Domov / Hlavná strana / História / Prečo sa Hitler dostal k moci: Rabínovo vysvetlenie

Prečo sa Hitler dostal k moci: Rabínovo vysvetlenie

Hitler-and-HindenburgAutor: Rabbi Dr. Manfred Reifer

Hoci židovskí autori a historici ponúkali mnohé vysvetlenia o tom, ako a prečo sa Adolf Hitler dostal k moci, väčšina z nich popisovala túto tému predpojato. Jeden rabín však v roku 1933 vyvolal značný rozruch, keď ponúkol objektívnu analýzu toho, čo viedlo k nárastu antisemitizmu nielen v Nemecku, ale po celej Európe. Jeho zamyslenie je hodné posúdenia v tomto vydaní THE BARNES REVIEW venujúcemu sa obdobiu známemu ako “Holokaust”.

Nasledujúci text je prekladom článku rabína Manfreda Reifera, ktorý bol uverejnený v Czernowicz Allgemeine Zeitung 2. septembra 1933. Czernowitz bolo hlavné mesto Bukoviny, časti starého Rakúsko-Uhorska, prisúdenej Rumunsku Versaillskou zmluvou. Komentár rabína Reifera vyvolal v tom čase polemiku, predovšetkým kvôli tomu, že jeho vysvetlenie dôvodov, prečo v Nemecku vypukol antisemitizmus a vyniesol Hitlera k moci sa v podstate nelíšil od vysvetlenia Hitlerovej vlastnej vlády. Rabínove komentáre o náraste protižidovských nálad sú v skutočnosti značne prorocké, berúc do úvahy, že dnes – viac než 70 rokov neskôr – sa rabínove varovania opäť stávajú skutočnosťou, pokiaľ sú správy o narastajúcom ruskom antisemitizme v židovskej tlači pravdivé.

Súčasná situácia nemeckých Židov je výsledkom historického procesu. Je to vývoj, ktorého začiatok sa dá vystopovať do Bismarckovej doby. K tomuto muselo dôjsť, ak človek chápe hlboký historický dopad tohto antisemitského hnutia, ktorého je Adolf Hitler najsilnejším predstaviteľom. Kto to nepredvídal, musel byť ranený slepotou. Človek sa snažil zatvoriť oči pred udalosťami a konať v súlade s ľudovým príslovím: “Čo človek nechce, tomu neverí.” Šlo o pohodlný spôsob, ako sa vyhnúť fundamentálnym otázkam, ako pozerať na svet ružovými okuliarmi. Obhajcovia asimilácie sa snažili veci zahaliť závojom a všetko staviť na liberalizmus – dávno mŕtvy – ako na svoju poslednú kartu. Nerozumeli priebehu dejín a verili, že sa jej môžu vyhnúť prehlásením sa za Nemcov mojžišovskej viery, popretím existencie židovského národa, spretrhaním všetkých pút spájajúcich ich s Židovstvom, vyškrtnutím výrazu “Sion” zo svojich modlitebných kníh a zavedením nedeľnej bohoslužby. Antisemitizmus vnímali ako prechodný fenomén, ktorý bude eliminovaný skrze intenzívnu propagandu, prostredníctovm organizovania spoločnosti na boj proti nemu. Takéto boli predstavy veľkej väčšiny nemeckých Židov. A odtiaľ pramení sklamanie, hlboká rezignácia spojená s Hitlerovým víťazstvom, dotiaľ nepomenované zúfanie, šíriaca sa psychóza kulminujúca v samovražde a kompletnej strate morálky.

No kto posudzuje udalosti v Nemecku podľa princípu kauzality, bude musieť súdiť nacistické hnutia ako kulmináciu prirodzeného vývoja, pochopí, že história nepozná žiadne náhody, že každá epocha je výsledkom predchádzajúcej. A tuná sa nachádza kľúč k pochopeniu súčasnej situácie. Boj proti Židovstvu v Nemecku prebiehal intenzívne už pol storočia a s nemeckou precíznosťou. Vedecký antisemitizmus zapustil v nemeckej pôde svoje korene.

Nemeckí Židia toto všetko odmietali vidieť. Utešovali sa falošnou nádejou, prehliadali realitu a snívali o kozomopolitizme Dohna, Lessinga a Mendelssohna. Vykorenení Židia si vykresľovali fantastické predstavy a živili kozmopolitné sny. A to sa prejavilo dvojakým spôsobom. Buď sa hlásili k všeobecnému liberalizmu alebo sa stali vlajkonosičmi socializmu. Oba tieto tábory predstavovali novú živnú pôdu pre antisemitizmus.

V dobrej viere, slúžiac sebe a ľudstvu, začali sa Židia aktívne podieľať na živote nemeckého ľudu. S charakteristickým zápalom sa vrhli do všetkých oblastí poznania, venujúc sa tlači, organizovaniu robotníckych más, v snahe ovplyvniť celkový duchovný život v smere k liberalizmu a demokracii. To, samozrejme, nutne vyvolalo zo strany ich hostiteľského ľudu hlbokú reakciu. Keď sa Židia začali venovať, napríklad, medzinárodným disciplínam, získajúc uznanie v oblasti fyziky, chémii, medicíny, astronómii a do istej miery v oblasti filozofie, mohli prinajhoršom vzbudiť závisť u svojich árijských kolegov, no nie všeobecnú nenávisť celého národa. Človek nemusí rád vidieť Židov ako nositeľov Nobelovej ceny, ale v tichosti to akceptuje. No v oblasti národných disciplín sa veci majú úplne inak. Tuná sa každý štát snaží rozvíjať svoje vlastné sily a odovzdávať súčasnej a budúcej generácii ovocie duchovnej činnosti rasy. Ľuďom nie je jedno, kto píše ich vianočné články, kto celebruje omšu, kto vyzýva k návšteve kostola. Ľud v každom národe chce, aby jeho omladina bola vzdelávaná v jeho vlastnom duchu. No kým veľká časť nemeckého ľudu bojovala za zachovanie svojho druhu, my, Židia, sme plnili ulice Nemecka svojím krikom. Stavali sme sa do úlohy svetových reformátorov a snažili prostredníctvom našich predstáv ovplyvňovať verejný život. Zvonili sme na zvonoch a volali k tichej modlitbe, pripravovali sme “Pánovu večeru” a oslavovali zmŕtvychvstanie.

Zahrávali sme sa s najsvätejším vlastníctvom ľudu a občas si robili žarty z toho, čo je národu posvätné. Verili sme večným právam demokracie a považovali sa za rovnocenných občanov štátu v rámci nemeckej komunity. Vystupovali sme ako cenzori morálky ľudu, lejúc prúdy satiry na nemeckého Michela. Chceli sme byť prorokmi v pohanských krajoch Nemecka a zabudli na seba až tak, že to všetko na nás muselo priviesť zničenie.

Vytvárali sme revolúcie a viedli ich ako veční hľadači Boha pred masami ľudu. Dali sme medzinárodnému proletariátu druhú Bibliu, takú, ktorá bola dobe adekvátna a vyburcovali sme vášne tretieho štátu. Žid Marx z Nemecka vyhlásil vojnu kapitalizmu a LaSalle [taktiež židovského pôvodu – pozn. ed.] organizoval ľudové masy v samotnom Nemecku. Žid Eduard Bernstein popularizoval ideológiu, Karl Liebknecht a Rosa Luxemburg [taktiež židovského pôvodu – poz. ed.] prebudili k životu spartakovské hnutie. Žid Kurt Eisner vytvoril Bavorskú republiku rád a bol jej prvým, a posledným, prezidentom. A proti tomu nemecký národ povstal a vzbúril sa. Nemecko chcelo svoj osud vytvárať samo, samo určovať budúcnosť svojich vlastných potomkov – a to by mu nemalo byť kladené za vinu.

Proti čomu sme predovšetkým namietali, bolo svetové občianstvo, kozmopolitizmus, ktorého boli Židia poprednými predstaviteľmi. Tieto vykorenené osoby si mysleli, že majú moc preniesť Izaiášove myšlienky do alejí Nemecka a s Ámosom vtrhnúť do Valhally. Občas v tom uspeli, ale pochovali seba a židovský ľud pod ruinami skolabovaného sveta.

Na zápas Hitlerovho režimu treba pozerať z iného uhla a učiť sa porozumieť. Či sme sa my, Židia, nebúrili a krvavo nebojovali proti všetkému cudziemu? Čo iné potom boli vojny Makabejcov, než protesty proti cudziemu, nežidovskému spôsobu života? A z čoho pozostával večný zápas prorokov? Iste z ničoho iného než z eliminácie cudzích elementov, cudzích božstiev a z udržiavania pôvodnej povahy Židovstva v stave strachu. Či sme sa nebúrili proti rasovo príbuzným kráľom Idumejcov? Nevylúčili sme z našej komunity Samaritánov kvôli zmiešaným manželstvám? Prečo by nemali nemeckí nacionalisti konať rovnako, keď si Kurt Eisner privlastnil nároky Wittelsbachrovcov? Musíme sa naučiť hľadieť pravde do tváre a prijímať následky.

Nemali by sme chcieť byť falošnými prorokmi, ale vyhýbať sa faktom, ktoré problém neriešia. Čo sa dnes deje v Nemecku sa bude diať zajtra v Rusku. Za všetky zločiny, ktoré sú dôsledkom komunistického systému Židia v sovietskom Rusku jedného dňa zaplatia. Draho zaplatíme za fakt že Trockij, Joffe, Zinovjev zastávali vedúce úlohy v sovietskom Rusku.

Nezhrešilo sa viac proti demokracii v sovietskom Rusku než v Nemecku? Kým v Nemecku Hitler získal vo volebnej kampani väčšinu, v Rusku k ničomu takému nedošlo. Tam malá menšina – dnes, po 15 rokoch organizácia ledva 4 miliónov – prehlásila diktatúru proletariátu… Snaha Židov v sovietskom Rusku byť hlásateľmi novej absolútnej pravdy, snažia sa interpretovať boľševickú Bibliu a ovplyvňovať myslenie ruského ľudu. Tento proces vyvoláva najsilnejší odpor a aj dnes vedie k antisemitským výpadom. Čo sa stane, keď sovietska vláda padne a demokracia v Rusku bude oslavovať svoj slávnostný vstup? Budú na tom Židia lepšie než v dnešnom Nemecku? Neobjaví ľud zastávajúci Trockého, Kamenevských, Zinovjevských atď. ich staré židovské mená a nenechajú ich potomkov trpieť za hriechy otcov? Alebo to nebude trvať ani tak dlho, a príde rad na otcov? Nemáme toho príklady? Neprišli tisíce Židov v Maďarsku o život kvôli tomu, že Béla Kun [Žid – pozn. ed.] na pôde sv. Štefana vytvoril sovietsku republiku? Maďarskí Židia draho zaplatili za svoje proroctvo… V [komunistickej] Internacionále sa Židia prejavovali ako najradikálnejší element. Nemci, Francúzi, Poliaci, Česi majú domov a ich internacionalizmus prežíva v Nemecku, Francúzku, Poľsku, Česku. Sú autochtónni, s právom domácich. Nemci v roku 1914 spálili svoje červené zástavy v Tiergartene v Berlíne a šli do vojny so spevom Deutschland na perách. Poľský socialista Daszinski stál v popredí boja za obnovenie Poľska a českí socialisti s oduševnením spievali svoju hatikvu „Kde domov můj“.

Len Židia nepočúvali nič o domovine a cítili sa ako zdanliví proroci na poli slobody. Karl Liebknecht, Rosa Luxemburg, Kurt Eisner, Gustav Landauer: „Nebude znieť kadoš, nebude znieť omša…“

Títo, a v rovnakej miere deti liberalizmu, všetci títo básnici, spisovatelia, umelci, novinári, pripravovali súčasnosť, živili nenávisť voči Židom, pripravovali pôdu, materiál pre éru národného socializmu. Iste si priali len to najlepšie, ale dosiahli opak. Boli prekliati slepotou, nevideli nástup katastrofy, nepočuli kroky doby, ťažké kroky doby, ťažké kroky dejinnej nemesis.

Preklad: Christian Freeman, www.protiprudu.org
Zdroj: Barnes Review

O ::prop

Jeden komentár

  1. Prečo Hitler nenávidel židov:

Pridaj komentár