Domov / Hlavná strana / Z domova / Tiene holokaustu: Komu a za čo platíme?

Tiene holokaustu: Komu a za čo platíme?

Pri prezeraní staršej redakčnej pošty som narazil na text, ktorý som vtedy odmietol zverejniť, keďže už bol publikovaný na stránke beo.sk. Keďže tieto stránky už nie sú funkčné a bola by škoda nechať upadnúť do zabudnutia závažné informácie, rozhodol som sa ho doplniť funkčnými odkazmi a zverejniť.

Neuplynie snáď jediný deň, aby nám „mienkotvorné médiá“ nepripomenuli holokaust. Na tom by nakoniec nebolo nič zlého, veď aj kresťania majú svoju Pamiatku zosnulých. Tá ale trvá iba jeden deň. Našťastie. Veď čo by to bol za život, keby sme roky, ba celé desaťročia dennodenne verejne spomínali našich zosnulých? Či už zosnuli v posteli, pri nešťastí, alebo v koncentračnom tábore.

Čo teda tak živí toto holokaustové sebatrýznenie? A prečo sa to týka iba holokaustu? Prečo nespomíname každý deň aj obete komunizmu, ktorých bolo mnohonásobne viac ako obetí nacizmu?

Je faktom, že dlhé desaťročia po vojne sa príliš holokaust nespomínal. Ani v ČSSR, ani ZSSR, USA, ba dokonca ani v Izraeli. Až v 90-tych rokoch minulého storočia začala byť táto téma čoraz aktuálnejšia. Zrejme je to iba náhoda, že práve v tej dobe začal Svetový židovský kongres vyvíjať tlak na švajčiarske banky, aby sprístupnili tzv. „spiacie účty“. Za pomoci klamlivej propagandy, hrubého ekonomického nátlaku, vyhrážok, ba dokonca urážania celého švajčiarskeho národa sa im podarilo dosiahnuť cieľ. Získať odškodné zo začiatku vo výške stovák miliónov dolárov, na konci až vo výške presahujúcej miliardy dolárov. Táto úspešná taktika bola vzápätí nasadená aj na Nemecko a bolo požadované odškodné vo výške 20 miliárd dolárov.

Toto všetko bola ale iba predohra k veľkému finále: vydieraniu už aj tak zbedačenej východnej Európy. Nie je príliš známe, že Slovensko v roku 2002 zložilo na účet Židovskej náboženskej obce istinu vo výške 850 miliónov korún na odškodnenie obetí holokaustu. Táto suma je ale iba istina vo výške 10 % z celej sumy – 8,5 miliárd korún. Proces vyplácania má prebiehať do 31. decembra 2012 a majú sa odškodňovať – aké prekvapenie – aj židia z území okupovaných počas vojny Maďarskom (t. j. južné Slovensko a Podkarpatská Rus). Keďže tento dátum je už blízko, je pravdepodobné, že budeme svedkami nových zaujímavých udalostí.

Za zmienku stojí aj skutočnosť, že súčasná Slovenská republika sa dištancovala od prvej Slovenskej republiky, to znamená, že nie je ani jej právnym nástupcom. Niektorí ľudia dokonca tvrdia, že de iure prvá Slovenská republika ani nikdy neexistovala. Prečo teda platíme za niečo, za čo nenesieme zodpovednosť? Uplatňuje sa tu kolektívna, viacgeneračná a celonárodná vina?

Bokom neostalo ani Poľsko, Bielorusko, Rakúsko, Rumunsko či Maďarsko. Tam plánovali dokonca žalovať štátne železnice za to, že vlastnia koľajnice, po ktorých boli židia deportovaní do táborov.

Najsmutnejšie je, že zo všetkých týchto peňazí ide iba malá časť skutočným obetiam holokaustu. Americký politológ Norman Finkelstein, sám židovského pôvodu, ktorého obaja rodičia prežili tábory v Osvienčime a Majdanku, povedal v roku 2010 v rozhovore pre Českú televíziu, že „podľa odborníkov v roku 1945 prežilo koncentračné tábory približne 100 tisíc Židov. V roku 1995, keď zazneli požiadavky voči Európe, tak sa toho dožilo veľmi málo pamätníkov. Ale židovské organizácie tvrdili, že stovky a stovky tisíc pamätníkov stále žilo. Ak by teda každý, kto tvrdil, že prežil holokaust, ho aj skutočne prežil, tak koho vlastne Hitler zabil?“

Podobne to je u nás s partizánmi. Po vojne sa ním stal každý, lebo byť partizánom znamenalo dostať výhody. Človek si potom kladie otázku, ako mohlo povstanie neuspieť, keď sa štvrť národa vyhlasovala za partizánov? Takýchto podvodníkov bolo a je mnoho aj medzi židmi. Čerstvým prípadom je Otto Uthgenannt, ktorý pravidelne prednášal školákom o hrôzostrašných zážitkoch z koncentračných táborov. Tie si však iba vymyslel.

Budujú sa múzeá, synagógy, ale hlavne sa platia právnici a rôzni funkcionári množstva výborov a komisií, u ktorých nie je výnimkou šesť či sedem ciferný ročný príjem. Predseda Centra Simona Wiesenthala, rabín Marvin Hier, mal napríklad za rok 1995 z titulu svojej funkcie príjem 520 tisíc dolárov. Peniaze zo Slovenska sú dokonca používané na nákup cenných papierov.

A opäť na to dopláca pravda. Históriu danej epochy netvoria fakty a skutočnosti tak, ako sa stali, ale ľudia, ktorí rozhodujú o tom, ktoré fakty a udalosti do histórie patria a ktoré nie. A za tým všetkým stojí ľudská chamtivosť, neúcta ku skutočným obetiam holokaustu, ktoré zomierajú, pretože nemajú na zaplatenie liekov ani zdravotnej opatery.

Autor: Andrij Stryj

Poznámka redakcie: o nakladaní s prostriedkami na odškodnenie obetí holokaustu boli vždy pochybnosti. A nie neopodstatnené. Na Slovensku Ústredný zväz židovských náboženských obcí (ÚZŽNO) časť prostriedkov spreneveril bez akejkoľvek hanby.

O Andrij Stryj

andrij.stryj@protiprudu.org

Leave a Reply