Domov / Hlavná strana / Rozhovor / Rozhovor s bývalým ruským dobrovoľníkom na Donbase

Rozhovor s bývalým ruským dobrovoľníkom na Donbase

opolRozhovor s Bondom Dorovským, ktorý niekoľko mesiacov dobrovoľníčil na Donbase. Odvysielalo ho rádio Svoboda takže možno čakať protiruskú zaujatosť, chlapíka ale medzitým dosť prelustrovali a naozaj tam bol, zverejnil aj dosť videí a fotiek stade. Navyše o maróderstve atď písali aj ďalší Slováci, ktorí na strane opolčencov bojujú.

Mnohí chodia bojovať za peniaze. Vy ste podnikateľ, bohatý muž. Čo vás viedlo k tomu, ísť do vojny?

Myslel som si, že Rusku hrozí nebezpečenstvo, že tam bojujú žoldnieri, ktorí by radi obsadili aj našu krajinu. Že Donbas je predpolie Ruska, kde sme povinní obhajovať naše záujmy.

Takže žiadne materiálne pohnútky?

O tých nemôže byť ani reči, pretože som si sám kúpil všetko vybavenie aj nepriestrelnú vestu. Vyšlo ma to na stotisíc rubľov, aby som sa tam mohol dostať. Tam sa nejakú extra peniaze zarobiť nedajú, vojaci dostávajú po 360 dolárov a ani to nie všetci. Ľudia tam jazdia aj za dobrodružstvom, získať bojové skúsenosti… každý má svoje dôvody. Ako v ISIL, prečo tam ľudia jazdia? Myslia, že ich tam je treba. Tu je to isté. Keď sa tam ale dostanete, hneď od prvých minút zistíte, že nie ste v armádnej jednotke – ale v bande.

Aká bola tá posledná kvapka, keď ste sa rozhodli vycestovať? Niečo v televízii, alebo ste na internete dačo čítali?

Rossija-24 hovorila o Ukrajine neustále. A potom som si povedal – nepôjdem tam, netreba mi to. Každé ráno som si to hovoril. A potom som zapol televízor, kde od rána do večera o tom istom… samozrejme, vplyv médií.

A predtým ste boli na Ukrajine?

Nie, nikdy – to bola moja prvá návšteva.

Na koho ste sa obrátili s tým, že sa chcete stať dobrovoľníkom?

Na internete je viacero možností. Dá sa cez Limonovovu stranu „Iné Rusko“, stačí mailom poslať vyplnený dotazník a oni napíšu, kam treba prísť, napr. na Šachty, a odtiaľ už prepravia na územie opolčenia. Ja som písal všetkým – aj limonovovcom, v Moskve otvorili voyenkomat (vojenský komisariát) DNR, dali mi kontakty, odobrili môj dotazník. Schvália ho každému, potom dajú telefónne číslo. Keď prídeš do Rostova na Done, zavoláš na to číslo a oni ti už povedia, kam treba ísť.

Tam teda nie je žiadna kontrola? Nepreverujú vojenskú schopnosti či to, či nie ste provokatér?

Nijak to nekontrolujú. Okrem toho boli prípady, keď niekto prešiel hranicu s fotokópiou či nemal všetky potrebné dokumenty. Keď sme dorazili do domobrany, tak sa proste spýtali na meno, priezvisko, otcovské meno a bolo. Odfotili ťa a na meno, ktoré si uviedol ti vystavili doklady.

A zbrane dajú?

Zbrane dajú hneď. Ja som bol vlastne snajperom, mal som pušku a automat. U nás sme mali aj granátomet a guľomet, z ručných zbraní sme mali všetko. Keď sme dorazili do prednej línie v Nikišine, boli tam miestni opolčenci, ktorí mali len po jednom zásobníku, mizerne oblečení, a my sme mali všetko – granáty, guľomety, RGP s muníciou, úplne všetko. Mali sme aj dve autá, na ktorých sme sa mohli presúvať.

To všetko vám dali v Rostovskej oblasti vo výcvikovom tábore?

Nie, v Rostovskej oblasti nedali nič, všetko sa vydáva na Donbase. V Rostovskej oblasti ale opolčencov, ktorí boli počas základnej služby tankistami posielajú na polygón, tam ich cvičia, vytvárajú z nich jednotky. Tých aj vyzbrojujú, videl som to. Tanky naložia na ťahače a odvezú ku hranici s Ukrajinou. Mne ale zbraň vydali na Donbase.

Ako ste prekročili hranicu?

Previedli nás cez pole. Prvýkrát sme prišli na hraničný prechod, no nemal som povolenie vycestovať, nepustili ma. Potom mi pohraničník povedal: To bude v poriadku, chlapci vás prevedú. Aj nás previedli – sformovali väčšiu skupinu, tak 15 ľudí a prešli za dňa cez pole, tam žiadna poriadna hranica ani nie je.

Mali ste zakázané vycestovať?

Mal som malý dlh u exekútora, preto mi nedovolili vycestovať, ani som o tom nevedel.

Vaša jednotka bola sformovaná už v Rusku či až na Donbase?

Do jednotky sa začleňuje až na Donbase. V Rostovskom regióne je niekoľko zberných miest, ľudia sa tam stretávajú a čakajú na odoslanie. Niekto chce ísť do DNR, niekto do LNR, niekto do brigády Prizrak – berú na to ohľad. Do Prízraku sme prišli v noci, ráno prichádzajú ľudia od rozličných rôt a dávajú ponuky: Chcete do Vergulevky, kde sa bojuje, do rozviedky, k tankistom, do kontrarozviedky – prosím, kam chceš, tam ťa pošlú.

No na to sú nutné nejakú zručnosti…

Teoreticky hej, treba aj schopnosti. No aká schopnosť treba na kontrarozviedku? Proste majú moc si robiť čo ich napadne. Zručnosť je potrebná, keď chceš byť čo ja viem tankistom. No stáť v zákope a strieľať, čo na to treba? Stoj a čakaj, páli delostrelectvo. A potom celé to stádo vyrazí do útoku, tanky na jednu stranu, pričom v tých tankoch bežne nie sú poriadne interkomy či rádiá, pechota sa nevie dokričať k tankistom, tankisti idú na jednu stranu, pechota na druhú, pričom tam nie je súdržnosť, poriadny výcvik, nič. Myslíte, že takto sa dá vyhrať vojna? Vojna v lete, viete ako sme vyhrali? Počul som, že zaleteli SU-čka z Ruska (pozn prekl: to ale asi zle počul, o všetkom možnom sa v lete hovorilo, no o su-čkach nie). Jeden z opolčencov, ktorý bol u protilietadlovej obrany vravel: prišiel príkaz, teraz preletia SU-čka, po nich nestrieľať. V lete bola zrejme ruská armáda. Že boli lietadlá som počul od opolčencov. Ja sám som ruské vojská nevidel. Dôstojníkov hej, tých som videl veľa, čo tam boli „na dovolenke“. Aj v štábe Prizraku bolo niekoľko ruských kádrových dôstojníkov.

Stýkali ste sa s nimi, či ich len videli?

Dobre som ich poznal, často som bol na štábe. Poznal som náčelníka rozviedky štábu brigády, náčelníka štábu pomenej, len keď prichádzali dobrovoľníci. S náčelníkom rozviedky som sa stýkal často, žijeme kúsok od seba, obaja sme Rusi. Ťahalo ma to viac k rozviedke, tak som s ním prichádzal častejšie do kontaktu.

Čím sa zaoberal Prizrak počas vášho pôsobenia?

V Rusku sa vyberajú peniaze, rádiá, strelivo posielajú, nepriestrelné vesty – s tým všetkým sa kšeftovalo, prepíjalo. Keď som bol v Prizraku, brigáda kompletne kontrolovala mesto Alčevsk. Naše bojové jednotky boli na frontovej líni vo Vergulevke, v Komisarovke a ešte v pár ďalších dedinách. Vo Vergulevke bolo tak 100-150 ľudí, v Komisarovke menej a všetci ostatní boli v Alčevsku. DNR a LNR v podstate brigádu Prizrak neuznávali. Bola tam vnútorná konfrontácia, obmedzovali nám dodávky zbraní. Boli časy, keď z Ruska nechodili ani zbrane, ani tanky, no nakoniec sa nejak umúdrili a vyriešilo sa to. Mali sme viacero ubytovní – dobrovoľníci neustále prichádzali z Ruska, no aj z iných krajín. Jediní, ktorí pravidelne cvičili boli hispánci, mali medzinárodnú rotu – Španieli, Taliani, Francúzi. Ostatní mali takýto program: ráno rotný vstal, vykonal nástup, kontrolu, taká istá kontrola bola aj večer. Zvyšný čas opolčenci chodia po Alčevsku, marodérčia, berú železo, niekde aj železné vráta, niečo ukradnú a zasa to predajú, aby bolo na alkohol a cigarety. Boli sebestační. Občas sa opijú, postrelia druh druha. Mali sme aj takého, čo sa tak ožral, že chcel hodiť granát do miestnosti, však ho zastavili. Taký mierový život. Kto sa nudí, ide do prednej línie.

To ani platy nevyplácali, keď bolo treba železo zbierať?

V podstate hej. Niekto aj zbraň predal. Rusi zbierajú peniaze, rádia, muníciu posielajú, nepriestrelné vesty – s všetkým sa kšeftovalo, prepíjalo. Taký bol život.

Aký bol v Prizraku pomer medzi miestnymi ľuďmi a dobrovoľníkmi z iných krajín?

Nejakých, rozmýšľam, 10%, maximálne 30% bolo prišelcov, všetci ostatní – miestni.

Ako sa k vám chovali miestni ľudia?

Keď sme prišli do Alčevska, na druhý deň sme išli na trh zameniť ruble, stretli sme babku, ktorá hovorí „Vy ste proti nám?“ Len o pol hodinu neskôr sme išli do kostola, prišla ku mne žena, hovorí: Čoskoro budú u nás voľby, koho máme voliť? Ja hovorím, hlasujte, ako vám duša hovorí. Čo vám niekto môže prikázať, za koho máte hlasovať? „Nám Putina netreba, nechceme byť v Rusku. Chceme, aby u nás bola nezávislá Ukrajina.“ To bolo prvé, na čo som po príjazde narazil. Potom som v Nikišine prišiel k jednej žene, rovno som sa jej spýtal: keď Nikišino bolo pod kontrolou Ukrajiny, ako oni tu, bol tu bordel? Ona vraví: nie, všetko bolo v poriadku, neboli s nimi problémy. No, hovorí, keď prišiel „Oplot“ – tomu velí Zacharčenko, to je jeho jednotka – tak nás proste vyviedli z domov, pobrali nám autá aj menšie cennosti, proste lúpili.Hovorila: Rusi, pomôžte nám, nebojíme sa náckov, bojíme sa Oplotu, opolčencov. Na také som narazil. Ešte boli rozličné výčitky od ľudí, ktorí nás v podstate považujú za okupantov. Pýtajú sa: načo ste sem jazdili?

Miestni ľudia, ktorí s vami boli v brigáde, boli donbaskí patrioti, žoldnieri či ich politika nezaujímala?

Zdalo sa mi, že o politiku sa nestarali. Mnoho z nich bolo súdených, aj opakovane. Odfotil som si zoznam hľadaných ľudí, ktorý visel u nás v kasárňach. Bolo smiešne, ako bývalí odsúdenci pátrali po bývalých policajtoch. Nie, ich politika nezaujíma. V DNR platia, tak išli presedieť vojnu a zarobiť aspoň dáke peniaze. Zvyšok boli lumpi, ktorým dali do rúk zbrane.

Ste inteligentný človek, muselo byť pre vás ťažké nájsť s nimi spoločnú reč. Aké ste mali vzťahy?

Extra sme sa nestýkali. Bol tam chlapík, od 10 rokov žil v Nemecku, bavil som sa s ním. Bolo niekoľko Rusov. Z Ruska sa s niektorými dalo, nie so všetkými, no s niektorými hej. Potom Španieli, jeden mladý chalan z Madridu. Bolo sa s kým porozprávať, no nebolo ich až tak veľa. To je aj dôvod, prečo som odišiel. Chcel som z Alčevska odísť hneď, no chcel som sa ešte dostať do prednej línie, pozrieť, čo sa deje tam. Tam som začal sympatizovať s druhou stranou. Pretože bolo prímerie a ich tam nakrývali ťažkým delostrelectvom, Gradmi až na popol. Keď počuješ v rádiu, ako naši chlapci spálili dva Uraly so živou silou, keď počuješ, ako tam ľudia kričia pochopíš, že sa deje presný opak toho, čo si si myslel. Ľutuješ druhú stranu, ktorú tam likvidujú. I ničia ich obyčajní hrdlorezi, ktorým je jedno, proti komu bojujú, oni to majú ako životný štýl.

To bolo po podpise prvých zmlúv Minsku?

Áno. Bol som v Nikišine od novembra-decembra. Vo Vergulevke to isté, z našej strany ich bombardovali.

A Ukrajinci prímerie dodržiavali a neodpovedali?

Nie, samozrejme, aj oni po nás husto bili. No ja som sledoval, aké straty im naši robili pri výpadoch. Spálili dva Uraly, potom tank, potom BTR. Keď sa napijú, idú otravovať blokpost. Z ich strany k nám výpady nerobili. Hoci mi bolo jasné, že by nás proste prebili, nás v Nikišine bolo možno 80, mohli nás rozbiť z Kamienky, kde sa nachádzalo veľké množstvo protivníkov. Nemali to ale v úmysle.

Bolo vo vašom oddieli mnoho mŕtvych?

Nie, u nás v Nikišine za mesiac padol len jeden, trafil ho šrapnel do hlavy. Na druhej strane, kde bol rotný, volali ho „Biker“, ani odtiaľ som nepočul, že by veľa ľudí umrelo.

Vraveli ste, že brigáda Prizrak mala konfliktnú vzťahy s DNR. Ako sa ten konflikt prejavoval a aké boli jeho príčiny?

DNR a LNR nechceli Prízraku prenechať politickú moc. Ponúkali Mozgovojovi vojsť do zostavy LNR nie ako celé brigáda, ale ju rozdeliť na časti, aby stratil nad ňou moc. Ten s tým samozrejme nesúhlasil, chcel ostať nezávislým.

A vy ste s ním priamo hovorili?

Zdraviť sme sa zdravili, no inak sme sa nerozprávali. Rozprával som sa so Strelkovom, no to ešte v Moskve. Narazil som na Strelkova a pohovorili sme o Mozgovojovi. Povedal, že je to posledný veliteľ, ktorému ešte verí.

Kedy ste prvýkrát pocítili rozčarovanie z toho, že to, čo vám hovorila Rossija-24 nezodpovedá skutočnosti? Bol to pomalý proces, alebo ste to pochopiili už od začiatku?

Od samého začiatku. Ledva sme prešli hranicu, prvé, čo sme uvideli – bitka medzi milíciami. Potom za 1-2 hodiny prišla kolóna, zástupca veliteľa brigády Nokolajevič chodil s pištoľou, chcel zastreliť dvoch vodičov. Náhle som pochopil kam som sa to dostal, toto sa o armádu ani neobtrelo. Hneď prišlo sklamanie, a neskôr sa len potvrdilo.

Prečo ste tam teda strávili 6 mesiacov?

Bolo to tak: prišiel som v júli, ostal na týždeň, odišiel, vrátil sa do RF. Neskôr som sa v Moskve stretol so Strelkovom, náhodou ste sa streli v obchodnom dome na Rublevskej ulici. A nejako som si pomyslel, že som videl len malú časť, že niekde to môže byť úplne ináč. Pôvodne som chcel ísť k Strelkovovi, myslel, že to celé závisí od veliteľa. Potom som tam šiel ešte raz, dorazil v októbri. Pobudol v Prizraku a zistil, že som sa nemýlil. Potom odišiel do DNR, do Nikišina, a uvidel tam to isté. Okrem toho, čo som sa rozprával s inými ľuďmi o tom, ako to vyzerá v Zarji v LNR, všade je to rovnaké.

Čo myslíte, dlho vydržia tieto republiky?

Keby Rusko nepomáhalo, tak už neexistujú. Keďže ich ale Rusko podporuje, opolčenci vydržia ešte dlho.

Čo by ste chceli odkázal poslucháčom v Rusku, ktorí rozmýšľajú, či ísť pomôcť odštiepeneckým republikám?

Chcel by som im odporučiť aby nechodili na Donbas, je to falošný patriotizmus. Rusko tam nie je, je to agresia. Okrem toho skončíte v gangu. Keď som nedávno videl informáciu, že policajt z Moskvy opustil svoju prácu a vydal sa tam, vlasy mi vstali dupkom. Neviem, ako bude žiť medzi tými ľuďmi. S ochranou vlasti to nemá žiadnu súvislosť. V televízii nám ukazujú, že je to prakticky Veľká Vlastenecká Vojna, no v skutočnosti je to len agresia. Zašli sme do tej oblasti a ruské orgány podporujú teror. Ak by sme tam nechodili, ak by Rusko nepomááhalo opolčencom, neboli by tisícky mŕtvych, nič z toho by sa nestalo. Ako to začalo? Prišiel Strelkov so skupinou. Strelkov je rodený vojak, daj mu možnosť – on celý život bude bojovať. Bol som horlivý stúpenec toho hnutia, agitoval som u ľudí, aby tam šli, no keď som sa vracal, zastavili ma na hranici ľudia z FSB, dlho sme sa rozprávali. A ja som im povedal to isté, čo vám teraz. Oni mi povedali, pred tebou sa odtiaľto vrátilo 180 Rusov. A prosili ma len o jedno: len o tom nehovor. Ja som im odkázal – keď sa vrátim, budem všade hovoriť, aby tam ľudia nechodili, pretože to nie je vôbec tak, ako nám ukazujú. Vraždí sa tam a lúpi. Okrem toho som hneď pochopil, že ak ma tam niekto zabije, z najväčšou pravdepodobnosťou to nebude ukrajinská armáda, ale proste nejaký opitý opolčenec.

Ľahké je opustiť oddiel? Proste položíte pušku na stôl a poviete: Koniec, vraciam sa do Ruska? Alebo je to nutné spraviť tajne?

Si dobrovoľník, povieš: koniec, stačilo, chcem odísť. V Nikišine ma, pravda, požiadali aby som ostal: Nie je nás tu veľa, ostaň, kam by si šiel? Hovorím: „Dobre, ešte týždeň ostanem“. O týzdeň zasa. Miestni boli dosť servilní. Asi za dva týždne som proste prišiel, odovzdal pušku, pretože bola na mňa zapísaná, bola možnosť na druhý deň odcestovať, išla mašina, odovzdal som pušku a povedal: Odchádzam do Ruska. Nemal som ku nim vôbec žiadne záväzky. Tvoj veliteľ tam dvakrát za týždeň príde a za polhodinu už ide preč, tam nebol veliteľ, nikto. Som tam bol ako potrava pre kanóny. A bojovať nebolo za čo. To bolo hlavné, nebolo za čo bojovať. Aj by som rád niečo užitočné vykonal, no tam nie je vojna, kde sa oplatí riskovať to najcennejšie.

Zmenili sa počas tejto doby vaše politické názory?

Predtým som mal negatívny názor na súčasnú vládu, pretože kedysi som mal úspešný biznis, čerpaciu stanicu, veľmi ziskový. Potom som o to kvôli vláde prišiel. No rok nazad som zmenil svoj názor na Putina, pomyslel si, aký je to „maladec“. Teraz ma to prešlo.

Preklad: FB
Zdroj: svoboda.org

O ::prop

7 komentárov

  1. ozdrav z Gorlovky
    Привет из Горловки

    ZEMĚ: Rusko
    ROK: 2015
    DÉLKA: 58 minut
    REŽIE: Maksim Fadějev
    JAZYK: ruština
    TITULKY: české
    Ukrajinská armáda přišla na Donbas pevně přesvědčená, že proti ní bude stát jen „hrstka“ pro-ruských separatistů. Když karatelé pocítili těžké ztráty, ukrajinská média začala troubit do celého světa, že proti Ukrajině bojuje ruská armáda a snad i sám Putin osobně v létajícím tanku. Ale ve skutečnosti na obranu své vlasti povstali obyčejní lidé z Donbasu, kteří nechtějí žít v zemi, která oslavuje Banderu, a kterou řídí politici zaprodaní USA.

    Ke shlédnutí online:
    http://www.mustwatchtv.cz/6-valky/309-pozdrav-z-gorlovky/

  2. Nerozumiem Adminovi! Kvôli čomu uverejnil takýto nepravdivý článok? Veď pravda ja kdesi inde, nie na tejto vymyslenej UA propagande. Nehovorím, vo vojnových časoch sa všeličo udeje, ale táto zlátanina je neuveriteľáí!!! PROP, to takto si chceš nazad pritiahnuť čitateľov, ako Britské listy? Veď tie už skoro nikto nečíta.

    • Ešte pred nejakým obdobím tu chodil jeden troll z východu ktorému čo by ste napisali vždy bol schopný poslať linky na propagandistické Ukrajinské stránky. Hotová encyklopédia. Vždy tvrdil že na majdane strieľal Berku či Ruskom zaplatení ostreľovači. Boeing zostrelili povstalci a tak ďalej. Dnes musí byť nepríjemné rozčarovaní z toho že Poľský posranec EU žiaden Rusofil napíše že na majdane boli Poliakmi vycvičení ostreľovači na strane majdanistov ktorí mali len jedinú úlohu vyprovokovať krvi prelievania a strieľali na obe strany. Dnes musí byť nepríjemné zaskočený že z Holandska unikajú správy o tom že Boeing zostrelili Ukrajinci a atd. Netvrdím že na strane povstalcov je všetko v najlepšom poriadku no situácia je stále lepšia ako na strane Ukrajinských NACI síl. Veď spolupracovať s USA armádou plnou uchylov ktorí znásilňujú malé deti je chore. To dnes roby Ukrajinsky NACI režim.

  3. Asi tak! Admin, prečo nereaguješ?

  4. Veľmi podivným štýlom vedené odpovede. Zachytil som že ten človek je inteligentný, no tie odpovede mi nepripadali moc inteligentne a súvislo.

  5. Hamba Admin, preco bol uverejneny tento rozpoluplny clanok, alebo prop uz prestal plnit svoju ulohu? Vyzera, ze hej.
    Je to zlepenec…clovek ktory ma trochu „filipa“ citi ze su v tomto clanku zamerne podsuvane protichodne veci. Objektivny clovek z tychto pololzi a predsudkov nema dobry pocit….iba tolko.
    Inak musim ocenit, bol to dobry pokus. Taktiky informacneho boja su dnes rozne ako vidim.

  6. PROP za posledny rok v suvislosti s vojnou na Ukrajine uz zverejnil hocico – az po glorifikaciu Banderovcov a ich pohlavarov. Zdalo sa, ze klesnut uz viac nemozno… no mylil som sa.

Pridaj komentár