Domov / Hlavná strana / História / Ruské špeciálne jednotky: Vrazili mi pištoľ do úst

Ruské špeciálne jednotky: Vrazili mi pištoľ do úst

Speznas / Gruppenportrait Bataillon 242Sergej Illarionov

Vždy chcel byť hrdinom. Ako chlapec si sám urobil tetovanie. Predstavovalo lebku s nožom medzi zubami. Absolvoval tvrdý výcvik, ktorý musel každý člen elitnej jednotky ministerstva vnútra „Rosič“ prekonať, tak ako iní mladí muži, čo radi chodia na futbalový tréning. „Kto pri 15-kilometrovom behu pred raňajkami bol príliš pomalý, nedostal nič k jedlu“, spomína si.

Ešte pred piatimi rokmi bol Illarionov nasadený na Kaukaze. Dnes žije tento 38-ročný veterán v tehlovom domčeku v jednej izbe na okraji juhoruského mesta Novočerkasko. Svoj dôchodok, v prepočte 125 euro, si major vo výslužbe vylepšuje tým, že pracuje pre istého obchodníka ako osobný strážca.

V skrini v obývačke uchováva Illarionov video z 6. júla 1998. Toho dňa obstál v brutálnej skúške, ktorá mu dovoľuje nosiť bordovo červený baret, najvyššiu poctu pre špeciálne jednotky ministerstva vnútra.

Jeho uniforma začala horieť

Výstroj o váhe 23 kilogramov, navyše nepriestrelná vesta, kalašnikov a prilba. S týmto absolvoval Illarionov v horúčave skoro 30 kilometrový vytrvalostný beh. V močiari stratil pevnú zem pod nohami a skoro sa utopil. „Jeden veliteľ ma vytiahol“, rozpráva. „Ja som už videl raj. Rok predtým sa tam jeden utopil.“ V cieli čakali dôstojníci na adepta baretu, nasadili mu ochranu hlavy a bili ho dvanásť minút. Stále znovu klesá k zemi, stále znovu vstáva. Po tejto námahe stratil Illarionov sedem kilogramov. Odvtedy patril k elite elít.

Svoje najväčšie hrdinstvo vykonal 6. marca 2000 v Čečensku. Stovky vojakov a Specnaz mali obsadiť dedinu Komsomolskoje, v ktorom sa zabarikádoval vodca rebelov Ruslan Gelajev so stovkou bojovníkov. Ženy ušli so svojimi deťmi, v ruke bielu zástavu. Bosé bežali cez sneh.

Skupina dvadsiatich dvoch príslušníkov Specnaz padla na dvore jedného domu do pasce. Behom dvoch minút boli všetci mŕtvi. „Mama, mama“, kričal jeden, „tak strašne to bolí“. Jeho uniforma začala horieť.

Illarionov sa prihlásil ako dobrovoľník, aby vyjednával s čečenskými rebelmi o výmene mŕtvol. Čečenci boli urazení, že neprišiel žiadny vyšší dôstojník, jeden z nich vrazil Illarionovi pištol do úst tak, že mu hneď vyleteli dva hryzáky. Dnes sa v jeho ústach skvejú zlaté zuby.

Potom dovolil šéf komanda rebelov výmenu mŕtvych a zranených. Illarionovi padlí kamaráti ležia vo dvore. Jednému priateľovi sňal prilbu. „Tu sa mu rozpadla lebka, a jeho mozog tiekol cez moje ruky“, rozprával.

Potlačený strach zo smrti a potlačené pocity viny

Viac ako desaťročie musela byť jeho úloha tajomstvom. Vyjednávanie s čečenským nepriateľom, ktoré viedol Illarionov, znamenalo zradu. Až teraz je pripravený o tom rozprávať. Že Illarionov za svoju smrteľnú odvahu nedostal rád za odvahu, hoci ho jeho kamaráti naň navrhli, ho tak zasiahlo, že on sám navrhol takýto rád. „Pre všetkých zabudnutých hrdinov Specnaz jednotiek“, povedal.

Pred troma rokmi zomrel jeho syn Artjom. Je fotografiu má teraz v mobilnom telefóne. Táto ukazuje detskú hlavu, na ktorú posadil Illarionov červenú baretu. „Má to symbolizovať budúcnosť aj minulosť“, hovorí. Je to minulosť, ktorá ale nechce skončiť.

Mnohých veteránov Specnazu mučia zlé sny, niektorí trpia na posttraumatický stresový syndróm bez toho, že by poznali toto pomenovanie pre svoje depresívne, alebo agresívne nálady. Všetci dúfali, že tieto roky budú tie najlepšie v ich živote, mnohým ale priniesli len nešťastie: potlačený strach zo smrti a potlačený pocit viny. Ale aj spomienky na pripravenosť obetí a skutočné kamarátstva. „Raz Specnaz, vždy Specnaz“, hovorí Illarionov. Nikto sa nezbaví rokov v uniforme.

Volá jeden Specnaz kamarát. Z mobilu zaznieva melancholická bojová pieseň ako vyzváňací tón. Speva ho pesničkár Sergej Trofimov. „My sme poslední vojaci Ruska, vytrváme až do smrti“, spieva sa tam. „ale Rusko nám nedopraje ani slávu, ani peniaze.“

Preklad: Juraj Borský, www.protiprudu.org

Čítajte tiež:
Ruské špeciálne jednotky: Útok na divadlo Dubrovka v Moskve
Ruské špeciálne jednotky: Vojenský puč proti Putinovi
Ruské špeciálne jednotky

O ::prop

2 komentáre

  1. V záujme objektivity dúfam, že zajtra si niečo prečítam o amerických a potom aj britských špeciálnych jednotkách. Som zvedavý ako to „funguje“ tam a koľkí sa už zbláznili alebo zatriasli krpcami, keď už mnoho vedeli a boli už nepotrební. Už sa teším.

    • No, už dávnejšie je všeobecne známe (vygooglovať v internete), že ca.4500
      amerických vojakov,
      nasadených v Iraku, po návrate domov spáchalo samovraždu.

      Nuž, čo sa dá robiť, za BLBOSŤ sa platí. Často aj vlastným životom !!!

Leave a Reply