Domov / Hlavná strana / Komentáre / Povaha liberálneho vedca

Povaha liberálneho vedca

Bill Nye Show

Už dlhšiu dobu ma mätie, prečo práve vedci, mimo ďalších ľudí, patria k najhorlivejším zástancom egalitarizmu a rasového denializmu. Tento fenomén je typický najmä pre humanitné a spoločenské vedy, kde je pri viacerých pochybnosť, či ich možno klasifikovať ako „vedu“. Napriek tomu to isté platí i pre tzv. „tvrdé“ vedy.

Obzvlášť šokujúcim je popieranie biologických základov a dedičnosti rasových a pohlavných odlišností v inteligencii a správaní. Koniec koncov, ak človek akceptuje ústredné princípy evolučnej biológie a populačnej genetiky a považuje mozog len za ďalší orgán podliehajúci zákonom biológie, potom by nemalo byť pre neho ťažké pochopiť, že odlišné skupiny ľudskej populácie obývajúce odlišné prostredia boli vystavené odlišným evolučným tlakom po desiatky tisíc rokov, a preto by sa aj ich mozgy mali vyvíjať odlišne. Tieto odlišné tlaky viedli ku geneticky determinovaným odlišnostiam v inteligencii a v ďalších behaviorálnych črtách, ktoré sú najlepšie prispôsobené pôvodnému prostrediu.

Židovská subverzia akademického prostredia je samozrejme hlavný problém, ktorý zohral kľúčovú úlohu v rasovom, a nedávno i v pohlavnom, denializme. Avšak Židia nemajú také výrazné zastúpenie v biologických vedách, ako v humanitných oboroch. Ak by gójski vedci mali dostatok vôle, potom by ľahko potlačili a rozbili povrchný sofizmus rasových popieračov ako boli Steven Jay Gould alebo Richard Lewontin. Skutočnosť, že k tomu nedošlo naznačuje, že väčšina biológov a genetikov je ochotná akceptovať rovnostársky svetonázor napriek tomu, že všetky dáta, ktoré majú k dispozícii argumentujú opačne.

Aby sme mohli porozumieť záhadnému fenoménu rasového a pohlavného denializmu, mali by sme hľadať vodítko v podvedomej sfére vedcov – t.j. zistiť, prečo má väčšina z nich inštinktívnu tendenciu popierať tieto nepohodlné pravdy.

Bez ohľadu na to, čo môže tvrdiť osvietenská filozofia, rozhodnutie pre určitý svetonázor a jeho dodržiavanie primárne zahŕňa podvedomé impulzy, skôr než objektívne hodnotenie dôkazov. Ľudia sa v tomto podstatnom bode principiálne neodlišujú od iných zvierat. Vo väčšine prípadov nám naša znalosť a racionálna argumentácia primárne slúžia na potvrdenie našich pred-existujúcich vier, ktoré sú skôr formované našimi nevedomými túžbami a sklonmi, než snahou zmeniť ich alebo nahradiť niečím novým.

Aby sme pochopili povahu rasového denializmu medzi vedcami, musíme porozumieť tomu, aký druh nevedomých túžob koreluje s túžbou študovať vedu a/alebo nasledovať akademickú kariéru.

Nietzsche nám môže ponúknuť letmý pohľad na korene tohto problému. Uvádza, že tí, ktorí majú tendenciu systematizovať a pokúšajú sa porozumieť prírodným javom, majú problém ich prijať vo vlastnom prípade, obzvlášť ak ide o ľudskú povahu. Tvrdí, že tí, ktorí sa pokúšajú porozumieť prírodným javom systematicky sú k tomu hnaní predovšetkým z dôvodu, že im chýba prirodzená, inštinktívna mužnosť.

Z toho potom vyplýva, minimálne v moderných časoch, že tí, ktorí inklinujú k výberu vedeckých disciplín majú tiež inštinktívnu tendenciu odmietať prirodzenú hierarchiu a nerovnosť, pričom prevažujúce objektívne dôkazy a racionálne úvahy, ktoré by inak mali podporovať, nepostačujú k tomu, aby ich ovplyvnili.

To predpokladá nízku úroveň testosterónu medzi vedcami, čo spoločne so skutočnosťou, že liberálny mindset koreluje s viac feminnínym mozgom, môže vysvetliť, prečo sa väčšina vedcov prikláňa k liberalizmu napriek všetkým opačným dôkazom, ktoré by mali postačovať k tomu, aby debunkovali ich svetonázor.

Avšak tento jav potrebuje podrobnejšie vysvetlenie. Koniec koncov, až donedávna (a v niektorých prípadoch i teraz) tu boli vedci, ktorí skúmali a systematicky potvrdzovali vrodené rasové a pohlavné odlišnosti v inteligencii ako i v iných behaviorálnych vlastnostiach. Dokonca i v prípade, že budeme predpokladať nižšiu než priemernú úroveň testosterónu medzi akademikmi, mal by tu byť dostatok takých vedcov, ktorí umožnia objektívne potvrdenie prirodzeného poriadku a hereditárneho svetonázoru.

Až do nedávna bolo celkom ťažké stať sa vedcom a rozhodnutie pokračovať vo vedeckej kariére zahŕňalo ochotné odmietnutie mnohých svetských komfortov v záujme hľadania pravdy a vysvetľovania tajomstiev vesmíru, vrátane tých, ktoré sa týkajú ľudského mozgu. Ľudia, ktorí si vybrali akademickú kariéru, boli preto silne odhodlanými jedincami, ktorí sa nenechali zastrašiť vyhliadkami nižšieho životného štandardu a iných ťažkostí. Hlavnou silou, ktorá ich poháňala, bolo nájdenie objektívnej pravdy. Takéto charakterové črty predpokladajú slušné množstvo testosterónu v tele a dostatočne maskulínny mozog.

Situácia sa zmenila, keď sa vzdelanie stalo dostupnejším a začalo byť považované nielen za „právo“, ale i symbol vyššieho statusu. Viac a viac ľudí si začalo primárne vyberať štúdium vedy nie preto, že by sa zaujímali o pochopenie ľudskej povahy, ale z dôvodu, že im ponúkala zmysel superiority nad menej vzdelanými rovesníkmi a možnosť pochváliť sa svojou akademickou kariérou. Čoskoro boli v akademickom prostredí tí, ktorí úprimne hľadali znalosť, numericky zahltení tými, ktorí videli vedu ako možnosť potvrdiť si vlastnú hodnotu. Vzdelanie sa dalo ľahko získať. Stať sa vedcom, vzhľadom na dostatočné množstvo dostupného financovania a štipendií, už nezahŕňalo hmotné ťažkosti.

To nevyhnutne viedlo k feminizácii priemerného vedeckého mozgu spolu so súčasnou liberalizáciou akademického prostredia. K zhoršeniu tohto trendu prispela i vyššia účasť žien vo vedeckých fakultách prostredníctvom afirmatívnych akcií – kvót.

Nietzscheho hodnotenie psychiky vedcov je dnes omnoho aktuálnejšie, ako v jeho dobe, hoci podobné trendy boli už vtedy prítomné. Dnešný priemerný vedec je zlomyseľná kreatúra plná nenávisti k obyčajným ľuďom, voči ktorým sa cíti byť nadradený tým, že je držiteľom istého osvedčenia a má „vzdelanie“. To so sebou prináša túžbu zbaviť sa dlho praktikovaných vier a zvykov, pretože sú iracionálne a údajne nepodložené faktami.

Nízka úroveň testosterónu a komplex menejcennosti spoločne so zlomyseľnosťou prinášajú so sebou túžbu dekonštruovať vieroučný systém, svetonázor a zvyky obyčajných ľudí. Až donedávna tu bola pre niečo také podpora kvôli absencii dát potvrdzujúcich rozumnosť a evolučný význam bežných predsudkov, ktoré boli odovzdávané z generácie na generáciu na inštinktívnej úrovni bez toho, aby bola ich platnosť spochybňovaná.

Vo svojej podstate nebol osvietenský pokus odmietnuť dlhodobo zavedené zvyklosti poháňaný objektívnym uvedomením, že nie sú v súlade s racionálnym myslením, ale skôr inštinktívnou, podvedomou túžbou popierať a dekonštruovať to, čo bolo drahé obyčajnému ľudu, pretože tí, ktorí sa pokúšali dekonštruovať tieto obyčaje, neboli schopní úspešne sa na nich podieľať. Nárokovanie si racionality a oddanosť k tvrdým faktom sú v skutočnosti iba kloakou využívanou k tomu, aby podvedome ospravedlňovali tento pokus, ktorý naopak vyviera z hlboko zakorenenej nenávisti k tradícii a obyčajnému človeku, ktorý sa jej drží.

Až donedávna vyššie spomenuté neviedlo k nesúladu alebo pokrytectvu, kvôli nedostatku údajov potvrdzujúcich platnosť dlhodobých predsudkov a zvykov. V posledných dekádach však biológia začala, so zdesením ľavičiarskych akademikov, vysvetľovať a racionálne potvrdzovať to, čo bolo odsúdené ako iracionálne. Dnes napríklad vieme, že predsudok má silnú evolučnú užitočnosť, ktorá chráni jednotlivca alebo celú skupinu pred uskutočnením unáhlených rozhodnutí, ktoré by mohli byť škodlivými pre prežitie. Vieme, že manželstvo, rodina a tradičné pohlavné úlohy nie sú arbitrárne systémy bezohľadne vnútené spoločnosťou, aby utláčala slabých, ale skôr silným, biológiou ospravedlneným, pomocným programom, pričom sú optimálne prispôsobené k tomu, aby zabezpečili spoločenskú stabilitu a pokračovanie populačnej skupiny. Taktiež vieme, že odlišné úspechy medzi odlišnými rasovými/etnickými skupinami nespočívajú v tom, že by niektoré z nich boli svojvoľne utláčané inými, ale majú svoj základ v odlišných priemerných úrovniach výrazne kvantifikovateľných kognitívnych a behaviorálnych znakov takýchto skupín.

Pochopiteľne, že tí, ktorí sa pustili do útoku proti obyčajnému ľudu a do dekonštrukcie jeho spôsobu života neočakávali, že ich deklarované ideály, inými slovami racionalita a objektívny dôkaz, nakoniec skončia potvrdením predsudkov „opovrhnutiahodných“. Tu leží koreň pokrytectva liberálneho vedca. Tí, ktorí prehlasujú racionalitu za svoj chránený ideál, „pochodujú za vedu“ a „skurvene milujú vedu“, v skutočnosti nehľadajú pravdu, ale skôr zneužívajú vedu pre ich morálne vyskakovanie – potrebu, ktorá vyplýva z ich vlastného komplexu menejcennosti. Sú viac než dobre pripravení oslobodiť sa od tvrdých faktov v prípade, že budú ospravedlňovať dlhodobé tradície a spoločenské predsudky.

Avšak pravý vedec nie je niekto, kto pohŕda obyčajným ľudom a svojimi koreňmi, ale skôr človek, ktorí ich zachováva a racionálne potvrdzuje skrz vlastné hlboké porozumenie ľudskej povahy. A všetky nedávne vývojové trendy na poli biologických vied skutočne predpovedajú vzostup takéhoto typu vedca v budúcnosti. Blížime sa k bodu nasýtenia, kedy už predstieranie racionality a oddanosti k dôkazom nemôže koexistovať s liberálnym rovnostárskym svetonázorom. V priebehu tohto procesu uvidíme postupný odchod zlomyseľných typov s nízkou hladinou testosterónu, pretože veda už nebude dlhšie slúžiť na hladkanie ich ega a na kŕmenie ich želaní, aby mohli pociťovať nadradenosť.

Alternatívna pravica bude stát na križovatke tejto transformácie s jej vzostupom a prípadným triumfom na Západe a príde s novým porozumením ľudskej povahy, ktoré bude bezkonkurečné v doterajšej histórii.

Naše zvyky boli pôvodne inštinktívne nasledované bez toho, aby boli spochybňované. Následne prišlo Osvietenstvo so svojou racionálnou pitvou, aby ich zavrhlo. Keďže tu nebol dostatok dát, ktoré by ich potvrdzovali, boli odmietnuté. V súčasnosti sa však dostávame do úplne nového štádia existencie, v ktorom sa vraciame k zachovávaniu týchto zvykov a predsudkov, avšak tentoraz skrz znalosť a racionálne pochopenie ich užitočnosti. V tomto procese budú všetci vyššie spomenutí akademici, ktorí odmietajú akceptovať fakty a zmeniť svoj svetonázor, právom poslaní na smetisko dejín.

Autor: Émile Durand
Preklad: Aman, protiprudu

O Aman

4 komentáre

  1. Liberálnym vedcom, odborníkom a mainstreamovým médiám už nikdo neverí, takže by nás to nemuselo trápiť.

    http://www.epshark.cz/clanek/93/smrt-mainstreamovych-medii

  2. Aj keď je text inšpiratívny a so závermi sa dá súhlasiť, pretože v ľudskej populácii prebiehal a prebieha konštatne boj v rámci skupín aj mimo nich a rodina ako aj sociálna štruktúra je logickým výsledkom boja a nie je postulovaná umnelo na základe „mecenášskeho prístupu okolitého prostredia“.
    V texte sú však aj nevydiskutované kontroverzie: Citujem (1) : Tvrdí, že tí, ktorí sa pokúšajú porozumieť prírodným javom systematicky sú k tomu hnaní predovšetkým z dôvodu, že im chýba prirodzená, inštinktívna mužnosť.
    ad (2) : Hlavnou silou, ktorá ich poháňala, bolo nájdenie objektívnej pravdy. Takéto charakterové črty predpokladajú slušné množstvo testosterónu v tele a dostatočne maskulínny mozog.
    Takéto niečo si ešte môže dovoliť novinár, ale snáď humanitný vedec by to bez diskusie na papier dať nemal. To akože lovec (napr. aj mamutov), čo vypozoroval sezóne ťahy zvery a na základe toho vie povedať, kde, kedy a čo sa dá uloviť bol slabým chlapom bez gulí? Asi Francúzi to majú v hlave inak ako my. Inak čo je s Normanovým Nadhľadom?

  3. hm, jednoducho, liberálny vedec nechce pripustiť, že niekto má k tej primitívnej „opici“ bližšie, ale uznávam, že v bielom je „krysa“ zamiešaná.

  4. Už funguje.

Pridaj komentár