Domov / Hlavná strana / História / Prepadnutie ZSSR – fakty a mýty. Časť II.

Prepadnutie ZSSR – fakty a mýty. Časť II.

Stále a znova, deň čo deň, sa stretávam s nepodloženými tvrdeniami a mýtmi o zákernom útoku nacistov na nepripravený Sovietsky zväz. Od jednoduchých ľudí až po vrcholných politikov. Keď sa týchto ľudí pýtam, ako to vedia, obvykle dostávam veľmi podobnú odpoveď s nechápavým pohľadom – „Veď to vie každý, učia to už na základnej škole“. Áno. Veľmi silný argument v histórii. Musí to byť pravda, veď to hovorila pani učiteľka na základnej škole…

Prvá svetová vojna skončila versailleským mierom, vďaka ktorému Nemecko nielenže stratilo časti území osídlených Nemcami (čím prišli aj o časť zdrojov brancov a vycvičených záloh), ale tiež – čo bolo omnoho vážnejšie – prišlo o možnosť budovať a udržiavať vojenské letectvo, tankové jednotky, veľkorážne delostrelectvo, atď. Nemecké pozemné vojsko (Reichswehr) bolo obmedzené na púhych desať divízií. Štáty Dohody sa vôbec netajili tým, že ich cieľom je oslabenie nemeckého vojenského potenciálu na takú úroveň, ktorá by Nemecku znemožnila návrat medzi európske veľmoci.

Na druhej strane však sovietske Rusko – bez ohľadu na skutočnosť, že zradilo svojich pôvodných spojencov v Brest Litovskom, bez ohľadu na to, že nová sovietska vláda skonfiškovala majetky americkým, britským a francúzskym občanom a spoločnostiam – žiadne obmedzenia nemalo. Štát „víťazného proletariátu“ nebol (na rozdiel od Severnej Kórey či Líbye v nedávnej dobe) svetovým spoločenstvom nijako ostrakizovaný. Víťazní „proletári“ (pôvodne zlodeji, príživníci a ďalšie temné živly) prichádzali ako diplomati do hlavných miest všetkých významných štátov sveta, kde nakupovali zbrane a vojenské technológie vo veľkom. Otvorene získavali agentov a pomocou obrovských finančných čiastok korumpovali vysokých dôstojníkov a technických špecialistov. Geniálna idea Vladimíra Iljiča Uľjanova-Lenina, že na dekadentnom západe so sovietmi bude spolupracovať mnoho „užitočných idiotov“ sa naplnila na 101 %.

Z toho jasne vyplýva, že v priamom rozpore so záverom komunistickej propagandy („Dejiny nám dali málo času!“) táto slovutná história (lepšie povedané „užitoční idioti“ v Londýne, Paríži a Washingtone) poskytla Sovietskemu zväzu omnoho viac času na prípravu novej Veľkej vojny, než Nemecku.

Známy bonmot hovorí „Deväť žien nedokáže porodiť dieťa za mesiac“. Príprava vojenských špecialistov (delostrelcov, tankistov, pilotov, navigátorov) vyžaduje omnoho viac času, než výcvik pešiaka. Len k tomu, aby bolo vycvičených mnoho miliónov záložníkov, je potrebných veľa rokov. Nemci tento čas nemali, sovieti áno. Avšak dostatok času na výcvik a obrovské ľudské a surovinové zdroje pre vytvorenie modernej a vysoko efektívnej armády 20. storočia nestačia. K tomu je potrebný aj moderný priemysel, vedecké a technické kádre. V tom ale mal Sovietsky zväz veľké problémy, pretože boľševici vyvraždili či donútili odísť do exilu veľkú časť ruských vedcov a technikov.

Riešenie problému bolo opäť nájdené na západe. Kvôli veľkej hospodárskej kríze v 30-tych rokoch ekonomiky svetových veľmocí priam súťažili o to, komu sa podarí predať Stalinovi viac vojenskej techniky, technológie, obrábacích strojov, laboratórií, prototypov, celých tovární. Bezkoncepčná a samovražedná politika západu umožnila Stalinovi premeniť gigantické finančné rezervy (získané ako z pokladov predchádzajúcich vládcov, tak aj pracovným úsilím miliónov otrokov v kolchozoch a gulagoch) v obrovské množstvá zbraní a vojenskej techniky. Obrovské zbrojovky vybavené najmodernejšími americkými a nemeckými strojmi vyrábali britský tank Vickers E po tisícoch, pod označením T-26. Prototyp tanku amerického konštruktéra Christie sa zmenil na tisícky tankov BT. Vďaka nemeckým licenciám bola zahájená výroba protilietadlových kanónov kalibru 37 a 76 mm a protitankových kanónov kalibru 45 mm. Pôvodne francúzske letecké motory Gnome-Rhône Mistral Major pod označením M-87 a M-88 poháňali bombardéry DB-3, ktoré boli vybavené americkými autopilotmi od firmy Sparrow. Vo svojej dobe najlepšie stíhačky na svete I-15 a I-16 boli poháňané motormi M-25 a M-62, čo boli pôvodné americké motory Wright. Letecká továreň v meste Fili neďaleko Moskvy (pôvodne továreň nemeckej firmy Junkers) vyrábala ťažké bombardéry TB-3, pričom každý bol poháňaný štyrmi motormi M-17 (pôvodne nemecké BMW VI)…

Sovietski „žiaci“ čoskoro prekonali svojich učiteľov. V roku 1936 mohol Louis Charles Bréguet, zakladateľ najväčšej francúzskej firmy na výrobu lietadiel, navštíviť niekoľko sovietskych tovární leteckého priemyslu. Po návrate domov napísal: „Sovieti majú v leteckom priemysle k dispozícii desať krát viac kvalifikovaných robotníkov a technikov než Francúzsko, navyše s nimi dokážu s nimi vyrobiť dvadsať krát viac lietadiel!“. V tejto vete je samozrejme viac emócií než štatistiky.

Preto teraz prejdeme od emócií k číslam. Už v roku 1937 mal Sovietsky zväz vo výzbroji vojenského letectva 8 139 bojových lietadiel. Teda toľko, koľko bude o dva roky neskôr vo výzbroji Nemecka (4 093 lietadiel), Veľkej Británie (1 992 lietadiel) a Spojených štátov (2 473 lietadiel) dohromady. (Zdroj: Melťuchov, Michail Ivanovič – Upuščennyj šans Stalina, Moskva, Vječe 2000) K 1. aprílu 1939 malo sovietske vojenské letectvo k dispozícii 12 677 bojových lietadiel, čím prevyšovalo počet bojových lietadiel všetkých štátov, ktoré sa od prvého okamihu zapojili do bojov druhej svetovej vojny.

Pokračovanie…

::prop, www.protiprudu.org

Predošlá časť – Prepadnutie ZSSR – fakty a mýty. Časť I.
Nasledujúca časť – Prepadnutie ZSSR – fakty a mýty. Časť III.

O ::prop

12 komentárov

  1. Zaujímavý clánok, ale co sa týka nepripravenosti ZSSR pred vpádom Nemecka v roku 1941, nemozeme hovorit o nepripravenosti v oblasti vojenskej výstroje a výzbroje. Prekvapenie pre ZSSR bolo skor v „neocakávaní“ útoku zo strany Nemecka. V auguste 1939 podpísalo ZSSR a Nemecko 10-rocnú zmluvu o neutocení a Hitler ju jednostranne porusil. Napriek tomu, ze Stalin od svojej rozviedky dostával vopred informácie o moznosti útoku, tak si vobec nepripustal takéto porusenie zmluvy. ZSSR malo výborne vyvinutú spionáznu siet po celej Európe, dokonca Stalin mal uz 2 mesiace pred útokom Nemecka na ZSSR na stole informácie z viacerých zdrojov o presnom termíne útoku. Napriek tomu to ignoroval. Takze ak sa bavíme o nepripravenosti, tak mozme sa bavit iba ludskom (politickom) zlyhaní. Inak dakujem autorom za vsetky historické clánky, velmi zaujímavé cítanie. Drzím palce.

    • Tu by som si dovolil mierne oponovať. Áno, bola dohoda medzi Hitlerom a Stalinom. Tá dohoda mala ale aj svoje podmienky. Dohoda o neútočení bola iba jedna z nich, aj keď najznámejšia a najviditeľnejšia. Je pravdou, že Stalin bol prekvapený útokom. Otázka je – prečo? Veď mal všetky potrebné informácie. Je naozaj veľmi naivné myslieť si, že to bolo preto, lebo veril zmluve. Sám Stalin svojho času povedal niečo v zmysle „Zmluvy sú len pre slabých, aby im poskytli falošný pocit bezpečia. My ich nepotrebujeme“. Nebudem teraz prezrádzať obsah ďalších častí, ale veľa ľudí bude z faktov a záverov z toho vyplývajúcich veľmi prekvapených… Čo ale môžem povedať je to, že sme obeťami obrovskej ilúzie, alebo priamo manipulácie.

      • Dovolím si oponovať.
        Navonok sa zdá, že nemecko-sovietska dohoda o rozdelení Poľska bolo svinstvo. Poliaci ale boli prví Hitlerovi spojenci po jeho nástupe k moci a preto si aj mohli dovoliť útočiť na Česko-Slovensko po Viedenskej arbitráži a potom aj na Slovensko. Keď sa karta obrátila tak aj Slováci aj Sovieti išli proti Poliakom.
        Nemecko-sovietska dohoda bola aj dôsledok francúzskeho a najmä britského lavírovania pred vojnou. Briti sa evidentne snažili vojnu Nemecka otočiť na Sovietsky zväz. Sem patrí aj informácia o možnom puči sovietskych generálov voči Stalinovi, ktorú Briti posunuli cez sovietskeho agenta Beneša Stalinovi a ten nechal vystrieľať dôstojnícku a generálsku elitu Robotnícko roľníckej červenej armády.
        Poliaci zrejme majú smrteľnú animozitu voči Rusom bez ohľadu aký práve režim v Moskve vládne. Neviem či odvtedy ako v 1612 boli obliehaní v moskovskom Kremli a vyskúšali si tam kanibalizmus.
        No a k tomu kto bol nepriateľ Sovietskeho Ruska v čase podpisu Brestlitovskej dohody. Predsa Lenina aj s ďalšími profesionálnymi revolucionármi prepašovalo ako svojho agenta v zapečatenom vlaku cisárske Nemecko zo Švajčiarska cez Nemecko a Fínsko do Ruska. Tak prečo by nepodpísal nemecký agent Lenin Brestlitovský mier s Nemeckom ?
        Aby to ale bolo komplikovanejšie tak proti cárskemu Rusku vystupovali aj ruskí spojenci – USA, Veľká Británia a Francúzsko.
        Z USA bol vyslaní Trockij s miliónmi dolárov, zbraňami a najatými židovskými revolucionármi na parníku Kristianafjord do Ruska. Cestou ich síce zadržali kanadské úrady ale na rozkaz šéfa britskej admirality Churchila boli prepustení.
        Briti organizovali Februárovú revolúciu 1917 čím nastal úplný rozvrat cárskeho režimu a tak otvorili voľnu cestu židoboľševickej Októbrovej revolúcii 1917.
        Francúzi podrážali nohy bielogvardejcom v Občianskej vojne ako len mohli. Napríklad generál Janin vydal admirála Kolčaka boľševikom ale boli aj iné veci.

        • Aku ma suvislost tento komentar s clankom o „prekvapivom“ utoku Nemecka na ZSSR mi nie je celkom jasne. A uz vobec nie, comu oponuje 🙂

          • V článku sa tvrdí :
            „sovietske Rusko – bez ohľadu na skutočnosť, že zradilo svojich pôvodných spojencov v Brest Litovskom“
            Ja rozoberám či to boli spojenci alebo nie. Nemožno označiť spojencov cárskeho Ruska za „bývalých spojencov“ sovietskeho Ruska. A rozoberám prečo.

          • No, dalo by sa síce polemizovať, či výmena vlády znamená aj zrušenie medzinárodných zmlúv a dohôd, ale myslím, že táto polemika by bola vedená dosť jednoznačne… 🙂

  2. kazdý vítaz vojny manipuluje svoje vítazstvá a zásluhy vo vojne. Staré príslovie hovorí: „Pravdu písu vítazi“.
    O rozdelení Polska v septembri 1939 medzi Nemecko a ZSSR, sme sa oficiálne dozvedeli az po 1989 roku, o Katyni nehovoriac. Takýchto príkladov v histórii je mnoho, uz od starého Egypta az do súcasnosti.

  3. Článok mi pripadá tak, že sa snaží prekrúcať pravdu. Srší ideologickou predpojatosťou (“proletári” (pôvodne zlodeji, príživníci a ďalšie temné živly)). Historik by mal uvažovať bez ideologickej záťaže. Tézu o „zákernom útoku nacistov na nepripravený Sovietsky zväz“ v ničom nevyvrátil. To že si Sovietsky Zväz budoval svoju armádu bolo normálne na tie časy. Zatiaľ sú to len bláboly a varenie z vody. Asi chce autor prísť v ďalších častiach s nejakým „tromfom“. Ale fakty sú fakty a tie nepustia. Ten kto pozná históriu sa nad takýmto seriálom môže len pousmiať.

    • Zdravím Jaro. Ak teda máte niečo k téme, dajte do tej vody zápražku. Ak nie, kľudne tých pár viet povedzte do záchodovej misy…..a nezabudnite spláchnuť!

  4. Ja len toľkoto

    Československé légie, ruský zlatý poklad , generál M.R. Štefánik , slobodomurári

    V decembri 1921 pražské dámy, patrónky a vyššia česká elita pripravila pre ruských mladých ľudí, ktorí utiekli pred boľševizmom z Ruska stretnutie pri jedličke. Vláda I. československej republiky ešte v októbri oznámila, že na Karlovu univerzita v Prahe prijíma mladých Rusov, ktorí sa ocitli po boľševickej revolúcii mimo hraníc na štúdium, ktoré bude platiť vláda I. ČSR Išlo o niekoľko stoviek mladých ľudí, ktorí už boli v Prahe a pražská smotánka im chcela spríjemniť oslavu Vianočných sviatkov, podľa českej tradície. Na toto stretnutie prišiel aj ministerský predseda Karel Kramář, ktorý hovoril bezchybne po rusky. Bol to on, ktorý sa obrátil pri jedličke k ruským študentom s prejavom.

    „Drahí ruskí priatelia, vy časť ruskej inteligencie, ktorá sa z vôle osudu ocitla za hranicami, určite si kladiete otázku, prečo sme sa my Česi, prejavili účasť o váš osud a rozhodli sa, aby ste u nás získali vzdelanie. Vám, ľudom inteligentným sa to môže zdať čudným a určite vás budú trápiť myšlienky, ako to, že žijete z našich prostriedkov, ktoré vám my, česká vláda, dávame ako akúsi almužnu. Ako člen vlády vás však môžem ubezpečiť, že my vám to nedávame ako almužnu, ale splácame vám, to znamená Rusku, len nepatrnú časť toho dlhu, ktorý sme dlžní vašej vlasti.
    Detaily a podrobnosti, nemôžem a ani nemám právo vám povedať či vysvetľovať. Verme mi však – keď dostávate našu materiálnu pomoc, dostávate ju zo svojho „.
    Dvaja ľudia vedeli určite o čom je reč.
    Karel Kramář vedel veľmi dobre o čom hovorí a čo povedal a vtedy sa tým ani nebolo čo tajiť, lebo o tom vedel prakticky celý svet.
    Nikolaj Kelin, študent Karlovej Univerzity v Prahe a predtým bývalý práporčík 4. delostreleckej brigády ruskej armády, ktorá mala sídlo v Saratove.

    Práve Nikolaj Kelin bol medzi tými mladými vojakmi, ktorí dostali v Saratove vo februári l9l7 rozkaz, aby sa okamžite dostavili do Štátnej banky. Tam sa totiž vtedy nakladala najväčšia časť ruského zlatého pokladu. Na vozy s koňmi a púť tohto nákladu smerovala ďalej na Sibír. Keď Nikolaj Kelin prišiel k Štátnej banke, vojaci už nakladali ohromné a ťažké bedne na vozy a práporčík Kelin bol jedným z tých, ktorí mali putovanie zlatého ruského pokladu strážiť.

    Práve v tomto meste sa začala 4 roky trvajúca epopeja ruského zlatého pokladu, ktorý sa dostal pred frontom do Kazane, kde sa neustále doplňoval, prichádzali ďalšie a ďalšie tony zlata z európskej časti Ruska. Z Petrohradu do Saratova poklad evakuovali už v roku l9l5. Bankoví úradníci, ktorí zlatý ruský poklad sprevádzali na jeho strastiplných cestách, v Omsku pri poslednej revízii zistili, že predstavuje niečo viac ako 5O7 ton zlata.

    Šestnásteho augusta l9l8 československé légie, ktoré držali v rukách veľkú časť Transibírskej magistrály, vyviezli z banky v Kazani, zlatý poklad Ruského impéria, ktorý pozostával zo 651 532 117 tisíc rubľov v zlate, čo bolo ekvivalentné 5O7 tonám a l44 kilogramom čistého zlata. Dva vlaky pod zosilnenou ochranou odvážali poklad do Samary, kde zasadalo časť Ústavodarného zhromaždenia, lebo časť boľševici vtedy už rozprášili. Zo Samary potom ruský zlatý poklad putoval do Ufy.

    Začiatok špinavej hry

    V roku l9l8 odchádza M. R. Štefánik cez Spojené štáty a Japonsko druhý raz do Ruska, vlastne na Sibír.
    Vtedy bol už M. R. Štefánik známa osobnosť, na životnú dráhu sa pripravoval na niekoľkých európskych univerzitách, jeho meno sa dostáva nielen do svetových vedeckých ale aj politických kruhov. Mal iba 27 rokov, keď na jeho podnet postavili na vrchole Mont Blancu hvezdáreň. Francúzska vláda mu potom zveruje vážne vedecké výpravy do Alžírska, na Saharu, do Indie, Tibetu, na Tahiti a do južnej Ameriky. Dostáva pomoc od známeho amerického miliardára Carnegieho. Francúzska vláda vydáva Štefánikove vedecké spisy a napokon mu dáva aj francúzske štátne občianstvo.
    Hneď po vypuknutí svetovej vojny nastupuje na front ako obyčajný vojak. Hlásil sa k letectvu a vyznamenal sa ako jeden z priekopníkov vojenského letectva. Známy maršal Foch povedal :“Je to jeden z najskvelejších vojakov, ktorých som v tejto vojne poznal „.

    Štefánik bojoval prakticky na všetkých frontoch. Raz vo Francúzsku riadil meteorologické stanice, potom Štefánika vidno v Taliansku, v Srbsku, Rumunsku, Bulharsku a neskoršie aj v Spojených štátoch amerických. Vykonal aj dve vážne cesty do Ruska. Prichádza ako vojak a získava svojich krajanov a hlavne sympatie politických a vojenských kruhov.
    Štefánik uvádza na politické javisko aj T.G.Masaryka a E. Beneša.

    Masaryk sa priznal, že v tých časoch keď prišiel s Benešom do Paríža, “ Štefánik už mal kontakty na značný kruh politických a vplyvných ľudí.“ Štefánik si získal ministerského predsedu Brianda a Masaryk napísal, že “ k Briandovi som mal cestu Štefánikom upravenú.“
    Ako potom „tatíček“ uvádza „Štefánik našej veci svojou propagandou veľmi pomohol. Veľmi skoro si v Paríži urobil svoj kruh známych a priateľov. Mne aj dr. Benešovi vystlal cestu na mnohých rozhodujúcich miestach v Paríži a v Ríme. V Amerike pre nás získal Roosevelta.“

    Tieto veľké chvály sa začali množiť ako huby po daždi, až potom ako M.R. Štefánik zahynul. Masaryk a Beneš sa podobnými tirádami snažili zahmlievať pravdu, a zakryť aj roztržky, ktoré existovali medzi Štefánikom na jednej a Masarykom a Benešom na strane druhej.

    Je známe, že M. R. Štefánik bol nezmieriteľným bojovníkom proti boľševizmu. Treba si uvedomiť, že Štefánik vyšiel zo socialistického svetonáhľadu. Patril k „Hlasistom“ a spolu s nimi obdivoval maďarských sociálnych demokratov. V Herbenovom časopis Čas napríklad v roku l9O3 Štefánik sympaticky referuje o zhromaždení peštianskych socialistov. Na Sibíri v Čeljabinsku vo svojej reči k legionárom však boľševizmus a komunizmus podrobil tvrdej kritike. Okrem iného povedal, že : „Boľševizmus nie je systém. To nie je socializmus. Socializmus je individualizmus do krajnosti. Boľševizmus, to je rozklad, bieda a hlad“.

    Tento prejav určite mali k dispozícii a komunisti v Československu a tak nečudo, že všetky Štefánikove sochy roztavili. Obsah tohto prejavu bol totiž taký, že komunistom museli vstávať na hlave vlasy dupkom.
    Štefánik mal teda odlišný pohľad na boľševizmus a revolúciu v Rusku ako Masaryk a Beneš.
    Masaryk napríklad písal… že Spojenci podporovali odboj proti boľševizmu, pokladal som za pochybné…..boľševici boli tiež Rusi, Lenin nebol pre mňa menej ako Nikolaj, napriek svojmu mongolskému pôvodu mal viac ruskej krvi ako cár.
    Masaryk mal odlišný názor aj na ruskú revolúciu. „Keď prihliadam k celkovému vývoju vecí po porážke cárskej armády, zdá sa mi, že ruská revolúcia l9l7, bola pre nás a naše oslobodenie skôr plus ako mínus…Ani revolúcia boľševická nám neuškodila“.
    T.G.Masaryk bol medzi prvými politikmi, ktorí radili Západu dohodnúť sa s boľševikmi. Desiateho apríla l9l8 vypracoval v Tokiu memorandum pre Woodrow Wilsona, v ktorom vo veci Sovietskeho Ruska navrhol :
    „Spojenci by mali uznať boľševickú vládu de facto – o uznaní de jure netreba diskutovať. Monarchistické hnutie je slabé, Spojenci ho nesmú podporovať… Spojenci musia Rusko podporovať za každú cenu a všetkými prostriedkami.“

    Podobné názory sa Štefánikovi samozrejme nepáčili. Rusko sa totiž podieľalo na vytvorení československých légií, kde najväčšia iniciatíva patrila M. R. Štefánikov. Šéf generálneho štábu Ruskej armády generál Vasilij Gurko v liste zo l6.l.l9l7 v liste adresovanom majorovi Štefánikovi píše: „Poverujem Vás, aby ste zostavili z niekoľkých osobností českej národnosti komitét, ktorému by bolo možné v prípade potreby zveriť úlohu, aby medzi zajatcami československými naberal dobrovoľníkov, tak k vytvoreniu jednotiek českých a slovenských ako aj k získavaniu robotníkov pracujúcich pre obranu.“

    Ten istý generál navrhol potom pre Štefánika aj Kríž svätého Vladimíra, vyznamenanie ktoré aj dostal. Štefánik bol niekoľkokrát na audiencii u cára Mikuláša II. s ktorým viedol rozhovory o našich túžbach a ideáloch, treba podotknúť, že o túžbach Slovákov a ideáloch tiež Slovákov.

    Tento ideovo rozporuplný exkurz treba doplniť ešte o jedno Masarykovo vyjadrenie.

    Komisár Stalin 28 marca l9l8 telegrafoval z Moskvy miestnym sovietom, že Čechoslováci nejdú ako bojové jednotky, ale ako slobodní občania, istý počet zbraní majú k ochrane pred kontrarevolucionármi a soviet ľudových komisárov chce im pomôcť na ruskej zemi.

    Na jednej strane je teda Štefánik so svojim tvrdým antiboľševizmom a na druhej Masaryk, ktorý sa div s boľševikmi nemilkoval.
    Doplniť to treba ešte o to, že Trockij so Stalinom nesúhlasil. Ten Trockij, ktorý prišiel robiť revolúciu do Ruska z New Yorku s miliónom dolárov vo vrecku od J.P. Morgana a cestou vyzdvihol Lenina.
    Otázka, kto robil boľševickú revolúciu v Rusku je nie až taká nelogická.

    V takomto marazme sa ocitol M.R. Štefánik na Sibíri, kde pôsobil jeho nadriadený francúzsky generál Janin /ten po Štefánikovej smrti tak isto spieval samé chvály na svojho podriadeného/.

    Začiatok Štefánikových problémov

    Na Sibíri sa však niečo stalo, lepšie povedané, niečo sa zlomilo. Okrem tvrdých protiboľševických prejavov vysvetľoval Štefánik vojakom československých légií, že prišiel, aby ich vrátil domov, aby sa Sibír nestala ich záhubou. V tom čase niektorí príslušníci légii totiž verbovali vojakov do komunistickej strany, o čom veľmi dobre vedeli tak Masaryk ako aj Beneš. Pritom americkému Kongresu sa Masaryk chvastal “ Som vládcom Sibíri a polovice Ruska“.

    Spojencom československých légii bol admirál Kolčak, ktorá bojoval proti boľševikom. Po príchode Štefánika sa stal veliteľom celej ruskej armády mladý československý generál Radola Gajda, bolo to na priamy príhovor Štefánika u Kolčaka.
    Zrejme aj takto chcel prispieť Štefánik v reorganizácii československých légii a ich usporiadanému odchodu domov.
    Aké však bolo jeho prekvapenie, keď sa dozvedel, že Praha sa snaží zámerne predlžovať pobyt légii na Sibíri. A hlavným dôvodom nebolo nič iné – len ruský zlatý poklad.
    Takmer stotisícová armáda československých légii /tento počet uvádzajú aj ruské pramene/ bola rozdrobená po celej Sibíri, aj keď sa generál Janin snažil byť jej veliteľom, v skutočnosti nebol. Generál Janin mal totiž celkom iné poslanie, podobné tomu, o ktoré sa snažila pražská vláda. Boľševici, ktorí sa dostali k moci s Leninom, odmietli totiž Francúzsku splácať staré ruské dlhy. V roku l9l8 boli intenzívne stretnutia tzv. Mafie /táto sieť agentov Masaryka vznikla v roku l9l4, vytvoril ju taliansky rezident a slobodomurár v Rakúsko-Uhorskej Prahe Hugo Dadoni, ktorý sa neskoršie stal veľkým fašistom/ a s francúzskymi, českými a inými bankármi, ktorí „pásli“ po ruskom zlatom poklade.

    Na čo chceli využiť Masaryk a Beneš československé légie, svedčí aj tajná depeša Radolovi Gajdovi od Beneša:
    „Treba nájsť spôsoby získania zlata a cenných predmetov u obyvateľstva, za akúkoľvek cenu a nezastaviť sa pred ničím. Naša nezávislá republika má nedostatok valutových zdrojov. Cennosti a hodnoty, ktoré zoberiete, treba posielať na čs.štáb na východnom fronte. Celú činnosť treba viesť bez zbytočného šumu, nevystavovať sa pozornosti a byť prvými všade, kde sú objekty „dobývania“. Pre túto operáciu treba menovať veliteľmi dôveryhodných bratov, predovšetkým dôstojníkov. Treba robiť „zákonnú“ rekvizíciu majetku obyvateľstva, tiež aj vojenských a štátnych skladov, znižovať cenu pri kúpe cenných predmetov a okamžite predávať s cieľom získania príjmov“.

    Svet žasol nad tým, čo stvárajú československé légie na Sibíri, ich úlohou bolo zmocniť sa ruského zlata a zamiesť za sebou stopy. Nebola to ľahká úloha. Beneš , táto stará líška prosila, aby mocnosti uznali I.ČSR, že potom budú bojovať proti boľševikom a nie proti obyvateľstvu. Československé légie totiž zabíjali a znásilňovali miestne obyvateľstvo ako potkanov. Nakoniec mali od Beneša požehnanie.

    Svet, hoci nie celý, nakoniec týmto vojenským zločincom uveril. Beneš už vtedy mal vysoké postavenie v slobodomurárskych kruhoch, členom ktorých bol aj Masaryk. V júli l9l8 Francúzsko uznáva tzv. Mafiu ako predstaviteľku československého štátu. Masarykov ďalší krok je, že sa vyhlasuje za diktátora, čo spôsobilo okamžite škandál. Vtedy akože Česi vymysleli aj zástavu s modrým trojuholníkom. Ide presne o symbol modrého francúzskeho slobodomurárstva a odvtedy sa modrá farba objavovala všade /Modrá je dobrá – s ktorou SDKÚ išla do volieb v roku 2OO2 nie je teda nič iné, len slovenská slobodomurárska variácia/. Potom sa Masaryk stiahne a vydáva sa po parlamentnej ceste. Štát uznávajú ďalší a 28 . október Česi vydávajú ako za víťazstvo demokracie, pričom vykrádali obchody a sklady.
    A na Sibíri ukradli časť ruského zlatého pokladu s ktorým sa vydávajú domov cez oceán.
    Svet znova žasne a Západ si uvedomuje s kým má do činenia.

    Som Slovák telom i dušou a nepoznám lásku polovičatú.
    M.R. Štefánik

    Tieto slová, ako krédo, ktorým sa riadil, napísal Štefánik J.V. Vrchlickému. Tieto slová znepokojovali hlavne E. Beneša.

    A tak sa Slovák telom i dušou, čestný muž, dozvedá na Sibíri neobyčajné veci, ktoré mu jednoducho spôsobia žalúdočné ťažkosti. Na Sibír prišiel Štefánik v plnej sile, odhodlaný bojovať proti boľševizmu a Červenej armáde. Niektorí historici tvrdia, že zo Sibíri sa vracal nemocný. Áno, nemocný bol, nie však na tele, ale na duši. To, čo videl a počul ho takmer dorazilo. Presvedčil sa, že tým, ktorým pomáhal telom i dušou, sa obrátili a všetky hodnoty či ideály nechali zapadnúť do prachu.
    Štefánik naozaj odchádzal zo Sibíri zlomený. Neúnavný a nezlomný bol však jeho tieň, Jan Šeba, ktorý ho sprevádzal na Sibír, aj zo Sibíri späť. V československých légiách pôsobili mnohí členovia tzv. Mafie, Jan Šeba však bol zvláštny Benešov “ fízl“ nasadený na Štefánika a tak o všetkom bola Praha včas informovaná. Aj o tom, ako sa Milan rozčuľoval na Sibíri nad krokmi tzv. Mafie. Na Sibíri Štefánik tvrdil, že v Československu rozpustí všetky spolky, ktoré pozná a ktoré nemajú čo hľadať v demokratickom systéme.

    Bola dobre informovaná aj o tom, že to čo videl a počul neostane bez odozvy. Spolu so Štefánikom sa nalodil na loď v Šanghaji aj Jan Šeba, spolu s ním sa vylodia vo Francúzku, spolu s ním cestuje do Talianska. Ale ďalej na Slovensko už so Štefánikom nepokračuje.

    Tu sú však zaujímavé listy, ktoré píše hlasista Ivan Markovič, priateľ V. Šrobára /Šrobár bol členom tzv. Mafie/, ako tajomník ministerstva zahraničných vecí Benešovi.

    V liste z 3. apríla l9l9: „Vraciam sa ešte ku generálovi Štefánikovi, ale súdim, že po Milanovom návrate z Ruska, budú veci, ktorými by sa tieto poznatky mali doplniť „.
    Aké veci mal na mysli Ivan Markovič ? Vyplýva z toho, že niekde sa o niečom rozhodlo ?
    A toto rozhodnutie by mal doplniť Štefánik ? Alebo ľudia, ktorí ho sprevádzali ?

    Benešov list Masarykovi z 5. apríla 1919 : „Všetko, čo robí, je choré, morbídne. Politicky, myslím je správne, aby nebol na ministerstve…… naopak mám obavu, že by to rozvíril do nemožností“.

    List 9. apríla od Beneša Markovičovi : „So Štefánikom som mal konflikt. Je treba, aby ste to vedeli, ale je to len pre vás. Je medzi nami koniec, myslím úplne. Nechajte si to však len pre seba…“
    Treba si dať odpoveď na otázku, čo sa stalo v poslednom týždni marca a prvom týždni apríla roku 1919. Tieto tri listy sú totiž veľmi zaujímavé. Do Štefánikovej smrti zostáva len necelý mesiac.

    J.P. Morgan, Rotschildovci a celá slobodomurárska komanda začína mať pochybnosti o vývoji v Rusku vo svoj prospech. Ale je tu obrovský ruský zlatý poklad, ktorí majú pod kontrolou naši „bratia slobodomurári“ z Prahy. Len jeden z nich vystupuje proti tomu.

    Belgická kniha La Franc Massoniere en Questions/Brabant, Wallon, 2001 /uvádza, že slobodomurármi boli aj americký kozmonaut Aldrin, prezident Čhile Salvator Allende, autor Sochy slobody Barhtoldy, Eduard Beneš, bratia Čapkovci, Daniken, Gustav Eiffel, automobilový magnát Henry Ford, W.Churchill, spolupracovníčky Lenina A. Kollontajová a Inessa Armandová, Karol Marx, český maliar Alfonz Mucha a básnik Jan Neruda, Trockij, Sverdlov, Gunter Verheugen, jeho pravnuk je komisár EÚ, je tu mnoho ďalším známych osobnosti politiky, kultúry, vedy a literatúry a medzi nimi je – aj M.R. Štefánik a aj jeho nadriadený francúzsky generál Janin.

    T.G.Masaryk v tomto zozname nie je, pretože ten bol členom slobodomurárskej lóže USA. Bol tazvaným luft-slobodomurárom, je to syn alebo zať slobodomurára, ktorých privedú do lóže. Masaryk sa totiž oženil s Charlotte Harringovou, dcéry bohatej rodiny slobodomurárov, ktorá utiekla z USA do Francúzska, lebo ju cirkev prenasledovala. Americkí slobodomurári sa však v Masarykovi sklamali. Masaryk vydal aj dve práce o slobodomurároch „Svobodní zednáři“ /1925, Naše doba/ a Katolické pověry a zednáŕství a satanizmu /Svobodný zednár VIII/l934/

    A tak nastúpilo heslo „Slobodomurári všetkých krajín“, proti svojmu členovi M.R. Štefánikovi.
    Niektorí ľudia, hlavne z našich emigrantov, ktorí vedeli, že Štefánik bol členom slobodomurárskej lóže tvrdia, že vstúpil do nej len preto, aby vedel, čo je to za spolok a o čo sa snaží. Je to troška smiešne tvrdenie. Ak si všimneme niektoré cesty Štefánika, ktoré mu financovala francúzska vláda, napríklad do Južnej Ameriky, neboli to cesty len vedecké. Štefánik bol v službách francúzskej vlády a tak musel plniť to, o čo ho žiadali. Kto však bližšie poznal Štefánikovu povahu, jeho čestnosť a priamosť, pochopí, že Štefánik sa snažil aj takýmto spôsobom „orodovať za národ“ odkiaľ vyšiel. Pochopil, že mocní vtedajšieho sveta majú v rukách peniaze a rozhodujú o bytí či nebytí národov. A jemu, Slovákovi telom i dušou záležalo na osude vlastného národa a bol ochotný pre to urobiť všetko. V tomto bol neprekonateľný idealista. A idealizoval si aj mocných toho sveta.

    Nevedel len jedno, že z podobných spolkov nemožno vystúpiť. Odísť možno, ale len v truhle.
    Tak sa aj stalo.
    Na margo rečí okolo pádu lietadla, jeho zostrelenia a podobne treba dodať len toľko:

    A/ Po jeho smrti zo strany všetkých politických priateľov i nepriateľov zaznievali samé slová chvály, všetci sa takmer pretekali, aby povedali o Štefánikovi čo najkrajšie slová.. Už to bolo podozrivé.
    B/ Prečo sa zrútilo, spadlo, bolo zostrelené, lietadlo práve v Bratislave, teda doma na Slovensku ? Mohlo totiž na ceste na Slovensko spadnúť, zrútiť sa, alebo byť zostrelené hocikde inde .
    C/ Prečo sa po Štefánikovej smrti neobjavili svedectvá údajných vojakov, ktorí strieľali, ale objavili sa až hodne neskôr?
    D/ Prečo upadol Radola Gajda do nemilosti Masaryka a Beneša, ešte predtým ako si zo zlosti založil akúsi fašistickú stranu ? Radola Gajda totiž vedel viac ako sa dá povedať v dňoch sviatočných.?

    K tomu treba už len dodať, že osobný lekár T.G.Masaryka, ktorý bol pri tom, keď mu oznámili smrť M.R. Štefánika povedal po chvíľke mlčania: „To je dobré, to je dobré…“

    M. R. Štefánik bol po smrti a československé légie na Sibíri a ich prívrženci Masaryka a Beneša mali voľné ruky. Darmo Kolčak písal Masarykovi listy “ Pošlite mi sem nejakého slušného Čecha“. Admirál totiž nevedel, že slušný Čech na svete neexistuje.
    Červená armáda po smrti Śtefánika začala vytláčať Kolčaka a dostala sa až k Omsku. Kolčak na jeseň 1919 prijal rozhodnutie o vývoze zlatého ruského pokladu do Vladivostoku. Československé légie sa vlaku držali ako kliešť ľudského tela.
    Okolo ruského pokladu sa rozohrala ďalšia veľká hra. V Nižneudinsku Spojenci prinútili Kolčaka, aby sa vzdal funkcie Hlavného vládcu Ruska a zlatý poklad úplne odovzdal pod ochranu niektorých jednotiek československých légií /tzv. spoľahlivých/. Československé légie už nebojovali, iba lúpili a znásilňovali a strážili samozrejme „zlaté vajce“. Stotisícová armáda /bola omnoho väčšia -viď ďalej / ktorá bola celkom dobre vyzbrojená, mohla „bielym“ Kolčakovcom výdatne pomôcť a Červená armáda v takom prípade mala len veľmi malé šance.
    Tzv. pražská mafia mala však iné záujmy a slobodomurári s ňou. Kolčak časť pokladu utratil na nákup zbraní v Japonsku, hoci peniaze poukázal, zbrane nakoniec nedošli.
    A v januári 1920 československé légie ako hlavný spojenec admirála Kolčaka, vydávajú ho do rúk boľševikom ! Tí ho vzápätí zastrelili. Pred zastrelením nazval svojich spojencov slovami “ českí psy “

    Zlaté české ručičky

    Zdôvodnenie bolo jednoduché, vraj sa tak stalo preto, aby sa légie mohli vrátiť spokojne domov. Vtedajšie americké média napísali, že Wodrow Wilson, keď sa túto správu dozvedel a dozvedel sa aj Čechmi ukradnutej časti zlatého pokladu, rozčúlil sa tak, že zablokoval všetky prístavy na západe USA, aby tu náhodou nepristali lode s českými legionármi.

    Masaryk s Benešom takto vlastne umožnili boľševizmu ovládnuť celé Rusko.
    Pán Sibíri a polovice Ruska, ako sa Masaryk chválil sa vzdal, lebo zlato bolo cennejšie, ako všetko ostatné.
    Kým bol zlatý ruský poklad pod ochranou československých légií, odrátajúc hodnoty, za ktoré Kolčak chcel kúpiť zbrane, stratilo sa z vlaku 27 vagónov zlata a keď boľševici sumarizovali to, čo im zostalo, zistili, že v niektorých bedniach boli kamene a piesok. Odvtedy sa datuje pojem „zlaté české ručičky“. Podľa niektorých ruských prameňov, boľševici nad všetkým prižmúrili oči a podľa iných ešte za vydanie Kolčaka aj „priplatili „. Národný komisariát boľševikov pre financie zistil, že zo zlatého ruského pokladu sa stratilo 182 ton zlata, čo bolo 235 miliónov rubľov, ak odrátame Kolčakove výdavky v hodnote 81 miliónov rubľov, tak 154 miliónov rubľov zmizlo. Pravdivejšie povedané, dostali sa tam, kde to naznačil K. Kramář v prejave k ruským študentom pod jedličkou.

    Samozrejme návrat legionárov československá i svetová tlač hojne komentovala. V celosvetových prameňoch sa nachádza najmenej 90 lodí, ktoré odvážali legionárov zo Sibíri, či čínskych prístavov. Nemusí byť človek ani odborníkom na lodnú tonáž, aby sa nezamyslel nad tým, čo všetko sa nalodilo na tieto lode. Inak povedané, okrem vojakov asi museli odviesť zo Sibíri všetkých medveďov. Prijímali ich rôzne prístavy. Najdôležitejším však bol prístav v talianskom Terste.
    Tam sa totiž ešte pred vylodením stal konzulom Československej republiky , nikto iný, ako Jan Šeba, tento verný Benešov „nohsled“ M. R. Štefánika. Podobne zaujímavý bol aj Hamburg. V týchto dvoch prístavoch vystupovali len tí najvernejší „bratia “ a s nimi aj bedne zlatého ruského pokladu. Ako píšu vtedajšie noviny 12. novembra 1920 prišiel do Terstu posledný transport na lodi „Heffron“. Vylodili sa z nej 721 dôstojníkov a vojakov, 220 občianskych pracovníkov , 1650 žien a 85 detí. Len cez Terst prišlo 83 lodí, ktorí priviezli dohromady asi 500 tisíc vojakov, občianskych pracovníkov, žien a detí. Dohromady sa vrátilo do Československa asi 520 tisíc ľudí, len z Terstu do republiky sa museli odviezť 182 vlakmi, ktoré boli dlhé, pretože zo Sibíri sa vyviezlo najmenej 1500 vagónov všetkého možného majetku plus viac ako 3O a nie menej ako 70 vagónov s ruským pokladom.. Zaujímavé je, že historické pramene a aj práce Masaryka „Svetová revolúcia“ hovoria o 90 tisíc dezertérov z rakúskej armády. Tieto počty sa postupne znižovali dnes sa hovorí o čísle 30 tisíc. Samozrejme, veď menej ľudí nakradne aj menej. A kde sa potom vzalo tých viac ako 500 tisíc vylodených ?
    A čo hovoril svet ?

    „Česi si navždy zašpinili svoje meno na Sibíri“
    Winston Churchill

    Chcel by som sa dožiť toho, keď sa zobudí Rusko, aby som mohol povedať tej svini Masarykovi, čo si o ňom myslím.“
    Nikola Pašic, predseda vlády Srbska

    „Ako možno viesť rozhovory s takou bandou, ako sú českí legionári. To sú ľudia, ktorí za peniaze predajú všetko a všetkých.“
    Červený komisár Smirnov, ktorý jednal s Čechmi o vydaní admirála Kolčaka

    Druhého februára 1920 sa Česi zmocnili celého vlaku s ruským zlatým pokladom. Potom nasledovalo vydanie generálom Janinom a generálom Syrovým /určite so súhlasom Masaryka/, admirála Kolčaka do rúk Sovietom, a ako výmenu žiadali Česi jednu tretinu zo 650 miliónov zlata ruského pokladu. Admirál a jeho minister boli zastrelení, tak isto ako srbský generál Michajlovič.
    Joseph Nolans:“ Moje vyslanectvo v Moskve“

    Ruský historik Vladimír Vrangel vtedy tvrdil, že v pražskom archíve je tajný dokument o odovzdaní 18 vagónov s ruskými cennosťami do rúk legionárov.

    Vo svete sa o tejto „špinavosti “ hovorilo dennodenne, samozrejme chýry o bohatých legionároch a ruskom zlatom poklade boli predmetom úvah aj v samotnej republike.

    Prvá československá republika vznikla takpovediac s „holým zadkom.“ Ale československá koruna má prvých päť rokov republiky hodnotu ako dolár. V roku 1923 sa v srdci Prahy odovzdalo do užívania rozkošné sídlo Legionbanky, prečo sa tak nazvala, to je samozrejme celkom jasné. A táto banka dáva úvery hlavne spoľahlivým legionárom. Ale každý je spoľahlivý len dovtedy, kým nestroví to, čo dostal. A tak Masaryk s Benešom niektorých spoľahlivých odpratali až na Slovensko. Dostali exkluzívne úvery a neďaleko Fiľakova obsadili tri maďarské dedinky, ktoré prerobili na obraz českých dediniek s typickou architektúrou. Z jednej z týchto dediniek pochádza aj známa česká herečka Kveta Fialová. Masaryk s Benešom to zdôvodnili, že ide „počechoslovakizovanie“ južného Slovenska. Tak veru, neposlali ich ku Komárnu alebo k Dunajskej Strede, ale ďaleko z dosahu, pod hrad Šomošku, kde vtedy ani vtáčik letáčik nedoletel.

    “ Pivárne, to sú naše okná do sveta“
    T.G. Masaryk
    Masaryk zabudol dodať, že pivo sa stalo kolonizačným prostriedkom tak Slovenska ako aj Podkarpatskej Rusi a prostriedkom nanajvýš účinným. Ale, aby si „umyli“ ruky od krádeže, tak vkladajú časť ruského zlatého pokladu do organizácie /slobodomurárskej/ tzv. Ligy národov, kde sa Beneš stáva predsedom. Kto platí, ten môže rozkazovať muziku.

    V tom čase sa Praha stala aj hlavným miestom “ bielogvardejcov“ a tak nie svedomie, ale nevyhnutnosť, aby sa niečo neprevalilo, nútila Masaryka s Benešom, aby sa snažili zmeniť svoj obraz vo svetovom zrkadle. A tak stavajú Ruský dom, ruské gymnázium, školy, dokonca aj ruskú univerzitu. Samozrejme za peniaze ruského zlatého pokladu. A hrajú na dve strany. Na jednej smerom k Stalinovi a na druhej na Západ.

    „Vo fašizme existujú zjavné elementy demokracie“
    T.G.Masaryk pre agentúru Reuters 9.marca 1933

    Už v roku 1935 sa uskutočňuje tajné stretnutie Moravcovej tajnej služby, ktorá podpisuje so sovietskou tajnou službou dohodu, tam sa dohovorili aj o tom, že perspektívne odovzdajú Sovietom Podkarpatskú Rus, keďže od začiatku ju vyžmýkali do morku kostí. Do Prahy sa nasťahovali ruskí agenti, ktorí si otvorili krycie firmy s českou bižutériou. Dva roky potom ako prišiel k moci Hitler. Niektorí spoľahliví legionári skončili práve aj na Podkarpatskej Rusi, aby nevyšli z cviku. Slovákov na Podkarpatskú Rus nepustili. Praha tak vlastne mala dve kolónie, tá tretia bola Morava. V roku 1935 uznáva Československá republika pod vedením už Beneša, Sovietsky zväz

    V roku 1936 sa stretol Beneš so Stalinom . Hitler už bol hrozbou pre Európu a načim sa bolo „správne“ rozhodnúť, kde bude stáť Československá republika. Stalin pri tomto rozhovore nastolil aj otázku časti ruského zlatého pokladu. Mal o Benešovi svoju mienku a znamenal pre neho to isté, čo onuca v čižmách červenoarmejca. Toto stretnutie Beneša poriadne vyplašilo, zostal už totiž sám, lebo jeho spolupáchateľ Masaryk už bol mŕtvy. Pripomínať Stalinovi, že pomocou českých legionárov sa dostali boľševici na Sibíri k moci, bolo stratou času. Stalin nebol hlupák, a vedel svoje.

    Beneš sa tak ocitol v slepej uličke. Styky s ruskou tajnou službou však udržiaval naďalej prostredníctvom agenta Zubova, ktorý pracoval pod diplomatickým krytím. Aby sa nejako zavďačil Stalinovi, chcel zniesť zo sveta pomocou atentátu juhoslovanského premiéra Stojadinoviča. Požiadal Stalina aj o 200 tisíc dolárov na túto akciu. Stalin vedel, že Balkán potrebuje a tak s touto „udičkou“ súhlasil. Bolo mu hneď jasné, že Beneš chce od seba a Československa odpútať Stalinovu pozornosť. Po Mníchove sa však bolo treba rozhodnúť, mocnosti zradili a vrátili im aj s úrokmi zradu na ich bývalom spojencovi Kolčakovi.
    Pre Beneša bola bolestná hlavne „zrada“ Francúzov. Tí totiž „nie náhodou“ vyhrali tender na výstavbu obranných opevnení Československej republiky, takto sa im totiž vrátila časť financií, ktoré dali Leninovi a ktoré generál Janin nedokázal na Sibíri získať späť. Tendra sa zúčastnili aj Angličania.

    Tvrdenie Václava Havla /člen jednej z najkrutejších slobodomurárskych lóži Memfis.-Mizraim, kde vstúpil v roku 1960/ že sa Beneš „vzdal bez boja, aby zachránil republiku“, ktoré vyšlo vo francúzskych novinách Le Monde je smiešne. Beneš bol jednoducho prinútený utiecť, v USA ho nechceli, Soviety by ho boli prijali, ale musel by inak kompenzovať ukradnutý zlatý poklad. Vtedy však na jeho šťastie začal fungovať veľký bojovník proti komunizmu W. Churchil, ktorý dokázal zabudnúť aj na to, ako si zašpinili Česi ruky na Sibíri. A Beneša prijal. Ten si ešte stačil požičať od NKVD 10 tisíc dolárov a takto sa nepriamo zaviazal Sovietom. Lebo ,čo keď… ?

    Samozrejme Beneš sa poistil aj na Západe. V roku 1934 sa stal hlavou najvyššieho orgánu európskych slobodomurárov AMI /Assosiation of Masonry Internacional v súčasnosti sa jej vedenie nachádza v Bruseli/ belgický obchodník Konstantin Pierre, ktorý sa po prvej svetovej vojne usadil v Čechách. Tohto obchodníka posunul na toto miesto práve E. Beneš a zaplatil za to miliardu korún. AMI vznikla v Ženeve v roku 1897. Červení slobodomurári v sovietskom Rusku boli zainteresovaní do krádeže ruského zlatého pokladu a Stalin sa s nimi vysporiadal, od Lenina až po Sverdlova. Keď sa v Prahe rozhorel škandál okolo zlatého ruského pokladu, ktorý vyvolal Hodža, utiekol Beneš do Nicce a tam sa rozhodlo, že časť ruského pokladu sa odpraví do Európy, aby sa zapchali ústa AMI, ktorá sa tiež dožadovala svojej časti. A tak sa čas pokladu dostala do Belgicka a Švajčiarska a Švédska. Ďalšiu časť spratal Beneš do Anglicka a USA. To všetko bolo už po smrti Masaryka, keď jediný „zlatý pán“ rozkrútil „zlatú špirálu.“ Všetko sa to dialo cez Konstantina Pierra, ktorý mal už 33 stupeň slobodomurára a po týchto transakciách získal v lóži “ Komenský“ 39 stupeň., rovnaký stupeň mal aj Beneš, ktorý sa stal slobodomurárom v roku 1916 v Paríži, podľa škótskeho rituálu.

    A to, čo keď prišlo. Po vojne sa do Československej republiky Beneš vracia – z Moskvy. Nemal inú šancu, Churchil sa na neho znova poriadne nahneval, lebo akcia parašutistov bola svojvoľná bez konzultácie s anglickou MI -5 /tá plánovala iné pasce pre potentátov Ríše a táto akcia ich zabrzdila/ a tak Churchill ochotne „pustil“ Československo do vody, kde „rybárčila “ gruzínska líška. Už vtedy sa chcel totiž Beneš zapáčiť víťaziacemu Stalinovi. Nehľadiac na to, koľko obetí táto svojvoľná akcia priniesla.
    Beneš cestuje z Moskvy na oslobodené územie a v Košiciach ho víta Gustav Husák pred Štátnym divadlom a ubytujú ho v Jakabovom paláci.

    Tu sa vyhlasuje Košický vládny program, napísaný v Moskve a tam aj schválený. Beneš je zasa na strane víťazov. Len Stalin sa usmieva popod fúzy: Česká líška gruzínsku nikdy nedobehne. A aby bol v očiach generalissima ešte lepší /hoci ten mal o ňom mienku vždy rovnakú, viď „onucu“/ tak vyhnal Sudetských Nemcov nemilosrdne z vlasti. Nielenže vyhnal 3,5 milióna a zabil 50 tisíc, ale po Sibíri to bola ďalšia lúpež storočia, ktorej sa Beneš dopustil. Tak ako na Sibíri, aj tu obyvateľstvo Sudet olúpil o všetko drahocenné čo mali, to boli ďalšie milióny, ktoré pribudli k ruskému zlatému pokladu. Nakradnuté cennosti od Sudetských Nemcov sa odhadujú na 261 miliónov mariek. To vlastne bola druhá Benešova Sibír“ A aby sa jeho spis „dobrých“ skutkov v Kremli ešte zväčšil, nechal odsúdiť a popraviť prezidenta Prvej Slovenskej republiky Jozefa Tisu.

    Čo sa snažil zamiesť za sebou Beneš. Ešte predtým ako utiekol „za kopečky“, jeho západný sused Hitler vedel o ruskom zlate veľmi veľa, aspoň toľko ako Beneš. Keď vpochodovala nemecká armáda do Prahy zmocnila sa aj časti pokladu. V roku 1982 vrátila NSR, ČSSR 18,4 tony zlata,. Teda toho zlata z ruského zlatého pokladu, ktorý skonfiškoval Hitler v Prahe v roku l939. Ale nemecká armáda sa hlavne zmocnila aj archívov. A tie si Hitler dobre preštudoval. Keď vpochodovala Červená armáda do Berlína zmocnila sa tých istých dokumentov. A tiež si ich pozorne preštudovala. A mala v rukách všetky tromfy.

    Začína sa studená vojna, začala sa vlastne hneď po druhej svetovej vojne a Beneš je znova v slepej uličke. Západu a Východu je zaviazaný rovnako, tak ktorým smerom sa pobrať ? Komunisti si už opekajú baranov a Beneš cíti, že sa blíži koniec jeho celoživotnému klamstvu a intrigánstvu. Keď na sklonku roka 1947 poslal Stalin do Prahy 400 svojich ľudí v civile a vzápätí vysokých komisárov NKVD na tajné stretnutie s Benešom samotným, ktorí mu pripomenuli, to čo sa pripomenúť žiadalo, bolo jasné, že je koniec.

    Beneš dohral svoju úlohu politického podvodníka, luhára a zlodeja. Ukradnuté zlato nikdy zlodejom šťastie neprináša. Ukradnuté zlato si Stalin kompenzoval napríklad tak, že vyviezol všetko urán z Československa.
    Lenže ani Stalinovi spolu s Gottwaldom sa slobodomurárov v Československu zničiť nepodarilo. Za ruské zlato sa vybudovali istí občania Havlovci v Prahe luxusný komplex „Lucerna“, ktorý slúžil slobodomurárskym lóžam. Tak isto filmové štúdia „Barrandov“ boli postavené AMI, aby slúžili tomu, čomu mali slúžiť. V čase keď bol prezidentom Českej republiky Václav Havel, nechal vydať spomienky svojho otca /Havel, Vaclav M : Mé vzpomínky. Jak jsem se stal svobodným zednárem /. V týchto memoároch sú zaujímavé spomienky na to, ako prišli za Havelom starším bratia Čapkovci do jeho kancelárie v Lucerne a presvedčovali ho, aby sa stal slobodomurárom. Tieto memoáre vyšli s pomocou jeho strýka, ktorý slúžil nacistom a ktorý musel utiecť po vojne do Hamburgu, kde vytvoril vydavateľstvo Rowohlt. Práve toto vydavateľstvo v 70 rokoch začalo vydávať diletantské divadelné hry V. Havla a rozkrútilo „špirálu“ jeho disidentstva.

    Mladý a bývalý práporčík ruskej armády Vasil Kelin Karlovu univerzitu doštudoval. O tom ako strážil ruský zlatý poklad sa nikdy nezmieňoval. Všetky svoje tajomstvá si odniesol do hrobu.
    Slovenský bohatier M.R. Štefánik sa zlata ani nedotkol, len verbálne mu preletelo ušami Vedel však, že zlato prináša ľudom len nešťastie. Vedel to už vtedy, keď odchádzal zo Sibíri.
    Len netušil, že ľudia sa pre zlato budú zabíjať, tak ako v časoch divokého Západu. Nechcel mať s cudzím zlatom nič spoločné a aj preto musel zomrieť.

    Zlaté prekliatie sa dotklo aj Slovenska
    A dotýka sa ho aj dnes. Odvtedy, ako Mikuláš Dzurinda zvestoval Slovákom, že časť československého pokladu /rozumej ruského pokladu/ 4,5 tony v roku 2000 /tragikomické je, že ho vypravili na Slovensko z Masarykovej železničnej stanice/ sa vracia na Slovensko a div sa nebil do pŕs ako sa o to zaslúžil.
    Slová Milana Rastislava Štefánika “ kto s čím zachádza, s tým aj schádza“ si treba aj v tejto súvislosti pripomenúť znova.
    Úžasným epilógom tohto “ Zlatého prekliatia“ je správa slovenskej tlače v roku 2004.

    “ V Košiciach v predvečer výročia založenia I. ČSR odhalili súsošie T.G. Masaryka a generála M. R. Štefánika, spojených bronzovou skobou.“

    Zostáva len veriť, že táto skoba nie je úlomkom z lietadla, v ktorom sa viezol M. R. Štefánik a ktoré sa stalo jeho truhlou. Košice znova dokázali, že sa nikdy nevymanili z obdobia, keď boli v područí Bélu Kúhna, Horthyho a pupkom ortodoxných komunistov a zanechalo to na tomto meste nezmazateľné stopy. Na odhalení sa viditeľne ukázali všetci vládnuci neokomunisti, čechoslovakisti a pozostatky horthyovcov.
    Osobitne pre nich si treba pripomenúť vystúpenie M.R. Štefánika pred legionármi v Čeljabinsku:

    “ Vy rozumiete, že musíme zostať nepremožiteľnými nepriateľmi komunizmu. Boľševizmus je negácia demokratizmu, boľševizmus hovorí, kričí , reve – demokracia myslí, poučuje presvedčuje, boľševizmus vyvoláva najnižšie pudy. Demokracia apeluje na česť a svedomie, boľševizmus sťahuje z blížnemu kožuch, demokracia šije kabát pre všetkých , i pre chudáka, boľševizmus hádže protivníka do mora, vyťahuje ho z väzenia a zabíja, demokracia konštatuje, lieči, poprípade trestá, napravuje, boľševizmus zakupuje duše za výhody a tvorí strany banditov a sektárov, demokracia účastňuje všetkých vo výhodách a práve
    Boľševizmus – to je rozklad , bieda a hlad. Demokracia tvorí, je základom normálneho života a blahobytu . Boľševizmus je oslňujúci záblesk výbušniny, demokracia je žiarivý maják spásy. Boľševizmus je nepriateľom ľudstva a musí sa proti nemu bojovať „.

    Po tomto prejave, ktorý sa v trošku inej podobe dostal ako telegram Štefánika do parížskeho časopisu Temps, je snáď každému jasné, prečo musel M. R. Štefánik zomrieť. Boľševizmus nenávidel a demokraciu si predstavoval príliš idealisticky, akou by mala byť.

    Košice teda odhalili súsošie vraha a obete.
    V roku 2OO4 sa začína písať tragédia slovenského národa v 21. storočí.

    zdroj Prop
    Svätoboj Clementis

  5. Na margo týchto tu uvedených nasledujúcich slov:

    „….sovietske Rusko – bez ohľadu na skutočnosť, že zradilo svojich pôvodných spojencov v Brest Litovskom, bez ohľadu na to, že nová sovietska vláda skonfiškovala majetky americkým, britským a francúzskym občanom a spoločnostiam – žiadne obmedzenia nemalo. Štát “víťazného proletariátu” nebol (na rozdiel od Severnej Kórey či Líbye v nedávnej dobe) svetovým spoločenstvom nijako ostrakizovaný. Víťazní “proletári” (pôvodne zlodeji, príživníci a ďalšie temné živly) prichádzali ako diplomati do hlavných miest všetkých významných štátov sveta, kde nakupovali zbrane a vojenské technológie vo veľkom. Otvorene získavali agentov a pomocou obrovských finančných čiastok korumpovali vysokých dôstojníkov a technických špecialistov. Geniálna idea Vladimíra Iljiča Uľjanova-Lenina, že na dekadentnom západe so sovietmi bude spolupracovať mnoho “užitočných idiotov” sa naplnila na 101 %.“

    ….ponúkam čitateľom na zamyslenie dva dokumenty:

    1. Autorom týchto údajov je Karol Ondriáš (odkaz tu: http://ondrias.sk/index.php/component/content/article/34-blog/59-o-bol-jediny-a-najvaei-zloin-komunistov.html ):

    Naši kolonizátori zo západu to mali posledných 300-400 rokov dobre zariadené.

    Len v Rusku, v roku 1914, im patrilo 90% baní, skoro 100% ťažby nafty, 40% metalurgického priemyslu, 50% chemického priemyslu, 28% textilného priemyslu a 42% cenných papierov v bankách. Cez štátne inštitúcie cárskeho Ruska vedeli zabezpečiť, že v roku 1913, len 30% populácie vedelo čítať a písať, čo bolo oveľa menej, ako v Anglicku v polovici 18 storočia.
    V roku 1913, očakávaná dĺžka života pri narodení v Rusku bola okolo 35 rokov. Pre porovnanie, v tom čase to bolo v Holandsku 60 rokov, v Rakúsku 57 rokov alebo v Číne 30 rokov. Detská úmrtnosť v roku 1913 v ruskom impériu bola 273 detí na 1000 narodených. Produkcia na jedného obyvateľa v Rusku, v roku 1913, bola len 4,7% USA, 7% Anglicka, 8% Nemecka. Priemerný príjem na jedného obyvateľa Ruského impéria v roku 1913 bol porovnateľný s príjmom v roku 1686 v Anglicku. Zahraničný dlh Ruského impéria v roku 1917 bol 80 000 000 000 zlatých rubľov, t.j. 2/3 všetkého majetku Ruska (1).

    Podobne to bolo, aj keď relatívne oveľa lepšie, na území Slovenska. Napríklad, v roku 1937, dojčenská úmrtnosť do jedného roka, bola na Slovensku 150 detí na 1000 živonarodených, v Rakúsku 92 detí. V roku 1919 spotreba elektrickej energie na jedného obyvateľa na území Slovenska bola len 19% priemerného Rakúšana. Východná Európa bolo stabilne a dobre prosperujúca kolónia západu na večné časy.

    A toto všetko západným kolonizátorom zobrali zločinní boľševici-komunisti na dlhých 70 rokov. To bol ich jediný a najväčší zločin. Nepomohlo ani Tretie križiacke ťaženie na Východ v rokoch 1918-1922, ktoré organizoval minister vojny Anglicka Winston Churchill, ani Štvrté križiacke ťaženie na Výhod vedené Hitlerom.

    Zločinní komunisti zariadili, že od roku 1917 až do roku 1990, 400 miliónov Východoeurópanov neplatili kolonizačnú dávku západným kolonizátorom, nerobili ako lacná pracovná sila v ich továrňach, neposielali im dievčatá do sex-priemyslu, chlapcov na umývanie riadu a vojakov ochraňovať ich záujmy. Toto je ten jediný a najväčší zločin komunizmu. Naopak, kolonizátori museli vynaložiť veľa úsilia, veľa peňazí (2), aby ekonomický, vzdelanostný a kultúrny komunistický zázrak v roku 1990 na území Východnej Európy odstránili.

    Postupne, od roku 1917 až do roku 1990, pod vedením komunistov sa vytrhlo z kolonizácie až 400 miliónoch Východoeurópanov. Dokonca dosiahli, že v 80-tich rokoch 20. storočia ich produkcia ku USA bola už v pomere 1:3, a nie 1:12 ako v roku 1921 (3). Ešte v roku 1916, väčšina populácie nevedela čítať a písať, a za 50 rokov komunistického zázraku poslali človeka do kozmu. Tento neodpustiteľný zločin komunizmu dosiahli aj napriek tomu, že západní kolonizátori ich poriadne zničili počas Štvrtého križiackeho ťaženia na východ v rokoch 1941-1945. Ani to nezabralo, opäť povstali z popola. Až konečne v roku 1990 sa západným kolonizátorom podarilo odstrániť komunistov a vrátiť Východoeurópanov tam, kde majú byť na večné časy, podobne ako boli pred rokom 1917.

    Preto naši súčasní kolonizátori nesmú dopustiť, aby sa komunisti opäť dostali k moci, lebo by opäť zariadili neplatenie kolonizačnej dávky a neposielali im ľudí na roboty. Preto premývanie mozgov v bývalých socialistických krajinách musí byť oveľa účinnejšie, ako v ostatných krajinách sveta. Len tak môžu zabezpečiť platenie kolonizačnej dávky na ďalších 100 a viac rokov (4).

    (1) Boľševici zrušili ruský národný zahraničný dlh 28.1.1918.

    (2) Podľa „Center for Defence Information“ cena studenej vojny stála len USA 13,1 tisíc miliárd dolárov v cenách roku 1996 (in 1996 dollars = $13.1 Trillion. http://www.cdi.org/issues/milspend.html). Podľa bývalého nemenovaného amerického prezidenta, len v USA na odstránenie socializmu sa vynaložilo 3000 miliárd dolárov.

    (3) Údaje sú z: http://findarticles.com/p/articles/mi_qa5437/is_199812/ai_n21431672. Journal of Economic Issues, Dec 1998 by Murphy, Austin, A note on economic growth in Eastern Europe.

    (4) Prečo humanisti a demokrati nejdú oslobodiť krajiny Subsaharskej Afriky od nejakej totality, ktorá má za následok, že tam zomiera ročne 4,8 milióna detí do päť rokov? Odpoveď je jednoduchá: Pretože cena piesku na Sahare je stále 0,00020 dolárov za tonu, ak stúpne vyššie ako 0,20 dolárov za tonu, potom humanisti a demokrati prídu oslobodiť tieto krajiny od nejakej totality, pričom nebudú váhať na to v prípade potreby vynaložiť aj 3000 miliárd dolárov.

    Karol Ondriaš

    2. Ďalej je tu jedna kapitola z publikácie Černá kniha kapitalizmu:

    Kontrarevoluce a zahraniční intervence v Rusku 1917-1921

    Dne 31. května 1920 Marcel Cachin v doprovodu Frossardově odjel do Ruska. Zůstal tam sedmdesát jeden den a procestoval tisíce kilometrů městy i venkovem. Na mysli mu tanula vzpomínka na Rok II, když napsal: „Již tři roky dělníci a rolníci byli pány země. Nazítří po uchopení moci měli v úmyslu věnovat se dílu rekonstrukce. Bránila jim ale v tom kontrarevoluce a občanské i zahraniční války, které spojenecké mocnosti podněcovaly od konce roku 1917 na ruské půdě. Trosky tří let občanské války vnucené revolučnímu národu se připojily k troskám způsobeným samotnou imperialistickou válkou. Bylo snadné si představit, v jakém stavu se nacházela po šesti letech bojů hospodářská situace země“.
    Na jiném miste hovoři Marcel Cachin o vojácích dobrovolnících, které viděl a s nimiž se bavil: „Byli to opravdu synové a bratři těch z Roku II, kteří zvítězili nad Prusy u Valmy, a Marseillaisy.“
    Je bezpochyby vždy jednostranné srovnávat vzájemně velmi vzdálené situace jak v geografii tak v historii. Přesto však je pravda. že ruští revolucionáři poznali své Coblence a Vendées, jimž museli čelit, neřku-li spolčeným králům, nebo aspoň státům, jež se postavily proti novému rádu, který oni chtěli zavést. Na bílý teror rozpoutaný proti nim odpověděli terorem rudým. A učinili to v zemi, o níž Lenin říkal, že zde není nic v evropském měřítku srovnatelného po stránce kulturní zaostalosti. Tato zaostalost musí být objektivně vzata v úvahu.
    První světová válka stála Rusko dva a půl milionu mrtvých. Občanská válka a zahraniční intervence způsobily půldruhého milionu dalších obětí. Devět milionů osob bylo zabito, zraněno nebo zmizelo v důsledku bídy a epidemií. Průmyslová výroba se v roce 1921 rovnala výrobě z roku 1913. Produkovalo se o polovinu méně obilí než v předvečer války.
    Ale kdo za to může, když ne kapitalismus?
    Lenin věřil v mírový vývoj Revoluce. Mýlil se. Již několik dní po dobytí Zimního paláce, 9. listopadu 1917 prohlašuje: „Jakmile je jednou moc v rukou Sovětů, ty by ještě nyní – což je zřejmě jejich poslední příležitost – měly zajistit klidný vývoj revoluce, klidně volby poslanců lidu, klidný boj stran uvnitř Sovětů, dát vyzkoušet v praxi program různých stran, klidné předání moc: jednou stranou straně druhé.“
    Dobytí Zimního paláce stálo jen šest mrtvých. Salvy křižníku Aurora byly vystřeleny naslepo. Již 26. října (8. listopadu) zrušil II. Sjezd Sovětů trest smrti. Důstojničtí aspiranti zapletení do obsazení telefonní centrály v Petrohradě, kterou chtěli chránit před revolucionáři, byli propuštěni na příslib, že se budou chovat klidně. Neučinili tak a připojili se k bílým povstalcům na jihu země. Generál Krasnov přísahal, že nikdy nebude bojovat proti bolševikům. Později se postavil do čela kontrarevoluční kozácké armády. Koncem listopadu byla nastolena nová moc téměř všude a vesměs byla souhlasně přijímána. Uprostřed února 1918 mohla Revoluce přejít k tomu, co Marcel Cachin nazval „dílem přestavby“. Ale to by se nesmělo počítat se zuřivostí svržených tříd a s podporou, které ony dostávaly ze zahraničí.

    John Reed ve své světově známé reportážní knize Deset dní, kleré otřásly světem uvádí, co mu řekl ruský „Rockefeller“ Rodzianko: „Revoluce je nemoc. Dříve nebo později budou muset zahraniční mocnosti zasáhnout tak, jak se zasahuje u nemocného dítěte, když se učí chodit.“ Jiný ruský miliardář Rjabušinski prohlásil, že jediným řešením bylo „zmocnit se falešných přátel národa, Sovětů a demokratických výborů a pověsit je“. Šéf britské Intelligence Service Sir Samuel Hoare, který se vrátil do Londýna ještě před dobytím Zimního paláce doporučoval zřízení vojenské diktatury buď pod admirálem Kolčakem nebo generálem Kornilovem. Londýn si vybral toho druhého a Paříž jej následovala.
    Dne 8. září táhl Kornilov na Petrohrad, ale byl poražen. Bolševici vyhráli, protože lid je ve svém celku podporoval.
    Jednoduchá chronologie událostí, které půjdou po sobě, dobře ukazuje, že původ toho, co sami bolševici nazývali rudým terorem (stejně jako francouzští revolucionáři, když na konci XVIII. století hovořili o Teroru), ukazuje, že šlo o sled skutků, na jejichž začátku byla kontrarevoluce podporovaná zahraničím.
    Dne 11. března se sovětská vláda usadila v Moskvě. Ve stejném momentě se anglofrancouzské jednotky vylodily na severu.
    4. dubna se vyloďují japonské jednotky ve Vladivostoku, zatímco ataman Semjonov řídí povstání v Zabajkalsku.
    Dne 29. dubna nastolují Němci na Ukrajině Skoropadského diktaturu.
    V květnu povstává československý armádní sbor na Sibiři a v oblasti Donu, Děnikin, Kornilov, Alexejev rozpoutávají teroristická povstání. Angličané se zatím připravují v Iránu přepadnout s jednotkami bílých kozáků Baku. Turecko hrozí ve stejné oblasti.
    Koncem května jsou tři čtvrtiny sovětského území v rukou kontrarevoluce a interventů.
    Dne 3. srpna se ve Vladivostoku vyloďují další britské jednotky současně s japonskými posilami.
    30. srpna je Lenin těžce zraněn při atentátu, který spáchala F. Kaplanová.
    Dne 2. záři ústřední výkonný výbor Sovětů vyhlašuje rudý teror proti kontrarevoluci.
    V srpnu a září začíná sovětská protiofenzíva na všech frontách. Dne 20. září popravují bílí, na rozkaz Britů, 26 komisařů v Baku.
    V říjnu se revolucionáři vybavují jako skutečná armáda.
    1919
    Dne 2. března je francouzskými interventy a bčlogvardějci v Oděse zavražděna francouzská revolucionářka Jeanne Labourbová.
    Dne 28. dubna začíná ofenzíva proti admirálu Kolčakovi na Uralu. Téhož dne Francouzi ukončí svou evakuaci Oděsy, ale vrátí se 23. srpna, aby podpořili Denikina.
    V témže měsíci je Kolčak definitivně poražen.
    Dne 24. října je poražen Denikin u Voroněže a u Caricynu (Stalingradu).
    1920
    Mezi lednem a březnem sovětské jednotky všude vítězí.
    Kolčak je poražen na Sibiři, prchá, je zatčen v Irkutsku a zastřelen. Denikin je nucen opustit Oděsu, kde končí francouzská intervence. Přístavy v Murmansku a Archangelsku jsou osvobozeny.
    Sovětská moc, která právě zavedla plán GOELRO na elektrifikaci Ruska, se domnívá, že si bude moci oddechnout.
    Ale 25. dubna napadnou Poláci, za pomoci bělogvardějců generála Wrangela, kterého podporuje především Francie, Rudou armádu. I. jezdecká armáda generála Buďonného přechází 5. června do protiútoku a v listopadu vítězí. Wrangel zahnaný na Krym je definitivně poražen.
    Gruzie, Arménie a Azcrbájdžán přecházejí pod revoluční moc.
    Boj pokračuje ještě na Dálném východě proti bandám Semjonova a barona von Ungerna, které podporují Japonci.
    Bylo fakticky nutné údobí pěti let, až do října 1922, aby se skoncovalo se zahraniční intervencí na území, které se následně, 30. prosince, stalo územím Svazu Sovětských Socialistických Republik (SSSR).
    Není bezpochyby špatné si připomenout těchto několik nepopiratelných historických faktů, jestliže chceme hovořit o zločinech v této části světa v oné době.
    Pierre Durand
    Pierre Durand, žurnalista a historik, předseda výboru bývalých vězňů z Buchenwaldu-Dory, je odborník na druhou světovou válku. Je autorem Les Sans-culottes du bout du monde – 1917-192} -Contre-révolution et iníervention étrangére en Russie. Editions du Progres, 1977 (NDLR) a v Temps des Cerises, Jeunes pour la Li-berté; Louise Michel: Joseph et les hommes de l ‚ombre.

    Citát je možné nájsť na tomto odkaze: http://www.ksm.cz/zlociny-kapitalu/kontrarevoluce-a-zahranicni-intervence-v-rusku-1917-1921-i.html a tu: http://www.ksm.cz/zlociny-kapitalu/kontrarevoluce-a-zahranicni-intervence-v-rusku-1917-1921-ii.html .

Pridaj komentár