Domov / Hlavná strana / Čítanie / Prípad Lusitania

Prípad Lusitania

Po jeden celý rok bol americký národ vedený k tomu, aby veril všetkému, čo vláda tvrdila, bez ohľadu na to, aká machinácia za tým bola. Už vo februári 1915 si boli Briti istí, že im môže prejsť takmer čokoľvek. Boli si tým takí istí, že neváhali používať americkú vlajku na svojich plavidlách. Každý si dokáže predstaviť ten krik medzi národmi, ak by niečo také urobilo Nemecko. Profesor Seymour (House, I, 404) napísal „Washington vystríhal Veľkú Britániu pred používaním amerických vlajok na svojich lodiach bez povolenia.“ Tento námorný podvod samozrejme Nemci poznali. Napodiv, Househo pokorujúce skúsenosti v Anglicku mu nezabránili v tom, aby sa vrátil ako diskrétny a spoľahlivý britský spojenec. S americkými voličmi bolo treba ešte stále zaobchádzať opatrne. Voľby v roku 1916 museli dopadnúť víťazstvom, pretože porážka by znamenala narušenie vojnových plánov vlády.

Prezident Wilson organizoval dni modlitieb za mier. To vyhovovalo všetkým, najmä tým, ktorí už pred sebou videli profit, ktorý by priniesla vojna. Bolo tu však nebezpečenstvo, že budú poškodené záujmy bánk, ktoré financovali rôzne strany konfliktu. Pôžičkovým inštitúciám bolo zaťažko zostať stranou, keď išlo o ochranu ich investícií. Porazená strana by ich mohla stiahnuť so sebou. Obrovská flotila Spojencov však zavážila dostatočne na to, aby sa z nich stala strana preferovaná investičnými inštitúciami. Obrovské množstvá munície boli prepravované a predávané. Americkej verejnosti sa tvrdilo, že takéto pôžičky budú dobré pre obchod a prosperitu. Wilson pomohol úverovému programu, keď informoval banky: „Vláda nevidí žiadne prekážky pri otváraní bankových úverov ktorejkoľvek bojujúcej strane.“ Teoreticky to znelo nestranne, ale v skutočnosti dostali Spojenci až 95 % všetkých úverov a Nemecko iba 5 %. Neochvejný prívrženec Spojencov, profesor Pierre Renouvin, musel priznať: „Americké hospodárske a finančné vzťahy boli takmer výlučne viazané na Veľkú Britániu a Francúzsko. Ako by takáto situácia nemohla mať politické dôsledky? Neutralita Spojených štátov už nie je viac nestranná.“ Spočiatku táto nerovnováha nebola problémom. House tvrdil: „Nebudeme konať iba pre záchranu civilizácie, ale aj pre náš vlastný prospech.“ Pre banky boli Spojenci atraktívni klienti. Platili dobre a včas, peniazmi požičanými od vlády Spojených štátov.

* * *

Nemci nereagovali násilne na túto situáciu. Hľadali alternatívy. Odrezaní od mora, zásobovali sa po súši. Zvýšili nákupy z Nórska o 80 %, z Dánska a Švédska o 200 %. Vo Švédsku dokonca nakupovali anglický čaj. Briti mali vždy veľmi flexibilné svedomie, keď išlo o ich vlastné záujmy: útočili na neutrálne plavidlá, ak viezli zásoby pre Nemecko a predávali svoje prebytky, aj keď vedeli, že ich nakoniec využijú Nemci. Profesor Renouvin vysvetlil túto obchodnú prax: „Aby sa znížil obchodný deficit, Veľká Británia si myslela, že je múdre reexportovať svoje prebytky, aj keď by z toho nakoniec profitoval nepriateľ. Ako bankár Spojencov britská vláda dávala na prvé miesto finančné aspekty.“ Briti teda bojovali proti Nemcom tak, že pirátskym spôsobom prepadávali neutrálne lode, vydrancovali ich a stále častejšie ich potápali.

Na britské pirátske praktiky odpovedalo Nemecko potopením Lusitanie 7. mája 1915 pri južnom pobreží Írska. Z tragédie sa stala bonanza propagandy pre britskú lobby v Spojených štátoch. Loď bola britská, nie americká, ale stoosemnásť cestujúcich na palube boli občania Spojených štátov. „Do mesiaca budeme vo vojne s Nemeckom,“ vyhlásil House. Probritský veľvyslanec Spojených štátov v Londýne, Page, bol nadšený a cynicky dúfal, že dôjde k ďalším takýmto útokom. Dňa 21. júla 1915 telegrafoval Housemu: „Je zvláštne, keď to hovorím, ale vidím iba jediné riešenie tejto situácie: nové pobúrenie ako pri potopení Lusitanie, to by nás dostalo do vojny.“ Následne 11. januára 1916 telegrafoval House prezidentovi Wilsonovi s podobným cynizmom: „Anglicko by malo ďakovať Nemecku za všetky teroristické činy spáchané Nemeckom, pretože každá osoba – muž, žena alebo dieťa, zabité na zemi alebo na mori – zomrela za Anglicko.“

Fakty neznamenali nič, všetko bolo použité pre účely propagandy. V roku 1914 urobil zázraky na propagandistickom fronte britský príbeh o tom, ako Nemci odrezávajú deťom ruky. Rovnako to bolo s britskou verziou o potopení Lusitanie. House opäť telegrafoval Wilsonovi, aby mu povedal, aký je šťastný, že nemecké zeppelíny bombardovali Londýn a zabili dvesto ľudí. Uviedol aj poznámku britského ministra k tejto udalosti: „Je škoda, že nezaútočili na západné Anglicko, kde zaostávajú odvody.“

* * *

Lusitania znamenala pre americkú tlač veľkú príležitosť. Došlo priam k explózii novinárskeho rozhorčenia o vraždení nevinných turistov. Masové zneužitie nešťastných pasažierov tlačou bolo rozhodujúce. Nezatiahlo Ameriku do vojny v priebehu mesiaca, ako to predpovedal House, ale takmer zbavilo Ameriku neutrality. Obete Lusitanie boli skombinované s príbehmi o skladoch nemeckých zbraní v Brooklyne, odrezávaním rúk deťom v Belgicku a inými barbarstvami. Z Nemcov sa odrazu stali Teutóni a Huni. Trvalo pol storočia, kým sa dozvedeli pravdu o Lusitanii. Potápači preskúmali potopený vrak a odhalili, že bol plný munície. Britskí obchodníci so zbraňami zneužívali turistov na maskovanie skutočného nákladu. Zneužili dvanásť stoviek ľudských životov na to, aby ukryli svoj kontraband a zhrabli svoje choré zisky. Nemci si boli vedomí tohto podvodu a konali plne v rámci medzinárodného práva, keď zaútočili na nepriateľskú loď vezúcu náklad zbraní. Lusitania bola vojnová loď maskovaná ako zaoceánsky parník britskými obchodníkmi so zbraňami. Priviedli na smrť 1200 nevinných ľudí a vina za smrť nevinných leží jedine na ich ramenách. Rovnako ako bez zábran používali americké vlajky na britských lodiach, tak isto bez zábran aj zneužívali nevinných ľudí.

Pravda o Lusitanii vyšla na povrch o pol storočia neskôr. Bolo to historicky dôležité, ale nemalo to už vplyv na udalosti Prvej svetovej vojny. Tento prípad dobre ilustruje tvrdenie, že okamžitá pravda je lepšia, ako pravda neskôr. Nemci boli ohromení gigantickým britským propagandistickým strojom. Jeho všadeprenikajúci vplyv dokázal zmeniť lži na fakty kdekoľvek na svete. Nemecko nikdy nedokázalo podať svoju verziu vďaka absencii vlastnej propagandistickej siete a bolo donútené držať sa britského podvodu. Odškodnili rodiny amerických občanov, ktorí zahynuli pri útoku a zaviazali sa, že nebudú útočiť na plavidlá s cestujúcimi na palube „bez náležitého varovania“ a nie skôr ako „bude zaistená ochrana životov civilistov“.

Takýto záväzok urobil z nemeckých ponoriek zraniteľné ciele. Ako mohli ponorky kontrolovať ozbrojené plavidlá ako Lusitania bez toho, aby na nich nebola okamžite zahájená paľba? V krátkej dobe by boli zničené. Okrem toho, incident s Lusitaniou poskytol dôvod, aby na amerických obchodných lodiach boli umiestnené zbrane. A tak bola celá nemecká podmorská flotila na rok a pol uväznená na svojich základniach v Nemecku, zatiaľ čo Spojenci si plávali po moriach ako sa im zachcelo. Tento jednostranný záväzok na pleciach nemeckej vlády bol považovaný za neúnosný aj členmi Wilsonovej administratívy. Dňa 2. októbra 1915 povedal štátny tajomník House: „Ak sú naše obchodné lode ozbrojené, budú mať všetky výhody na svojej strane voči nepriateľským ponorkám, ktoré by nemali zaútočiť bez varovania. Aj Briti musia ochutnať zo svojho koláča. Je nespravodlivé nútiť ponorku, aby varovala loď, ktorá pravdepodobne tento čas využije na jej potopenie.“ Aj najprobritskejší člen Wilsonovej administratívy, veľvyslanec Page, poznamenal 1. februára 1916: Ponorky sú uznávanou vojnovou zbraňou, pretože aj Briti ich používajú. Zdá sa mi absurdné požadovať, aby sa ponorka vynorila na hladinu, bola zodpovedná za bezpečnosť cestujúcich a posádky, a zároveň zo seba urobila cieľ. Obchodné lode obvykle majú nariadené strieľať na každú ponorku v dohľade. Britský minister Arthur Balfour potvrdil tento názor: „Ak kapitán obchodnej lode objaví ponorku na hladine, podľa môjho názoru sa ju okamžite pokúsi potopiť. Musím úprimne priznať, že na mieste kapitána takej lode by som konal rovnako.“ (House, II, 240) Medzitým sa House pokúsil o posledný manéver: 18. februára 1916 poslal spojeneckým veľvyslancom neoficiálnu nótu, v ktorej navrhuje odzbrojiť všetky obchodné lode. Na oplátku by neboli napadnuté bez varovania, pokiaľ by nekládli odpor, alebo sa nepokúsili o útek. Spojenci neskrývali svoju nespokojnosť. Ako by aj Briti mohli byť spokojní s pokusmi zmariť ich pirátstvo? Britské provokácie na mori boli jedným zo spôsobov, ako zatiahnuť Spojené štáty skôr či neskôr do vojny. Aby bol plán úspešný, bolo potrebné, aby nemecké ponorky potopili čo najviac amerických plavidiel. Bol to jediný spôsob, ako zmeniť americkú verejnú mienku v prospech vojny. Od tej chvíle bolo prvoradým britským cieľom donútiť nemecké ponorky, aby potápali americké lode.

* * *

Americká verejnosť by sa zmierila s dvoma alebo tromi ďalšími potopeniami. Po tom však bolo pre tlač jednoduché vyvolať medzi ľuďmi paniku. Ponorková vojna bola tromfom Spojencov, ktorý zaručene priviedol Ameriku do vojny. Spojenci bojovali na ničivých bojiskách a tešili sa na príchod miliónov amerických vojakov a miliárd amerických dolárov. Každá námorná dohoda tomu bola na prekážku. Blokáda by prinútila Nemcov k námornej vojne, do ktorej by boli zatiahnuté aj americké lode, čo by prinútilo Ameriku aby sa pripojila a vyhrala vojnu pre Spojencov. Na rozdiel od Househo mali iní výhrady. Minister zahraničia Lansing namietal, že sa stal nedobrovoľným spolupáchateľom pri zjavnom porušení medzinárodného práva. Dňa 3. februára 1916 vyhlásil: „Keďže všetky obchodné lode prichádzajúce do Ameriky boli vyzbrojené zbraňami, verím, že naozaj žiadame od Nemecka príliš veľa.“ Počas predchádzajúcich dvadsiatich mesiacov bolo Nemecko vydané napospas Spojencom na každom mori. Britská vláda však potrebovala krv, nie zmierenie. Provokácie boli stále častejšie. Nemecko malo na výber medzi porážkou alebo sebaobranou. Či tak, alebo onak, ťažiť z toho budú Briti. Dňa 29. februára 1916 bolo Nemecko nútené vyhlásiť, že odteraz budú „ozbrojené obchodné lode považované za pomocné krížniky a ako s takými bude s nimi zaobchádzané.“

Pre Wilsona bolo teraz jednoduché s rozhorčením vyžadovať, že Nemci sľúbili garantovať životy amerických občanov na britských lodiach. Nenavrhol ale, ako by Nemci mali odlíšiť Američanov od ostatných cestujúcich. Väčšina Američanov nebrala vôbec na vedomie, že bola vojna. Profesor Seymour napísal: „Je na zodpovednosti milovníkov cestovania, aby sa vyhli používaniu plavidiel krajín zúčastňujúcich sa bojov, keď ich prítomnosť na palube pravdepodobne povedie k medzinárodným incidentom. Ak by sa vyhli bojovej zóne, neboli by v ohrození.“ Nemci vyhradili osobitné bojové zóny, ktoré boli uznané Kongresom Spojených štátov: „Kongres nechcel vojenskú konfrontáciu s Nemeckom. Prijal nemeckú definíciu.“ (House, II, 244)

Toto rozumné rozhodnutie podráždilo Wilsona. V tejto otázke nesúhlasil s Kongresom: „Nemôžem súhlasiť so žiadnymi obmedzeniami týkajúcimi sa práv amerických občanov.“ (House, II, 245) Vyhlásenie bolo iracionálne. Obmedzenia vo vojnových zónach chránili ľudí pred zabitím. Na takéto obmedzenia narážame denne, napríklad pri obchádzkach z dôvodu nebezpečenstva lavíny, alebo požiarov. Nikto nenútil Američanov, aby nastupovali do ozbrojených lodí smerujúcich do Európy. Existovalo mnoho alternatív. Wilsonovo chápanie amerických práv bolo zjavne prepojené s britskými provokáciami. House sa obával, že prezident zbytočne riskuje: „Verím, že prezident a Lansing sa zamotali do poriadnej kaše.“ Všetky prieskumy verejnej mienky ukazovali, že 90 % Američanov je stále proti akémukoľvek vojenskému zásahu do európskej vojny. Za rok niekoľko provokatérov využilo aféru s ponorkou na to, aby dostalo Ameriku na pokraj katastrofy. Nanešťastie americký národ vôbec netušil, ako je podvádzaný.

House zanechal dvetisíc strán poznámok, ktoré oneskorene odhaľujú horúčkovité aktivity provojnovej lobby. Všetky poznámky sa týkajú udalostí v roku 1915. „Môj názor sa nezmenil: konflikt je nevyhnutný.“ „Musíme konať rozhodne.“ „Myslím, že zasielanie ďalších depeší (do Nemecka) by bolo chybou.“ (House) „Naše nádeje, naše ambície, naše sympatie sú úzko späté s demokraciami.“ Ďalším dokumentom z roku 1915 je rozhovor medzi Wilsonom a Brandom-Witlockom, americkým diplomatom so sídlom v Bruseli: -Brand-Witlock: „Nesúhlasím s našou neutralitou. Som na strane Spojencov, celým srdcom a mysľou.“ -Wilson: (hlasito) „Aj ja!“ Avšak Wilson držal svoje názory pozorne schované pred verejnosťou až kým nebolo na budúci rok po voľbách. Namiesto toho sa posmešne vyjadril: „Nemám právo nútiť Američanov, aby sa zúčastnili na vojne, ktorej nerozumejú.“ (House, II, 263)

House sa vrátil z Londýna. Jeho spolupráca s britským ministrom zahraničných vecí Grayom bola taká blízka, že si vytvorili tajný kód pre svoju korešpondenciu. Mnoho dopisov a telegramov obchádzalo oficiálne vládne kanály a vznikla súkromná komunikačná linka medzi ministrom zahraničia bojujúceho štátu a poradcom prezidenta neutrálneho štátu. Jedna z týchto tajných správ Grayovi ukazuje pohľad Househo na reálnu verejnú mienku v Spojených štátoch: „Národ sa aj naďalej jednoznačne stavia proti vojne a ja vážne pochybujem, že Kongres by podporil prezidenta, ak by sa rozhodol inak.“ (July 8, 1915; House, II, 70) Profesor Charles Seymour z Yale opisuje, čo Američania pociťovali počas týchto mesiacov intríg: „Blokáda, ktorú Briti na začiatku leta sprísnili, vyvolala búrku sťažností amerických prepravcov. Hlasito odsudzovali Wilsona a vládu za otrockú úslužnosť Britom, neberúc ohľady na americké záujmy. Požadovali odvetné opatrenia (proti Britom).“ (House, II, 82)

House pripúšťal, že americká verejnosť nie je naklonená provojnovým argumentom: „Naše spory s Nemeckom nevzbudzujú príliš emócií na západe krajiny alebo južne od Ohia. To sú tri štvrtiny krajiny.“ (House, II, 60) Dodáva: „Všimol som si, že vo zvyšku krajiny sú to najmä starí ľudia a niekedy aj ženy, ktorí prejavujú odpor.“ Senátori Spojených štátov tiež vyjadrili svoju vôľu netolerovať britské námorné vydieranie: „Senát požaduje, aby bol na Anglicko a jeho spojencov vyvíjaný ešte silnejší tlak, aby sa zriekli obmedzení, ktoré majú vplyv na neutrálny obchod.“ Dňa 4. augusta 1915 House napísal veľvyslancovi Pageovi, v ktorom opísal svoj smútok z toho, že „deväťdesiat percent našich štátnych príslušníkov je proti nášmu vstupu do vojny.“ (House, II, 74)

Spojenecká propaganda smerovaná na americkú verejnosť bola často priaznivo prijímaná, aj keď sa príbehy často preháňali. Napríklad americký veľvyslanec v Berlíne telegrafoval: „Kaiser stráca rozum, trávi čas modlitbami a štúdiom hebrejčiny.“ (House, II, 124) Poznámka od samotného Wilsona nám dáva na vedomie: „Northcliffe nás minulú noc uistil, že Kaiser umiera na rakovinu hrdla.“ Príbehy o krvilačných Hunoch sa objavujú v novinách. Dňa 26. augusta 1915 House varoval: „Nemeckí agenti sa nepochybne pokúsia vyhodiť do povetria hydroelektrárne, plynové a elektrárenské stanice, podchody a mosty v mestách ako New York.“

House naliehal na Wilsona, aby využil potopenie Lusitanie až do bodu, v ktorom „sa stane roztržka s Nemeckom nevyhnutnou a Spojené štáty budú nútené vstúpiť do vojny po boku Spojencov.“ (House, II, 96 ) Plánoval v tajnosti predložiť Greyovi machiavelistický mierový plán, ktorý mal byť predložený nemeckej vláde. Podmienky mali byť neprijateľné, aby sa zaistilo, že ich cisár odmietne. To by stačilo na to, aby sa Spojené štáty pripojili k Spojencom a zachránili mier. House vysvetľoval britskému ministrovi: „Je samozrejmé, že nedovolím, aby Nemci vedeli, že sme dohodnutí so Spojencami. Naopak, pokúsim sa ich presvedčiť, že oni (Spojenci) odmietnu naše návrhy. To by malo mať na nich vplyv pri prijímaní plánu. Ak ho neprijmú, ich odmietnutie bude postačovať na ospravedlnenie nášho zásahu.“ (House, II, 107) Táto myšlienka bola tak pokrivená, ako Talmud. Dokonca aj Wilson si myslel, že ponuka je príliš nehanebná v prospech Spojencov. Keď House oznámil Grayovi, že ak „centrálne mocnosti stále odmietajú naše návrhy, budeme povinní pripojiť sa k Spojencom“ Wilson vložil slovo „pravdepodobne“ medzi „budeme“ a „povinní“. House nehanebne lichotil Wilsonovi, aby ho dostal na svoju stranu. Kedykoľvek prezident konal podľa Houseovho odporúčania, House písal „Nikdy nepripadla ušľachtilejšia úloha ľudskému synovi.“ (House, II, 108) Wilsonava vnímavosť k takýmto nehanebným lichôtkam nebola bezvýznamným faktorom pri jeho rozhodovaní. Je faktom, že Wilson nenávidel Nemcov. O tom svedčí mnoho dokumentov. Ostatní ľudia nemajú radi Američanov, Arabov, černochov alebo – zločincov najväčších – Židov. Wilson nemal rád Nemcov. To bolo nepochybne jeho právo, ale tiež to z neho robilo osobu nevhodnú konať ako rozhodca.

Napriek svojej averzii k nim, Wilson nechcel úmyselne tlačiť Nemcov do skazy. Urobil to preto, že mozog operácie House ho vmanévroval do európskej vojny v roku 1917. Americký diplomat William Bullitt napísal s nečakanou úprimnosťou: „House bol Wilsonovým alter ego a ten sa rozhodol zatiahnuť americký národ do vojny pod zámienkou humanitárneho gesta, aby pomohli Spojencom realizovať ich ciele.“ Wilsonovo nevyspytateľné správanie medzi októbrom 1915 a májom 1916 možno pripísať úskočnému konaniu Househo. Pri aktívnej podpore vojny vždy hovoril o mieri. Wilson nikdy neprehliadol Househo intrigy, pretože bol priemerným politikom s priemernou víziou sveta. Nazeral s obdivom na Househo medzinárodné vmiešavanie, pretože to bolo mimo jeho schopnosti. House dával vždy pozor na to, aby prezident veril, že to všetko sú jeho (Wilsonove) myšlienky.

Wilson bol veľmi znepokojený porušovaním medzinárodného práva Britániou a útokmi na neutrálne lode. Skutočne cítil, že je povinný uložiť sankcie. House musel použiť všetky svoje schopnosti a talent na lichotenie k tomu, aby vrátil prezidenta späť na probritskú cestu. To všetko mučilo Wilsona, pretože v princípe dával prednosť mieru. Sám seba videl ako priateľa ľudstva. Bohužiaľ, jeho myseľ bola prázdna a vôľa slabá. Nehrnul sa do vojny, bol do nej dotlačený. Aj súkromné udalosti zvýšili Wilsonovu pasivitu. Ako vdovec sa náhle zamiloval do Edith Bolling Galtovej. Dvorenie ho pohltilo natoľko, že nechal prakticky všetko plánovanie na Housem. Podľa samotného Househo: „Bol šialene zamilovaný so zápalom šesťdesiatročného, ktorý náhle pocítil svoj vek.“ Prezident už nečítal svoju korešpondenciu, vrátane korešpondencie s Greyom. Dňa 18. decembra 1915 sa chorý prezident oženil s Galtovou. Odteraz bude jediným záujmom v prezidentovom živote iba ona, žena, ktorá zanechá svoje odtlačky na úrade prezidenta, obzvlášť po vojne. Okrem manželského šťastia bol Wilson zaujatý vizionárstvom. Mal nejasné predstavy o tom, že všetky národy sveta by mali dospieť k vyššej etike. Spojenci sa Wilsonovi za chrbtom smiali. Počúvali jeho vízie, ale len za účelom vytiahnutia dolárov z Ameriky v správny čas. Wilson mal kľúč od pokladne, tak trpezlivo načúvali jeho kázaniam.

House bol odhodlaný vlákať Nemcov do pasce. Poskytol Spojencom významnú podporu. Ultimáta, ktoré vytvoril po potopení Lusitanie, zastrašovali Nemcov na mori po celé mesiace. Spojenci veľmi profitovali, ale prejavili iba malú vďačnosť. Gray vysvetlil, že bez ohľadu na ústupky, ktoré Wilson získal od Nemcov, nikto zo Spojencov nemal záujem o dohodu. Britská vláda nikdy nezdieľala Wilsonovu snahu o mier. Pre Lloyda Georgea sa vojna stala vynikajúcim biznisom a nijako sa neponáhľal ukončiť ju. House opísal spokojnosť britského premiéra: „Vďaka faktu, že ľudia získajú lepšie návyky a mladí ľudia budú podrobení serióznemu výcviku, človek bude žiť dlhšie. Produktivita sa zvýši, pretože lenivý bude nútený pracovať a udržať si prácu. Pridaná pracovná sila prinesie viac ako miliardu dolárov k bohatstvu Veľkej Británie a ľudia budú viesť oveľa jednoduchší život, a tak by mali ušetriť milióny dolárov.“ (House, II, 147) House dodáva, že Lloyd George vyvodil zo svojich poznámok záver: „Vojna môže pokračovať donekonečna.“ Gray mal taký malý záujem o Wilsonov mierový plán, že ani nepovažoval za potrebné o ňom povedať svojim spojencom. Profesor Seymour poznamenal, že Grey „bol tak presvedčený, že Spojenci odmietnu plán, že ani nebudú diskutovať o možnosti jeho prijatia. Gray dal jasne najavo, že Spojenci budú podozrievaví voči akejkoľvek konferencii.“ Dňa 25. novembra 1915 House napísal: „Ponuka, ktorú som predložil, a ktorá mala zaistiť víťazstvo Spojencov, si zaslúžila vrúcnejšie prijatie.“ (House, II, 145) Ponuka bola hodená do koša. Z Boulogne vo Francúzsku poslal House Wilsonovi poslednú britskú ponuku: „Je zrejmé, že ak Spojenci urobia významný pokrok v priebehu jari alebo leta, nemali by ste zasiahnuť, ale pokiaľ by sa vojna stala nevýhodnou, alebo statickou, potom by sme mali do nej vstúpiť.“ (Návrh George Lloyda Wilsonovi; House, II, 187) Briti vnímali americkú intervenciu ako bariéru v prípade porážky, podobne ako Francúzi. House prisľúbil Spojencom, že ani slovom nespomenie nikomu o ponuke. Varoval Wilsona, že ide o striktne súkromnú záležitosť medzi ním a vodcami Spojencov: „Dal som slovo, že o tom nebudem hovoriť v Amerike s nikým, s výnimkou Lansinga a vás.“ Takže po celú dobu Prvej svetovej vojny americký národ nemal ani potuchy o tom, aké medzinárodné intrigy sa diali v ich mene, ale proti ich vôli. Wilson si bol dobre vedomý silnej neutrality národa: „Neverím, že Američania túžia vstúpiť do vojny bez ohľadu na to, koľko našich krajanov bude torpédovaných.“ (Bullitt, prezident Wilson, 282) Traja muži s mocou vstúpiť do vojny zneužili tajnou diplomaciou sto miliónov Američanov a ponechali ich v úplnej nevedomosti.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Autor: Léon Degrelle v knihe „Hitler, zrodený vo Versailles

O ::prop

2 komentáre

  1. Kto bol tento ‘House’? Je vhodné túto postavu objasniť. Rodičia boli imigranti z Anglicka a jeho náklonnosť ku Británii v Prvej svetovej vojne a snaha vtiahnuť USA do nej na strane Británie, je teda samozrejmá.
    Colonel Edward Mandell House (titul Colonel/plukovník je titul čestný a nie je jasné, ako k nemu prišiel, nakoľko nikdy v armáde neslúžil), bol tzv. ‘vandrujúci’ diplomat prezidenta Wilsona; v zpráve 29. mája 1914, vystríhal Wilsona pred nebezpečím vojny v Európe:
    “kedykoľvek Anglicko dá súhlas, Francúzsko a Rusko pôjde proti Nemecku a Rakúsku”.

    Illuminati ‘bábka’, slobodomurár Wilson, sa nohol stať prezidebt len preto, lebo slobodomurári, ale hlavne sionisti a bankári ho držali za krk, pod hrozbou (za jeho nemorálny život, za ktorý dostal aj výstrahu), že keď nebude poslúchať, verejne ho roznesú pred verejnosťou prezradením jeho milostnej aféry s jeho milenkou (Mrs.Peck, žena profesora na univerzite Princeton, ktorú si zamestnal vo Washingtone), ktorú vidieť skoro na každej fotografii v jeho spoločnosti, hneď vedľa, alebo za ním.
    Jeho žena (ktorá podala o rozvod), vraj zomrela od žialu z tejto potupy – zlomené srdce – sa tomu hovorilo. Teda pani Edith Bolling Galt sa zjavila na scene zrejme až po afére s pani Peckovou.

    E.M.House bol W. Wilsonom uznával ako “my second personality (“alter ego”). “His thoughts and mine are one” (jeho myšlienky a noje sú jedno).
    Wilson bol House-ov výtvor; kontroloval a upravoval všetky jeho prednesy a povedal to Wilsonovi úplne jasne, že nebude jednať podľa rady danej mu inými.

    Anglické, ako aj americkém zločiny, zvané “false flag” operácie, zrejme nie sú ničím novým. Oni to skúšali ešte pred Lusitaniou s parníčkom Sussex. Incident s týmto malým parníčkom (premávajúcim v “English channel / anglickom kanáli) umožnil Wilsonovi, ktorý dešperátne túžil po dôvode vyhlásiť vojnu proti Nemecku, aby splnil jeho záväzky židom, ktorí ho zachránili od verejného škandálu, odhalením jeho privátneho života s pani Peck (neskoršie pani Hulburt), žiadať Kongres o vyhlásenie vojny.
    Sussex zmizol v bezpečnom prístave, nepoškodený bez akýchkoľvek strát na životoch. Kto ‘na-aranžoval’ túto celú aféru, nebolo nikdy odhalené.

    Prišli teda s Lusitaniou.
    8-ho mája 1915, nemecká ponorka U-20, kapitán Swieger, potopila Lusitaniu, britskú cestovnú loď; zahynulo 1198 cestujúcich, včetne 128 Američanov.
    Verejnosti zrejme nebolo povedané, že cestujúci boli v skutočnosti “ochranná kulisa” (“human shield”), kryjúca 6 miliónov kusov U.S. munície, určených pre Britániu. Pre Britániu to bolo vnadidlo privolať útok. Prečo?

    Veliteľ britskej námonej výzvednej služby, Joseph Kenworthy, povedal:
    “Lusitania bola poslaná podstatne zníženou rýchlosťou a so zrušením jej sprievodu do priestoru, v ktorom, ako sa vedelo, čakala ponorka’.

    Vedeli to dopredu:
    História Patrika Beesly-ho v britskej námornej výzvednej službe Prvej svetovej vojny uvádza:
    “Neboli podniknuté žiadne efektívne kroky, chrániť Lusitaniu”. Britské intrigy sú známe a vedeli dopredu, že:
    • veliteľ ponorky vedel o smere plavby Lusitanie; ponorka, ktorá potopila v predchádzajúcich dňoch dve lode, bola v smere plavby Lusitanie
    • napriek tomu, že torpédoborce boli k dispozícii, žiadny Lusitaniu nesprevádzal, ani na ponorky neútočil
    • Lusitania nebola špecificky varovaná o týchto hrozbách

    Oficiálna “story” bola, že Lusitania bola neozbrojená cestovná loď, vezúca nevinný náklad a že nevyprovokovaný nemecký útok bol neospravedlniteľný vojnový akt proti občanom neutrálnej Ameriky.
    Zatiaľ čo A.Ponsonby (člen britského parlamentu) urobil dobrú prácu že ziskreditoval túto “story”, nebolo to skôr, ako niekoľko rokov neskoršie, keď historik Colin Simpson bol schopný vyhodnotiť všetky relevantné informácie a definitívne poukázal, ako nečestne klamná je táto oficiálna “story”.

    V skutočnosti, Simpson udáva, že Lusitania bola vyzbrojená dvanástimi rýchlo-páliacimi 6-inch (15 cm) kanónmi a lodná kniha bola sfalšovaná, zatajiť veľký náklad munície a iného ‘kontrabandu’ (válečný material).
    Špičkoví anglickí a americkí predstavitelia, včetne prezidenta W.Wilsona, úmyselne zatajili dôležité informácie, aby vzbudili emocionálne cítenie 9amerického národa) pre vojnu.

    Existuje taktiež evidencia (o ktorej Ponsonby nevedel), ktorá predpokladá, že vtedajší veliteľ Royal Navy, W. Churchill a iní špičkoví britskí predstavitelia, úmyselne odvolali námornú ochranu, aby cynicky povzbudili útok nemeckej ponorky, dobre predpokladajúc v ich nádeji, že toto zapríčiní obrovskú proti-nemeckú histériu v Amerike a pomôže priniesť Ameriku do vojny na britskej strane (C.Simpson, “Lusitania”, Boston: 1973. C.Simpson, “Lusitania: A Great Liner With Too Many Secrets,” Life magazine, Oct. 13, 1972, pp. 58-80.)

    Aký náklad mala Lusitania, okrem 1,198 cestujúcich turistov, ktorí boli obetovaní zločinnou britskou vládou a W.Wilsonom?
    V Amerike hrozilo vylúčenie zo Senátu senátorovi La Follettovi, pretože sa vyjadril, že Lusitania prenášala muníciu. Aj Mr. Dudley Field Malone, ‘vyberač’ v prístave New York, potvrdil toto tvrdenie za pravdivé.
    D.F.Malone povedal, že Lusitania prenášala veľké množstvá munície, určené britskému governmentu, včetne 4,200 (iná zpráva udáva 5,400) bední nábojov Springfield. Viezla tiež náklad munície pre pušky a šrapnelové nábojnice, celkove o váhe 173 ton (“The Nation”, New York, November 20, 1920).

    Varovanie, že loď bude potopená, nájdené v archívoch nemeckého governmentu, cirkulovalo v New York “Ocean Travel” predtým, než vyplávala (dá sa nájsť na Internete).
    Wilsonova administrácia odmietla uverejnenie tohoto faktu.

Pridaj komentár