Domov / Hlavná strana / Nezaradené / Právo ignorovať štát – 2. časť

Právo ignorovať štát – 2. časť

4. Podriadenosť vládnej autority

Z politických povier nedávno spomínaných nie je žiadna tak univerzálne rozšírená, ako tvrdenie, že väčšiny sú všemohúce. V domnienke, že zachovanie poriadku si vždy bude vyžadovať držanie moci nejakou skupinou, morálny cit našej doby napovedá, že takáto moc nemôže byť spravodlivo prevedená na nikoho iného, len na väčšinu spoločnosti. To je doslova interpretované tvrdením „hlas ľudu, hlas Boží“, a prenášajúc na prvé posvätnosť spájanú s druhým, dochádza sa k záveru, že voči hlasu ľudu, teda väčšine, sa nedá stažovať. No celá táto predstava je úplne mylná.

Predpokladajme, len kvôli samotnej existencii argumentu, že – v záchvate nejakej maltuziánskej paniky – legislatíva, náležite rezprezentujúca verejnú mienku, má uviesť do činnosti zákon, že všetky deti, narodené v nasledujúcich desiatich rokoch, majú byť utopené. Má niekto dojem, že takýto zákon by bol ospravedlniteľný? Ak nie, potom existuje obmedzenie moci väčšiny.

Predpokladajme opäť, že z dvoch rás žijúcich pokope – napríklad Kelti a Sasi – sa tá početnejšia rozhodne tých druhých zotročiť. Bola by autorita najväčšieho počtu v takomto prípade platná? Ak nie, potom existuje niečo, čomu sa jeho autorita musí podriadiť. Predpokladajme, ešte raz, že všetci, ktorí zarábajú pod 50 libier ročne by mali príjmy celej spoločnosti zredukovať na tento ich vlastný štandard a zvyšok venovať na verejné účely. Bola by ich činnosť ospravedlniteľná? Ak nie, treba po tretíkrát priznať, že existuje zákon, ktorému sa hlas ľudu musí podriadiť.

Aký je teda tento zákon, ak nie zákon čistej rovnosti – zákon rovnakej slobody? Tieto námietky, ktoré by všetci namietli voči vôli väčšiny, sú námietkami presne stanovenými týmto zákonom. Popierame právo väčšiny vraždiť, zotročovať, lúpiť, jednoducho pretože vražda, zotročovanie a lúpež sú porušením tohto zákona — porušenia príliš hrubé na to, aby sa dali prehliadnuť. Ale ak sú zlé jeho veľké porušenia, sú zlé aj porušenia malé. Ak vôľa mnohých nemôže v týchto prípadoch prekonať prvý princíp morálky, nedokáže ich ani v iných prípadoch. Takže, bez ohľadu na to, aká bezvýznamná menšina, a akokoľvek malicherné prestúpenie voči ich právam, žiadne takéto prestúpenie nie je prípustné.

Keď sme našu konštitúciu učinili čiste demokratickú, myslí si úprimný reformátor, mali by sme zharmonizovať vládu s absolútnou spravodlivosťou. Takáto viera, aj keď snáď pre túto dobu potrebná, je veľmi mylná. Žiadnym procesom sa nátlak nedá učiniť spravodlivým. Najslobodnejšia forma vlády je iba najmenej nevyhovujúcou formou. Vládu pár nad mnohými nazývame tyraniou, vláda mnohých nad pár je taktiež tyraniou, hoci menej intenzívnejšieho druhu. „Budete konať ako chceme my, nie ako chcete vy“ je vyhlásením v oboch prípadoch: a ak smeruje od stovky k deväťdesiat deviatim, namiesto od deväťdesiat deviatich k stovke, je to len o zlomok menej nemorálne. Z týchto dvoch strán, ktorákoľvek svoje prehlásenie naplní, nutne porušuje zákon rovnakej slobody: jediným rozdielom je to, že v prvom prípade ju porušuje 99 osôb, v druhom 100… A hodnota demokratickej formy vlády spočíva výlučne v tom, že porušuje práva menšiny s najmenším počtom.

Nemorálny stav indikuje samotná existencia väčšín a menšín. Človek, ktorého charakter je v súlade s morálnym zákonom, takého vnímame ako toho, ktorý dokáže získať úplné šťastie bez znižovania šťastia svojich blížnych. No uzákoňovanie verejných záležitostí hlasovaním naznačuje spoločnosť pozostávajúcu z ľudí konštituovaných inak – implikuje, že túžby niektorých sa nedajú uspokojiť bez obetovana túžob iných — implikuje, že v honbe za šťastím väčšina spôsobuje menšine isté množstvo nešťastia – implikuje teda organickú nemorálnosť.

Z iného uhla pohľadu teda opäť vnímame, že i v najmenej nepríjemnej forme je nemožné, aby sa vláda odlúčila od zla; a navyše, že pokiaľ sa neuzná právo štát ignorovať, jej konanie musí byť v základe zločinné.

5. Hranice zdaňovania

To, že človek má slobodu opustiť prospešnosť a zhodiť zo seba jarmo občianstva, sa dá skutočne odvodiť od priznaní existujúcich autorít a modernej mienky. Nepripravení, ako zrejme sú na tak extrémnu doktrínu ako je tuná prezentovaná, radikáli našej doby neochotne priznávajú svoju vieru vo výrok, ktorý zjavne túto doktrínu stelesňuje. Nepočujeme ich neustále citovať Blackstoneovo tvrdenie, že „žiaden poddaný Anglicka nemôže byť nútený venovať pomoc alebo platiť dane čo i len na ochranu ríše či podporu vlády, ak tieto nie sú v súlade s jeho vlastným presvedčením, alebo presvedčením jeho predstaviteľa v parlamente?“ A čo to znamená? Znamená to, hovoria, že každý človek by mal mať hlas (možnosť hlasovať, pozn. prekl.).

Pravda: no znamená to oveľa viac. Ak majú slová vôbec nejaký význam, prieme sa tuná o odlišný výrok. Potvrdzujúc, že človek nemôže byť zdaňovaný, pokiaľ priamo alebo nepriamo nedá k tomu súhlas, potvrdzuje to, že môže takéto zdaňovanie odmietnuť, a odmietnutie byť zdanený znamená zrušenie akéhokoľvek spojenia so štátom. Možno sa bude tvrdiť, že tento súhlas je nie špecifický, ale všeobecný, a že občas je vnímaný ako súhlasiaci so všetkým, čo jeho predstaviteľ vykonáva, keď zaňho hlasoval. No predpokladajme, že zaňho nehlasoval, a naopak, učinil všetko, čo bolo v jeho silách, aby bol zvolený niekto, kto zastáva opačné názory – čo potom?

Odpoveďou pravdepodobne bude, že účasťou na takýchto voľbách mlčky súhlasil s podriadením sa rozhodnutiu väčšiny. A ak nehlasoval vôbec? Nuž, potom sa nemôže právom sťažovať na žiadnu daň, keďže neučinil žiaden protest proti jej uloženiu. Takže, čo je zvláštne, zdá sa, že svoj súhlas dal bez ohľadu na to, ako konal – či povedal áno, či povedal nie, či zostal neutrálny! Vskutku zvláštna doktrína…

Tuná stojí nešťastný občan, od ktorého sa žiada, aby zaplatil za istú zdvorilo ponúknutú výhodu; a či využije jeho jediné prostriedky na vyjadrenie svojho odmietnutia, alebo nie, tvrdí sa nám, že s tým prakticky súhlasí; stačí, ak počet tých, ktorí súhlasia je vyšší než počet tých, ktorí nesúhlasia. A takto sa nám zavádza nový princíp, že súhlas subjektu A s nejakou záležitosťou nie je určený tým, čo tvrdí A, ale tým, čo by mohol tvrdiť subjekt B!

Tí, ktorí Blackstonea citujú, by si mali zvoliť medzi touto absurdnosťou a vyššie uvedenou doktrínou. Buďto jeho maxima implikuje právo štát ignorovať, alebo je to číry nezmysel.

Pokračovanie…

1. časť
3. časť

Preklad: christianfreeman

Autor: Herbert Spencer

Herbert Spencer bol anglický filozof, predstaviteľ pozitivizmu a hlavný predstaviteľ evolucionizmu 2. polovice 19. storočia.

O ::prop

Leave a Reply