Domov / Hlavná strana / Analýza / Psychopatológia a rasová sebanenávisť medzi bielymi

Psychopatológia a rasová sebanenávisť medzi bielymi

une-blanche_reniee-renita-marieProminentnou črtou Frankfurtskej školy bola ideológia, že etnocentrizmus medzi bielymi (ale nie medzi Židmi) bol psychopatológiou. Táto zbraň bola využitá organizovanou židovskou komunitou, ktorá tvrdila, že probelošské a antižidovské postoje sú doslova verejným zdravotným problémom a spopularizovala frázy ako „zhubný antisemitizmus“ vytvárajúc tak analógiu medzi antižidovskými prístupmi a šírením vírusu.

Táto ich kampaň slávila medzi bielymi úspech. Bieli, ktorí inkorporujú tento patogén, budú prirodzene potláčať takéto postoje a budú to robiť napriek ich univerzálnosti a skutočnosti, že etnický sebazáujem je z evolučnej perspektívy mimoriadne racionálny. A tiež i napriek skutočnosti, že mnohí z tých, ktorí tento patogén rozširujú sú hrdí etnocentristi. Ale kampaň bola veľmi efektívna. Nikto predsa nechce verejne prezentovať postoje, ktoré z nás robia prípad pre psychiatra.

Vzhľadom k racionalite a evolučnému imperatívu etnických záujmov by som predložil opačný návrh – že aspoň niektorí z bielych, ktorí vykazujú takéto prístupy trpia psychopatológiou. Koniec koncov väčšina ľudstva je, rozmanitými spôsobmi, etnocentrická a hrdá na svoj pôvod.

Naznačuje nám to, že by sme sa mali pozrieť na znaky psychopatológie medzi bielymi, ktorí sú (požičiam si termín od ADL) zhubne antibelošskí. Nechcem teraz naznačovať, že všetci alebo väčšina bielych, ktorí vykazujú antibelošské prístupy trpia psychopatológiou. V skutočnosti je antibelošská „revolúcia“ masívne podporovaná, takže mnoho normálnych belochov, od univerzitných riaditeľov a vedúcich korporácií, mediálnych postavičiek, politikov a „diverzitných“ zabávačov, bude mať z belošského vyvlastnenia personálny benefit, rovnako finančný, ako aj v zmysle prístupu na elitné pozície. Takíto ľudia sú krátkozrakí: nevidia, že v dlhodobom horizonte, budú za ich nevyčísliteľné hriechy trpieť ich potomkovia. Ale práve teraz sa majú dobre.

Samozrejme, že mnohí bieli sú jednoducho naladení na ich rasové vyvlastnenie, obzvlášť ak nežijú blízko oblastí, ktoré sú zaplavené nebielymi. Užívajú si svoje koníčky, výchovu detí a pokúšajú sa žiť dobrý život. Sú si dobre vedomí, že verejné prezentovanie probelošských postojov by mohlo viesť k strate zamestnania a spoločenskej ostrakizácii. A sú pokojní, pretože nič, čo vidia v mainstreamových médiách, ich neprivedie k pocitu, že by sa mali starať o blížiace sa vyvlastnenie.

Napriek predošlým odsekom sa však bieli neradujú z toho, že sa stávajú minoritou – hoci média vyvíjajú, pokiaľ ide o belošské vyvlastnenie, veľké úsilie, aby ich ukolísali k spánku. Ak sa i veci pohnú k horšiemu, tým, že sa ich komunity zmenia, tak stále je tu čas a priestor na odsťahovanie sa.

Jednou z očividných foriem psychopatológie je patologická empatia/altruizmus, ktoré sú medzi bielymi dosť bežné (medzi bielymi sú dokonca viac bežné v porovnaní s inými skupinami). Patologická empatia podporovaná médiami (ktoré neustále propagujú altruizmus bielych voči trpiacim nebielym) je bezpochyby zodpovedná za viaceré extrémne antibelošské prejavy a správanie, ktoré sú v súčasnosti bežné. Takíto ľudia predstavujú extrém inak normálnej psychologickej črty, ktorá je v psychológii osobnosti označovaná ako starostlivosť/láska (pozri tu: http://www.csulb.edu/~kmacd/Intelligence-as-Domain-General.pdf, s. 281). Sú jednoducho až prehnane dobrí.

Chcem však hovoriť o ďalšej psychopatologickej forme belošskej sebanenávisti, ktorú sme mohli vidieť v článku uverejnenom na stránke Huffpo a ktorého autorkou je pastorka Renita Marie (článok Biele privilégium v uliciach Fergusona – http://www.huffingtonpost.com/pastor-renita-marie-mdiv/white-privilege-on-the-st_b_5915620.html?ncid=txtlnkusaolp00000592). Reverendka Marie je plná bielej viny:

„Byť bielym nie je niečo, čím sa môžete chváliť – minimálne nie pre tých, ktorí sú skutočne uvedomelí. Nie je tu únik pred odpornou históriou tých, ktorí vyzerajú ako ja, tých, ktorí historicky terorizovali a dehumanizovali niektoré časti takmer každej kultúry vrátane našej vlastnej. V minulosti som pociťovala množstvo hanby a rozpakov kvôli tomu, že som biela.

Keď bol Michael Brown zavraždený, tak som si uvedomila, že počas môjho plaču som podvedome trela svoju kožu až kým som nezačala cítiť bolesť. Snažila som sa zotrieť moje belošstvo?“

Rev. Marie nielenže pociťovala obrovskú vinu a hanbu za to, že je biela, ale tiež zničila belošstvo svojich detí tým, že splodila čierne deti. Zrejme si myslela, že je to jediná morálna vec, ktorú môže urobiť vzhľadom k „zlému“ belošstvu. Toto ju samozrejme položilo na piedestál ako liberálnu bohyňu – rovnako ako článok uverejnený na Huffpo. Je tým koho Teodor Adorno označil termínom „úprimný liberál“.

Referencia na Adorna a Frankfurtskú školu nie je náhodná, pretože značnou súčasťou ich programu bolo nájsť pôvod belošského etnocentrizmu v narušených vzťahoch medzi rodičmi a deťmi (zhodnotené v kapitole 5 „Kultúry kritiky“- http://www.kevinmacdonald.net/chap5.pdf). V mojom hodnotení som dospel k záveru, že Frankfurtská škola využila psychoanalýzu, ktorá je mimoriadne prispôsobivá, aby vytvorila svet prevrátený hore nohami, kde etnocentrickí belosi mali rodičov, ktorí ich nemilovali. V skutočnosti som na základe ich vlastných dát zistil opak.

Kvôli ich fundamentálnemu politickému programu, ktorým bolo obviniť gójsku kultúru a obzvlášť gójov, ktorí reprezentovali najúspešnejších a kultúrne najuznávanejších členov spoločnosti, boli autori knihy „Autoritárska osobnosť“ nútení adoptovať psychodynamickú perspektívu, podľa ktorej boli všetky vzťahy prevrátené. Neistota na povrchu sa stáva (prostredníctvom psychoanalýzy) znakom vnútornej bezpečnosti a realistickej perspektívy na život, zatiaľ čo bezpečie na povrchu a sebavedomie sa stávajú (prostredníctvom psychoanalýzy) prejavom vnútornej neistoty a nevyriešeným nepriateľským symptómom strachu z „pohľadu do vnútra“. (s. 185)

Moja teória v kocke (a ignorujúca genetický vplyv na etnocentrizmus – ktorý bol v tomto prípade irelevantný, pretože rodina rev. Marie bola pôvodne celkom etnocentrická) predpokladá, že keď rodičia majú dobré vzťahy so svojimi deťmi, tak sa budú identifikovať so svojimi rodičmi a pokúšať sa mať podobné hodnoty. Toto je jeden zo spôsobov, ktorým evolúcia formuje detské prístupy (pozri tu: http://www.csulb.edu/~kmacd/Intelligence-as-Domain-General.pdf,s. 43). Dobrí rodičia sú dobrými prenášačmi svojej kultúry. Ak si rodičia cenia svoj národ a jeho kultúru a majú láskyplný vzťah k svojim deťom, deti inklinujú k tomu adoptovať si ich postoje, ak nie, tak si ich neadoptujú. Keď je však medzi rodičom a dieťaťom nepriateľstvo, deti odmietajú hodnoty svojich rodičov. Takže ak sú rodičia probelošskí, deti ich budú odmietať a skončia s nenávisťou k svojmu národu a kultúre.

Frankfurtská škola predpokladá opak. Jej predstavitelia tvrdia, že úprimní liberálni belosi, ktorí odmietajú akýkoľvek náznak etnocentrizmu, sú produktom milujúcich a starostlivých rodín. Toto tvrdia napriek tomu, že ich skutočné výsledky ukázali, že v rodinách detí, ktoré odmietli hodnoty svojich rodičov panovalo množstvo nepriateľstva a odcudzenia. V skutočnosti tu deti rebelovali proti konzervatívnym rodičom, akými boli i rodičia rev. Marie. Ale vďaka magickej psychoanalýze to bolo interpretované ako maskovaný milujúci vzťah.

Takže ako rev. Marie nazerá na svojich rodičov?

„Ako mladé biele dievča som bola vychovávaná v prostredí plnom predsudkov. Moja stará mama ma intenzívne učila, že byť bielym je lepšie ako byť hocikým iným – obzvlášť čiernym. Keď objavili mojich čiernych priateľov, tak lekcia pozostávala z bitky. Raz som bola až do krvi zbitá za to, že som povedala, že Ježiš bol čierny. Koniec koncov veď sa skrýval v Egypte.“

Je očividné, že etnocentrizmus rodičov sa o ich dcéru ani neobtrel. Psychologické výskumy celkom jasne ukazujú, že bitie a nevraživosť nie sú odporúčané spôsoby ako vštepovať deťom rodičovské hodnoty. Rev. Marie neznáša svojich rodičov a to znamená, že neznáša všetko za čím stoja, vrátane etnocentrických prístupov. Ak jej nenávidení rodičia budú zhrození z jej černošských priateľov a rasovo zmiešaných detí, tým lepšie pre ňu. Najlepšie je im všetko vrátiť, preto sa jej celý spoločenský život v súčasnosti točí okolo čiernych: „V takmer v celom mojom rodinnom a spoločenskom prostredí som jediná biela osoba.“ Úprimný liberál ako „hater“ – a v prvom rade jej rodičov.

Rev. Marie zavrhla bielu rasu a stala sa križiakom v boji proti nej. Samozrejme, že si tým zabezpečila dobrú kariéru a množstvo pochvaly zo strany elít v dnešnej modernej spoločnosti. Ale je veľmi očividné, že jej motivácia je ďaleko hlbšia, že nejde len o obyčajný oportunizmus dosiahnuteľný v dnešných časoch vďaka nenávisti k bielym. Úprimný rasový zradca. Noel Igantiev by bol tak hrdý (https://www.youtube.com/watch?v=q90kmUbEv7c).

Jedným z morálnych princípov, pokiaľ chcete preniesť na vaše deti zdravé postoje k rase a kultúre je, že by ste im mali vybudovať milujúce a dôverujúce prostredie. Takéto prostredie nie je všeliekom vzhľadom k tomu, že deti sú rýchlo indoktrinované, keď začnú chodiť do školy, rovnako i pozeraním televízie a počúvaním hudby. Ale ide určite o krok správnym smerom.

Je tu celkom niekoľko kategórií belochov, ktorých môžeme zaradiť do vyššie spomenutých kategórií. Jednou z hlavných stratégií ľavice bolo verbovať ľudí, ktorí boli nespokojní so systémom kvôli rôznym dôvodom. Pôvodnou stratégiou ľavice bolo verbovať bielu robotnícku triedu, ale s výnimkou prázdnych rečí zameraných na pracujúcu triedu bielych s cieľom, aby sa pripojili k dúhovej koalícií demokratickej strany, ľavičiari upustili od získania bielej pracujúcej triedy a zamerali sa na import miliónov nebielych a vytváranie aliancií s odlišnými belošskými skupinami vrátane psychicky nevyrovnanými ako je rev. Marie.

Na myseľ mi prídu aj sexuálni nonkonformisti. Rodičovská a spoločenská averzia k homosexuálnym deťom je z evolučnej pespektívy celkom pochopiteľná. Koniec koncov rodičia chcú vnúčatá a tradičné spoločenské prístupy reflektujú túto túžbu. Ale nemôže nás potom prekvapovať, že mnohí homosexuáli úplne odmietnu tradičnú kultúry Západu a stanú sa partizánmi v boji o vyvlastnenie bielych.

Skutočnosť, že sa homosexuáli stali jedným z pilierov ľavice je smutná a vlastne celkom zbytočná. Homosexuáli majú tiež etnické záujmy rovnako ako hocikto iný a taktiež môžu tieto záujmy presadzovať dokonca ak aj nebudú mať deti. Myslím, že jedným zo spôsobov akým môžu homosexuáli presadzovať svoje etnické záujmy je uznať, že heterosexuálne manželstvo – ako špecificky chránená kultúrna norma – by malo mať svoj špeciálny status garantovaný kvôli jeho kritickej dôležitosti v plodení a výchove detí.

Takýto prístup by bol racionálny. Napriek tomu mám podozrenie, že niektorí z nich sú zaslepení kvôli averzii, ktorú zažili vo svojich rodinách a okolí a preto nevidia svoje legitímne etnické záujmy. Podobne ako u rev. Marie, nenávisť premohla ich normálny prístup k národu.

Preklad: Aman, www.protiprudu.org
Autor: Kevin MacDonald

O Roland Edvardsen

Pridaj komentár