Domov / Hlavná strana / Čítanie / Spomienky obhajcu Žabkaya – poprava dr. Jozefa Tisu

Spomienky obhajcu Žabkaya – poprava dr. Jozefa Tisu

jozef-tisoDňa 17. apríla 1947 som pred senátom Národného súdu, ktorému predsedal JUDr. Kôstka, obhajoval obžalovaného dr. Eugena Filkorna. Počas pojednávania ma vyvolali z pojednávacej siene a oznámili mi, že mám ísť ihneď do väznice, lebo Tisovi budú oznamovať zamietnutie žiadosti o milosť. Dr. Kôstka v napätej situácii ihneď vyhovel mojej žiadosti o odročenie pojednávania a ja som sa ponáhľal do väznice. Tam ma čakal laický člen senátu Národného súdu Ľudovít Benada, ktorý mi potvrdil, že prezident republiky žiadosť o milosť zamietol. Dal preto predviesť odsúdeného, aby mu zamietnutie oznámil.

Nechcel som, aby sa to Tiso dozvedel zo strohého vyhlásenia Benadu a podarilo sa mi túto správu oznámiť mu polohlasom. Dokonale sa ovládal a iba poznamenal: „Zamietol, no dobre!“ Benada čítal enunciát rozsudku, pričom nevedel rozlúštiť niektoré cudzie slová a komolil komplikovanejšie vety, mýlil sa a celý akt vyznieval trápne. Potom prečítal rozhodnutie prezidenta o zamietnutí žiadosti o milosť a spýtal sa odsúdeného na posledné želanie, súčasne mu oznámil, že v nasledujúci deň ráno 18. apríla 1947 o 5. hod. bude popravený obesením. Tiso odpovedal, že si žiada spovedníka jezuitu, potom, po krátkom zaváhaní sa opravil a vybral si kapucína. Zároveň vyslovil želanie, aby bol pochovaný podľa cirkevných obradov v Bánovciach nad Bebravou. Na Benadovu otázku, či si želá návštevu príbuzných, Tiso odvetil áno a Benada dal pokyn na odvedenie odsúdeného do cely.

Všetko prebiehalo v miestnosti väznice určenej na vyšetrovanie. Benada mi doručil oznámenie Štáneho zastupiteľstva v Bratislave o vykonaní popravy s uvedením termínu. Dohovoril som sa s dr. Grečom, že Tisu večer navštívime. Vybavili sme si osobitné povolenie a večer o 20. hodine sme boli vo väznici. Sedeli sme v miestnosti určenej na vyšetrovanie, kam priviedli odsúdeného, okrem nás troch bol prítomný člen národnej bezpečnosti. Dozorcovia zachovávali vážnosť a napätie sa vystupňovalo, keď doviedli odsúdeného. Tiso neprejavoval nepokoj, správal sa akoby neosobne, čo zvyšovalo dusivé ovzdušie. Povedal nám, že rozhovorom s nami chce skončiť svoje pozemské vzťahy, po našom odchode sa chce duševne pripraviť na smrť, v cele ho čaká kapucín, s ním prežije noc.

Začiatok rozhovoru bol Tisovým vyhlásením akoby zahatený; takýto úvod mi však nepripadal patetický, skôr vyznieval ako niečo silného a odhodlaného. V takýchto okamihoch, ako i často v procese, keď došlo k dramatickým momentom, mi Tisova dikcia, obsah i výraz reči, ba i hlasové ovládanie pripadali akoby nie jeho. Vysvetľoval som si to tým, že ako kňaz vychovaný v Pázmáneu, vždy v rodinných vzťahoch, v povolaní a v politike vystupoval autoritatívne, keď však bol niečím obmedzovaný, nevedel ovládnuť svoj prejav, jeho reč bola akoby rozpačitá s neosobným tónom.

Trvalo chvíľu, kým sme akosi nadviazali niť rozhovoru. Nechcel som si z tohto posledného stretnutia odniesť dojem nejakej polovičatej, povinnej a zdvorilostnej návštevy končiacej pochybným utešovaním. Chcel som Tisu v tejto najťažšej chvíli spoznať hlbšie. Bolo nesmierne ťažké vyvolať vhodnú atmosféru, nemohol som a ani som sa nevedel tváriť mysticky. Tiso kotvil vo svete náboženstva a nebolo politického prejavu, v ktorom by nebol uvádzal biblické podobenstvá. Ich pomocou sa bránil proti vonkajším tlakom a pochybnostiam, keď sa nemohol proti nim postaviť otvorene. Začal som s úvahou o jeho postavení, ale ihneď som pripomenul, že nie som tu preto, aby som mu uľahčil posledné chvíle náboženskou útechou. Sám je vzdelaným teológom a má v cele kňaza na to povolaného. Chcem, povedal som, hovoriť s ním o nastávajúcej smrti, navyše takej potupnej, z hľadísk, ktoré ho viažu k našej krajine a k ľudu, čo v nej teraz žije a čo tu bude žiť v ďalších generáciách. Lebo hoci je iste strašná predstava násilného zániku a nie prirodzeného umierania, ktoré uľahčuje smrť, je v jeho postavení ako človeka niečo, čo mu umožní odísť ľahšie a hrdo, akosi silno. Myslel som tým vnútornú istotu, s ktorou prijme svoju smrť s vnútornou disciplinovanosťou. Ťažko je zomierať otcom alebo ľuďom, ktorí opúšťajú svojich najbližších, s ktorými žili, on je sám a ako som videl a dozvedel sa, bol tvrdý k sebe i k svojim príbuzným. Ťažko je zomrieť tomu, kto opúšťa určité usporiadanie vecí okolo seba, pohodlie a majetok, on žil skromne, neviazal sa k majetkovým hodnotám, v tom teda nič nestráca. Svojou smrťou však získava prakticky večnosť, prejde do dejín a toto vedomie mu môže uľahčiť posledné okamihy. Povedal som mu a veril som, že ja, ktorý som o generáciu mladší a mám najbližšie vzťahy k manželke a deťom, neváhal by som s ním meniť.

Potom sme spoločne rozvádzali nadhodené myšlienky. Môj konečný dojem z rozhovoru bol, že Tiso je presvedčený o svojom poslaní a nevyhnutnosti obete pre myšlienky, pre ktoré žil. Videl som v tom akýsi mesianizmus, lebo neprejavil zaváhanie ani strach pred smrťou, aspoň nie navonok. Potom sme prešli na politické otázky. Uviedol, že nech je osud Slovákov ako etnika a politického celku akýkoľvek, národná suverenita, ktorá našla svoj výraz v štátnosti, tu zostane a bude nepochybná. Hovoril, že nechce predbiehať udalosti, ale nespornosť Slovákov ako národa je nenapadnuteľná. Politická suverenita národa môže mať akúkoľvek i kompromisnú formu, ako je to vo federácii a podobne. Tiso zdôraznil, že jeho smrťou sa tieto myšlienky len utvrdia, budú spojené i s jeho menom a jeho obeťou budú sankcionované, preto mu nie je ťažké zomrieť. Povedal, že sa nepridŕža zásady úplnej štátnej samostatnosti. Ak sa národ sám slobodne rozhodne pre spolužitie vo federatívnej forme s Čechmi i tým je prebojovaná idea plnej národnej suverenity a bez neho by sa k tomuto výsledku nebolo dospelo. Povedal, že odsúdenie na trest smrti predpokladal už pred začiatkom procesu a teraz vidí, že tvrdé dovŕšenie rozsudkom smrti si vynútili politickí odporcovia, je to ich záujem.

Úmyselne som zvrtol reč na súvislosti náboženského vierovyznania s rozsudkom. Poukázal som na to, že evanjelické kruhy, ktoré sa k nemu správali rezervovane, pokladajú jeho nastávajúcu popravu za národné nešťastie, lebo to prehĺbi v národe rozpor oboch konfesií. Tiso sa rozhovoril o evanjelikoch a povedal, že ako politik nechcel vidieť rozdiel medzi slovenskými katolíkmi a evanjelikmi a hovoril s uznaním o postoji evanjelikov v minulosti. Výslovne povedal, že hoci z náboženskej príslušnosti ľudí, ktorí mali v jeho procese účasť, možno tušiť nenávisť i pomstu, je presvedčený, že evanjelické cirkevné kruhy a väčšina evanjelikov nestoja za tým, čo sa má zajtra stať. Nevidel v tom náboženské pohnútky, tie sú v politickej sfére a za takýmto riešením vraj stojí Beneš a komunisti. Nechcel vidieť národ rozdelený na dve konfesie, to by ho oslabovalo a hoci je katolícky kňaz, nikdy nedelil národ podľa náboženskej príslušnosti. Nie je si vedomý toho, že by sa dopustil niečoho, čo by postihlo evanjelickú cirkev, hoci sa staval proti niektorým uprednostneniam evanjelikov v hospodárskom živote, ktoré získali v počiatkoch republiky, keď sa viacerí zmocnili výhodných postavení, zdôrazňujúc svoje predprevratové zásluhy. Vyrovnanie s katolíkmi v hospodárskej oblasti považoval za prirodzené a potrebné, veď katolíci neboli o nič horší Slováci…

Napokon Tiso povedal, že je vnútorne vyrovnaný, vie, čo ho čaká. Hlboko verí v Kristovo učenie a prosí všemohúceho Boha, aby mu dal silu na túto cestu a aby mu odpustil jeho pochybenia, lebo je len človek. Duševnú stránku nechcel rozvádzať, za chvíľu bude v spoločnosti duchovného, kapucínskeho otca a pripraví sa na odchod zo života a zvyšok noci do trpkého konca prežije s ním. Nám obhajcom poďakoval za svoju obhajobu a odovzdal nám ďakovací list datovaný 16. aprílom 1947. Ja som sa potom Tisu spýtal, či nám chce zveriť svoj posledný odkaz, prisvedčil dojatým hlasom a zvýšeným akcentom povedal: „Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom Slovenského národa a protiboľševického stanoviska.“ Vytrhol som list zo svojho zápisníka, ceruzkou som napísal odkaz na vytrhnutú stranu a požiadal som Tisu, aby zápis podpísal. Tak sa i stalo. V rozrušení som však mylne uviedol dátum 18. apríl 1947, hoci ešte nebola polnoc, no mal som na mysli deň popravy.

Krátko pred polnocou sa Tiso s nami rozlúčil, uviedol, že od polnoci chce patriť len Bohu a bude sa pripravovať na smrť. Povedal, že ráno pred popravou už nebude s nikým hovoriť. Ďakoval nám, že sme sa rozhodli prísť na ten neľahký koniec a byť s ním, nesmieme mu však zazlievať, že sa nám už nebude venovať, to už nebude svetská cesta. Veľmi srdečne nám potriasol ruku, objal nás a dojatý odchádzal. Neprejavoval smútok, ani strach, bol však zjavne rozcitlivený. Obdivoval som jeho duševnú silu i sebavedomý a hrdý postoj.

S dr. Grečom sme odišli, veľa času ani nálady na spánok do rána nebolo, no obaja sme ráno 18. apríla 1947 už o 5. hod. boli vo väznici krajského súdu. K exekúcii sa dostavili: zástupca Národného súdu Ľ. Benada, za Krajskú prokuratúru dr. Karol Novomeský, za MsNV Bratislava dr. Vasek, dvaja lekári a za povereníctvo vnútra R. Viktorin. Krátko pred predvedením odsúdeného prišiel do miestnosti väznice, kde sme boli zhromaždení, podplukovník (jeho meno mi uniklo, myslím však, že sa ohlásil ako Kratochvíl) a uviedol, že ho vyslal prezident republiky, aby mu podal správu o vykonaní rozsudku. Týmto výrokom som bol priam šokovaný a pokladal som vyslanie posla na Tisovu popravu za hrubú urážku národa, ktorého orgánom prezident očividne nedôveroval. Rozladenie som pozoroval i u ostatných prítomných.

Po predvedení odsúdeného Tisu, ktorý vošiel do miestnosti vzpriamene a hrdo, sme všetci prechádzali chodbou cez špalier nastúpených dozorcov a dozorkýň, na čele sprievodu šiel Tiso v sprievode stráží spolu s bradatým kapucínskym mníchom v komži a štóle. Skľučujúce ticho bolo priam absolútne, prerušované iba krokmi odrážajúcimi sa v zlej akustike chodby. Jedna z nastúpených dozorkýň nezvládla psychické vypätie a spustila kvílivý plač, ktorý strhol i ďalšie dozorkyne a dozorcov. Vznikol neuveriteľný zvuk davového plaču s ozvenami vysokých tónov kvílenia v akustike železobetónovej chodby, z ktorého mi behal mráz po chrbte. Sprievod prešiel na väzenský dvor, odsúdenec sa správal dôstojne, kráčal so vztýčenou hlavou tvrdým, istým vojenským krokom. Keď sprievod došiel k popravnému kolu, odsúdenec sa postavil k nemu, vedľa neho stál kapucínsky mních. Zástupca Národného súdu znovu prečítal enunciát rozsudku a rozhodnutie prezidenta republiky o zamietnutí milosti a odovzdal odsúdeného zástupcovi krajskej prokuratúry. Ten vyhlásil, že vykonáva rozsudok Národného súdu nad odsúdeným dr. Jozefom Tisom a odovzdal odsúdeného popravnému majstrovi, ktorý stál pri kole s dvoma pomocníkmi.

Kat v ošumelom občianskom obleku so žltkastými, kedysi bielymi semišovými rukavicami, mu zviazal ruky povrazom. Povrazom ho previazal aj pod pazuchami, vystúpil po rebríku k vrcholu kola a povraz spod pazúch prevliekol cez kladku. Jeho pomocníci vytiahli odsúdenca hore na kôl a povraz držali tak, aby odsúdený visel vo vzduchu zachytený pod pazuchami. Kat potom zostúpil, zviazal nohy odsúdeného, previazal dlhý povraz od nôh, pretiahol ho kladkou na spodku kola a koniec povrazu podal pomocníkom, ktorí držali aj povraz prevlečený cez hornú kladku. Kat znovu vystúpil po rebríku na vrcholec kola, pripevnil na krk odsúdenca sľučku a zavesil ju na hák kola. Keď dal povel, holomci pustili odsúdenca visiaceho na povraze cez pazuchy a nacvičeným pohybom trhli povrazom od nôh. Ten váhou tela a ťahom od nôh padol do slučky pod krkom, zavesenej na kole a pritom sa kat hore na kole pokúšal trhnutím slučky odsúdencovi zlomiť krčný stavec. Zrejme sa mu to nepodarilo. Nedošlo k prerušeniu miechy, odsúdený sa dusil, začal chrčať, niekoľko ráz trhol telom a po chvíli roztvoril ruky, pokiaľ mu to dovolil povraz. Zo zopnutých rúk vypadol veľký, kovový, podľa zvuku strieborný kríž, a po páde na betónovú dlažbu v tom strašnom tichu ostro zacvendžal. Telo obeseného zmeravelo a po niekoľkých minutách ticha prokurátor vyzval lekárov. Lekári súhlasne konštatovali smrť odsúdeného a prokurátor vyhlásil, že rozsudok smrti obesením bol vykonaný.

S dr. Grečom sme zdrvení priebehom exekúcie spolu odišli. Keď sme prechádzali prázdnou ulicou smerom k Metropolu, zo všetkých okien činžových domov Záhradníckej ulice sa dívali ľudia. Išli sme stredom vozovky, naraz sa začali otvárať okná, ľudia na nás volali a naznačovali rukami a plecami akoby otázku, čo je? Z mnohých okien nám padali pod nohy kvety. Boli sme ešte rozrušení prežitou scénou.

J. Tiso sa počas popravy správal neuveriteľne sebavedome, hrdo a dôstojne, akoby sa ho to netýkalo a nešiel na smrť. Vyvolalo to vo mne obdiv a priznám sa, že som mal obavy, že pri jeho masívnej postave poprava nebude dôstojná. Tiso od predvedenia až po smrť už nepovedal ani slovo, ale v očiach mu bolo vidieť hrdé sebavedomie.

Vošli sme do kaviarne Metropol, kde nás ihneď obstúpili ľudia, ktorí tam čakali a naliehali, aby sme rozprávali o priebehu popravy.

Odmietli sme, nevypili sme ani objednanú kávu a odišli sme. Prijal som pozvanie zástupcu americkej tlačovej agentúry Associated Press, môjho známeho redaktora Valacha. Zašli sme do jeho kancelárie a tam som Valachovi nadiktoval dojmy z práve prežitých chvíľ. Správa vyznela dobre a bola považovaná za novinársky úspešnú, lebo ako som sa od Valacha dozvedel, dostal za ňu mimoriadnu odmenu.

Ešte v deň popravy sme sa s dr. Grečom stretli s príbuznými dr. Tisu a dohovorili sme sa s nimi, že z ich poverenia požiadame o vydanie mŕtvoly príbuzným. Vyhľadali sme na štátnom zastupiteľstve dr. K. Novomeského, potom dr. K. Vagača. Tlmočili sme im prosbu príbuzných a podali i písomnú žiadosť. Sľúbili nám, že o vydaní mŕtvoly bude rozhodnuté najneskôr na druhý deň. Rozhodnutie však nevydali, 18. apríla 1947 bol piatok, v sobotu som bol znovu za vecou, ale dostal som vyhýbavú odpoveď. Bolo zjavné, že mŕtvolu nevydajú a my sme nemali právny prostriedok, aby sme si vynútili vydanie ostatkov. Nadchádzala nedeľa. S dr. Grečom sme sa dohodli, že spolu s príbuznými Jozefa Tisu zájde ešte v pondelok na štátne zastupiteľstvo, hoci sme vedeli, že neuspejeme. Za tejto situácie som nepokladal za potrebné zostať v Bratislave, a preto som v sobotu odcestoval do Žiliny. Dr. Grečo ma telefonicky informoval, že nič nedosiahol, štátne zastupiteľstvo ho odkazovalo na povereníctvo pre pravosúdie, tam zasa na mestský národný výbor. Už bolo zjavné, že mŕtvolu niekde pochovali a do úvahy mohla pripadať len exhumácia. To však patrilo do právomoci administratívneho orgánu. Príbuzní dr. Jozefa Tisu preto žiadali exhumáciu ostatkov, ktoré mienili umiestniť v rodinnej hrobke v Bytči, hoci nebohý si želal, aby ho pochovali v Bánovciach nad Bebravou. Brat nebohého Ján Tiso sa domáhal nielen exhumácie, ale dokonca balzamovania. Z politických dôvodov a z obavy pred prejavmi sympatií Tisu však alebo pochovali tajne, alebo dokonca spopolnili. Nič konkrétne sme sa nedozvedeli. Čerstvé hroby na Martinskom cintoríne nasvedčovali, že Tisu tajne pochovali tam a ľudia sa pri nich aj zhromažďovali. Neznámy pisateľ poslal redakcii Katolíckych novín v Bratislave zrejme lingovaný výpis zo zápisu o zasadaní vlády ČSR, podľa ktorého minister vnútra Nosek referoval o spopolnení mŕtvoly J. Tisu a o rozptyle popola.

Po rokoch bývalý žalobca v procese, dr. A. Rašla, tvrdil, že pokiaľ on vie, Tiso bol pochovaný do zeme. Zabezpečoval to vraj člen štátnej bezpečnosti Vincent Medek. Aby zmiatol prenasledovateľov najskôr vozil mŕtvolu v rakve po okolí Bratislavy, až napokon pochoval telo na Martinskom cintoríne v Bratislave, kde bolo pripravených niekoľko hrobov. V jednom z nich leží pochované Tisovo telo. (Táto verzia vyplýva z rozhovoru Pavla Čarnogurského s dr. Antonom Rašlom zo 4. decembra 1982, ktorý publikoval slovenský dvojmesačník v emigrácii Horizont. Máj – jún 1983.)

Zdroj: Rašla, Žabkay – Proces s dr. Jozefom Tisom, www.protiprudu.org

O ::prop

22 komentárov

  1. Christian Freeman

    uprimne, v tomto pripade obhajcovi nemozno zavidiet….

  2. Dosť stručný popis tejto, pre slovenský národ smutnej udalosti.
    Je toho viac, čo je vhodné opísať.

    Bude sa to niekomu zdať neuveriteľné; s Dr. Žabkayom (Erno), som sa dobre poznal osobne. Obidvaja Žilinčania, sme boli turisti a lyžiari. V jednej debate, keď som sa ho pýtal na okolnosti súdu s Dr. J.Tisom, mi dôverne prezradil, že celý súd bola ‘maškaráda’, lebo rozsudok už bol dávno pred súdom vynesený a uložený v Ben Ešedovom (Ben Ešeda, ako Beneša nazýval jeho najzarytejší protivník Jiří Stříbrný) šuplíku. Akýkoľvek súd a obhajoba, bola teda šaškáreň iscenovaná Prahou a jej českými ministrami.
    Musím poznamenať, že Dr. Žabkay bol dosť ľavicového zamerania, členom DAV-u (vysokoškolská viac-menej ľavičiarska organizácia, Laco Novomeský a iní).
    Jeho sestra sa tiež zaoberala písaním básní tohoto žánru.
    Bol však tuhým Slovákom a svoje tri dcéry aj patrične pomenoval – Zora, Vesna a Niva.

    Dr.Žabkay si však svoju “obhajobu” trpko odniesol; po nejakom čase, bol “daný do výroby” a ohýbal niekoľko rokov oceľové trubky na nohy pre stoličky v nábytkovej továrni v Martine.

    Podobne, títo zločinní zapredanci, prišli zatknúť Dr. Kšiňana (ten sa netajil, že bol členom Hlinkovej Slovenskej Ľudovej Strany), večer toho dňa, keď zachránil, ako obhájca, A. Macha od šibenice. Ten ich však trochu predbehol. Zrejme mal správne tušenie a v ten večer už bol, aj s rodinou (žena a dcéra) vo Viedni. Neskoršie odišiel do Kanady a usadil sa vo Vancouveri, kde aj zmroel. S jeho dcérou som sa stretol v Calgary, kde žila jeje teta, setra jej matky.

    K článku:
    “Tiso od predvedenia až po smrť už nepovedal ani slovo…”
    ale povedal ho MuDr. František Šubík, univerzitný professor lekárskej fakulty, jeden z najväčšsh slovenských básnikoiv, o ktorom už dnešná slovenská generácia ani nevie (lebo dnešní slovenskí historici sú pasáci a nie historici), píšúci pod menom Andrej Žarnov, ktorý zakričal z okna ošetrove (kde bol ako väzeň lekár), ktoré okno bolo nad popraviskom:
    “Vrahovia! Vraždíte najstatočnejšieho syna slovenského národa!”, keď ho rýchlo od toho okna niekdo odtiahol.

    Nieko detailov:
    2 decembra 1946 začal sa proces proti Dr. J. Tisovi, A. Machovi a Dr. F. Ďurčanskému pred tzv. Národným súdom v Bratislave. Členmi senátu boli: predseda JUDr. Igor Daxner a šiesti prísediaci (všetci evanjelickho vyznania alebo komunistickí ateisti). Žalobcami boll JUDr. Ľudovit Rigan, JUDr. Juraj Šujan a vojenský prokurátor plukovník JUDr. Anton Rašla.

    15 apríla 1947 Národný súd v Bratislave vyniesol rozsudok trestu smrti povrazom nad prezidentom Slovenskej republiky Dr. Jozefom Tisom. Jeho obhajcovia so súhlasom odsúdeného hneď podali žiadosť prezidentovi E. Benešovi o milosť.

    Predseda SNR Jozef Lettrich intervenoval u ministra spravodlivosti P. Drti¬nu, aby prezidentovi odporučil žiadosť o milosť pre J. Tisu. Potom sa obrátil priamo na prezidenta Beneša, ktorý mu prisľúbil, že Tisovi milosť udelí.

    16 apríla 1947 diplomatický zástupca Svätej stolice v Prahe R. Forni navštívil ministra Jána Šrámka a žiadal ho ako kňaza, aby lidácki ministri vo vláde podali Benešovi minoritné votum vo veci udelenia milosti Tisovi. Šrámek to odmietol. Preto si pápežov zástupca vyžiadal prijatie u prezi¬denta Beneša a v mene pápeža Pia XII. apeloval na jeho ľudské cítenie pri rozhodovaní o udeleni milosti odsúdenému kňazovi Tisovi.

    Na prezidenta Beneša sa obrátil zo žiadosťou o milosť aj westmin¬sterský arcibiskup Griffin.

    Na pražský hrad prišlo spolu 315 žiadostí o milosť pre Tisu, z toho 29 zo zahraničia, ktoré však ani neboli zverejnené.

    Na pred-porade predsedníctva národných socialistov ich minister Hubert Ripka vyhlásil, že on je proti udeleniu milosti Tisovi a že to isté stanovisko zastáva prezident Beneš.

    18 apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave bol ThDr. Jozef Tiso
    popravený.
    Krátko pred popravou Dr. Jozef Tiso nadiktoval svojmu spovedníkovi to¬to posolstvo pre slovenský národ:
    “V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému ná¬rodu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: Za Boha a národ – vždy, všade a v každom ohľade.
    Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon stvoril a do národa a každého jeho príslušníka vštepil.
    Tomuto zákonu slúžil som celý svoj život a preto sa považujem za mučeníka, v prvom rade obrany kresťanstva proti bolševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť.
    Ako prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomínali na mňa, tak i ja budem za vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému v jeho životnej borbe za Boha a národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.

    Vzpomeňme si ešte na záver Piláta v Krédu, ktorý ani nesúdil ani nikoho na ukrižovanie nevydal a predsa sa do Kréda dostal. Nepatrný kapucín, Páter Hilárius, občianskym menom Pišta Párik. V triede na gymnáziu jeden z posledných, naivný, z ubolenej rodiny, zďaleka nie taký sebaistý organizátor posledných okamihov veľkej osobnosti, ako ho opísal bývalý Tisov tajomník Dr.Karol Murín. Ten večer, tá noc sa vtedy odohrala celkom inakšie. Nie spovedník utešoval spovedaného, ale v mnohom to bolo naopak. Udalosťou roztrasený páter vyhľadal na druhý deň svojho spolužiaka zo školskej lavice a ten z útržkov, zachytil čosi, ako skutočný posledný odkaz popravovaného.
    Pravda raz výjde najavo, bolo presvedčenie obetovaného. A jeho odkaz národu. (JuDr.Emil Štaffa v časopise „Nový Slovák“ rocník I. / 2 / 90 )
    * * *
    19 apríla 1947 v noci o 1. hodine polícia dala pochovať telo Jozefa Tisu v jednom z troch pripravených hrobov na Martinskom cintoríne v Bratislave. Cirkevný obrad vykonal saleziánsky kňaz Jozef Stašo, ktorý vykonával duchovnú službu ako väzenský kaplán.

    * * *
    Švajčiarsky denník “Vaterland” v úvodnom článku takto komentoval Tisovu popravu:
    “Prvy a hlavný zločin Tisov bol, že nechcel padnúť do záhuby s celým českým štátom, ale chcel zachrániť Slovensko vo vtedajších politic¬kých okolnostiach. Drvivá väčšina slovenského národa stojí za Tisom, lebo sa mu za štátnej samostatnosti podarilo uchrániť svoj národ od vojny a ušetriť mu nezmerateľné muky, ktoré museli znášať iné národy. Tisova hrdinská smrť je ako záloha krvi pre budúcu nezávislú Slovenskú republiku. Tiso nezomrel ako vinný. Položil svoj život ako obetu krvavú na oltár svojej otčiny. Boh, ktorý ho prijal na milosť, neodmietne túto čistú obeť, ale posvá¬tí ňou ideu, za ktorú bola obetovaná. Dr. Jozef Tiso nezomrel nadarmo.”

  3. Je to smutne ze este v rokoch , v ktorých sa diali tieto udalosti sa ludia dokazali takto popravovat,,,, aka vyspelost ? aky humanizmus ? smrt obesenim ,,,, strasne ,,,, iba Pan Boh vie kde je pravda ,,,, a v nom je pomsty ,,, on sa odplati vsetkym

  4. hm.. ja si myslím že Dr. Jozef Tiso je pochovaný tam kde chcel..v zemi ktorej veril… a ktorá ho zradila.. nie zem.. ale človek zeme…ale cintorín to nie je… a preco smrt obesením? lebo kravata… lenze ak je historia pravdiva.. kde boli vsetci? ked sa jednalo o deportacie zidov?? kde bola vtedy svata stolica?? Tiso si branil aspon to svoje.. co mal… proste Sophiina volba.. mam 3 deti.. a jedno musim obatovat aby 2 prezili… ak nie tak zahynu vsetci…kde bol zvysok sveta?

    • Tisa obesil Beneš jednoducho preto, lebo bol prezidentom Slovákov. To bol jeho základný dôvod, nič iné. Dokonca ani žiadia neboli vtedy ešte tak silno v diskurze, zvlášť ni ena Slovensku.

      A žiada „sofiina voľba“ nebola – neboli žiadne slovenské deti ani iné deti obetované, kde ste si zas čo dali nakukať do hlavičky, pani Marcela? Kde chodíte na takéto fantazmagórie? Knihy ako Sofiina voľba sú ťažké oblbováky, ktoré s Vami manipulujú, čo to nechápete? Na tieto emócie a pudy vás všetkých chytajú. Preberte sa a nedajte sa viac zneužívať.

      • Na „Sofiinu voľbu“ sa ani neoplatí reagovať. Keď príbeh zbavíme emócií, zostane nám absolútne nelogický a nezmyselný paškvil na úrovni tureckých a mexických telenoviel.

        • Myslím, že sa Marcely musím zastať. Páter je lat. otec a keď kňaz vstúpi do politiky, je automatický braný doslova ako otec pre fyzické aj duchovné bytie svojich ovečiek, v tomto prípade Slovákov, takže termín „Sofiina voľba sedí“.

          • Ja som reagoval priamo na veľdielo „Sofiina voľba“. Mám problém s týmto pojmom, ktorý je od základu falošný. Spájať Tisa – bez ohľadu na to, či je výrok diskutéra pravdivý alebo nie – mi príde urážlivé. Opisovať jeho konanie falošným, umelo vytvoreným a klamlivým pojmom mi príde také, hm, minimálne zvláštne.

          • Priznám sa ani ja som toto veľdielo nevidel, určite sa jedná o jeden z príšerných scenárov typu Médea vs Iasón. Inak minulý mesiac som prišiel konečne na to, kam trolovia zrejme hromadne utiekli. Trvalo mi to vyše roka,možno aj dva. Trochu ma hnevá to, že som to musel zistiť a na tento krok nepriateľa som neprišiel sám úvahou.

          • Sofiina voľba je odpad, ale hlavne ten mém o „tragickom rozhodovaní“ je proste typické emočné vydieranie, nátlaková gebuzina. Málokto také voľby musí robiť a určite žiadnu takú nemusel robiť Tiso.

            Ináč ľudí ako Jánosz nechápem – sam prizná, že nevie poriadne, o čom je reč, ale zastane sa toho, že tá sprostá fráza vraj sedí.

          • Milý Norman logickou dedukciou sadá prísť na to, že keď autorka na vysvetlenie termínu „Sofiina voľba“ uvedie výraz : „jedno dieťa musi obetovat aby 2 prežili“ tak uvedie aj neznalého do problematiky. Dr, Jozef Tiso pristúpením na podmienky existencie Slovenského štátu fakticky schválil anexiu časti územia Maďarskom a Poľskom, spravil z nás spojenca Ríše. Avšak benefity pre obyvateľstvo zvyškového územia boli nesporné. Občania Slovenskéhmo štátu nemohli byť zavlačovaní do Ríše na práce, bola nám ponechaná finančná, kultúrna a školská autonómia, občania nečelili maďarizácii alebo polonizácii. Ako dočasné riešnie bol Slovenský štát najlepším možným východiskom v danej situácii. Ba dokonca sa v značnej miere aktívne a úmyselne postaral aj o legendu zvanú Slovenské národné povstanie, Stalin mu značne dopomohol, ale bez aktívnej účasti vlády by povstanie nemohlo mať takú dimenziu ako malo. Je málo štátnych útvarov, ktoré mysleli na perspetívu obyvateľstva aj po svojom zániku.

          • Akosi mi uniká zmysel vášho príspevku. K nezmyslu zvanému „Sofiina voľba“ sa už ani nebudem vyjadrovať. Môžete mi ale vysvetliť, ako Tiso schválil anexiu území? Čo máte na mysli pod pojmom „Občania Slovenskéhmo štátu nemohli byť zavlačovaní do Ríše na práce“, najlepšie ak mi uvediete príklad, že občania ktorého štátu boli „zavlačovaní“ do Ríše na práce. A ako sa postaral o „legendu zvanú Slovenské národné povstanie“ a ako mu k tomu Stalin dopomohol? A ako sa vláda „aktívne účastnila“ povstania proti sebe samej? Rád sa dozviem nové veci, o ktorých nemám potuchy. Najmä tie súvislosti mi unikajú – spolupráca Tisa a Stalina, či ako vláda organizovala puč proti sebe samej…

          • Skúsim ešte vyjadriť inak:
            fráza „sofiina voľba“ automaticky dotyčnému (Tisovi) podsúva, že je vinný. Že sa stal zločin, len azda „ten menší“. To je proste lož, nefér prístup, implicitná lož (podobne ako v otízke „Kedy ste prestal biť svoju ženu“).

            K ostatnému už povedal Mr. Prop : váš postoj, Jánozs, voči tým časom, sa nezhoduje s mojím ani s postojom tunajších ľudí. Veru, aké „zavlečovanie do ríše“?
            Ale zdôrazniť musím hlavne ten Váš konštrukt, ako Tiso myslí na budúcnosť národa a preto zámerne nafukuje význam rebélie SNP – zrejme aby sa národ mal po vojne lepšie, zrejme aby bol národ hodnotený ako víťaz. To je taká absurdita, to je také krkolomné obchádzanie historickej reality, až to bolí. Ak sa nechcete zmieriť s tým, že Tiso bol akýsi národný socialista, tak ho ako historickú osobu zavrhnite. Ak ho chcete mať ako hodnotnú postavu slovenských dejín, tak ho nepremaluvávajte ale radšej pochopte tie ídei, ktorými sa riadil. Nerobte z neho ani „polozločinca“ (riešiaceho akési voľby), ale ani nejaké naivné ružové káčatko – taký určite nebol.

          • Norman chcete snáď povedať, že Tiso bol vypatlaný blb a nevedel, že Karvaš zhromažduje peniaze a proviant na perspektívnom povstaleckom území?
            Ak definujete politiku ako polozločin (riešiaci akési voľby), je to pravdupovediac pravdoláskarský pohľadna vec. Neberiem Vám ho, ani im a je čiastočne aj pravdivý, myslenie politikov a zločincov je velmi podobné. Tiso, ktorého mimochodom chodil dozorovať Keitel, ak nechcel byť vymenený niekým horlivejším a hyperaktívnejším musel sledovať líniu veľmoci, ktorá kontrolovala situáciu. Avšak bez ohľadu na situáciu, Tiso bol principiálne katolícky kňaz a antibolševik, ako národovec sa prejavil v tom, že zobral zodpovednosť v nepríjemných časoch na seba.

          • Čo sa týka Propa, tak na práce do Nemecka, pokiaľ ja viem boli úradne zavlačovaní Češi, tu sú aj doklady https://www.academia.edu/31855114/Organizace_a_%C4%8Dinnost_%C3%BA%C5%99ad%C5%AF_pr%C3%A1ce_v_Protektor%C3%A1tu_%C4%8Cechy_a_Morava_1939-1945_ , a Ukrajinci. Čo sa týka termínu „schválil anexiu“ – určite nepodnikal kroky k podpore Slovákov na odovzdaných územiach, napr. určite si netrúfol protestovať, keď admirál Horthy koňmo prišiel na návštevu obcí na terajšom južnom Slovensku. „Stalinova asistencia“, určite nedohodnutá, pretože slodoval vlastné záujmy spočívala v tom, že keď dve východniarske divízie sa odmietli pripojiť k povstaniu, tak personál do povstania musela naháňať komunistická strana. (Preto aj experimenty s komunizmom na území Slovenska boli oproti iným krajinám realtívne mierne, pretože najmilitantnejší zahynuliv povstaní a zvyšok,,čo sa vedel zorganizovať dal Stalin Goltwaldovi pochytať, a la gulagovanie červenej armády, čo videla Európu).

          • Tak tu asi dochádza k nedorozumeniu pri vysvetlení pojmu „zavlečenie.“ Uvediem príklad. Pod zavlečením ja rozumiem situáciu, keď sovietski vojaci koncom vojny brali náhodných slovenských občanov z ulice, nakladali ich na vlaky a posielali pod zbraňami do gulagov v ZSSR. Za zavlečenie nepovažujem, ak úrad práce pridelil občanovi protektorátu umiestnenku a pracovné pridelenie priamo v centrálnej Ríši. Je to úplne rovnaké, ako keď ešte v dobe pred rokom 1993 dostal Slovák od úradu práce ponuku na prácu v Čechách. Máme to pokladať za „zavlečenie“? To, že v čase vojny boli postihy za nesplnenie povinnosti pracovať v Ríši je vec úplne iná, ale pochopiteľná. Naviac sa Ríša stavala úplne rovnako aj ku svojim vlastným ľuďom. Prísne trestala korupciu (a to aj takú, čo mi za korupciu ani nepovažujeme). A tak boli nemeckí vedúci úradov práce vyhadzovaní a trestaní za to, že prijali pár kíl čerešní, alebo ploskačku slivovice. Práca v Ríši navyše nebola trvalá a ľudia sa striedali. Mnohí mali naviac priamy záujem pracovať v Ríši, pretože platové podmienky boli omnoho výhodnejšie, ako doma. Záujemcov napríklad zo Slovenska bolo viac ako dosť, ktorí sa dobrovoľne hlásili na prácu do Ríše. A to najmä krátko po vzniku SR. Naozaj neviem o tom, že by boli občania Čiech či Ukrajiny (zrejme ste mal na mysli skôr Generálny gouvernement), teda území, ktoré bolo považované za širšie územie Ríše (Nemecko a Rakúsko bolo jadro, protektorát mal bližšie k jadru, než ku GG), boli násilím zavlečení na práce do Nemecka – teda snáď s výnimkou vojnových zajatcov a väzňov.

          • Janozs, ak som Vás správne pochopil, tak Tiso bol rafinovaný neblb, tajne podporoval Povstanie aby sa pri ňom vybilo čo najviac komunistov a stalinistický režim nebol potom taký zlý.

            No dobre, odpustíme si iróniu, ale Vaše naozaj konšpiračné a krkolomné teórie sú naozaj k ničomu. A všetko len kvôli tomu aby ste si nemuseli priznať, že sa Tiso jednoducho držal tej strany, ktorej viac dôveroval, ktorá mala (minimálne podľa neho) viac hodnôt, ako na Európu útočiaci Spojenci. Dokázal by som Váš postoj pochopiť z nejakých konkrétnych politických dôvodov – ako keby to verejne tvrdil Kotleba, že jeho Tiso „nie je nacista“ – ale takto tu v súkromí medzi nami: nezodpovedá to principiálnej logike.

            Ja netvrdím, že Tiso bol najtvrdší radikál a určite na neho Nemecko dozeralo, aby poslúchal, ale zas nerobte z neho blbečka či podliaka, ktorý sa nedrži svojej pravdy a hodnôt..

  5. Porušení právních předpisů o pracovním nasazení je možné ukázat na příkladu úřadu práce v Plzni, jehož vedoucí Dr. Reinhart Urban v rozporu s tehdy platnými předpisy o nouzové pracovní službě nechal nasadit studenty třetího ročníku Střední průmyslové ško-ly strojní v Plzni jako příslušníky ročníku 1924 do Říše k zaškolení u firmy Junkers. Tito studenti byli již předtím v období od srpna 1943 do ledna 1944 přikázáni v rámci technické nouzové pomoci v Hamburku k odklízecím pracím po leteckých útocích. Po jejich návratu je v březnu 1944 úřad práce opět nasadil do Říše k výše uvedenému zaškolení. Jelikož stu-denti byli v té době záložníky technické nouzové služby, k nasazení nesmělo vůbec dojít. Po intervenci na Ministerstvu hospodářství a práce měli být z nasazení vyňati, což však vedoucí úřadu práce v Plzni neakceptoval a při jednání jim sdělil, že „ Velkoněmecká říše studovaných Čechů nepotřebuje a že si bude v Plzni dělat tak, jak tomu rozumí a co chce. “Ačkoliv mu bylo z Ministerstva nařízeno, aby nasazení dotyčných studentů do Německa bylo odvoláno, pohrozil jim, že nechá zatknout všechny, kteří se k transportu nedostaví.
    Ze strachu ze zatčení studenti do Říše odjeli. Vedoucí úřadu práce v Plzni byl za své činy v době okupace, kdy přivodil ztrátu svobody většího počtu lidí a spolupůsobil při výkonu nařízení vydaných k nucené práci ve prospěch válečného úsilí Německa, odsouzen v únoru 1947 Mimořádným lidovým soudem k trestu smrti.

    SOA Plzeň, MLS Plzeň, spis č. Ls 70/47, karton č. 64 – Prohlášení studentů Vyšší průmyslové školy strojní v Plzni k obžalobě Reinharda Urbana určené veřejnému žalobci u Mimořádného lidového soudu v Plzni z 16. září 1946.
    SOA Plzeň, MLS Plzeň, spis č. Ls 70/47, karton č. 64 – Rozsudek nad Reinhartem Urbanem z 13. února 1947

    —- toto je len príklad, čomu existecia Slovakštátu preventívne zabránila. Hyperaktívnych ríšskych úradníkov robiacich pre postup nahor bolo vždy a všade dosť. Buzreácia sa týkala v Čechách predovšetkým nezamestnaných, avšak problém mali aj vysokoškoláci uzatvorených univerzít. V rosudku vidno aj povojnový afekt, myslím, že Reinhart Urban na smrť odsúdený byť nemal, potrestnáný mal byť určite, ale toto na smrť asi nebolo…. .

    • Ako je v texte uvedené, vedúci úradu práce na to nemal právo, aj keď z textu sa nedozvieme, či došlo k jeho postihu ešte keď bol vo funkcii (čo je dosť pravdepodobné, pokiaľ sa študenti odvolali). V každom prípade ich nikto nedeportoval pod hrozbou zbraní, nikto ich nezbalil náhodne na ulici, išli tam dobrovoľne, a išli tam pracovať za plat. Rovnako, ako sa to dialo v Nemecku, nemeckým občanom. Rozdiel je len v tom, že občania Nemecka to robili ochotne, pretože to považovali za svoj príspevok Ríši, považovali za svoju povinnosť konať to, čo Ríša potrebovala.

      Povedzme si to na rovinu. Dnes sa vyťahujú z histórie Protektorátu rôzne veci a prezentujú sa ako krivdy, neprávosti a útlak. V skutočnosti Česi až na ponemčovanie spolupracovali s Nemcami viac než ochotne. V Európe nebolo iného národa, ktorý by viac prispel k vojnovému úsiliu Nemecka. Keď Beneš z Londýna vyzýval na ozbrojený odpor a sabotáže a zverejnil aj návod, ako vytvoriť napr. zápalnú bombu, ktorá sa mohla v kabáte prepašovať do kina a tam nechať v šatni odpáliť, nenašiel sa jediný Čech, ktorý by bol ochotný obetovať svoj starý kabát na takúto akciu. A prečo? Česi sa zo sociálneho hľadiska nemali nikdy tak dobre, ako za Protektorátu. Dostatok práce, dobré platy, sociálne výhody, o ktorých sa im predtým ani nesnívalo (platené dovolenky, zájazdy a rekreácie, zdravotná starostlivosť a pod). To, že sa to dnes prezentuje niektorými ľuďmi ako neprávosti (alebo ako zavliekanie) bolo veľmi pravdepodobne úplne inak. Vôbec by som sa nedivil, ak by uvedení študenti išli bez protestov, ba s hrdosťou pracovať do Nemecka. Odporúčam prečítať si knihu Hitlerovi Česi od Lukáša Beera. https://www.protiprudu.org/produkt/hitlerovi-cesi/

    • Predstava Tisa, ktorý sa ujíma vlády a samostatnosti Slovenska len preto, aby tým spôsobom slovenský ľud nemusel prispieť k obrane Európy pred vtedy aktuálne hroziacim židoboľševizmom, je mi až odporná. Tiso, snažiaci sa uchrániť slovenských mladých aj od základnej pomoci Nemecku čo len v pracovnej oblasti, je proste nezmysel. Bolo predsa jasné, že je (už v 1939) vojna na spadnutie a že KAŽDY bude požiadaný aj k oveľa náročnejším obetiam a povinnostiam – k riskovaniu života priamo vboji, na fronte.
      Opakujem, nie som nejaký veľký Tisovec, ale predstava Tisa, ako v 1939 slizko špekuluje sťaby malý žid s tým, ako sa národ môže svojim povinnostiam vyhnúť, je proste jeho ťažká urážka.

Pridaj komentár