Domov / Hlavná strana / Čítanie / Revolúcia verzus reakcionárstvo – Kontrast motívov

Revolúcia verzus reakcionárstvo – Kontrast motívov

Hitlerova revolúcia: Kapitola 6.6 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Kontrast motívov

V júli 1944 uverejnil časopis „Offiziere des Führers“ (Führerovi dôstojníci) esej Waltera Grossa z úradu pre rasovú politiku. Predkladala obvyklý argument, že pokrvná línia má väčší vplyv na vnútorné kvality a schopnosť vedenia, než vzdelanie a materiálne okolnosti. Ohľadom armády Gross dodáva: “Podľa rozkazov Vodcu sa dôstojnícka kariéra otvorila pre každého nemeckého muža, bez ohľadu na sociálny pôvod a vzdelanie. Niektorí to spochybňovali. Videli v tom rušivý vplyv princípov radikálneho socializmu a nebezpečenstvo pre úspešný a vplyvný dôstojnícky zbor. Mnohokrát som sa stretol s námietkami proti národno socialistickým inováciám; námietkami od tých, ktorí poukazovali na vznešené, vrodené hodnoty vládnucej triedy pestované generáciami výberu najlepších vojakov z dôstojníckych rodín.“

Gross odmietol túto námietku a upozornil, že akýkoľvek tradičný a uzavretý systém potláča vývoj nepreskúmaných ľudských zdrojov v rámci národa: “Za týmito sociálne vyššie postavenými rodinami sú tisíce a tisíce ľudí s porovnateľným talentom, rozptýlení v širokých masách. Pre spoločnosť majú rovnakú hodnotu a sú schopní dosahovať rovnaké výsledky v rôznych oblastiach, ako tí najlepší zo starých a vznešených rodín. … Všade, kde je možné objaviť ľudí s rovnakými kvalitami, ich treba nájsť, dokonca je nutné ich nájsť a zaradiť do obecného života. So správnym výcvikom môžu dosiahnuť až na vrchol svojich schopností. … Štandardom pre určenie toho, či sú prirodzené predpoklady u osoby prítomné alebo chýbajú je jeden, rovnaký pre obe skupiny: leží výlučne v plnení úloh, ktoré dostanú.” [188]

Keď Hitler obnovil pred vojnou armádu, veliteľské pozície zastávali muži, ktorí vstúpili do služby ešte v dobe starej armády. Mnoho vysokých dôstojníkov preukázalo málo predstavivosti alebo prispôsobivosti k bojovým inováciám, ako boli tanky, letectvo, či pružná obrana. Ich nedostatky boli obzvlášť viditeľné v ťažení proti Sovietskemu zväzu. Mnohým generálom chýbala odvaha, iniciatíva a pevné nervy pri plánovaní, manévrovaní a boji s impozantným vojenským Goliášom a boli prepustení zo služby. Často ich nahradili muži z ľudu. Sám Hitler uviedol v januári 1944: “Viac ako 60 percent nového dôstojníckeho zboru sa dostalo do svojich pozíc vlastným úsilím, vytvárajúc tak most k stovkám tisícov robotníkov, farmárov a nižšej strednej triedy.” [189]

Hoci bola aristokracia zbavená svojich privilégií a mnoho potomkov významných nemeckých rodín si udržalo rodové pocty, zistili aj to, že príležitosť je pre nich otvorená rovnako, ako pre ostatných krajanov. Väčšina mužov mladšej generácie poslušne vstúpilo počas Druhej svetovej vojny do služby v prvej línii, robiac tak česť svojmu tradičnému postaveniu. Zatvrdilí konzervatívci a reakcionári medzi aristokraciou inklinovali k službe v diplomatickom zbore a generálnom štábe, kde mohli spôsobiť najväčšie škody nemeckej veci s najmenším rizikom. Osamelé a stojace stranou, sa hnutie odporu spojilo s jedinou skupinou schopnou zničiť sociálnu revolúciu, ktorá transformovala Nemecko: s nepriateľom. V snahe zvrhnúť vládu prijali podvratné živly vojnové ciele nepriateľa za svoje, aj so všetkými dôsledkami vyplývajúcimi z toho pre ich vlastnú krajinu.

Počas stretnutia so Spojencami v Madride 17. apríla 1944 požiadal sprisahanec Otto John, aby bola odvolaná požiadavka bezpodmienečnej kapitulácie. Zástupcovia anglo-američanov odpovedali, že majú v úmysle ponechať Rusom právo byť prvými, ktorí vstúpia na územie Nemecka a do Berlína. Nemci si zaslúžia trest a túto úlohu prenechajú Sovietom. [190] Rusi sa zhostili úlohy svojim vlastným spôsobom: V októbri 1944 bola nemecká 4. armáda zatlačená ofenzívou na Königsberg vo Východnom Prusku sovietskou 11. gardovou armádou. Po znovuobsadení Nemmersdorfu objavili nemeckí vojaci 72 zavraždených civilistov, vrátane zohyzdených tiel mladých žien, ktoré Rusi pribili na vráta stodoly. [191]

V Schillmeyszene na území Memelu sa zúčastnil príslušník nemeckého delostrelectva Erich Czerkus protiútoku a znovuobsadenia dediny, ktorá bola jeho rodiskom. Toto objavil po ústupe sovietskeho 93. streleckého zboru: „Našiel som svojho otca v stodole ležiaceho tvárou dole s prestreleným krkom. V stajni boli mŕtvoly muža a ženy s rukami zviazanými za chrbtom. Ich telá boli zviazané dokopy povrazom. V ďalšej usadlosti som videl päť detí, ktoré mali jazyky pribité k veľkému stolu. Po zúfalom hľadaní som nenašiel ani stopy po mojej matke. Pri hľadaní som našiel päť dievčat zviazaných dokopy povrazom. Odev mali kompletne strhaný a ich chrbty zle rozdriapané. Vyzeralo to tak, ako by dievčatá boli dlho vlečené po zemi.“ [192] Nemci zdokumentovali bezpočet ďalších zverstiev.

Sovieti obnovili inváziu do východného Pruska v januári 1945. Königsberg sa dostal do obkľúčenia. Od 19. februára spustila nemecká armáda oslobodzujúcu operáciu. Zúčastnilo sa jej niekoľko nemeckých divízií vrátane 5. tankovej. V meste Metgethen objavili postupujúce jednotky telá 32 žien, ktoré Rusi znásilnili, zavraždili a pohodili do krátera po bombe. Veliteľ tanku oberfeldwebel Kurt Göring, ktorý sa zúčastnil útoku, ponúka toto svedectvo: „Potom sme dosiahli Metgethen. Boli sme zdesení, keď sme videli, čo sa tu stalo. Na železničnej stanici stál odstavený vlak s utečencami, ženami a mladými dievčatami. Všetky boli znásilnené a zavraždené. Na stenu železničného vozňa sme napísali ‚Pomsta za Metghethen.‘ Boj pokračoval bez zľutovania.“ [193]

Ďalším očitým svedkom, ktorý sa zúčstnil miestnych nemeckých protiútokov, bol unteroffizier Günther Adam, ktorý si spomína: „Podnikli sme protiútok a obsadili mesto, ktoré vykazovalo rovnaké zločiny týchto šeliem. Na zasneženej ulici ležalo to, čo zostalo z mladej ženy. Vyzeralo to, akoby mala na sebe kožuch. Ležala na chrbte, ruky a nohy roztiahnuté. (Sovieti) cez ňu prešli tankom a rozdrvili ju. Táto krvavá zmrznutá hmota bola tou najstrašnejšou vecou, ktorú som počas vojny videl. … V dome sme našli niekoľko mužov, ktorí boli ubití na smrť. V krvou nasiaknutých posteliach ležali znásilnené ženy, ktoré ešte žili. Potom sme objavili to najhoršie. Hlavu nemluvňaťa napichnutú na stĺpik postele.“ [194]

6.6.1
Obr.: Po tom, ako boli sovieti po protiútoku vytlačení z pruskej dediny, nemecké jednotky objavili zohavené mŕtvoly civilistov zmasakrovaných Červenou armádou. Sovietske zverstvá boli bežnou vecou počas celej vojny

Jednotky Červenej armády, ktoré obsadili nemecké zajatecké tábory, okamžite nemilosrdne zaradili ruských väzňov do prvosledových peších práporov, alebo s nimi jednali ako s dezertérmi. Ale v tábore Alt-Drewitz strieľali na 30 amerických väzňov, ktorých Nemci nestihli evakuovať, pričom niekoľkých z nich zabili. To bola sovietska armáda, ktorej Stauffenberg, Olbricht a ich spolupracovníci umožnili vstup do Nemecka.

Proti nemeckým civilistom viedli vojnu aj západné mocnosti, ale bola to vojna zo vzduchu. V júli 1943 vykonala britská Royal Air Force a americká 8. Air Force niekoľko po sebe idúcich bombardovacích náletov proti Hamburgu. Pri bombardovaní zahynulo 30 482 civilistov následkom roztrhania, uhorenia, udusenia, alebo zavalením troskami. Medzi nimi bolo 5 586 detí. Požiare zničili 24 nemocníc, 277 škôl a 58 kostolov. [195] Dôstojník pomáhajúci pri evakuácii utečencov popisoval, ako niektoré autá viezli deti so sivými vlasmi, ktoré zostarli prakticky cez noc počas hrôzostrašných útokov. [196]

Medzi očitými svedkami bol Gerd Bucerius z hnutia odporu. V hamburskej štvrti sledoval prílet anglických bombardérov zo strechy svojho domu: „Konečne! kričal som. Príliš dlho som čakal na Spojencov, kým zničia svetom nenávideného Hitlera. … Aká hrôza, aký smútok, prirodzene som si vtedy myslel. Ale tiež, ak zomrie, chcem to takto. A o koho som si robil starosti počas útoku? O pilotov! Boli statoční a robili to, čo som od nich čakal.“ [197] Po vojne urobila americká armáda prieskum nemeckej morálky. Ako odpoveď na otázku, čo spôsobilo za Hitlera najväčšie utrpenie, 91 % opýtaných Nemcov uviedlo spojenecké nálety. Iba 2 % označilo v dotazníku „stratu slobody“ alebo „nacistické zločiny.“ [198]

„Udalosti z 20. júla ukázali, že myšlienky na vlastizradu nezakorenili u väčšiny ľudí,“ zhrnul Schwarz van Berk. „Avšak zbaviť takzvaných uzurpátorov posledného kúska sympatií bolo jasným zámerom tých, ktorí sa neodvážili riskovať svoje životy za to, o čom tvrdili, že je to naliehavo potrebné v záujme svojej krajiny. Dôležitejšie bolo osobné prežitie a zabezpečenie vlastných ambícií pre budúce pozície.“ Tento dôstojník SS tiež zdôraznil, že Gestapo nebolo tou silou, ktorá zachovávala súdržnosť a držala Nemcov v jednom rade. To bola iba ilúzia živená tými, ktorí stáli v opozícii voči vláde. „Ľudia a vojaci bojovali tvrdo a zarputilo s vedomím, že tento boj je doslova otázkou národnej a osobnej existencie. Obzvlášť na východnom fronte bola morálka dobrá a v predných líniách neboli dezertéri. Doma prakticky neexistovali sabotéri v zbrojných továrňach. … Národ stál za spoločným záujmom ako nikdy predtým, ukázal všetku svoju morálnu silu k prežitiu.“ [199]

Z celkového počtu 70 vojenských dôstojníkov zapletených do sprisahania s cieľom zvrhnúť alebo zavraždiť Hitlera bolo 55 aristokratov. [200] Táto triedne uvedomelá klika sa uchýlila k sabotážam, zrade a vraždám pri dosiahnutí svojich cieľov. S týmito podvratnými elementami v ríšskej zahraničnej aj domácej politiky boli nespokojní aj členovia Waffen SS. Mladí a idealistickí, bojovali za zachovanie kontinentu pred cudzou inváziou a za revolučnú zmenu, nie za obnovenie anachronických rozdielov v tituloch a hodnoteniach bývalého imperiálneho veku. Muži SS podporovali svoju sociálnu a politickú agendu prostredníctvom lojality, služby a obete. Získali vplyv vďaka odvahe a odhodlaniu, reformovaním existujúceho poriadku a nie jeho zničením. Boli pripravení obetovať viac, než mohli ako jednotlivci získať. To všetko pre prospech a rast európskeho spoločenstva.

Porovnanie dvoch osôb, ikony odporu a bežného nemeckého pešiaka, osvetľuje podstatu rozdielu: Syn prominentného psychiatra pastor Dietrich Bonhoeffer tajne pomáhal Abwehru v intrigách proti nemeckým záujmom. Jeho príbuzní profitovali z obchodov na čiernom trhu. Pri návšteve Ženevy v roku 1941 povedal kolegom klerikom: „Kresťanská viera musí byť zachránená, aj ak by mal celý národ zahynúť“ (Zrejme nevidel žiaden rozpor pri napomáhaní Sovietom). … „Modlím sa za porážku mojej vlasti.“ [201] Bonhoeffer nebol nikdy v blízkosti frontových bojov, cestoval a užíval si pohodlného života až do apríla 1943, keď ho úrady uväznili za podvracanie vojnového úsilia.

V auguste 1940 sa 17-ročný Fritz Hahl dobrovoľne prihlásil k Waffen SS. Pridelený k divízii Wiking bol svedkom prvých akcií proti Červenej armáde 1. júla 1941. Počas vojny strávil Hahl na fronte v prvej línii 861 dní. Bol 7 krát zranený v boji. Po vojne napísal: „Dnes nedokážem pochopiť, ako som vo veku 17 až 22 rokov našiel silu znovu a znovu poraziť vlastný strach a potom pokračovať v boji, a pritom stále veriť v dobrý koniec. Iba jediný dôvod určoval moje činy a činy mojej generácie: Spoločne so svojimi druhmi, rovnako ako všetkými nemeckými vojakmi, sme chceli ochrániť našu vlasť, ženy a deti pred Sovietmi – a to bez ohľadu na seba.“ [202]

6.6.2
Obr.: Výraz vojaka Waffen SS odráža nezlomnosť a objasňuje charakter európskych dobrovoľníkov tejto elitnej bojovej sily

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[188] Offiziere des Führers, 6/1944, s. 12-13
[189] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 374
[190] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 269
[191] Paul, Wolfgang, Der Heimatkrieg, s. 384
[192] Hoffmann, Joachim, Stalins Vernichtungskrieg, s. 292
[193] Kurowski, Franz, Bedingungslose Kapitulation, s. 181
[194] Adam, Günther, Ich habe meine Plicht erfüllt, s. 355-356, 358
[195] Kurowski, Franz, Bedingungslose Kapitulation, s. 66
[196] Paul, Wolfgang, Der Heimatkrieg, s. 191
[197] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 265
[198] Czesany, Maximilian, Allierter Bombenterror, s. 348
[199] Schwarz, Hanns, Brennpunkt FHQ, pp. 40-41 Ibid, s. 192-195
[200] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat um Hitler, s. 324
[201] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 104, 143
[202] Hahl, Fritz, Mit Westland im Osten, s. 161

O ::prop

8 komentárov

  1. Jedna vec, ktorá je úplne a celá zle. Zo 70 sprisahancov bolo 55 šlachticov. Áno. Avšak. ZO 70 SPRISAHANCOV BOLO 70 SLOBODOMURÁROV. Pokiaĺ sa nepôjde po podstate, skĺzne sa do nepodstatností a odtiaľ je len krôčik k nepravde.
    Tu vidíme ako skrytý nepriateĺ , bojuje Sion–> Ilumináti–>slobodomurári–><—- národ.
    Národ aby sa dal poraziť, musíte najprv rozdeliť. Rozoštvať. To Narodný socialisti pochopili. Čo však nepochopili, je že národ bez elity, nemôže fungovat dlhodobo a spŕávne. Tou elitou by mala byť šľachta. Nepochopili princíp šlachty. Šlachta nie je statická ale dynamická. V dobe AH, už bola statická. Statická, znamená degenerujúca. Aby funkcia šlachty bola zachovaná. Musí byť umožnené novým čerstvým silám prenikať do aristokracie. A rovnako vyradiť, suché výhonky. To je ako v sade. Či v stáde. Skrátka v prírode.
    na rozdieĺ od NS, toto Sion pochopil veĺmi dobre uz pred 300 rokmi. A zameral sa na zničenié Šlachty. To sa mu podarilo. Dnešna ŠLACHTA JE LEN TITULÁRNA. ZVACSEJ CASTI SKORUMPOVANÁ. Ešte v II.sv. vojny časť bojovala za národ, ale časť zradila, to boli práve Slobodomurari. Zacalo to už pred 300 rokmi. Pokiaĺ sa mi sami nezbavýme primitívneho plebejského nazerania na Aristokraciu. V štýle nepatrim k nik, treba to vysmiať, zrušit, zničit.
    Pravý opak je žiadúci. Šlachtu treba obnoviť. A obnovovat. Do Slachty musia prenikat novy ludia, nova krv. A stará , zlá sa musí vyradit. Pochopil to aj Miklós Horthy a zriadil Vitézy rend. Cize rád Víťazov-rytierov, kde mohol byt nominovaný, každý, kto preukázal ušlachtilé konanie, napríklad obycajný vojak, ktorý sa v boji choval ako hrdina-šlachtic-rytier-bohatier-víťaz-vitéz. To je základný zákon. Toto Adolf H., nepochopil. Nemal Aristokraciu deliť ale zceliť. Vojna bola vynikajúca príležitosť.
    Tento základný zákon spoločnosti pochopili prave SM a zamerali sa v prvom rade na Šĺachtu. Najrpv ju zabíjali, ničili, neskôr korumpovali a inak potierali. Národ bez šlachty je národ bez elity a teda bezbranny.
    Sion ničí šĺachtu iných národov ale svoju šľachtu si chráni. Aj v II. Svetovej vojne. SLACHTA SIONU BOLA ZA VEĹKOU VODOU V NEW YORKU A LONDÝNE.

  2. A samozrejme Vodca sa musí chovať ako Kráĺ. Príklad, Stauffenberg. Samozrejme poprava, o tom žiadna. Ale zároveň odobrať titulatúru, vyškrtnúť celú rodinu z almanachu, bez možnosti omilostenia. A samozrejme. Menovať novych šlachticov. A v rámci toho povyšovať dalej. Rozumej na zaciatku vojny, obycajný vojak a na konci vojvoda. Podla zásluch.A naopak.ked Slachtic nepreukáze svoje kvality. Degradácia. O zrade ani nehovorím. Každý šľachtic, ktory sa nachádzal medzi slobodomurármi mal byt automaticky vyšktrnutý z radov aristokracie. Automaticky. Podobne ako to bolo medzi katolíkmi, kazdy SM, automaticky exkomunikovany.

  3. No tak glorifikovat SS je trochu moc ked samotny vojaci Wehrmachtu ich nenavideli za to co robili.Snad neboli tiez obetou sovietksej propagandy?…Zato ten posledny odstavec je cisto Goebelsov vymel,ochranovat svoje rodiny pred sovietmi?Na to sa ******* a vrazdili po celom svete koli ochrane svojich deti? *******…

    Pozn. ::prop
    Prosím nepoužívať vulgarizmy, argumentácii to nesvedčí.

    • Propagandou je to, že „samotny vojaci Wehrmachtu ich nenavideli“ (sic). Táto veta je propagandou víťaza. Skutočný rast SS nastal po útoku na ZSSR vďaka dobrovoľníkom z celej Európy, ktorí išli bojovať proti boľševizmu. A áno, preto boli ochotní dobrovoľne obetovať svoje životy. To nie je glorifikácia, ale prostý fakt.

  4. Po Druhej svetovej vojne, podľa Konferencie v Potsdame (Berlín), ktorá prebiehala od 17 júla do 12 augusta 1945, Nemecko malo zaplatiť Spojencom 23 miliárd dolárov, hlavne v strojnom zariadení (machinery) a priemyselných objektov (manufacturing plants).

    Reparácie Sovietskemu Sväzu skončili v roku 1953. K tomu ešte, v súlade s dohodnutou politikou de-industrializácie a pasturalizácie Nemecka (teda totálne zničenie nemeckého priemyslu a urobiťť z neho poľno-hospodársku krajinu, podľa návrhu amerického židovského Rooseveltovho poradcu Morgentau-a, pozn. moja), veľké množstvo civilných tovární bolo rozmontovaných pre dopravu do Francúzska a Anglicka, alebo boli jednoducho zničené.
    Rozmontovanie na západe skončilo v roku 1950.
    Už pred kapituláciou Nmemecka a pokračujúc po dobu dvoch rokov, Spojené Štáty presadzovali tvrdý program získavania všemožných technologických a vedeckých vedomostí, ako aj všetky patenty a množstvo vedúcich vedcov v Nemecku (akcia známa pod menom “Paperclip”)

    Historik John Gimbel v jeho knihe
    “Science Technology and Reparations:
    Exploitation and Plunder in Postwar Germany”, uvádza že “intelektuálne reparácie”, ukradnuté Amerikou a Anglickom dosiahli výšku skoro 10 miliárd dolárov.
    Nemecké reparácie boli čiastočne formou nútených prác (za čo boli nemeckí predstavitelia v Norimberku súdení a vešaní, pozn. moja).
    V roku 1947, približne 4,000,000 nemeckých vojnových zajatcov a civilov bolo používaných na nútených prácach (pod rozličnými označeniami, ako “reparačná práca” alebo “enforced labor”, v Sovietskom Sväze, Francúzsku , Anglicku, Belgicku a v Nemecku v US riadenom “Military Labor Service Units”.

    Nemecko taktiež zaplatilo Izraelu (za vojny vôbec neexistoval, pozn. moja), 3 miliardy Nemeckých mariek (DM) v holokaust reparáciách a 450 miliónov DM “Svetovému židovskému Kongresu”, pre kompenzovanie “survivorov” (preživších) v iných krajinách (!).
    Žiadne reparácie neboli vyplatené Rómom, ktorí zahynuli počas “holokaustu”(?).
    Niektoré odhady homosexuálov, mužov a žien, ktorí zahynuli za NS režimu (?), sa odhaduje na 2,000-10,000. Existuje málo evidencie o počte homosexuálov, , ktorí skutočne zahynuli. I keď mnoho homosexuálov, ktorí prežili, žiedalo o reparácie, len jeden obdržal finančnú kompenzáciu; členstvo mnohých homosexuálov v stranníckych organizáciách, ako napr. SA, má mrazivý efekt na takéto požiadavky v povojnovom Nemecku.

    Taliansko
    Podľa “Parížskych Mierových Dohôd, 1947, Taliansko súhlasilo zaplatiť reparácie cca. 125 miliónov US dolárov Juhoslávii, 105 miliónov US dolárov Grécku, 100 miliónov dolárov Sovietskemu Sväzu, 25 miliónov US dolárov Etiópii a 5 miliónov US dolárov Albánii.

    Fínsko súhlasilo zaplatiť reparácie 300 miliónov US dolárov Sovieteskemu Sväzu. Fínsko bolo jedinou krajinou, ktorá plne zaplatila svoje reparácie. (táto informácia potrebuje overiť).

    Maďarsko súhlasilo zaplatiť reparácie 200 miliónov US dolárov Sovietskemu Sväzu, 100 miliónov Československu a Juhoslávii.

    Rumunsko súhlasilo zaplatiť reparácie 300 miliónov US dolárov Sovietskemu Sväzu, ale skutočná suma, ktorú Rumunsko malo platiť, bola 1,2 miliardy US dolárov. Rumunsko zaplatilo 5,6 miliónov US dolárov v roku 1945 a bolo prinútené zaplatiť cez SovRom (ekonomický “enterprise” ustanovený v Rumunsku po prevzatí moci komunistami), 2 miliardy US dolárov.

    Bulharsko súhlasilo zaplatiť 50 miliónov US dolárovGrécku a 25 miliónov US dolárov Juhoslávii.

    * * *

    Za povšimnutie stojí – reparácie Francúzsku….
    Bolo to Francúzsko, ktoré vypovedalo vojnu Nemecku a nie naopak. Bolo to Francúzsko, ktotré bolo zdrvujúco porazené behom mesiaca, podobne ako Poľsko. Ale Poľsko nevypovedalo Nemecku vojnu.
    Aké reparácie dostalo Polsko? Aké reparácie zaplatil PoÍsku Sovietsky Sväz, keď 17 dní po Nemecku, napadol Poľsko z východu? A za zavraždenie tisícov Poliakov v Katyne a okolí Smolenska?
    Aké reparácie zaplatil Sovietsky Sväz Fínsku za napadutie Fínska a anexovanie Karélie?
    Ako vidíme, postupovalo sa presne podľa “demokratických” zásad – zásad americkej demokracie.
    Ale aj podľa vyššie uvedeného článku sa nám potvrdzuje, čo už dávno vieme a vedeli sme vždy – že v každej vojne víťazia BARBARI..

    • “Avšak. ZO 70 SPRISAHANCOV BOLO 70 SLOBODOMURÁROV….”

      Možno, ale aké sú k tomuto tvrdeniu dôkazy? Ak máte nejaké, uveďte ich….

      “Príklad, Stauffenberg. Samozrejme poprava, o tom žiadna”.

      …o akej poprave je reč? Poprava koho?

      • Chcel som povedať, ze samozrejme Stauffengerga mali popravit, o tom nemusi byt ziadna debata. Na internete, je dost informacii o SM a atentate na Hitlera, od nich samych teda od Slobodomurarov.

        • V tejto veci ma Internet vôbec nezaujíma. Išlo mi len o to, akú popravu mate na mysli.
          Keď vyšiel Stauffenberg aj s niekym iným, asi tiež konšpirátorom, z budovy OKW na dvor, pristúpil nejaký dôstijník (myslím kapitán) a strelil im obidvim do čela.
          Stauffenberg ešte údajne zakričal “Eẞ lebt Deutschland” (Nech žije Nemecko).
          Teda bolo to zastrelenie, ako sa povie anglicky “execution style”.

Pridaj komentár