, ktoré sa majú ukázať ako mylné.

Niekoľko príkladov za všetky. Začiatkom 20. storočia argumentovali veľké americké olejárske firmy rizikom vyčerpania zdrojov ropy na území USA do 30-tich rokov. Olejári požadovali obmedzenie vstupu do odvetvia ťažby ropy, ku ktorému nedošlo. Katastrofické predikcie sa však tak či tak nenaplnili. V 30. rokoch 20. storočia významný ekonóm Harold Hotteling postavil na stranu malthusiánistov vybudovaním neoklasickej teórie vyčerpania zdrojov. V nej na základe precízne matematicky rozpracovaného princípu ricardovskej vzácnosti varoval, že ceny všetkých zdrojov sa nevyhnutne zvýšia. Výrobcovia, vedomí si obmedzenosti množstvo zásob, budú totiž obmedzovať produkciu, konzervovať zdroje v zemi a čakať s ich ťažbou až na výhodnejšie cenové podmienky na trhu. Skepsa nebola na mieste, katastrofické predikcie sa nenaplnili.

Ako vidíme, každá jedna predikcia o limitovanom množstve zdrojov a ich vyčerpaní sa ukázala byť zlá, nespráva. Oživení neomalthusiánisti chybovali vždy, v každej predpovedi, od vzniku populačnej teórie po teóriu najaktuálnejšiu. Žiadna katastrofická budúcnosť nikdy nenastala. Realita je v priamom rozpore k skeptickým predpovediam, nakoľko pozorujeme, že realita smeruje inam: zdrojov máme omnoho viac, ťažíme neporovnateľne intenzívnejšie a objem použiteľných zdrojov je zďaleka vyšší než v minulosti.

Záujem o vyčerpanie zdrojov po tomto období opadol a nasledovalo obdobie kľudu a nezáujmu. Všeobecné vzrušenie nevyvolala dokonca ani práca Barnetta a Morsa (1963), ktorá ako prvá systematicky mapovala prognostické neúspechy zastáncov malthusiánskeho vyčerpania zdrojov a formulovala odvážnu tézu, že vyčerpanie zdrojov je len akademickým problémom, ktorý nemá skutočný obsah. Barnett a Morse dospeli k názoru, že dejiny na tému obmedzenosti zdrojov sú „dejinami zlých prorokov“.

Napriek tomu Malthusovi pohrobkovia ešte len mali zažiť svoju najlepšiu hodinu.

Limity rastu – biblia Malthusových pohrobkov

V roku 1972 skupina vedcov Donella H. Meadows, Dennisa L. Meadows, Jorgena Randers a William W. Behrensa III. na objednávku Rímskeho klubu napísali knihu Limity rastu (Limits to Growth). Títo štyria vedci si na nasledujúcich 20 rokov privlastnili debatu o všetkých zásadných otázkach ľudstva. Limity rastu dospeli k trom kľúčovým záverom:

Za prvé, ak nedôjde k zásadným zmenám v hospodárskom a populačnom vývoji, ľudstvo v horizonte najdlhšie 100 rokov vyčerpá posledné prírodné zdroje.

Za druhé, drobné a čiastkové riešenia nemôžu byť úspešné. Tvrdenie autori demonštrovali tak, že zdvojnásobili zásobu prírodných zdrojov a počítačom vygenerovali nové predikcie. I v tomto prípade počítač predpovedá kolaps, avšak nie kvôli vyčerpaniu zdrojov, ale pre presýtenie Zeme znečistením.

A za tretie, najdôležitejším záverom Limitov rastu je, že preťaženiu možností planéty je môžné zabrániť len okamžitým zastavením hospodárskeho a populačného rastu.

Zničenie ľudskej civilizácie bolo považované za nevyhnuteľné. Ľudstvo žije na vypožičaný čas. Požičiava si ho od doposiaľ nenarodených generácií. Vyčerpanie zdrojov sa dá iba oddialiť. Smrteľnú agóniu zmiernime jedine znížením počtu obyvateľov a spotreby, je to posledná možnosť.

Všimnite si jednoznačnú podobnosť s populačnou teóriou Thomasa Roberta Malthusa. Rozdielmi medzi Malthusovou populačnou teóriou a Limitmi rastu sú jemné, zanedbateľné. V skutočnosti Limity rastu nie sú ničím iným, než sofistikovanejšie zabalenou pôvodnou populačnou teóriou z 18. storočia. Malthusiánske argumenty sa v diskusii o obmedzenosti zdrojov monotónne opakujú. Preto som si dal námahu prv vysvetliť Malthusovu teóriu (v knihe od Mojmíra Humpla to absentovalo).

Späť k Limitom rastu. I keď v tej dobe bolo mnoho podobných predpovedí, Limity boli najúspešnejšie. Ich úspech bol daný mixom piatich činiteľov:

Za prvé, Meadowsonovci ako prví počítali s devastáciou životného prostredia – čo bola nová myšlienka priťahujúca pozornosť.

Za druhé, tím vedcov mal novátorskú snahu využiť na predikcie počítačové modely.

Za tretie, malthusiánske katastrofické vízie sú lákavé pre široké publikum pretože záhuba ľudstva priťahuje pozornosť rovnako, ako zrážka kamióna s vlakom.

Za štvrté, sila knihy spočíva paradoxne i v tom, že ju písali neekonómovia. Bez hrozby posmechu si mohli dovoliť ignorovať všetky poznatky, ku ktorým ekonómia na tému prírodných zdrojov za 150 rokov diskusie dospela.

A za piate, celková atmosféra 70. rokov ovplyvnená dvomi ropnými krízami.

Šiety dôvod, ktorý Humpl nevyslovil, je politická motivácia. Dnes je už všeobecne známe, že kniha bola napísaná na objednávku Rímskeho klubu, ktorý bol mocnou organizáciu.

Okrem nekritického obdivu a zbožňovania žali Limity rastu i ostrú kritiku – našťastie. Najtvrdšia kritiky prišla práve od ekonómov. A nie ledajakých. Závery počítačového modelu napádali renomovaní ekonómovia a dodnes uctievaní akademici. Nordhaus označil celý model za úplne bezcenný: „Celá práca je beznádejne spiatočnícka v použitých vedeckých technikách, teoretických konceptoch i v práci s dátami.“ Nositeľ Nobelovej ceny na ekonómiu James Mirrlees s kolegom Johnom Kaynom dospeli k názoru, že „celý model je koncepčne naivný, konštrukčne zúfalo amatérsky, pričom naviac používa okrajové a k tomu ešte zdeformované dáta.“ K takmer totožným záverom dospeli i Surrey a Page, Robinson a mnoho ďalších.

Tak zásadné odsúdenie ekonomickej obce nie je prekvapivé. Boli to totiž práve ekonómovia, ktorí odhalili malthusiánsku podstatu Limitov Rastu a pri znalosti predchádzajúcich fatálnych neúspechov všetkých malthusiánskych prognóz pre nich nebolo intelektuálne riskantné prácu spochybniť. Spochybnili teda na oko logické tvrdenie, že z kila múky nemôžeme mať tri kilá rožkov.

Zatiaľ čo sa ekonómovia hájili názory v odborných periodikách, Meadowsonovci de facto ovládli médiá. Technicky zložitá kniha s vierohodným obsahom a podaná zrozumiteľne v dobe ropných kríz a záujmu o ekológiu slávila obrovské úspechy. Ekológovia i dnes šikovne vytvárajú dojem, že len oni rozumejú ochrane životného prostredia a že výhradne len oni sú teda kvalifikovaní fundovane hovoriť o prírodných zdrojoch. Ochrana životného prostredia je pre nich len zásterkou pre podivné sociálne plány – zelený socializmus. O ňom článok ale nie je.

Pochopiteľne, i tento sofistikovane zamaskovaný derivát populačnej teórie beznádejne stroskotal. Autori sa ukázali byť obyčajnými falošnými prorokmi do početnej zbierky, kópiami svojich malthusiánskych predchodcov, vízie ktorých sa nikdy nenaplnili. Prognózy Limitov rastu ohľadom bodu vyčerpania boli takéto:

Zdroj Počet rokov do jeho vyčerpania v roku 1972:
Zlato 29 rokov
Striebro 42 rokov
Nikel 96 rokov
Meď 48 rokov
Olovo 64 rokov
Mangán 94 rokov
Zinok 50 rokov
Cín 61 rokov
Uhlie 150 rokov do vyčerpania

Po dvadsiatich rokoch od vydania knihy bolo jasné, že katastrofické predikcie vyčerpania zdrojov sú zlé.

Zdroj Počet rokov do jeho vyčerpania v roku 1992:
Zlato 35 rokov
Striebro 39 rokov
Nikel 110 rokov
Meď 50 rokov
Olovo 70 rokov
Mangán 101 rokov
Zinok 78 rokov
Cín 53 rokov
Uhlie 166 rokov do vyčerpania

Pri stále intenzívnejšej ťažbe sa objem aktuálnych zásob zdrojov dokonca zvýšil!

Autori po dvadsiatich rokoch vydali novú verziu Limitov rastu s ešte pesimistickejším názvom Prekročenie limitov (Beyond the Limits). Ich vydaním, ktorým len posunuli okamih vyčerpania zdrojov do budúcnosti potvrdili svoje dominantné postavenie na poli, ktorému môžeme hovoriť vážne mienené sci-fi pre dospelých.

Z akých dôvodov katastrofické scenáre vyčerpania systematicky zlyhávajú? Prečo sa malthusiánske prognózy vždy nutne a spoľahlivo musia minúť s realitou a prečo tomu v prípade Limitov rastu nemohlo byť inak? Kde sú myšlienkové defekty Malthusa, Ricarda a Javorsa? Čo je nesprávne na zjavne logickej myšlienke, že zdroje sa istého dňa minú? Čo vie moderná ekonómia o vyčerpaní zdrojov povedať? A z akých myšlienok to vychádzali Nordhaus, James Mirrlees a John Kay a iní, keď nekompromisne a bez intelektuálneho rizika zamietli Limity rastu?

Julian Simon – autor ucelenej konkurenčnej teórie

Prečo by nás vyčerpanie zdrojov nemalo trápiť?

Ekonóm Julian Simon ako prvý vytvoril konkurenčnú teóriu k malthusiánskym teóriám – teóriu nemožnosti vyčerpania prírodných zdrojov. Využil pri tom logické argumenty a bohatý empirický aparát. Simons vysvetlil, že malthusiánske teórie sú nesprávne z dvoch príčin: koncept preverených zásob je mylný a nerátajú s faktorom technologického pokroku. Vďaka svojej presvedčivosti sa ešte pred smrťou stal obeťou najzúrivejších a najtvrdších útokov stúpencov malthusiánizmu.

Falošný koncept preverených zásob

Skeptikovia všetkých odtieňov stanovujú svoje predikcie vyčerpania zdrojov na dnešných odhadoch tzv. preverených zásob.

Podľa Ricarda je cena funkciou zdroja – so zmenšujúcou sa zásobou a vyčerpávaním zdroja musí rásť jeho cena. Avšak táto na prvý pohľad intiutívne prijateľná idea môže platiť len pre celkové zásoby. Čo má podstatnú vadu: ich veľkosť u žiadneho zdroja v žiadnom okamihu v čase nepoznáme a prakticky ani poznať nemôžeme.

Celkové zásoby zdroja sa kumulatívne skladajú z niekoľkých súčastí. Najmenšou podmnožinou sú preverené zásoby, ktoré sú zmapované, pretože sú vyťažiteľné za súčasných cien, súčasnej technológie a na dnešnej úrovni geologického poznania. Pravdepodobné zásoby sú najlepším existujúcim expertným odhadom dodatočných prírodných zdrojov nad rámec preverených zásob. Možné zásoby sú čisto špekulatívnym odhadom toho, ako veľké rezervy by mohli obsahovať oblasti pri známych ložiskách. Suma preverených, pravdepodobných a možných zásob a možných rezerv nemôže byť celkovou zásobou zdroja. Pretože posun k hranici celkových zdrojov ide ruka v ruke s poklesom geologického poznania.

Geologické poznanie sa s posunom k menej istým zásobám zdroja postupne limitne blíži k nule a náklady na ťažbu zdroja sa zároveň limitne blížia k nekonečnu. Znamená to logicky, že tiež celkový objem zásob akéhokoľvek zdroja sa s poklesom nášho poznania limitne blíži k nekonečnu. Rast poznania nemožno predvídať. Takže celkovú zásobu zdroja nemôžeme v žiadnom okamihu poznať. Teoreticky totiž pri zmierení sa s nekonečne vysokými nákladmi na ťažbu je možné v akomkoľvek okamihu vyťažiť i nekonečne nedosiahnuteľné a teda nekonečne veľké zásoby akéhokoľvek zdroja.

Ak toto vezmeme v úvahu, koncept celkových zásob stráca použiteľnosť, je len éterickou neznámou veličinou, ktorú determinuje iná premenná – rast poznania. Čo ideu celkových zásob diskvalifikuje v debatách o vyčerpaní zdrojov.

V diskusiách o prírodných zdrojoch sme odkázaní na preverené zásoby, ktoré ako jediné sú s rozumnou presnosťou štatisticky zmapované. V tomto prípade je Ricardova hypotéza bezcenná. Kauzalite medzi cenou zdroja a jeho preverenou zásobou je práve opačná, než Ricardo tvrdil. Cena nie je funkciou preverených zásob. Naopak. Veľkosť preverených zásob je cenou funkcie trhovej ceny a znalostí. Preverené zásoby sú len tie rezervy, ktoré má pri terajších technológiách vôbec zmysel hľadať. Preverené zdroje tak nie sú objektívnym odhadom celkového objemu zdroja.

Nikto nie je schopný akýmkoľvek racionálnym spôsobom odhadnúť veľkosť zásob ropy napríklad pri cene 3 000 dolárov za barel – čo je asi stonásobok priemernej ceny na v roku 2003 – i keď takéto zásoby s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou existujú. Nikto na svete nemal a nemá motiváciu takéto rezervy hľadať a nikdy ani mať nebude. Ľudstvo je dnes schopné vyrobiť ropné substitúty pri cene 1 500 dolárov za barel z iných látok. To vylučuje možnosť, že by niekto mal dôvod mapovať ložiská vyťažiteľné za ceny, ktoré mnohonásobne prevyšujúcu pravdepodobné budúce trhové ceny.

Hľadanie zásob zdrojov je investíciou, ktorú robí vlastník ložiska alebo užívateľ ložiska s jednoznačným cieľom, ktorým je profit. Celkové preverené zásoby zdrojov preto nie sú zámerným produktom činnosti – celosvetovým súčtom, ktorý vzniká zo štatistických dôvodov. Ale len vedľajším dôsledkom investičnej činnosti tisícov podnikateľov prahnúcich po zisku. Povaha preverených zásob je ekonomická, nie štatistická.

Vzájomnú závislosť medzi cenami zdroja a preverenými zásobami vynikajúco demonštruje príklad ropy v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Len medzi rokmi 1984 a 1988 stúpli preverené zásoby o viac ako 28 %. Vysvetlenie sa nachádza v 70. rokoch. Dramatický nárast ceny ropy po dvoch ropných šokoch vyprovokoval dva logické procesy. Na strane ponuky sa zvýšili investície do šetrnejších technológií a ďalších foriem úspor. A na strane ponuky raketovo stúpli investície do hľadania nových zásob a ložísk ropy. Vzhľadom na to, že investičný cyklus v ropnom priemysle je pomerne dlhý, výsledky oboch procesov sa dostavili až v 80. rokoch.

Kauzalita je teda presne opačná, akú predpokladal David Ricardo. Tvrdil, že čím viac zdroja využívame, tým menej ho existuje a jeho cena zákonite rastie. Realita je očividným dôkazom, že čím vyššia cena zdroja je, tým je ho viac. Vysoká cena stimuluje zavádzanie efektívnejších a úspornejších technológií i iných šetriacich procesov, hľadanie nových ložísk a podobných zdrojov a v neposlednom rade vyvíjanie umelých náhradných substitútov.

Príklad ropy je dobrou ilustráciou od zmeny cien k zmenám proverených rezerv zdrojov. Mohlo by sa zdať, že v ostatných obdobiach takáto kauzalita nejestvuje. To je však dané len faktom, že dlhodobo dôležitejším faktorom, stojacim za rastom preverených zásob, sú zmeny v technológiách a raste ľudského poznania. Naviac, v „nešokových“ časoch sú posuny v preverených zásobách hladšie, jemnejšie a teda menej nápadné. Na ilustráciu vzájomnej závislosti je nutné použiť sofistickované empirické metódy. Avšak na kauzalite samotnej to nič nemení.

Koncept preverených zásob je teda bezcenný a nepoužiteľný v tom zmysle, ako ho vnímajú malthusiánisti.

Faktor technického pokroku: poznanie vytvára zdroje

Práve rast ľudského poznania spôsobuje, že u prírodných zdrojov vidíme úplne opačný vývoj než predpovedajú malthusiánisti. Je hlavným a najzásadnejším dôvodom totálneho zlyhania malthusiánskych predikcií. V predošlej časti článku som ho označil za hlavný faktor, ktorý mení preverené zásoby zdrojov. Ľudské poznanie je však omnoho významnejšie. Rast ľudského poznania relativizuje obmedzenosť akéhokoľvek zdroja či výrobného faktoru, ktorý ľudstvo používa.

Malthusiánisti neberú v úvahu alebo prinajmenšom výrazne podceňujú faktor rastu ľudského poznania a technologického pokroku. Pritom práve toto umožňuje dlhodobo tak pokles nákladov ťažby, ako i pokles nákladov na hľadanie jeho zásob. Naviac je to práve rast ľudského poznania, ktorý umožňuje hľadanie náhradných látok za existujúce zdroje.

Poznanie relativizuje fyzickú vyčerpateľnosť každého a jedného prírodného zdroja a výrobného faktora na planéte. Fyzickú obmedzenosť pôdy ľudský rozum postupne prekonáva miniaturizáciou, stavaním do výšky (viacposchodové budovy) či do hĺbky (sklady, podzemné garáže) alebo technologicky intenzívnejším využívaním pôdy. Každá viacposchodová budova je odpoveďou ľudského poznania na prirodzenú obmedzenosť plochy Zeme.

Dostupné štatistiky ukazujú, že v celom vyspelom svete sa za posledných 100 rokov celková výmera poľnohospodárskej pôdy znížila o viac ako 25 % pri súčasnom raste obyvateľov a raste objemu produkovaním potravín na viac než trojnásobok. Fyzicky menší objem zjavne fixného zdroja – poľnohospodárskej pôdy – tak dokonca produkuje viac potravín než pred 100 rokmi.

Efektívnejšie využívanie akéhokoľvek zdroja, rozširovanie jeho doposiaľ známej zásoby, či nahradzovanie zdroja iným zdrojom je ekvivalentom rastu množstva tohoto zdroja. Platí to pre všetky existujúce zdroje. To isté, čo som opísal pri pôde, sa deje pri každom zdroji – pri železe, zinku, zlate, dreve, vode, rope, uhlí, hliníku, pri bauxite, kameni, atď. Je to možné vďaka rastu ľudského poznania. Ono zabezpečuje praktickú nevyčerpateľnosť zdrojov.

Celý problém rastu sa teda scvrkol len na otázku, či sa sám rast ľudského poznania niekedy vyčerpá. Pre poznanie je však charakteristické, že je nevyčerpateľným zdrojom. Neexistujú žiadne mysliteľné limity pre jeho budúci rast.

A ak ľudské poznanie neustále rastie a rastie, tak potom fyzická obmedzenosť zdrojov nie je prekážkou rastu, ani nespôsobuje nevyhnuteľný nárast ceny zdroja v dlhodobom období, ako predpokladal Ricardo. Ignorovať pri dlhodobom prognózovaní tento zásadný faktor znamená vystaviť sa riziku absurdných predpovedí.

Malý príklad. Lineárna extrapolácia trendov v doprave z roku 1880 za predpokladu nulového technologického pokroku tejto oblasti by ukázala, že dnešné mestá by mali byť pochované pod nánosom konského trusu. Takáto je logika malthusiánskych katastrofických predikcií.

Prírodné zdroje nie sú prírodné

Zaujímavé je, že malthusiánske prognózy sa takmer výlučne týkajú práve vyčerpania prírodných zdrojov. Ťažko ale nájsť prognózu, ktorá by varovala pred vyčerpaním konkrétneho výrobku. Podľa malthusiánistov je síce nutné báť sa, že ľudstvo spotrebuje ropu, uhlie, plyn, meď, ale nikto z nich nevaroval, že by sme sa mali bát vyčerpania zásoby ihiel, nití, telefónov, automobilov či kuchynských liniek. Samotná predstava vyčerpania zásoby ihiel pôsobí komicky.

Ale na výrobu finálnych statkov sa musí odčerpať nejaký prírodný zdroj! Železná ruda, nikel, drevo, ropa, atď. Ako je teda možné, že vyčerpanie konkrétnych statkov nie je malthusiánistami zdôrazňované?

Odpoveď na túto otázku sa skladá z dvoch častí a každá z nich nabúrava predstavu o tom, čo je to vlastne prírodný zdroj.

Prvá časť odpovedi je, že samotný zdroj a jeho ťažba sú z hľadiska spotrebiteľov úplne nepodstatné. Nie je dôležitý prírodný zdroj ako taký, ale len úžitok finálneho statku. Pre akéhokoľvek spotrebiteľa nie je dôležité, či je suchý článok vyrobený zo zinku, z lítia alebo z iného alkalického prvku, či dokonca z úplne iného materiálu, ale len to, či dodáva akumulovanú elektrickú energiu. Platí to pre každý výrobok: dôležitý je úžitok z produktu, nie materiál. Preto je tiež zrejmé, že vyčerpanie konkrétneho statku nie je problémom: vstupy pri výrobe sa predsa dajú nahradiť inými. Tak platy nahradili pri mnohých bežných statkoch kovy, ktoré zase predtým vytlačili drevo.

Druhá časť odpovede spočíva vo fakte, že prírodné zdroje sami o sebe sú úplne bezcenné – nemajú žiadnu hodnotu. Zdroje totiž neexistujú nezávisle na človeku. Zdrojom v pravom význame slova je to, čo má pre ľudstvo hodnotu. Ropa bola ešte začiatkom 19. storočia bezvýznamná čierna tekutina bez akejkoľvek ceny. Až ľudské poznanie z nej zdroj na ťažbu spravilo. Takisto opustené kamenné lomy v Európe alebo uzavreté nevyťažené zlaté či uhoľné bane kdekoľvek na svete dokazujú, že význam zdroja v danom mieste a čase môže pre človeka klesnúť alebo byť dokonca nulový, napriek tomu, že v inom mieste a čase má zdroj obrovskú hodnotu. Saharský piesok je bezpochyby prírodným zdrojom v prírodovedeckom zmysle slova, ale žiadne prognózy jeho vyčerpania nevznikajú, pretože tento zdroj (možno zatiaľ) nemá hodnotu.

Tak sa dostávame k ďalšej vlastnosti ľudského poznania: Ľudské poznanie vytvára zdroje! Človek nie je pasívnym užívateľom zdrojov, ale svojim poznaním z bezcenných zdrojov vytvára zdroje s ekonomickou hodnotu. Slovné spojenie „prírodné zdroje“ sugeruje predstavu, že ide o zdroje majúce hodnotu bez ohľadu na existenciu človeka. Práve som dokázal pravý opak. Žiaden zdroj nie je skutočne zdrojom, ak mu hodnotu ľudská činnosť nedá. Preto nie je možné povedať, čo bude v budúcnosti zdrojom, ani čo ním nebude.

Pre prírodné zdroje platí teorém nekonečnej substitovateľnosti – ako ukázal Simon. Človek využíva len zdroje, ktoré majú ekonomickú hodnotu a až toto spôsobuje, že pre ne platia rovnaké ekonomické zákony ako pre iné statky. Spotrebuvávame len tie zdroje, ktoré za najnižšiu cenu prinášajú najvyšší úžitok. Ak rovnaký úžitok prinesie lacnejší zdroj, človek z neho spraví ekonomický zdroj.

Z ekonomického hľadiska je teda nemožné, aby sa ľudstvo vôbec priblížilo okamihu, kedy by uvažovalo, či vyťažiť posledný barel ropy a či nie. Pretože už dávno predtým by človeku úžitok poskytoval iný zdroj. Keby čisto teoreticky zostal na svete posledný barel ropy a ropa by ešte stále bola zdrojom, potom by jeho hodnota musela byť nekonečne vysoká a motivácia vlastníka by bola nekonečne vysoká nevyťažiť ho a jeho cenu ešte zvýšiť. Ale zároveň by existovala nekonečne vysoká motivácia nahradiť už dávno predtým ropu iným zdrojom.

Ak je ťahúňom všeobecného rastu ekonomických zdrojov ľudské poznanie, potom ich pomyslená zásoba nie je fixná. Ak je skutočnou podstatou zdroja jeho úžitok pre človeka a nie jeho existencia ako taká, tak potom zdroj nie je prírodný, ale ľudský. A ak platí, že zdroje nie sú vo svojej podstate prírodné a ich zásoba nie je fixná, znamená to, že nie sú vyčerpateľné. Nie sú vyčerpateľné v tom zmysle, že úžitok plynúci z ich využívania nemá žiadne prirodzené limity pre svoj rast.

Záver – kde ležia skutočné hranice rastu

Tento článok je spracovaním knihy „Vyčerpání zdrojů – Skvěle prodejní mýtus“ od českého ekonóma Mojmíra Hampla. Predslov napísal Václav Klaus, bývalý český prezident. Je sumárom najdôležitejšieho; vynechal som kapitoly o ekológii a ekologizme, médiách a popularite Limitov rastu a o globálnom otepľovaní. Tiež som sa snažil o vyššiu zrozumiteľnosť. Prvé časti som sa snažil skrátiť, avšak nové poznatky som častokrát len prekladal pretože inak by sa ich nedalo pochopiť. Pre čitateľa, ktorý nepozná žiadného českého ekonóma, ale len zahraničných, odporúčam preštudovať Juliana Simona a jeho teóriu nevyčerpateľnosti prírodných zdrojov.

Článok som spísal predovšetkým na podnet debaty o podiele zo zisku, kde mnohí diskutéri varovali pred vyčerpaním zdrojov z dôvodu rýchlej produkcie. Tieto starosti boli neopodstatnené a ak by aj boli, vôbec nepatria do debaty o podiely pretože jeho zavedenie by znamenalo len rýchlejšie priblíženie sa k nevyhnutného bodu vyčerpania. Druhý dôvod pre písanie je, že je to zaujímavá téma a čitateľov zaiste obohatí.

Všetky štatistiky za posledných 200 rokov ukazujú, že ľudstvo sa k vyčerpaniu zdrojov nijak nepriblížilo. Naopak. Preverené zásoby prírodných zdrojov trvale rastú a ich relatívne ceny klesajú. Empirické štúdie ukazujú, že dnešné preverené zásoby ropy sú 15-krát vyššie než v roku 1948. Ani rastúci počet obyvateľov Zeme nijak neobmedzil dostupnosť zdrojov. Ľudstvo nenarazilo na akékoľvek limity, ktoré by nedovolovali rastúci počet obyvateľov uživiť, ošatiť a inak zabezpečiť. Opäť, pravý opak je pravdou. Rastúce množstvo potravín vyrába menší počet zamestnancov na stále sa zmenšujúcej ploche. Uspokojenie žiadnej ľudskej potreby nebolo narušené nedostatkom prírodných zdrojov a i naďalej to vyzerá tak, že jediné ozajstné zdroje utrpenia, chudoby a hladu spočívajú v devastujúcej a sebazničujúcej neekonomickej činnosti človeka (vojny, revolúcie, embargá, teror). Nie vo vonkajších limitoch, ktoré by rozvoji ľudstva postavila planéta Zem ako taká.

V akejkoľvek diskusii o prírodných zdrojoch je nutné pamätať na fakt, že zdroje sú vytvárané ľuďmi a podstatou ich existencie je teda rast ľudského poznania, ktoré nemá žiadne prirodzené hranice. Nie je najmenší dôvod sa domnievať, že by rast poznania nebol nekonečným procesom. Ak je rast poznania nekonečný, musí tiež platiť to isté i pre objem zdrojov, ktorým sme si nepresne zvykli hovoriť prírodné zdroje. Samotná obmedzenosť ekonomických zdrojov nie je bariérou rastu a otázka či vyčerpanie zdrojov hrozí alebo nie, nie je zaujímavá – vyčerpal sa jej ekonomický obsah.

Keď ekonómovia hovoria o nekonečnom raste, vychádzajú z týchto myšlienok, ktoré na celej čiare teoreticky porazili malthusiánstvo. Používať dnes argumenty, aké som spomenul na začiatku, je známkou ekonomickej nevzdelanosti.

Existuje teda nejaký skutočný problém v oblasti prírodných zdrojov? Určite. Ale je rovnaký, ako kedykoľvek predtým a rovnaký ako kedykoľvek v budúcnosti. Problémom je iba to, že zdroje sú vzácne. Ich získavanie nie je bezplatné, musíme investovať úsilie a kapitál. Nič viac a nič menej.

Uvedené závery sa môžu na prvý pohľad javiť veľmi kontraintuitívne a málo prijateľné. Avšak ako už naznačil nadpis tejto práce, zmyslom textu nie je podporovať rozšírené a väčšinou prijímané mýty, ale pokúsiť sa vyvrátiť ich. A k vyvráteniu mýtov je často potrebné pozrieť sa na veci inak, než býva zvykom. Až potom sa objavuje niečo nové. Nakoniec, väčšina prevratných a dnes úplne bežných myšlienok Koperníka či Galilea začala nepríjemným nabúravaním zažitých mýtov, ktoré vo svojej dobe boli intiutívne prijateľnejšie než teória nemožnosti vyčerpania prírodných zdrojov od Juliana Simona, ktorá sa nachádza v rovnakej váhovej kategórii.

A ak ešte niekoho ťaží úprimná starosť o to, aby k vyčerpaniu zdrojov nedošlo, tak potom sa štúdia rovnako úprimne a otvorene snažila povedať: Spite kľudne, vyčerpanie zdrojov nehrozí.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

O ::prop

Jeden komentár

  1. ROPA. Este ako chlapec, si pamatam ropny sok v 70 tych rokoch. A potom dalsie. Dnes sa ukazuje, zé ropa je zrejme nevycerpatelna. Nie je organickeho povodu to je iste. Urcite to nie su akesi metamorfovane byliny ci stromy. Vlastne sa o jej povode vie málo skoro nic. Ropa je najskor plod Zeme ako planety, ktorú produkuje neustále . Samozrejme nic sa neda do nekonecna drancovat. Ale ked nezarezeme zlatu sliepku, tu myyslim planetu Zem, bude znásat zlate vajce, teda ropu neustale.
    Moj pohlad na problematiku je niekde uprostred. To znamena, urcite nie Malthusiansky, ktorý povazujem naozaj za marketing typu: „Kupce Ľudze bo nebudze“! ale rovnako hovorit a podporovat nevycerpatelne a nezodpovedné pristupy tiez nie.
    Problém je to, už sme to aj preberali, ze sa mnozia a mnozia ludia ktorý sa nikdy nemali narodit. Nezamestnatelní idioti, retardovaní, postihnutí, kripli duševný aj telesný. Na celom svete. To je prvá a zásadná vec ktoru treba riesiť. Ruku v ruke s neovládateĺným nárastom moci elity. Élita a lumpenproletariát sa vzájomne podporuje na úkor strednej vrstvy, ja by som ju vseobecne oznacil za pracujúcich. A tam je kamen úrazu. Ze menej ako 0,1 % percento obyvatelstva ovláda viac ako 90 % bohatstva a to je spätne redistribuované lumpenproletatiatu, ktorý terorizuje pracujúcu a hodnoty tvoriacu vrstvu.
    Tam je ten problem, ktorý treba vyriesit aby sa zvratil pomer pracujúcich a nepracujúcich. K nepracujúcim radím aj úradníkov. Nie že by neboli nutný ale rozhodne 400 000 úradníkov v 5,3 miliónovej krajine je patologický jav.

Pridaj komentár