Domov / Hlavná strana / História / Strašná pomsta: Povojnové koncentračné tábory východných víťazov

Strašná pomsta: Povojnové koncentračné tábory východných víťazov

Východní víťazi nechali po Druhej svetovej vojne v činnosti mnohé pôvodne nemecké koncentračné tábory. V Poľsku, Československu, Maďarsku, Rumunsku a Juhoslávii boli na internáciu etnických Nemcov založené ďalšie tábory. Existencia a fungovanie týchto povojnových táborov je vecou veľkého historického významu. Kým populácia v systéme nemeckých koncentračných táborov narástla začiatkom roka 1945 na rekordnú úroveň 700 000 ľudí, počet Nemcov uväznených po celej Európe v podobných táboroch ku koncu roka 1945 bol možno ešte vyšší [1].

Sovietmi spravované tábory

Nemecké koncentračné tábory v Buchenwalde, Sachsenhausene, Mühlbergu, Fürstenwalde, Liebe-Roze, Bautzene a na ostatných miestach boli zahrnuté do ruského súostrovia Gulag. Napríklad tábor v Buchenwalde sa premenil na „Zvláštny tábor č. 2″ a do roku 1950 ho prevádzkoval Sovietsky zväz. [2] Podmienky v táboroch pod sovietskou kontrolou boli otrasné. Tábory boli označované ako „zvláštne“, lebo Sovieti trvali na tom, že internovaní majú byť úplne odrezaní od civilného obyvateľstva. [3] Dokonca aj generál Merkulov, sovietsky funkcionár zodpovedný za koncentračné tábory v Nemecku, priznal vážny nedostatok poriadku a čistoty, najmä v Buchenwalde. [4]

Jeden bývalý väzeň opísal svojich päť rokov v sovietskom tábore Buchenwald:

Ľudia boli obyčajnými číslami. Ich dôstojnosť bola vedome pošliapavaná. Bez milosti ich nechávali vyhladovať a sužovala ich tuberkulóza, až z nich zostali len kostry. Proces vyhladzovania, ktorý sa v priebehu desaťročí dôkladne otestoval, bol systematický. Nárek a stonanie trpiacich ľudí sa mi stále ozývajú v ušiach vždy, keď sa mi za bezsenných nocí vracajú spomienky na minulosť. Bezmocne sme sa museli prizerať, ako ľudia umierajú podľa plánu – ako zvieratá obetované vyhladeniu.

Po kolapse v roku 1945 uviazlo veľa bezmenných ľudí vo vyhladzovanej mašinérii NKVD. Po takzvanom oslobodení ich zhromaždili na kope ako dobytok a živorili v množstve koncentračných táborov. Mnohých systematicky umučili na smrť. Mŕtvym z koncentračného tábora Buchenwald bol postavený pamätník. Počet mŕtvych obetí bol zvolený na základe fantázie. Zámerne boli poctení len mŕtvi z obdobia rokov 1937-1945. Prečo nikde nestojí pamätník na počesť mŕtvych z obdobia rokov 1945 až 1950? V povojnovom období bolo v okolí tábora vykopaných bezpočetne veľa masových hrobov. [5]

Hoci nikto nepozná presný počet väzňov a mŕtvych v Buchenwalde, je celkom isté, že počas sovietskej nadvlády zahynulo viac percent väzňov než za nadvlády Nemcov. Viktor Suvorov odhaduje, že v rokoch 1945-1950 uväznili Sovieti v Buchenwalde 28 000 ľudí, z ktorých 7000 (25 %) zomrelo. Pre porovnanie, podľa jeho odhadu uväznili Nemci v rokoch 1937 až 1945 v Buchenwalde 250 000 ľudí. Z toho počtu, odhaduje Suvorov, zahynulo 50 000 (20 %). Sovietmi spravovaný Buchenwald mal vyššiu odhadovanú mieru úmrtnosti než Nemcami spravovaný Buchenwald. [6]

Suvorovove odhady počtu mŕtvych v Sovietmi spravovanom Buchenwalde sú pravdepodobne podhodnotené. Niektoré zdroje odhadujú, že v Sovietmi spravovanom Buchenwalde zahynulo najmenej 13 000 a najviac 21 000 väzňov. [7] Taktiež, podrobná správa americkej vlády z júna 1945 o Nemcami spravovanom Buchenwalde uvádzala ako nižšie číslo pre celkový počet mŕtvych 33 462, z ktorých viac než 20 000 zomrelo počas posledných chaotických vojnových mesiacov. Tento celkový počet mŕtvych obsahuje najmenej 400 väzňov zabitých pri britských bombardovacích náletoch. [8] Takže percentuálny podiel mŕtvych v Sovietmi verzus Nemcami spravovanom Buchenwalde je pravdepodobne podstatne vyšší než Suvorovove odhady.

Ruské odhady ukazujú, že po skončení vojny prešlo Sovietmi spravovanými tábormi v sovietskej zóne celkovo 122 671 Nemcov. Z tohto celkového počtu, 42 889 Nemcov, alebo približne 35 %, zahynulo. Oficiálne sovietske štatistiky pravdepodobne podhodnocujú skutočný počet mŕtvych v Sovietmi spravovaných táboroch. Jednotky americkej vojenskej rozviedky a skupiny Sociálno-demokratickej strany koncom 40-tych a v 50-tych rokoch odhadovali, že cez Sovietmi spravované tábory prešiel omnoho vyšší celkový počet Nemcov, a síce 240 000. Z nich zahynulo odhadovaných 95 643, alebo takmer 40 %.

Podľa týchto revízií bolo v Sachsenhausene 60 000 väzňov, kde ich zomrelo 26 143; v Buchenwalde ich bolo 30 600 a neprežilo 13 200; a v Bautzene bolo 30 000 väzňov, z ktorých zomrelo 16 700. Tieto vyššie počty mŕtvych podporujú objavy mnohých masových hrobov Nemcov pochovaných v blízkosti Sovietmi spravovaných táborov. [9]

Za úmrtia a zlé zaobchádzanie s nemeckými väzňami v povojnových Sovietmi spravovaných táboroch nebol nikto nikdy potrestaný. Stovky tisíc návštevníkov, ktorí každoročne navštívia miesto táboru Buchenwald, vidia len múzeá a pamätníky venované „obetiam fašizmu“. V Buchenwalde nie je nič, čo by návštevníkom pripomínalo tisíce Nemcov, ktorí tam nešťastne zahynuli po vojne, keď tábor spravovali Sovieti. [10]

Poliakmi spravované tábory

Aj mnohých Nemcov v Poľsku poslali do bývalých nemeckých koncentračných táborov. V marci 1945 poľské vojenské velenie vyhlásilo, že celý nemecký národ nesie vinu za rozpútanie Druhej svetovej vojny. Do pracovných táborov bolo pred vyhostením z Poľska poslaných viac než 105 000 Nemcov. Poľské úrady zanedlho premenili koncentračné tábory ako Auschwitz-Birkenau, Łambinowice (svojimi nemeckými obyvateľmi prezývaný Lamsdorf) a ostatné na internačné a pracovné tábory. Medzi oslobodením posledných židovských väzňov v hlavnom tábore Auschwitz a príchodom prvých etnických Nemcov do Auschwitzu neuplynuli v skutočnosti viac než dva týždne.

Keď boli tábory v Poľsku konečne zatvorené, odhadovalo sa, že až 50 % nemeckých väzňov, väčšinou ženy a deti, zahynuli kvôli zlému zaobchádzaniu, podvýžive a chorobám. [11]

V tajnej správe pojednávajúcej o poľských koncentračných táboroch predloženej ministerstvu zahraničia, R.W.F. Bashford napísal: „Koncentračné tábory neboli odstavené, ale skôr sa ich zmocnili noví majitelia. Vo väčšine prípadov ich spravujú poľské milície. V Świętochłowiciach, väzni, ktorí nie sú vyhladovaní alebo zbičovaní na smrť, sú nútení stáť noc čo noc v studenej vode až po krk, kým nezahynú. V Breslau sú pivnice, z ktorých je vo dne v noci počuť výkriky obetí.“ [12]

Lamsdorf v Hornom Sliezsku pôvodne vybudovalo Nemecko na ubytovanie spojeneckých vojnových zajatcov. Povojnová populácia tohto tábora, 8064 Nemcov, bola zdecimovaná vyhladovaním, chorobami, ťažkou prácou a zlým fyzickým zaobchádzaním. Preživší nemecký doktor v Lamsdorfe zaznamenal smrť 6488 nemeckých väzňov v povojnovom tábore, vrátane 628 detí. [13]

V správe predloženej americkému Senátu s dátumom 28. augusta 1945 sa píše: „V „Y“ (kód pre tábor, z pôvodného dokumentu) v Hornom Sliezsku bol pripravený evakuačný tábor, v ktorom je v súčasnosti zadržiavaných 1 000 ľudí… Veľká časť ľudí trpí príznakmi vyhladovania; sú zaznamenané prípady tuberkulózy a vždy nové prípady týfu… S dvomi ľuďmi nakazenými syfilisom naložili veľmi jednoducho: Zastrelili ich… Včera zastrelili ženu z „K“ (ďalšieho tábora) a zranili dieťa.“ [14]

Zgodu, ktorá bola počas vojny satelitným táborom Auschwitzu, znovu otvorila Poľská bezpečnostná služba ako trestanecký a pracovný tábor. Tisíce Nemcov v Poľsku bolo zatknutých a poslaných do Zgody kvôli pracovným povinnostiam. Väzňom bola odopretá adekvátna strava a zdravotná starostlivosť, preplnené barakové budovy sa hemžili všami a bežne dochádzalo k bitkám. Riaditeľ tábora, Salomon Morel, väzňom pred bránou povedal, že im ukáže, čo znamená Auschwitz. Muž menom Günther Wollny, ktorý mal tú smolu, že bol väzňom v Auschwitzi aj Zgode, neskôr vyhlásil, „Radšej by som bol 10 rokov v nemeckom tábore než jeden deň v poľskom.“ [15]

Sexuálne útoky v poľských táboroch

Významným prvkom povojnového poľského táborového systému bola všeobecná rozšírenosť sexuálnych útokov, rovnako ako ritualizované sexuálne ponižovanie a trestanie, ktoré si museli vytrpieť väzenkyne. Zvykom v Jaworzne, podľa správy Antonina Białeckého z miestneho Úradu verejnej bezpečnosti, bolo „vziať etnické Nemky pod hrozbou zbrane v noci domov a znásilniť ich.“ Tábor fungoval pre svoj kontingent miličnej stráže o sile 170 mužov ako sexuálny supermarket.

Sexuálne ponižovanie väzenkýň v poľskom tábore v Potuliciach sa koncom roka 1945 stalo inštitucionálnou praxou. Mnohé ženy boli sexuálne zneužívané a zbité a niektoré tresty mali za následok hrozné zranenia. Sexuálne zneužívanie žien v Poliakmi spravovaných táboroch je v protiklade so skúsenosťou žien v Nemcami spravovaných koncentračných táboroch. Znásilňovanie alebo iné formy nevhodného sexuálneho zaobchádzania sa v nemeckých koncentračných táboroch vyskytovali extrémne zriedkavo a v prípade odhalenia ich úrady prísne trestali. [16]

Medzinárodný výbor Červeného kríža (MVČK) sa pokúsil vyslať delegáciu, aby vyšetrila zverstvá nahlásené v poľských táboroch. Až 17. júla 1947, kedy bola väčšina Nemcov buď mŕtva alebo vyhnaná z táborov, bolo predstaviteľom MVČK konečne dovolené vykonať inšpekciu poľského tábora. Aj vtedy však stále existovalo zopár táborov, ktoré MVČK nemohol preskúmať. [17]

Židovský novinár John Sack potvrdil mučenie, vraždenie a sexuálne útoky na nemeckých väzňov v povojnových poľských táboroch, prevádzkovaných Úradom štátnej bezpečnosti. Väčšinu personálneho obsadenia táborov a ich vedenie tvorili Židia, ktorým pomáhali Poliaci, Česi, Rusi a preživší koncentračných táborov. Doslova všetok personál v týchto táboroch bol celý nedočkavý, aby sa pomstil porazeným Nemcom. Podľa Sackových odhadov zomrelo v táboroch Úradu za tri roky po skončení vojny 60 000 až 80 000 Nemcov. [18]

Snahy postaviť páchateľov v poľských táboroch pred spravodlivosť boli z veľkej miery neúspešné. Czesława Gęborského, riaditeľ tábora v Lamsdorfe, obvinili poľské úrady v roku 1956 z bezohľadnej krutosti voči nemeckým väzňom. Gęborski sa na svojom súdnom procese priznal, že keď sa pustil do svojho diela, jeho jediným cieľom bolo „pomstiť sa“ na Nemcoch. Štvrtého októbra 1945 prikázal Gęborski svojim strážam, aby zastrelili každého, kto sa pokúsi uniknúť z požiaru, ktorý zachvátil jednu z barakových budov; v ten deň zomrelo minimálne 48 väzňov. Stráže v Lamsdorfe nemeckých väzňov tiež bežne bili a okrádali. Nemeckí väzni v Lamsdorfe húfne zomierali od hladu a na choroby; stráže spomínali scény detí žobrajúcich o zvyšky jedla a kôrku chleba. Gęborského neuznali vinným napriek presvedčivým dôkazom o jeho trestných činoch. [19]

Čechmi spravované tábory

Koncentračný tábor Terezín v Československu používali Nemci počas vojny na internáciu mnohých z najslávnejších alebo najnadanejších nemeckých, rakúskych a československých Židov. Dvadsiateho štvrtého mája 1945 sa česká vláda rozhodla využiť tábor Terezín na uväznenie 600 Nemcov z Prahy. Behom prvých niekoľkých hodín po ich príchode bolo 59 až 70 z týchto Nemcov brutálne dobitých na smrť. Dvesto ďalších Nemcov údajne zomrelo v dôsledku mučenia a bitia behom nasledujúcich pár dní. Veliteľ tábora, Alois Pruša, si bitie veľmi užíval a údajne aspoň jednu zo svojich dcér využil na to, aby mu pomáhala pri zabíjaní nemeckých väzňov. Pruša a jeho pomocník povedali zostávajúcim preživším Nemcom, že tábor nikdy neopustia. [20]

Zdá sa, že mučenie bolo v Čechmi spravovanom Terezíne pravidlom. Stráže v tomto tábore využívali na bitie a bičovanie svojich obetí rôzne nástroje: oceľové tyče obalené kožou, rúry, gumené obušky, železné tyče a drevené dosky. Jedna žena v Terezíne si všimla a stále si pamätá výkriky ženskej príslušníčky SS, ktorú nútili sedieť obkročmo na dýke SA. Dr. E. Siegel, česky hovoriaci doktor pracujúci pre MVČK, bol v Terezíne taktiež podrobený značnému mučeniu. Dr. Siegel si myslel, že stráže dostali rozkaz k mučeniu zhora, lebo metódy používané vo všetkých Čechmi spravovaných táboroch si boli viac-menej podobné. [21]

Časť barbarstiev v Terezíne prestala, keď Prušu nahradil major Kálal. [22] V jednej tajnej sovietskej správe sa však tvrdilo, že nemecký väzni v Terezíne opakovane prosili Rusov, aby zostali v tábore. V správe sa tvrdí: „Teraz vidíme prejavy nenávisti voči Nemcom. Oni (Česi) ich nezabíjajú, ale trýznia ako hospodárske zvieratá. Česi sa na nich pozerajú ako na dobytok.“ Otrasné zaobchádzanie zo strany Čechov viedlo u etnických Nemcov v Československu k zúfalstvu a beznádeji. Podľa českých štatistík len v roku 1946 spáchalo samovraždu 5 558 etnických Nemcov. [23]

Český spisovateľ Dr. Hans Guenther Adler, Žid, ktorého počas vojny uväznili v Terezíne, potvrdil, že podmienky v Čechmi spravovanom Terezíne boli pre Nemcov žalostné. Adler napísal:
Iste sa medzi nimi nachádzali tí, ktorí boli počas rokov okupácie vinní z takého či onakého priestupku, ale väčšina, medzi nimi deti a dospievajúci, boli uväznení jednoducho preto, že boli Nemci. Len preto, že boli Nemci…? Tá fráza mi je desivo povedomá; ľahko by sme mohli slovo „Nemec“ nahradiť slovom „Žid“. Handry dávané Nemcom ako šaty boli zhanobené svastikami. Boli úboho podvyživení, zneužívaní… Tábor spravovali Česi, no neurobili nič, aby zastavili Rusov, ktorí tam chodili znásilňovať zajatkyne… [24]

MVČK po vojne informoval, že sexuálne zneužívanie väzenkýň v Čechmi spravovaných táboroch bolo všadeprítomné a systematické. Zahraničný pozorovateľ jedného českého tábora poznamenal, že so ženami „zaobchádzali ako so zvieratami. Ruskí a českí vojaci prichádzajú, aby našli ženy na účely, ktoré si môžete domyslieť. Tunajšie podmienky sú pre ženy rozhodne nepriaznivejšie než v nemeckých koncentračných táboroch, kde boli prípady znásilnenia zriedkavé.“ V inom Čechmi spravovanom tábore si vojaci „brali najkrajšie dievčatá, ktoré často bez stopy zmizli.“

Jean Duchosal, generálny tajomník MVČK, informoval, že v tábore Matejovice na Slovensku boli dievčatá často znásilňované a že denne dochádza k prípadom bitia. To isté platí o Čechmi spravovanom tábore Patrónka. V správe pražskej polície z júna 1945 sa spomínalo, že Revolučné gardy mali vo zvyku „obnažovať časti ženských tiel a páliť ich zapálenými cigaretami.“ [25]

Spoločnou črtou väčšiny Čechmi spravovaných táborov bolo poskytovanie takého malého množstva jedla, aby nedošlo len k podvýžive, ale skutočnému hladovaniu, ktoré trvalo prevažne počas celej dĺžky väznenia. Česká vláda zaviedla v rokoch 1945 a 1946 politiku, podľa ktorej nemalo dôjsť ku zlepšeniu v prídeloch jedla poskytovaného etnickým nemeckým väzňom, bez ohľadu na jeho dostupnosť. Napríklad, napriek skutočnosti, že denne dochádzalo k trom úmrtiam súvisiacimi s podvýživou, nič zo 4,5 tony jedla, ktorú MVČK doručil do tábora Hagibor krátko pred Vianocami 1945, sa nevydalo väzňom. Richard Stokes, popredný člen britského parlamentu, navštívil Hagibor v septembri 1946 a spočítal, že denný prídel jedla v Hagibore je „750 kalórii, čo je pod úrovňou v Belsene.“ [26]

MVČK zistil, že publikované predpisy týkajúce sa stravovacích požiadaviek väzňov v Čechmi spravovaných táboroch boli takmer neustále ignorované. Pierre W. Mock, vedúci delegácie MVČK v Bratislave, spočítal, že počas tretieho októbrového týždňa roku 1945 bol denný kalorický príjem väzňov v tábore Petržalka I 664 kalórií na osobu. Keď sa Mock vrátil do tábora Petržalka I v posledný decembrový týždeň roku 1945, denný kalorický príjem klesol na 512 kalórií na osobu. V Novákoch, bývalom nemeckom koncentračnom tábore, Mock zistil, že prídel mlieka a chleba na nakŕmenie viac než 5 000 ľudí bol žalostne nedostatočný.

Návštevníka MVČK v tábore Hradištko neďaleko Prahy stráž zodpovedná za distribúciu jedla upovedomila, že nedostatočné prídely jedla vydávaného väzňom boli stanovené zákonom a nedajú sa zmeniť. Stráž tiež návštevníkovi MVČK povedala, že zopár českých detí v Hradištku dostávalo dvojnásobné množstvo jedla oproti nemeckým väzňom. Sociálny pracovník pokúšajúci sa zlepšiť najhoršie prvky československého táborového systému tajne informoval britské ministerstvo zahraničia, že česká vláda nepovolí distribúciu humanitárnej pomoci nemeckým civilným väzňom v núdzi. [27]

Nemeckí väzni v tábore Svidník v Československu boli tiež nútení odstraňovať mínové polia. Vďaka silným protestom MVČK v Bratislave sa napokon podarilo dosiahnuť, aby to skončilo. [28] MVČK zaslal 14. marca 1946 pražskej vláde všeobecné memorandum, v ktorom tvrdil, že jej povinnosťou je vykonávať vyhosťovanie Nemcov čo najhumánnejšie. Vzhľadom na neuspokojivé podmienky v Čechmi spravovaných táboroch MVČK odporučil, aby sa dočasná internácia Nemcov v Československu skončila čo najskôr. [29]

Záver

Nemeckí väzni v povojnových sovietskych, poľských a českých koncentračných táboroch boli podrobovaní brutálnemu zaobchádzaniu, ktoré malo za následok stratu mnohých desiatok tisícov životov. Zaobchádzanie s nimi bolo pravdepodobne horšie než zaobchádzanie s väzňami v Nemcami spravovaných koncentračných táboroch počas Druhej svetovej vojny.

Poznámky

[1] Douglas, R. M., Orderly and Humane: The Expulsion of the Germans after the Second World War, New Haven and London: Yale University Press, 2012, p. 136.
[2] Suvorov, Viktor, The Chief Culprit: Stalin’s Grand Design to Start World War II, Annapolis, Md.: Naval Institute Press, 2008, p. 279.
[3] Naimark, Norman M., The Russians in Germany: A History of the Soviet Zone of Occupation, 1945-1949, Cambridge, Mass. and London: Harvard University Press, 1995, p. 377.
[4] Weber, Mark, „Extermination Camps Propaganda Myths,“ in Gauss, Ernst (ed.), Dissecting the Holocaust: The Growing Critique of Truth and Memory, Capshaw, Ala.: Theses and Dissertations Press, 2000, p. 299.
[5] Ibid.
[6] Suvorov, Viktor, op. cit., p. 279.
[7] Weber, Mark op. cit., p. 299.
[8] Ibid., p. 298.
[9] Naimark, Norman M, 1995, op. cit., pp. 376, 378.
[10] Weber, Mark, op. cit., p. 299.
[11] Merten, Ulrich, Forgotten Voices: The Expulsion of the Germans from Eastern Europe after World War II, New Brunswick and London: Transaction Publishers, 2012, pp. 9, 65.
[12] Public Record Office, FO 371/46990.
[13] De Zayas, Alfred-Maurice, Nemesis at Potsdam: The Anglo-Americans and the Expulsion of the Germans, London: Routledge & Kegan Paul, 1977, pp. 125-126.
[14] „Evacuation and Concentration Camps in Silesia“ in Congressional Record, Senate, Aug. 2, 1945, Annex A-4778/79.
[15] Lowe, Keith, Savage Continent: Europe in the Aftermath of World War II, New York: St. Martin’s Press, 2012, pp. 135-137.
[16] Douglas, R. M, op. cit., pp. 141-142.
[17] International Committee of the Red Cross, Report of its Activities during the Second World War, Geneva: 1948, Vol. 1, pp. 334 et seq.
[18] Sack, John, An Eye for an Eye, 4th edition, New York: Basic Books, 2000, p. 114.
[19] Naimark, Norman M., Fires of Hatred: Ethnic Cleansing in Twentieth-Century Europe, Cambridge, Mass. and London: Harvard University Press, 2001, p. 130.
[20] MacDonogh, Giles, After the Reich: The Brutal History of the Allied Occupation, New York: Basic Books, 2007, pp. 153-154.
[21] Ibid., pp. 154, 157.
[22] Ibid., p. 156.
[23] Naimark, Norman M., , 2001, op. cit., p. 118.
[24] De Zayas, Alfred-Maurice, A Terrible Revenge: The Ethnic Cleansing of the East European Germans, 2nd edition, New York: Palgrave Macmillan, 2006, p. 97.
[25] Douglas, R. M., op. cit., pp. 141-142.
[26] Ibid., pp. 144, 151-152.
[27] Ibid., pp. 144, 146.
[28] International Committee of the Red Cross, Reports of Its Activities during the Second World War, Geneva: 1948, Vol. 1, pp. 334, 675f.
[29] De Zayas, Alfred-Maurice, , 1977 op. cit., p. 125.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: John Wear, Inconvenient History

O ::prop

8 komentárov

  1. ja by som sa zachoval presne tak isto . Oko za oko zub za zub

    • Adolf Richtar

      Idiot ako ty mal byt utrateny este pred porodom !!! Co za kopu sraciek !!!

    • Ty psychopat. Aké oko za oko ? Boli tam malé deti, dievčatá, ktoré nespáchali žiadne zločiny.Až sa chceš plošne pomstiť ľuďom len preto, že patria k určitému národu, pričom ani neskúmaš to, či boli zodpovední za nejaké zločiny, tak si sprostý sadista, ktorý by mal byť dávno utratený ako škodná.

  2. A vy, Boris, sa povazujete za ludsku bytost?

    • Samozrejme, že sa považuje za ľudskú bytosť. A dokonca za nadradenú ľudskú bytosť. Ubermensch. Ale nie ten ubermensch, ako bol v skutočnosti myslený, ale ten, ako je dnes vykladaný. To je teraz moderné a nielen na Slovensku, takéto myslenie: „Budem bojovať za ľudské životy, slobodu a rovnosť, aj ak by som mal zabiť všetkých, čo so mnou nesúhlasia.“ Nadčlovek. Vyvolený.

  3. Vy cnostní a lepší lidé, ono to chce srovnávat srovnatelné. Nehodnotit válku mírovou optikou… Ve válkách se holt umírá, a to nejen vojáci. A to umírání nekončí vyhlášením kapitulace poražené strany ale ustanovením a upevněním nového pořádku. Za všechny mrtvé je zodpovědný ten, kdo původní pořádek rozbil, tedy vyvolal válku. V hospodské rvačce taky musí agresor dostat přes hubu. Pokud ho jen vyvedete, vrátí se a začne znovu. Oni třeba západní spojenci nechali po válce hladem zemřít cca 1 milion německých zajatců. Má někdo z Vás sílu to vyčítat Američanům, Francouzům, a.t.d? Více třeba zde: https://www.protiprudu.org/produkt/ostatni-ztraty/

  4. Ďalší múdry Čížek. On nevie, že Češi sa mali lepšie za Protektorátu, ako kedykoľvek predtým a potom. Preto potom vraždili sudetské a sliezske ženy, deti a starcov.
    Idiot nevie, že mali vraždiť Angličanov, Francúzov, ale hlavne Američanov, ktorí tú vojny naplánovali, organizovali, začali a financovali za účelo zničiť nielen Nemecko, ale Európu, čo sa práve deje, ale tento český blb to však asi nevidí.
    Môže si podať ruku s takými šaškami, ako je ich V.Kapal s jeho vysielaním na vraj “Svobodném rádiu”, kde sa bojí čo len povedať slovo “žid”.

Pridaj komentár