Domov / Spoločný blok / Súmrak diktátora

Súmrak diktátora

Začiatkom októbra sme boli svedkami, že kariéra jedného z najhorších proamerických diktátorov sa začína chýliť ku koncu. Michail Saakašvili po istom zaváhaní priznal porážku svojej strany Zjednotené národné hnutie v parlamentných voľbách a ohlásil odchod do opozície. Moci sa ujme koalícia protiprezidentských strán Gruzínsky sen na čele s miliardárom Bidzinou Ivanišvilim. Predanie moci sa naplno uskutoční  o rok, kedy nadobudne platnosť nová ústava, ktorá transformuje Gruzínsko z prezidentskej republiky na parlamentnú.  Pritom Saakašvili bol už od svojho vstupu do politiky veľmi kontroverznou postavou.

Na politický Olymp vyniesla dvojicu Burdžanadzeová – Saakašvili revolúcia ruží  veľmi podobná  tej oranžovej z Ukrajiny (Tymošenková – Juščenko). Kým však Burdžanadzeová ostala ďalej predsedníčkou parlamentu, Saakašvili  bol 4.januára 2004 zvolený takmer 90 % voličských hlasov prezidentom Gruzínska. Jeho politická kariéra mala raketový štart. Tento absolvent Kyjevského právnického inštitútu sa v roku 1993 stal štipendistom na  prestížnej Columbia  University v New Yorku. V roku 1995 obhájil doktorát práva na Univerzite Georga Washingtona. Medzitým Saakašvili študoval na Medzinárodnom inštitúte ľudských práv v Štrasburgu a na Haagskej Akadémii medzinárodného práva. Je všeobecné známe, že práve v tomto prostredí si Saakašvili  získal vplyvné kontakty a stal sa spolupracovníkom  služieb, ktoré mali záujem voviesť Gruzínsko plne pod vplyv USA. Po svojom návrate do Gruzínska  sa stal poslancom za Zväz občanov Gruzínska, ktorý viedol neskorší premiér Zurab Žvanija. Vo svojich 27. rokoch ho Eduard Ševarnadze vymenoval za ministra spravodlivosti, ale už o rok neskôr podal demisiu. Práve v tom čase začal úzko spolupracovať s Irakliom Okruašvilim, ktorý bol v tom čase jeho námestníkom a neskôr sa stal ministrom vnútra a obrany.

Vráťme sa však na začiatok roka 2004. Silný mandát, ktorý dostal od voličov bol do značnej miery ovplyvnený porevolučnou eufóriou, ktorú Saakašvili osobnostne a politicky neustál. Jeden z jeho prvých politických  krokov bola likvidácia autonómie v Adžarsku. Tesne po revolúcii vtrhli gruzínske tanky do Adžarska a brachiálnou silou zvrhli miestnu vládu Aslana Abašidzeho, namiesto ktorého potom  dosadili Saakašviliho bábky. Tento prvý krok „kovaného demokrata“ bol všade vo svete prijímaný veľmi rezervovane. Nasledovali prvé viac – menej skryté rozpory medzi prezidentom a premiérom Zurabom Žvaniom,  ktorý Saakašvilimu otvoril dvere do politiky. Tie vyvrcholili záhadnou  smrťou predsedu vlády  Zuraba Žvaniu (vraj otrava CO v dome, kde plyn vôbec nebol zavedený), jeho smrť nebola dodnes dôkladne vyšetrená.

Už veľmi skoro nastalo rozčarovanie z nových vládcov. Miera korupcie si v ničom nezadala s predchádzajúcou garnitúrou, a miesto riešenia vecných problémov ľudí  sa hlavným obsahom politiky Michaila Sakašviliho stali provokácie voči Rusku a odštiepeneckým republikám (Abcházsku a Južnému Osetsku). Na jednej strane stupňoval provokácie voči Rusku, na druhej strane sa  Gruzínsko stávalo bezvýhradným vazalom USA. Už na jeseň 2004 vyslalo Gruzínsko svoje jednotky do Iraku a zároveň vyvíjalo horúčkovité úsilie na vstup do NATO. Nepopulárne ekonomické opatrenia, prudký pokles už i tak veľmi nízkej životnej úrovne, obrovská korupcia viedli k rozporom v samotnom tábore prezidenta. Jeden z jeho najbližších spolupracovníkov  -minister vnútra a neskôr obrany  Irakli Okruašvili  (inak jeden z najväčších protiruských jastrabov) verejne obvinil Saakašviliho z masívnej korupcie a  diktátorských praktík. Okamžite nasledovalo jeho zatknutie a  s najväčšou pravdepodobnosťou aj mučenie. Prerod „demokratického“ politika na diktátora sa úspešne zavŕšil. Následne sebahanobiace vystúpenie Okruašviliho v televízii, kde sa prezidentovi ospravedlnil a svoje konanie podrobil ponižujúcej sebakritike, je snáď porovnateľné len s najčernejšími časmi stalinského teroru. Nakoniec bol Okruašvili odsúdený na 8 rokov.

To bola posledná kvapka, kedy Gruzínci pochopili, že sa ich krajina stáva  osobnou diktatúrou jedného človeka. Masové protesty, ktoré vyvolalo toto prenasledovanie, viedli k tvrdým stretom medzi armádou, políciou a demonštrantmi. Likvidácia slobody tlače, zrušenie vysielania opozičnej televízie brachiálnou mocou (armáda a poriadkové sily) a následné zdemolovanie jej zariadenia,  vyhlásenie výnimočného stavu a stanného práva, zákaz vychádzania a podobné hrôzy sa stali bežnou realitou v politickom živote „demokratického“ diktátora Michala Saakšviliho. Keď Saakašvili pochopil, že jeho univerzálne zaklínadlo – šírenie rusofóbie už nezaberá (jeho opozícia rozhodne nie je prorusky orientovaná, a teda obviňovanie Ruska z vyvolania nepokojov je absurdná lož, ktorá nikoho nepresvedčí), začal cúvať. Sľúbil postupné zrušenie výnimočného stavu, na začiatok roka 2008 vypísal predčasné prezidentské voľby.  Ako je to u podobných diktátorov bežné, už po spočítaní 2 % hlasov sa vyhlásil za víťaza volieb, načo nasledovali  ďalšie masívne protesty. Následne na to líder opozície Patarkacišvili vo veku 51 rokov zomrel za veľmi záhadných okolností.

Ak sa teda pýtame, ako je možné, že Saakašvili napriek svojej minulosti bol nútený priznať porážku, možno to vysvetliť najskôr zmenou v Bielom dome. Je veľmi pravdepodobné, že to, čo si mohol dovoliť za Bushovej administratívy, mu už tá Obamova nebola ochotná tolerovať.

Gruzínsko má teda šancu vydať sa znova na cestu k demokracii. A dúfajme, že  Saakašvili  skončí ako iní proamerickí diktátori Reza Pahlavi alebo Augusto Pinochet. Zaslúžil by si však spravodlivý a prísny súd za svoje zločiny. Proamerickí diktátori tak však zväčša nekončia.

O oliolijanko

Pridaj komentár