Domov / Hlavná strana / Spoločnosť / Právnici a sexuálne zločiny: Ďalšie postrehy na Covingtonov „Severozápadný kvartet“

Právnici a sexuálne zločiny: Ďalšie postrehy na Covingtonov „Severozápadný kvartet“

retaz-palkaPoznámka prekladateľa: Kvôli lepšiemu pochopeniu celkového kontextu nasledujúcej eseje by som Vám odporučil si najskôr prečítať recenziu „Severozápadného kvarteta“ od Grega Johnsona. Jej český preklad si môžete prečítať na webe deliandiver.org

Poznámka autora: Počas prípravy „Zrodenia národa“ – mojej recenzie „Severozápadného kvarteta“ od Harolda Covingtona – pre publikáciu, som sa rozhodol nasledujúci text vynechať. Bolo to z dôvodu nedostatku miesta a tiež preto, že dokonca seriózna kritika sa mi zdala byť malichernou, keď popri nej zvážim prevažujúce klady „kvarteta“. Na nasledujúce slová som narazil, zatiaľ čo som upratoval svoje súbory a rozhodol som sa ich publikovať ako samostatnú esej, keďže sú ozvenou a zosilnením niektorých veľmi inteligentných komentárov jedného z mojich obľúbených prispievateľov na stránke Occidental Dissent, ktorý vystupuje pod menom Trainspotter.

Najproblematickejším rysom „Severozápadného kvarteta“, rovnako ako „Turnerových denníkov“, je autorov sklon ku genocídnym fantáziám, smerujúci nielen k nebielym, ale tiež k bielym. Najslávnejšia pasáž v Turnerových denníkoch nám hovorí o „dni povrazu“, počas ktorého budú rasoví zradcovia, obzvlášť tí, ktorí praktikovali medzirasový sex, lynčovaní po tisíckach.

Covington jasne vysvetľuje, že vytvorenie bielej vlasti by nevyžadovalo a v skutočnosti ani nemohlo vyžadovať masové zabíjanie nebielych, aj keď morálne výčitky svedomia v prípade masovej vraždy civilistov majú tendenciu byť počas vojnových časov odložené nabok. Takéto zabíjanie by bolo logisticky nemožné pre malú gerillovú (partizánsku) armádu a nebolo by nevyhnutné, keďže Covington myslí, že väčšina nebielych by mohla byť donútená k úteku jednoducho tým, že dôjde k zničeniu ich práce a sietí sociálnej podpory prostredníctvom cieleného zabíjania a ničenia majetku väčšinou zameraného na bielych, ktorí profitujú z ich prítomnosti a napomáhajú jej.

Covington je menej chirurgický a náročný pri výbere svojich bielych obetí a to ako počas vojny za oslobodenie, tak i následného „vyčistenia“. Covingtonov zoznam smrti zahŕňa nielen bielych agentov a spojencov režimu, ale i tri kategórie jednotlivcov: právnikov, ľudí, ktorí mali medzirasový sex a homosexuálov. Toto je problematické, pretože ak začne biely nacionalizmus na Severozápade napredovať, tieto pohľady široko – ďaleko odstrašia bielych ľudí od bieleho nacionalizmu a zaženú ich do konformity so systémom, ktorý nás zabíja. Okrem toho tieto lapsusy sú v rozpore so všeobecne racionálnym a pragmatickým charakterom Covingtonovho myslenia.

Za prvé, ušetrime právnikov. Hoci zabíjanie právnikov je schválené bardom (referencia na výrok jednej z postáv zo Shakespearovej hry Henrich VI.- pozn. prekl.) a každý má rád dobrý právnicky vtip, právnici sú v prípade bielych nacionalistov, ktorých poznám, tou najlepšou reprezentatívnou profesiou. Zdá sa mi bláznivé považovať všetkých právnikov za nepriateľov, keďže to poženie inak sympatických a užitočných jednotlivcov do náručia systému, ktorý im poskytne ochranu.

Za druhé, je ľahké pochopiť prečo bieli nacionalisti nazerajú na homosexuálov ako na nepriateľov, keďže organizovaná homosexuálna komunita je integrálnou súčasťou anti-belošskej vládnucej koalície. Navyše biely nacionalizmus je ponorený do pravicovej, konzervatívnej subkultúry so silnými prúdmi anti-homosexuálneho sentimentu, ktoré sú neustále podnecované organizovanou homosexuálnou komunitou.

Ale Covingtonove zdôvodnenie pre vraždenie homosexuálov je, že homosexualita je duševná choroba. Ja si myslím, že homosexualita nie je ani hriech (previnenie proti židovskému Bohu), ani choroba, ale skôr niečo, čo môže byť nazvané „prirodzenou suboptimálnou podmienkou“ ako plešatosť, krátkozrakosť alebo tendencia rýchlo priberať.

Ale uznajme Covingtonov predpoklad za účelom argumentácie. A čo potom všetky ostatné mentálne choroby? Covington sa nezmieňuje o tom, či melancholici, mániodepresívni jedinci, schizofrenici, paranoici, kompulzívni klamári, kleptomani, alkoholici a ďalší, ktorí trpia duševnými poruchami, budú odsúdení k smrti.

Dôvod je tu zrejmý: homosexuáli nie sú odsúdení na smrť preto, že trpia duševnou chorobou, ale z dôvodu, že Biblia – Židovská Tóra – nám to prikazuje. Toto je pravdepodobne tiež zdroj extrémneho nepriateľstva k tým, ktorí mali medzirasové vzťahy. Ide o, mierne povedané, prekvapujúci lapsus. Až príliš ľahko možno potom parodovať bielych nacionalistov ako biblických pomätencov a zaostalých psychopatov.

Tiež to povedie k tomu, že inak sympatickí a užitoční jednotlivci – ktorí nemusia byť vinní z ničoho viac než experimentálneho homosexuálneho alebo medzirasového koketovania, zatiaľ čo študovali alebo boli v armáde, kde je takéto experimentovanie bežné – budú vohnaní do náručia systému, ktorý ich bude chrániť.

Takže čo nám árijský úsudok, ktorý je v opozícií k židovskej poverčivosti, diktuje o tom ako naložiť s homosexuálmi a tými, ktorí mali medzirasový sex?
Za prvé, nie je tu taký postup alebo riešenie, ktoré by predpokladali, že keď bude biely nacionalistický štát založený tak jednoducho odoženie alebo zabije všetkých homosexuálov na svojom území, pretože sa tam nevyhnutne objavia noví homosexuáli (nezávisle od toho, či to bude spôsobené prírodou alebo výchovou, či oboma faktormi). Navyše títo jedinci už očividne „nebudú jedným z nich“ ( t.j. príslušníkom anti-belošskej vládnucej koalície), ale „jedným z nás“ (rasovo uvedomelou bielou osobou vychovanou v rasovo homogénnej a sebavedomej spoločnosti).

Vzhľadom na Covingtonov predpoklad, prístup racionálnej spoločnosti k homosexualite by mal byť príkladom širšieho prístupu, ktorý by prijala vo vzťahu k ostatným duševným poruchám. Zodpovedným postojom k mentálnej chorobe nie je nenávisť, ale ľútosť a súcit. Je odôvodnené mať strach z neznámeho, ale nerozumné zotrvávať v nevedomosti. Myšlienka, že homosexualita by mala byť považovaná za trestný čin je pozostatkom časov, kedy si ľudia mysleli, že iné duševné choroby boli dôkazom bosoráctva alebo posadnutosti démonmi a mali by byť „vyliečené“ mučením alebo upálením na hranici.

Duševná choroba nie je zločin. Ak duševne chorí ľudia páchajú trestnú činnosť, tak trestáme zločin, nie chorobu. Takže by bolo neľudské vyhnať alebo zabiť našich príbuzných jednoducho len preto, že trpia mániodepresiou alebo paranojou. Išlo by o svojvoľnosť, ak by sme s homosexualitou zaobchádzali odlišne. Pokiaľ je duševnou chorobou, nie zločinom, potom by sa k nej ako k chorobe i malo pristupovať. Ak môže byť liečená, tak ju liečme. Ak nemôže, ale jedinec môže s ňou žiť, potom ho nechajme žiť. Pokiaľ je geneticky podmienená, potom ju testujme a pokúsme sa znížiť jej zastúpenie v budúcej generácii. (Ak má homosexualita genetický komponent, potom by homosexuáli nemali byť podporovaní v tom, aby sa „preorientovali“ na heterosexuálov a odovzdali svoje gény deťom, ale radšej nech žijú ako homosexuáli a neodovzdajú svoje gény budúcej generácii).

V zdravej spoločnosti by samozrejme ľudia mali byť slobodní v tom, či sa budú asociovať s homosexuálmi alebo sa im vyhnú, rovnako ako by mali mať slobodu v asociácii alebo vo vyhýbaní sa vo vzťahu k tým, ktorí trpia inými duševnými poruchami. Ale aby sme určili racionálnu politiku a prístup k homosexualite, tak ju musíme porovnať s ďalšími takýmito chorobami. Človek by musel určiť, či sú homosexuáli viac alebo menej spoľahliví priatelia, kolegovia a spoločníci dajme – tomu v porovnaní s mániodepresívnymi jedincami, alkoholikmi, či kompulzívnymi klamármi.

Samozrejme, že by tu neboli žiadne problémy mimo homosexuálov nachádzajúcich sa v skautských stanoch, školských šatniach alebo vo vojenských kasárňach. Nebol by tu žiaden nezmysel o homosexuálnych sobášoch a adopciách detí, ktorý sa snaží vymazať rozdiel medzi normálnym a abnormálnym. Malo by sa snáď od spoločnosti očakávať, že korunuje každého kto si myslí, že je Napoleon a ukrižuje každého kto si myslí, že je Ježiš?

Otázka rasového miešania je ešte zložitejšia. Za prvé, problémom nie je medzirasový sex alebo manželstvo samo o sebe. Problémom sú rasovo zmiešané deti. Samozrejme, že by tu neboli žiadne rasovo zmiešané deti bez medzirasového sexu, ale nie každý medzirasový sex produkuje deti. Problém s multi-rasovými spoločnosťami je, že medzirasový sex je nevyhnutný, pretože pre ľudí je úplne prirodzené a normálne využívať širší rozsah možných priateľov a sexuálnych partnerov.

Mnoho rasových realistov tvrdí, že sú imúnni k medzirasovej príťažlivosti, že majú druh akejsi genetickej averzie. To môže byť pravdou v prípade malého percenta ľudí, ale zaiste to neplatí pre väčšinu. Môže tu byť inštinkt, ktorý nás vedie k spájaniu s vlastným druhom, ale nie je dôvod si myslieť, že tento inštinkt bude za určitých okolností vždy triumfovať nad ostatnými inštinktmi, najmä s ohľadom na silu sexuálneho apetítu.

Napríklad osoba, ktorá mala najväčší vplyv na moje prebudenie pokiaľ ide o rasovú a židovskú otázku mala očividne mimoriadne inštinktívny pocit pre svoj vlastný druh. Ale tento pocit nebol dostatočný na to, aby premohol jeho konfliktnú túžbu pre domov a rodinu, ktoré by vytvoril so ženou, ktorá nebola poškodená feminizmom a americkou odpadovou kultúrou. Preto skončil v manželstve so ženou z Filipín. Manželstvo bolo síce bezproblémové, ale vďaka bohu, netrvalo dlho. V súčasnosti je ženatý s bielou ženou, ktorá mu porodila troch synov. Áno, urobil vo svojom živote potencionálne hroznú chybu, ale myšlienka, že tento muž spáchal hrdelný zločin je absurdná.

Medzirasový sex nie je iba nevyhnutný v multi-rasovej spoločnosti, je tiež neúprosne propagovaný každou zložkou establishmentu. (To isté platí pre normalizáciu homosexuality). Propaganda je obzvlášť intenzívna na univerzitách, kde bolo sexuálne experimentovanie vždy častejšie. Počet vysokoškolských študentov, ktorí zakúsili medzirasové koketovanie je už celkom veľký a ak súčasný stav bude pokračovať, tak rýchlo dosiahne bod nasýtenia. (Čoskoro budeme mať lepšiu predstavu, či sú niektorí jedinci geneticky imúnni voči kúzlu exotického mäska).

Ale percento takýchto koketérií, ktoré sa premenia na dlhodobý medzirasový vzťah, či manželstvo a výchovu detí, je stále malé. V skutočnosti niektoré z takýchto stretnutí môžu byť prvým krokom na ceste k úplnému rasovému prebudeniu (Toto je prípad jednej mojej známej – mladej ženy, ktorá bola znásilnená svojím čiernym priateľom.) Znovu opakujem, myšlienka, že títo ľudia spáchali nielen omyl, ale smrteľný zločin je urážkou rozumu. Títo ľudia sú obeťami nášho súčasného systému, nie zločincami.

Aký by mal byť prístup belošského nacionalistického režimu k tým, ktorí mali medzirasový sex?

Za prvé, všetci bieli, ktorí splodia potomka s príslušníkmi iných rás v skutočnosti opustili našu rasu pre inú. Nikto nemôže miešať svoju krv bez miešania lojality. Nemôžeme odôvodnene očakávať, že takýto ľudia budú lojálnejší k svoje rozšírenej rasovej rodine ako k ich rasovo zmiešaným deťom a žiaden biely nacionalista by ich nemal o to žiadať. Takže by jednoducho nemohli byť občanmi etnoštátu (a v ešte menšej miere nacionalistickými vodcami). Bieli, ktorí vstúpili do manželstva s nebielymi bez toho, aby splodili potomka alebo bez vyhliadky na potomstvo, už patria do odlišnej kategórie, ale je nejasné akú politiku by sme vo vzťahu k nim mali aplikovať.

Bieli, ktorí mali sexuálne vzťahy s nebielymi, alebo ktorí boli s nimi v manželstve, a potom sa rozviedli bez toho, aby splodili deti, by mali byť schopní stať sa občanmi bieleho etnoštátu bez akéhokoľvek trestu. Ale nebolo by to možné bez vyriešenia iracionálnej, ale silnej antipatie, ktorú vyvolávajú u rasových nacionalistov.

Pre vinníkov potrebujeme proces vyznania, pokánia, očistenia a zmierenia, ktorý ich začlení do sebavedomého bieleho národa. V ideálnom prípade by takýto proces pravdy a zmierenia mal byť navrhnutý ako náboženská ceremónia, skôr než zákonné konanie, ak vykúpenie, ktoré vyprodukuje bude úprimné a trvalé.

Ale rasový nacionalisti sa tiež potrebujú zmeniť. Je tu väčší princíp, ktorý sa vzťahuje na viac než len sexuálne oblasti. Zdravá nová spoločnosť môže byť vytvorená iba z produktov dnešnej chorej spoločnosti. Bieli nacionalisti nie sú vyvolení génmi alebo Bohom, aby boli kompletne imúnni voči skazenosti našej doby a mohli tak získať licenciu samoľúbo sa pozerať na ostatných zvrchu a odsudzovať zvyšok ľudstva.

Ak tu je vôbec nejaká nádej pre našich ľudí, potom väčšina z nich je schopná vidieť svetlo a jediná vec, ktorá ich oddeľuje od dnešných bielych nacionalistov je… čas. My sme ho videli ako prví, ale nikdy nebudeme zachránení až kým ho neuvidia i oni.

To znamená, že tu nie je priestor pre pokrytectvo, ale veľký priestor pre súcit. V skutočnosti sú lídri akejkoľvek revolúcie v dôležitých aspektoch pravdepodobne horší ako lepší v porovnaní s priemernou osobou. Nielen, že sú nedokonalí na začiatku, ale vzhľadom k temným potrebám revolúcie, sa pravdepodobne stanú monštrami na konci. Možno vytvárajú lepší svet – ale nie pre seba.

Covington v mnohých jemných a zábavných spôsoboch ukazuje, že tomu rozumie. Napríklad v The Hill od Ravens poznamenáva ako veteráni, ktorí vytvorili Severozápadnú americkú republiku šokovali svojich vlastných vnukov vulgárnym jazykom a zvykmi zdedenými z Ameriky. Tiež Covingtonov autoportrét ako „Starého muža““je sotva lichotivý a ukazuje, že on sa tiež nehodí do republiky, ktorú pomohol vytvoriť.

Až dokým nesplodíme rasu bezchybných nietzscheovských nadčlovekov, budeme sa musieť pretĺkať s ľuďmi, ktorí majú krátky zoznam základných cností (čestnosť, odvaha, inteligencia, lojalita, dobrý odhad, iniciatívnosť) a skôr dlhší zoznam nepodstatných vád a minulých omylov. Nie, neodporúčam, aby sme sa pokúšali najazdiť kilometre s gaunermi a bláznami. Iba s poctivými, talentovanými, oddanými a nedokonalými ľuďmi.

V hnutí potrebujeme byť ochotní tolerovať nepodstatné chyby a minulé omyly pod podmienkou, že ľudia sú o nich čestní a transparentní. Dá sa stavať i s chybným materiálom, ak vieme, kde sú chyby. Nechceme človeka, ktorý skrýva svoju dyslexiu, aby nám robil korekciu, či chlapíka, ktorý skrýva svoju agorafóbiu, aby nám distribuoval literatúru, neistého pajáca, ktorý by mal na starosti vyzdvihnutie VIP alebo kompulzívneho sukničkára medzi manželkami a dcérami našich spoločníkov, atď.

Slabosť je umocnená úkrytom. Nestáva sa cnosťou, ak sa ňou niekto chváli. Ale keď je niekto ochotný pripustiť svoje chyby, tak ide o prvý krok, ktorým nad nimi vystúpi. Je to možnosť pre morálny rast, spôsob ako posilniť charakter. Preto musíme penalizovať skrývanie a odmeňovať transparentnosť.

Aby biela nacionalistická revolúcia mala nejakú morálnu autoritu, jej lídri nás musia viesť nielen k získaniu nášho rasového osudu. Musia nás tiež viesť k sebakritike, k sebaočisteniu a k zmiereniu s väčšou súčasťou našej rasovej rodiny.

Preklad: Aman, www.protiprudu.org
Autor: Greg Johnson
Zdroj: Counter Currents Publishing

O Roland Edvardsen

4 komentáre

  1. Zdravim.
    Zaujimavy clanok ktory mi pripomenul celu seriu. Mne osobne sa velmi pacila. Aj s vycitanymi “genocidnymi fantaziami” 

    Ako prvy clanok o Covingtonovi by som vsak dopurucil napriklad tento jeho rozhovor so samotnym Gregom Johnson z 2010. Hlavne jeho nazor na internet stoji za precitanie.
    http://www.counter-currents.com/2010/07/interview-with-harold-covington/

    Len mala poznamka este na zaver. V 2012 vysla aj 5ta kniha Severozápadnej serie Freedom’s Sons. Pre mnohych je tou najlepsou.

  2. Aman Againsttime

    Je to celkom milé prekvapenie, že sa nakoniec našiel niekto zo Slovenska kto knihy čítal. 🙂
    Ja si myslím, že tento typ revolučnej literatúry môže veľa dať i slovenskému nacionalistovi. Čo do prepracovanosti stratégií sú americkí bieli nacionalisti predsa len iná liga.
    Harold Convington je nepochybne zaujímavá osobnosť a ďakujem za odkaz na rozhovor (možno ho niekedy preložím). 🙂

Leave a Reply