Domov / Hlavná strana / Náboženstvo / Vojna a teológia v jednej nádobe

Vojna a teológia v jednej nádobe

Wojtylla a BrzezinskiVo svojej  Anatómii ľudskej deštruktivity uvádza Erich Fromm údaje o obrovskom náraste vojenských konfliktov s každým novým obdobím ľudskej histórie. Najviac ich bolo v dvadsiatom storočí. Istotne to lepšie nebude ani v storočí dvadsiatom prvom a preto aj vzorec Samuela Huntingtona The West against the Rest (Západ proti zvyšku sveta) je dnes nanajvýš aktuálny. Pre Východnú Európu je princíp The West against the Rest v mnohom ukotvený v starej známej opozícii poľskej elity voči Rusku… Vo vyhni tejto konfrontácie sa kalila idea poľského mesianizmu, ktorá má nielen vojensko – praktický, ale aj metafyzický obsah. Poľský mesianizmus – to je pohľad na Poľsko ako na obeť, ktorá sa nechá sama ukrižovať, aby zachránila európsku civilizáciu od východných hôrd. Mesianizmu Poliakov zasvätili svoje práce mnohí poľskí filozofi minulosti – Adam Mickiewicz, Andrzej Towianski, Bronislav Trentowski. V dvadsiatom storočí na túto tému písali Wlodzimierz Baczkowski, Vincent Lutoslawski a iní.

V apríli 2013 Akadémia národnej obrany Poľska spolu s Inštitútom Jána Pavla II. plánuje organizovať konferenciu pod názvom „Ján Pavel II. a problémy bezpečnosti“.  Budú sa preberať nasledovné témy: úloha cirkvi pri formovaní zásad medzinárodnej bezpečnosti a tiež bezpečnosti Poľska a Európy; vojna ako nástroj nastolenia spravodlivého medzinárodného poriadku (!); pochopenie vojny a prikázanie „Nezabiješ!“; zapojenie diplomacie Vatikánu do riešenia bezpečnostných otázok; úloha a význam duchovnej starostlivosti v armáde a tak ďalej. Takže k akej  vojne alebo k akým vojnám to pripravujú Poľsko?

V samotných debatách na tému vojny a viery nie je nič neobvyklého. Tejto otázke sa venovali aj pravoslávni bohoslovci: Vladimír Solovjov (Veľký spor a kresťanská politika), Ivan Iljin (O protivení sa zlu silou), Valentín Svencickij (Vojna a cirkev). Pozornosť si však zasluhuje nasledovné: zámerom organizátorov chystanej konferencie je identifikovať problémy bezpečnosti Poľska a Európy vo svetle doktríny Jána Pavla II. a prepojiť ich s predstavami o vojne ako o nástroji na vytvorenie medzinárodnej spravodlivosti.

Nechajme teraz stranou osobnosť Jána Pavla II. Pre Poliakov je to národný hrdina čakajúci na svoje svätorečenie. Avšak tento pápež uskutočnil v roku 1998 beatifikáciu chorvátskeho kardinála Stepinaca, srbofóba, pôsobiaceho v časoch pronacistickej vlády Ante Paveliča. O úlohe Vatikánu počas pontifikátu Jána Pavla II. v rozbití Juhoslávie sa toho  popísalo tiež dosť.

Pokus o pochopenie problémov, ktorým čelí Poľsko v oblasti bezpečnosti a analýza týchto otázok v súvislosti s bezpečnosťou celej Európy, rovnako tak prezentácia a geopolitický diškurz teologickej témy nás priamo odkazuje na teóriu poľského mesianizmu. Dnes sa Poľsku znova navrhuje byť predvojom európskej civilizácie na východe. Poľský mesianizmus je priamo prepojený s plánom nastolenia  Nového svetového poriadku. Jedinou silou v Európe, ktorá je schopná toto uskutočniť, je NATO. Varšava doteraz na všetky plány NATO vyslovila svoje „áno“. Tak tomu bolo v čase vojny s Juhosláviou, Irakom, Afganistanom, Líbyou. Rovnako je tomu tak aj dnes, v čase vojny so Sýriou (poľské štátne orgány už vyjadrili svoju podporu Turecku a médiá už informovali o odoslaní poľských vojakov do tejto oblasti).

NATO skoro zabudlo na niekdajšie sľuby o tom, že sa nebude rozširovať na východ. Do jeho radov boli rýchlo presunutí včerajší spojenci Moskvy v rámci Varšavskej zmluvy. Američania a Západoeurópania vykolíkovali Východnú Európu predovšetkým ako základňu pre tlak voči Rusku, Ukrajine a Bielorusku. A Varšava nie raz ochotne vyhlásila, že Poľsko disponuje bohatými historickými skúsenosťami vo všetkom, čo sa týka politiky vo vzťahu k západným hraniciam bývalého ZSSR.

Byť baranidlom Západu namiereným na Rusko – to je obvyklá funkcia Poľska. Medzi poľskou intelektuálnou elitou existujú osobnosti, ktoré nesúhlasia s takýmto obmedzeným pohľadom na vec, no ich názory sú utopené v mnohopočetnom mori tých, ktorí myslia zotrvačne. A je to práve zotrvačnosť, ktorá určuje miesto Poľska v novej svetovej konfigurácii v kombinácii s tradičnými poľskými predstavami o geopolitickej realite. Poľská identita sa stáročiami formulovala okolo idei konfrontácie voči pravoslávnej „schizme“ a rovnaká myšlienka dominuje vo vedomí Poliakov aj v súčasnosti. Je potrebné ju len metafyzicky „osviežiť“, neustále pripomínajúc, že Poľsko na seba dobrovoľne vzalo kríž boja s tými, ktorí do Európy „nepatria“.

Je zaujímavé, že na tejto ideológii je postavená osoba švajčiarskeho národného hrdinu 14-teho storočia Arnolda von Winkelrieda. Winkelried nastavil svoju hruď rakúskym oštepom, a zahynúc, zachránil vlasť od invázie. Nie je známe, či tento človek existoval aj v skutočnosti, no ideológia „Poľska ako Winkelrieda Európy“ (teda toho, kto na seba berie útoky proti európskej civilizácii) je známa každému vzdelanému Poliakovi.

Pravda, časť poľskej elity, spojená s vládnucou stranou „Občianska platforma“ v čele s predsedom vlády Donaldom Tuskom sa snaží zabrániť takej jednostrannej orientácii na Západ. Aktivitami D. Tuska sa Varšava snaží byť aktívnejšou tiež v Ázii a v Afrike. Je možné pozorovať mierne oteplenie v poľsko-ruskom dialógu. Ako je známe, bývalý konkurent D. Tuska – Lech Kačinski – predpokladal vo vzťahu k Rusku priamočiare myslenie a dnes v tejto línii pokračuje jeho brat Jaroslav, líder klerikálno-konzervatívnej strany „Právo a spravodlivosť“, ktorému je vlastná politika ostrého odporu voči Moskve vždy a vo všetkom. Pred tímom Donalda Tuska tak stojí neľahká úloha: nestratiť potenciál regionálneho lídra, udržať si priazeň zo strany Washingtonu, ktorého zahraničnopolitickou prioritou je už nie len Európa, ale najmä Ázia, neriskovať ohrozenie postavenia Poľska v súvislosti so zhoršením vzťahov s Ruskom, ktorému je lepšie sa vyhnúť. V súčasnej dobe sa touto úlohou Donald Tusk a jeho kolega, poľský prezident Bronislaw Komorowski, úspešne vyrovnávajú.

Pred nami je celý rad nových vojnových konfliktov. Sýria a Mali – to nie sú posledné obete architektov Nového svetového poriadku. Pre východoeurópske štáty, ktoré sú v NATO, byť členom „veľkej európskej rodiny“ znamená zúčastňovať sa týchto konfliktov. Aby spoločnosť akceptovala účasť v budúcich vojnách, je nevyhnutné mobilizovať tomu primerané kultúrno – historické symboly.

Ak napríklad hovoríme o vodcovstve vo Východnej Európe mimo Poľska, hlasno sa ukazuje aj iný člen NATO – Rumunsko. Tieto štáty sú partneri (je medzi nimi podpísaný dohovor o strategickej spolupráci). V Rumunsku sa z dôvodu mobilizácie spoločnosti používa ideológia „Veľkého Rumunska“, v Poľsku – ideológia mesianizmu. Obidva ideologické modely predstavujú etnopsychologický mechanizmus konsolidácie spoločnosti voči obrazu „nepriateľa“.

A úloha „nepriateľa“ je predurčená Rusku…

Preklad: T. Korečko, J. Mižák, www.protiprudu.org
Autor: Vladislav Gulevič, Fond strategičeskoj kuľtury (www.fondsk.ru)

O oliolijanko

Jeden komentár

  1. Výborný článok. ostro kontrastuje s tým, čo som čítal na jednej kresťanskej stránke(aby ma niekto neobvinil z ohovárania, tak stačí vygúgliť), a vychádza v tlačenej podobe. Je to presne tak ako bolo vyššie napísané. Tá kresťanská stránka zaryto mlčala keď prebiehala vojna v Juhoslávii. Mlčali aj najvyšší církevní predstavitelia. Práveže pred vojnou napomáhali šíriť štvavú protisrbskú kampaň. Mňa ako veriaceho to značne mrzelo. Aké prekvapenie a aký obrat nastal, keď sa rozbehla vojna proti Iraku! Na tej stránke sa hrdo písalo, ako vtedajší pápež Ján PavolII. sa hrdo statočne a nekompromisne postavil proti tej vojne. Pýtam sa a prečo sa neozval náš „hrdina“ vtedy? Že vraj bol veľmi chorý. Smola, že akurát vtedy sa „hodil maród“. Teraz tam čítavam, ako ich znepokojujú v juhosrbskej provincii Kosovo, protikresťanské útoky barbarskej albánskej menšiny. Trochu neskorá ľútosť.

Leave a Reply