Domov / Hlavná strana / História / Rasový rozklad Rímskej ríše

Rasový rozklad Rímskej ríše

Poznámka prekladateľa: tento článok sa pôvodne objavil v roku 1921 v magazíne Hereditas pod názvom Rasový problém Rímskej ríše. Preložil som ho, aby som poukázal na to, ako sa na úpadok a zánik Rímskej ríše pozerali starší akademici, píšuci v dobe, keď nevládla politická korektnosť. Posúďte sami, či súčasnosť nepripomína obdobie vrcholiaceho úpadku Ríma. Aby sa vám ľahšie hodnotilo, niektoré časti textu som zvýraznil hrubým písmom a doplnil svojimi poznámkami, označenými ako „pp.“.

Pád Rímskej ríše je najväčšou tragédiou v dejinách. Ku vyhladeniu štátov a likvidácii národov dochádzalo predtým aj potom, ale pád Rímskej ríše so sebou priniesol tiež pád jedinej veľkej a svetovej ­vtedy existujúcej kultúry, ku ktorej patríme aj my. Ľudstvo sa vrátilo ku omnoho primitívnejším podmienkam sociálneho a ekonomického života, nehovoriac o vzdelaní a kultúre. Odborníci hľadali rôzne príčiny rýchleho zmiznutia vrcholu moci, akým bol Rím. Nie je potrebné preberať ich na tomto mieste. Príčin je viac než jedna a bude ťažké a zavádzajúce zredukovať ich do jednej všeobecnej formulácie. Ako prvý poukázal na problém biologického poriadku profesor Seeck (1). Jeho názory sú výsledkom typického populárneho darwinizmu doby, v ktorej písal. Krutosť a podozrievavosť cisárov odstránila a zabila všetkých ľudí, ktorí sa svojimi duševnými vlastnosťami, schopnosťami a energiou vypracovali nad priemer. Prostredníctvom umelej, obrátenej selekcie sa vykynožila nezávislosť a originalita a rozmnožili sa servilní ľudia. Že k takémuto procesu mohlo dôjsť nemožno poprieť, ale aby dosiahol nejaké výsledky, musel by prebiehať vo veľkom a po veľmi dlhú dobu, keďže obyvateľstvo ríše mohlo dosahovať asi 100 miliónov ľudí (2). V pomere k tomuto počtu bol počet obetí krutosti cisárov veľmi nízky a ich vyhubenie nemohlo mať na počet obyvateľov ríše žiadny výrazný účinok. V skutočnosti je téza profesora Seecka neudržateľná. Ale problém tu zostal a myslím, že vo svetle súčasného výskumu sa ku nemu dá pristúpiť bezpečnejšie.

Medzi ľudskými rasami existujú veľké vrodené rozdiely: niektoré majú viac prirodzených schopností než iné. Kedysi bolo v móde popierať to a tvrdiť, že ľudia so všetkými svojimi charakteristickými rysmi sú výsledkom svojho prostredia a krajiny. Fakty ukazujú, že je to zjavne omyl. Čím bol americký kontinent pred svojím objavením a čím sa stal odvtedy, čo ho osídlili európske národy? Krajina okolo rieky Hebrus je vo veľkej miere rovnaká ako krajina okolo rieky Axius, no Macedónci vytvorili veľkú ríšu, kým Tráci sotva dokázali vytvoriť štát, hoci Herodotos tvrdí, že Tráci a Indovia boli najväčšími národmi jeho čias. Prirodzené črty južnej Itálie a Sicílie sa veľmi podobajú tým gréckym, no pôvodní obyvatelia týchto krajín nevytvorili žiadnu kultúru; tú im priniesli Gréci. Grécky národ, nie grécka krajina, vytvorili kultúru, ktorá je a vždy bude základom západnej civilizácie. (3)

Vrodené tendencie rôznych rás sa veľmi líšia, hoci tieto rozdiely ešte nevieme dôkladne pochopiť. Existujú vrodené tendencie väčšej a menšej hodnoty. Niektoré tendencie ľuďom umožňujú zorganizovať štát a vytvoriť kultúru. V časoch staroveku to urobili Gréci a Rimania a len im sa to podarilo vo veľkej miere. Boli to národy, ktoré vytvorili starovekú civilizáciu a Rímsku ríšu; ich osud závisel od nich.

Nemusím tu hovoriť o občianskych problémoch či problémoch kultúry. Dobre vieme, že rozdielne práva obyvateľov ríše sa upravili na rovnakú úroveň a že grécko-rímska kultúra sa šírila do všetkých provincií. Otázkou bolo, či majú Rimania pozdvihnúť obyvateľov provincií na svoju úroveň a asimilovať ich ku sebe, alebo či by sa mali asimilovať s obyvateľmi provincií, súčasťou čoho by bolo prispôsobenie kultúry na ich úroveň. V prvých dvoch storočiach dochádzalo vo všeobecnosti k prvému procesu, v neskorších storočiach sa to obrátilo. Nesmieme si to však mýliť s povrchným šírením latinčiny, ktorú nakoniec prijala celá západná Európa. Pre diskusiu o tejto otázke vás chcem odkázať na moju pripravovanú knihu o Rímskej ríši (4) a teraz by som sa chcel zamerať na biologický problém, ktorý je základom problému kultúr.

Ak chceli Rimania asimilovať obyvateľov provincií, najdôležitejšou podmienkou bolo dostatočné znásobenie vlastného počtu, t.j. dostatočne vysoká pôrodnosť. Rimania kedysi uskutočnili podobnú úlohu menšieho rozsahu – porímčenie Itálie. Rímske kolónie boli roztrúsené po celej krajine, rímsky ľud sa rozmnožil a takmer neobmedzený prísun vojakov z kolónií privodil víťazstvo Ríma nad mimoriadnym talentom a stratégiou Hannibala. Po spoločenskej vojne splynuli príbuzní oskovsko-umbrovských kmeňov a krátko po nich aj Kelti z Pádskej nížiny do rímskeho národa, čím ho zväčšili a posilnili. Nová úloha, porímčenie nie jednej krajiny, ale celej ríše a sveta, bola gigantická a vyžadovala si tomu úmerný nárast pôrodnosti.

Ale tento plán zlyhal. V našej dobe vidíme, že pokles pôrodnosti začína vo vyšších triedach a zanedlho sa rozšíri k nižším. Zdá sa, že tento pokles je spoločný pre všetky vyspelé kultúry, prinajmenšom sa rovnaký jav objavil u civilizovaného obyvateľstva ríše, u Grékov a Rimanov. Pokiaľ ide o Grécko, sú známe výroky Polybia a Plutarcha. Polybios v polovici druhého storočia pred Kristom hovoril, že bezdetné manželstvá sú bežné a že obyvateľstvo sa zmenšuje, hoci jeho nárastu nebráni ani mor, ani vojna. Plutarchos na konci prvého storočia po Kristovi tvrdil, že celé Grécko nedokáže vychovať 3000 vojakov, ktoré vyslalo malé mesto Megara do bitky pri Salamíne.

V prípade Ríma a Itálie máme bohaté svedectvá o poklese pôrodnosti v skorších rokoch ríše. Na vidieku pokles dosiahol úroveň z čias republiky a súvisel s poľnohospodárskymi problémami. Trieda malých farmárov, z ktorej Rím kedysi čerpal svoje neprekonateľné armády, bola vytlačená pri vzniku veľkých majetkov obrábaných otrokmi. Toto je jeden z najznámejších znakov tej doby.

Putá manželstva sa uvoľnili, rodenie a výchova detí sa považovali za náročné. V staroveku mali rodičia právo odložiť deti, ktoré nechceli vychovávať. Keď je medzi primitívnymi národmi nedostatok potravy, dá sa to ospravedlniť. U civilizovaných národov, u ktorých ekonomické sebectvo odstránilo prirodzené rodičovské city, to nie je nič iné, než legalizované vraždenie novorodencov. Táto škvrna na starovekej kultúre však nemala žiaden značný vplyv na počet obyvateľov. Väčšinu odložených detí si zobrali lovci otrokov; žili však v horších, otrockých podmienkach. Dôležitejším znakom bolo, že vzdelané masy sa takýmto spôsobom zdecimovali. Ľudia v staroveku poznali aj iné, menej nechutné prostriedky kontroly pôrodnosti, účinok ktorých mohol byť omnoho väčší. Tieto prostriedky sa často spomínajú v dobovej medicínskej literatúre a zdá sa, že mnohí ľudia na ne nazerali tak ako dnes niektoré extrémne feministky (5).

Jedna neobvyklá okolnosť ukazuje, aká bežná bola bezdetnosť medzi vyššími triedami. Bolo ňou súperenie o dedičstvá, ktoré moralisti zosmiešňovali a proti ktorému márne vystupovali. Nebola to len literárna samozrejmosť, ale veľmi reálne zlo. Filozof Seneca napísal matke, ktorá prišla o svojho jediného syna, že v týchto časoch bezdetnosť skôr zvyšuje hodnotu človeka než naopak. Proti rozbrojom boli dokonca schválené aj zákony (6).

Omnoho dôležitejšie sú právne opatrenia na zvýšenie pôrodnosti. Prvý cisár, Augustus, napriek rozhorčenému odporu schválil slávne zákony, ktoré nútili každého Rimana vznešeného pôvodu vo veku 25 až 60 rokov oženiť sa alebo sa aspoň zasnúbiť (7). Iróniou osudu však obaja konzuli, po ktorých boli tieto zákony pomenované, boli slobodní. Rodičia troch alebo viacerých detí mali značné výsady, najmä v súvislosti s vyššími funkciami v štáte. Nezosobášené osoby boli zbavené privilégia navštevovať cirkus a divadlá a nemohli dediť, bezdetní dediči boli zbavení polovice svojho dedičstva. Tieto opatrenia boli drastickejšie než hocijaké iné, aké si vieme v našich časoch predstaviť, ale boli zbytočné.

Pokles pôrodnosti sa začína vo vyšších triedach a Augustus si možno myslel, že ak sa mu ho podarí zastaviť tam, bude to mať vplyv aj na nižšie triedy. Ale pokúšal sa tiež podporovať chudobné rodiny s mnohými potomkami. Zvykol ich obdarúvať 1000 sesterciami za každé dieťa. Nápis v malom meste Atina v regióne Latinum prezrádza, že istá Basila dala mestu príspevok vo výške 400 000 sesterciov, aby deti obyvateľov dostali zrno na jedenie a aby po dovŕšení puberty dostali sumu 1000 sesterciov ako štartovné do života. Toto je prvý príklad toho, ako sa cisári neskôr pokúšali zvýšiť pôrodnosť v Itálii. V skutočnosti išlo o zbavenie rodičov nákladov na kŕmenie detí a prenesenie týchto nákladov na verejné zdroje. Cisári Nerva a Trajan uskutočnili tento program vo veľkom a vlasteneckí súkromníci im pomohli veľkými darmi. Plínius Mladší napríklad dal na tento účel pol milióna sesterciov svojmu rodnému mestu Comum. Neskorší cisári druhého storočia na tom energicky pracovali a vytvorili zbor dohliadajúcich úradníkov. (8) Musíme uznať, že ľudia vo funkciách si uvedomili hrozbu a urobili všetko v ich silách, aby ju zastavili. V pomere ku financiám tých čias je využitie týchto finančných prostriedkov, určených na zvýšenie pôrodnosti rímskeho obyvateľstva, najväčším sociálnym opatrením v zaznamenanej histórii. Lenže tento projekt zlyhal. V ťažkých časoch tretieho storočia z financií ubudlo a napokon vyschli.

V niektorých prípadoch sa dá dokázať pôvod ľudí, ktorí zaujali miesto pôvodných rímskych obyvateľov v populácii. So starou rímskou šľachtou sa kruto vyrovnali zákazy na konci republiky. Augustus sa úprimne pokúšal zachrániť to, čo z nej zostalo, ale bez úspechu. Staré rodiny vymreli v prvom storočí nášho letopočtu. (9) Partneri Plínia Mladšieho nemajú slávne staré mená. Namiesto nich prichádzajú do senátu ľudia z provincií, najprv z najviac porímčených provincií južného Španielska (Baetica), juhovýchodného Francúzska (Gallia Narbonensis), neskôr z Afriky (Tunis) a Malej Ázie. Prví konzuli, ktorí pochádzali zo Španielska, sa objavili v posledných rokoch republiky a v prvom storočí nášho letopočtu ich nasledovali niekoľkí ďalší, prvého konzula z Gallia Narbonensis nachádzame vo vláde Tibéria, prvého z Afriky a Sýrie vo vláde Vespasiána a Domiciána. Od čias Trajana boli provinčného pôvodu aj cisári. Trajan a jeho následník Hadrián boli Španieli, Antoninus Pius patril ku Galom a Markus Aurélius do španielskej rodiny, Septimus Severus bol z Afriky, jeho následníci boli Sýrčania. Pre človeka patriaceho do gréckej časti ríše bolo ťažké dosiahnuť vysoké postavenie, lebo si to vyžadovalo znalosť latinčiny a rímskeho práva, čo neboli vedomosti, ktoré by boli na východe bežné, keďže východ sa pýšil vlastnou starovekou kultúrou. Napriek tomu sa po vláde Hadriána objavilo na vysokých miestach mnoho orientálcov; západný svet sa zdal byť takmer opotrebovaný.

Armáda nebola vo veľkom pomere k obyvateľstvu ríše – v prvých dvoch storočia mala asi 300 000 mužov, zatiaľ čo počet obyvateľov ríše sa odhaduje na 70 až 100 miliónov – ale zohrávala veľmi dôležitú úlohu v zmene populácie. Podľa Augustovho rozkazu mala byť polovica armády, teda légií, verbovaná z rímskych občanov, kým druhú polovicu mali tvoriť takzvaní pomocní vojaci, naverbovaní z obyvateľov provincií, ktorí po svojom prepustení z armády dostali občianstvo. Takýmto spôsobom sa mnohí obyvatelia provincií a ich potomkovia stali rímskymi občanmi. Augustus stanovil, že légie sa majú verbovať z Itálie a najstarších kolónií rímskych občanov v provinciách, kým elitní vojaci – prétoriáni – z určitých oblastí v strednej Itálii, ktorí si zachovali najčistejšiu rímsku krv. Tento princíp však bol neudržateľný. V prvom storočí prenikalo do légií čoraz viac občanov z provincií a medzi prétoriánmi sa nachádzali regrúti zo všetkých častí Itálie. Staré náborové oblasti trpeli čoraz väčším nedostatkom regrútov. Hadrián obrátil princíp verbovania légií: odteraz sa mali verbovať z oblastí, v ktorých táborili, čiže z hraníc ríše, kde sa civilizácia, až na to, čo priniesla armáda, nachádzala na najnižšom stupni vývoja. Septimus Severus rozpustil starú italskú prétoriánsku gardu a vytvoril novú, naverbovanú z légií. Tým sa armáda dostala na úroveň barbarov a v treťom storočí viedla cesta ku akejkoľvek vedúcej pozícii cez armádu. (10) Od čias Maximina Thraxa boli cisármi barbari, mnohí z nich Ilýrčania; s najväčšou pravdepodobnosťou patrili k nepoddajným ľuďom, dnes známym ako Albánci. V treťom storočí obrátili ríšu naruby, ale energia týchto cisárov aspoň nastolila poriadok. Nedostatok regrútov však nesúvisel len s klesajúcim množstvom civilizovaného obyvateľstva: bolo tiež cítiť následky hlboko zakoreneného pacifizmu; ale výrazne prispel k premiešaniu sa barbarov s obyvateľmi provincií vo vládnucich triedach. Od čias Diokleciána sa najlepšia časť vojakov verbovala z Germánov v ríši a za jej hranicami.

Zmiešaný charakter obyvateľstva hlavného mesta dosvedčujú mnohí starovekí spisovatelia. Len ťažko si môžeme predstaviť rozsah tejto zmesi; len Konštantínopol, najkozmopolitnejšie mesto na svete, nám o nej poskytuje určitú predstavu. Cicero nazýval Rím mestom vytvoreným zhlukom národov a o štyri storočia neskôr sa cisár Konštantín divil tomu, ako rýchlo sa všetci ľudia hrnú spolu do Ríma. Lucanus, básnik a priateľ Nera, povedal, že v Ríme žijú nielen jeho vlastní občania, ale aj spodina sveta. Orientálny prvok bol zrejme veľmi zreteľný. V slávnej Juvenalovej pasáži sa píše, že básnikovi sa nemôže páčiť takýto pogréčtený Rím, ale že najmenšiu časť tej spodiny tvoria Gréci: sýrska rieka Orontes sa vlieva do Tiberu, spolu s cudzími jazykmi a zvykmi.

Židovská populácia bola taktiež značná. V roku 4 pred Kristom vraj deputáciu k cisárovi sprevádzalo 8000 Židov. Tibérius ich otočil a 4000 ich deportoval na Sardíniu, ale keď chcel Klaudius o niekoľko rokov neskôr urobiť to isté, bolo ich už toľko, že sa to nedalo uskutočniť. Vo východných provinciách bolo Židov veľmi veľa, v Egypte mohli tvoriť osminu alebo sedminu populácie, v Kyrenaike a na Cypre ich pri pogromoch vraždili po státisícoch, v Malej Ázii a južnej Itálii ich bolo taktiež veľa, v Afrike, Španielsku a južnom Francúzsku ich bolo nemálo. Ale po páde Jeruzalema a veľkej vzbure za vlády Hadriána sa Židia separovali od zvyšku obyvateľstva; preto ich význam v rasovej zmesi nebol taký veľký.

V staroveku neboli Židia obchodníkmi a bankármi ako dnes. Túto pozíciu zastávali Sýrčania. V posledných dvoch storočiach pred Kristom nachádzame na východe mnoho italských obchodníkov. Boli to najmä bankári a obchodníci s otrokmi a zrnom a ich obchod závisel od moci Ríma. Ale keď cisári potlačili ich zlé správanie v provinciách, Italovia zmizli a ich pozície zaujali ľudia z provincií. Skutočnými obchodníkmi boli Sýrčania, ktorí mali v Itálii dôležité továrne a žili v každej provincii. Vo veľkom počte sa nachádzali napr. v Galii, kde boli ešte aj v šiestom storočí organizovaní v samostatných kresťanských cirkvách, prinajmenšom v Paríži a Orleans. Salvian spomína veľké množstvo sýrskych obchodníkov, ktorí zaplavili všetky mestá a myslia len na klamstvá a podvody. Italskí obchodníci neboli pôvodom Rimania. Boli to oslobodení otroci, ktorí takto získali občianstvo. (11)

Oslobodenie otrokov je veľmi dôležitou príčinou zmeny obyvateľstva; dochádzalo ku nemu vo veľkom rozsahu (porovnajme si to s dnešným udeľovaním občianstva cudzincom – pp.). Pre vznešeného či bohatého Rimana bolo vecou cti, keď oslobodil svojich otrokov, prinajmenšom vtedy, keď plnili jeho vôľu. Augustus toto prepúšťanie otrokov reguloval. Počet otrokov, ktorých mohol ich pán prepustiť, bol regulovaný podľa počtu vlastnených otrokov, ale nikdy nemohol presiahnuť sto. Oslobodení otroci sa nachádzali v sociálne nižšom postavení, ale ich potomkovia dosiahli plné občianstvo a ich vnuci sa mohli stať i senátormi (aj dnes sa cudzinci a ich potomkovia môžu dostať do politiky, napr. v roku 2016 sa londýnskym starostom stal potomok pakistanských prisťahovalcov Sadiq Khan – pp.). Za vlády Nera sa v senáte odohrala veľmi podnetná diskusia. Zaznelo na nej, že oslobodených otrokov je priveľa, že zaplnili tribúny a nižšie pozície v štáte a že väčšina jazdcov a mnohí senátori sú potomkami oslobodených ľudí. Keby týchto ľudí vyhnali, slobodných občanov by bolo málo.

V prvých storočiach ríše tvorili oslobodení otroci veľmi dôležitú časť obyvateľstva. Pálčivou otázkou je, odkiaľ pochádzali. Okrajovou otázkou je, ktorí otroci boli oslobodení? Prirodzene, že tí, ktorí osobne slúžili svojim pánom a mali na starosti ich záležitosti. Otroci na farmách nemali väčšiu hodnotu než ťažné zvieratá a šanca na ich oslobodenie bola malá. Na službu pánom a správu ich záležitostí sa nehodili obyčajní barbari; vyžadovalo si to určitú úroveň civilizovanosti, akú vykazovali napríklad schopní orientálci.

Analýza nápisov pojednávajúcich o národnosti otrokov nám dokazuje, že je to tak. Tie nápisy potvrdzujú staré úslovie, že Sýrčania sú národ rodených otrokov. Po Sýrčanoch boli najpočetnejšou skupinou ľudí pogréčtení obyvatelia Malej Ázie a Židia. Viac ako polovica robotníkov italských hrnčiarov má grécke alebo orientálne mená (12) a mená umelcov z iných remesiel navodzujú rovnaký dojem. Ďalšími početnými skupinami boli Egypťania a Etiópčania, ale v ich prípade boli vonkajšie rozdiely také veľké, že sa nikdy nestali takými nebezpečnými ako ostatné spomínané rasy. V Európe nebolo nikomu súdené stať sa otrokom, hoci niektorí, no nie všetci otroci, pochádzali z európskych krajín. Barbari z Európy smerovali skôr do armády. Napríklad, ako otroci sa spomínajú len dvaja Panónčania, no muži tejto rasy zaplnili armádu. (13) Dovoz otrokov a ich oslobodenie priniesli najmä ďalších orientálcov, čo je do značnej miery spôsobené orientalizmom ako nápadnou črtou ríše v neskoršom období.

Je tu ďalší zdroj zmeny obyvateľstva, ktorý nemal taký okamžitý účinok ako oslobodenie otrokov, ale ktorý musel mať napokon značný význam – premiestnenie celých kmeňov spoza severných hraníc do ríše. Augustov generál Agrippa už premiestnil germánsky kmeň Ubiiov z pravého na ľavý breh Rýnu. O niekoľko rokov neskôr sa 40 000 Sugambrov a Švábov usadilo v Galii a 50 000 Dákov bolo privedených z oblastí severne od Dunaja do Trácie (dnes tiež niektorí politici túžia premiestniť celé národy do Európy – pp.). Za vlády Nera bolo spoza hraníc privedených do tých istých oblastí obrovské množstvo ľudí i s náčelníkmi, manželkami a deťmi – údajne až 100 000. Keď si Markus Aurélius podrobil Markomanov a Kvádov, usadil ich v obrovskom počte v ríši – v Dácii, Panónii, Mýsii, rímskej Germánii a aj v Itálii. Títo usadlíci nezískali občianstvo; stali sa z nich čosi ako nevoľníci a v neskoršom období významne prispeli do armády.

Profesor Seeck tvrdí, že táto invázia Germánov spôsobila významnú zmenu. (14) Podľa neho sa západná časť ríše germanizovala a pôrodnosť sa začala zvyšovať. Vo vojnách v treťom storočí sa neobjavuje žiadna zmienka o nedostatku regrútov ako kedysi. Naráža tým na opis Galov od Ammiana Marcelina v štvrtom storočí, čím chcel povedať, že sa germanizovali; boli schopní v boji, mali modré oči, svetlé vlasy a pleť a boli vysokého vzrastu. Ale naše predstavy o Keltoch si protirečia so svedectvami zo staroveku. (15) Kým vláda chcela verbovať armádu z radov civilizovaného obyvateľstva, regrútov bolo málo; je pochopiteľné, že nábor v čase veľkých vojen Marka Aurélia bol náročný, keďže v ríši vyčíňal mor. Len čo cisári rozhodli o verbovaní armády z radov obyvateľov provincií (Panónčanov, Ilýrčanov, Afričanov atď.), problém nedostatku regrútov sa pominul. V najstarších časoch nachádzame veľmi malú minimálnu výšku regrútov, 1,48 m; v roku 367 nášho letopočtu je to naopak až 1,63 m, čo má demonštrovať zmenu v prísune regrútov. Ale prvá uvádzaná výška sa týka dobrovoľných regrútov, ktorých vtedy nebolo nazvyš, kým tá druhá sa týka regrútov, ktorých museli vlastníci pozemkov poskytnúť z radov svojich nevoľníkov. Obavy, že poskytnú tých najhorších mužov, v nich vyvolávali rovnakú úzkosť, akú cítila vláda, ktorá zasa dúfala, že dostane tých najlepších. Nemáme dôkazy o rýchlej výmene krvi, no význam Germánov presídlených do ríše nemožno podceniť. Tvorili veľký prírastok ku barbarskej časti obyvateľstva a vydláždili cestu germánskej okupácii na konci ríše (je ľahké domyslieť si, čomu dláždi cestu súčasná masová imigrácia do Európy – pp.).

Z toho, čo sme si doteraz vysvetlili, by sme mohli mať dojem, že došlo ku obrátenej selekcii, a skutočne k niečomu takému došlo. Národy, ktoré vytvorili starovekú kultúru a Rímsku ríšu, sa preriedili a medzery v populácii zaplnili ľudia z provincií. Tento proces viedol k úmernému rozkladu kultúry, keďže menej civilizovaní obyvatelia provincií vytlačili starých občanov a zmenšili súdržnosť ríše, závislej od ľudí, ktorí ju vytvorili (a k čomu inému povedie súčasný multikulturalizmus? – pp.). Ale tomuto problému sa tu nemusíme venovať. Ten proces sa nás priamo týka, vzhľadom k tomu, že staré rasy boli vytlačené rasami menšej hodnoty. Táto skutočnosť môže byť dôležitá, ale z pohľadu ich neskoršej histórie je riskantné tvrdiť, že semiti a Germáni boli menej schopnými rasami, lebo z týchto dvoch národov pochádzali hlavné prúdy, ktoré zmenili zloženie populácie.

Zásadným problémom je niečo iné a je obsiahnutý v samotnej ríši v omnoho väčšej miere než sa nám môže v tejto chvíli zdať. Rímska ríša bola zmesou rôznych národov, rás a jazykov. Tento fakt sa akosi zahmlieva, lebo na Západe boli staré jazyky vytlačené latinčinou a zanikli bez stopy (okrem baskického). Ale to je okrajová záležitosť. Rasy samotné vytrvali a začali sa miešať s ostatnými národmi, hoci zmenili svoje jazyky. Najdôležitejšie je vytvoriť si konkrétnu predstavu o tom, aké mnohotvárne, hlboké a veľké rozdiely to boli. (16)

Na začiatku ríše sa zdalo, že obyvateľstvo Itálie je skôr homogénne rímske. Porímštilo sa v posledných storočiach republiky, no staré rasy nevymreli, ale pridali sa ku populácii. Oskovsko-umbrovské kmene boli veľmi podobné Rimanom a hovorili nárečiami rovnakého jazyka, ale kedysi bolo v Itálii mnoho iných národov rôznych rás, na severe to boli Kelti, na severovýchode a juhovýchode ilýrske kmene, na juhu Gréci, okrem mnohých domácich kmeňov, Enotrianov, Sikanov, Sikulov atď., o rase ktorých nevieme nič. Etruskovia hrali dôležitú úlohu, ale stále sú nevyriešenou záhadou. Umenie nám ukazuje, že mali veľmi zreteľný a neobvyklý fyzický ráz. Dokážeme čítať ich jazyk, ale nerozumieme mu, všetky pokusy spojiť ho s akýmkoľvek iným jazykom zlyhali; jazyk zanikol na začiatku ríše. Na severozápade Itálie a juhovýchode Galie nachádzame veľký národ Ligúrčanov, ktorí si až do čias ríše zachovali v niektorých oblastiach svoju slobodu a veľmi primitívny životný štýl. Ligúrsky jazyk zmizol, súvislosť medzi týmto národom a inými rasami, ak nejaká existuje, nám nie je známa. (17) Najpravdepodobnejšie je, že Ligúrčania boli pôvodnými obyvateľmi týchto oblastí a boli nahradení Keltmi, ktorí asi v roku 400 pred Kristom vtrhli do Pádskej nížiny. Niektorí študenti sa pokúšajú dokázať, že charakter ľudí a jazyk kedysi ligúrskych oblastí si zachovali určité charakteristické rysy, ktoré sú vraj poslednými stopami tejto vymretej rasy.

Galia, čiže Francúzsko a Pádska nížina, dostali svoj názov podľa vládnucej rasy, Galov, nazývaných tiež Kelti. V staroveku bola keltčina bežným jazykom obyvateľov a hovorili ním aj vznešené rodiny. Irenaeus musel v Lyone, asi okolo roku 200 nášho letopočtu, kázať v keltčine; keltčina sa mohla používať aj na spisovanie závetov. Jazyk prežil minimálne do piateho storočia. Galovia sa museli s námahou naučiť latinsky.

Aj vo Francúzsku boli Kelti dobyvačnými imigrantmi, ktorí sa usadili najmä na sever od centrálnej horskej oblasti. V juhovýchodných oblastiach žili Ligúrčania, na juhozápade Iberi. To je ďalší neárijský národ, ktorého záhada ešte nebola vyriešená, ale zdá sa, že Iberi boli pôvodnými obyvateľmi týchto oblastí Francúzska a Španielska. Malé skupinky Keltov prenikli do Španielska, zmiešali sa s Ibermi a vytvorili keltiberské kmene. Na severozápade Španielska stále prežíva baskický jazyk, jediný pozostatok predárijských jazykov Európy. Svojou gramatickou štruktúrou a slovnou zásobou sa úplne odlišoval od ostatných jazykov. Zvádza nás to k tomu, aby sme tento jazyk spojili s iberským jazykom, ale iberské nápisy, hoci ich nevieme preložiť, zrejme nepodporujú túto domnienku. Preto niektorí študenti prisudzujú baskický jazyk Ligúrčanom, ktorí možno tiež obývali oblasti Španielska, kým iní sa pokúšajú spojiť baskičtinu s berberčinou, no pokiaľ ide o jazyk, Ligúrčania sú neznámou veličinou a ich spojitosť s Berbermi nezaručujú žiadne evidentné fakty.

Na Britských ostrovoch boli Kelti imigrantmi. Preto môžeme očakávať, že tam nájdeme značné množstvo pozostatkov starších, pôvodných obyvateľov. Takými boli napr. Piktovia v Škótsku, ktorých si Rimania nikdy nepodrobili. Medzi dvoma národmi, ktoré stále hovoria keltskými jazykmi, je veľký rozdiel. Sú to Íri, často so svetlou pleťou, a zvyčajne malí a tmaví Welšania. Existuje domnienka, že Welšania sú Keltmi len svojím jazykom, nie svojou rasou. Túto teóriu podporujú anglickí odborníci, ktorí sa pokúšajú nájsť ďalšie súvislosti, napr. s Ibermi a pôvodnými rasami severnej Afriky, ale bez žiadnych veľmi presvedčivých dôkazov. (18) Teória si, samozrejme, odporuje s bežnou predstavou, že Kelti boli tmaví ľudia malého vzrastu, ale to je len úsudok súčasných Francúzov, považovaných za skutočných potomkov starovekých Keltov. Protirečí si so všetkými svedectvami zo starovekej literatúry a umenia. Ak chceme poznať fyzický vzhľad starovekých Keltov, musíme sa držať týchto náznakov a tie nám jednoznačne ukazujú, že keltský vzhľad sa oveľa viac podobal teutónskemu – modré oči, svetlá pleť a vlasy, vysoký vzrast a divoká myseľ. Ak necháme prehovoriť fakty, musíme priznať, že keltský vzhľad vo Francúzsku sa celkovo spojil s pôvodnými obyvateľmi, čo je len prirodzené. Je to zvyčajný osud útočiacich, dobyvačných národov, a to aj vtedy, keď dokáže nanútiť svoj jazyk podrobeným národom.

Keltské kmene prenikli aj do Panónie a na Balkánsky polostrov, ale bolo ich primálo na to, aby nadobudli veľký význam. Zdá sa, že obyvateľmi Panónie boli hlavne Ilýrčania. V Dácii a na východe Balkánu žili Geti alebo Dákovia, patriaci ku árijskej rase, hoci nikdy nemali žiaden značný historický význam. Naše informácie o nich sú obmedzené viac než zvyčajne a neumožňujú nám žiadne predpoklady ohľadom starších obyvateľov, ktorí mohli v týchto krajinách žiť.

Zostávajúcu provinciu západnej časti ríše, Afriku, poznáme lepšie. Púnsky jazyk v dobe cisárstva prežil. Väčšina poslucháčov sv. Augustína púnčine rozumela: hovorili ňou roľníci. Cirkev mala s ich jazykom problémy; nikto sa len tak ľahko nestal biskupom, pokiaľ neovládal púnčinu. Vo vnútrozemí žili berberské kmene, ktoré si stále zachovávajú svoj zvláštny jazyk a rasový typ.

Na východe je situácia jednoduchá a jasná, až na Malú Áziu. V Egypte a semitskom oriente nebola grécka kultúra a jazyk nikdy ničím viac než slabým leskom, ktorý sa čoskoro pominul. Etnológia Malej Ázie bola extrémne zmiešaná. Žiadna krajina nebola vystavená votrelcom do takej miery ako táto. (19) Ríšu Chetitov rozdrvili v dvanástom storočí pred Kristom útočiace árijské kmene, Frýgovia, ale rasa prežila. Predpokladá sa, že sa spojila s Arménmi a možno čiastočne aj so Židmi. Lýdi, Károvia, a Lýkovia zanechali po sebe nejaké nápisy. Niekto sa pokúsil spojiť jazyk posledného menovaného kmeňa s árijským jazykom, ale len s pochybným úspechom. Lýdsky jazyk sa zdá byť odlišný od ostatných. (20) Neskôr do krajiny vtrhli árijské kmene, Trákovia na začiatku prvého tisícročia pred Kristom a Kelti v polovici tretieho storočia pred Kristom. Vnútrozemie krajiny sa podľa nich nazývalo Galatia. Šíril sa tam grécky vplyv, ale napriek tomu starý jazyk prežil v zachovalejšej podobe, než sa bežne predpokladá, čo je tiež dôkazom výmeny starých rás. Mýsiania, ktorí boli zrejme zmesou Trákov a Lýdov, začiatkom piateho storočia nášho letopočtu stále hovorili vlastným jazykom. Hovorili ním aj slávne isaurské zlodejské kmene koncom šiesteho storočia. To isté platilo aj v Lykaonii; frýgsky jazyk prežil prinajmenšom do piateho storočia. (21) Zvonka vyzerajú ako Gréci, ale pod povrchom prežili veľké rasové rozdiely, ktoré našli vyjadrenie v kresťanských sektách Malej Ázie; ich baštou bolo domáce obyvateľstvo krajiny.

Naše informácie sú nedostatočné a výskum je náročný, ale všeobecné hlavné rysy načrtnuté vyššie nám budú stačiť na to, aby sme si utvorili konkrétnu predstavu nielen o počte rás, národov a jazykov nachádzajúcich sa v Rímskej ríši, ale aj o tom, ako radikálne sa od seba väčšina z nich líšila. (22) Súčasná Európa má sklony vzbudzovať mylný dojem. Až na pár bezvýznamných národov ostatných rás (Fíni, Maďari, Turci a zopár ďalších) sa zdá, že predstavuje obraz árijského obyvateľstva, rozdeleného na rôzne národy, pochádzajúcich z rovnakého zdroja. To sa dá povedať len o jazykoch. Podobné jazyky zahrňujú rôzne veľké rasové rozdiely, hoci zmiešaním starovekých rás vznikli nové. Veľmi živá diskusia o pôvode a rozdelení árijského jazyka znemožnila pochopenie staršieho rasového stavu Európy. Hlavnou myšlienkou je (prinajmenšom podvedome), že v staroveku existovala pôvodná jednota, ktorá sa začala odlišovať a rozdeľovať. V prípade pôvodných obyvateľov Európy si namiesto jednoty musíme predstaviť rozmanitosť rôznych rás a jazykov; a jazyky boli vytlačené jazykom útočiacich árijských kmeňov a zanikli, no rasy sa zdanlivo spojili so svojimi dobyvateľmi. Víťazné šírenie árijských jazykov skoncovalo s rôznorodými skoršími jazykmi – napr. etruským, ligúrskym, iberským atď. – a zaviedlo árijské jazyky, ktoré si boli navzájom podobné. Tento proces sa v časoch ríše výrazne rozšíril; juhozápadná Európa, ktorá až dovtedy hovorila neárijskými jazykmi, sa asimilovala (pre porovnanie, v niektorých nielen európskych veľkomestách je už toľko cudzincov, že väčšina obyvateľov hovorí iným než úradným jazykom – pp.). Ale záhadný baskický jazyk stále prežíva ako pripomienka toho, čo bolo kedysi.

Práve v tomto svetle treba nazerať na rasový problém Rímskej ríše. Kým národy západnej Európy žili vo svojich primitívnych a nezávislých podmienkach, stav bol skôr stabilný. Gréckych kolonistov bolo málo a národy, na brehoch ktorých si postavili mestá, boli ku nim často otvorene nepriateľské. V Itálii vytláčali latinské a oskovsko-umbrovské kmene pôvodných obyvateľov čoraz viac a viac. Medzi Gréckom a orientom existovala len malá spojitosť. Útočiace keltské kmene priniesli nepokoj, no tieto kmene sa v niektorých oblastiach usídlili. V juhozápadnom Francúzsku a vo väčšine Španielska zostali staré rasy nedotknuté. Invázia však musela mať za následok určitú mieru miešania rás, čo dosvedčuje názov Keltiberi. Ale kultúra nebola príliš rozvinutá, vzájomný kontakt bol zriedkavý, votrelci nedokázali pohltiť staré rasy, preto sa skonsolidovali v trochu užších hraniciach. Kmene boli od seba nezávislé a navzájom nepriateľské. To zabránilo rozsiahlejšiemu miešaniu rás, pokiaľ vôbec existovali podmienky na takéto miešanie.

Také boli teda podmienky, ktoré zaviedla Rímska ríša. Mier rímskeho cisára, nastolený rímskou vládou, odstránil staré hranice. Rôzne kmene sa museli podrobiť rovnakej administratíve a všetkým sa otvorila tá istá kultúra. Vynikajúce rímske cesty priali vzájomným kontaktom, ktoré sa vďaka kultúre, obchodu a potrebám ríše rozšírili. Začalo sa miešanie rôznych rás a národov ríše, ktoré sa zintenzívnilo zo všetkých dôvodov, kvôli ktorým sa obyvatelia civilizovaného štátu sťahujú z jedného jeho kraja do iného (pre porovnanie, odstránenie hraníc nápadne pripomína Schengenský priestor, podrobenie sa rovnakej administratíve sa podobá preberaniu a dodržiavaniu legislatívy EÚ a zintenzívnenie vzájomných kontaktov pripomína globalizáciu – pp.). Niektoré z týchto dôvodov sme prebrali na predchádzajúcich stranách. Ľudia, ktorí za starých čias žili, zomierali a rozmnožovali svoj druh v hraniciach vlastného národa, sa zmiešali vo veľkom kotle, širokom ako samotná ríša, a národy spoza týchto hraníc boli do kotla vrhnuté taktiež (toto zodpovedá dnešnému multikulturalizmu, kedy sú rôzne rasy a národy spoza hraníc Európy importované do súčasného kotla, teda EÚ – pp.). Toto je základný fakt, význam a následky ktorého musíme zvážiť.

Dá sa povedať, že problémom bolo, či by sa menej civilizované národy mali spojiť s civilizovanými – Rimanmi a Grékmi, ktorým náležala kultúra a súdržnosť ríše – alebo či sa civilizované národy majú nechať pohltiť menej civilizovanými (a kto koho pohlcuje dnes, napr. v EÚ? – pp.). Ako sme videli, okolnosti neboli priaznivé. Na civilizáciu mali veľmi závažné následky: úpadok civilizácie a pokles všeobecnej úrovne kultúry v ťažkých časoch a vojnách zlého tretieho storočia zničili oveľa viac než všetky krutosti cisárov. Ale našou úlohou na tomto mieste nie je preskúmanie tohto problému. Miešanie rás nepredstavuje problém len pre civilizáciu, ale je to aj biologický problém, k čomu sa teraz musíme vrátiť. Myslím, že vo svetle nedávneho výskumu v oblasti genetiky sa to dá pochopiť.

Ľudský druh je extrémne premenlivý, v čom ho prekonáva len veľmi málo iných druhov. Každá rasa je produktom historického vývoja, hoci história jej vývoja je vecou dávnej minulosti, ktorá nikdy nebola zaznamenaná. Podmienkou vývoja rasy je, aby skupina ľudí, stovky či milióny, žila dlhšiu dobu v aspoň relatívnej izolácii, mimo dosah cudzích rušivých prvkov. Ak máme predpokladať, že táto skupina pôvodne zahrňovala pestrú zmes vnútorných a vonkajších dispozícií, prirodzené podmienky, pod vplyvom ktorých skupina žije, budú pre niektoré z týchto dispozícií priaznivé a pre iné nepriaznivé. Prirodzené podmienky majú rovnaký účinok ako vedomý zásah chovateľa pokúšajúceho sa vytvoriť určitú rasu nejakého zvieracieho druhu, hoci pomalším tempom a v inom rozsahu. Účinok bude silnejší v pomere k malej veľkosti skupiny a intenzite príbuzenského kríženia. Výsledok tejto selekcie oveľa viac závisí od pôvodne existujúcich dispozícií, ktoré v priebehu vývoja rasy získali prevahu, než od vonkajšieho prostredia. Prečo sú niektoré rasy vynikajúco prispôsobené prirodzeným podmienkam života vo svojej krajine a napriek tomu nevedia dosiahnuť vyšší politický a intelektuálny vývoj a prečo, na druhej strane, dokážu iné rasy vytvoriť kultúru a politickú organizáciu je záhada skrytá v najtemnejšej zo všetkých záhad, ľudskej mysli, premenlivosťou inteligencie a vôle, čo sú tiež vlastnosti, ktoré sa u rôznych rás líšia. Nevieme ich s konečnou platnosťou pochopiť.

Primitívne podmienky sú pre takéto vytváranie rás priaznivé. Populácia je malá a rozdelená na malé skupiny. Tie sa stýkajú len zriedkavo. Kmene sú voči sebe nepriateľské alebo sú si aspoň cudzie a každý z nich žije v konkrétnej oblasti. Veľmi významným faktom pre vývoj spoločnosti a rasy je nárok vlastniť oblasť, v ktorej kmene žijú; zdá sa, že to má pôvod v povahe človeka a tiež niektorých zvieracích druhov. Cudzincov, ktorí preniknú do oblasti kmeňa, buď vyhostia alebo zabijú. Kmeň si zachováva svoju čistotu od cudzích prvkov až dovtedy, kým rozvoj kultúry so sebou neprinesie otroctvo, uplatňované v prvom rade voči ženám. V primitívnych podmienkach nemá táto okolnosť miešania rás ani veľký rozsah, ani veľký význam. Susediace kmene sú si často podobné.

V primitívnych podmienkach musíme následne očakávať veľký počet charakteristicky odlišných rás, hoci rôzna schopnosť sebazáchovy rôznych rás v boji o život a v konfliktoch s ostatnými rasami je príčinou toho, že určitá rasa sa šíri na veľkom území, kým migrácie spôsobené preľudnením a vrodenou túžbou cestovať privádzajú do krajiny cudziu rasu. Ak zohľadníme tieto dve okolnosti, dozvieme sa, v akom stave sa nachádzala Európa a Afrika pred rímskym podrobením. V Afrike nachádzame Berberov a imigrantov v podobe Púnov, v západnej Európe Iberov, Ligúrčanov, keltských imigrantov a množstvo iných rás, o ktorých nemáme dostatočné vedomosti. Etnológia Itálie sa zdá byť rozmanitejšia; naše informácie sú v tomto prípade bohatšie. Okrem starých obyvateľov a prisťahovaleckých Árijcov tam žili záhadní Etruskovia, ktorých nemožno spojiť so žiadnym národom. Balkánsky polostrov a krajiny južne od Dunaja obývali Árijci a možno i zvyšky staršej populácie. Malá Ázia bola od raného staroveku taviacim kotlom mnohých rôznych rás. Sýriu obývali semitské kmene, ktoré sa kvôli asýrskej politike presídlili a zmiešali. V Egypte sa zachovala stará odolná rasa, ale miešanie s cudzími pánmi krajiny a imigrantmi tiež spôsobili zmiešanie rás, čo mohol byť dôležitý faktor v problémoch a úpadku na konci staroveku (inými slovami, aj starovekí Egypťania doplatili na rasové miešanie – pp.).

Keď sa pod ochranou rímskeho mieru a rímskej správy všetky tieto rasy – tie spomenuté sú len tými najdôležitejšími známymi rasami – navzájom premiešali, výsledkom bolo neobmedzené kríženie. Kríženie prináša riziká, aké si kozmopolitizmus nepripúšťal, ale ktoré sa vďaka modernej vede potvrdili ako skutočné. Rasa je skupina ľudí s určitými dedičnými dispozíciami, ktoré sa prostredníctvom vyššie opísanej prirodzenej selekcie stali do určitej miery pevnými a nemennými. Existujú rasy väčšej a menšej hodnoty. Kríženie medzi dvomi rasami, ktoré sa od seba odlišujú viac než len do určitej miery, má za následok degeneráciu rasy, prinajmenšom z pohľadu tej lepšej z nich. Odpor voči zmiešaným manželstvám, napr. medzi Európanmi a černochmi, je z genetického uhla pohľadu oprávnený. Nebezpečenstvo je ešte zákernejšie, ak sa rasy na jednej strane líšia až tak, že kríženie zahrňuje riziko degenerácie rasy, ale na druhej strane sa vo vonkajších znakoch neodlišujú dosť na to, aby zmiešané manželstvá vzbudzovali odpor. Tento odpor je však veľmi chabou obranou proti miešaniu rás a jeho sila závisí od ducha doby (pre dnešného ducha doby je charakteristická práve propagácia rasového miešania – pp.).

Kríženie rás, kvôli ktorému je lepšia rasa nahradená horšou, nie je jediným rizikom a ani tým najväčším. Rasa, ktorá je aspoň do určitej miery čistá, je fyzicky a duševne pevnou rasou, ktorá práve vďaka pevnosti a nemennosti svojich dispozícií dokáže vytvoriť niečo, na čo má vďaka svojím dispozíciám sklony. Ak sú to také dispozície, že rasa vďaka nim dosiahne vyššiu kultúru alebo dokáže organizovať štát, ako tomu bolo v prípade Grékov a Rimanov, výsledkom bude určitá podoba kultúry a štátu, utváraná podľa pevných zákonov a životných zvykov. Výsledkom kríženia bude pestrá zmes rôznych dedičných dispozícií miešaných rás. Obyčajná náhoda privádza rôzne dispozície rôznych rás dokopy takmer nekonečne rôznorodými spôsobmi. Ale to nestačí. Dispozície, ktoré boli pôvodne skryté a zostali nerozvinuté v jednej či druhej krížiacej sa rase, vyplávajú na povrch a produkt kríženia urobia ešte pestrejším a nevyspytateľnejším. Jednota a harmónia rasy a jednotlivca sa zničí, osobnosť stratí svoju rovnováhu. Jedinci zrodení z tohto kríženia sa nestanú pevnými a nemennými. Fyzicky im chýba jednoznačný smer a nerozhodne kolíšu medzi protirečiacimi si a nesúvisiacimi dedičnými dispozíciami. Často môžu disponovať veľkou inteligenciou, ale môže im chýbať morálna sila. Táto situácia je spôsobená biologickými faktormi, ale môže sa zhoršiť, ak sa – ako v prípade Rímskej ríše –pevná podoba duševného života zároveň zrúti a pretransformuje.

Krížené rasy majú zlú reputáciu. Keď niekto spomína Levantínčanov, Euraziatov, mesticov atď., každý cíti, aké silné sú predsudky voči nim. Ľudia sú zvyknutí hovoriť, že táto zlá reputácia a morálna slabosť krížencov sú spôsobené nepriaznivým podmienkami, v akých sa rodia a vyrastajú, zvyčajne ako nemanželské a zanedbávané deti, ktorých sa zriekli príbuzní otca i matky. Lenže to nie je celé vysvetlenie, ale len povrchné; základný problém spočíva v deštrukčnom účinku kríženia na osobnosť. Rímska ríša sa čoraz viac zapĺňala rasovými krížencami. Kríženie bolo najsilnejšie vo vládnucej krajine, Itálii, kam prúdili ľudia zo všetkých hraníc ríše a bolo silnejšie vo vyšších civilizovaných triedach než v nižších, ktoré sa nesťahovali tak často. (23) No armáda, obchod a všeobecné styky zaniesli kríženie do každého kúta ríše (a takisto aj dnes sa multikulturalizmus a s ním súvisiace rasové miešanie propaguje vo všetkých bielych, ale len bielych krajinách – pp.). Rýchlosti tohto procesu sa nemožno čudovať. Na rozdiel od pomalého vývoja rasy sa následky kríženia prejavujú už v prvej generácii, no zvyšujú sa, samozrejme, pri krížení sa krížencov. Či národ poznačí bude závisieť výlučne na rozsahu procesu a ukázali sme si, že v Rímskej ríši ku kríženiu dochádzalo v najväčšej miere.

Kríženie v tomto rozsahu má za následok zmiešanie lepších a horších rás do pestrej a neurčitej masy bez pevných duševných či morálnych charakteristík. Toto je dostatočné vysvetlenie úpadku a pádu starovekej kultúry a Rímskej ríše. Ale ak kríženie a miešanie rás aj vedie bezprostredne ku chaosu, nie je to konečný výsledok. Z chaosu môžu vzísť nové rasy, schopné obnoviť to, čo bolo zničené. Podmienky takéhoto vývoja sú nám známe. Je ním zastavenie kríženia a izolácia národa, aby rasová zmes dostala šancu a mala čas usadiť a očistiť sa. Takýmto spôsobom vznikajú podmienky pre vývoj novej rasy z pestrej zmeny, povaha ktorej závisí od okolností.

Vyššie spomenuté podmienky sa naskytli na začiatku staroveku. Národy starovekej kultúry, Gréci a Rimania, vtrhli do svojich krajín z vonka a usadili sa medzi národmi cudzích rás. Historickí Gréci a Rimania sú produktom zmiešania rás. Naše vedomosti o Rimanoch sú veľmi skromné. Ak najstaršia populácia Ríma bola zmesou Latincov a Sabinov, príliš na tom nezáleží, lebo tieto kmene si už boli dosť podobné. Ale je isté, že Etruskovia vládli Rímu nejaký čas ku konci obdobia kráľov a ich kultúra mala na mesto hlboký vplyv. Žili bok po boku na druhom brehu rieky Tiber a môžeme sa s istotou domnievať, že Rimania mali značnú prímes etruskej krvi.

Grécko poznáme lepšie ako Itáliu a jeho história nám umožňuje sledovať tento proces podrobnejšie. Nedávne objavy nám odhalili nádherne vyspelú kultúru zo začiatku a polovice druhého tisícročia pred Kristom, známu ako minojská a mykénska kultúra. Je isté, že ľudia, ktorí vytvorili túto kultúru, neboli Árijci; mohli sa podobať niektorým národom Malej Ázie, hoci iní odborníci sú toho názoru, že ich príbuzných nájdeme v severnom Egypte. Útočiace árijské kmene, Gréci, sa usadili medzi pôvodnými obyvateľmi Grécka v tom istom druhom tisícročí a napokon zničili starú kultúru. Stáročia medzi úpadkom mykénskej kultúry a začiatkom historického veku sú prázdne. Vieme len toľko, že kultúra bola úplne degradovaná. Malé oblasti Grécka boli od seba izolované. To nám dokazuje geometrický štýl maľovania na vázy, patriaci do deviateho a ôsmeho storočia pred Kristom. Mykénsky štýl maľovania na vázy je rovnaký všade, kde nachádzame vázy, na území a aj mimo územia Grécka. Geometrický štýl, naopak, má veľmi charakteristické rozdiely: dá sa dosť ľahko povedať, na ktorom ostrove či v ktorej provincii bola váza, či dokonca črep, vyrobený. Staroveké mestá boli malé, oblasť bola dosť obmedzená a obyvateľov nebolo príliš veľa. Každé z týchto miest bolo úplne nezávislé a zvrchované, čím predstavovalo štát s vlastnými právami. Najkrutejším nepriateľom bol zvyčajne sused. Ľudia žili – a brali sa – v takomto úzkom rámci. V dôsledku toho sa z príbuzenského kríženia stalo pravidlo a nízka početnosť populácie ho silno zdôrazňovala. V Aténach ho o niečo neskôr vynucovalo právo; nikto sa nemohol stať občanom, ak obidvaja jeho rodičia neboli občanmi mesta. Táto izolácia a príbuzenské kríženie vytvorili rasu, ktorej náleží staroveká kultúra a základy našej vlastnej kultúry. Itália, ktorá napokon dobyla svet a zorganizovala ríšu, si do značnej miery prešla rovnakým procesom.

Proces sa zopakoval, ale vo väčšej miere, po úpadku starovekej kultúry a páde Rímskej ríše a usadení cudzích dobyvateľov v jej provinciách. Písomníctvo a vzdelanie, pokiaľ vôbec prežili, sa obmedzili len na malý počet ľudí. Úpadok materiálnej civilizácie zmenil a obmedzil život aj tým najchudobnejším triedam. Aby sme to pochopili, môžeme porovnať obdobie napr. Hadriána a Merovejcov. Staré rímske cesty, ktorými národy ríše prenikli do všetkých jej častí, prestali byť používané, rozpadli sa, boli ušliapané a kameň bol z nich vyťažený alebo na nich vyrástli rastliny a lesy. Spoločnosť sa rozdelila na malé, nezávislé a sebestačné spoločenstvá – feudálny systém – obyvatelia sa rýchlo zžili s pôdou. Tým sa tu znovu objavili primitívne podmienky, za ktorých sa ženili všetci muži. V tejto izolácii malých skupín sa zo zmiešaného ľudského chaosu ríše počas stredoveku vyvinuli nové rasy a národy. Sú to národy súčasnej Európy a výsledok ich rasových inštinktov vidíme na národných štátoch súčasnej Európy, ktorej hranice tvoria do určitej miery účinnú hrádzu proti takému rozkladnému rasovému miešaniu, aké bolo najaktívnejšou príčinou úpadku starovekej kultúry a pádu Rímskej ríše. Pomstou histórie bolo, že následky víťazstva sa stali osudnými pre víťazov, ktorí splynuli v širokých masách podrobených rás a stratili sa v nich.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Martin P. Nilsson: THE RACE PROBLEM OF THE ROMAN EMPIRE
Autor: Martin P. Nilsson

Poznámky

1 O. SEECK, Geschichte des Unterqanges der antiken Welt, I, kapitola „Die Ausrottung der Besten“.
2 K. J. BELOCH, Die Bevolkerung dergriechisch-romischen Welt.
3 K.J. BELOCH, Griechische Geschichte, I: 12, s. 66.
4 MARTIN P. Nilsson, Den romerska kejsartiden, 11, k. 4.
5 J. ILBERG, Zur gyndkologischen Ethik der Griechen, Archiv fur Religions-wissenschaft XI11 (1910) 1 sqq.
6 L. FRIEDLANDER, Darstellungen aus der Sittengeschichte Roms, la, s. 419 sqq.
7 Lex Julia de maritandis ordinibus a Lex Papia Poppaea.
8 Pre odkazy viď napr. článok Alimenta v Pauly-Wissowa, Realencyklopäddie der klassischen Altertumswissenschaft.
9 M. GELZEH, Die Nobilitdt der Kaiserreit, Hermes L (1915) 395 sqq.
10 A. V. DOMASZEWSKI, Die Rangordnung des romischen Heeres, Bonner Jahrbiicher 117 (1918). – H. DESSAU, Die Herkunft der Offiriere und Beamten desrdmischen Kaiserreiches, Hermes XLV (1910) 1 sqq.
11 V. PARVAN, Die Nationalitdt der Kaufleute im romischen Kaiserreich, Dissertation, Breslau, 1909.
12 H. GUMMERUS, Romerska krukmakarstämplar, Eranos XVI (1916) 176.
13 M. BANG, Die Herkunft der riimischen Sklaven, Rheinisches Museum XXV (1910) 225 sqq.; Nachtrag, ibid. XXVII (1912) 189 sqq.
14 SEECK, loc. cit. s. 385 sqq.
15 Viď s. 380.
16 Starým štandardným dielom je H. D’ARBOIS DE JUBAINVILLE, Les premiers habiants de l’Europe (1889). Pre novší prehľad viď. H. HIRTH, Die Indogermanen I s. 34 sqq.
17 Niektorí autori po vzore D’Arboisa De Jubainville zastávajú názor, že Ligúrčania boli árijským národom, no citované dôkazy sú nesmierne slabé.
18 Viď napr. J. BEDDOE, The Races of Britain.
19 Viď môj článok Den stora folkvandringen i det andra drtusendet f. Kr. in Ymer 1912, pp. 455 sqq. Pre jazyky Malej Ázie viď P. KRETSCHMEH, Einleitung in die Geschichte der griechischen Sprache, pp. 289 sqq.
20 SARDIS, publikácie Americkej spoločnosti pre vykopávky na Sardise, zv. VI, Lydian Inscriptions, autor Enno LITTMANN.
21 K. HOLL, Das Fortleben der Volkssprachen in Kleinasien in nachchrist icher Zeit, Hermes XLII (1908) 240 sqq.
22 Antropologická škola profesora Sergiho, Ripleyho a ďalších sa snažila dokázať, že v Európe už od najstarších čias existovali tri rasy: svetlá, dolichocefalická severská rasa, tmavovlasá, sivooká a brachycefálna alpínska rasa, tmavovlasá, dolichocefalická stredomorská rasa, a že napriek všetkým inváziám a kríženiu sú tieto rasy stále zachované vo svojich domovských oblastiach. Nemôžem tu preberať túto teóriu, to by som musel otvoriť diskusiu aj o otázke, čo sa rozumie pod pojmom „rasa“. (Pre moje názory na túto tému viď môj vyššie spomínaný článok v Ymer 1912, s. 465 sqq). Existujú rasy s rôznymi stupňami rasových rozdielov. Chcem poukázať len na to, že hore uvedená teória si nemusí odporovať s názorom, ktorý je tu predkladaný. Znaky, podľa ktorých sa tieto tri rasy dajú rozoznať, sú čisto fyzické. Tu je to v prvom rade otázka duševných rozdielov. Je možné, že fyzické vlastnosti celkovo pretrvali, no duševné vlastnosti sa zmenili pri procese vzniku nových rás, ktoré sa vyvinuli zo zmesi európskych rás.
23 Viď vyššie uvedené dátum (s. 384 sqq) pre provinčný pôvod cisárov a senátorov.

O ::prop

11 komentárov

  1. Vanio Pribina

    Co s tym? Preco sa Cine napriek ovladnutiu ich krajiny Mongolmi a Mandzusmi podarilo udrzat cinsku kukturu a jazyk, ale Rimu nie?

  2. Vanio Pribina

    Bolo spravne ze sa Rimska risa rozdelila na 2 casti? A franska risa dokonca na 3?

  3. Vanio Pribina

    Fransk risa udajne bola pokracovanim Zapadorimskej rise

  4. Vanio Pribina

    https://www.youtube.com/watch?v=OOVYxh7dchY
    Moznoze Rimania nemali taku peknu piesen ako Ukrajinci? Narodny znak Ukrajiny ako aj farby zastavy prijali za svoje aj Venezuela a scasti aj Kolumbia. Hovori sa ze od pociatkov osidlovania Europanmi vela ludi je v tychto 2 statoch ukrajinskeho povodu. V Brazilii to neni len fama ale aj skutocnost. Existuje tam oblast Braziliera Ucraina. z hlavnym mestom Prudentopolis, kde s 50 000 obyvatelov 75% sa hlasi za Ukrajincov a hovori aj ukrajinsky. Nuz tym pretromfli Rimanov- cize Talianov!!! Moznoze buducnost Europanov je v Ukrajincoch davna minulost v Rimanoch a blizska minulost v Nemcoch.

  5. Vanio Pribina

    https://www.youtube.com/watch?v=LSXd1Me6t1o
    A tu sa predstavuje vojenske umenie kozakov zo Zaporzskej sici
    Moznoze lepsie ako u Rimanov?

  6. Nie, že by článok nebol k veci, ale z pohľadu krasorečenia našich lepšoľudí používa zastaralý, t.j. úprimný jazyk. Nemalo by sa to nazývať pádom Ríše, ale prechodom od riadenej imigrácie k neriadenej, t.j. štátne zriadenie sa adaptovalo na neriadenú imigráciu. To, že štát ako taký len tak mimochodom zanikol, žiadne peniaze, alebo kapitál s prepáčením „nenahnevalo“. Skutočnosť, že potom padla aj mena, keď zanikla identita nositeľa civilizačných vzťahov je len opodstatneným dôsledkom nevyhnutnosti. Rím nepadol v momente, keď Odoaker zrušil Romula posledného, ale v tom momente, keď Sula a Marius začali občiansku vojnu, rozpor medzi nenažratou oligarchiou a tupím plebsom, ktorý metamorfoval do nekonečných výbojov, avšak mal dve obete, nie jednu ako sa domnievali triumfujúci konzuli (s vínimkou P.S.C. Emiliana). Obeťou bola predovšetkým rímska identita a nie identita podrobeného národa, obe však skončili v multikultúrnom mlynčeku na ľudskú populáciu. Padne BBC, padne aj Británia, po čase EÚ aj USA, problémom však bude, že my zostaneme vklinení medzi východných moslimov v Rusku a západných moslimov v Nemecku a turbulencie nebudú len ekonomické, ale aj vojenské. Prečo sa to raz určite stane a západu nepomôže ani technologická prevaha? Dôvod je jednoduchý, moslimovia ekonomizujú na dlhšie obdobie, Ćína aspoň na 10 rokov, my maximálne na 4 roky a potom potopa.

  7. http://www.nemesis.sk/cina-sa-odputava-od-dolarovej-bubliny-ekonomika-usa-zacina-kolabovat/
    – toto je popis situcie na finančných trhoch spred 5 rokov (ak to trochu preženiem, tak je to politologický pohľad zo zorného uhla bolševického socialistu), otázka je čo sa zmenilo? Najviac sa mi v článku páči pojem ako popisuje medálnu zbraň. Žiaľ má pravdu, čo sa týka efektivity, je to účinné si ako raketomet Kaťuša na pechotu.

Pridaj komentár