Domov / Spoločný blok / Vízia Slovenska v dobe postkapitalistickej

Vízia Slovenska v dobe postkapitalistickej

Moja prednáška pozostáva z dvoch častí. V prvej sa pokúsim odpovedať na otázku,  prečo dnes nie sú národné sily také vplyvné ako pred 20. rokmi. V druhej časti sa pokúsim sformulovať novú reálnu víziu národných síl so zámerom, aby mohli znova osloviť ľudí.

Nielenže sa generačná energia vyčerpala, túto politickú agendu zobrali do rúk ľudia typu Jána Slotu, ktorí  si z národnej myšlienky urobili dobrý biznis pre seba a neskôr už oslovovali tak akurát  štvrtú cenovú.  Od národných politických strán postupom času odišla inteligencia – aj preto, že ich vedenie národne orientovanou inteligenciou doslova pohŕdalo.  Bez možnosti presadzovať svoje vízie a koncepty ostala osihotená, bez reálnej perspektívy a tým aj dorastu. Nová generácia nevznikla aj preto, lebo nemala podmienky. Už dobrých desať rokov nemáme  jediný denník, takmer nemáme ani profesionálne médiá, v súčasnosti  v slovenskej politike dokonca nefiguruje ani žiadna patriotická parlamentná strana.

Čo má teda byť agendou národných síl? Niektorí dobre platení funkcionári (najstaršej národnej inštitúcie) si asi myslia, že to má byť len stavanie pamätníkov, pamätných tabúľ dejateľom z hlbokej minulosti, nejaký ten folklórny festival či výročný ples. Chcú mať národné sily krotké a impotentné. Však ak budú ticho úslužne slúžiť tu Slotovi, tu Frešovi či  akejkoľvek inej politickej  garnitúre, keď budú dostatočne servilné a krotké, nikomu nebudú vadiť, funkcionári  na svojich teplých miestečkách prežijú ešte hodný čas svojho hlboko dôchodkového veku. Iste aj toto je cesta – pre zachovanie zopár teplých miestečiek, ale inak je to cesta do záhuby.

Mnohí z nás si iste spomenú na časy, keď národné sily dokázali na námestia dotiahnuť desaťtisíce ľudí. Bolo to vtedy, keď boli schopné ľuďom predstaviť jasnú víziu  – príbeh o zavŕšení národnej emancipácie,  príbeh o slobodnom a prosperujúcom Slovensku. Dnes nám z tohto príbehu ostala len trápna karikatúra. Ako som už viackrát spomínal – vyhrali sme vojnu, ale prehrali sme mier. Dnes máme štát, ktorý je síce ešte stále formálne suverénny, ale všetci dobre vieme, že nám, jeho občanom už v ňom takmer nič nepatrí. Sme nádenníci na vlastnom. O všetkom podstatnom tu rozhodujú tri alebo štyri finančné skupiny a politici sú len ponížení služobníci  spupných a arogantných oligarchov.  Sme tak v postavení nízko platenej, kvalifikovanej a disciplinovanej pracovnej  sily a jediná úloha politikov je, aby to tak udržali čo najdlhšie.  O tom, že asi nikto (okrem už spomenutých oligarchov a im prisluhujúcich politikov) si to pred  dvadsiatimi rokmi takto nepredstavoval, niet pochýb. Preto musia národné sily dať ľuďom ideu, príbeh, ktorý sa nekonal, víziu spravodlivého štátu, kde sa moc, ekonomická  i politická vráti do rúk tým, ktorí vytvárajú hodnoty.

Poďme teda k agendám, ktoré by si mali národné sily osvojiť. Predovšetkým  treba demaskovať falošných prorokov. Bojovať proti EÚ je stratený boj a to hneď z dvoch príčin. Na to, aby sme to ustáli ako reálna a príťažlivá alternatíva by sme museli byť Švajčiarskom, Nórskom, alebo  naopak  Kuvajtom, Líbyou, či aspoň Venezuelou Huga Cháveza alebo Bolíviou Eva Moralesa. Museli by sme disponovať nejakou výraznou komparatívnou výhodou, ktorú nemáme.  Navyše, sotva by sme takouto agendou získali veľa priaznivcov. Ľudia na Slovensku sú vo väčšine radi, že máme euro, že žijeme v EU, že sa môžeme všade v 27-ke  pohybovať, pracovať, študovať, alebo sa tam  bez bariér presťahovať. Izolacionalistická politika určite nie je alternatívou. S istou mierou zjednodušenia nemôžme ľuďom núkať ako alternatívu ani koncept Severnej Kórey. Takže národné sily musia na prahu doby postkapitalistickej predovšetkým nanovo položiť zásadné otázky a, samozrejme, aj dať reálne riešenia (na rozdiel od Sulíka).

Predovšetkým musíme ľuďom povedať, že žijú v ilúzii  o tom, že sú slobodní. V čase, keď sme na konci dlhovej špirály, ktorá sa tu hromadila viac než 30 rokov a ktorá skôr či neskôr praskne, musíme presadzovať zásadné opatrenia. Minimálne od krízy, ktorá prepukla na prelome rokov 2007 – 2008 sme svedkami neutíchajúcej diskusie o tom, kam speje náš politicko-ekonomický systém. Charakter, hĺbka a systémovosť tejto krízy totiž vyvolala zásadné otázky. Čoraz viac ľudí si konečne uvedomilo, že táto kríza je iná, než boli tie tradičné cyklické krízy, ktoré už po niekoľko storočí priam so železnou pravidelnosťou sprevádzali kapitalizmus. V súčasnosti  sa nejedná o tradičnú cyklickú krízu, keď recesiu po nejakom čase vystrieda konjunktúra a všetko pôjde ďalej, ako to bolo  v uplynulých desaťročiach a stáročiach. Nie, dnes sa nachádzame na konci dlhovej špirály, ktorá tu ticho rástla vyše 30 rokov, teda od konca 70. rokov s nástupom reaganomiky a thatcherizmu, teda politiky Washingtonského konsenzu – minimálneho štátu, nízkych daní, ale o to väčších výdavkov na zbrojenie.

Od vypuknutia krízy sa popísali stohy štúdií a analýz, v ktorých najlepšie ekonomické mozgy planéty, laureáti Nobelovej ceny za ekonomiku (Paul Krugman, Joseph Stiglitz, James Tobin, Amartya Sen) a mnohí ďalší detailne popisujú príčiny, prečo sme sa do tejto situácie dostali. Sme teda v stave, keď máme dokonalú diagnostiku toho, kam nás doviedol neregulovaný finančný sektor a vo všeobecnosti systém globálneho kapitalizmu, čo nám však chýba, je účinná terapia tohto stavu. Preto práve terapia  alebo inak  – vyliečenie sa zo hlbokej systémovej krízy globálneho kapitalizmu je najvyššou prioritou dneška.

Musíme nastúpiť na cestu, ktorá by mala mať za cieľ preskupiť sily v prospech ľudí. Koncepty na reformu kapitalizmu sú rôzne. Predovšetkým však si musíme uvedomiť, že kapitalizmus nie je monolit. Úplné iný je kapitalizmus v Škandinávii, Nemecku, Francúzku  (všeobecne Európe) než v USA, a úplne inak sa prejavuje, napríklad, na Filipínach či v iných krajinách tretieho sveta, kde  sa za neľudských podmienok masovo zneužíva, napríklad, detská práca.

Samozrejme, existujú aj systémové nemarxistické alternatívy kapitalizmu, ako je Parecon, teda  koncepcia profesora Michaela Alberta – značne utopický koncept  participatívnej ekonomiky. Sú však aj realistickejšie koncepty ako, napríklad, Schweickartov koncept ekonomickej demokracie a potom je to, samozrejme, antiglobalistické  hnutie (už so spomínanými konceptmi nobelistov – James Tobin, Amartya Sen, Paul Krugman, Joseph Stiglitz), ktorých riešenia sú realistické. Ich podstata tkvie v tom, že je najvyšší čas  redukovať moc najvplyvnejších ekonomických, predovšetkým, finančných korporácii, ktorých zisky pochádzajú primárne zo sofistikovaných špekulácií, ktoré navyše vytvárajú na trhoch obrovské nerovnováhy, čo okrem iného práve viedlo k dnešnej  hlbokej dlhovej kríze. Opatrenia, ktoré treba prijať, sú všeobecne známe.

Eliminácia daňových rajov. Aj keď sa to možno nezdá, toto opatrenie je veľmi dôležité. Cez tzv. daňovú optimalizáciu sú národne vlády ochudobňované o obrovské prostriedky. Daňová optimalizácia sa stala mnohomiliardovým biznisom, vďaka ktorému prostriedky určené pre spoločnosť končia na súkromných kontách finančných žralokov miesto toho, aby sa podieľali na fungovaní spoločnosti. Je preto nutné, minimálne na celoeurópskej, ale možno neskôr aj celosvetovej úrovni, zásadným spôsobom obmedziť daňové raje. Je absurdné, ak finančná skupina Penta, ktorej vlastníci sú z Čiech a Slovenska a ktorá v podstate celý svoj biznis rozvíja v strednej Európe, má svoj domicil v daňovom raji na Cypre. Podobne daňové raje sa ukázali ako veľmi účinný nástroj, ktorým sa tuneloval Dopravný podnik v Prahe či Finančné riaditeľstvo v Košiciach. Daňové raje totiž okrem optimalizácie zisku majú ešte jeden bonus – dokážu takmer dokonale zakryť vlastnícku štruktúru firiem, čo veľmi uľahčuje veľkú korupciu, resp. umožňuje bezpečné vyplácanie politických špičiek.  Nakoniec, na vlastnej koži to pocítila aj nemecká vláda, keď sa prevalil škandál s utajenými kontami nemeckých prominentov v lichtenštajnských bankách. Až po odhalení tohto škandálu sa prišlo na to, o aké obrovské prostriedky bol ochudobnený nemecký štátny rozpočet.

Zamedzenie finančných špekulácii zavedením Tobinovej alebo inej obdobnej  dane, ktorá v značnej miere zdaní špekulatívne finančné transakcie (čím prestanú byť zaujímavé). Tým sa zároveň nepriamo stabilizujú finančné trhy. Skazonosný vplyv finančných špekulácií je všeobecne známy. Bolo to práve investičné bankovníctvo,  ktoré spôsobilo financializáciu ekonomiky, nasalo najlepšie  matematické mozgy, ktoré sa potom venovali komplikovaným finančným inováciám a dnes je situácia taká, že 95 – 98 % hodnoty obchodovaných akcií na svetových burzách nie je krytých tovarmi či službami. Po 40. rokoch takejto ekonomiky sme na konci dlhovej špirály a každému je jasné, že aj v tejto oblasti sme sa dostali na koniec slepej uličky a je nutné urobiť radikálny rez.  Nakoniec, kedy by bola lepšia doba na takýto zásah voči bankám ako teraz. Po tom, ako  daňoví poplatníci  svojimi daňami zachraňovali bankový sektor, si top manažéri vyplatili tučné bonusy, a dokonca tí, ktorí ich priviedli k absolútnemu kolapsu, si vyplatili nepredstaviteľné  zlaté či skôr platinové padáky.  Situácia došla až tak ďaleko, že dokonca aj Angela Merkelová konštatovala, že investičné bankovníctvo spoločnosti dáva veľmi málo, ale berie si veľmi veľa a je teda najvyšší čas s tým niečo robiť.

Ďalej je nutné zaviesť sofistikované progresívne zdanenie, aby aj tí najbohatší v oveľa väčšej miere participovali na nákladoch spoločnosti.  Zároveň bude nutné nastoliť zásadnú diskusiu o pomere v  odmeňovaní top manažmentu a radových zamestnancov. Táto téma je úzko zviazaná s extrémnou polarizáciou v v príjmoch a ukazuje sa ako kardinálny problém. Dnes sme v situácii, keď už neexistuje žiadna racionálna väzba, resp. obhájiteľný pomer  medzi prácou  a odmenou pri odmeňovaní top  manažérov. Kým pred 30.– 40. rokmi bol pomer medzi platom top manažéra a radového zamestnanca 1 : 30, dnes sa to vyšplhalo na absurdných 1: 600.  To je hodnota, ktoré je nielen extrémne nemravná, ale vo svojej podstate  ohrozujúca sociálny zmier v spoločnosti. Ale podľa neoliberálnej ekonomickej teórie je to v poriadku jednoducho preto, lebo takýto plat vygeneroval trh. A ten, ako vieme,  má vždy pravdu.

Kto z toho teda profituje ? Percento, promile či desatina promile najväčších miliardárov? Je najvyšší čas, aby sa jednak riešila spravodlivosť odmeňovania, teda, aby odmena bola v nejakej prijateľnej korelácii so zásluhou odmeňovaného a zároveň, aby sa tí šťastnejší museli vo väčšej miere podieľať na financovaní nákladov spoločnosti. Bude nutné zaviesť stropy na odmeny top manažérov. Ak sú stropy prijateľné u špičkových športovcov, napríklad v NHL či NBA, nevidím dôvod, prečo by nemali byť zavedené aj u top manažérov v investičnom bankovníctve, hedžových fondoch či všeobecne v bankovom sektore.  Nakoniec, čo iné ilustruje zvrhlý charakter našej spoločnosti viac ako platinové padáky top manažérom, dokonca, v štátnych podnikoch. Ako je možné vysvetliť, že  exšéfka Slovenskej pošty Marcela Hrdá dostala za svoje turecké hospodárenie  odstupné vo výške 25 ročných platov bežných poštových doručovateľov.

Ďalším príkladom podobnej zvrhlosti je odmena, ktorú si nechali vyplatiť hayekovci za projekt vzorových rozpočtov samospráv. Len na ilustráciu uvediem zopár parametrov: celková suma za projekt 1,3 mil. eur (teda asi 40 mil. Sk); cena za hodinu práce „experta“ 250 eur; cena za webovú stránku 1,4 mil.  Sk. Dvaja z týchto „výtečníkov“ (Chren a  Švejna) sa neskôr dostali do politiky, a nemali hanbu obhajovať svoje až perverzne vysoké nezaslúžené príjmy. Zároveň však nemali ani najmenší problém s tým, že štátni zamestnanci, napríklad, učitelia majú mesačný plat cca vo  výške približne ich dvojhodinovej mzdy. Pri stanovení limitu by sme sa mali inšpirovať sociálnym učením Cirkvi, ktorá stanovila, že mravne prijateľné je,  aby majiteľ mal maximálne šesťnásobok príjmu svojich zamestnancov. Zároveň by ho to malo motivovať k zvyšovaniu platov svojich zamestnancov, keď spolu s nimi by mohol rásť plat aj jemu.

Ďalším z opatrení by malo byť selektívne zdaňovanie vybraných sektorov. Veľmi dobrým príkladom je porovnanie spoločenského prínosu dvoch veľkých firiem – automobilky Volkswagen a investičnej banky Goldman Sachs. Kým automobilka VW dosahovala predaj vo výške 137 mld. USD, jej zisk bol 1,2 mld. Ak si pritom uvedomíme, že  vyprodukovala pridanú hodnotu vo výške 29 mld. USD a zamestnávala 368  500 ľudí, jej zisk bol na úrovni    1 % z tržieb, na zamestnanca to bolo 3256 dolárov. Takýto zisk aj s ohľadom na potrebnosť a kvalitu jej výrobkov možno hodnotiť ako primeraný. Naopak, investičná banka Goldman Sachs v tom istom roku ako VW dosiahla zisk 13,4 mld. dolárov. To znamená, že  vykázala  zisk na jedného zamestnanca vo výške 422 700 dolárov. Takmer celý zisk však vygenerovala z obchodovania, rozumej z veľmi nebezpečných a spoločnosti veľmi málo prínosných špekulácii. Ak si pritom uvedomíme, že nasledujúci rok po svojich rekordných ziskoch bola nútená požiadať verejné rozpočty o sanáciu svojich strát, je jasné, že rovnako zdaňovať oba sektory, teda ten výrobný, ktorý vytvára nespochybniteľné hodnoty a špekulatívny finančný kapitál, ktorý generuje astronomické zisky pre svojich akcionárov takmer bez pridanej hodnoty pre spoločnosť, je viac ako nespravodlivé.

Ďalším z opatrení by malo byť zavedenie ochranných ciel na výrobky z tzv. lacných krajín, ktoré ničia priemysel tzv. vyspelých krajín.  Hlavným cieľom však nie je ochrániť vyspelé trhy pred takýmito importmi, ale  tlačiť na takýchto výrobcov, aby dodržiavali základné sociálne štandardy a ďalej nepauperizovali svojich zamestnancov. Ak sa produkčné náklady v celom svete aspoň ako tak nevyrovnajú, bude to trvalo vytvárať nerovnováhu v obchodnej bilancii medzi produkčnými a odbytovými centrami. Klasickým príkladom, kde  takáto nerovnováha spôsobila kolaps celého odvetvia, je textilný priemysel. V produkčných centrách  v Ázii majú výrobcovia dotovanú cenu  energie a pohonných hmôt, zamestnanci tam nemajú žiadne  zdravotné či dôchodkové poistenie, je preto logické, že európsky textilný priemysel  takýmto produkčným centrám nemôže konkurovať. Na druhej strane pauperizáciou európskej strednej triedy sme sa dostali  do stavu, keď  je európska stredná trieda odkázaná na lacné ázijské exporty.

Stáva sa z toho začarovaný kruh, ktorý treba preťať.  Samozrejme, je mi jasné, že niečo také nemôže zaviesť samotné Slovensko. Sme súčasťou EÚ, čo je jednotný ekonomický a colný priestor, ba dokonca si uvedomujem dvojsečnosť podobných opatrení. Nakoniec, východná Európa dlhé roky pôsobí ako oblasť sociálneho dumpingu voči jej západnej časti. Riešenie je jediné. Celá EÚ by mala zaviesť dovozné clá na tovary, pri ktorých nie sú dodržiavané sociálne štandardy. Zvýšením nákladov na prácu v Ázii sa európskym spotrebiteľom zdraží ich spotreba, tento stav však bude  dlhodobo udržateľný.

No a v neposlednom rade je to aj otázka ceny surovín, ktoré sú nenahraditeľné. Aj keď to určite nebude populárne, do ceny fosílnych palív treba zakalkulovať aj ich nenahraditeľnosť. Vďaka tomu by sa stimuloval výskum ich trvalo nahraditeľných alternatív. Veľkým negatívom súčasnej civilizácie je jej závislosť na ľahko dostupných a relatívne lacných zdrojoch energie. Je pravda, že obrovská industrializácia a veľký vedecký a civilizačný pokrok bol založený na lacnej rope. Toto obdobie sa viac-menej skončilo v čase prvej ropnej krízy v roku 1973. Dnes je cena ropy relatívne vysoká, ale,  bohužiaľ, rozdiel medzi nákladmi na ťažbu a spotrebiteľskou cenou mizne v kapsách špekulantov a obchodníkov s ropou a, samozrejme, tvorí značnú časť príjmov tých najkonzervatívnejších  absolutistických monarchií v Perzskom zálive. Udržiavanie takéhoto stavu spôsobuje aj obrovské morálne škody, lebo Západ je nútený proti vôli obyvateľov týchto ropných monarchií podporovať ich skorumpované a skompromitované diktatúry, lebo tie dokážu (je otázne za akú cenu) garantovať stabilitu v tejto oblasti.  Je teda najvyšší čas, aby sa zisk z používania ropných produktov, povedzme spotrebná daň, primárne presmerovali na výskum energetických alternatív a vybudovanie patričnej infraštruktúry, ktorá ropnú dobu skôr alebo neskôr nutne nahradí.  Zároveň bude nevyhnutné účinne čeliť veľmi vplyvnej ropnej lobby, ktorá ma, samozrejme, záujem, aby naša závislosť na ropných produktoch trvala čo najdlhšie.

Pritom už mnoho rokov máme odskúšane a fungujúce modely áut na vodíkový pohon a v poslednom čase veľmi akceleruje výskum  vozidiel na báze elektrického pohonu. Stačí už len jediné – vybudovať patričnú infraštruktúru a môžeme v priebehu desaťročia prejsť na post- ropnú ekonomiku. Bohužiaľ, zdá sa, že niečo také je, kvôli už uvedeným okolnostiam (ropná lobby, obrovské náklady na infraštuktúru), dnes možné realizovať len ako pilotné projekty v krajinách ako Island alebo v obmedzenejšej miere, napríklad, vo Švédsku, kde majú rok 2030 stanovený ako cieľ vybudovať ekonomiku, ktorá nebude závislá na rope. Dnes sme skôr svedkami veľmi postupnej a relatívne pomalej evolúcie, kde používanie hybridov o niečo znižuje spotrebu, a tým závislosť na rope, ale je to z dlhodobého hľadiska slepá ulička a len predlží „ropnú agóniu západného sveta.

Stojíme pred základnou otázkou, ocitli sme sa vo fáze systémovej krízy kapitalizmu. A je najvyšší čas pokúsiť sa odpovedať na otázku, či je možné tento systém nahradiť niečím iným, alebo je možné ho reformovať? Je možné, aby mal kapitalizmus ľudskú tvár a bol po reforme trvalo udržateľný? Moja odpoveď je, že možno áno, otázne je, či by to potom ešte bol kapitalizmus. Ak by sa teda podarilo účinne zabezpečiť väčšinu spomínaných opatrení (eliminácia daňových rajov, efektívne  progresívne zdanenie, garancie istých sociálnych štandardov práce na globálnej úrovni, odstránenie extrémnej polarizácie v príjmoch, selektívne zdaňovanie vybraných sektorov,  zabránenie vysoko špekulatívnych praktík investičného bankovníctva, Tobinovou či inou obdobnou daňou a v neposlednom rade stimuloval výskum trvalo nahraditeľných alternatív k rope.) tak  v strednodobom horizonte  5 – 10 rokov by sa smerovanie našej civilizácie mohlo začať obracať  z kolapsu smerom k predsa len o niečo priaznivejšej budúcnosti.

autor: Roman Michelko

O oliolijanko

Pridaj komentár