Domov / Hlavná strana / Multikulturalizmus / Prípad Rachel Dolezal a hľadanie identity

Prípad Rachel Dolezal a hľadanie identity

Kontroverzia okolo prípadu Rachel Dolezal nám ponúka zrelé a nízko visiace ovocie. Kde však začať?

Je poetickou náhodou, že prípady Rachel Dolezal a Caitlyn Jenner sa dostali do verejného priestoru v rovnakom čase. Mohli by sme povedať, že sú obe grotesknými príkladmi postmoderného – a hlboko amerického – ideálu sebautvárania a znovuobnovenia … “buď tým, kým chceš byť“ … a to až do bodu, v ktorom prípady Madonny a Lady Gaga, existujú ako série obrázkov a masiek.

Mnohí konzervatívci sa ironicky pýtajú, “ak môže Caitlyn, prečo nie Rachel?“ Pokiaľ naša kultúra klesla tak nízko, že objíma transsexuálov, potom ako môžeme odsudzovať „transrasových“ ľudí – poslednú ľudskú kategóriu, ktorá potrebuje občiansko-právnu ochranu?

The Dailly Caller:

„Akceptovali sme, že Caitlyn Jenner, napriek tomu, že sa narodila v mužskom tele, má Y chromozóm a splodila 6 detí, bola v skutočnosti po celý čas ženou, ktorá bola jednoducho donútená žiť v mužskom tele našou sexistickou, patriachálnou spoločnosťou, ktorá presadzuje čudný názor, že „ľudia s penisom sú muži“.

Takže prečo nemôžeme akceptovať, že Rachel Dolezal, napriek tomu, že sa jej európska línia tiahne naprieč niekoľkými generáciami, sa jednoducho narodila v chybnej koži, s nesprávnym množstvom melanínu a chybným kultúrnym dedičstvom? Prečo na ňu útočíme, keď v skutočnosti by sme mali sympatizovať s jej tragédiou, kedy musela byť vychovávaná ľuďmi, ktorí potlačovali jej vnútorné ja?“

Ale veď to nedáva žiaden zmysel.

To čo je dôležité – a čo odhalilo i moderné povedomie – je asymetria medzi masmediálným objatím Brucea/Caitlyn a ich posmešné odsúdenie bielej/čiernej Rachel (alebo prinajmenšom ich predpoklad, že niečo je v prípade tejto ženy a výberu jej kariéry veľmi pochybné).

Média potrestali každého, kto sa pri pohľade na titulnú stranu magazínu Vanity Fair, zatiaľ čo mal žalúdočnú nevoľnosť, vyjadril, že je to hlúpe/smiešne/smutné. Ale za touto dogmou, ktorú nám nanútili, predsa len stál tichý pocit, že až tak veľa v stávke nie je, že Cailynin čin bol v konečnom dôsledku osobný a neškodný voči ostatným. Slovami Kris Jenner, Cailyninej spriaznenej ex-manželky: „Teraz je to o tebe a ja len chcem, aby si bola šťastná.“

Rachelina transformácia je však niečo úplne odlišné. Mimo právne otázky podvodu, Rachelin prípad nie je o seba-aktualizácii, ale o krádeži identity. Rachel ukradla a ponížila afroamerickú históriu a bytie. Média potrestali Rachel – a to ďaleko viac, ako tých, ktorí zosmiešnili Caitlyn – a odhalili tak, že do istého stupňa na rase naozaj záleží, obzvlášť u tých, ktorí sa identifikujú ako liberáli a ľavičiari.

Aby sme tomu porozumeli je dôležité neprijať ľavičiarsku dogmu nominálnej hodnoty. Podľa logiky „sociálnej spravodlivosti“ Rachel bola naozaj čierna. Po dobu 8 rokov sa zriekla svojho „bieleho privilégia“ a prežila svoj život ako čierna žena – vnímaná tak bielymi i čiernymi. Lenže v konečnom dôsledku Rachel nemôže byť čierna. O mesiac, keď celý tento mediálny blázinec okolo nej skončí, si ju budeme pamätať ako narušenú… smiešne bizarnú… možno tragickú bielu ženu. Toto je jej osud, ktorému nemohla uniknúť.

Americká ľavica je oddaná dogme, že „rasa neexistuje“ a funguje ako „sociálny konštrukt“. Pri opakovaní tejto mantry však prehliadame, ako veľmi sú liberáli a ľavičiari v skutočnosti vášnivo a úprimne oddaní existencii rasy. Rasa je popretá na úrovni biológie vtedy, keď má korelovať s inteligenciou, správaním a spoločenskými výsledkami a stáva sa nevoliteľným „osudom“ jednotlivca. Na druhej strane je rasa uznávaná ako formácia kolektívnej identity, významu, histórie a kultúry.

Je to práve ľavica, ktorá bola najaktívnejšia pri formovaní rasového povedomia: na akademickej pôde vytvorila nielen afro-americké študentské kluby, ale tiež „ázijské“, čím ukázala existenciu zhody medzi rasovým povedomím a kultúrou.

Konzervatívci radi zosmiešňujú také veci ako „politika identity“, ako len ďalšiu cestu (ľavičarov) ku korytu. Ale v skutočnosti sú ľavičiari zapojení do istého druhu ideologického projektu, na ktorom by tradicionalisti mali tiež ťažko pracovať – formovanie „meta-politiky“, povedomia, ktoré presahuje a predchádza akejkoľvek politickej otázke. Jednoducho povedané, myslieť rasovo znamená myslieť spirituálne, historicky a mytologicky.

Sú to samozvaní „konzervatívci“, nie liberáli, ktorí „nerozumejú rase“ – a väčšinou chcú zúrivo odolávať jej sile a významu. „Konzervatívci“ vymazali svoju identitu v prospech prímestskej buržoáznej ničoty, zatiaľ čo požadujú, aby ostatní ľudia nasledovali ich príklad.

Môže byť pokušením vidieť v našom príbehu rodičov Rachel – kresťanských misionárov z vidieckej Montany – ako „hrdinov“, keďže boli prvými, kto povedal ostatným pravdu. V skutočnosti tu nie je takmer nič, čo by sme na nich mali obdivovať. Zdá sa totiž, že trpia rovnakou psychózou ako ich dcéra.

Zarážajúcim aspektom Dolezalovej podvodu je, že sa jej podarilo nielen pretlačiť tajnú identitu čiernej ženy, ale i znovu obnoviť celý jej život a genealógiu. Vytvorila niečo, čo by sa dalo nazvať „použiteľná minulosť“. Belošstvo je jedna veľká nula – identita, ktorej chýba autenticita a je spojená iba s útlakom. Rachel si preto predstavovala, že vyrastala vo vigvame, lovila jedlo s lukmi a šípmi a dokonca strávila nejaký ten čas v post-apartheidnej JAR. Zašlo to až tak ďaleko, že tvrdila, že jej biologický otec bol černoch a jej „nevlastný otec“ (čiže jej biologický otec) ju vystavil týraniu. Samozrejme, že išlo o týranie, ktoré si Dolezalová predstavovala v sadomasochistickom a absurdne „rasistickom“ štýle, zahŕňajúce mučiace nástroje používané na paviánov a otrokov. Skutočnosť je však taká, že Rachelin otec je úplne oddaný čiernej rase – rovnako ako ona. Pred desiatimi rokmi opustil svoju rodinu a išiel pracovať do JAR: šíriť evanjelium (a tiež pozemský kreacionizmus) „utláčaným“.

Otázka, ktorú by sme si mali položiť znie: aký typ ženy by si vymýšľal takéto lži? Ale musíme sa tiež spýtať: aký typ rodičov by mal dcéru ako Rachel Dolezal? Pretože nič nepochádza z ničoho a dieťa nie je opusteným ostrovom určeným len pre samého seba. Dokonca i vtedy, keď deti rebelujú a odmietajú svojich rodičov, sú nimi ovplyvňované.

Rachel sa začala pôvodne identifikovať s čiernou kultúrou potom, čo si jej rodičia v polovici 90-tych rokov adoptovali africké deti. (Rachel neskôr tvrdila, že títo adoptovaní súrodenci boli jej „deti“). Rachelini rodičia si už v roku 2007 všimli, že ich dcéra začala „znieť afro-americky počas telefonovania“. Neskôr, v čase, keď sa nasťahovala do kruhov čiernej politickej infraštruktúry a stala sa lídrom NAACP (Národná asociácia pre pokrok farebných) vo Washingtone a profesorkou afro-amerických štúdií na čiastočný úväzok – sa odcudzila svojim rodičom ešte viac. Dospelo to až do ultimátneho poníženia – ich odmietnutia a popretia ich existencie.

Ale z psychoanalytického hľadiska by Rachelina transformácia mohla byť videná ako jej zúfalý, ambivalentný pokus potešiť jej mamu a otca. Z tohto uhľa pohľadu Rachel vnímala adopciu afrických detí jej rodičmi ako symbol toho, že nebola pre nich dosť dobrá alebo dosť špeciálna. Jej celý dospelý život – od fascinácie čiernou kultúrou, po svadbu s černochom až po jej transformáciu na černošku – bol podvedomým pokusom stať sa dieťaťom, ktoré jej rodičia skutočne chceli.

Nepochybne, že v tom, čo teraz čítate bude aspoň nejaké jadro pravdy… hoci, uznávam, že takéto vysvetlenie je až príliš jednoduché, rovnako ako je príliš jednoduchým myslieť si, že Rachel je len obyčajná sociopatka alebo manipulátorka.

Odpoveď na otázku „kto sú Dolezalovi?“, nájdeme v biológii a histórii, špecifickejšie v určitom historicky podmienenom americkom type ľudí.

Knut Hamsun opísal migráciu ľudí do Ameriky nasledovne:

„Deň čo deň svetové masy ľudí zaplavujú prérie, ľudia každej rasy a jazyka, nespočet poctivých mužov, skrachovancov a kriminálnikov, dobrodruhov a bláznov, kňazov a negrov – všetko údy vydedeného plemena z celého sveta. Ale nenájdete tu žiadne skutočne ušľachtilé duše.“

Americkí samozvaní „konzervatívci“ sa radi chvália svojimi pravicovými, neotesanými spôsobmi v porovnaní s pre-civilizovanými, liberálnymi, zhovievavými a denaturalizovanými Európanmi (porazenými opicami žerúcimi syr, ako ich nazývali počas irackej vojny). Ale práve toto sú v skutočnosti aspekty americkej osobnosti a mentality, ktoré zostávajú šokujúco anti-tradicionalistickými voči všetkému európskemu. (Aby sme sa rozumeli, neodkazujem teraz na ich „naivný optimizmus“ alebo neporaziteľného ducha, ktoré môžeme označiť za chvályhodné črty).

Kým „dekadentní“ Európania chodia do krajín tretieho sveta na dovolenku, lojálni americkí kresťania tam chodia zachraňovať, konvertovať alebo unášať nebielych a prinášať ich do svojich domovov. Aký typ ľudí by niečo také robil? Aký typ ľudí by si adoptoval Afričanov ako svoje „deti“? Aký typ ľudí by ochotne vymazal celú svoju históriu a identitu? (Mali by sme si zapamätať, že napriek tomu, že Dolezal klamala, bola úprimne oddaná povzneseniu čiernej rasy).

Tieto „údy vydedeného plemena“, ako ich Hamsun výstižne nazval, ktoré opustili svoju vlasť pre Ameriku, boli práve tými typmi Európanov, ktorí sú najviac náchylní k hyper-religiozite, hyper-altruizmu a hyper-konformizmu. To oni definovali značnú časť amerického národa, kultúry, spirituality a genetiky – rovnako ako definovali národy Európy skrz ich absenciu. Rachel Dolezal je najnovším stelesnením tohto sebeckého, misionárskeho plemena.

autor: Richard B. Spencer
zdroj: RadixJournal
preklad: Aman, www.protiprudu.org

Prečítajte si tiež:
1. Rasa ako biologická realita a sociálny konštrukt
2. Psychopatológia a rasová sebanenávisť medzi bielymi

O Roland Edvardsen

Pridaj komentár