Domov / Hlavná strana / Multikulturalizmus / Rasa ako biologická realita a sociálny konštrukt

Rasa ako biologická realita a sociálny konštrukt

ethnocentrismBol som prekvapený a potešený, keď som videl článok na istej radikálnej webstránke, kde sa hovorí niečo pozitívne o biologickom prístupe k etnicite, ktorý citoval Franka Saltera a mňa. (Jay Knott: „Objav, predstava, rasa a národ“ uverejnené na „Dissident Voice“)

Zopár komentárov:
Skutočne neviem ako môže niekto Shloma Sanda brať vážne vzhľadom k tomu ako očividne vylučuje dáta o genetike židovskej populácie. Ale Knott má pravdu:

„Sand akceptuje, že jeho práca nemala celosvetovo žiaden efekt na izraelský nacionalizmus alebo židovskú identitu. Prečo je tomu tak? Ak odhalíte sebaklam, neočakávali by ste, že signifikantný počet ľudí od neho upustí a poďakuje vám?“

Dobrý postreh. Židovský etnocentrizmus je legendárny. Ja na jeho popis používam termín „hyper-etnocentrizmus“(tu nájdete nejaké bežné príklady z Izraela). Je mimo racionálnej diskusie a doslova volá po biologickom vysvetlení. Sandove racionálne argumenty, či ich hodnota, nepresvedčia rabínov, ktorí veria, že nežidia sú nižšou formou života.

Etika etnocentrizmu:

Knott akceptuje, že existuje biológia etnocentrizmu, ale považuje ju za nemorálnu. Keď komentuje opozíciu Franka Saltera voči imigrácii do Austrálie tak píše: „Zvážme ako bieli objavili Austráliu, je neetické pokúšať sa zamedziť utečencom z tretieho sveta, aby sa tu usadili“. A na tomto mieste poznamenáva:

„Americký profesor evolučnej histórie Kevin MacDonald je tiež pravičiar. Vo svojej knihe „Evolučné stratégie etnocentrického správania“ argumentuje, že etnická príbuznosť je výnimočne silná a je to i tým, že rasová identita je biologicky výhodná pre gény, ktoré ju zapríčiňujú. Ale názor, že rasová identita je adaptívna neznamená, že je morálne ospravedlniteľná o nič viac, ako akceptácia očividného faktu, že heterosexualita je viac adaptívna ako homosexualita – čo je fakt, ktorý by nemal mať nijaký dôsledok na zmenu názoru na práva homosexuálov.“

Z evolučného uhľa pohľadu je morálny idealizmus veľmi nebezpečnou myšlienkou, pretože môže viesť k altruizmu a evolučnej smrti. Morálny idealizmus, ktorý vedie k vytlačeniu imigráciou je evolučnou slepou uličkou. Evolúcia je hra a ten kto sa rozhodne ju nehrať automaticky stráca.

Skutočnosť je taká, že bieli sú jediná skupina, u ktorej sa rozvinul morálny idealizmus, ktorý je z môjho uhľa pohľadu unikátnou črtou západnej individualistickej kultúry. Kultúry, kde sa skupiny utvárajú menej na príbuzenskom základe a viac na ideológii a morálnej reputácii (pozri: http://www.kevinmacdonald.net/Duchesne-Review.pdf, s. 14). Bieli sú výrazne podporovaní elitami v západných médiách, tak i akademickom svete v tom, aby sa chovali na základe týchto morálnych ideálov. Ale morálny idealizmus neberie do úvahy ľudskú povahu a pokračuje v podporovaní nebieleho etnocentrizmu, ktorý môže viesť k morálnym nešťastiam – napríklad milióny ľudí v ZSSR boli zavraždení v mene vyššieho morálneho ideálu beztriednej spoločnosti.

Súčasný multikultúrny zeitgeist založený na morálnom idealizme a idealizovanom obraze ľudskej povahy môže viesť k rovnakej záhube, ako spoločnosti založené na utopistickom idealizme marxizmu. Zatiaľ čo je nepochybné, že ideológia multikulturalizmu podporovaná silnou spoločenskou kontrolou môže viesť k poddajnosti, a do určitého stupňa i k jej prijatiu, tak je tu dostatok empirickej evidencie, ktorá nám naznačuje, že rovnako ako marxizmus, tak i multikulturalizmus je založený na chybných postulátoch a je pravdepodobné, že povedie k rovnakému osudu. Široko preukázaným zistením je, že čím sú príbuzenské a kultúrne väzby bližšie, tým je u etnicky homogénnych spoločností väčšia pravdepodobnosť, že budú prispievať do spoločného kapitálu v záujme celej spoločnosti (napr. sociálne programy, univerzálna zdravotná starostlivosť, atď.) V prípade multikultúrnych spoločností je väčšia pravdepodobnosť konfliktu, keďže odlišné skupiny ľudí sa budú pokúšať ovplyvniť verejnú politiku vo svoj prospech, zatiaľ čo sa budú vyhýbať prispievaniu k verejnému blahu.

Navyše Putnam ukázal, že etnická homogenita je spojená s väčšou spoločenskou solidaritou a väčším spoločenským kapitálom rovnako ako i s väčšou dôverou k ostatným a širšou politickou účasťou. V multikultúrnych spoločnostiach (dokonca v takých, kde všetci patria k tej istej rase) je nižšia dôvera, altruizmus a komunitná spolupráca je raritnejšia, dokonca i priateľstiev je menej. Pozadie takýchto konfliktov prispieva k pravdepodobnosti vyhostenia a genocídy.

Myšlienka, že Západ sa môže vyhnúť takýmto konfliktom, pokiaľ budú spoločnosti viac a viac rozdelené, je magická a utopistická. Niečo iné je zapojenie sa do „krížových výprav“ na základe morálneho idealizmu, akým bolo napr. hnutie za skončenie otroctva v 18. a 19. storočí v Anglicku, keď skupina, ktorej čelilo mala neprekonateľnú moc a druhou vecou je morálny idealizmus spojený s vyvlastnením bielych a ich zahnaním do veľmi zraniteľnej pozície oproti ostatným skupinám.

Dôležitý trend vyplývajúci z multikulturalizmu je, že západné spoločnosti sa stávajú viac organizovanými na základe rasy. Rovnako ako Židia, ktorí nepočúvajú slová Shloma Sanda, tak i bieli v Spojených štátoch a inde vo svete sa nesprávajú tak, ako im to predpisujú mediálne a akademické elity. Keď som vyrastal, tak politické strany boli formované na základe triedy (napr. v USA volila robotnícka trieda bielych demokratov, zatiaľ čo podnikateľské a profesionálne triedy volili republikánov). Politická spriaznenosť je v súčasnosti ďaleko viac určovaná rasovou identitou. V roku 2012 80% nebielych volilo demokratov a okolo 65 % Američanov európskeho pôvodu republikánov. Tieto vzorce sú zjavné pri oboch pohlaviach a vo všetkých vekových kategóriách, hoci menej extrémne v prípade bielych žien a mladých ľudí. To znamená, že veľké množstvo belochov z robotníckej a strednej triedy volí republikánov napriek tomu, že historicky boli stranou podnikateľov a profesionálnych tried, zatiaľ čo demokratov preferovala pracujúca trieda belochov. Vo všeobecnosti percento bielych voliacich republikánov narastá každé 4 roky o 1,5%, hoci ekonomická pozícia bielych upadá.

Napriek utopistickému morálnemu idealizmu beztriednej spoločnosti, ktorá nie je rozdelená na rasovom/etnickom základe, Spojené štáty smerujú k veľmi nebezpečnej rasistickej budúcnosti.

Kultúra je dôležitá:

Knott mi prisudzuje pohľad, že etnocentrizmus má silný genetický základ a to je koniec príbehu. Ale to sa pekne mýli. Inak by som totiž nenapísal knihu s názvom „Kultúra kritiky“, ktorá je správou o tom, že kultúra vytvorená židovskými intelektuálnymi a politickými aktivistami je pre bielych jedovatá. Bieli by nemali vôbec žiadne problémy, ak by bol etnocentrizmus pevne nahratý do ich mozgov a imúnny voči vplyvu nepriateľskej elity. Môj pohľad možno zosumarizovať nasledovne:

1. Konfliktné vízie kultúry sú koreňom evolučnej hry, ktorá sa dnes hrá v mediálnej a akademickej sfére Západu.

2. Je tu niekoľko odlišných biologicky podmienených mechanizmov, ktoré sú základom pre etnocentrizmus vrátane procesu spoločenskej identity a mechanizmu genetickej podobnosti (pozri tu:http://www.csulb.edu/~kmacd/PLS2001-3-067.pdf).

3. Napriek tomu tieto mechanizmy môžu byť potlačené vyšším procesom mozgu zodpovedným pre explicitné spracovanie kultúrnych správ, čo vedie k tomu, že veľké množstvo bielych pociťuje vinu za svoju rasovú identifikáciu a pretláčanie svojich rasových/etnických záujmov.

Navyše systém odmeny a trestu bol na Západe uchopený multikultúrnymi elitami, takže bieli majú čo získať, ak budú fungovať v súlade s ním kvôli výhode osobnej odmeny. Napriek celému radu síl, ktoré sa pokúšajú kontrolovať belošský etnocentrizmus, ako bolo vyššie spomenuté, politika v USA a vlastne na celom Západe pokračuje byť rasovo rozdelená.

4. Cez jasné spracovanie sa môžeme rozhodnúť ako rozdelíme rasový terén, tak aby najlepšie vyhovoval našim politickým a genetickým záujmom. Rasy a etnické skupiny sú konfúzne množiny, ktorých hranice sú fluidné a náchylné k sociálnej konštrukcii. Pre euro-američanov dáva ďaleko väčší zmysel identifikovať sa s tými, ktorí môžu odvodiť svoj pôvod naspäť do Európy pred rok 1492, ale pravdepodobne vylúčiť Židov vzhľadom k ich nezvyčajne dlhej histórií nepriateľstva a nedôvery k ďalším skupinám a tiež i z dôvodu, že väčšina ich genetického zázemia pochádza z Blízkeho východu. Na druhej strane by bola identifikácia iba so škótskymi Američanmi pre mňa dosť biednou stratégiou (MacDonald má z časti škótsky pôvod, pozn. prekl.), pretože takáto relatívne malá skupina má omnoho menší politický potenciál v multikultúrnej Amerike, ako kategória európskych Američanov.

5. Ako nám pripomína Frank Salter, genetické rozdiely medzi ľudskými skupinami sú základom prirodzenej selekcie a určitá rasová/etnická skupina predstavuje obrovské skladište genetických záujmov oproti ostatným skupinám. Toto je fundamentálna biologická realita, ktorá sa skrýva za všetkým. Ale ako sa budeme správať na základe tejto informácie nie je určované genetickými dátami. My – Európania – sa musíme definovať spôsobom, ktorý má strategický zmysel, využívajúc kultúru, ktorá produkuje mentálne schopnosti, ktoré môžeme explicitne využiť. Musíme jasne presadzovať rasovú identitu a naše rasové záujmy. Žiadna ďalšia stratégia neuspeje v odvrátení vyvlastnenia európskej Ameriky.

Bieli, ako pán Knott, sa môžu rozhodnúť, že odmietnu hrať hru a namiesto toho budú pretláčať rozmanité vízie morálneho idealizmu. Ale ak budú súčasné trendy pokračovať, výsledkom bude to, že bieli vo všetkých tradične európskych spoločnostiach budú minoritami medzi skupinami, z ktorých mnohé ťaží historická nenávisť (pozri článok o tom ako černošský aktivista požaduje viac imigrácie, aby vzrástla černošská sila). Je veľmi pravdepodobné, že sa tieto budúce spoločnosti budú trápiť s konfliktami medzi rozličnými rasovými/etnickými skupinami.

Skutočnosť je taká, že napriek tvrdeniam o morálnom idealizme mnohých ľavičiarov, súčasný multikultúrny zeitgeist je ďaleko viac poháňaný korporátnou chamtivosťou a nenávisťou k tradičným belošským spoločnostiam než láskou k humanite (pozri tiež 50 článkov o Židoch ako nepriateľskej elite). Je to druh nadradeného morálneho idealizmu, ktorý sa domnieva, že spoločnosť vytvorená z takejto nenávisti by viedla k harmonickej budúcnosti bez konfliktov, oslobodenej od etnicko/rasovej identifikácie.

Naše deti nás budú preklínať, keď sa pozrú na obrázky Ameriky spred roka 1965 – a budú uvažovať o tom ako mohli byť títo inteligentní a čestní ľudia tak pochabí a vzdať sa svojich privilégií.

autor: Kevin MacDonald
zdroj: The Occidental Observer
preklad: Aman, www.protiprudu.org

O Roland Edvardsen

Pridaj komentár