Domov / Hlavná strana / Čítanie / Vrahovia medzi nami

Vrahovia medzi nami

Tisíctridsaťdva rokov musel pretrpieť statočný náš slovenský národ od zániku prvého Slovenského štátu, založeného roku 835 slávnej pamäti Mojmírom I., až po obnovu slovenskej štátnej samostatnosti 14. marca 1939. Táto štátna samostatnosť slovenského národa po celých tých 1032 rokov od zániku prvého Slovenského štátu po nešťastlivej bitke pri Bratislave 4. júla 907 ostávala neprestajne najväčším cieľom životných úsilí Slovákov. I rozjasal sa statočný slovenský národ, keď napokon 14. marca 1939 svitlo slnko vytúženej samostatnosti a dal sa do nadšenej budovateľskej práce. Už nie pre cudzieho, nie z cudzieho rozkazu a nie pre nenašské záujmy, ale pre seba a svoje generácie budoval s iskreným nadšením, ktoré stváralo čudá. Vo vlastnom samostatnom štáte, riadenom umom slovenských ľudí, pracoval Slovák od 14. marca 1939 pre seba a svojich. A dokázal to, čo nedokázali cudzí za celé desať-, ba stáročia.

Slovenská naša vlasť začala kvitnúť ako nikdy predtým. Čo sa nedokázalo predtým za 20-ročnej éry bývalej ČSR, to dokázal Slovák vo vlastnom svojom štáte za nepatrných pár rokov. S nadšeným vypätím síl zmodernizoval svoju domovinu: vybudoval množstvo kilometrov dokonalých hradských, zlepšil poľné cesty, postavil a rozšíril moderné železničné trate, zreguloval si rieky a potoky, odvodnil množstvo močaristej pôdy, postavil stovky rodinných domčekov pre robotníkov i úradníkov, rozšíril do priam obdivuhodného rozsahu sieť elektriny a vôbec nepomerne pozdvihol úroveň života najširších vrstiev národa. Slovenská republika stala sa nielen príjemným domovom všetkých Slovákov, ale aj ideálnou krajinou, obdivovanou bližšou i vzdialenejšou cudzinou. Ale to bolo práve príčinou toho, že rozpútala sa zloba skrachovaných nespratníkov, čo za predošlých 20 rokov bývalej ČSR len rečí mali plno, ale vo svojom výkone stopercentne skrachovali. Beneš a jemu prisluhujúci servilní Čechoslováci zahoreli závisťou a z nej plynúcou zlosťou. Pravdaže! Veď — hľa — Slováci dokázali to, čo oni nevedeli za 20 rokov. Oni nevedeli predtým uspokojiť ani samotných Čechov, nieto aj ostatné národy v ČSR, ktoré boly vo väčšine proti 8-miliónovému českému národu, vindikujúcemu si akési právo prvenstva a nadvlády. Nevedeli vykonať nič tvorivého. A keď po svojom definitívnom krachu zbabele ušli do Londýna, prípadne do Ameriky, odtiaľ sa začali najprv len posmievať, že veď to Slováci bez nich ani tak nevydržia viac ako 2—3 týždne. No, keď Slováci vo svojom samostatnom štáte nielenže vydržali, ale ukázali aj netušené schopnosti viesť a budovať svoj štát, zlepšovať, zdokonaľovať a modernizovať svoju tak dlho ubíjanú slovenskú vlasť, tu rozbesnily sa najnižšie pudy závistlivcov a benešovských nežičlivcov dobrobytu Slovenska a Slovákov. A rozvírila sa divoká kampaň proti samostatnej Slovenskej republike.

Najprv to boly propagandistické útoky proti členom vlády Slovenskej republiky, potom aj útoky proti verejným činiteľom slovenským. Benešovská klika, ktorá vie, že v Londýne nebude môcť večne zastávať funkcie vlády neexistujúceho štátneho útvaru, použila všetky prostriedky, aby v rozhlase, v nám nepriateľskej i v neutrálnej tlači vylievala svoju žlč proti nám, Slovákom. A keď ani to ešte nepomáhalo, rozbehol sa pán Beneš do Moskvy, zapoklonkoval báťuškovi Stalinovi a zapredal mu Slovensko. Súčasne rozhýbal Beneš i všetky páky skrytého boľševizmu, slobodomurárstva, židovstva a čechoslováctva, len aby rozvíril na pokojnom, ba priam ideálne prekvitajúcom Slovensku chaotické pomery a mohol potom so svojimi servilnými prisluhovačmi loviť v mútnom.

A Slovensko, žijúce si aj po piatich rokoch veľkého svetového vojnového zápolenia v pokoji a sporiadanosti, zásluhou týchto benešovsko-židovských intríg sa na sklonku augusta 1944 náhle zatemnilo. Na Slovensko sniesol sa hrozivý tieň, ktorý zatemnil slnko slobodnej voľnosti slovenského obyvateľstva, olúpiac ho o pokojnosť v práceplnom živote, o istotu a bezpečnosť osobnú i majetkovú. Hrozivý tieň sa sniesol na niektoré kraje slobodnej našej Slovenskej republiky, tieň chmúry barbarskej zloby, ktorá páchne zločincami vycedenou drahou krvou statočných Slovákov, dymom strelného prachu i horiacich domov pokojných občanov, ako aj pachom prachu rozdrúzganých stien bezohľadným vandalizmom ničených stavaní, ničivý tieň, z ktorého mdlým svitom prekúkajú zločincami vyhasnuté oči roduverných slovenských vlastencov a národovcov…

Čo sa vlastne stalo?

Keď Beneš, zapredávajúc jemu nepatriace Slovensko Stalinovi, žiadal pomoc Moskvy na rozvírenie nepokojov na Slovensku, nádejil sa, že táto boľševická pomoc bude prostriedkom na rýchlejšie dosiahnutie jeho vlastných cieľov. Stalin prisľúbil síce pomoc, lenže rátal pritom inak. Pošle pomoc benešovcom, ale len preto, aby jeho ľudia kontrolovali aj komandovali benešovcov a uchvátili si pozície pre seba. Výsledkom tohto benešovsko-stalinovského ošmekárstva bolo, že sovieti skutočne z lietadiel shodili na Slovensko niekoľko sto svojich agentov, ktorí skrývajúc sa zpočiatku po horách, nadväzovali styky s benešovskými čechoslovákmi a židmi. Potom začali partizánčiť. Toto partizánčenie, pravda, najprv sa obmedzovalo iba na násilné vynucovanie si potravín od zterorizovaných občanov a na nútenie obyvateľov slovenských dedín, aby im odnášali z lietadiel shodené zbrane na vykázané miesto do vrchov. Odporu pritom nestrpeli. Kto neposlúchol, toho odvliekli na neznáme miesto. Ináč vyhlasovali, že statočným Slovákom „nič neurobia“, lebo vraj sú tu ako „priatelia Slovákov“.

Toto ich údajné priateľstvo sa však čoskoro ukázalo v plnej nahote. Títo „priatelia Slovákov“ začali ničiť cenné materiálne hodnoty, ktoré si Slováci za päť rokov štátnej samostatnosti vybudovali, zdokonalili a zmodernizovali. Vyhodili do vzduchu železničný most, vyhodili tunel, podmínovali železničnú trať. A potom zavraždením statočného slovenského rodoľuba, robotníka poslanca Františka Slameňa 27. augusta 1944 dali signál na všeobecné povstanie všetkých čechoslovácko-židovsko-boľševických živlov na Slovensku. Kým iné zločinecké podniky predtým, ako napr. útok na žandársku stanicu v Pečovskej Novej Vsi, boly viac-menej len miestnymi akciami na zterorizovanie slovenského ľudu, vražda poslanca Slameňa bola benešovsko-boľševickou fanfárou pre začiatok vojenskej akcie.

Pomocou zrady čechoslováckych dôstojníkov v armáde, ktorí jedine Slovenskej republike mali čo ďakovať za svoje kariéry, začala sa vojenská revolta. No, nebola to slovenská vojenská akcia proti našim spojencom, nebolo to povstanie Slovákov, ako chce to nahovoriť benešovská londýnska i moskovská propaganda. Nie! Bolo to povstanie českých, komunistických a židovských elementov proti Slovákom, proti Slovenskej republike. K tým sa pridala hŕstka bezcharakterných zradcovských zločincov zo slovenského rodu, ktorých bolelo a škrelo, že aj niekto iný sa opovažuje žiť popri nich v sociálnom dobrobyte a zveľaďovať sa hmotne. Potom i nejeden Slovák, statočný vlastenec, dostal sa do osídiel týchto povstaleckých čechoslovácko-boľševických banditov aj proti svojej vôli, zvedený, oklamaný, zterorizovaný a násilne zverbovaný. No, len čo prežil niekoľko hodín medzi týmito zločineckými bandami nepriateľov slovenského národa i štátu a renegátskymi zapredancami i zradcami vlastnej slovenskej krvi, otvorily sa mu oči, že sústredil všetko svoje úsilie iba na to, ako by sa dostal z toho zajatia čechoslovácko-boľševického klamu a mohol sa postaviť na to miesto, na ktorom ako statočný Slovák musí stáť každý slovenský rodobrat v obrane toho, čo je stelesnenou túžbou odvekých generácií slovenských, v obrane slobody slovenského národa a nezávislosti samostatného slovenského štátu, v obrane toho, čo jedine a výhradne zaručuje dobrobyt Slovákov dnes aj v budúcnosti.

Lož má krátke nohy!

Česko-komunistické bandy, podporované židmi, sovietskymi parašutistami a sberbou medzinárodných zločincov, ktoré pomocou zradcovskými dôstojníkmi zavedených a zterorizovaných slovenských vojakov začaly obsadzovať slovenské mestá i dediny, vyhlásily, že vraj „oslobodzujú Slovensko“. Veľmi dobre vedeli títo zákerníci, že keby povedali pravdu, statočný slovenský ľud i statoční slovenskí junáci z kasární by sa im postavili hneď na odpor a mali by potom veľmi krátku éru svojho šarapatenia. Preto nepriznali svoju farbu. Nepovedali, že idú útočiť na slovenský samostatný štát a slobodu slovenského národa, aby ho strhli do otroctva oveľa horšieho, oveľa krvavejšieho a bolestnejšieho, než v akom bol hocikedy v minulosti. Nie, to nepovedali, lebo na takúto reč — to vedeli sami — povstal by celý národ a hoci s motykami, čakanmi a rýľmi by sa bol pustil do účtovania s banditmi. Museli si vymyslieť niečo rafinovaného, niečo, čo aspoň v prvých chvíľach by zháčilo a zarazilo celý národ, aby zatiaľ sa oni sami mohli porozťahovať a ako-tak si zaistiť svoju moc. I vyhútali rafinovane podávané podlé cigánstvo, ktorým omračovali a súčasne verbovali medzi seba dôverivých slovenských ľudí.

Zradní dôstojníci narýchlo svolali v kasárňach dôstojníctvo a vyhlásili, že Nemci zavraždili prezidenta Slovenskej republiky, odvliekli a internovali slovenskú vládu i vedúcich ľudí slovenského verejného a politického života a vraždia obyvateľstvo obsadzovaného Slovenska. Preto vraj, kto sa Slovák cíti, musí sa chopiť zbrane a ísť proti Nemcom bojovať, obsadzovať mestá, zatýkať Nemcov a stavať sa na odpor nemeckým vojenským jednotkám, ktoré nielenže vraj okupujú Slovensko a tým robia koniec Slovenskej republike, ale i vraždia nevinných slovenských ľudí. To isté roztrubovali miestnym rozhlasom v slovenských mestách a to isté vyhlasovali aj narýchlo vytlačenými vyhláškami. Ba kde-tu siahli aj po efektnejších, teatrálnejších spôsoboch svojej zločinnej propagandy. Napr. v Turčianskom Sv. Martine angažovali pre svoju rafinovanosť aj starú žobráčku, ktorá predtým na rohoch ulíc žobrala o šestáčky, modliac sa pritom. Teraz táto stará žobráčka s hysterickým krikom sa rozbehla do ulíc, zalamujúc rukami a plačúc nad tým, že Nemci zavraždili „prezidenta Republiky, toho jediného nášho dobrého človeka, ktorý nás mohol zachrániť“. Božekala, modlila sa za údajne nebohého prezidenta a volala pomstu na hlavu všetkých Nemcov, ktorí vraj priniesli do nešťastia slovenský národ. Takáto, rafinovane inscenovaná pouličná scéna len väčšmi zháčila statočné slovenské obyvateľstvo, ktoré v prvej chvíli skutočne nevedelo, čo sa robí. Banditi sa šikovne postarali, aby do miest a obcí, kde oni sú pánmi, nedostaly sa nijaké chýry o skutkovom stave. A tak i veľmi mnohí statoční Slováci, zavedení falošnými zprávami, odhodlávali sa hoci so zbraňou v ruke brániť to, čo je každému národu najsvätejšie, — slobodu a štát.

— Musíme oslobodiť Slovensko od barbarských Nemcov, ktorí vraždia Slovákov!

Tak zneli slová čechoslovácko-boľševických pohlavárov, na ktoré sa nachytali viacerí Slováci. A rovnako začala hučať aj benešovská hlásna trúba, londýnsky rozhlas. Vraj: Slováci, nebojte sa, už sa začal oslobodzovací boj! Už vraj bojujú sovietske a slovenské vojská za očistenie a oslobodenie Slovenska od Nemcov!

Táto propagačná bublina banditov však čoskoro spľasla. Dňa 30. augusta 1944 prehovoril do slovenského rozhlasu Vodca a prezident Dr. Jozef Tiso. Na vlnách éteru do celého sveta letel hlas prezidenta Slovenskej republiky, ktorý — podľa tvrdenia českých, komunistických a židovských zákerníkov — bol už mŕtvy.

Krátkonohá lož začala padať. Vodca a prezident otvorene a mužne prehovoril o výčinoch boľševických partizánov a potom vyhlásil:

„… Dal som súhlas k tomu, aby náš veľký sused, Veľkonemecká ríša poslala na Slovensko vojenské jednotky na potlačenie tohto beštiálneho šialenia rafinovaných agentov a sterorizovaných a zavedených, terorom alebo úplatou zlákaných jednotlivcov. Vyhlasujem, že nemecké jednotky neprichádzajú Slovensko obsadiť, ale vrátiť Slovensku charakter národa pokojného, štátu slovenskému známku štátu usporiadaného a slovenskému pokojamilovnému človekovi vrátiť istotu života a majetku!“

Slová Vodcu a prezidenta odhalily triezvu skutočnosť. Dovtedy nebolo na Slovensku nijakých nemeckých vojsk, nebol ani samotný Vodca a prezident zavraždený, nebola ani slovenská vláda internovaná kdesi do Nemecka, ako to roztruboval Londýn a ako to hlásala banditská sberba zákerníkov, ktorí dali sa siahať na slobodu slovenského národa a samostatnosť Slovenskej republiky. Teraz však prichádzajú nemecké jednotky, privolané samotným Vodcom a prezidentom, aby zahnaly banditov, vyhlasujúcich sa za „osloboditeľov“ Slovenska, a obnovily na Slovensku zas želateľný pokoj, ako aj istotu osobnej i majetkovej bezpečnosti slovenského človeka.

Rozhlasový prejav Vodcu a prezidenta otvoril už oči aj mnohým zavedeným. Súčasne však odhalil aj mimoriadnu veľkodušnosť prvého muža nášho štátu. Vodca a prezident Republiky totiž súčasne vyhlásil amnestiu pre všetkých zvedených Slovákov, ktorí sa bezodkladne vrátia a prihlásia na najbližšom vojenskom či civilnom úrade.

Tieto otcovské slová neostaly bez ozveny. Pravda, mnohí nemohli sa hneď dať na cestu nazad, i keď videli, kde sa dali zviesť. No, snaha dostať sa čím skoršie ta, kde je ich miesto, začala prinášať svoje ovocie. A zvedení aj zterorizovaní v tisícoch vracali sa a vracajú sa, rozprávajúc o príšernostiach česko-komunistických banditov a o ich „oslobodzovaní“ slovenských miest a dedín.

„Oslobodzovatelia“ Slovenska a Slovákov

Len čo sa niekde blížily nemecké vojenské jednotky, tam všade sa daly „povstalci“ na bezhlavý útek, zahadzujúc vo väčšine prípadov aj svoju výzbroj a výstroj, len aby čím skôr boli v slušnej vzdialenosti od Nemcov. A tu sa jasne už ukázalo, kto je medzi tými takzvanými oslobodzovateľmi Slovenska a Slovákov. V prvom rade: Česi, potom — komunisti, židia, Čechoslováci, ako aj sberba cudzincov, ktorí nikdy nič nemali spoločného so slovenským národom a slovenským štátom.

Vyratúvať všetkých týchto zákerníkov, ktorí zločinne zaútočili proti slobode slovenského národa a samostatnosti Slovenskej republiky, bolo by dlhé. Predbežne nemohol by byť ten soznam ani úplný. No, jednako len načim tu spomenúť aspoň pár výstižných príkladov, ktoré markantne ilustrujú tých, čo si dali titul „oslobodzovateľov“ Slovenska.

Napríklad v Trnave popri renegátovi stotníkovi Benkovi-Rybárovi vodcom „puču“ bol stotník Csordás, Maďar, ktorý iba blahovôli Slovenskej republiky mal čo ďakovať, že sa stal stotníkom. Týmto dvom asistovali za krátkej „pučistickej éry“ v Trnave Česi Dr. Jaromír Klír, Ing. Jozef Prokop, Franta Fišera a trafikant Kastner, potom čechoslovácky komunard MUDr. Edo Tibenský, čechoslovácky komunista zbohatlík Lančarič, komunista Baranovič, ako aj niekoľké ďalšie záhadné indivíduá. Medzi samozvanými „osloboditeľmi“ veľké slovo mal aj známy trnavský zločinec, kasár a lúpežník Mikuláš Kondrc.

V Seredi viedol pučistov Čech Rampousek, Čech Bureš, ako i komunisti Remenár a Chmelár, boľševický to fanatik, ktorý ešte aj svoje obloky dal zafarbiť na krikľavo červené.

Statoční Slováci sa nikde neobjavili medzi „oslobodzovateľmi“. Zato však všade plno Čechov, Rusov, židov, Cigánov a bastardov. V Žiline holohlavý kretén Miro Kubiš a český barový povaľač Vavro Ryšavý, v Zavare manžel cigánky Klement Trnka, z Bystričky pochádzajúci vojenský zbeh Viliam Žingor, nedávno z väzenia ušli Maďari Šajba a Kéves, žid Armin Kohn, žid Aczél Bandi, mikulášsky komunistický zúrivec – Rudolf Sokol, zlatomoravecký žid Richter so svojím súverencom Hugom Ascherom — samé také indivíduá, ktorým na dobrobyte Slovenska a Slovákov nikdy nezáležalo, odrazu začaly horliť za „oslobodenie“ Slovenska. Do takejto bandy, pravda, len primeraní ľudia zločineckých sklonov sa sdružovali. Taký je napríklad „hrdina“ zo Sučian, ev. farár Terényi, na ktorého v Maďarsku svojho času vydali zatykač pre účasť na krvavých výčinoch za komuny zlopovestného Bélu Kúna-Kohna a ktorý sa iba tak zachránil, že ušiel na Slovensko, kde poslovenčil si meno na Hruška. Práve takým „povstaleckým hrdinom“ je i pán Vigacsek, terajší „oslobodzovateľ“ na strednom Slovensku, ktorý obšťastňoval už Slovákov svojím „oslobodzovaním“ za boľševického vpádu krvavorukého Bélu Kúna v roku 1919. K tomuto sa pridal český mäsiar Doležal a komunista Tupan. Ináč Česi, ktorí nikdy nevedeli so Slovákmi slušne vychádzať ani za bývalej ČSR, teraz veľmi horlivo sa pustili do „oslobodzovania“ Slovákov. Taký Čech Šamánek z Veľkej Bytče, Čech Beneš z Púchova, Češka Balalová z Veľkej Bytče, Češka Papánková i Čech Nábělek z Banskej Bystrice atď., atď., tvoria len primeranú zločineckú spoločnosť svojim zbastardizovaným kumpánom, akým je piadimužík Laco Sára, prof. Július Chovan, Ing. Jozef Styk, riaditeľ Paulíny, vlhkonosí Gabo Rapoš, zlatomoravecký „cigánsky barón“ a zvrhlík Pištinko Benkovič, riaditeľ krta z Dolných Slažian a pod.

Naše staré porekadlo hovorí, že vrana k vrane sadá. Nuž, aj tieto indivíduá si len sebe rovných mohly nájsť. Vypustily židov zo židovského tábora v Seredi, vypustily židov z tábora v Novákoch, ba vypustili aj zločincov z väzení. Prirodzene, nezabudli pribrať si medzi seba aj asociálny živel cigánsky a komandovať tú najnižšiu spodinu ľudskú. Ozbrojili kdejakých 14-, 15-ročných chalanov, dali zbraň do rúk aj kadejakým bezočivým prostitútkam, Cigánkam a židovkám a potom pyšne vyhlasovali, že — hľa — aj ženy, aj mládež, vraj celý národ ide s nimi proti Nemcom. Tých Nemcov, pravda, zatiaľ tu ani nebolo. Nuž, vrhli sa na bezbranných obyvateľov Slovenskej republiky. Ale keď sa objavil prvý nemecký vojak, dali sa do bezhlavého pelášenia.

Ako „oslobodzujú“

Slovenský ľud, ktorý až do konca augusta 1944 pokojne mohol pracovať, zrazu sa ocitol v neistote. „Osloboditelia“ nielenže olúpili ho o istotu majetkovú, ale olúpili ho aj o osobnú bezpečnosť. Vyššie ilustrovaná čvarga Čechov, židov, komunistov, Cigánov i z väzníc vypustených zločincov, spolu s boľševickými parašutistami a sberbou medzinárodných dobrodruhov, francúzskych, poľských, srbských a bohvie akých ešte banditov, predovšetkým zterorizovala pokojamilovné obyvateľstvo, že každý sa začal triasť v strachu a neistote. Potom dala sa do „zaisťovania“ ľudí, označených notorickými zločincami za „nespoľahlivých“. Funkcionárov HSĽS, HG i HM a DP pozatýkali a poodvliekali. Keď sa stretli s ojedinelými nemeckými vojakmi, tých zbabele zamordovali. Po obciach a mestách postrhávali výsostné znaky samostatnej Slovenskej republiky, vyvesili červené a čechoslovácke zástavy, zhabali autá i všetky vozidlá a napadli všetky krčmy. Hej, krčmy — to bol prvý cieľ čecho-komunisticko-cigánskych „oslobodzovateľov“, ktorí dali sa do horlivého konzumovania všetkej pijatyky, že potom po dni sa tackali po uliciach ožratí banditi, ktorí vo svojej opilosti a ozbrojenosti naháňali strach aj tým najutužilejším.

Pre spodinu miest a obcí, pre kadejakých kasárov, vreckárov a iných notorických zločincov takáto „sloboda“ bola i bude vždy vítaná. Beztrestne, ba priam pod titulom „oslobodzovania“ verejne kradnúť a lúpiť — to je pre nich. Nuž, ani sa nedali dva razy ponúkať. V Trnave vyrabovali staničnú reštauráciu, v Žiline vyrabovali zlatnícky obchod Galbavého i koloniálny obchod Gedeona, v Zlatých Moravciach a Bánovciach vyrabovali všetky obchody, v Seredi dali sa do rabovania zariadení v židovskom tábore a pod. Na Orave aj v ostatných krajoch, kde tieto čecho-komunistické bandy vládly troška dlhšie, neostalo v obchodoch a krčmách nič, ale zhola nič. Nikde kvapky alkoholu, nikde nijakých potravín. Vyrabovali všetko, ešte ani len troška droždia nenechali. A keď „oslobodili“ už všetky hostince a obchody aj od najposlednejšieho zvyšku tovaru, nutného pre zásobovanie obyvateľstva, dali sa do „rekvirovania“ zásob v súkromných domoch.

Zpočiatku týmto rabovačkám pokúšali sa banditi dať aspoň aký-taký iluzorný dojem „nákupu“. Totiž za násilne pobraté veci dali zdrap papieru, ako „potvrdenku“, že za odnesený tovar sa zaplatí — po vojne. Ako hovoria posledné zprávy, teraz banditi berú už bez hocijakého, aj tak bezcenného potvrdenia. Berú z obchodov, berú z horských chát a berú aj z privátnych domov. Pred hroziacim ústím namierenej zbrane nik sa neodváži odporovať. A tak nielen obchody po obciach, ale aj súkromné domy ostávajú bez zásob potravín, čo ohrozuje výživu obyvateľstva. V miestach, kde partizánmi sa nazývajúci banditi zdržovali sa niečo dlhšie, vidieť už následky ich zločinného bašovania. Na Orave, vo Vrútkach a inde, keď prišly s oslobodzujúcimi nemeckými jednotkami naše úrady, našly zúfalý obraz biedy a hladu. Nebyť rýchlej akcie našich úradov, ktoré dopravily aspoň to najnutnejšie jedenie, v obciach, kde vladárili banditi, bol by vypukol hladomor a tým len do hrozivejších rozmerov by sa bol rozrástol počet ľudských obetí banditských zákerníkov.

Nespokoja sa však banditi iba s rabovaním pijatyky a potravín. Nie! Vo svojej bezuzdnej zločinnosti neštítia sa ani vydieračstva, ani bezhlavého ničenia materiálnych hodnôt, kántrenia statočnou a mozoľnatou prácou nadobudnutých majetkov statočných Slovákov.

V Zlatých Moravciach napríklad, keď habali autá a vozidlá, nebrali všetky. Kto zaplatil 5—10.000 Ks, tomu vozidlo ponechali. Vo Zvolenskej Slatine tiež „omilostili“ majiteľa bryndziarne. Musel však za to zaplatiť 50.000 Ks a „darovať“ i 20.000 kusov syra. V Dubnej Skale s perverznou rozkošou púšťali na seba vozíky úzkokoľajnej železničky v tamojšom podniku, aby sa nárazom na seba rozdrúzgaly. V Handlovej vyrabovali nemocnicu. V Gombáši banditskí podpaľači majú na svedomí 6 domov a 13 stodôl. V Kraľovanoch vypálili 5 domov a 11 stodôl. A tak ďalej.

Teda: prišli a povstali vraj, aby oslobodzovali Slovákov. V skutočnosti rabujú, vydierajú, ničia a ožobračujú Slovákov. Lebo to vylúpenie nemocnice nie azda Nemcom bude na škodu, ale len a len Slovákom. V dôsledku banditmi zničeného slovenského podniku slovenský robotník ostane na dlhší čas bez práce. A bez práce byť znamená byť bez zárobku, bez chleba, znamená biedu, nedostatky, hlad. Vypálený dom pre slovenského sedliaka znamená bezprístrešnosť. A vypálená stodola zas len nie Nemcom je na škodu, ale len a len slovenskému občanovi, sedliakovi, ktorému zločineckou rukou založený požiar zničil plod celoročnej jeho namáhavej práce, ktorý mu zaručoval chlieb, bez ktorého neukojí hlad ani sám, ani svojej rodine.

Banda gangsterov, kde nemôže zničiť nejaké materiálne hodnoty, tam ničí aspoň podmienky ľudí pre život. Podbrezovskí robotníci sú živými svedkami toho, že „partizánska správa“ miesto mzdy, na ktorú tak čakali aj so svojimi rodinami, aby mohli žiť, dala len akýsi zdrap papieru, vraj „potvrdenku“. Za statočnú, mozoľnatú prácu slovenského robotníka žido-boľševickí gangsteri dávajú bezcenný zdrap papieru, za ktorý nič nekúpiš. Teda nie pláca, ale bezcenný papier — to je česko-komunistickými a židovskými pohlavármi dávaný honorár slovenskému robotníkovi!

„Oslobodzovanie“ Slovákov touto čvargou banditskou nie je nijakým oslobodzovaním, ale strhovaním Slovákov do biedy a zúfalstva. Slováka v samostatnom jeho štáte nemá čo kto oslobodzovať. Slovák od 14. marca 1939 je slobodný. Lenže práve táto sloboda je tŕňom v oku zlosynov politických i zlosynov zo spodiny ľudskej. A tí práve tú slobodu chcú rozbiť. Ba chcú viac. Vykántriť slovenský národ a rozbiť samostatnú Slovenskú republiku. Preto to ničenie materiálnych hodnôt, preto i to „habanie“ potravných článkov a tým príprava všeobecného hladu. Nech Slováci pokapú! To je ich pravý cieľ, ktorý sa síce všelijakými frázovitými heslami usilujú zastierať, ale ktorý sa po takých výčinoch a zločinoch, akých sme boli svedkami za posledné týždne, keď tlač i rozhlas denne referovala o nich, nedá nijako už zastrieť.

Ako už spomenuté, „osloboditelia“ ozbrojili aj nezodpovedné deti, ako aj Cigánov a kadejakých notorických zločincov, poprepúšťaných z väzníc. Táto čvarga potom len väčšmi rozliala po našich krajoch anarchiu a lúpežníctvo. Popradskí Cigáni, vyzbrojení automatickými pištoľami, dali napr. voľný chod svojim zlodejským chúťkam vo Vysokých Tatrách. S namierenými zbraňami donútili tu hostí, väčšinou evakuantov, a pacientov sanatórií, najmä ženy, aby vydali svoje šperky a cennosti. Takto sedemčlenná ozbrojená banda Cigánov vo viacerých tatranských hoteloch nalúpila klenotov a peňazí v hotovosti v úhrnnej hodnote takmer trištvrte milióna Ks. Ba čo viac, táto cigánska pliaga, „povstalcami“ vyzbrojená, pokúsila sa na viacerých osobách aj o násilné smilstvo. Kto vie, ako nebezpečne by sa boli rozšarapatili títo Cigáni-zločinci, keby ich neboli pochytali popradskí žandári, verní Slovenskej republike, ktorí ich odovzdali stannému súdu.

Čo za „slobodu“ pripravujú partizánski zákerníci slovenskému národu, výrazne ilustruje aj prípad, ktorý sa stal v Beluši. Tu v noci s 19. na 20. septembra 1944 štyria po zuby ozbrojení banditi zobudili miestneho starostu a predsedu MOHSĽS Ľudovíta Matesa, ktorý je súčasne i funkcionárom miestneho Úverného družstva. Prikázali mu, aby sa hneď obliekol a šiel s nimi do Úverného družstva i vydal im odtiaľ 100.000 Ks. Namierenými zbraňami zterorizovaný Ľudovít Mates nemohol odporovať. Pobral sa, ale keď došli k Úvernému družstvu, zistil, že cestou stratil kľúč a nemôže teraz otvoriť. Banditi sa rozzúrili, načo odvliekli ho za dedinu, kde ho chceli zavraždiť. Keď však Mates prisľúbil, že dá im vlastné peniaze, ktoré má uložené u otca, „omilostili“ ho. Zaviedli ho za otcom, od ktorého vzal a odovzdal banditom svojich 4000 Ks. Banditi sa s tým čiastočne uspokojili, ale než odišli, oznámili, že na druhý večer prídu, aby navtedy Mates bezpodmienečne pripravil oných 100.000 Ks z Úverného družstva. Keď potom na druhú noc prišli, vytiahli z postele odborného učiteľa Snahára, tiež funkcionára miestneho Úverného družstva, a donútili ho po celú noc hľadať na ulici kľúč od Úverného družstva, ktorý minulej noci bol Mates stratil. Kľúč sa však nenašiel, načo zločinci dali ultimátum, že ak nasledujúcej noci nebude Úverné družstvo otvorené, použijú miesto kľúča ručné granáty. Na šťastie však tento svoj sľub banditi už nemohli dodržať…

Veľa a veľa takýchto príkladov by sa dalo uviesť. No, spomeňme tu ešte aspoň výstižný prípad z Hrušova, kde banditi vnikli istého večera do domu súkromného obchodníka a donútili ho, aby im vydal 3.800 Ks. V Lubine vyrabovali Cypriána Kušniera, kým istého gazdu postrieľali, lebo nemal dosť peňazí pre nich, a viacerých ďalších občanov stýrali, prípadne odvliekli. Teda teror, lúpežníctvo a zneucťovanie všetkého, čo je slovenské.

Priestory, v ktorých ešte šarapatí táto zločinecká sberba banditov, sa síce rapídne zužujú, no stopercentne sa objasnia ich zločiny až po definitívnom ich zlikvidovaní, ktoré je už len otázkou niekoľkých dní.

Zákerná beštialita vrahov

So židmi, Cigánmi, z väzení vypustenými notorickými zločincami spolčení čecho-komunisti a renegátski zradcovia slovenského rodu i štátu pasovali sa hneď za správcov a rozhodcov v tej-ktorej obci, či meste. V rámci orgií, pri žranici a nemiernej pijatyke zriadili tzv. „oslobodzovacie výbory“ a začali vydávať rozkazy i nariadenia.

Dnes nie je ešte uzavreté zisťovanie bilancie ich krvavého teroru, ktorý rozvírili na našom drahom Slovensku. Ale je už i dnes celkom jasné, že pod maskou kadejakých národných i oslobodzovacích ich výborov skrývajú sa krvilační surovci, ktorí vydávaním rozkazov vraždiť a mučiť chceli rozliať po celom Slovensku vlnu bezohľadného krviprelievania. Podľa boľševického receptu sa mali slovenské mestá a obce premeniť na Katyn, Vinicu, Ullu a ďalšie miesta hromadných vrážd nevinného obyvateľstva. Celé Slovensko, ktoré vyše päť rokov mohutnelo blahodarnou prácou statočných slovenských rúk, malo sa zmeniť v jediný veľký cintorín.

Najprv len ojedinele začali „likvidovať“ statočných slovenských občanov. Potom však stále častejšie a častejšie lačneli za krvou, ktorú vyceďovali s perverzným sadizmom stále viac a viac. S talmudistickým náhľadom na nesvojich ľudí dali sa popri bezohľadných rabovačkách na beštiálne vraždenie.

Dňa 27. augusta 1944, ako to už spomenuté, zavraždili poslanca Františka Slameňa, ktorý patril medzi robotnícku vrstvu slovenskú, teda medzi tých, pre ktorých vraj pripravujú „červený raj“. Na strednom Slovensku stal sa obeťou ich vražednej beštiálnosti aj 65-ročný starec Samuel Dolňan, ako aj brezniansky notár. Banskobystrický „národný výbor“ odsúdil na smrť všetkých poslancov Slovenskej republiky. No, banditi čechoslovácko-židovsko-komunistickí nesiahajú svojimi vražednými rukami iba na osobnosti, hrajúce určitý zástoj v politickom živote samostatného slovenského štátu. Nie! Títo zločinní gangsteri, medzi ktorými vo „výboroch“ nachádza sa aj nejeden viacnásobný notorický vrah (ako tomu bolo napr. v Prievidzi), vo svojej krvilačnosti siahajú na životy každého slovenského rodoľuba, nech je z hocijakej vrstvy národa, bez ohľadu na to, či zastáva nejakú verejnú, politickú funkciu, alebo nie.

S besnou zúrivosťou sa vrhajú na životy bezbranných a nevládnych starcov, čo jednou nohou sú už i tak v hrobe. Ale s rovnakým šialenstvom sa vrhajú vražedne i na mladých, i na deti, ako to ilustruje prípad z oblasti Bánoviec nad Bebravou. Tu gangsterskí zákerníci, jachajúci na nákladnom aute cez istú obec, dali sa len tak „zo špásu“ strieľať z guľometu do skupiny hrajúcich sa detí.

Krvavý teror týchto zákerných vrahov nenecháva nič a nikoho na pokoji. Spití nakradnutými pálenkami, barbarsky vraždia kde-koho zo statočných Slovákov bez ohľadu na ich vek, vzdelanie, povolanie.

V Hájnikoch pri Zvolene beštiálne zavraždili 52-ročného farára poslanca Antona Šaláta, ktorého mŕtvola sa našla v Hrone, vyzlečená, iba v spodkách a košeli. Takisto v Hrone sa našla aj mŕtvola židoboľševickými banditmi zavraždeného obchodníka Riccotiho. Beštiálni vrahovia si nevyberajú. Keď začali svoju zločineckú akciu „partizánčenia“, vyhlasovali, že idú Slovensko a Slovákov „oslobodzovať“. Ako však „oslobodzujú“, dokazujú desiatky zákerne zavraždených a zamordovaných slovenských občanov. Vo Sv. Michale pri Ružomberku zavraždili farára Martinku, v Lipt. Sv. Jána zastrelili farára Šedu, s ktorého najprv stiahli kožu, v Tlmačoch zavraždili hostinského Šabu aj jeho syna, v Trenčianskych Tepliciach zastrelili zákerne 56-ročného roľníka Adama Piknu. Podobne obeťou boľševicko-gangsterskej krvilačnosti sa stal i gardista Lališ z Papradna. Tzv. partizáni ho zamordovali a jeho telo zakopali tak, že ruky ostaly trčať zo zeme. Z Turč. Sv. Martina odvliekli kachliara Miloša Gombarského i maliara Pavla Šenšela do Sklabine, kde ich zastrelili a ich mŕtvoly hodili potom do rieky Turiec. V Martine zamordovali aj gardistu Košinu, v Lipt. Sv. Mikuláši zastrelili nadporučíka Mihaloviča, pri Trenč. Tepliciach zavraždili trenčianskeho šoféra Zajaca, ktorý práve bol priviezol Tepličanom zásoby potravín a vracal sa s prázdnym autom do Trenčína, v kuneradskom zámku zastrelili Fr. Šandrika, inteligentného vedúceho „Fatry“ v Rajeckých Tepliciach.

Ako aj z tých niekoľko málo príkladov vidno, beštiálni čecho-boľševickí vrahovia nevyberajú si. Nezáleží im ani na tom, či odpravia „proletára“ alebo „pána“. Ide im len a len o to, aby vyvraždili Slovákov! Dokazujú to vierohodné zprávy zo všetkých končín, kde česko-židovsko-boľševické bandy cítia sa pánmi situácie. Akých príšerností sa dopúšťajú pritom títo beštiálni zločinci banditskí, najlepšie ilustruje vari tento prípad:

Dňa 30. augusta 1944 česko-židovsko-boľševické bandy napadly hornonitrianske Veľké Pole, kde začaly svoje typicky teroristické bašovanie. Hneď bez výberu pozatvárali mnoho občanov a vyrabovali byty. Súčasne nariadili obyvateľstvu zaplatiť hneď 200.000 Ks pokuty. Potom nariadili odvody, pričom musely sa hlásiť aj dievčatá. Asi 40 ľudí, medzi nimi niekoľkých z okolia, odvliekli do tábora GPU, kde sa nešťastníci museli najprv vyzliecť do naha a potom takto — nahí — museli stáť celú noc. Ztade ich neskoršie previezli do Banskej Bystrice, kde ich uväznili v istej pivnici. No, ani tu neostali nadlho. Banditi odvliekli ich do blízkeho lesa, kde potom títo „zaistení“ občania pod dozorom boľševického komisára museli si sami vykopať veľký hromadný hrob. Dozerajúci boľševický komisár nedovolil im pritom ani len slova prehovoriť. Keď hrob bol vykopaný, banditmi „zaistení“ museli sa doň postaviť, vypočuť akýsi prejav boľševického komisára v cudzej reči, ktorej nerozumeli, vyzliecť sa a ľahnúť si do hromadného hrobu, na kraji ktorého stály dva guľomety. Len čo si zajatci boľševikov, statoční naši občania, podľa rozkazu ľahli do hromadného hrobu, ktorý predtým sami museli vykopať, zaznel povel a rozrachotily sa guľomety na kraji hrobu. Boľševický komisár potom bez ohľadu na to, či všetci v hrobe sú zastrelení, alebo či sú medzi nimi aj len ranení, dal hrob zasypať. Takto beštialita židoboľševická nejedného pochovala za živa.

V tejto skupine nešťastníkov bol pôvodne aj poslanec Klimko, ktorého však neskoršie odvliekli banditi na neznáme miesto.

V príšernej bezcitnosti páchajú partizánski gangsteri tie najohavnejšie výčiny, ktorým človek s normálnym rozumom takmer ani len veriť nechce. Zprávy hovoria o nejednom takom výčine banditov, že človekovi, ktorý to nevidel, zdá sa to byť až nemožným. No, vyhasnuté oči zákerne zavraždených, desiaci sa svit v zrakoch očitých svedkov týchto zverstiev čecho-žido-boľševických vrahov, potvrdené autentické zprávy dokazujú, že — bohužiaľ — nie je to len zlý sen. Židoboľševickí „povstalci“, ktorým nič nie je sväté, rozvírili vražedný teror, aby ničili, odstraňovali a zneúcťovali všetko, čo je slovenské. V tomto nepoznajú hraníc. Vrhajú sa vo svojej zverskosti nielen na živých, ktorých mordujú, ale s príšernou beštialitou, normálnemu človekovi ťažko pochopiteľnou, vrhajú sa ešte aj proti mŕtvym. Koncom augusta nedovolili pochovať nimi zavraždeného poslanca Františka Slameňa, ktorého mŕtvolu s bezpríkladnou surovosťou vyhodili z rakve, keď ho ľud chcel pochovať. A v Ružomberku zas bombardovali mauzóleum zvečnelého vodcu národa slovenského Andreja Hlinku. Hľa, beštiálni vrahovia idú tak ďaleko vo svojej ohavnosti, že keď nemôžu vyvraždiť celý slovenský národ, ničia aspoň to, čo pre celý slovenský národ je posvätným miestom, čo je národnou svätyňou a stánkom večného odpočinku najväčšieho syna národa, Andreja Hlinku…

Úder, ktorý nás mal zabiť

Dnes všetci už jasne vidíme, že „povstanie“ česko-židovsko-komunistických živlov, spolčených so sberbou vyvrheľov ľudskej spoločnosti, bolo úderom, ktorý mal zničiť Slovenskú republiku, vyničiť polovicu slovenského národa a zvyšok ujarmiť tým najhroznejším spôsobom. „Povstalci“ síce — ako už uvedené — hovorili o „oslobodzovaní Slovenska“. Čo by to však bolo za oslobodzovanie, vidno už jasne z doterajších – vraždenie, rabovanie, ničenie. Príklady obcí a miest, kde banditi „vládli“ niekoľko dní, jasne ukazuje, čo čakalo celú našu vlasť. Robotníctvo by nedostávalo mzdu, úradníctvo by ostávalo bez platu, obchodník bez tovaru. Obyvateľstvo by ostalo bez informácií a rozhľadu, lebo rádiové prístroje by sa zhabali. Vozidlá by sa tiež zhabali. Istota majetkovej bezpečnosti by prestala, lebo každú chvíľu by mohol sa vrútiť do domu po zuby ozbrojený Cigán, či iný notorický zločinec a pobrať zo súkromného majetku, čo sa mu zapáči práve. Ľud by bol vystavený hladu, lebo banditi by odniesli všetky zásoby pre seba a svojich pohlavárov. A beda by bolo, kto by sa opovážil ozvať sa proti tomu!

Môže si statočný slovenský roľník, robotník, úradník, obchodník, či remeselník želať takéto pomery? Môže si želať taký „raj“, v ktorom nemá istotu bezpečnosti ani svojho života, ani svojho majetku, v ktorom nemôže sa jeho dieťa hrať na ulici, lebo nevedno, či sa neprirúti odkiaľsi granátmi ovešaná uličnica a nezačne z automatickej pištole páliť do dieťaťa? Môže si želať vládu notorických zločincov, kasárov, podpaľačov a vrahov?

Nie, nikdy nie! Slovenský občan si len jedno môže želať a to si aj želá čo najvrúcnejšie: aby nemecké jednotky, ktoré pozval na Slovensko Vodca a prezident Republiky na zlikvidovanie beštiálneho šarapatenia čecho-boľševických banditov, čo najskôr očistily našu slovenskú vlasť od zákerníkov a tým vrátily každému istotu majetkovej i osobnej bezpečnosti. Pravda, nestačí spoliehať sa iba na nemeckú pomoc. Sami sa musíme tiež utužiť. Úder, ktorý nás mal zabiť, musí sa stať našou posilou! Teraz vidíme a na vlastnom tele cítime, akými metódami ide proti nám nepriateľ. Nesmieme však cúvnuť, nesmieme prestrašene zalamovať rukami. Udalosti, ktoré sa sbehly u nás od konca augusta t. r., musia upevniť a sjednotiť nás. Áno, upevnení ťažkou skúškou, ktorá na nás doľahla, a sjednotení pevnejšie ako hocikedy predtým, sme ešte väčšmi odhodlaní ubrániť a udržať náš samostatný štát a slobodu svojho národa.

Tlač: Kníhtlačiareň Andreja, Bratislava
Vydané koncom roka 1944 po potlačení SNP

Digitalizácia a OCR: ::prop, www.protiprudu.org
Poďakovanie: Pôvodný dokument poskytol Marián Magát
Videocast: Marián Magát o vrahoch medzi nami

O ::prop

2 komentáre

  1. Bolo to tak, doslova a do písmena. Dokonca ešte horšie. Čo sa týka vraždy poslanca Slameňa v Brezne, bolo ich viac, nelen Slameň.

    27 augusta 1944 partizáni z jednotky “Za slobodu Slovanov” obsadili Brezno nad Hronom a zavraždili štyroch vedúcich Slovákov: primátora mesta, poslanca Fran¬tiska Slameňa, vedúceho notára Alexandra Bothára, obchodnika Valentíny¬ho, roľníka Dolňana. Tazko poranili predsedu okresneho sudu Dr. Pavla Denka a nadporučíka v zálohe, učiteľa a veliteľa HG Júliusa Plška. Svedkom týchto vrážd a zranení bol obvodný tajomník HSĽS v Brezne Lukáš Žiak, ktorému sa podarilo zachránit tak, že po prvej salve s prestelenou nohou vyskočil z korby nákladného auta, ktorým doviezli túto skupinu občanov do lesa, kde ich povraždili.

    * * *
    Taktiež to neboli len plukovník Kanák a Zverín, zavraždení hyenami, organizátormi rebélie luzy, na Slovensku usadení Češi Nábĕlek a bratia Veselovci (ožran Mirko, podplukovník slovenskej armády a Miloš, taktiež vysoký dóstojník slovenskej armády, platení slovenským národom; Miloš sa dožil ‘odmeny’, komunisti ho potom s ‘vďakou’ poslali na 11 rokov do ‘chládku’):

    13 októbra 1944 podľa svedectva gen. Ferdinanda Čatloša skupina povstaleckých dôstojníkov zo sväzu Jan Žižka dala zavraždiť v Ľubietovej 6 dôstojníkov slovenskej armády, ktorí zaujali odmietavé stanovisko k povstaniu. Boll to: plukovníci Zverín a Kanák, podplukovník Kľúčík, nad¬poručíci Schmidt a Frecer a poručík Kurtha.

    * * *
    V článku nie je spomenutá vražda nemeckej misie na dvore martinských kasární, čo bol vlastne začiatok ‘rebelie žido-českej luzy’:

    26-ho augusta 1944 partizáni zadržali v Turčianskom Sv. Martine medzi¬národný rýchlik, v ktorom sa vracala z Rumunska nemecká vojenská misia. (velitel pplk.Ott). Úlisne z vlaku vylákali všetkých 28 (podľa iných prameňov 24, vrátane 3 žien a dvoch detí – dievčatá 8 a 14 rokov, dvoch lekárov a jedného veterinára), členov misie a 28 augusta (1944), pri pokuse o ich odzbrojenie na rozkaz sovietskeho partizánskeho veliteľa P. A. Velička ich všetkých povraždili. Masakru velil slovenský dôstojník, poručík Cyril Kuchta (nositeľ nemeckého vyznamenania “Za hrdinstvo”, ktoré dostal 4. júla 1941 v boji proti ZSSR).

    * * *
    Taktiež prekvapujúco, článok nepíše o jednom z najväčších vrahov rebélie, žilinskom Čechovi, Antonovi Sedláčkovi:

    V Kunerade tiež “šafáril” masový vrah, žilinský občan, ožran Anton Sedláček ktorý údajne dal zastreliť 200 ľudí a sám zastralil 60. Keď ho nemecká hliadka s pomocou slovenskej POHG, po ‘záťahu’ do Rajeckej doliny a Kuneradskej doliny chytili, schovaného v nejakej diere spolu s nejakými židmi, ožratého ‘na mol’, ako sa hovorí, že nevládal ani ujsť do blízkych hôr, bol uväznaný v Žiline. Tam ho jeden, alebo dva dni vodili po hlavmých uliciach, s tabuľkou zavesenou na krku, kde stálo “TO JE ON KUNERADSJÝ VRAH”; občania zosttupovali z chodníkov, priblížili sa k nemu a pľuli mu do tváre. Na druhý deň, 15 novembra (1944), bol verejne obesený (osobne som ho videl na druhý deň tam visieť, na námesíčku pred tzv. ‘Robotníckym domom’, visel tam 24 hodín pre výstrahu). Stojí za spomenutie, že keď ho chytili, jeho žena (ktorú zanechal aj s dvoma deťmi, jeho syna som neskoršie dobre poznal), ktorá pracovala ako výčapníčka v jednej žilinskej krčme vraj vykríkla “už chytili toho ožrana”?!

    * * *
    Článok taktiež vôbec nepomína neuveriteľný zločin, spácaný v kúpeloch Lubochňa, touto vraždiacou luzou:
    28 augusta 1944 v Ľubochni partizánski vrahovia prepadli 20-člennú strážnu jednotku nemeckého detského tábora, a napriek tomu, že sa im vzdali, nielen všetkých aj s telefonist¬kou, ale aj 104 nemeckých detí z Ríše, ktore Slovenská vláda pozvala v rámci akcie KINDERLAND VERSCHICKUNG, povraždili (deti medzi 8-12 rokov) pred hotelom Fatra.

    * * *
    20 októbra 1944 podľa nemeckej úradnej zprávy partizáni a povstalci už z obcí nemeckej národnosti na Slovensku odvliekli, alebo zavraždili 2 383 osôb.
    12 novembra 1944 náčelník nemeckej Pohotovostnej skupiny H bez¬pečnostnej polície a bezpečnostnej služby SS-Obersturmbannführer Dr. J. Witiska v tajnom hlásení najvyšším policajným a bezpečnostným orgá¬nom Nemeckej ríše oznamoval, že “doteraz sa našlo 34 masových hrobov“.

    15 novembra 1944 podľa čiastočného prieskumu súčasnej tlače boli koncom októbra a v prvých týždňoch novembra objavené tieto masové hroby: Sklabiňa 186 mŕtvol, Sklené 118 mŕtvol, Mičinská dolina 107 mŕtvol, Kováčová 95 mŕtvol, Kunerad 80 mŕtvol, Dražkovce asi 30 mŕtvol.
    “To bol ich “boj” za nové Benešove Československo”.

    * * *
    Celé to ich “povstanie” ktorému nielen komunistickí “historici” v minulosti, ale dokonca i dnešní tzv.”demokrati” (kto nie je nik iný, ako tí bývalí komunisti), pripisujú svetoborný význam napriek tomu že po vojenskej stránke bolo neobyčajným fiaskom a dokonca ešte i dnes ho stále oslavujú, nebolo nič iné, ako rebélia luzy, surovcov, ožranov, banditov, zbojníkov a kriminálných typov, aké len revolúcia vyplaví na povrch.

    Veľmi zujímavý je postreh nemeckého historika Wolfganga Venohra, ktorý v jeho knihe “Aufstand für die Tschechoslovakei” (Christian Wegner Verlag, Hamburg, 1969) píše:
    “Pred 25 rokmi sa bránila Prvá československá armáda proti okupantom. Keď 29 augusta 1944 vpochodovali na Slovensko nemecké jednotky, pretože sa obávali odpadu svojho spojenca (Slovenskej republiky) narazili na odpor… 64 dní trvalo povstanie Slovákov, najmenšieho národa strednej Európy, povstanie, ktoré sa skončilo práve tak tragicky ako Waršavské povstanie”.

    Teda žiadna svetová historická udalosť. Bolo by na čase konečne skončiť s tými oslavami najpodlejších vrahov v dejinách Slovenksa a “SNP” (Slovenskej Národnej Potupy).

Pridaj komentár