Domov / Hlavná strana / Čítanie / Poslanie Ríše – Negatívny nacionalizmus

Poslanie Ríše – Negatívny nacionalizmus

Hitlerova revolúcia, kapitola 5.3 – Poslanie Ríše – Negatívny nacionalizmus

Germánski dobrovoľníci často vnímali voči sebe určitý odstup krajanov – vďaka pretrvávajúcej rozpoltenosti populácie okupovaných krajín voči Nemecku. Tradičné medzinárodné súperenie, bombardovanie protinemeckou propagandou v predvojnovej tlači, nedôvera k Hitlerovým motívom a nemecká invázia v roku 1940, to všetko stálo proti jednotnej Európe. Ďalšia prekážka spolupráce a dobrej vôle pramenila ironicky zo samotnej Ríše. Pri svojej veľkosti a výkonnosti bolo nemysliteľné, aby Nemci nemali veľký vplyv na európske záležitosti. Prominentní nacionalisti v krajine verili, že majú právo podriadiť záujmy susedných štátov tým nemeckým.

V júni 1940 predložila nemecká vláda návrhy na reštruktualizáciu európskeho obchodu. Funk predniesol svoje návrhy členom plánovacej komisie: „Nemecko má teraz dostatok sily realizovať a reorganizovať hospodárstvo celej Európy podľa svojich požiadaviek. Politická vôľa k využitiu tejto sily je naporúdzi. Z toho teda vyplýva, že ostatné krajiny musia stáť s nami v jednej línii. Hospodárstvo ostatných európskych krajín nám musí ísť v ústrety.“ Zahraniční pozorovatelia si mohli vypočuť Funkove vyjadrenie v júlovom prejave: „Obchodné styky v budúcom mierovom období musia zaručiť Veľkonemeckej Ríši maximálnu hospodársku bezpečnosť, a nemeckému národu maximum spotrebného tovaru pre pozdvihnutie národného hospodárstva. Európsky obchod musí byť v súlade s týmto cieľom.“ [68]

5.3.1
Obr.: Nemecký minister hospodárstva Walter Funk s Hitlerom. Spočiatku jednostranná Funkova politika si znepriatelila Európanov v okupovaných krajinách. Vľavo salutuje Heinz Guderian. Napravo stojí Wilhelm Keitel.

Na základe štúdie pruského právnika Carla Schmitta z roku 1939 navrhli národno-socialistickí predstavitelia poskytnúť suverenitu iba krajinám, obývaným „etnicky hodnotnými národmi.“ Nemecký komisár pre Holandsko Seyss-Inquart zastával práve takýto postoj. Stranícki fanatici ho považovali za lepšiu voľbu na miesto ministra zahraničia, ako pragmatického a konštruktívneho Ribbentropa. Vo svojej eseji „Európsky poriadok“ Seyss-Inquart písal o „prirodzenom poradí, podľa ktorého má každý národ svoje miesto v spoločnosti podľa svojich hospodárskych schopností, biologickej vitality, bojovej sily a kultúrnych hodnôt.“ Vyzýval Európanov, aby „uznali Ríšu za hlavnú silu, prostredníctvom ktorej môžu najlepšie realizovať svoje vlastné sily.“ Dodal, že Nemecko „vďaka vynikajúcim výkonom má najvyššiu zodpovednosť za všetkých,“ ktorí tvoria európsku civilizáciu a „ktorá bola formovaná pracovitosťou nordickej rasy.“ [69]

Takéto jednostranné návrhy týkajúce sa povojnovej Európy vydesili Ribbentropa. Vo svojom memorande varoval pred strachom nemeckých spojencov z toho, že po vojne Nemecko uvalí regulácie na každú krajinu. Neutráli sa obávajú nemeckej anexie. [70] Myšlienka radenia európskych národov podľa ich hodnoty, rasového, alebo etnického dedičstva hrozila vytváraním rozporov, ktorým sa Hitler už skôr snažil predísť v Nemecku pri boji proti rasovým teoretikom strany.

Obzvlášť bola táto nemecká nadradenosť viditeľná na nižších úrovniach štátnej správy na okupovaných územiach. Napríklad Ľvov bolo poľsko-ukrajinské mesto, ktoré nemecká armáda vyrvala z rúk sovietov v júni 1941. Následne sa dostalo pod civilnú jurisdikciu Ríše. Miestny etnický Nemec spomínal: „Oddelenia pre cestujúcich v dopravných prostriedkoch boli v strede predelené širokým koženým potrubím. Nápis v prednej časti oznamoval: ‚Len pre Nemcov a ich spojencov – Talianov, Maďarov, Slovákov a Rumunov‘. Bolo hanebné pozerať sa, ako sa ľudia tlačia v preplnenej zadnej sekcii, zatiaľ čo vpredu sedeli možno dvaja ľudia a za vodičom stáli na plošine jeden alebo dvaja policajti.“ [71]

Aj keď sa Hitler rozhodol postupne prepustiť všetkých poľských vojnových zajatcov, nemecké orgány odradzovali od vzájomného bratríčkovania. V správe z roku 1939 vyčítalo SD príslušníkom ozbrojených síl „veľmi rozšírené sympatie“ voči Poliakom, a najmä bývalým rakúskym dôstojníkom ich „úctivé postoje.“ Nemecké vojenské veliteľstvo potom nariadilo, že Poliaci musia odstúpiť z chodníka, keď prechádzajú nemeckí vojaci a sňať si klobúk, keď prechádza nemecký dôstojník. Avšak len málo z okupačných vojakov si vymáhalo tieto netaktné obmedzenia. [72] Na západe Hitler zadržiaval 65 000 valónskych vojnových zajatcov, zatiaľ čo všetkých flámskych zajatcov prepustil domov. Nemecko ďalej držalo v zajatí 1,5 milióna francúzskych vojakov.

Vojna vyžadovala, aby Nemecko upustilo od tejto kontraproduktívnej politiky. Dezorganizovaný zbrojný priemysel Ríše zaznamenal počas roka 1941 pokles vo výrobe. Výroba húfnic, delostreleckých nábojov a streliva do ručných zbraní zaznamenala značné zníženie počas februára až decembra. Továrne nedokázali držať krok vo výrobe munície, s obrovskou spotrebou v ruskom ťažení. Pred ústupom Červenej armády na východ sovieti rozobrali a evakuovali 1 360 priemyselných závodov. Demolačné čaty zničili ostatné zariadenia, vrátane 95 % ukrajinských energetických diel, plus sýpky, sklady, rafinérie, mosty a strojné zariadenie. Nemci boli schopní čiastočne obnoviť hospodárstvo za značných nákladov, investovali omnoho viac do rekonštrukcie, než boli schopní získať na surovinách a prebytkoch obilia. Tieto okolnosti boli ťažkým bremenom na nemeckých pleciach. [73]

V septembri 1944 pracovalo v Ríši 7,5 milióna zahraničných robotníkov. V tom boli zahrnutí vojnoví zajatci, dobrovoľníci a nakoniec tí, ktorí na ktorých urobila dojem práca v Ríši. Európania zo severnej a západnej Európy dostávali rovnaký plat, dovolenku a zdravotnú starostlivosť, ako nemeckí robotníci. Východoeurópania trpeli zlým zaobchádzaním. Fritz Sauckel, ktorý mal na starosti mobilizáciu robotníkov, uviedol v decembri 1942: „Bičovaní, podvyživení a zastrašovaní robotníci z východu budú pre nemeckú ekonomiku viac záťažou, ako prínosom.“ V ten istý mesiac vydal Himmler dekrét, podľa ktorého sa stalo zneužívanie zahraničných robotníkov trestným činom. Až keď sa vojenská situácia zhoršila, zlepšili sa podmienky pre ruských a ukrajinských robotníkov. [74]

Poliakom sa darilo lepšie, predovšetkým vzhľadom na prínos poľského priemyslu pre vojnové hospodárstvo. Slušné zaobchádzanie so zahraničnými pracovníkmi, plus reorganizácia celého zbrojného priemyslu, viedli k dramatickému nárastu výkonnosti. V období medzi decembrom 1941 a júnom 1944 sa zbrojárska výroba zvýšila o 230 %, pričom potreba pracovnej sily v odvetví narástla iba o 28 %. V roku 1944 nemecký priemysel produkoval dostatok munície na plné vybavenie 225 pechotných a 45 tankových divízií. Nemecké továrne vyrábali 88 % zbraní. [75] Jednotná Európa, založená na dobrej vôli a rovnom postavení všetkých krajín, bola teraz nevyhnutnosťou.

5.3.2
Obr.: Poliaci sa sťahovali do Nemecka, kde nachádzali prácu v poľnohospodárstve, alebo zbrojnom priemysle. Stravné dávky a ubytovanie pre takzvaných „Ostarbeiter“ (pracovníci z východu) bolo často horšie než pre robotníkov zo západnej Európy

Hitler v sebe prechovával výhrady k reštruktualizácii Európy, pri ktorej by boli všetky národy na jednej úrovni. Nedôveroval svojim spojencom. Nemecká rozviedka hlásila, že po nemeckých porážkach v roku 1943 Rumunsko, Maďarsko, Fínsko a Bulharsko nenápadne kontaktovali Londýn a Washington v snahe o uzatvorenie separátneho mieru. Spojenci ich informovali, že do jednaní musí byť zapojený aj Sovietsky zväz, čo viedlo nemecké satelity k ukončeniu vyjednávaní. Vodca nebol o nič menej opatrný voči Philippe Pétainovi, prezidentovi neobsadeného „Vichystického“ Francúzska, ktorý nepreukazoval žiadne sympatie ku nemeckým zámerom.

Hitler obmedzil nábor do Légie francúzskych dobrovoľníkov na 15 000 mužov, aj keď bol dostatok dobrovoľníkov aj na štvornásobok tohto čísla. Súčasný historik Franz Seidler poukázal: „Hitler sa bál straty slobody pri rozhodovaní o regulácii povojnovej Európy, ak by prijal zahraničnú pomoc.“ [76] Keď valónsky dôstojník Légie Degrelle mal prejav k belgickým robotníkom v berlínskom Sportspalast v januári 1943, dostalo sa mu ovácií od publika … a totálneho ignorovania v nemeckých médiách. Francúzsky politik Laval rozpoznal, že nemecká politika marí zbližovanie, ktoré podporovalo mnoho jeho krajanov. Hitlerovi povedal: „Chcete vyhrať vojnu, aby ste vytvorili Európu. Musíte vytvoriť Európu, aby ste vyhral vojnu.“ [77]

V dobe, keď v Berlíne vystupoval Degrelle, nemecké ozbrojené sily so svojimi spojencami už strácali pôdu pod nohami vo vyhladzovacej vojne proti Rusku, Veľkej Británii a Spojeným štátom. Stále viac Nemcov videlo potrebu pomoci zo zahraničia. K tomu bolo potrebné prehodnotiť postoj Ríše ku kontinentu. Vo februári 1943 predložil poradca pre zahraničnú politiku Dr. Kolb návrhy na multilaterálnu spoluprácu. Odporúčal, aby zmluvy boli uzatvárané na základe úplnej rovnosti signatárov. Národy by sa mali tešiť parite v európskom spoločenstve, bez ohľadu na formu ich vlády. Kolbov plán vyžadoval od Nemecka, aby sa vzdalo hegemónie nad kontinentom. [78]

V septembri 1943 vedúci plánovacej komisie ministerstva zbrojenia bez obalu uviedol v memorande, že Ríša improvizovane vykorisťuje okupované územia. Výsledkom bola „nevôľa medzi jednotlivými prvkami spoločnosti majúcich dobrú vôľu, rastúca nenávisť medzi nepriateľskými vrstvami obyvateľstva, pasívny odpor a sabotáže.“ [79] Nemecký diplomat Cecil von Renthe-Fink hlásil Ribbentropovi 9. septembra: „Je zrejmé, že nálada v Európe sa istú dobu zhoršuje, a že hnutia odporu rýchlo rastú. Tento vývoj môže mať katastrofálne následky na vôľu európskych národov poskytnúť svoje zdroje pre naše víťazstvo.“ [79]

Renthe-Fink považoval za jeden z najhorších nedostatkov skutočnosť, že „na rozdiel od toho, čo občas uvádzame v ekonomickej oblasti, doteraz sme sa vyhýbali hovoriť niečo konkrétnejšie o našich zámeroch. To vzbudzuje dojem, že si chceme ponechať voľné ruky pre realizáciu našich vlastných politických plánov po vojne.“ [80] Počas prednášky o nebezpečenstve komunizmu Degrelle vyjadril paneurópske obavy, keď na mikrofón povedal, že dobrovoľníci dobre chápu, proti čomu bojujú, ale nevedia nič o tom, za čo bojujú.

Nemecká okupačná politika na bývalých sovietskych územiach bola kontraproduktívna. S vedomím historickej hrozby, ktorou východné národy vždy boli – ako napríklad Mongoli – Hitler dával prednosť ponechať ich politicky impotentnými. Počas vojenskej konferencie v júni 1943 uviedol: „Na východe nemôže byť naším cieľom vytvorenie nezávislých, autonómnych štátov.“ [81] V apríli 1942 súkromne poznamenal: „Pre ovládnutie národov na územiach, ktoré sme obsadili na východ od Ríše, musí byť základným princípom zachovanie individuálnej slobody tak, ako je to len možné a vyhnúť sa organizovanej štátnej forme. Týmto spôsobom udržíme národy v tak obmedzenom civilizačnom štandarde, ako je to len možné.“ [82]

Völkischer Beobachter odzrkadľoval toto opovrhovanie Rusmi v nasledujúcom popise skupiny sovietskych zajatcov, ktorý bol zverejnený vo vydaní z júla 1942: „Všetci to poznáme z filmových týždenníkov; zablatené, kožnaté tváre s apatickým, kradmým, zvieracím pohľadom a unavenými, mechanickými pohybmi; šedá, monotónna, bezmenná masa, stádo v pravom zmysle slova.“ [83]

Tisíce Rusov dezertovalo k útočníkovi, často uvádzali ako dôvod, že Stalin popravil niekoho v ich rodine. [84] V júli 1941 z 12 000 členov sovietskej 229. streleckej divízie 8 000 zmenilo stranu. V septembri prebehlo 11 000 mužov patriacich k 255., 270. a 275. streleckej divízii. [85] Dezercie ďalej trápili Červenú armádu. Iba v máji 1942 prebehlo k Nemcom 10 962 sovietskych vojakov. V júni ich nasledovalo ďalších 9136 a v júli 5 453. Nemci v auguste napočítali 15 011 dezertérov z Červenej armády. [86]

5.3.3
Obr.: Vojaci Červenej armády v zajatí. Označení Stalinom za dezertérov, mnoho z nich nemalo na výber a kolaborovalo s nepriateľom. Viac ako milión Rusov vstúpilo do nemeckej služby počas vojny

V nemeckých ozbrojených silách slúžilo v máji 1943 90 ruských práporov, 140 nezávislých streleckých rôt, 90 práporov pozostávajúcich z neruských jednotiek ako Gruzínci a Tatári, plus ďalších viac ako 400 000 mužov neozbrojenej podpory. [87] Kozácka divízia a niekoľko plukov dopĺňalo túto vojenskú silu. Najmenej 500 000 bývalých sovietov bojovalo v tom roku na nemeckej strane [88] a kozáci boli obzvlášť účinní v boji proti komunistickým partizánom. Hitler bol spočiatku šokovaný počtom ruských jednotiek v nemeckých ozbrojených silách a vo februári 1942 zakázal ich ďalšie rozširovanie. Čoskoro jeho odpor upadol vďaka úspechom týchto jednotiek.

Od začiatku sovietsko-nemeckej vojny opakovane informovali zajatí ruskí dôstojníci, že zriadenie a formálne uznanie ruského národného štátu s vlastnou osloboditeľskou armádou je nevyhnutné k zvrhnutiu Stalinovho režimu. Tvrdili to bývalí velitelia 3. gardovej armády, 5., 12., 19., a 22. armády a viac ako tucet ďalších generálov. Nemecký diplomat Hilger sa rozprával s troma prominentnými ruskými väzňami v auguste 1942: boli to generál Andrej Vlasov, plukovník Vladimír Sojerski, a plukovný komisár Jozef Kerness. Vlasov povedal Hilgerovi: „Sovietskej vládnej propagande sa podarilo presvedčiť každého Rusa, že Nemecko chce zničiť existenciu Ruska ako nezávislého štátu. … Odpor ruského ľudu môže byť zlomený, iba ak sa preukáže, že Nemecko nesleduje žiaden takýto cieľ, ale je navyše ochotné garantovať Rusku a Ukrajine … nezávislú existenciu.“ [89]

Hilger zaznamenal vyjadrenie plukovníka Sojerskeho: „Stalin je považovaný za zodpovedného za sústavný rad porážok, stratil všetku popularitu v armáde. Sovietsky režim bol vždy nenávidený širokými vrstvami obyvateľstva.“ Sojerski sa tiež domnieval, že verejné definovanie nemeckých vojenských cieľov priaznivých pre Rusko by viedlo k „okamžitému kolapsu“ Červenej armády a národného odporu.

V tejto fáze sa Hitler, jeho vplyvný pobočník Martin Bormann a ríšsky komisár pre Ukrajinu Erich Koch stavali proti povojnovej ruskej autonómii. Taliansky maršál Giovanni Messe poznamenal: „Nemecko nechápe, ako prebudiť sympatie a ochotu k spolupráci medzi obyvateľstvom okupovaných území.“ [90] Hitlerova nedôvera k zmluvným partnerom Nemecka a východným národom bránila racionálnej európskej politike.

Počas väčšiny vojny nemecká propaganda hanobila vlády nepriateľských krajín, zatiaľ čo civilné obyvateľstvo a vojenský personál popisovala ako slušný, ale podvedený bezohľadnými vodcami. Ríšske média revidovali tento obozretný postup v prípade vojny na východe. Keď Nemci zaútočili na ZSSR, sovietska tajná polícia GPU začala likvidovať politických väzňov vo východnom Poľsku a v pobaltských štátoch. Nemci objavili viac ako 4 000 obetí vo Ľvove, v Lucku 1 500, v Dubne 500. V záveroch z oficiálneho nemeckého vyšetrovania Dr. Philipp Schneider napísal: „Bez akýchkoľvek pochýb boli zavraždení pred svojou smrťou mučení sadistickým spôsobom. Na tento účel boli vystavané špeciálne mučiarne.“ [91]

Pozdĺž ústupových trás GPU a Červená armáda zanechávali zmrzačené telá nemeckých zajatcov, zastrelených, alebo umučených na smrť. Cieľom bolo vyvolať odvetné opatrenia proti vzdávajúcim sa Rusom, čím by zabránili dezerciám. Vo väzení v Tarnopole našli nemeckí vojaci jedného z chýbajúcej posádky bombardéra s vylúpnutými očami, odrezaným jazykom, ušami a nosom, a stiahnutou kožou z rúk a nôh. To bolo obľúbené mučenie GPU, ktorému predchádzalo ponáranie mužských orgánov do vriacej vody.

V priebehu januára 1942 vylodila sovietska čiernomorská flotila ruskú námornú pechotu pozdĺž Nemcami okupovanej časti krymského pobrežia v blízkosti Odesy. Ženista nemeckej pechotnej divízie na to spomína takto: „Mnoho domov pozdĺž pláže slúžilo ako nemocnice, alebo zberné miesta pre ranených. Rusi vstúpili, zabili ošetrovateľov a lekárov, znásilnili zdravotné sestry a ženský personál. Potom hodili ženy do ľadových vôd prístavu. Zastrelili ranených a chorých vojakov, alebo ich vytiahli na ulicu a polievali ich ľadovou vodou, aby tam zmrzli.“ [92]

Nemecká tlač opisovala agentov GPU a sovietskych vojakov páchajúcich zverstvá ako Untermenschen. Výraz doslovne znamená „nízki ľudia“, ale historici to často interpretujú v zmysle podľudia, alebo rasovo menejcenní ľudia. V skutočnosti odkazuje na skazenosť individuálnej mysle a ducha, víťazstvo skazenosti nad čistými kvalitami civilizovaného človeka. Za sovietskymi líniami, vďaka Stalinovým represívnym orgánom a ruským komunistom, sa toto slovo viacmenej začalo spájať s východnými národmi vo všeobecnosti.

5.3.4
Obr.: Ukoristený ruský tank KV-2 na prehliadke v Berlíne 8. mája 1942 pri propagácii otvorenia výstavy „Sovietsky raj“ v Lustgartene. Výstava zobrazovala sociálnu úbohosť a komunistický útlak v ZSSR.

Melitta Wiedemannová, editorka diplomatického časopisu Die Aktion, vyjadrila svoje sklamanie nad nemeckou propagandou a zahraničnou politikou, pociťovaným medzi mnohými prominentnými občanmi. V roku 1943 písala niekoľkým vodcom SS, obhajujúc paneurópsku myšlienku a revíziu nemeckých praktík na východe. Zaslala list Himmlerovi prostredníctvom svojho poradcu dňa 5. októbra, v ktorom zdôrazňovala: „Naše mlčanie nad budúcou podobou novej Európy je považované na okupovaných územiach a medzi tými, ktorí sú oficiálne našimi priateľmi, za absolútny dôkaz našich nekalých zámerov.“ Wiedemannová dodáva: „Najprv boli označení za Untermenschen Židia a boli zbavení svojich práv. Potom sa k nim pripojili Poliaci, potom Rusi, a takmer sa to stalo aj Nórom. Kto ochráni akýkoľvek národ pred nemeckým zaradením do sféry Untermenschen a následným zničením?“

Pokračovala ďalej: „Náš slogan o Untermensch pomohol Stalinovi vyhlásiť vlasteneckú vojnu. … Celá ruská roľnícka komunita, väčšina inteligencie, a vysoké velenie Červenej armády sú nepriatelia boľševizmu a najmä Stalina. Naša politika stavia týchto ľudí pred tragickú dilemu; buď budú bojovať za Stalina, alebo zradia svoj národ, určite patriaci medzi najtalentovanejšie z bielej rasy … odsúdiac ho k osudu opusteného, vyplieneného koloniálneho územia.“ [93]

5.3.5
Obr.: Tento zanedbaný robotnícky dom z Minska sa objavil na výstave „Sovietsky raj“. Nemeckí ženisti rozobrali dom a dopravili ho do Berlína, kde ho znova poskladali. Podľa nemeckej tlače letná výstava pritiahla viac ako milión návštevníkov.

Nemecká armáda utrpela katastrofálnu porážku počas šesťmesačnej bitky o Stalingrad, ktorá skončila vo februári 1943. To priviedlo mnoho Nemcov k záveru, že bez aktívnej zahraničnej pomoci bude vojna stratená, čo si vyžiadalo celkom nový prístup Ríšskej správy v Berlíne. Na realizovanie takejto zmeny, odporujúcej najvyššiemu vedeniu štátu, jej obhajcovia potrebovali spôsob, ako zorganizovať koalíciu. Našli ho vo Waffen SS.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[68] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 26
[69] Ibid, s. 117-118
[70] Ibid, s. 106
[71] Jestadt, Georg, Ohne Siege und Hurra, s. 52
[72] Umbreit, Hans, Deutsche Militärverwaltungen 1938/39, s. 199, 198
[73] Post, Walter, Hitlers Europa s. 182-183, 235, 241
[74] Ibid, s. 364, 363, 368, 366
[75] Ibid, s. 360, 355
[76] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 133
[77] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 378
[78] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 43
[79] Ibid, s. 45
[80] Ibid, s. 129
[81] Ibid, s. 39
[82] Picker, Henry, Hitlers Tischgespräche im Führerhauptquartier, s. 214
[83] Seibert, Theodor, “Warum kämpft der Sowjetsoldat?“, Völkischer Beobachter, July 15, 1942
[84] Seidler, Franz, Die Wehrmacht im Partisanenkrieg, s. 84
[85] Hoffmann, Joachim, Stalins Vernichtungskrieg, s. 97
[86] Buchbender, Ortwin, Schuh, Horst, Die Waffe, die auf die Seelezielt, s. 120
[87] Post, Walter, Die verleumdete Armee, s. 193
[88] Seidler, Franz, Die Wehrmacht im Partisanenkrieg, s. 117-118
[89] Becker, Fritz, Kampf um Europa, s. 293-294
[90] Post, Walter, Die verleumdete Armee, s. 185
[91] Hoffmann, Joachim, Stalins Vernichtungskrieg, s. 245
[92] Wimmer, Josef, Ich war dabei, s. 115
[93] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 138-139

O ::prop

12 komentárov

  1. Prave tento negativny nacionalizmus som vytykal, myslim aj Jurom panovi H. Vtedy som bol oznaceny za proruskeho stalinistu. Som rad, ze nielen ja vidim, ale aj jeho suputnici videli tu strasnu chybu, ktoru spachal AH. Stalin by nikdy nemohol zvitazit proti Europe. Keby vsetky narody vnimali pochod na vychod ako pochod proti bolsevizmu, zvitazili by sme a rovnako by sa na nemecku stranu pridali ujarmeny Rusi a UKRAJINCI. Nepridali sa preto Nemci prehrali. Zbrane SS to nemohli zachranit. Par divizii Španielov, Valonov, musulmanov to nemohli zachranit. Ved Ukrajinci vitali Nemcov ako osloboditelov.
    Skoda to sa uz nikdy nevrati.

    • myslíš toto?
      V priebehu januára 1942 vylodila sovietska čiernomorská flotila ruskú námornú pechotu pozdĺž Nemcami okupovanej časti krymského pobrežia v blízkosti Odesy. Ženista nemeckej pechotnej divízie na to spomína takto: “Mnoho domov pozdĺž pláže slúžilo ako nemocnice, alebo zberné miesta pre ranených. Rusi vstúpili, zabili ošetrovateľov a lekárov, znásilnili zdravotné sestry a ženský personál. Potom hodili ženy do ľadových vôd prístavu. Zastrelili ranených a chorých vojakov, alebo ich vytiahli na ulicu a polievali ich ľadovou vodou, aby tam zmrzli.” [92]

      • Myslim to, ze keby sa Nemci chovali velkoryso od zaciatku, zozali by urodu vdaky. Ale sa tak nechovali. A ze sa vo vojne deju zverstva, ano deju. Tak nebol vlastne Benes chytri cloviecik, ked vrazdou Heydricha, tocielil presne co chcel? Totiz ze zmenil kolaburujucich Cechov na bojujucich?

        • Na tom nie je nič výnimočne chytré, vyprovokovať svinstvá, to dokáže každý.
          A čo vlastne docielil? Robili Češi po zabití Heidricha nejaký odboj? Nerobili.
          Nedosiahol Beneš teda nič, len zbytočnú smrť pár desiatok či stoviek Čechov.

          PS. Nemci sa chovali v Rusku zo začiatku slušne. Nedá sa teraz medzi nami rozhodnúť, kto začal so svinstvami a nefér metódami, ale isté je jedno: Nemecko podpísalo a dodržiavalo ženvskú dohodu, Stalinksé Rusko nie.

  2. Svarga, máš pravdu.

    • A v čom konkrétne má pravdu? Keď niekto vychádza z nesprávnych predpokladov, závery budú nevyhnutne chybné. Pokiaľ nepočítame náhodu. A toto sa stáva u Vargu veľmi často.

      • Tiez by som sa rad dozvedel, v com ma Svarga pavdu. Svarga zase pise o niecom, o com nic nevie, ale to on samozrejme nenazyva ‚prepisovanie‘, alebo ‚prrekrucanie‘ historie. On presne vie, co Nemci robili v Rusku, on tam asi bol.

  3. Este by ma zaujimalo, ci aj vie, co robili Americania v Nemecku, o Rusoch ani nehovoriac. A to uz bolo po vojne.

    • Každý, kto má neochvejnú vieru v humánnosť Spojencov, by si mal prečítať túto knihu:

      • Túto knihu od kanadského autora James Bacque “Other Losses”, samozrejme vlastním v anglickom originále a je tomu už mnoho, mnoho rokov, čo som ju čítal. Nie je prekvapením, že kým sa takáto kniha dostatane v preklade, či už eskom, alebo slovenskom, do rúk čtateľov, neinformovanosť ich privedie ku komentárom, ktoré nasvedčujú, že nevedia o čom píšu.
        Mám však námietku proti prekladu titulu knihy, “Ostatní ztráry”. Sporávny preklad by mal byť “Jiné ztráty”.

        Ja by som však chcel uviesť zverstvá týchto ‘víťazov’, ktoré v tejto knihe nie sú opísané.
        Nepochybujem o tom, že mnoho ľudí pozná meno Ernest Hemingway. Áno, ten slávny americký “literát”, ktorý obdržal Nobelovu cenu za jeho biedny výtvor “Starec a more”. Samozrejme, keby nebol židovského pôvodu, nikdy by ju nedostal.
        Nikdo však, alebo málokdo vie, že Hemingway bol obyčajný zbabelý, podlý vrah.
        Tu je niečo o tomto pomätenom vrahovi, ktorý nakoniec skončil tak, ako skončil:
        Listy nositeľa Nobelovej ceny oodhaľujú…
        Ernest Hemingway zastrelil 122 nemeckých vojnových zajatcov….
        (od PAULA C. MARTINA)
        Americký nositeľ Nobelovej ceny Ernest Hemingway (1899 – 1961) vo svojom bestselleri “Zelené kopce Afriky“ (1935) sa priznáva k chuti, ktorú pociťuje pri zabíjaní.
        Ernest Hemingway, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1954 (“Starec a more“), miloval vzrušenie z nebezpečenstva a sladkastú vôňu krvi.
        Poľovník v Afrike. Vojnový spravodajca spojencov po vylodení v Normandii v r. 1944. Priateľ Fidela Castra. Fanatik býčích zápasov. Prezývka “Papa“.
        Doteraz bol chápaný ako prototyp nebojácneho macha. Ale bol aj zbabelým vrahom, ktorý zastrelil bezbranných vojakov?
        “Focus“ redaktor Reiner Schmitz, znova poukázal na jeho staré listy a zožltnuté fotografie starých biografií. 27. augusta 1947 Hemingway referuje o svojich vojnových zážitkoch svojmu nakladateľovi Charlsovi Scribnerovi:
        “Raz som zastrelil jedného drzého SS-Krauta. (Kraut – kapusta, hanlivý výraz pre Nemcov). Keď som mu povedal, že ho zastrelím,… povedal: “Ty ma nezabiješ. Pretože z toho máš strach a pretože si príslušníkom degenerovanej zbastardenej rasy (narážajúc na Hemingwayov židovský pôvod). A ešte k tomu by to bolo proti Ženevským konvenciám‘.“
        Ďalej Hemingway uvádza – ako keby svoje pocity zmrazil:
        “Mýliš sa, brat môj, povedal som mu a strelil som ho trikrát rýchlo do brucha, a potom, ako padol na kolená, strelil som ho do hlavy tak, že mu mozog vyšiel z úst – alebo z nosa myslím si“.
        Hemigway sprevádzal ku koncu vojny americkú pechotnú divíziu ako dôstojník. Pritom pracoval aj pre americkú tajnú službu OSS, predchodca organizácie CIA. V Rombouillet, 50 kilometrov pred Parížom, vypočúval nemeckých zajatcov, zostavil si svoj privátny arzenál zbraní a odstránil zo svojej uniformy znaky vojnového spravodajcu.
        Svojej milovanej a neskoršej žene Mary Welshovej napísal z frontu: “Je nám tu príjemne a veselo, veľa mŕtvych, nemecká korisť, veľa streľby a dostatok bojov“.
        2. júna 1950 referuje Hemingway americkému literárnemu profesorovi Arthurovi Mizenerovi (1907 – 1988) z univerzity Cornell (štát New York), že zabil 122 Nemcov.
        Jeden z nich sa pokúsil uniknúť na bicykli. Unikajúci Nemec bol asi “vo veku môjho syna Patricka“ (nar. 1928), takže asi 16 alebo 17.
        So štandardnou puškou armády USA M1 ho Hemingway strelil zozadu do chrbta. Guľka (americký kaliber .30) roztrhala mladému Nemcovi pečeň.
        Svedkovia tejto smrteľnej streľby sa neohlásili. Chcel sa Hemingway len vyťahovať, alebo bol naozaj vrahom, akým sa on sám opisuje?
        “Zabíjam rád“, to bolo jeho životné motto. “Zabíjanie, ktoré nám dáva estetický pôžitok a hrdosť, bolo už odjakživa jedna z najväčších zábav a časť ľudskej rasy“, napísal v roku 1932.
        2. júla 1961 zabil sám seba – s poľovníckou puškou vo svojom dome v Ketchum (štát Idaho). Údajne odpálil spúšť so svojím palcom na nohe…

        • Hemingway síce bol jeden rozmaznaný, egocentrický asociál živočíšneho typu, z ktorého médiá, z pre mňa neznámeho dôvodu urobili modlu (podobne ako z Jamesa Joyce, alebo Václava Havla), ale Židom nebol.

          Môžeme síce tušiť, prečo veční manipulátori, ktorí vlastnia médiá aj akadémiu, vyberajú a popularizujú práve takéto typy, ale keďže presne nepoznáme ich skutočnú agendu ani pozadie ich štruktúr mnohé nám zostava zahalené.
          Všimli ste si niekedy, že čím menej je v Hemingwayovej „veľkej literatúre“ toho, čo by Vás bez tej obrovskej propagandy okolo tohto človeka zaujalo, čím menej je tam takého, čo by za normálnych okolnosti stalo za zmienku, tým viac sa Hemingwayovi obdivovatelia uchyľujú k prázdnemu žvástaniu o živočíšnych zážitkoch tohto niemanda: ženy, alkohol, poľovačky, žranie, rybárčenie a ………

          …… chorobná túžba a rozkoš zo zabíjania.
          Takéto typy majú zo všetkých tých živočíšnych zážitkov dvojitý pôžitok: prvýkrát vtedy, keď kopulujú a ožierajú sa, a potom, keď čítajú články v novinách o sebe samých. Vačšinou však si však po čase uvedomia svoju úbohosť a strelia si guľku do hlavy.

          V skratke som len chcel povedať, že keď je niekto extrémne živočíšny typ, môžete si byť istí, že je duchovne prázdny. Duchovne prázdny človek potom môže rôznymi podvodmi a manipuláciami dostať Nobelovu alebo Pullitzerovu cenu, môžu ho vyhlásiť za veľkého dramatika, ale vždy to bude len prázdny živočích.

          • Neviem, kde Paul C. Martin vzal informáciu o jeho židovskom pôvode, ale je ptravdou, že Internet opatrne vyhýba udať náboženské vyznanie jeho rodičov a o jeho starých rodičoch ani slovo. Internet obyčajne tieto informácie udáva.

Pridaj komentár