Domov / Hlavná strana / História / Väzenie národa: Moskovský ulus – časť 3

Väzenie národa: Moskovský ulus – časť 3

Mongolská ríša bola rozdelená do provincií, takzvaných ulusov. Chán uprednostňoval mať v každom uluse iba jediného vládcu, ktorý by mu bol priamo podriadený, zhromažďoval dane a poplatky od miestnych vládcov a v prípade neposlušnosti ich držal na uzde. Mongoli nezasahovali do miestnych zvykov, vlády, alebo náboženstva, pokiaľ bol ulus lojálny a platil odvody. Teda chán podporoval zjednotenie ruských zemí pod jedným panovníkom, ktorý by vládol miestnym kniežatám, alebo by ich nahradil ako jediný vládca. Moskva, so svojimi vládcami a kultúrou (zbastardenou v krvi aj duchu), sa zdala byť najvhodnejším novým centrom ulusu. A tak začala ďalšia fáza projektu: Zjednotenie Rusi pod Moskovitskou nadvládou.

Podľa Širopajeva nenahliadali Mongoli na moskovské kniežatá iba ako na svojich poddaných. Videli ich ako kolegov Aziatov, ktorí im pomáhali kolonizovať a vykorisťovať bielu populáciu Rusi. Dokonca aj ruský hrdina Alexander Nevský nevnímal Mongolov ako cudzincov, ale ako ušľachtilých krajanov. Knieža Juri Moskovský sa oženil s chánovou manželkou, čo dokazuje, že chán ho považoval za príslušníka najvyššej tatárskej šľachty – závislého na chánovi, ale napriek tomu spoločnej krvi. Moskva bola tradičným ulusom Hordy. Boli to moskovské kniežatá, ktoré vládli celej Rusi a zodpovedali sa priamo chánovi. Naivní Rusi sa pýtajú: „Ako mohli moskovské kniežatá viesť trestné výpravy s Tatármi proti vlastným ruským bratom?“ Širopajev odpovedá: „Moskovské kniežatá útočili na cudzích Rusov, ruka v ruke s ich tatárskymi bratmi.“ Širopajev odvážne tvrdí: Moskva nie je Rus, ale anti-Rus. Vládcovia Moskvy neboli ruské, ale moskovitské kniežatá. Rus zostala zachovaná iba vo svojom prvom centre – v Novgorode.

Širopajev drví mýtus o bitke na Kulikovom poli v roku 1380. Podľa oficiálneho výkladu aj populárnych príbehov, počas bitky porazili spojené ruské kniežatá Mongolov a zvrhli tatárske jarmo. Je to jeden z archetypov triumfu síl dobra Európy nad temnými silami z Ázie. Avšak Širopajev tvrdí, že to je nesprávny výklad. V skutočnosti to bolo povstanie miestnych ázijských vládcov – moskovitských kniežat – proti svojim bývalým pánom. Nebol to triumf Rusi nad Hordou a miestnym ulusom. Bola to vzbura moskovského ulusu, ktorý sa rozhodol osamostatniť (nová Horda) a kolonizovať Rus pre seba. Nebol to európsko-ázijský konflikt, ale vnútorný konflikt Hordy. Širopajev vysvetľuje pôvod ruského mýtu o Kulikovom poli ako hlas rasových archetypov ruského ľudu. Rusi boli bieli a chceli zostať bieli. Vždy snívali o zvrhnutí mongolskej tyranie a akonáhle ulus zvrhol Hordu, vyložili si to ako rasové víťazstvo, spomínajúc na to takto v ľudových piesňach a poézii.

V 14. storočí prežívala Zlatá horda hlbokú politickú krízu. Knieža Dmitrij Donskoj sa rozhodol využiť túto situáciu a sám sa stať chánom. Teda viesť spojené sily moskovského ulusu proti armáde chána Mamaja v bitke na Kulikovom poli. Tento konflikt nemal protitatársky charakter. Dôkazom môže byť Serkiz, slávny tatársky náčelník, ktorý prijal kresťanstvo a bol jedným z najlojálnejších a najsilnejších druhov Dmitrija. Serkiz bol neskôr uznaný za plnoprávneho Rusa a založil dedinu Cherkizovo (dnes obvod Moskvy).

Dmitrij Donskoj nevytvoril novú Hordu v moskovitskom uluse. Porazený chán Mamaj bol zvrhnutý Tochtamišom, jedným zo svojich generálov, ktorý potom zorganizoval trestnú výpravu, ktorá vyplienila Moskvu. Dmitrij Donskoj prijal vládu Tochtamiša a pokúsil sa získať určitú nezávislosť na chánovi. Za svoje úspechy bol menovaný chánom za hlavného mongolského výbercu daní a veľkokniežaťom vladimirským. Po smrti bol vyhlásený pravoslávnou cirkvou za svätého. (Nekonečné svätorečenie úspešných kniežat je veľmi podobné sovietskym posmrtným oceneniam a vyznamenania vedúcimi straníckymi orgánmi.)

Pravoslávna cirkev podporila moskovitský ulus v boji za nezávislosť. Bol stelesnením vízie dokonalého pravoslávneho štátu, v ktorom orientálny despotizmus byzantských a mongolských tradícií a imperiálny multikulturalizmus boli oficiálnymi doktrínami. Štát a cirkev sa konečne mohli stať jedným, tentoraz pod záštitou pravoslávneho panovníka: pokrsteného chána.

Po bitke na Kulikovom poli sa moskovitský ulus utápal takmer celé storočie vo vnútorných bojoch medzi kniežatami a frakciami, ale sen o zjednotenej ruskej zemi, nezávislej pravoslávnej Horde, novom prevedení antiruského Projektu, stále žil. Vo veľkokniežati Moskvy Ivanovi III., neskôr známom ako Ivan Veľký, našiel Projekt svojho nového šampióna. Ivan sa pokúsil dosiahnuť dva hlavné ciele: zjednotiť všetky ruské územia pod svoju vládu (to znamená pod vládu moskovitského ulusu a neskôr nezávislej pravoslávnej Hordy), a aby sa stal najvyšším vládcom, novým chánom. Jeho hlavným súperom pri dosiahnutí týchto cieľov bola Zlatá horda, republika Novgorod a Poľsko – Litovská Pospolitosť.

Novgorodská republika bola poslednou krajinou Rusi, ktorá zostala verná svojim severským koreňom. Severský štát s európskym štýlom vlády (kniežatá a silná Vjecha, zhromaždenie najprominentnejších občanov) a tradičným obchodným a kultúrnym spojením so západnou a severnou Európou. Hoci nebol nikdy dobytý Zlatou hordou, Novgorod platil chánovi odvody, ale podarilo sa mu zostať skutočne európskym štátom. Zostala im aj skutočne inšpirujúca tradícia Uškujnikov – severo slovanských pirátov v štýle Vikingov, ktorí prepadali a okrádali Hordu a často boli v spojenectve s republikou.

Na druhú stranu, Poľsko – Litovská Pospolitosť bola v Európe novou silou: zväzok poľského kráľovstva a litovského štátu (Litva bola vlastne spojenie pohanského litovského štátu s časťou pravoslávnej Kyjevskej Rusi). Kým vládcovia Litvy boli krstení v katolíckych kostoloch, mnoho šľachticov bolo pravoslávnych. Pospolitosť porazila Rád teutónskych rytierov (podporovaný mnohými západoeurópskymi rytiermi) v jednej z najväčších stredovekých bitiek v roku 1410 (bitka pri Grunwalde, alebo prvá bitka pri Tannenbergu) a stalo sa tak jednou z hlavných európskych mocností s pôvodnou predstavou štátu a kultúry. Vzhľadom k väzbám na Kyjevskú Rus mohla Pospolitosť pomýšľať na “zabratie” niektorých ruských území.

Odcudzenie medzi mongolizovaným moskovitským ulusom a severskou republikou Novgorod bolo obrovské a Novgorodci sa s nádejou pozerali na Pospolitosť, s ktorou mali mnoho spoločného. Jedinou prekážkou bola viera, Pospolitosť bola zjednotená pod nadvládou poľského kráľa, ktorý bol katolík.

Ivan III. to nemohol dopustiť. Ak by Novgorod vstúpil do Pospolitosti, vytvoril by skutočnú alternatívu: európsku Rus, ktorá by mohla bojovať proti Projektu stelesnenému moskovitmi. Tak sa Ivan III. rozhodol pre inváziu do Novgorodu. V roku 1471 usporiadal Ivan III. svoju prvú výpravu proti Novgorodu, ktorú Širopajev otvorene nazýva cudzou inváziou zameranou na genocídu národa, vrátane žien a detí. Moskovitské sily mali rozkazy vyhladiť ľudí, vrátane žien a detí. Mongoli podporovali Ivana III. a poskytli mu jazdeckú podporu.

Ivan III. čiastočne prevzal vládu nad Novgorodom a začal proces podrobenia republiky pod nadvládu Moskvy. Trestal šľachticov naklonených Pospolitosti, vyhladzoval obyvateľstvo, vykrádal bohatstvo Novgorodu, odrezal Republiku od jej území – tie isté postupy ako mongolská “liečba” Rusov po porážke na rieke Kalka. Novgorodci sa pokúsili o vzburu a zhodenie moskovitského jarma, ale Ivan III. ich hrozne potrestal. V roku 1478 sa zmocnil mesta a zmasakroval obyvateľov. Tým splnil dlhoročný sen moskovitských kniežat a vykonal veľký krok vpred pre Projekt: posledné centrum severských tradícií Rusi bolo definitívne zničené.

Širopajev poukazuje na to, že nešlo o vnútorný ruský konflikt. Sily Hordy v zastúpení moskovským ulusom napadli nezávislý štát: poslednú krajinu stále vernú nordicko-slovanským tradíciám. Cieľom Ivana III. bolo úplné zničenie Rusi: nariadil vyhladiť obyvateľstvo, vypáliť mesto, zničiť Vjechu (radu) a šľachtu, spáliť knihy a pamiatky. Krv a duch Rusi mal byť zničený Hordou. Ale slobodu milujúci duch Novgorodu nemohol byť zadusený a aj po zničení mesta ľud povstal proti moskovitským despotom, ktorí to oplatili ešte väčším násilím v skutočne aziatskom štýle.

Po podrobení Novgorodu a odstránení hrozby aliancie Pospolitosť-Rus pokračoval Ivan III. v procese “zaberania ruských území,” čo v skutočnosti znamenalo brutálne začlenenie autonómnych a poloautonómnych kniežatstiev do moskovského ulusu.

V roku 1476 sa Ivan III. rozhodol získať nezávislosť ulusu od Hordy a odmietol zaplatiť ročné poplatky. Chán Achmat zorganizoval trestnú výpravu, ktorá vyústila v jednu z najpodivnejších bitiek histórie: veľké postávanie na rieke Ugra v roku 1480. Armády Ivana III. stáli na jednom brehu rieky, zatiaľ čo armády chána obsadili druhý breh. Obe strany čakali a čakali… a potom obe ustúpili! To bolo samozrejme víťazstvom pre Ivana III., ktorý demonštroval svoju moc nad ruským územím a porážkou pre chána, ktorý ukázal slabosť a zanedlho bol zavraždený.

Udalosti na rieke Ugra sú často vnímané ako “koniec jarma” a Ivan III. ako osloboditeľ Ruska. To je veľmi vzdialené od pravdy. Jarmo neskončilo. Ivan III. udržiaval mongolský despotizmus a bol rovnako krutý, ako jeho bývalí tatárski vládcovia. Mongoli krvou a duchom, moskovitské kniežatá sa stali novými chánmi. Nezávislý moskovský ulus, veľkovojvodstvo Moskovitov, bolo teraz inkarnáciou anti-Ruského Projektu podporovaného dvoma piliermi: mongolským despotizmom a byzantsko-pravoslávnou cirkvou. Obe rovnako imperialistické a multikultúrne, obe rovnako cudzie a nepriateľské nordicko-slovanským tradíciám.

Aby posilnil byzantský pilier Projektu, Ivan III. sa oženil s Sophiou Spalaeologue, dcérou Thomasa Palaeologusa, brata Konštantína IX., posledného cisára Byzancie. Totot manželstvo zaviedlo mnoho byzantskej symboliky do moskovskej kultúry, vrátane dvojhlavého orla. Dobrým príkladom byzantsko-mongolského spriaznenia je Monomachova čiapka, koruna ruských veľkokniežat a neskôr cárov, ktorá mala tatársky pôvod, pravdepodobne to bol dar chánov, ktorý slúžil na označenie vládcu ulusu. Po pridaní kríža sa stal symbolom moskovitskej suverenity a hlásal byzantský pôvod. Ďalšia ruská koruna je Kazaňská čiapka, čo bola koruna miestneho chána Kazane.

Autor: Jarosław Ostrogniew
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

1. časť
2. časť
3. časť
4. časť
5. časť
6. časť
7. časť
8. časť

O ::prop

3 komentáre

  1. Aaaa. Toto je propaganda. Nic viac a nic menej. Ale neciem v ciom zaujme. Zdá sa ze Coze? Nebol daleko od pravdy. Moskvici su zloduchovia aziati. Blbost, jednoducho to bolo zjednotenie krvou a mecom. Co sa dialo aj v inych krajinach. Čo take Anglicko, Francuzsko tam boli rovnako vyhladzovacie vojny. 100 ROČNA VOJNA! JANA Z ARCU. V Anglicku Škóti, Íri,Welshania!!!
    Tam to bolo este horšie a neboli ohrozovaný na zivote Mongolmi a Islamom. A ako zaobchadzal Edward s Škótmi, krásne to vykreslil pribeh Williama Wallace statocne srdce. To boli tiez rasové vojny aj Edward bol Mongol?? Trápne, fakt. Williama Wallace stiahli z koze, to bola takisto aziatska despocia. Crommwell páral katolíkom bruchá a vytahoval vnútornosti, to bola aka despocia. Ivan Veĺký bol proti nim baránok.

  2. Polsko-litovsky prehnity stat, skrz-na-skrz ovladany zidmi nam je davany za vzor voci Moskce a ortodoxii? Radsej pod tou nohou chana zit, ako pod uzernikmi.

Pridaj komentár