Domov / Hlavná strana / Zahraničie / Vojna ako Boží dar

Vojna ako Boží dar

the_army_ukraineKoľko problémov nám priniesli Porošenkove „mierové iniciatívy“ a zadubenosť armádneho velenia. Náš prezident – biznismen ide do Minska rokovať o novom prímerí a podpisovať nové „mierové dohody“ vždy, keď majú naše sily tie najlepšie podmienky pre útočné akcie. Nová „dohoda o prímerí“ je podpísaná – separatisti ostreľujú naše pozície s ešte väčšou vervou. A ukrajinské sily čakajú na príchod OBSE, ktoré by malo potvrdiť ostreľovanie a vydať úradné povolenie veliteľom na odvetnú paľbu. Ani s oficiálnym povolením nemôžeme opätovať paľbu, pretože ťažké delostrelectvo bolo stiahnuté. V tejto vojne sme stratili mnoho priateľov, ale stále sme pripravení brániť každý meter našej svätej zeme – na rozdiel od našej vlády.

Predpokladám, že táto situácia bude pokračovať, že vojaci dobrovoľníckych práporov a ozbrojených síl dospejú ku konečnému záveru, že táto vojna sa pod Porošenkovým vedením nedá vyhrať. A potom… potom nebude žiaden Porošenko. Samozrejme to môže skutočne destabilizovať situáciu, ale je to jediný spôsob, ako zachrániť Ukrajinu.

Prezident a generálny štáb sú len časťou problému. Tá ďalšia časť leží v mentálnej rovine. Mám na mysli pacifistický pohľad na svet, snahy o dosiahnutie mieru čo najskôr a za akúkoľvek cenu. Myslím si, že tieto nálady medzi Ukrajincami sú pre vládu priaznivé a tak sú umelo šírené medzi masy masmédiami. Na druhú stranu to je výsledok dlhoročnej bezštátnosti – vzhľadom na to, že od čias Ruského impéria (najmä ZSSR) sa niekto vždy snažil urobiť z nás iba pasívnu masu a nie strojcov svojho vlastného osudu. To všetko je prepojené: vláda, historická cesta nášho národa, médiá, nálady verejnosti.

Mediálnym priestorom znie zo všetkých strán slovo „mier“: „nezačali sme túto vojnu“, „chceme mier“, „mali by sme dosiahnuť mier čo najrýchlejšie“, atď. V čase vojny je to neprijateľné. Predstavte si, ako sa zníži motivácia vojaka, keď bude neustále premýšľať o skorom návrate domov. Demoralizuje ho to a dokonca môže zvýšiť šancu na smrť. Vojak by mal vojnu milovať, mal by premýšľať o boji v prvej línii, to je spôsob, ako sa vrátiť živý a zdravý. To isté platí pre celý národ: Ukrajinci by mali zavrhnúť myšlienky na mier a mierové riešenie konfliktu ak naozaj chcú mier. V prvom rade by sme si mali priať víťazstvo a elimináciu nepriateľa, nie mier! Ukrajinci by mali milovať vojnu!

Vojna nie je iba romantika a vyťahovanie. Vojna – to je špina, krv, smrť bratov. Vojna sú bratove nohy rozstrieľané guľometom a trčiace kosti z jeho rán. Vojna je roztrhané torzo mŕtveho kamaráta na vašich rukách. Mali by sme si uvedomiť, že naša červeno – čierna vlajka je symbolom krvi preliatej na zemi za našu slobodu! Vyzerá to skvelo v čase mieru. Ale v čase vojny sa naše červeno – čierne symboly zmenia na hnedé vďaka zaschnutej krvi. Nie sú cítiť iba sviežosťou rána, ale pachom spálených ľudských tiel a kadidla na pohreboch. Aj cez to všetko – vojna je dôležitá!

Ďalším problémom je fakt, že mnohí Ukrajinci dúfajú v serióznu pomoc od Západu. Chcú, aby niekto iný prišiel a vyriešil všetky ich problémy (v skutočnosti sa tento problém netýka iba Ukrajiny). Pravdepodobne už zabudli na slová Lesje Ukrainky: „Kto sa oslobodí sám, bude slobodný. Kto oslobodí iného, zotročí ho“. Naviac, Západ v skutočnosti nechce čeliť Rusku a bojovať o ukrajinské územie. A kto by nám tak aj mohol naozaj pomôcť? Putinova stará kamarátka Merkelová? Alebo snáď Obama? Pre Západ je samozrejme výhodné mať vplyv na Ukrajine – ako politický, tak aj ekonomický. Ale Západ nemá dostatok ambícií postaviť sa Rusku. Okrem toho sú hlavy mnohých európskych krajín bývalí marxisti, ktorí boli vychovávaní v tradícii lásky ku komunistickému Rusku.

So všetkou úctou k USA – ani trocha nesympatizujem s imperialistickou politikou tohto štátu. Pripomeňme si však, ako sa táto krajina dostala k moci: vojnami – jednou za druhou. A neboli to obranné vojny na vlastnom území, ale po celom svete s cieľom zabezpečiť svoje imperiálne ambície. Nebolo to ľahké. Napríklad počas vojny vo Vietname zahynulo 60 tisíc amerických vojakov. Ďalších 150 tisíc bolo zranených. Iste, počet našich strát do veľkej miery závisí na subjektívnych faktoroch, ako politika prezidenta, neschopnosť najvyššieho velenia, prítomnosť nepriateľských agentov. Ale musíme byť pripravení na ďalšie obete. Najdôležitejšie je, aby tieto obete prišli v skutočnom boji!

Bol som záchranárom na fronte. Naozaj viem, čo je smrť a utrpenie. Napriek tomu som pevne presvedčený o potrebe všetkých týchto obetí. Spomínam si na slová z detstva: „Štát – to je krv a železo. Sloboda – to je hrot meča!“

Vojna vždy dáva šancu na slobodu. Teraz máme šancu vyhrať skutočnú slobodu vo vojne s Ruskom. V tejto súvislosti každý, kto hovorí o „potrebe vyriešiť konflikt diplomatickou cestou“, koná ako nepriateľ. Aj keď hovorí o svojom zármutku nad stratami, v skutočnosti pľuje na hroby našich padlých kamarátov a na našu históriu boja za slobodu. Znevažuje naše obete.

Dnes nám Boh dáva šancu a my nemáme morálne právo nechať si ju ujsť. Za mŕtvych, živých a budúce generácie.

Autor: Alexander Tumanov
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

O ::prop

17 komentárov

  1. židovská oligarchia vyvražďuje pôvodné obyvateľstvo po celom svete,kde si zmyslí,že má záujmy,využíva nadutosť yankees a „pokoru“ kresťanov v európe,ktorým vymyslela náboženstvo… prasprosté icíkové rozprávky,na ktorých je pravdivá iba lož…

  2. Alexander Tumanov píše:

    Drahí moji slovenskí bratia.

    Aj keď som veľmi rád, že sa môjmu článku dostalo od Vás tej pozornosti, že ste ho preložili z ukrajinčiny do slovenčiny, akosi pokladám zo svoju povinnosť preložiť pre Vás jeho hlavné posolstvo do ľudskej reči.

    Mám tridsapäť rokov a narodil som sa vo Ľvove. Otca som nikdy nepoznal, lebo aj moja matka ho poznala len asi dve hodiny. Stretli sa na diskotéke v Mukačeve. Detstvo som prežil v jednoizbovom byte s matkou, starou mamou, dvomi tetami a ich tromi deťmi; bolo nás osem.
    Kedže sme doma boli tak natesno, trávil som svoje detstvo na ulici sprejovaním graffiti všade, kde sa to len dalo, a mali sme a kamošmi punk-rappovú skupinu „Femem Pussy Revolution“. Neskôr som si našiel prácu pomocného robotnika v ruskom Rostove na Done. Tam som sa naučil nenavidieť Rusov. Vo voľnom čase som veľa pil a pozeral americké filmy. Vtedy som zatúžil po džínsoch modrej farby a tričku s nápisom “ I love N.Y.“, tak, ako to majú frajeri vo filme Bay Watch.

    Skutočný život sa pre mňa začal až keď som sa dozvedel o Majdane. Vrátil som sa do Kyjeva hneď v prvé dni a hneď som sa stretol s jedným, ktorý mal modré rifle a presne to tričko. Dal mi do ruky dvadsať hrivien a jednu plechovku Coca-Coly. Pripadal mi vtedy ako poloboh. Sľúbil, že ak ho budem posluchať, dá mi tie hrivny každý deň, a ked vyhráme, dostanem rifle aj tričko.
    Povedal mi tiež, že ja som teraz niečo ako politruk- dobre platený.

    Keď sme vyhrali, tak sme s tým polobohom z Ameriky pili ako dúhy. Opili sme sa, a on my v slabej chvíli prezradil, že aj on je len poskok v službe niečoho oveľa väčšieho. Bol taký nahnevaný, že mi vyžvanil, že v skutocnosti vôbec nejde o Ukrajinu, ale o to, aby Američania mali vojenskú namornú zakladňu v Sevastopole, aby ukrajinskí súkmeňovci Chodorkovského, Nevzlina, Berezovského, Gussinského a Abramoviča mohli preniesť všetko, čo na Ukrajine nakradli, po ich vzore do New Yorku, Londýna a Tel-Avivu.

    Tie rifle ani tričko mi nikdy nedal, tak som teraz na neho nahnevaný. Dúfam však, že keď naši znovudobyjú Luhansko, Donecko aj Krym, Ukrajina sa pozviecha, kúpim si raz tie rifle, tričko aj Coca-colu sám.

    Ešte raz Vám ďakujem.

  3. Článok evidentne pochádza s dielne ukrajinských propagandistických rozprávkárov. Zmes klamstiev a sebaklamu, realita prekrútená o 178 stupňov. Najviac sa mi páči tento blud: „vždy, keď majú naše sily tie najlepšie podmienky pre útočné akcie. Nová “dohoda o prímerí” je podpísaná – separatisti ostreľujú naše pozície s ešte väčšou vervou.“ – dohoda Minsk I. bol podpísaný v čase, keď vojská verné kyjevskej chunte boli v úplnom rozklade, prišli o 65% techniky, asi o 30% vojakov v najmä v Ilovajskom kotli. Boli na handry, regulérna armáda odmietala bojovať a dobrovoľnícke štráfbatalióny platené icíkmi ako Kolomojský boli zdecimované. Zmohli sa iba na delostrelecký teror civilných štvrtí.
    Minsk II. bol uzavretý po výprasku benderfašistov u podľa Porošenka „neexistujúceho“ kotla v Debaľceve. Zmätený ústup zvyškov ukrbataliónov z Debaľceva nazval tento polochazarský bohatier perfektne prevedeným plánovaným ústupom. Pri ústupe chunta v Debaľceve zanechala viac bojovej techniky a munície ako má celá slovenská a česká armáda dohromady. Aj s fungl novou americkou technikou – radarmi na navádzanie paľby artilérie a pod.
    Prasačenko vždy naopak volá po prímerí, keď hrozí, že sa mu zrúti celý front a proruská domobrana bez boja napochoduje až do Charkova.
    Článok má kvality typického produktu ukrajinskej propagandy – tvorenej blúznením, klamstvami a sebaklamom.
    Každopádne ďakujem za jeho uverejnenie, pretože nám to umožňuje nahliadnuť do kvality súdobej ukrajinskej žurnalistiky.
    Tento umelo vytvorený pseudonárod (Ukrajinci) sú nešťastnou obeťou zápasu medzi rozpínavosťou Západu a záujmami Ruska. Zožiera ich nenávisť voči všetkým (Poliakom, Židom, Maďarom, Rusínom, Volynským Čechom, obzvlášť Rusom), ktorá vychádza z vlastnej rozorvanosti a chymerického pôvodu. Rusíni, Huculi, Bojkovia-pujdaci (pôvodne Rusi) a ostatní boli natlačení do nezmyslu zvaného Ukrajinci v priebehu 19 a 20 storočia.

    • Pseudonárod? No, je to jeden z Ruských národov, čo to je psudonárod? Možno židia, ako náboženstvo, sú pseudonárod, ale určite nie populácia zakarpatských rovín. Teraz im dobre drbe, ale je to národ, ak nie viacero národov.

      Ale horšie je to s tým „Zožiera ich nenávisť voči všetkým „. To sú typické reči sionistov. Ukrajincov nezožiera žiadna nenávisť, jednoducho vstúpili do služieb sionistu Kolomejského a do služieb anglosionistov z JewYorku. To ich zožiera, táto ich fatálna chyba ktorá neskončí (pre nich) dobre. Sú to naivné sprosté decká, k tomu patrí aj zlosť a krutosť, ako je už pre tamtú východnú ešte vraj Európu typické.

      • Tá nenávisť je zrejmá z desiatok videozáznamov z manifestácií benderovcov v Ľvove, Odese, Kyjeve… Moskali na nože… hysterické ziapanie davu sfanatizovaných blbcov, presne tak ako ich dedovia v 40. rokoch. Že sú zmanipulované a sprosté decká, ktoré si najal Kolomojský? S tým sa dá súhlasiť…

    • Lepšie by som to nenapísal.

  4. Na rozdiel od tých predtým uverejňovaných amerických zákernosti, toto skutočne stojí za zverejnenie, lebo ukazuje, čo si akože ukrajinskí „nacionalisti“ myslia, ako by sa chceli vidieť, ukazuej ich mýtus.

    Aj podľa reakcií tu vidno, že veru asi nikoho nepresvedčia. Nepresvedčia ani o svojich predstavách, hodnotách, ale ani o svojich schopnostiach (rozmýšlať).

  5. Toto je úplne pomätený debilný magor, ten Tumanov. Takto velebiť vojnu je choré. Mal by sa liečiť, ak mu je ešte nejaká pomoc možná. On je úplne mimo. Rusi a Ukrajinci sú predsa bratia, ako Slováci a Česi, Srbi a Chorváti….ich vájomná nenávisť je pôvodom zo špinavej židovskej manipulácie, ako skoro všade na svete. Najväčšie zlo na svete sú obrezaní nosáni, tých by bolo treba vykynožiť. Mŕtvy žid je dobrý žid.

    • maršal Žukov

      Adolf a Josip boli proti tebe baránkovia, chceli ich len presídliť

      • Provokatéri sa vždy nájdu a hádžu svoje udičky. Často sú to „len“ nevedomí bacilonosiči, ale aj tak sú to provokatéri.

      • Ja mám Adolfa celkom rád, iba mu vytýkam, že nemal v láske Slovanov. Keby sa spojili dva najväčšie národy Európy – Rusi a Nemci – židobriti a židoameričania by mohli ísť do materinej onej. Najväčšia chyba Adolfa bola, že napadol Josifa. A ešte to, že neurobil poriadok s anglickými a inými bankstermi, tým by sa bolo veľa vecí vyriešilo. Mne to tak pripadá, že druhú svetovú rozpútali bohatí žiadia, aby sa zbavili svojich chudobných súkmneňovcov.

        • Keby nenapadol Josifa tak Josif napadne jeho. A to, že nemal v láske Slovanov tak to je tiež stará „pravda“.
          http://sk.metapedia.org/wiki/Nacisti_a_Slovania
          „Je potrebné jednak odlišovať postoj rozličných predstaviteľov nemeckého národného socializmu, ktorý je často protichodný. Taktiež aj vyjadrenia jednej osoby v rozličných kontextoch a obdobiach môžu byť v rozpore (príkladom tohto je aj Adolf Hitler).“

          • Keby bol Adolf počúval na Göringa, alebo ešte viac na Rosenberga, tak by nikdy nebol napadol Rusko. Začiatkom roku 1941 mal v podstate celú Európu pod kontrolou, okrem prašivých židobritov a švajčiarskych židákov. A keby bol Stalin napadol Nemecko, bol by zožral kefu on. Svoj podiel vini má aj Mussolini, ktorý sa pustil do Grécka, nezvládol to, a potom ho museli Nemci zachraňovať. Tým stratili najmenej mesiac-dva, a to už potom v Rusku nestihli dobre pokonať. Hitler považoval Čechov, Chorvántov, Ukrajincov za štvrtinových germánov. Keby….

        • maršal Žukov

          Hitler: Češi sú národom cyklistov. Od pása hore sa klaňajú a nohami kopú.
          Nemám inak vedomosť o tom, že nemal rád Slovanov. Veľa slovanských dobrovoľníkov bojovalo po jeho boku proti židovskej skaze valiacej sa na Európu

          • Ahoj Georgije Konstantinoviči! Na to že Hitler nemal rád Slovanov mal najväčší vplyv jeho pobyt vo Viedni pred I. svetovou. Naproti tomu Rosenberg, rodák z pobaltia, študoval v Moskve architektúru a ku Rusom bol priateľský. Ani jeden z nich nemal rád židov – oprávnene. Židov nemal rád ani Vajanský, Timrava, Luther atď. Ani ja. Vidíš, povedal som, že Nemci a Rusi by sa mali spojiť, lebo toho sa najviac boja vygrcaní židáci, ako to nedávno povedal ten maďarsko-americký žid Fridman. Videl si jeho tlačovku na jútúbe? https://www.youtube.com/watch?v=LLtm-3jTJWE.

Pridaj komentár