Domov / Hlavná strana / Komentáre / V ústrety hrozivej budúcnosti

V ústrety hrozivej budúcnosti

podu_mladymKeďže som momentálne práceneschopný po úraze (aj keď, ako vždy, schopný všetkého, ale to je na inú debatu), mám dostatok času prehrýzať sa knihami, online novinovými vydaniami, rôznymi článkami, videami – poznáte to. A čím ďalej, tým viac som presvedčený o viacerých veciach.

V prvom rade moje rozhodnutie prestať sa venovať politike ako takej sa ukazuje ako správne. Aby sme sa nechápali zle: som totálne znudený z čítania článkov, komentárov a s nimi súvisiacich diskusií, kde väčšina názorov sa dá zhrnúť do troch kategórií – „lebo Fico“, „lebo Dzurinda“ (prípadne „lebo Mikloš“) a treťou je nevyhnutná kategória „my to vieme lepšie“.

Prvé dve spomenuté kategórie sú pre tie ovce, ktoré svätosväte tvrdia, že ovcami nie sú, aby sa mali o čo naťahovať ako malé deti na pieskovisku o formičky (čo je pomaly vyhynutá forma detskej zábavy – to pre tých, čo to nezažili). Poslednú kategóriu mám obzvlášť rád, lebo do nej radi sami seba radia tí, čo síce ani šajnu o politike, veciach verejných a iných nemajú, ale o to hlasnejšie idú o svojej pravde presviedčať iných. Zväčša zamrznutí v 30. a 40. rokoch minulého storočia, väčšinu týchto krikľúňov by sme po nejakom hypotetickom a vysoko nepravdepodobnom nástupe k moci zanedlho preklínali rovnako, ak nie viac, ako momentálne nadávame na tých, čo sú pri moci teraz (prípadne čo boli predtým). Nehovoriac o tom, že v nadšení mnohí podliehajú rôznym slobodomurárskym osídlam typu Memorandum slovenského občana (hoci, ako je zvykom, sú zúrivo proti) a iným víziám o krajších zatrajškoch. Čerta starého, priatelia.

Teda nie, že by na momentálnej situácii mal vinu nejaký imaginárny neznámy vinník. Koncepcia štátu, ako je presadzovaná od 1989 roku, je stále tá istá a v podstate predstavuje iba nutnú kontinuitu spred „nežnej revolúcie“. Štát ako orwellovský Veľký Brat vládne, samosprávne celky, ktorých zavedenie stálo nemálo peňazí, sa ukazujú iba ako úložne nepotrebných politikov z vyššej úrovne a ďalší zdroj príjmu pre tých, ktorí nebudú mať nikdy dosť – a väčšina občanov naivne stále dúfa, že Štát sa o nich nejako postará. Veď dane platíme, odvody odvádzame…a svišť ju potom takto balil do fólie.

Na všetky tieto pekné reči a bájky o občianskej spoločnosti, transparentnom financovaní a ja neviem s čím všetkým za poslednú dobu dokázali paraziti na spoločnosti prísť, láskavo zabudnite. Ukazuje sa – a teraz si prihrejem úplne „na drzovku“ svoju polievočku – že som mal v roku 2001, keď som napísal svoj článok o autonómnom národnom socializme (ja viem, ja viem… nekorektný výraz), pravdu.

Stačí sa začítať do nie tak veselých informácií z východného Slovenska, konkrétne môjho rodiska. Čo s tým? Čo s týmito ľuďmi? Dovolím si tvrdiť, že žiadna koncepcia na riešenie tohto stavu neexistuje. Teda existuje, ale na to je potrebné vlastniť ten povestný sedliacky rozum.

Za celý ten čas, čo sledujem tú našu slovenskú politiku, s jediným ako-tak rozumným riešením problému prišla kedysi (2002) Slovenská Národná Strana (SNS), aj keď, ako veľa vecí, aj toto dokázali jej funkcionári dodrbať, ako sa len dalo. Pamätáte sa na plagáty s dlaňami, v nich, ak sa dobre pamätám, zrno a so sloganom „Pôdu mladým, chlieb Slovensku?“ Ak prišiel niekto s lepším nápadom obmeny niekdajšieho amerického Homestead Act, dajte mi vedieť, ale toto bola myšlienka hodná nasledovania. Ale jasné, že bola poslaná do zabudnutia, lebo ak by mali získať, čo ja viem, 10 percent pôdy slovenskí občania maďarskej národnosti, to radšej poslať do čerta 90 percent mladých Slovákov. Čo už, slovenská politika. Sme si nejako zvykli.

Áno, moji milí. Poľnohospodárska pôda sa nám prakticky stráca pred očami v prospech nákupných centier, lesoporasty ustupujú zjazdovkám a vilám našej verchušky, prípadne našej „spodiny“ (to sú tí, o ktorých sa nesmie negatívne vyjadrovať, ale o ich príspevku k multi-kultúrnemu obohateniu sa presvedčil už aj taký teoretik, ako je Jiří X. Doležal), hektáre pôdy ležia ladom, mladé rodiny, schopné a – som presvedčený – ochotné byť sebestačnými, ak im je daná šanca, živoria, hladujú, prípadne opúšťajú republiku…

A pritom stačí tak málo. Áno a presne to – pôdu mladým, chlieb Slovensku. A hlavne budúcich obyvateľov. A k tomu navyše taká drobnosť – menej štátu, menej byrokratickej buzerácie. A príbeh o troch grošoch vyučovať ako základ ekonomickej reformy.

Zdroj: redakčná pošta, www.protiprudu.org

O ::prop

3 komentáre

  1. Neviem či bude fungovať moje prihlásenie vzhľadom na blokovanie mojej e schránky niekoľko rokov SMetiarmi ale skušam sa pridať a reagovať.

  2. Veľmi rád by som POĎAKOVAL tomu kto toto „spískal“ ! Ospravedlňujem sa za to že nereagujem na príspevok, ale MUSÍM vyjadriť svoju podporu.
    Bol by som rád ak sa znovu tu stretne plejáda názorov a aj provokatérov . Ešte raz sa ospravedlňujem a ĎAKUJEM.

Pridaj komentár