Domov / Hlavná strana / História / Slovenské povstanie z augusta 1944, časť 2

Slovenské povstanie z augusta 1944, časť 2

Obr.: Partizánski velitelia vo výcvikovom tábore v Detve počas SNP. Úplne vpravo generál Golian, druhý sprava Karol Šmidke, úplne vľavo veliteľ Hlavného štábu partizánskeho hnutia generálmajor N. A. Asmolov

Vytlačené v USA, december 1954

Červená fronta sa blíži ku Slovensku

Po uzavretí „Vianočnej dohody“ z roku 1943 začali Lettrichovi „demokrati“ a Husákovi komunisti preberať problém ozbrojeného puču alebo povstania. V apríli 1944 Dr. Vavro Šrobár – jeden z najstarších a najbližších priateľov Dr. Edvarda Beneša na Slovensku – žiadal Beneša o radu, čo by mali Slováci urobiť v prípade, ak by Maďari ukončili vojnu a pridali sa k Spojencom, a/alebo v prípade, že by Nemci zahájili okupáciu Slovenska. Beneš dôrazne odporučil otvorené povstanie, pretože by to podľa neho umožnilo rýchlu okupáciu Slovenska Červenou armádou.

Prezident Slovenska Dr. Jozef Tiso a slovenská vláda, vrátane vojenských veliteľov, mali iné plány. Nechceli, aby sa Slovensko stalo otvoreným bojiskom; chceli ušetriť svoj národ pred hrôzami vojny. Aby sa zamedzilo zbytočnému krviprelievaniu a okupácii zo strany nemeckej a sovietskej armády, pokladali za najrozumnejšie, ak by Slovenská armáda prevzala moc nad Slovenskom v tom správnom okamihu. Pod „správnym okamihom“ sa rozumel pád Krakova na severe, alebo pád Miškolca na juhu. Ak by k tomu došlo, Slovenská armáda mala obsadiť hranice Slovenska; potom by slovenská vláda odovzdala moc armáde, ktorá by za pomoci politických strán vytvorila novú dočasnú vládu, ktorá by nadviazala styky s Organizáciou spojených národov a obzvlášť so Západom.

Keďže slovenská vláda v tej dobe nemala žiaden kontakt so Západom, najmä vďaka odmietaniu akýchkoľvek jednaní zo strany Dr. Edvarda Beneša, snažila sa informovať Západ o svojich plánoch cez ZSSR, aj keď s veľkými obavami. Generál Augustín Malár osobne kontaktoval sovietsky armádny štáb na Ukrajine, prinajmenšom čiastočne odhalil plán a v mene slovenskej vlády sa pýtal, či sovieti a západní spojenci súhlasia s týmto plánom a či uznajú politickú nezávislosť Slovenska. Malár rešpektoval radu slovenskej vlády a múdro sa nezmienil o úmysle Slovenska pripojiť sa k Západu.

Sovieti vo svojej odpovedi uviedli, že nemali v úmysle prechod cez Slovensko; boli ochotní uznať politickú nezávislosť Slovenska, ako to urobili už v roku 1939, ale vytrvalo odmietali dohodu o tom, že vojenské operácie na Slovensku bude vykonávať iba Slovenská armáda. Už vtedy bolo úplne zrejmé, že ZSSR chcelo okupovať Slovensko z politických dôvodov. Celý priebeh jednania generála Malára so sovietmi 17. decembra 1943 bol podrobne preberaný počas súdu s Dr. Jozefom Tisom a členmi slovenskej vlády (1946-47) pred Národným súdom v Bratislave.

Na konci júna sa Slovenská národná rada rozhodla vyslať delegáciu do Moskvy, aby informovala Stalina o svojich plánoch a požiadala sovietov, aby zahrnuli Slovensko do svojich operačných plánov. Za vyslancov boli vybraní Karol Šmidke a generál Mikuláš Ferjenčík. Z „technických“ dôvodov nemohli uskutočniť cestu až do 4. augusta 1944. Ferjenčík, ktorý sa teraz teší politickému azylu v USA, by nám ľahko mohol povedať podrobnosti o tomto stretnutí, ak by si to prial urobiť.

Koncom júla a začiatkom augusta 1944 sa partizáni pomerne pravidelne zapájali do teroristických akcií. Keď obsadili niekoľko vojenských posádok a zavraždili mnoho ľudí na strednom Slovensku, generál Malár snažiac sa zachrániť situáciu, vyzýval armádu cez rádiové vysielanie, aby neverila výmyslom partizánov a aby sa k nim nepripájala, pretože „ešte neprišla naša chvíľa… Keď ten čas nastane, budeme všetci ťahať za jeden povraz.“

Teroristické činy partizánov vydesili aj podplukovníka Goliana, ktorému dal Beneš na starosť vojenské prípravy a operácie „odboja“ na Slovensku. Golian žiadal, aby sa partizáni podriadili jeho veleniu – „oprávnenénu“ vojenskému veleniu „ilegálnych“ síl. Veličko ako veliteľ sovietskych partizánov informoval Goliana, že tak urobí, ale naďalej pokračoval vo svojich aktivitách. Nahnevaný a frustrovaný Golian vyslal 20. augusta za Veličkom podplukovníka Manicu so žiadosťou, aby partizánom prikázal zastaviť všetky aktivity, inak Nemci určite zasiahnu. Veličko však jeho požiadavku nebral na vedomie a partizáni aj naďalej šírili teror a násilie na strednom a východnom Slovensku.

Pre prezidenta Tisa a slovenskú vládu znamenali teroristické činy partizánov veľkú nepríjemnosť. Robili čo mohli, aby odradili nemeckú armádu od okupácie Slovenska. Vysvetľovali, že nepokoje nie sú „celonárodné“, ale miestne a že Slovenská armáda je schopná sa s nimi vysporiadať a obnoviť poriadok. Nemci však boli stále menej ochotní veriť Slovákom a to najmä po vražde generála Otta a jeho vojenskej misie 27. augusta 1944 v Martine. Hitlerov Wehrmacht začal obsadzovať Slovensko. Povstanie, v ktorom Lettrichovi „demokrati“ a komunisti tesne spolupracovali na veľkú radosť Moskvy, bolo zodpovedné za okupáciu Slovenska Nemcami v roku 1944.

Prečo práve 29. august 1944?

Benešovi Česi, Lettrichovi „demokrati“ a Šmidkeho komunisti nám tvrdili – a stále tvrdia – že Slovenské povstanie začalo 29. augusta 1944. Prečo bol vybratý práve tento dátum, keď vedeli – ako vieme teraz aj my a aj oni to priznali – že partizáni páchali teroristické činy aj pred týmto dátumom? Vybrali tento dátum ako „oficiálny“ preto, aby mohli svetu povedať, že prezident Tiso a slovenská vláda zavolali alebo pozvali nemeckú armádu na Slovensko a tak zakryť fakt, že v skutočnosti to boli nepokoje vyvolané partizánmi, ktoré mali na svedomí okupáciu Slovenska.

Lettrich, Husák, Novomeský a ďalší „vodcovia“ povstania dňa 29. augusta 1944 ani neboli v Banskej Bystrici. Slovenská národná rada vyhlásila povstanie až 1. septembra 1944.

Keď sa nemecké jednotky začali presúvať na Slovensko v dôsledku teroristických aktivít partizánov, vodcovia povstania sa uchýlili ku lžiam, aby získali podporu obyvateľstva a Slovenskej armády. Hovorili: Nemci prišli aby okupovali celé Slovensko; Prezident Tiso bol zavraždený; členovia slovenskej vlády boli zadržaní a prevezení do Nemecka, atď. Týmto klamstvám sa však nepodarilo dosiahnuť cieľ, aj keď spočiatku oklamali veľa ľudí na Slovensku aj v cudzine.

Čo sa dialo na Slovensku pred 29. augustom 1944?

Partizáni páchali teroristické činy na východnom a strednom Slovensku najmenej tri alebo štyri týždne pred týmto dátumom. Situácia sa tak vyhrotila, že slovenská vláda uvažovala o vyhlásení stanného práva už 1. augusta 1944, ale čakala s ním, dokiaľ už nebolo pozde. Pri niekoľkých príležitostiach Nemci varovali Tisa a slovenskú vládu, že ak si nedokážu poradiť so situáciou a udržať poriadok na Slovensku, nemecká armáda sa definitívne pohne a urobí poriadok. Tiso a slovenská vláda robili za daných podmienok všetko, aby obnovili poriadok a tak udržali Nemcov mimo Slovenska. Vedeli, že ich plány na spojenie so Západom by sa nemohli uskutočniť, ak by Slovensko obsadili Nemci. Partizáni však prijímali rozkazy z Moskvy a Londýna a nemali záujem na zachovaní poriadku; ich jediným záujmom bolo pripraviť pôdu pre príchod Červenej armády. Po okupácii Slovenska sa netajili tým, že chcú prevziať všetku moc na Slovensku. A tak aj urobili.

Po tom, ako sa v Rumunsku zrútil nemecký front, nemecký diplomatický personál – asi tridsať osôb vrátane žien a detí – bol náhlivo evakuovaný. Komunistickí agenti už boli na Slovensku dosť aktívni, vytvárali chaos a zmätok a provokovali incidenty s Nemeckom. Vlak vezúci nemeckých diplomatov z Bukurešti bol zastavený večer 26. augusta 1944 v Turčianskom Svätom Martine partizánmi. Cestujúcim bolo zdvorilo povedané, že nemôžu cestovať ďalej pre problémy s motorom. Boli pre nich uvoľnené ubikácie v miestnych kasárňach. Na druhý deň ráno bola celá skupina nasmerovaná majorom Kuchtom na nádvorie, a postrieľaná samopalmi. Tak zahynula vojenská misia generála Otta.

O dva dni neskôr násilne vstúpili nemecké vojská na územie Slovenska, aby „obnovili poriadok.“ Partizáni samozrejme hovorili Slovákom, že nemecká okupácia bola úplne nevyprovokovaná a že teraz musia bojovať za svoju slobodu, že Tiso bol zavraždený atď., ako bolo popísané vyššie.

Ešte pred tým sa však 20. augusta 1944 Veličko s partizánmi zaoberal v Turci zabavovaním áut, vykrádaním obchodov a olupovaním roľníkov. Počas noci z 24. augusta bola zaskočená a zastrelená skupina nemeckých poľných žandárov, keď spali v hoteli Slávia vo Vrútkach. Turiec a okolie bolo tiež terorizované skupinou vedenou sadistickým luteránskym kazateľom Vojtechom Hruškom-Terenyim, komunistom z Maďarska, ktorý sa už v roku 1919 zúčastnil ako mladý kazateľ červenej vzbury Bélu Kúna (Kohen).

František Slameň, člen snemu Slovenskej republiky a predseda Slovenského kresťanského odborového zväzu bol spolu s niekoľkými ďalšími osobami zavraždený v Brezne nad Hronom 27. augusta 1944.

Dňa 28. augusta 1944 boli partizánmi postrelení plukovník Zverin a plukovník Kanák zo Slovenskej armády v Banskej Bystrici. V Liptovskom Svätom Mikuláši zatkli podplukovníka Klučíka a poručíka Fercera; neskôr ich všetkých zavraždili.

Budeme bojovať do poslednej kvapky vašej krvi!

Dňa 1. septembra 1944 sa stretla Slovenská národná rada na čele s „demokratom“ Lettrichom a komunistom Šmidkem v Banskej Bystrici a okamžite vyhlásili 29. august za oficiálny dátum začiatku Slovenského povstania. Okrem toho vydali vyhlásenie, že Rada je najvyšším orgánom na Slovensku, výhradným zástupcom a najvyššou autoritou na Slovensku, ktorý má právo hovoriť v mene slovenského národa. Slovenská národná rada sa skladala z Lettrichových „demokratov“ a Šmidkeho-Husákových komunistov v pomere 50 ku 50; Dr. Jozef Lettrich bol predseda a Karol Šmidke podpredseda Rady.

Dňa 5. septembra 1944 Slovenská národná rada počas svojho prvého „slávnostného“ zasadania zaslala dva telegramy: jeden Stalinovi, druhý Benešovi. Znenie telegramu pre Stalina bolo nasledovné:

Josif Vissarionovič Stalin
maršál ZSSR
Moskva, Kremeľ

Slovenská národná rada zasiela zo svojho slávnostného zasadania Vám a národom Sovietskeho zväzu čo najsrdečnejšie pozdravy a ďakuje Vám za pochopenie, ktoré ste prejavil nášmu boju za slobodu, vedenému proti spoločnému nepriateľovi. Sláva víťaznej Červenej armáde!

Banská Bystrica, 5.9.1944
Slovenská národná rada

Je príznačné, že Rada zložená z komunistov a Lettrichových „demokratov“ neposlala žiadne pozdravy prezidentovi Spojených štátov, ani anglickému kráľovi, s ktorými sa zrejme nepočítalo.

Slovenská národná rada povolala všetkých záložníkov a nariadila plnú mobilizáciu. Reakcia bola chabá; iba málo Slovákov odpovedalo na volanie do zbrane. Rada sa musela uspokojiť s tými, ktorých mohli donútiť pozdvihnúť zbraň proti vlastnej krajine v oblastiach obsadených partizánmi – niekoľkých okresoch na strednom a východnom Slovensku. Časť posádky v Trnave pod velením Jána Benka prebehla a pripojila sa k partizánom; divízie generála Malára však odmietli pripojiť sa k povstaniu.

Nemecké sily pod velením generála Bergera a generála Höfleho čoskoro obkľúčili partizánskych pučistov. Najťažšie boje prebiehali v okolí Telgártu, Čremošného, Dúbravy a Kremničky, počas ktorých zahynulo 4 000 osôb. Partizáni, ktorí obsadili kopce a hory pred príchodom Nemcov si čoskoro uvedomili, že ich situácia je úplne beznádejná. Aby si poradili so situáciou, ktorú vytvorili, im chýbali muži aj materiál. A sľubovaná pomoc od Sovietskeho zväzu a Beneša z Londýna sa neprejavila v žiadnej znateľnej miere. Sporadické potýčky pokračovali asi po dva mesiace; do konca októbra bolo komunistami podnietené „národné“ povstanie na Slovensku úplne zlikvidované. Samozrejme, že tlač v ZSSR a „Československá tlačová kancelária“ (ČTK) Dr. Beneša v Londýne dodávali na stránky svetovej tlače – vrátane našej vlastnej OWI – senzačné výmysly; správy, ktoré rozprávali o slávnom a statočnom postoji slovenského národa, ktorý bojoval za obnovenie Československej republiky – „novej“ republiky, Československa, ktoré bude „ľudovou“ demokraciou – a prelieva svoju krv za to, aby Beneš mohol byť znova jeho prezidentom; správy, ktoré oznamovali svetu, že partizáni obsadili jednu tretinu, potom polovicu a neskôr takmer celé Slovensko po týždni či dvoch „zúrivých“ bojov. Nezmysly! Partizáni bojovali v štýle partizánov. Prakticky neboli žiadne otvorené a pravidelné boje, ale iba sporadické potýčky a prepady.

Keď „hrdinskí“ velitelia partizánskych jednotiek videli, že situácia je beznádejná, odleteli zo Slovenska do ZSSR v lietadlách, ktoré boli pripravené práve pre takúto situáciu. Český veliteľ „východného frontu“ Viliam Talský, ktorý sa mal v príhodnom okamihu spojiť s Červenou armádou, opustil svoju armádu a odletel do ZSSR; tam bol okamžite zatknutý ako dezertér. Generáli Golian a Viest, dôstojníci, ktorí prebehli zo Slovenskej armády a pripojili sa k partizánom, boli pripravení opustiť scénu „slávneho“ povstania, keď ich vlastní vojaci vyhodili pomocou granátov do povetria lietadlo, ktorým chceli ujsť. Viest a Golian sa ukryli v jednej obci, ale boli zradení vlastnými mužmi, keď ich Nemci hľadali. Po zajatí boli odvezení do Nemecka a neskôr popravení.

Pokračovanie…

Slovenské povstanie z augusta 1944, časť 1
Slovenské povstanie z augusta 1944, časť 3

Publikované Ligou amerických Slovákov, Filip A. Hrobák
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

O ::prop

Pridaj komentár