Domov / Hlavná strana / Rozhovor / Rozhovor s Kevinom McDonaldom

Rozhovor s Kevinom McDonaldom

kevin_macdonaldNašim dnešným hosťom je Dr. Kevin MacDonald, profesor na univerzite Long Beach v štáte California. Dr. MacDonald je známy najmä vďaka svojim prácam, ktoré sa zaoberajú skupinovými evolučnými stratégiami a psychológiou etnocentrizmu.

Greg Johnson: Dnes by som od teba chcel, aby si nám ako profesor psychológie bližšie ozrejmil jeden zo svojich odborných posudkov. V nedávnom článku na webe Occidental Observer si spomenul Emmu West a Andersa B. Breivika a skutočnosť, že títo ľudia sú označení za šialencov pre ich etnocentrické politické názory a výroky. Chcel by som spoločne s tebou bližšie preskúmať tieto tvrdenia. Napriek tomu, že systém chce, aby ľudia verili, že my všetci sme blázni, tak treba priznať, že istá časť ľudí, ktorí sú v našich (nacionalistických) hnutiach je prinajmenšom zvláštnych. Nechcem teraz nikoho konkrétneho menovať, ale mám za to, že je dôležité, aby sme boli schopní rozpoznať rozličné druhy abnormálnych a odchýlnych mentálnych typov ľudí, ktorí nám skrížia cestu.

Vo svojom článku o Breivikovi, si konkrétne spomenul, že si nemyslíš, že bol schizofrenik, čo je však diagnóza, ktorá sa mu pripisuje. Hovoril si o ďalších jeho vlastnostiach, o ktorých si myslíš, že môžu charakterizovať jeho správanie. Môžeš nám to bližšie ozrejmiť?

KM: Momentálne je jednou z oblastí môjho záujmu psychopatológia, pričom píšem akademický článok zaoberajúci sa evolučnou perspektívou vo vzťahu k rôznym psychiatrickým diagnózam, obzvlášť sa venujem agresivite a tomu, čo sa označuje ako porucha správania u detí.

Pokiaľ ide o Breivika, tak mu bola znaleckou skupinou diagnostikovaná paranoidná schizofrénia, avšak osobne si myslím, že táto diagnóza nie je vôbec na mieste.

Minimálne jeden z doktorov, ktorý predtým s ním robil rozhovor povedal, že ak by ste niečo plánovali tak intenzívne ako on, tak musíte byť veľmi racionálny, musíte mať samého seba pod kontrolou. To však nekorešponduje s paranoidnou schizofréniou, pri ktorej je človek kompletne mimo reality. Pokiaľ sa pozriete na jeho práce, tak uvidíte, že je veľmi racionálny. Dokonca niektoré z jeho prác by som i celkom rád zverejnil na stránke Occidental Observer. Je to veľmi inteligentný, sčítaný chlapík a má množstvo dobrých myšlienok. Myslím, že diagnóza paranoidnej schizofrénie je politicky motivovaná. Zámerom bolo urobiť z neho šialenca, keďže paranoidná schizofrénia je psychotická porucha. Chceli ho skrátka predstaviť ako chlapíka, ktorého musíte ihneď zavrieť a odhodiť kľúče.

Netvrdím však, že nie je nezvyčajný. Povedal by som, že je abnormálny. Vo svojom článku som naznačil, že má tendenciu k mimoriadnemu sebavedomiu, čo súvisí s tým, čo nazývam systém behaviorálneho prístupu. Inak povedané, je veľmi sebaistý, svoje ciele presadzuje veľmi agresívne a je intenzívne zameraný na ich dosiahnutie. Zároveň je ale dosť vtiahnutý do reality. U týchto ľudí môže dôjsť najmä k prejavom hypománie, dokonca mánie, avšak keď sa systém behaviorálneho prístupu dostane do väčšieho extrému, nastávajú kognitívne deformácie. Takto náš systém funguje. Máme zo seba dobrý pocit, cítime sa sebavedome a sledujeme naše ciele, avšak niektorí ľudia sú jednoducho divní a trpia kognitívnymi deformáciami. Avšak tieto kognitívne deformácie nie sú to isté čo psychóza.

Podľa mňa Breivik precenil to, akým efektívnym by jeho čin bol v rámci boja proti kolonizácií jeho krajiny. Myslím si, že bol až príliš presvedčený o tom, že sa ľudia okolo jeho prípadu a celkovo tohto problému zomknú. Obávam sa však, že jeho konanie bolo v konečnom dôsledku kontraproduktívne. Tento typ ľudí zvykne byť trochu mimo reality v tom zmysle, že nedokážu úplne odhadnúť dôsledky svojho konania. Avšak v žiadnom prípade nemôžeme o nich tvrdiť, že sú šialení.

Greg: Pred pár mesiacmi som na Counter Currents recenzoval knihu od Nassira Ghaemiho, čo je americký psychológ iránskeho pôvodu, ktorý vyučuje na Univerzite v Tufts. Je autorom knihy „A First-Rate Madness“, kde sa pokúsil dokázať, že množstvo politických osobností, väčšinou takých, ktoré boli ľavicovo orientované a ktoré sú vysoko cenené multikulturalistami, trpelo dosť ťažkými mentálnymi abnormalitami. Skôr než by povedal, že bol problém s ich politikou, tak tvrdí, že musíme prehodnotiť to, či v ich prípade nešlo o duševnú chorobu. Možno sa potrebujeme zbaviť tejto stigmy. Ghaemi píše o ľuďoch ako Churchill, Kennedy, Martin Luther King atď. Každopádne jedna z vecí, ktorá ma na tejto knihe zaujala bolo to, že Ghaemi definuje mentálnu poruchu štatistickým spôsobom. Napríklad hovorí o mentálnych abnormalitách a o ľuďoch, ktorí sú príliš tichí, uzavretí, rezervovaní, potom ľuďoch, ktorí sú zase priveľmi energickí, ľuďoch, ktorí sú prehnane netrpezliví a pod. Môj dojem bol však taký, že tieto typy ľudí môžu byť abnormálnymi v štatistickom zmysle, keďže väčšina ľudí nie je takýchto, ale neznamená to, že musia byť hneď i patologickými.

KM: Mám rovnaký postoj ako ty. Môj pohľad je taký, že každý z nás má v sebe zabudované určité systémy. Všetci máme systémy, ktoré nás vťahujú do sveta a nútia nás, aby sme pociťovali túžbu po určitých veciach. Môže ísť napríklad o silnú túžbu po odmene, sociálnom statuse atď. Ak sa však tieto túžby dostanú na extrémnu úroveň, tak môžeme hovoriť o patológii, ale ako si sám povedal, mnohí normálni ľudia, ktorí niečo v živote dosiahli, vykazujú vo zvýšenej miere takéto črty. Nejeden umelec by mohol byť diagnostikovaný ako mániodepresívny. Mnohé vlastnosti sú veľmi prospešné, a to dokonca i vtedy, keď dosiahnu extrémnu úroveň. Podstatné však je, že nesmú byť mimo kontroly. Je tam naozaj tenká hranica a myslím, že dôvod prečo tieto gény zostávajú v populácií je práve ten, že niektorí ich nositelia sú veľmi úspešní. Na druhej strane, iní sú zase kompletní blázni. Sú jednoducho príliš extrémni a to až do bodu, kedy vyhoria alebo robia nebezpečné veci, prípadne im kompletne chýba kontakt s realitou. Ale ako som už povedal, je tu tenká hranica.

Mám za to, že u niekoho ako je Breivik, si musíme všímať jednak jeho silné stránky a rovnako i kognitívne deformácie. Rovnako si treba všimnúť fakt, že viaceré jeho tvrdenia ukazujú, že z nášho uhľa pohľadu, je veľmi racionálny. Snaha prezentovať ho ako totálneho blázna je podľa mňa výhradne politicky motivovaná.

Greg: Takže si myslíš, že mentálnu poruchu môžeme chápať ako zosilnenie abnormality? Povedal by som, že niekto môže byť dajme tomu mimoriadne energickým, extrémne sebavedomým a pritom stále bude v kontakte s realitou. Myslím si, že byť mentálne chorým znamená to, že myseľ už nie je schopná správne fungovať. Nepôjde len o nejakú štatistickú definíciu v tom zmysle, že niekto je abnormálny, tak musí byť automaticky chorý. Povedal by som, že tam musí isť o to, že mozog už skrátka dobre nepracuje. Zároveň si myslím, že musia byť splnené dve veci, o ktorých by sa dalo povedať, že ich naša myseľ musí mať. Jednou z nich je vnímanie reality: človek musí byť spojený s vonkajším svetom. A ďalšia vec, ktorá je podľa mňa nevyhnutná pre zdravú psychiku je schopnosť vcítiť sa do druhých ľudí, schopnosť určitého vnímania pocitov druhých, niečo ako empatia.

KM: Presne. Existujú štyri špecificky vyvinuté systémy, o ktorých si myslím, že sú najdôležitejšie pre osobnosť.

Jedným z nich je schopnosť empatie, ktorá má blízko k náklonnosti a príbuznosti a párovej spriaznenosti. Ľudia na opačnom konci spektra budú tí, ktorých nazývame psychopatmi alebo sociopatmi. Tí sa nestarajú o ďalších ľudí. Keď sa však pozriete na Breivika, tak on nie je takýto. Pociťuje totiž silnú spriaznenosť so svojimi ľuďmi. Samotná skutočnosť, že zabil všetky tie deti je príšerná, avšak faktom je, že jeho sebavedomie, ciele a plány a rovnako i jeho vnímanie nebezpečenstva, ktoré hrozilo jeho národu ho donútili potlačiť niektoré normálne asociácie a pocity, ktoré by mal mať pre iných ľudí. Ide tu o niečo, čo by som napríklad ja osobne nebol nikdy schopný urobiť, avšak on áno a preto sa treba zamyslieť nad tým, aké podmienky mohli mať vplyv na to, aby niekto takýto skutok vykonal.

Opäť musím zdôrazniť jeho nerealistický pocit nadradenosti, jeho pocit, že jeho cieľom je záchrana národa a tak ďalej. V jeho prípade však toto odhodlanie viedlo ku kognitívnym deformáciam. Skrátka to bolo u neho kontraproduktívne. Avšak nemožno tu hovoriť o psychóze.

Mike Polignano: Premýšľal som o tom, čo si písal vo svojom článku o oxytocíne. Ty si to spojil s ešte ďalším článkom. Spomínala sa tam jedna nedávna štúdia, ktorá ukázala, že oxytocín nazývaný i „ chemikália lásky“, by mohol posilňovať empatiu, avšak iba k členom tej istej skupiny, pričom zároveň táto chemikália posilňuje nepriateľské pocity k ľudom, ktorí stoja mimo danej skupiny, čiže k cudzím.

KM: Presne takto vnímam Breivika, pretože faktom je, že máte v sebe zabudovaný systém, ktorá nás núti byť starostlivým a milujúcim a pomáhať našim ľudom, pričom sa orientuje najmä na rodinu. Pokiaľ akceptujeme takéto evolučné vysvetlenie ľudského správania, tak nemôžeme mať zároveň systém, ktorý by vás nútil byť nediskriminačne starostlivým a altruistickým. Čiže náš systém je skutočne orientovaný na členov rodiny a blízkych ľudí.

Greg: To je zaujímavé. Platón v Republike (Ústave) načrtáva určitý druh psychológie, keď hovorí o častiach našej duše. Jednou z častí duše je tzv. „stredná“ časť, ktorá je asociovaná s hruďou, keďže sa nachádza v strede. Platón pre ňu používa výraz „thumos“, ktorý sa však zvykne prekladať aj ako duša (duch). A thumos je skutočne komplikovaná idea, avšak súčasťou tejto idey má byť sebaláska, resp. láska k vlastnému. Cítiť tam význam akéhosi prepojenia k tomu, čo je nám vlastné a čo je k nám najbližšie. A opakom tohto prepojenia je nepriateľstvo k ľuďom, ktorí sú mimo nášho záberu, ktorí sú cudzí, resp. sú mimo našej skupiny alebo sú v opozícií voči nej. Je zaujímavé vidieť, že moderné štúdia v oblasti neurochémie prichádzajú z podstatným základom pre tento druh duality, ktorý by sa dal zjednodušene vyjadriť ako láska k vlastným a nenávisť alebo strach k cudzím.

KM: Správne. A myslím, že keď čítaš Breivka, tak môžeš vidieť, že mal veľmi silný zmysel pre lásku k svojim vlastným ľuďom. Nemôžeš ho vnímať ako psychopata alebo sociopata, lebo ním nie je. A skutočnosť, že je dostatočne zakotvený v realite zároveň vylučuje akýkoľvek druh psychózy. Toto je skrátka môj názor.

Greg: Napriek tomu mám za to, že je definitívne nebezpečné byť asociovaný s ľuďmi ako Breivik. Ako niekto, kto zakladá a buduje politické hnutie, by som chcel byť schopným odhaliť takýchto ľudí a vyhnúť sa im, keďže by som len nerád riskoval, že vybuchnú a pôjdu zabíjať ľudí. Aké znaky, či správanie by vykazoval potencionálny Breivik? Čo si treba všímať?

KM: Predpokladám, že pri rozhovore s ním by som u neho zaregistroval nerealistický prístup pokiaľ ide o jeho vlastné schopnosti a efektivitu jeho činov. Bol by skrátka mimo. Pôsobil by príliš sebavedome, tvrdohlavo, nepočúval by moc ostatných ľudí a kráčal by po svojej vlastnej cestičke, sledoval by vlastnú agendu. A áno, mám veľké obavy kvôli takýmto ľuďom. Musíme byť vždy ostražití, pretože mám za to, že ľudia na našej strane musia byť do určitej miery extrémni. Musíme byť aspoň trochu odcudzení od okolia, ktoré nás obklopuje, a to nás automaticky robí extrémnymi, pretože väčšina ľudí chce ísť s väčšinou (chce byť konformnými), čo je veľmi normálny prejav. Takže áno, musíme sa obávať toho, že budeme asociovaní so skutočnými bláznami. Musíme si dávať pozor. Treba byť všímavý.

Greg: Dôležitá vec, ktorú si vo svojom článku zdôraznil, a o ktorej sme už hovorili, je problém sociopatie alebo psychopatie. Častokrát sa stretneme s rýchlym a nenávistným odmietnutím etnonaconalizmu. Mám teraz na mysli odsudky typu: „och, veď je to skupina chladnokrvných sociopatov!“. Avšak mám za to, že ak je niekto motivovaný láskou k vlastnej krvi, k vlastným ľuďom, tak to nie je vôbec sociopatické. Chcel som sa spýtať, či neexistuje taká mentálna porucha, pri ktorej človek nemiluje svojich vlastných, ale naopak všetko cudzie? Guilliame Faye píše o xenofílii – láske k cudziemu, ktorej opakom je xenofóbia. Dôsledkom xenofílie býva etnická sebanenávisť alebo etnomacochizmus. Práve toto mi príde ako bizarný a abnormálny postoj, avšak problém je, že práve takáto mentalita je v Amerike podporovaná celým kultom diverzity.

KM: To je pravda. Jedna z mojich obľúbených teórií je, že keď ľudia dosiahnu až príliš vysokú úroveň vo svojom náklonnostnom systéme, keď sa stanú príliš starostlivými, stratia svoje skupinové a vyčleňujúce vnímanie a stávajú sa patologickými. Napríklad pri experimentoch s oxytocínom sa zistilo, že ľudia, ktorí majú vysokú hladinu oxytocínu majú stále zmysel pre skupinové a vyčleňujúce vnímanie, avšak pokiaľ u nich množstvo oxytocínu dosiahne príliš extrémnu hodnotu, tak toto vnímanie sa stráca. Zrazu máte pred sebou ľudí, ktorí nevyberavo každého milujú a to bez akýchkoľvek hraníc. A myslím, že v takomto prípade už môžeme hovoriť o psychickej chorobe.

Existuje i pomenovanie pre takúto chorobu, ide o astenickú osobnostnú poruchu. Pri tejto poruche sú ľudia nadmerne závislí na druhých. Sú tiež nevyberavo milujúci, pričom často bývajú využívaní ostatnými ľuďmi. Väčšina týchto ľudí je nešťastnými a to je dôvod prečo častokrát končia u psychiatra. Inak u časti ľudí existuje istá tendencia. Ide o tendenciu byť nevyberavo milujúcim a až nevhodne altruistickým a „dobrým“.

Greg: Je zvláštne, že práve takýto ľudia budú nekompromisne a zlomyseľne útočiť na ľudí, ktorí majú k nim najbližšie, a to vtedy, ak títo ľudia nezdieľajú ich bezhraničnú lásku k ostatným. Sám mám priateľov, ktorí boli zavrhnutí vlastnou rodinou, pretože nezdieľali ich bizarnú xenofíliu. A ľudia, ktorí spĺňajú Fayov popis xenofilov sú ochotní dokonca útočiť na svoje vlastné deti a prerušiť s nimi kontakt. Je to skutočne veľmi zvláštne správanie. Mohol by si nám ho nejako vysvetliť?

KM: Máš pravdu, je to zvláštne. Úprimne, nerozumiem tomu. Avšak súhlasím s tým, že takýto ľudia existujú. Sám som ich totiž videl. Ak sa pozrieme z určitého uhľa pohľadu na knihu „Autoritárska osobnosť“ (slávna sociologická kniha napísaná neomarxistickými autormi prevažne židovského pôvodu, pozn. preklad.), tak toto je presne osoba, ktorú si idealizujú: úprimný liberál, ktorý by pre svoje ideály zavrhol i vlastnú rodinu. A takýto ľudia naozaj existujú. Napriek tomu nemôžem povedať, že by som mal tento fenomén až tak dobre zanalyzovaný.

Greg: Jedna vec, ktorá ma pri čítaní tvojich prác zaujala bol termín „altruistický trest“. Výraz „altruistický“ mi v tomto slovnom spojení príde trochu zvláštny, keďže to podľa mňa, v skutočnosti znamená situáciu, keď niekto trestá ľudí vo svojej vlastnej skupine spôsobom, ktorý redukuje jej konkurencieschopnosť, jej schopnosť prežitia. Zdá sa mi, že sa to z časti vzťahuje k tomu, čo sme už spomínali pokiaľ ide o ľudí, ktorí by napadli svoje vlastné deti alebo svoj vlastný druh kvôli cudzincom.

KM: Zaujímavá pointa. To ma veru nenapadlo. Ale základná myšlienka je taká, že existujú isté skupiny…skupiny tvorené individualistami, ktorí nechcú mať silné príbuzentské vzťahy, avšak zároveň majú silný zmysel pre skupinovú morálku, či ideológiu. Takýto ľudia majú tendenciu trestať tých, ktorí porušujú skupinové normy a to dokonca i za predpokladu, že by to znamenalo stratu pre nich samotných. Presne toto mám na mysli pod pojmom „altruistický trest“. Ide o trest, ktorý môže pre danú skupinu predstavovať stratu. Nemáme z jeho praktikovania žiaden benefit, avšak jeho zmysel spočíva v tom, že posilňuje skupinové normy. A práve tento prístup sa zdá byť výraznou súčasťou našej kultúry. Altruistické trestanie je napríklad veľmi silne zakorenené v puritánskej kultúre. Puritánstvo bolo dominantnou súčasťou našej kultúry posledných 300 rokov. Predstavuje podstatný aspekt mnohých vecí.

Mike: Myslím, že to je zaujímavý fenomén. Mám teraz na mysli belošskú sebanenávisť a to, čo ju u bielych vyvoláva. Myslíš, že tento produkt našej kultúry… tento morálny univerzalizmus je niečím k čomu majú určití ľudia predispozíciu? Predispozíciu, ktorá by sa však neprejavila, ak by bola naša spoločnosť zdravšia?

KM: To je naozaj dobrá otázka. Momentálne sa pokúšam bližšie rozvinúť teóriu o individualizme, vlastne momentálne o tom píšem knihu, no a základnou myšlienkou je, že individualisti, ako v podstate každý iný, musia tiež formovať skupiny, avšak takéto skupiny nebudú založené na príbuzenstve. V príbuzentských skupinách každý pozná svoje miesto v rámci príbuzenskej hierarchie. Väčšina ľudí na svete inklinuje byť ne-individualistami, čiže ich môžeme nazývať kolektivistami. Napríklad židovské skupiny sú veľmi kolektivistické. Ak sa pozriete na tradičnú židovskú spoločnosť, tak je v nej všetko založené na pokrvnej príbuznosti.

Na druhej strane, individualistické spoločnosti sú založené na reputácií. Musíte v nich mať zmysel pre integritu a morálnu kredibilitu v rámci komunity a vaša morálna reputácia je predmetom kritiky. A v takýchto individualistických skupinách môžeme pozorovať to, že sú v nich ľudia viac náchylní k altruistickému trestaniu. Sú ochotní potrestať druhých ľudí, ktorí uskutočnili nejaké previnenie i za cenu, že to bude pre ich skupinu znamenať stratu. A za týmto zmýšľaním stojí práve silný zmysel pre dobrú reputáciu.

To, čo sa deje v kultúre politickej korektnosti, ktorá bola vytvorená židovskými intelektuálnymi hnutiami, čo som bližšie rozobral vo svojej knihe „Kultúrna kritika“, je to, že akékoľvek previnenie voči multikultúrnej morálke a „spravodlivosti“ sa stretáva s vinou a trestom. Ľudia budú altruisticky trestať druhých ľudí, ktorí sa od tejto morálky odchyľujú. Pozrite sa na prípad Emmy West, na jej malý incident v metre (video s Emmou West si môžete pozrieť na youtube, pozn. preklad). Môžete tam vidieť bielu ženu, ktorá na ňu kričí a v jej tvári vidieť hnev. Táto žena je altruistickým trestajúcim. Chce potrestať niekoho, kto sa odchýlil od morálneho status quo, ktoré bolo vytvorené ľavicovou kultúrou. Kultúrou, ktorá je silne anti-belošská, kde sú belosi jedinými ľuďmi, ktorí nemôžu mať zmysel pre vlastnú skupinovú hrdosť alebo zmysel pre vlastné skupinové záujmy alebo čokoľvek podobné.

A toto je presne to, čo ma zaujíma – kultúra morálnej kredibility, ktorá ľudí, ktorí si chcú udržať svoju reputáciu a pocit, že oni sú tí dobrí, štve voči ich vlastným ľuďom. Avšak toto nie je jediný dôsledok. Ľudia sú vydesení a pociťujú morálnu vinu pre akékoľvek previnenie voči politickej korektnosti, či už je to nesúhlas s imigráciou, názor, že černosi sú viac náchylní ku kriminalite, či iné podobné postoje v oblastiach, kde vám „elity“ predpisujú, čo si máte myslieť. Myslím, že tu vzniká akýsi morálny establishment a ľudia nechcú ísť proti nemu, lebo by to poškodilo ich reputáciu. Namiesto toho budú altruisticky trestať tých, ktorí neplávajú s prúdom. A takéto správanie sme mohli opakovane vidieť i v dobách minulých.

Jednou zo skupín, na ktorú plánujem upriamiť svoju pozornosť sú práve Puritáni. Puritánstvo je totiž výrazným rysom v americkej a anglickej kultúre a práve na toto sa teraz zameriavam vo svojej knihe. Je ťažké prediskutovať všetko, čo nejak súvisí s touto témou… skrátka je to oblasť, na ktorú sa teraz zameriavam.

Greg: Vyzerá to zaujímavo.

Mike: Mňa by celkom zaujímalo, či je tento fenomén typický len u bielych a či to má nejaký evolučný základ, resp. či tam je nejaké prepojenie s vysokým rodičovskými investovaním a reprodukčnými stratégiami bielych.

KM: Áno, je to definitívne časť môjho argumentu. Vieme, že bieli sa v podstate vyvíjali na severe (v chladnejších oblastiach) a takéto prostredie si vyžadovalo vyššie rodičovské investície. Zaujímavé však je, že tu nebola výrazná selekcia pre súťaživosť medzi skupinami a preto sme viac individualistickí. Keď sme sformovali nejaké skupiny, tak neboli založené na silných príbuzenských vzťahoch, pretože sme jednoducho nemali takéto tendencie, na rozdiel od židovských a iných blízkovýchodných skupín, u ktorých je základom pokrvné príbuzenstvo. Paradigmou sú tu organizácie indo-európskych vojenských zoskupení, ktoré boli tak úspešné. Boli vybudované výlučne na základe reputácie, nie na príbuzenských vzťahoch. Čiže všeobecne sa dá konštatovať, že západné (belošské) spoločnosti/skupiny inklinujú byť individualistické, inklinujú byť budované na morálnom alebo ideologickom základe, ktorý ovláda skupinu. A áno, verím, že je to etnický fenomén. Sme jediná väčšia kultúrna oblasť na celom svete, ktorá inklinuje k individualizmu. Môžete sa pozrieť do Indie, Číny, na Blízky východ, či do Afriky a uvidíte, že ich spoločenstvá sú založené na príbuzenstve. Môžeme ich nazvať kolektivistami. Západná kultúra ( civilizácia) je unikátna práve svojim individualizmom.

Je dôležité, aby sme tomu absolútne porozumeli, jednak na psychologickej úrovni a tiež v kontexte teórií o evolúcií individualizmu. Ide o kritické vnímanie našich slabých i silných stránok. Naša sila je ohromná, dobyli sme a ovládli celý svet. Moderný svet je naším výtvorom. Ale máme tiež svoje slabiny a tie sa prejavujú v našom súčasnom sebabičovaní, v tomto etnomasochizme. Ničíme samých seba pred našimi očami. Musíme porozumieť psychologickým sklonom, ktoré v sebe máme.

Greg: Mám jednu otázku, ktorá ma napadla, keď si spomenul Puritánov. Keď totiž prišli do amerických kolónií, tak bolo pre nich charakteristické, že boli veľmi dôverčiví k Indiánom. Prišli k nim s otvorenými rukami, avšak následne to končilo útokom zo strany Indiánov. Napriek tomu sa stále pokúšali Indiánom ukázať dobrú vôlu, ukázať im, že im nechcú urobiť nič zlé, že sú dobrí, skrátka tu bolo niečo, čo Puritánov robilo veľmi náchylných k tomu, aby boli využití a napadnutí Indiánmi. Áno, je to jednoduché pre rasových realistov robiť si z nich srandu a označovať ich za „pravdoláskarov“, ktorí sa vždy snažia ľuďom, ktorí sú rasovo odlišní, ukázať, že „my sme tí dobrí.“

Avšak zaujímalo by ma, či tu neexistuje i opačná strana mince. A to tá, že západné spoločnosti inklinujú byť viac dôverčivými, zatiaľ čo nezápadné civilizácie sú veľmi nedôverčivé. Inklinujú k tomu byť rozdelené na pokrvnej báze, avšak zároveň je v nich prítomná väčšia miera entnocentrizmu a nepriateľstva. Chcem tým povedať, že jedným zo základov úžasného progresu, ktorý bieli v Európe dosiahli, mohlo byť aj to, že sme mali vzájomne si veľmi dôverujúce spoločnosti. A z toho dôvodu sme boli schopní vytvoriť ďaleko väčšie a komplexnejšie spoločenské poriadky. Avšak len čo sme sa stretli s ďalšími rasami, ktoré neboli náchylné k rovnakému druhu správania, tak sme sa stali ľahkým terčom pre využívanie.

Zároveň je potom dôsledkom pre biele nacionalistické hnutia to, že tieto hnutia zvyknú pozostávať z vysoko etnocentrických a nedôverčivých bielych ľudí. Premýšľal som, či jedným z dôvodov prečo máme taký problém sa zorganizovať, nebude práve to, že sme príliš nedôverčiví k ostatným ľuďom. Možno práve Puritáni, liberáli, či vo všeobecnosti dôverčivejší ľudia majú výhodu v budovaní organizácií, minimálne aspoň medzi ich vlastnými ľuďmi. Ide o výhodu, ktorá nacionalistickým skupinám chýba.

KM: To je skutočne zaujímavá úvaha. To ma ani nenapadlo. Ale pravdou je, že západné spoločnosti sú vo všeobecnosti silne dôverujúce spoločnosti a súvisí to i s tým, čo som spomínal ohľadne reputácie. V západných spoločnostiach je tou najdôležitejšou vecou, ktorú máte, vaša reputácia. Je to verejná komodita, ktorá je založená na predošlej skúsenosti s inou osobou. Zatiaľ čo v spoločnostiach budovaných na pokrvných zväzkoch, v zásade platí, že ak získate moc a peniaze, tak sa od vás očakáva, že pomôžete svojim vlastným ľuďom (príbuzným). Takéto spoločnosti inklinujú byť potom veľmi skorumpované, nemôžete tu dôverovať nikomu inému, než veľmi blízkym príbuzným. Myslím, že na tvrdení, že bieli nacionalisti, alebo tí, ktorí k nacionalizmu inklinujú, sú menej dôverčivými, niečo bude. Sme viac etnocentrickí, a skeptickejší. Ja osobne som však veľmi dôverčivý človek, ale byť dôverčivým je z intelektuálneho a racionálneho hľadiska bláznovstvo.

Pozrite sa na Puritánov. Jednou z vecí, ktorá je s nimi spájaná bola ich tendencia myslieť si, že ďalší ľudia boli rovnakí ako oni. Že Indiáni a černosi sú rovnakí ako my, len majú tmavšiu farbu kože atď. Toto boli veľmi bežné názory medzi puritánskymi intelektuálmi a potomkami puritánskych intelektuálov v 19. storočí.

„Sú rovnakí ako my“ a keďže sú takí istí, tak ich kľudne prinesme sem, veď tu nie sú žiadne rozdiely. A presne tento prístup môžeme vidieť i dnes. Názory, že môžete sem priniesť polovicu Afriky a nespôsobí to zmenu v inštitucionálnej štruktúre našej krajiny.

Je to skutočne problém, ale mám za to, že musíme byť menej dôverčiví a viac realistickí. Musíme ísť proti našej podstate – a v mojom prípade to znamená ísť proti vlastnej povahe – mali by sme byť viac cynickí, viac realistickí a uvedomovať si, čoho sú iní ľudia schopní. Ako moc nás nenávidia kvôli viacerým, či už reálnym alebo imaginárnym ústrkom, ktorých sme sa mali v minulosti voči nim dopustiť.

Greg: To je zaujímavé. V súčasnosti tu vidím pre nás jednu výzvu. Vo vnútri belošského nacionalistického sveta som spozoroval nedostatok zdvorilosti a snahy nevyjadriť svoje negatívne postoje k iným ľuďom. Rovnako vidím i nedostatok vľúdnosti a zhovievavosti pri interakcií s ostatnými ľuďmi. Myslím že to dosť súvisí s internetom ako takým, pretože anonymita, ktorá prišla s internetom dala ľuďom možnosť, ako raz Harold Covingto výstižne povedal, oslobodiť ich vnútorného psychopata.

KM: (smiech) Presne tak!

Greg: Na druhej strane, nemám rád také tie situácie, keď v reálnom svete stretnete niekde nových ľudí, pričom v miestnosti kde sa nachádzate je následne iba hrobové ticho a len pokukujete po sebe a nič nepoviete. To je tiež problém.

KM: No dobre, ja by som chcel zdôrazniť, že je dôležité, aby sme mali na našej strane dostatok naozaj dôveryhodných ľudí. Ľudí, ktorí majú integritu, sú čestní a dokážu dôverovať druhým, pričom sú si plne vedomí toho, že pokiaľ nezačneme robiť niečo pre našich ľudí a našu civilizáciu, tak budeme kompletne zničení. Práve dôveryhodní ľudia musia prevziať kontrolu v našich hnutiach. Musíme mať medzi sebou skutočne dobrých ľudí, ktorých bude vidieť. Musí ísť o ľudí, ktorým môžete dôverovať, a ktorí si dokážu získať ostatných ľudí.

Greg: Čo by si nám poradil? Na čom by naše hnutia mali zapracovať, aby sa nám podarilo vybudovať takúto kultúru transparentnosti?

KM: Nie som si istý, čo vám mám teraz povedať. Spomeniem svoju nedávnu skúsenosť. Istá žena, ktorú som liečil, mi poslala viaceré maily, v ktorých ma úplne zhodila. Mala kopec skutočne hrozných pripomienok k tomu ako som ju liečil. Napriek tomu som sa snažil na jej maily odpovedať zdvorilo. Skrátka som jej reči nebral príliš vážne a nesnažil som sa jej nič oplatiť. A náhle sa jej prístup zmenil. Myslím, že keď druhej strane ukážete, že na jej nepriateľstvo neodpovedáte rovnakým spôsobom, tak prístup podozrievavých ľudí sa zmení. Upokoja sa. Sami ocenia to, že nereagujete nepriateľsky. Mám za to, že práve takéto typy osobností by mali byť v centre nášho hnutia. A dúfam, že aj budú.

Nemôžeme si dovoliť mať ľudí, ktorí sú skutočne iba podozrievaví a vyslovene sebeckí. Musíme mať ľudí, ktorí inklinujú k tomu mať dobré vzťahy s ostatnými. Ľudí, ktorí sú dobrými rodičmi, ľudí, ktorí majú dobrých blízkych priateľov, ľudí, ktorým môžete dôverovať a ktorí majú integritu. Toto sú ľudia, ktorých potrebujeme mať v našom hnutí. Pokiaľ však uvidíte ľudí, ktorí sú úplne opační, ktorí sú naozaj sociopatickí a psychopatickí, tak ich musíte dostať von z hnutia, keďže nebudú nijak nápomocní.

Greg: Súhlasím. Jedna z vecí, ktorá ma na nacionalistoch vždy pobaví je, že inklinujeme byť rétoricky a ideologicky veľmi elitársky. Ak sa ukáže v našom strede nejaký zatúlaný nehumánny „pes“, tak ho budeme hneď objímať a rozmaznávať a písať mu úžasné príspevky, dokonca i vtedy, keď sa začne správať antisociálne a deštruktívne. Moja malá poznámka k tomu je, že „elitárstvo musí začať doma“. To čo kážeme musíme začať praktikovať i u seba. Určite by sme sa mali snažiť byť milými, tak ako je to v našich silách možné, zároveň to však neznamená, že si necháme skákať po hlave.

Kevin MacDonald: absolútne súhlasím

Mike: Mňa inšpiruje hnutie open source software (široké hnutie jednotlivcov, ktorí podporujú používanie open source licencií pre niektorý alebo všetok softvér, pozn. preklad.). Potrebujeme aplikovať podobný princíp transparentnosti a otvorenosti a byť priamy pokiaľ ide o vyjadrenie našich ideí. Mali by sme sa snažiť ich prezentovať takým spôsobom, ktorému ľudia dokážu porozumieť a ktorý ich nasmeruje k tomu, aby o týchto ideách diskutovali otvorene. Verím, že pravda je na našej strane a čím viac úprimnosti a otvorenosti budú naše myšlienky vyžarovať, tým viac ľudí bude o nich diskutovať zdvorilým spôsobom. Nebudú pri diskusiách o našich ideách skĺzavať k ad hominem hádkam, ktoré tak často vidíme na internetových diskusných fórach. Myslím, že skutočný obrat pre bielych nacionalistov nastane vtedy, keď budeme mať viac ľudí, ktorí sú imúnni voči spoločenskej ostrakizácií. Ľudí, ktorí sa neboja otvorene prezentovať svoje názory a myšlienky, pretože vedia, že pravda je na ich strane.

KM: To je pravda. Treba mať takýchto ľudí. Každopádne byť ostrakizovaný je po psychologickej stránke veľmi ťažké. Každý by totiž chcel byť obľúbený. Avšak len čo sa stávate kognitívne uvedomelým v tom, čo sa skutočne deje, tak by som povedal, že vás to urobí silnejším. To isté platí, keď nájdete ďalších ľudí, ktorí sú na tom rovnako a pritom sú dobrí a čestní. Nie sú to ani psychotici, ani psychopati, či sociopati. Keď druhí uvidia v našom hnutí práve takýchto ľudí, tak ich skôr pritiahne.

Spomínali sa tu diskusné fóra. Ja som bol viackrát napadnutý na mojej stránke (Occidental Observer) a moja prvá reakcia býva taká, že chcem odpovedať na negatívne príspevky rovnako negatívne, ale nakoniec to neurobím. Snažím sa reagovať neútočným, zdvorilým spôsobom, bez obviňovania a povedal by som, že tento prístup skutočne zaberá. Ľudia potom prestanú útočiť, majú tendenciu nezopakovať svoje zlomyseľné útoky.

Mike: Správne. Tiež by som chcel poznamenať, že je tu množstvo ľudí, ktorí intenzívne premýšľajú o našich ideách a vnútorne s mnohým súhlasia, avšak zároveň sa stále boja svoje názory verejne prezentovať, vyjsť s nimi na verejnosť. Práve toto je skupina, na ktorú potrebujeme myslieť, keď diskutujem o týchto veciach.

KM: A zároveň by to mali byť normálni ľudia, ktorí sú zároveň i dobrými ľuďmi. Toto je totiž presne ten typ ľudí, ktorých treba k nám pritiahnuť. Pretože práve oni dokážu potom pritiahnuť kopec ďalších im podobných ľudí. Takže na tieto typy treba zacieliť.

Greg: Kevin, čo by si nám na záver ešte povedal?

KM: Myslím, že sme toho prebrali dosť. Neviem ako viac by som zdôraznil to, že naše skupiny by mali byť budované na dôvere a integrite, pričom si nemyslím, že môžeme mať skutočne relevantné pro-belošské hnutie pokiaľ nebudeme mať v popredí ľudí, ktorí sú videní ako dôveryhodní a ktorí majú zmysel pre slušnosť a integritu. Zároveň sa musíme snažiť uvedené vlastnosti rozvíjať i u seba.

Greg: S tým súhlasím. Jednou z vecí, nad ktorou sa potrebujeme zamyslieť a ktorú treba vysvetliť, je dôvod prečo konzervatívne hnutia tak dlhodobo strádajú – a to naozaj veľmi, už celé dekády. Sám som po dlhú dobu udržiaval kontakty s konzervatívnymi skupinami a konzervatívne založenými ľuďmi a jednou z vecí, ktorú som si u nich všimol, bola úskočnosť počas spoločenskej interakcie. A to obzvlášť, keď sa diskutovalo o náboženstve. Sám som bol prítomný v miestnostiach, kde väčšina ľudí bola neveriacimi, avšak zároveň im nerobilo problém hromadne sa modliť. Mám za to, že pokiaľ v rámci nejakého politického zoskupenia nedokážu byť ľudia pred ostatnými samými sebou, tak je to znak nízkej dôvery v danú vec a naznačuje to neschopnosť skutočne sa spojiť a spolupracovať.

Preto jednou z vecí, o ktorú sa na svojej stránke pokúšam, je vytvorenie takej atmosféry, kde každý môže byť samým sebou a to i vtedy, keď sa preberajú kontroverzné témy. Pokiaľ chceme spolupracovať, musíme pracovať s ľuďmi, o ktorých vieme, že sú vo svojich postojoch pevní a ktorí vedia, že môžu byť samými sebou, s ľuďmi, ktorí sa neboja povedať „som pohan“ alebo „som ateista“ alebo „som agnostik“, či „som kresťan“. Myslím, že práve takýto level úprimnosti je jedným zo spôsobov, ktorý nám pomáha sa vyhnúť týmto charakterovým problémom, ktoré sa tak často vyskytujú v konzervatívnych hnutiach.

KM: Máš dobrý postreh. Je dôležité mať v našom hnutí ľudí, ktorí dokážu byť tolerantní k odlišnostiam iných členov hnutia. Išlo by o skutočný progres. Často vidím, že niektorých ľudí chytá amok, ak má niekto náhodou odlišnú vieru alebo je skrátka v niečom iný. Musíme byť tolerantní. Skrátka niektorí ľudia budú veriaci a iní nie.

Pozrime sa na konzervatívcov. Môj dojem je taký istý ako ten tvoj. Vidím medzi nimi množstvo pokrytectva a neúprimnosti. Stačí, keď počúvate niekoho ako Rudh Limbaugh alebo Sean Hannity obzvlášť vtedy, keď hovoria o Izraeli alebo podobným témach, a ihneď spozorujete, že klamú až sa práši. Cítite, že títo ľudia nemajú žiadnu integritu. A povedal by som, že skôr či neskôr to väčšina ľudí vycíti.

Greg: Myslím, že na tom prečo sú práve konzervatívci takí lúzri sa podieľa celý rad faktorov. A v súvislosti s týmto zastávam názor, že starí Gréci mali pravdu o neresti. Jedno zo starovekých učení hovorí, že mnohé neresti majú svoj pôvod v zbabelosti. A patrí sem i klamanie. Ľudia klamú, pretože sa boja čeliť pravde. Boja sa povedať pravdu a následne čeliť dôsledkom. No a pokiaľ máte politické hnutie, kde klamať je základnou normou pre vzájomné vychádzanie, potom zabudujete zbabelosť do základu takéhoto hnutia. A premýšľam, či práve toto nesúvisí s faktom, že sa takýto ľudia vždy dajú na ústup.

KM: Myslím, že máš pravdu. Náš establishment je kompletne skorumpovaný. A my sme tí, ktorí majú pravdu na svojej strane. Máme integritu a česť, niečo čo nevidíte u ostatných. Všetci , od liberálov až ku konzervatívcov, v médiách klamú a sú skorumpovaní. Dostáva sa to až do bodu, kedy je situácia podobná tomu, čo bolo v ZSSR. Stav, kde nikto nikomu neverí. No a potom si hovorím, že snáď sa ľudia pridajú na našu stranu.

Greg: Politici vyskúšali už všetko, s výnimkou úprimnosti. Preto hovorím, skúsme byť úprimní. Ľudia pracujú na všetkých možných stránkach s výnimkou úprimnosti. Treba ju vyskúšať a na konci uvidíme, či sa nám podarí získať nejakú politickú moc.

KM: Takto to skúsme.

Mike: Bežte sa pozrieť medzi nepriateľov do Izraela, mám obzvlášť na mysli zjednotené hnutie kibucov. A tiež sa pozrite na niektorých ich podporovateľov. Hannity už bol spomenutý alebo obzvlášť taký Glen Beck. Všimnite si ich dogmatizmus a presvedčenie. Premýšľal som, či je možné takúto zapálenosť dosiahnuť iba skrz náboženskú vieru, alebo či sa dá získať i bez náboženstva. Nechcel by som, aby sme boli zaslepení ako oni. Ani by som nechcel, aby nás to spravilo neschopnými mať dialóg, diskutovať o našich myšlienkach. Ale toto vnútorné presvedčenie… áno, už sme o tom hovorili na začiatku v súvislosti s Breivikom. Breivik ho v sebe mal, napriek tomu, že nesúhlasím s tým, čo urobil, tak rozmýšľam, či takto silné presvedčenie treba vnímať ako silu alebo je to skôr slabosť.

KM: Dobre, myslím, že je moc dôležité mať pevnú vieru v to, čo robíme. Máme množstvo súdržnosti a poctivosti. Fakty sú na našej strane. Nedávno som spozoroval určité vzorce názorových zmien ku ktorým dochádza i vtedy, ak je len relatívne malý počet ľudí skutočne presvedčených, pričom si svoje postoje udržia. Čiže i menšia, ale dostatočne presvedčená skupina môže mať celkom veľký efekt na ostatných. Myslím, že nádej stále žije.

Greg: Dobre, veľmi ti ďakujem Kevin. Bola to vskutku poučná konverzácia.

Mike: Áno, ďakujeme ti Kevin.

KM: Potešenie bolo na mojej strane.

Preklad: Aman, www.protiprudu.org

O Roland Edvardsen

Pridaj komentár