Domov / Hlavná strana / Rozhovor / Rozhovor s Craighom Bodekerom

Rozhovor s Craighom Bodekerom

craig_bodekerSlová prekladateľa: Craigh Bodeker je nezávislý filmár z Denveru, štát Colorado, ktorého prvý film s názvom „Rozhovor o rase“ rozhodne do bodky spĺňa označenie „kontroverzný snímok.“ V nasledujúcom rozhovore padne reč o.i. na Bodekerove cestovateľské zážitky. Západniara určite zaujmú jeho postrehy pokiaľ ide o Ďaleký východ, kde politická korektnosť ešte nezapustila korene. Odkaz na film nájdete na konci článku.

Greg Johnson: V „Rozhovore o rase“ si vysvetlil, že si bol pôvodne veriacim v „bielu vinu“. Ako si sa stal neveriacim? A ako si sa stal rasovo uvedomelým?

Craig Bodeker: Vďaka cestovaniu. Bolo to počas mojich prvých skúseností na americkom juhu a Havaji, kedy som bol schopný priamo vidieť rozdiely medzi rasovo homogénnymi oblasťami – akou bol napr. štát Minnesota v 70-tych rokoch – a viac rasovo diverzitnými oblasťami. Na juhu som zistil, že viacerí Afroameričania sa medzi sebou nazývajú „negrami“. Prišlo mi to fascinujúce. Bol som vychovávaný vo viere, že tento svet bol v skutočnosti agresívnejší k čiernym, než akékoľvek zo siedmych slov, ktoré nikto nemohol povedať v televízii. Napriek tomu sa americkí černosi dobrovoľne označujú týmto neslávnym prívlastkom. Ak by som v mojej triede v Minnesote upozornil na to, že Afroameričania sa slobodne označujú týmto urážlivým slovom, tak by som bol zosmiešnený a skorigovaný. Naučil som sa, že pokiaľ ide o otázku rasy, tak je tu obrovský rozpor medzi reálnym svetom a školskou triedou.

Na Havaji som zistil, že napriek všetkému táraniu o tom, že „ diverzita je sila“, tak sú to stále bieli muži, ktorí nesú na svojich pleciach väčšinu štátneho finančného rozpočtu. Štát Havaj má všeobecnú daň z akcií vo výške 5 % z hrubého príjmu jednotlivca (popri už neskutočne vysokých štátnych a federálnych daňových povinnostiach, ktoré musíte odvádzať keď tam žijete). Ale táto špecifická daň sa týka iba špecifických profesií. Realitní agenti, bankári, účtovníci, právnici a ďalší sú subjektmi tejto špeciálnej dane. Ide všetko o oblasti, v ktorých excelujú bieli a je to vysvetlené počtom bielych, ktorí na Havaji vykonávajú tieto profesie. Ale upriamiť svoju pozornosť na oblasti, kde bieli tvoria majoritu pre špeciálne zdanenie podľa štátu Havaj nie je záležitosťou nevyrovnaného dopadu namiereného proti bielym. Nie, musí to tak byť, aby Havaj finančne prežil…

Greg Johnson: Poslal si kópie „Rozhovoru o rase“ svojim učiteľom – pánom Leemu a Draglandovi, ktorí ti vymývali mozog, aby sa z teba stal „veriaci“ v bielu vinu?

Craig Bodeker: Nie. V 18-tich rokoch som opustil Minnesotu a nechcel som sa tam už viac vrátiť alebo sa pokúšať vzdelávať jej obyvateľov. Páni Lee a Dragland sa rozhodli emocionálne týrať žiakov 5. ročníka na svoju vlastnú zodpovednosť s ich „lekciami“ o rasizme. Naučil som sa, že tu existuje náboženstvo – náboženstvo multikulturalizmu, ktoré má svojich veriacich a svojich kňazov. Napriek tomu, že ma pán Lee podporoval (ako študenta) v 5. a 6. ročníku, obaja títo učitelia musia byť považovaní za kňazov cirkvi politickej korektnosti. A tí nie sú prístupní žiadnemu zdôvodneniu a logike. Úsilie ich presvedčiť je márne. Zdá sa, že obyvatelia Minnesoty si užívajú pocit akejsi morálnej nadradenosti, preto mnohí z nich kážu (politickú korektnosť), dokonca ak sú politicky reprezentovaní jedincami ako Keith Ellison a Al Franken a islamistickí Somálci im odčerpávajú sociálne dávky a plnia väznice.

Greg Johnson: Čo ťa viedlo k natočeniu „Rozhovoru o rase“?

Craig Bodeker: Strata logiky, ktorá sa každým dňom zdala byť viac očividná. Pred zvolím Obamu, mnoho Američanov verilo, že by sme nikdy nezvolili Afroameričana za nášho prezidenta a že to bolo „skutočným“ dôkazom, že Amerika je „rasistická“. Napriek tomu, nikto dnes netvrdí, že „rasizmus“ je mŕtvy, hoci bol Obama zvolený. Bieli, ktorí volia bielych kandidátov oproti tým „diverzitným“ sú opäť ďalším dôkazom našej rasovej predpojatosti. Ale keď nebieli volia svojich nebielych kandidátov, tak to už dôkaz rasovej predpojatosti nie je…?

Keď som prvýkrát začal umiestňovať krátke videá na youtube, tak som zistil, že na internete je vedená verbálna vojna medzi tými, ktorí v rámci tejto otázky stoja na belošskej strane a tými, ktorí stoja na čiernej či „diverzitnej“ strane. Napriek tomu, že počúvame neúprimné reči o našej túžbe po post-rasovej spoločnosti, tak v kyberpriestore existuje živý konflikt medzi čiernymi a bielymi. Ak máte o tom nejakú pochybnosť, tak len choďte na youtube a napíšte pod video nejaký pro-belošský, pro-černošský alebo pro-diverzitný príspevok svoj komentár a počkajte si na reakcie. Môžete tento reálny a rastúci konflikt ignorovať tým, že ho odmietnete ako len ďalší online hate-speech, ale urobíte to na svoje vlastné riziko. Veľké mediálne spoločnosti 20-teho storočia, ktoré stále ovplyvňujú naše životy povedia, že nič také sa nedeje a že to je len zopár hlučných bigotov, ktorí robia zlé meno majorite.

Greg Johnson: Povedz nám o niektorých reakciách na „Rozhovor o rase“, ktoré ti najviac utkveli v pamäti?

Craig Bodeker: Najviac nezabudnuteľnou reakciou bol výraz mojej manželky, keď uvidela v našom dome vozík s prvou desiatkou veľkých dební plných DVD. Nikdy som nevidel lepšiu kombináciu WTF-momentu s oddanou podporou…! Dnes pripúšťa, že zo začiatku nevedela, čo si má o tom všetkom myslieť, keď som jej oznámil, že chcem použiť naše úspory na natočenie kontroverzného dokumentárneho filmu. Vďaka, že si nechala svoje pochybnosti pre seba. Cením si jej vieru vo mňa a nikdy na to nezabudnem.

Ďalšia pamätihodná reakcia sa prihodila vo fitnescentre. Subjekt môjho dokumentu pristúpil ku mne v horúcej saune. Jeden postarší, vysoký chlapík povedal, že by ho zaujímalo si ho pozrieť, tak som mu dal kópiu. O týždeň alebo neskôr som ho videl opäť a spýtal som sa ho na jeho názor. Spočiatku bol trochu zdráhavý, ale nakoniec mi povedal, že mal pocit, že dokument „Rozhovor o rase“ bol nepoctivý. Povedal mi, že som vo filme nikde nedeklaroval svoje zámery ako filmár. Musel som ho zastaviť a pripomenúť mu, že som svoje zámery jasne stanovil v prvých troch minútach filmu. Na to mi odpovedal, že som nikdy nešpecifikoval moje skutočné zámery.

Ďalej tvrdil, že som neurčil svoje podmienky vo filme. Keď som spomenul, že podmienky sa tiež jasne objavujú na začiatku filmu, tak sa zakoktal a začal opakovať svoj výrok, že „Rozhovor o rase“ je nepoctivý a potom mi dal vedieť, že som biely supremacista!

Jeden zo záverov, ktorý som dosiahol v „Rozhovore o rase“ je ten, že ak beloch nie je ľahostajný k svojej rase, tak musí byť bielym supremacistom! Pre ľudí európskeho pôvodu tu nemôže byť žiadna stredná cesta. Všetkým ostatným je v dnešnej kultúre politickej korektnosti umožnená etnická a rasová obhajoba, v ktorej sú podporovaní, ale nie bielym.

Toto je pre mňa nezabudnuteľné, pretože to podčiarkuje výraz, ktorý som použil vo filme pre ľudí ako je tento muž zo sauny. Tento výraz je „veriaci“ a tento muž nechcel, aby nepríjemné fakty narušili jeho vieru v „rasizmus“. Bol neschopný pripustiť, že film prišiel s nejakými jasnými závermi (argumentmi) a to ma priviedlo k tomu si uvedomiť, že mnoho Američanov je dnes natoľko vymytých politikou korektnosťou, že sa stávajú neprípustnými voči elementárnej logike a zdôvodneniu. Toto bolo seriózne uvedomenie.

Greg Johnson: Bol „Rozhovor o rase“ ovplyvnený, či už obsahovo alebo v štýle, nejakými ďalšími dokumentmi?

Craig Bodeker: Ospravedlňujem sa za krátku odpoveď, ale nie. Dokument bol kompletne seba-inšpirovaný. Aby som bol úprimný, skutočne nemôžem nájsť žiadneho dokumentaristu, ktorý by ma nejako ovplyvnil. Keď som vyrastal, tak sa mi vždy páčili celovečerné filmy. Veľmi na mňa zapôsobil dokument od Evana Coyna Maloneyho „Indoctrinate U“. Videl som ho v roku 2009. Ak by som si mal vybrať nejakého celovečerného filmára, tak by som menoval Terryho Gilliama, ktorý bol vždy môj obľúbenec a jeho film „Brazil“ by bol výborným kandidátom pre nový 3D remake. Mám tiež rád skoršiu prácu Davida Lyncha. A pokiaľ ide o novšie filmy, tak som miloval „District 9″ a „Up“.

Greg Johnson: Videl si film „Mr. Death“ od Errola Morrisa? Ak áno, čo si o ňom myslíš?

Craig Bodeker: Nevidel som ho, ale čítal som názory druhých na túto tému. Podľa mňa sú európske zákony týkajúce sa „hate-speech“ kontraproduktívne. Americký otec – zakladateľ Thomas Jefferson výstižne povedal, že pravda nepotrebuje ochrancov.

Greg Johnson: Ktorí myslitelia, autori a webstránky v rámci belošskej nacionalistickej scény ťa inšpirovali a ako?

Craig Bodeker: Výraz biely nacionalista mi príde trochu vágny a nehovorím, že sa nevyhnutne za neho považujem. Mnoho bielych nacionalistov mi hovorí, že nie som kvalifikovaný pre členstvo… Povedal by som, že stránka „American Renaissance“ ( http://www.amren.com/) od Jareda Taylora mala na mňa vplyv. Urobila na mňa dojem pre svoju zdvorilosť i zmysel pre humor. Tiež čerpám zo stránky Petra Brimelowa „VDARE“ ( http://www.vdare.com/). Obe z menovaných stránok sú odvážne a neoblomné pokiaľ ide o ich pozíciu a zároveň dokážu byť zdvorilé a citlivé vo svojej rétorike. „The Council of Conservative Citizens“ (http://topconservativenews.com/) je tiež dobrá stránka. A nesú navyše bremeno pochádzajúce z juhu, takže musia byť automaticky onálepkovaní ako „bieli rasisti“. Často tiež navštevujem stránky „The Occidental Quarterly“ (http://www.toqonline.com/) a „National Policy Institute“ (http://www.npiamerica.org/).

Ďalej by som spomenul blog Jamesa Edwardsa „ The Political Cesspool“ (http://www.thepoliticalcesspool.org/jamesedwards/anthony-cumia-joins-james-edwards-political-cesspool-radio-program/) a rádio-show, ktorá je vysielaná z Memphisu, Tennessee a možno si ju tiež vypočuť online (http://www.thepoliticalcesspool.org/). Nájdu sa takí, ktorí označia tieto stránky za „nenávistné“. Ale ak budeme skúmať skutočné motívy tých, ktorí podporujú „Global Warming Legislation“, tak objavíme čo je za všetkými tými kampaňami proti „nenávisti“. V skutočnosti je to viac o získaní politickej sily a peňazí, než o pomoci utláčaným.

Greg Jonhnson: Cestoval si po viacerých krajinách. Kde všade si bol, ktoré miesta sú tvoje najobľúbenejšie a prečo?

Craig Bodeker: Vau! Veľká otázka. Pamätám si, že keď som bol malý chlapec, tak moja rodina podnikla výlet karavanom po celých USA. Pamätám si najmä jeden okamih, kedy môj otec povedal zatiaľ čo sme išli do Kalifornie, že „cestovanie je najlepším vzdelávaním“. Už ako 8-ročný som bol povzbudený. Ako dospelý som začal cestovať na svoje vlastné náklady do Mexika a Kanady a zistil som, že môj otec mal pravdu. Môžem sa ďaleko lepšie učiť sledovaním, ako ďalšie národy a kultúry riešia svoje problémy, ako len posedávaním za školskou lavicou a čítaním informácií z kníh.

Zatiaľ čo som žil na Havaji, tak som objavil Áziu. Lietať na americkú pevninu z Havaja kvôli „úniku“ sa stalo po čase nudným. Chcel som dobrodružstvo a keď mi priateľ povedal, že let do Tokya trvá rovnako ako do Las Vegas, tak som začal uvažovať o ceste do Ázie.

Vždy budem milovať Thajské kráľovstvo. Priznám sa, že keď som bol mladým, slobodným mužom, tak som bol zvedavý na thajský nočný život a barové dievčatá. Ale po tom, čo som spoznal túto časť Thajska, začal som si byť vedomý skutočného Thajska, krajiny úsmevov – ako je známe – a jeho hrdých, ale láskavých ľudí. Z praktického uhľa pohľadu mám rád Thajsko lebo je lacné! Žiadny iný národ na zemi nemá chutnejšie tradičné jedlo a pokiaľ ide o váš rozpočet, tak je ťažké poraziť Thajsko v prvotriednom komforte za ceny tretieho sveta

Tiež národ Mjarmarska (Barmy) urobil na mňa dojem. Ide o vydedený národ, ktorý bol v skutočnosti bojkotovaný „medzinárodným spoločenstvom“. Je to najlacnejšie miesto, aké som kedy navštívil, ale tiež definitívne najviac pripomínajúce tretí svet. Väčšina ciest je posiata krátermi a špinou, ale niektoré novšie cesty sú vytvorené manuálne umiestnením plochých kameňov na vytriedenú časť zeme, ktorá je následne pokrytá horúcim asfaltom. Nakoniec pôjde o celkom hladkú jazdu. Táto vyčerpávajúca práca je takmer vždy robená ženami.

Čím však na mňa Mjarmarsko zapôsobilo najviac nie sú jeho cesty, ale túžba jeho obyvateľov zostať Barmáncami. „Medzinárodné spoločenstvo“ požaduje, aby Mjarmarsko otvorilo hranice outsiderom, ktorí by mohli využívať jeho bohaté prírodné zdroje. Barmánci sú si vedomí, že ak by to urobili, tak ich veľká chudoba by skončila, ale napriek tomu si zvolili izoláciu. Nevnímajú svojho suseda – Thajsko – až tak pozitívne ako som ho opísal ja. Pripúšťajú, že je Thajsko požehnané bohatstvom, ale za cenu náhrady thajskej kultúry za súčasnú kultúru drog a prostitúcie. Vždy keď som s Barmáncami hovoril, tak sa ani tak nestrachovali kvôli narko-diktátorom, ako by nám to naša vláda a média tvrdili, ale skôr o to, aby nestratili svoju identitu ako národ. Radšej by boli chudobní, ale stále Barmáncami ako bohatí a medzinárodní.

Čína je rovnako fascinujúca, ako je veľká. Mohli by ste v nej stráviť celý život a aj tak by ste nevideli všetko. Číňania sú hrdým národom, ale nestrácajú svoj rešpekt k ostatným. Ak požiadate typického Číňana, aby vám ukázal smer k miestu, ktoré však nepozná, tak si skôr vymyslí falošný smer a pošle vás bohvie kam, než by utrpel „stratu tváre“, ktorá obklopuje akýkoľvek výraz nevedomosti. V Číne je lepšie zmýliť sa, ako povedať „ja neviem“.

Čína má rasovo založený prístup k politike verejných miest. Pre vstup na niektoré miesta platia poplatky a ja sám som bol pokutovaný aspoň 10krát a rovnako i moji americko-čínski priatelia. Oficiálna politika je nacionalistická, nie rasová a vždy keď som niekde prišiel s Američanom čínskeho pôvodu, tak ostatní vedeli vycítiť, že bol z Ameriky a k tomu ho ešte pokutovali čínskou cenou.

Samozrejme, že Európa má špeciálne miesto v mojom srdci. Rodiny mojich prarodičov prišli do USA z Nemecka v rokoch 1870 a 1880. Milujem skúmanie Európy a dúfam, že v budúcnosti ju prebádam ešte detailnejšie. Na jednej z mojich obľúbených fotiek moja manželka a ja stojíme pred zámkom Neuschwanstein pri Mníchove.

Zvyčajne sa vyhýbame väčším mestám, ale Paríž je jedno z tých miest, ktoré musíte vidieť. Nájdete tam viac príkladov západného dedičstva a kultúry ako nikde inde (popri mnohom nezápadnom). A tiež najlepšie jedlo na svete! Ale každým rokom sa vo Francúzsku viac a viac kostolov zatvára, zatiaľ čo viac a viac mešít svoje dvere otvára. Treba Paríž navštíviť predtým, než už to nebude dlhšie Paríž.

Holandsko mi tiež prišlo fascinujúce. Kedysi obchodný motor sveta, ale jeho nedávne experimenty s liberalizmom ho takmer zruinovali. Ako som sa prechádzal popri kanáloch a kaviarniach Amsterdamu, tak som si nemohol nevšimnúť kontrast: na jednej strane rodinné podniky stojace pod rovnakou strechou už 400 rokov a v ich tesnej blízkosti situované porno-obchody s obrovskými penismi vo výklade. Sám seba sa pýtam, vedie sa tam kultúrna vojna? Ktorá kultúra víťazí? A ktorá je odhodlanejšia zvíťaziť?

Greg Johnson: Ako si cestoval po cudzích krajinách, obzvlášť na Ďalekom východe, stával si sa viac uvedomelým pokiaľ ide o tvoju rasovú a kultúrnu identitu?

Craig Bodeker: V Ázií som rýchlo zistil, že obšírny termín „rasista“ tam má úplne odlišný význam. Aziati sú rasisti. A obzvlášť Číňania! (pozri predošlú odpoveď o Číne). Svetlejšia pokožka je predmetom extázy v celej Ázii a obzvlášť na juhu, kde sú ľudia tmavší. Mnoho svetlejších mandarínskych Číňanov zo severu, kde je Peking centrom vlády, automaticky pozerá na tmavšieho, kantonsky hovoriaceho Číňana z juhu z vrchu, dokonca i vtedy, ak by to bol milionár z Hong Kongu. Kaukazoidní bieli sú zase v Číne známi ako „bieli diabli“ a nedôverujú im.

Na Filipínach väčšina Filipíncov obdivuje bielych. Či už prichádzame z Európy, Kanady, Ameriky alebo Austrálie, tak sme u nich považovaní za schopných, morálnych a múdrych. Na druhej strane černosi a ďalšie tmavšie skupiny vrátane počernejších Filipíncov sú považovaní za menej schopných a morálnych a nazerá sa na nich z vrchu.

Na Havaji zase prevládajúca kultúra hovorí, že najlepšou partnerkou úspešného bieleho muža, ktorú môžu nájsť, bude Japonka (bielych žien je na Havaji pomenej). Ak nemôže nájsť ochotné japonské dievča, tak Kórejčanka bude akceptovaným kompromisom, ale nikdy nie žiadna z nespočetného počtu tmavších Aziatiek, ktoré žijú na ostrovoch.

Biely muž, ktorý žije na Havaji a randí s beloškou je považovaný za neschopného. Havajčania umiestňujú Japoncov na vrchol rasovej hierarchie, zatiaľ čo Filipíncov a ostatných tmavších Aziatov na spodok. Belosi sa nachádzajú v strede.

Nikdy som nestretol nikoho v Ázii, kto by mal záujem o rasovú diverzitu. Väčšina Aziatov by povedala, že diverzita je ich nepriateľ a že rasová homogenita je kľúčom k ich vlastnému národnému úspechu.

Greg Johnson: O čom bude tvoj ďalší dokument?

Craig Bodeker: Stále na ňom pracujem. Zúčastním sa diskusie o rase na štátnej univerzite Fayetteville v Severnej Karolíne (ide o historicky černošskú vysokú školu) v januári. A tiež hrdo vystúpim na konferencií American Renaissance vo Wahingtone DC vo februári. Pravdepodobne budem natáčať svoje cesty na tieto udalosti dúfajúc, že vytvorím niečo, kde bude trochu viac farby a hudby než tomu bolo v „Rozhovore o rase“.

Greg Johnson: Ďakujem ti.

Preklad: Aman, www.protiprudu.org
Rozprávali sa: Greg Johnson a Craig Bodeker:

Dokument „Rozhor o rase“ s titulkami. Naozaj stojí za zhliadnutie.




O Roland Edvardsen

Pridaj komentár