Domov / Hlavná strana / Nezaradené / Právo ignorovať štát – 3. časť

Právo ignorovať štát – 3. časť

6. O občianskej a náboženskej slobode

V našich politických vyznaniach existuje zvláštna heterogénnosť. Systémy, ktoré zastarávajú, a začínajú tu a tam prepúšťať denné svetlo, sú plátané modernými myšlienkami, úplne iných kvalít a farieb; a ľudia, vo všetkej vážnosti tieto systémy reprezentujúci ich odierajú, absolútne si nevedomí svojej grotesknosti. Tento náš prechodný stav, majúci rovnakú účasť na minulosti i budúcnosti, vytvára hybridné teórie vykazujúce najčudesnejšie spojenie zašlého despotizmu a prichádzajúcej slobody. Tuná sú typy starej organizácie zvláštne maskované zárodkami novej – zvláštne črty dokazujúce adaptáciu na predchádzajúci stav modifikovanú základmi, ktoré prorokujú príchod čohosi nového — dohromady vytvárajúc tak chaotický mix vzťahov, že sa nedá povedať, na ktorú spoločenskú triedu tieto zárodky doby odkazujú.

Keďže myšlienky musia nutne niesť pečať času, je zbytočné lamentovať nad pohodlnosťou, s akou sa tieto nezlučiteľné názory udržiavajú. Inak by sa zdalo nešťastním, že ľudia sa nesnažia nasledovať smery uvažovania, ktoré k týmto čiastočným modifikáciám viedli. V akutálnom prípade, napríklad, by ich konzistentnosť nútila priznať, že – v ostatných bodoch okrem práve diskutovaného, sa pridržiavajú názorov a používajú argumenty, v ktorých je právo ignorovať štát zahrnuté.

Pretože aký je význam disentu? Bola doba, kedy viera človeka a jeho spôsob uctievania boli rovnako určované zákonom ako jeho sekulárne činy, a podľa ustanovení v našom zákonníku je tomu tak dodnes. Avšak vďaka nárastu ducha protestantizmu sme štát v tomto ohľade ignorovali – celkovo v teórii, čiastočne v praxi. Ako sa nám to však podarilo? Zaujatím postoja, ktorý, ak je neustále dodržiavaný, implikuje právo štát úplne ignorovať.

Vnímajte stanoviská dvoch skupín. „Toto je vaša viera,“ hovorí zákonodarca; „musíte veriť a otvorene prejavovať to, čo je tuná vám uložené.“ „Nebudem konať nič také,“ odpovedá nonkonformista, „Radšej pôjdem do väzenia.“ „Vaše náboženské povinnosti,“ ďalej pokračuje zákonodarca, „budú také, ako sú predpísané. Budete navštevovať cirkvi, ktoré sme zriadili, a prijmete ceremónie v nich používané.“ „Nič ma nedonúti takto konať,“ znie odpoveď; „Absolútne popieram vašu moc diktovať mi v týchto otázkach, a budem odporovať do najvyššej možnej miery.“ „Nakoniec,“ dodáva zákonodarca, „od vás budeme vyžadovať platbu peňazí na podporu týchto náboženských inštitúcií, ako uznáme za vhodné.“ „Nedostanete odo mňa zlámaný groš,“ prehlasuje náš zatvrdilý nezávislý: „aj keby som veril v náuky vašej cirkvi (ktorým neverím), stále by som sa mal búriť proti vášmu zasahovaniu, a ak mi môj majetok zhabete, bude to iba skrze použitie sily a za mojich protestov.“

Čomu tento predchádzajúci úryvok v abstraktnosti zodpovedá? Zopovedá nároku jednotlivca na právo vykonávať jedno zo svojich práv – náboženské vyznanie – bez zákazu a bez obmedzenia, s výnimkou toho, čo vyplýva z rovnakých nárokov ostatných. A čo znamená ignorovanie štátu? Jednoducho nárokovanie si práva podobne vykonávať všetky ostatné práva. Jedno je rozšírením druhého — spočíva na rovnakom základe s ostatnými — stojí a padá s ostatnými. Ľudia skutočne rozprávajú o občianskej a náboženskej slobode ako o odlišných záležitostiach, no rozdiel je úplne subjektívny. Sú časťami toho istého celku a nemôžu byť filozoficky oddelené.

„Áno, môžu,“ zamieša sa do debaty namietajúci; „nárok na jedno je imperatívom ako náboženskej povinnosti. Sloboda uctievať Boha spôsobom, ktorý sa mu zdá správny, je sloboda, bez ktorého človek nemôže naplniť to, čo považuje za Božie príkazy, a teda svedomie mu prikazuje to dodržiavať.“ Pravda, iste, no čo ak sa to isté nárokuje pri ďalších slobodách? Čo ak sa dodržiavanie tohto taktiež ukáže ako záležitosť svedomia? Nevideli sme, že ľudské šťastie je Božou vôľou – že iba praktizovaním našich práv je možné toto šťastie dosiahnuť — a že je nemožné ich praktizovať bez slobody? A ak táto sloboda praktizovania našich práv je podmienkou, bez ktorej sa Božia vôľa nemôže dať naplniť, jej zachovanie je, samotným tvrdením nášho namietajúceho, povinnosťou. Alebo, inými slovami, zdá sa, že dodržiavanie slobody konania nielenže môže byť pointou svedomia, ale že by ňou ním malo byť. A takto sa nám jasne dokazuje, že nároky ignorovať štát v náboženských a sekulárnych záleižtostiach sú v zásade identické.

Ďalší dôvod, zvyčajne prisudzovaný nekonformnosti, pripúšťa to isté. Okrem odmietania štátneho diktátu v abstrakcii, disident mu odporuje kvôli nesúhlasu z hlásanými doktrínami. Žiadny legislatívny zákaz ho neprinúti prijať to, čo považuje za omylný názor, a majúc na pamäti svoju povinnosť voči blížnym, odmieta pomáhať skrze svoju peňaženku šíreniu tohto omylného názoru. Tento postoj je dokonale pochopiteľný. No je to postoj, ktorý buď taktiež privádza svojich prívržencov k občianskej nekonformnosti, alebo ich ponecháva v dileme. Pretože kvôli čomu odmietajú byť nástrojom v šírení omylu? Pretože omyl je v protiklade k ľudskému šťastiu. A na akom základe je nejaká časť sekulárnej legislatívy odmietnutá? Z rovnakého dôvodu — kvôli protikladu k ľudskému šťastiu.

Ako je teda možné dokázať, že štátu by sa malo v jednom prípade odporovať, a v druhom nie? Bude niekto zámerne tvrdiť, že ak vláda od nás požaduje peniaze na pomoc v učení, o ktorom sa domnievame, že bude mať za následok zlo, že by sme to nemali odmietnuť? Takéto je však nádejné tvrdenie, ktorého sa musia pridržiavať tí, ktorí uznávajú právo ignorovať štát v náboženských, no nie v občianskych záležitostiach.

7. Pokrok obmedzovaný nedostatkom spoločenskej morálky

Podstata tejto eseje nám opät raz pripomína nezrovnalosť medzi dokonalým zákonom a nedokonalým štátom. Praktikovateľnosť predloženého princípu sa rôzni rovnako ako sociálna morálka. V úplne zvrhlej komunite by jej prijatie vyprodukovalo anarchiu. V úplne čestnej spoločnosti by jej prijatie bolo neškodné a nevyhnutné. Pokrok voči podmienkam sociálneho zdravia – to jest podmienkam, v ktorých ozdravné prostriedky legislatívy nebudú viac potrebné, je pokrokom k podmienkam, v ktorých sú tieto ozdravné prostriedky odsunuté bokom, a autorita ich predpisujúca ignorovaná.

Tieto dve zmeny sú nutne koordinované. Morálny cit, ktorého nadradenosť učiní spoločnosť harmonickou a vládu nepotrebnou, je rovnakým morálnym citom, ktorý prinúti každého človeka hlásiť sa k svojej slobode do rozsahu ignorovania štátu – je to rovnaký morálny cit, ktorý, zabránením núteniu menšiny k poslušnosti voči väčšine, nakoniec učiní vládu nemožnou. A to, čo je iba odlišnými manifestáciami toho istého sentimentu je voči sebe v nepriamej úmere, tendencia zavrhnúť vládu bude narastať v rovnakej miere tak, ako sa vlády budú stávať nepotrebnými.

Nebuďme teda znepokojení prehlásením tejto doktríny. Mnoho zmien bude treba učiniť predtým, než sa jej dostane nejakého vplyvu. Uplynie pravdepodobne dlhá doba, než sa všeobecne uzná právo Štát ignorovať, dokonca čo i len teoreticky. Ešte dlhší čas prejde, než sa jej dostane legislatívneho uznania. A aj vtedy bude mnoho zádrheľov kvôli jej predčasnej aplikácii. Presná skúsenosť bude dostatočne inštruovať tých, ktorí by príliš skoro legálnu ochranu opustili. Hoci, u väčšiny ľudí existuje taká veľká náklonnosť k overeným usporiadaniam, ako je veľká obava z experimentovania, nebudú podľa tejto doktríny konať skôr, než dávno po tom, ako sa to stane bezpečným.

8. Nadchádzajúci úpadok Štátu

Je chybou predpokladať, že vláda musí nutne trvať naveky. Táto inštitúcia poznamenáva istý stupeň civilizácie – je prirodzenou fázou ľudského vývoja. Nie je to základom, ale náhodou. Tak, ako medzi Krovákmi nachádzame stav predchádzajúci váde, tak isto stav, ktorý poznáme teraz, sa môže stať neplatným. Zo svojej dôležitosti už čosi stratil. Bola doba, kedy história ľudu bola iba históriou jeho vlády. Dnes je tomu inak.

Kedysi univerzálny despotizmus bol iba manifestáciou extrémnej potreby obrany. Feudalizmus, poddanstvo, otroctvo, všetky tyranské inštitúcie, sú iba najtvrdšími druhmi vlády, vyvierajúce z – a nutne kvôli – zlému stavu človeka. Postup od týchto je vo všetkých prípadoch rovnaký – menej vlády. To znamenajú konštitučné formy, to znamená politická sloboda. To znamená demokracia.

V spoločnostiach, asociáciách, akciových spoločnostiach máme nové agentúry okupujúce rozsiahle oblasti naplnené v menej rozvinutej dobe a krajinách Štátom. S nami je legislatíva zmenšená novou a väčšou mocnosťou – nie je viac pánom, ale otrokom. Konečným vládcom sa stal „tlak zvonku“. Triumf Anti-Corn Law League (Liga proti zákonu o kukurici) je jednoducho najpozoruhodnejším príkladom nového štýlu vlády, t.j. Vlády názorov, prevládajúcim nad starým štýlom, vládou moci.

Vyzerá to tak, že poznámka „zákonodarca je iba sluhom mysliteľa“ sa stane ošúchanou. Štátnické umenie má čoraz menej úcty. Dokonca aj „Times“ dokážu vidieť, že „sociálne zmeny hustnúce vôkol nás stanovujú pravdu voči legislatívnym zborom dostatočne ponižujúcu,“ a že „veľké stupne nášho pokroku sú určené skôr spontánnou činnosťou spoločnosti, spojenou s pokrokom umenia a vedy, fungovaním prírody a ďalšími nepolitickými kauzami, než s predkladaním zákonov, ich prijímaním či inou udalosťou politiky či Štátu.“

Tak teda, s rozvojom civilizácie vláda upadá. Pre zlých je to základom, pre dobrých nie. Je to kontrola, ktorú voči sebe vykonáva národné zlo, a to existuje iba do určitého stupňa. Jej pokračovanie je dôkazom stále existujúceho barbarstva. To, čo predstavuje pre divoké zviera klietka, predstavuje pre sebeckého človeka zákon. Obmedzenie je pre divokých, surových, násilných, nie pre spravodlivých, slušných a benevolentných.

Celá nutnosť vonkajšej sily implikuje morbídny stav. Kobky pre ťažkých zločincov, kazajky pre maniakov, barly pre mrzákov, podporné prostriedky pre tých so slabou chrbticou, pre bezcieľnych pána, pre bláznivých sprievodcu, no pre zdravú myseľ v zdravom tele nič z toho. Ak by nebolo zlodejov a vrahov, väznice by boli zbytočné.

Len kvôli tomu, že tyrania ešte stále vo svete prekvitá, máme doteraz armády. Advokáti, sudcovia, poroty, všetky tieto nástroje práva, existujú jendoducho z dôvodu existencie darebáctva. Štátna moc je sekvenciou sociálneho zločinu,a policajt iba doplnkom zločinca. Preto vládu nazývame „nutným zlom“.

Čo si potom treba myslieť o morálke, ktorá si volí túto dočasnú, skúšobnú inštitúciu za svoj základ, na jej predpokladanej permanentnosti buduje rozsiahlu stavbu, volí si za svoj materiál zákony parlamentu a zamestnáva štátnika ako architekta? Tak koná prospechársky filozof. Berie do partnerstva vládu, prisudzuje jej úplnú kontrolu nad jej záležitosťami, prikazuje všetkým podriadiť sa jej rozhodnutiam, skrátka, vytvára z nej vitálny princíp, samotnú dušu, jej systému.

Keď Paley učí, že „záujem celej spoločnosti je záväzný pre každú jej časť,“ implikuje existenciu nejakej nadradenej moci, ktorou má byť „záujem celej spoločnosti“ určovaný. A inde ešte otvorenejšie vraví, že pre dosiahnutie národnej výhody musí súkromná vôľa podriadeného ustúpiť, a že „dôkaz tejto výhody spočíva v legislatíve“.

Ešte rozhodnejší je Bentham, keď vraví, že „šťastie jednotlivcov, z ktorých sa skladá komunita – to jest, ich potešenia a bezpečnosť – je výlučným koncom, ktorý by mal zákonodarca vníma, jediný štandard v konfomrite s ktorou by každý jednotlivec mal, do rozsahu, v akom spočíva na legislatíve, upravovať svoje správanie.“

Treba mať na pamäti, že tieto postoje nie sú dobrovoľne prijímané, sú vynútené predpokladmi. Ak, ako nám vraví jeden predkladateľ, „výhodnosť“ znamená prospech pre masu, nie pre jednotlivca – v budúcnosti ako i v súčasnosti – vopred predpokladá niekoho, kto bude rozhodovať o tom, ako bude väčšina k tomuto úžitku prispievať. Názory na „užitočnosť“ toho či onoho opatrenia sa tak líšia, že potreba rozhodcu je nutnosťou.

Či ochranné opatrenia, zavedené náboženstvá, trest smrti či zákony pre chudobných slúžia alebo neslúžia „všeobecnému dobru“ sú otázky, na ktoré sa názory tak líšia, že, ak by sa nemalo vykonať nič do úplnej zhody ohľadom nich, mohli by sme nečinne postávať do konca času. Ak by každý človek vykonával, nezávisle od moci Štátu, svoje vlastné predstavy o tom, čo by najlepšie zabezpečilo „najväčšie šťastie najväčšieho počtu“, spoločnosť by sa rýchlo ocitla v zmätku. Je teda jasné, že morálka založená na maxime, ktorého praktická interpretácia je pochybná, zahŕňa existenciu nejakej autority, ktorej rozhodnutia budú konečné – to jest, legislatívu. A bez tejto autority musí takáto morálka navždy ostať nevykonávateľná.

Tuná teda vidíme výrok, systém morálnej filozófie predstavujúci sa ako kódex správnych pravidiel ku kontrole ľudských bytostí – upravený na regulovanie najlepších i najhorších členov rasy — aplikovateľný, ak je pravdou, k vedeniu ľudstva k najvyššej mysliteľnej dokonalosti. Vláda je však inštitúciou vychádzajúcou z nedokonalosti človeka, inštitúciou jasne vynútenou zlom; inštitúcia, ktorá by sa dala opustiť, ak by bol svet zaľudnený nesebeckými, svedomitými, ľudomilnými, v skratke inštitúcia nekonzistentná s tou istou „najvyššou mysliteľnou dokonalosťou“.

Ako teda môže byť pravý systém morálky, ktorý prijíma vládu ako jeden zo svojich základov?

KONIEC

Preklad: christianfreeman

1. časť
2. časť

Autor: Herbert Spencer

Herbert Spencer bol anglický filozof, predstaviteľ pozitivizmu a hlavný predstaviteľ evolucionizmu 2. polovice 19. storočia.

O ::prop

Pridaj komentár