Domov / Hlavná strana / Čítanie / Poslanie Ríše – Germánski dobrovoľníci

Poslanie Ríše – Germánski dobrovoľníci

Hitlerova revolúcia, kapitola 5.2 – Poslanie Ríše – Germánski dobrovoľníci

Primárnym prvkom, stanovujúcim prežitie druhu, je jeho schopnosť prispôsobiť sa zmenám okolia. Tento prírodný zákon platí aj pre národy. Sily vojny prinášajú nečakané zmeny, ktoré vyžadujú odolnosť a pružnosť povahy potrebnej pre rýchle prijatie nových podmienok. V Hitlerovej dobe mal nacionalizmus zásadný vplyv. Vyburcoval národ k odovzdaniu sa svojej krajine, ale zároveň zachovával bariéry medzi národmi. Na prahu Druhej svetovej vojny stála Európa v tieni okolitých veľmocí, pripravených zbaviť ju vedúceho postavenia vo svetovom dianí. Aby si zachovala ekonomickú a politickú nezávislosť, a ochránila svoju kultúrnu identitu, jej obyvateľstvo sa potrebovalo vyvíjať smerom k vzájomnej spolupráci a priateľstvu. Bývalý pokladník Talianska Alberto De Stefani poznamenal: „Všetci sme presvedčení, že pokračovanie v tomto nekompromisnom nacionalizme, ktorý nechápe požiadavky kontinentálnej politiky, stavia Európu proti sebe.“ [21]

V Európa zavládol v lete 1940 nepokojný mier po sérii rýchlych kampaní Nemecka proti susedným štátom. Nemecké vojenské posádky držali západné Poľsko, Dánsko, Nórsko, Luxembursko, Holandsko, Belgicko a severné Francúzsko. Nemecko sa spojilo s Talianskom a malo dobré vzťahy so Španielskom. Ríša ťažila aj z ekonomického vplyvu na Balkáne. Spolupráca s Nemeckom bola nutná pre silný a zjednotený kontinent.

Pokračujúca vojna proti Británii vyžadovala od Nemecka obsadenie Severoatlantického pobrežia na ochranu pred potencionálnym britským vylodením. Nemecká vojenská prítomnosť nepridala na obľube u obyvateľstva obsadených území. Anglicko taktiež podporovalo komunistické „hnutia odporu“ v okupovaných krajinách a povzbudzovalo k sabotážam. Cvičili a pašovali agentov, zbrane a výbušniny, zatiaľ čo BBC vysielalo protinemeckú propagandu určenú pre Západnú Európu.

V tej istej dobe považovalo mnoho Európanov víťazstvo Ríše za dôkaz prevahy autoritárskej štátnej formy. Demokracia nielenže nedokázala zmierniť nezamestnanosť a depresiu za posledných 20 rokov, ale zlyhala aj pri národnej obrane. Energická vojenská nemecká spoločnosť vzbudila úctu a do určitej miery aj obdiv medzi svojimi susedmi. Parlamentné debaty, škandály, nedostatočný pokrok a nenápadité vedenie spájané s demokraciou bolo nudné v porovnaní s Nemeckom. Marxizmus bol rovnako nezaujímavý. Belgičan Leon Degrelle, ktorý nakoniec slúžil u Waffen SS, napísal, že marxizmus „nikde nedosiahol sľubovaný cieľ – dobré životné podmienky pre všetkých. … Široké masy to považovali za úplné zlyhanie počas 30-tych rokov. Hľadali liek v iných masových hnutiach, ktoré sa snažili uskutočniť požadované sociálne zmeny v rámci poriadku, práva, pevného vedenia a oddanosti k vlasti.“ [22]

Pohromou pre západoeurópske vlády, ktorú im pripisovali znepokojení ľudia, bol úbohý vojenský výkon proti Nemecku v roku 1940. V Nórsku napríklad štát pravidelne orezával výdavky na obranu medzi svetovými vojnami. Armáda si nemohla dovoliť poľné cvičenia, dôstojníci a mužstvo nemali dostatočný výcvik [23], pechota nemala žiadne protitankové zbrane.

Nemci vpadli do Nórska 9. apríla. Nemecké námorníctvo tlačilo Hitlera k tomuto kroku, aby bola narušená britská obojživelná operácia z pobrežia, narušujúca tranzitné trasy pre dovoz strategických nerastných surovín zo Švédska a Fínska cez Nórsko. Nemecké ozbrojené sily vysadili 100 000 mužov z lodí a lietadiel. Nerozhodná reakcia nórskej vlády a vzájomne si odporujúce vojenské rozkazy uvrhli nórsku mobilizáciu do chaosu.

Ustupujúca nórska armáda nedokázala ničiť tunely, mosty, alebo komunikačné línie, čím by spomalila nepriateľský postup. Nemecké motorizované jednotky tankovali na čerpacích staniciach, ktoré obrancovia zanechali nedotknuté. Poniektoré nórske jednotky sa vzdávali ihneď, ako zbadali nepriateľa. [24] Hlavné mesto padlo bez jediného výstrelu. Nemecký 324. peší pluk pristál na neďalekom letisku a vstúpil do Oslo v pochodovej formácii na čele s dychovou kapelou.

Nemecká armáda zároveň s Nórskom obsadila aj Dánsko. Tým si zabezpečila dopravu a zásobovanie do strategického priestoru nórskej operácie. V januári minulého roku Thorvald Stauning, hlava sociálno-liberálnej dánskej vlády, viacmenej verejne priznal, že Dánsko nebude schopné uhájiť svoju neutralitu. [25] Neurobil však nič pre zlepšenie obranyschopnosti krajiny.

5.2.1
Obr.: Tieň nad okupovanou Európou: Prehliadka SD v Haagu pred nemeckým policajným veliteľom v Holandsku, Hannsom Rauter. SD prijímala vzdelaných mužov z bohatých rodín a stala sa účinnou bezpečnostnou silou.

V skorých ranných hodinách 9. apríla nemecký ľadoborec Stettin a dopravná loď Hansestadt Danzig dopravili 1 000 strelcov zo 198. pešej divízie priamo do prístavu v Kodani. Dánske svetlomety osvietili na lodiach nemecké vojnové vlajky a vojakov na palubách. Pobrežné batérie však nevypálili ani jediný výstrel. Ako vypovedal dánsky poručík pred povojnovou parlamentnou komisiou: „Muži sa trápili s delom, ale vlastne netušili, čo robiť. Mechanizmus bol mimo prevádzky a delo nefungovalo.“ [26]

5.2.2
Obr.: Nemeckí vojaci sa bez odporu vylodili v kodaňskom prístave 9. apríla 1940

Člen posádky ďalšej pobrežnej batérie dosvedčil: „Nemali sme jediného človeka, ktorý by bol schopný ovládať delo.“ Nemeckí vojaci nerušene pristáli a obsadili hlavné mesto. Deň predtým dostala vláda správu o sústreďovaní nemeckých síl pri Flensburgu, meste v blízkosti dánskej hranice. Keď začala invázia, Stauningova vláda vyhlásila: „Povinnosťou ľudí je neklásť žiadny odpor týmto jednotkám.“ [27] Prikázala dánskej armáde ostať na mieste. To vyvolalo horkosť medzi vojakmi aj civilistami. Verejnosť podozrievala vládu zo sabotovania národnej obrany na základe tajnej dohody s Nemcami. Jeden Dán spomínal: „Mnohí mladí ľudia boli už dlhú dobu sklamaní politickým vývojom v Dánsku. … Politický systém, ktorý zastupovala naša vláda, nakoniec stratil našu dôveru.“ [28]

Holandsko bolo ďalšou konštitučnou monarchiou, ktorú Nemecko napadlo už nasledujúci mesiac. Holandský parlament dával na armádu nedostatočné prostriedky; nedostatok uniforiem a ručných zbraní nútil vojakov nosiť pestré kombinácie vojenských a civilných odevov a čiapok. Často nahradzovali pušky drevené palice, keď stáli vojaci na stráži. Jeden Holanďan napísal: „Vzhľadom na všeobecný nezáujem o armádu, očividný aj u politikov, ani jeden záujemca sa nezapísal na Imperiálnu vojenskú akadémiu v priebehu rokov 1935 a 1936.“ [29] Holandskí pacifisti agitovali za rozpustenie armády. Nemeckým ozbrojeným silám trvalo iba päť dní, kým zlomili jej odpor.

Francúzsko – priekopník demokracie – poukázalo na slabiny, ktoré sa môžu pripísať silnému vplyvu liberalizmu na jednotlivca. Poručík Pierre Mendès-France po návrate zo Sýrie pozoroval iba niekoľko dní pred tým, ako Nemci prekročili hranice jeho krajiny dňa 10. mája 1940: „Všetci do jedného, ako civilisti tak aj vojaci, majú na mysli iba jedinú vec: usporiadať si svoje osobné záležitosti tak, ako je to len možné, dostať sa cez toto zdanlivo nekonečné obdobie s malým alebo žiadnym rizikom, stratou, alebo nepohodlím.“ Dňa 18. mája, keď sa už francúzska armáda spamätáva z nemeckej ofenzívy, píše generál Gamelin premiérovi Francúzska: „Nemecký úspech je zo všetkého najviac výsledkom telesnej prípravy a vysokej morálky ľudí. Francúzsky vojak, ešte včera súkromná osoba, nikdy neveril, že bude vojna. Často jeho záujmy nesiahali mimo vlastný pracovný stôl, kanceláriu, alebo farmu. Obvykle naklonení kritizovať každú autoritu a s vysokými nárokmi, pod zámienkou civilizačného práva na život a pohodlnú existenciu, nikdy neprijali morálnu alebo vlasteneckú výchovu medzi dvoma vojnami, ktorá by ich pripravila na drámu, v ktorej sa rozhoduje o osude krajiny.“ [30]

Nedostatočná príprava na obranu, zbabelé velenie a nedostatok morálky neboli jedinými faktormi, ktoré spôsobili stratu dôvery západoeurópanov v parlamentný systém alebo demokraciu. Správanie Angličanov počas bojov zanechalo zlý dojem. Pri ústupe cez Belgicko a severné Francúzsko k Dunkerque demoličné oddiely britských expedičných síl ničili mosty, sklady, rafinérie, zásobníky s palivom, prístavné zariadenia a všetko, čo by mohlo byť potencionálne užitočné pre postupujúcu nemeckú armádu. Belgický seržant opísal, ako 27. mája videl so svojimi mužmi ničenie obchodov s potravinami britským vojskom: „Najhoršie zo všetkého bolo, že pri tom boli aj utečenci, ktorí nejedli niekoľko dní. Pozerali sa, ako anglickí vojaci hádzali vajcia na steny domov, dupali po sušienkach a rozsekávali konzervy sekerami.“ [31]

Nemecko a Francúzsko uzavreli prímerie 22. júna 1940. Zmluva stanovila, že „Nemecká vláda … nemá v úmysle použiť francúzske vojnové loďstvo v čase vojny pre svoje vlastné účely,“ a uznáva, že Francúzsko potrebuje vojnové loďstvo „na ochranu svojich záujmov v kolóniách.“ [32] Dňa 3. júla dorazilo loďstvo britského kráľovského námorníctva z Gibraltaru do francúzsko-alžírskeho kotviska v Mers-el-Kebir. Angličana požadovali, aby sa kotviaca francúzska flotila pridala k nim v boji proti Nemecku, alebo aby potopila svoje lode. Keď francúzsky admirál Marcel Gensoul odmietol ultimátum, Briti zahájili paľbu na jeho flotilu.

5.2.3
Obr.: Posádka nemeckého podporného vlaku Bayern poskytuje jedlo francúzskym utečencom v Dunkerque v júni 1940

Bojová loď Bretagne sa potopila, Provence a Dunkerque utrpeli vážne škody, pri paľbe prišlo o život 1 147 francúzskych námorníkov. [33] Torpédové bombardéry Kráľovského námorníctva znova zaútočili na prístav 6. júla, o život prišlo ďalších 150 námorníkov. O dva dni neskôr britské námorné sily zaútočili na Dakar a poškodili francúzsku bojovú loď Richelieu. To všetko vyvolalo silné protianglické nálady po celom Francúzsku.

Británia rozšírila námornú potravinovú blokádu tak, aby zahŕňala aj európske krajiny okupované nemeckou armádou, čo malo tvrdý dopad na obyvateľstvo. Londýn založil pre okupované štáty falošné „exilové vlády“. Skladali sa z demokratických politikov, dôstojníkov a aristokratov, ktorí utiekli zo svojich krajín do Británie, vo väčšine prípadov v dobe, keď boje ešte stále prebiehali. Ich existencia bola plne závislá na Anglicku a mali údajne zastupovať skutočné záujmy Európy.

Spojené štáty sa tiež snažili nepriamo ovplyvňovať európske záležitosti. Dňa 9. februára 1940 oznámila vláda USA ekonomický plán pre povojnovú Európu. Podľa ministra zahraničia Hulla Amerika podporí európske meny založené na pôžičkách krytých zlatom. To malo pravdepodobne oživiť obchod po návrate mieru. Bolo zrejmé, že záujmom Washingtonu bolo odstránenie rastúceho nemeckého výmenného systému a obnova obchodných vzťahov na základe zlata ako prostriedku výmeny.

Ministerstvo zahraničia sa spoliehalo pri príprave plánu na rady amerických bankárov a nekonzultovali ich so zástupcami kontinentu, pre ktorý bol plán určený. Nasledovali ďalšie uznesenia a návrhy pre povojnovú obnovu, ako Atlantická charta, Keynesov plán, Morgenthauov plán, ekonomické konferencie v Hot Springs v roku 1943 a Bretton Woods v júli 1944. Na stretnutí v Bretton Woods bol založený Medzinárodný menový fond, ktorý mal ovplyvňovať a pokiaľ možno regulovať povojnové zahraničné ekonomiky, čím sa dostal svet o krok bližšie k Rooseveltovej vízii globálnej vlády. Walter Funk, ríšsky minister hospodárstva, vo svojom prejave v Königsbergu dňa 7. júla 1940 povedal európskym ekonómom: „Dnes Američania propagujú návrat k zlatému štandardu. To neznamená nič iného, obzvlášť s ohľadom na obrovské zásoby zlata v USA, ako povýšenie dolára na základ mien po celom svete a snahu o absolútnu kontrolu svetovej ekonomiky.“ [34] Nemecký diplomat zdôraznil: „Predpokladom pre praktickú realizáciu týchto plánov je dobytie Európy druhou stranou.“ [35]

Nemecká propaganda ťažila z jednostranného charakteru týchto programov. Germanisches Leitheft, periodikum zameriavajúce sa na čitateľskú obec celej Európy, vo svojom vydaní z januára 1941 sa pýta: „Budú zahraničné mocnosti a rasovo cudzie sily určovať osudy Európy pre všetky nastávajúce časy, alebo si Európa vytvorí svoju vlastnú budúcnosť vlastným úsilím a vlastnou zodpovednosťou?“ [36] Ďalšia nemecká publikácia uvádzala: „Jedným z hlavných nedostatkov v mentalite Američana je, že nemá pochopenie pre iné národy. Z tohto dôvodu ho netrápia ich práva a prirodzené požiadavky na život, odmietne ich jediným pohybom ruky. Tvrdí, že je jeho výsadou diktovať svoje neohraničené priania celému svetu, a to vďaka svojmu bezkonkurenčnému pocitu nadradenosti.“ [37]

Nemeckí predstavitelia si boli vedomí, že pre získanie európskej podpory budú musieť ponúknuť životaschopnú alternatívu k anglo-americkej agende. Bezprostrednou požiadavkou bola regulácia kontinentálnej ekonomiky tak, aby sa stala čo najsebestačnejšou a aby navzájom čo najužšie spolupracovala. Briti sa snažili vyhladovať alebo ochudobniť národy štátov pod nemeckou okupáciou tak, aby to podnietilo vznik buniek odporu. Werner Daitz, ekonomický poradca v NSDAP pre zahraničnú politiku, predložil v máji 1940 memorandum naliehajúce na vytvorenie komisie pre obchod, aby preskúmala možnosti Nemecka: „Súčasná blokáda si vynútila vytvorenie európskej ekonomiky pod vedením Nemecka ako svojpomocnej ekonomickej jednotky. … Ak očakávame otvorenú ekonomickú spoluprácu, ktorá je absolútne nevyhnutná pre hospodárske posilnenie kontinentu, ktorý je základňou bielej rasy, potom prirodzene nemôžeme vyhlasovať, že je to nemecká ekonomická sféra. Vždy musíme hovoriť iba o Európe.“ [38]

Pri svojom postavení v rebríčku priemyselných mocností, iba Nemecko mohlo zorganizovať prosperujúce a nezávislé kontinentálne hospodárstvo. Vo vydaní Nationalsozialistische Monatshefte (Národno socialistický mesačník) zo septembra 1940 sa uvádzalo: „Bez Ríše nemôže byť nikdy ustanovené Európske spoločenstvo národov. … Ríša je veľkou politickou misiou nemeckého národa. Predstavuje koncepciu európskeho poriadku. Eliminuje cudzie vplyvy a chráni pred mocnosťami nepriateľskými voči Európe. Usiluje o spoluprácu v Európe na základe etnického príbuzenstva a produktívnej práce ako základu celého života.“ [39]

Jedným z najbystrejších nemeckých propagandistov bol major Walther Gehl, ktorý slúžil u pechoty počas oboch svetových vojen. Pochopil, že na zaistenie vplyvu jeho krajiny ju nestačí vojensky dobyť, ale je potrebné získať podporu verejnosti u susedných národov. V Die Sendung des Reiches (Poslanie Ríše) napísal, že ak chce Nemecko uspieť, malo by samo prispievať k blahobytu kontinentu a nie opačne: „S posvätným zmyslom zodpovednosti za budúcnosť Európy bude Nemecko akceptovať prirodzené práva iných národov na svoje vlastné politické ambície a držať nad nimi ochrannú ruku, nie ruku vládnucu. A jeho vojenská ochrana bude lepšou zárukou pre udržanie svojej vlastnej kultúry, než sú protinemecké spojenectvá s národmi mimo nášho kontinentu.“ [40]

5.2.4
Obr.: Walther Gehl, veliteľ práporu pechoty a armádny propagandista, ktorý argumentoval za jednotu Európy a proti pretrvávajúcim kontinentálnym nacionalistickým bariéram

Mesačník Germanisches Leitheft tvrdil, že „Ríša neznamená nadvládu, ale zodpovednosť a zmysel pre poslanie; nie hegemóniu, ale zjednocujúcu inšpiráciu pre naše rody, najmä národy a etnicky príbuzné rodiny.“ [41] A tak prezieraví Nemci obhajovali nutnosť prechodu od nemeckej Ríše ku európskej Ríši. Franz Six, riaditeľ ideologického výskumu v SS, napísal, že „spoločný rasový pôvod, a to napriek politickým a ideologickým rozdielom, je spájajúcim prvkom európskych národov.“ [42]

Jeden Dán si spomínal: „Mladí ľudia boli vnímaví k tomuto biologicky založenému ponímaniu a zodpovedajúcim spôsobom upravili svoj postoj k iným národom. To viedlo k skutočnému rozšíreniu pocitu národnej spolupatričnosti. Bolo to východiskovým bodom pre obnovu 1 100 rokov starej myšlienky zjednotenej Európy.“ Mnoho takýchto západoeurópanov hľadalo príležitosť „pomôcť vybudovať lepšiu, silnejšiu a bohatšiu Európu.“ [43]

So súhlasom Hitlera založilo SS náborové kancelárie v Osle, Haagu a Kodani v apríli a máji 1940. Niekoľko stoviek nórskych, dánskych a holandských dobrovoľníkov sa zapísalo do predvojenských výcvikových kurzov. Kurzy zahŕňali streľbu zo zbraní, športy, kurzy nemeckého jazyka a ideologické prednášky. Prebiehali v nemeckom Kärntene a taktiež umožnili zoznámenie sa účastníkov s miestnym obyvateľstvom. Na konci kurzu vyzvali dôstojníci mladých Európanov, aby sa zapísali do SS ako germánski dobrovoľníci.

5.2.5
Obr.: Germánski dobrovoľníci mávajú na rozlúčku pri odchode z krajiny na výcvik v Nemecku

Lákadlo zjednoteného kontinentu, rozčarovanie z predošlých demokratických vlád a ekonomické faktory prispeli k postupnému zbližovaniu s Nemeckom. Mnoho nezamestnaných škandinávcov a západoeurópanov si hľadalo prácu v Ríši. Nemci registrovali 100 000 Holanďanov, ktorí sa vysťahovali a našli si prácu v Nemecku. [44] Dánsko zaznamenalo 147 000 mužov, ktorí odišli za prácou v lete 1940. [45] Miera nezamestnanosti bola 18 %.

Nemecko pomohlo oživiť priemysel v Belgicku a Holandsku prideľovaním zbrojných zákaziek tamojším spoločnostiam. Ochotná spolupráca robotníkov, ktorých vedúci pracovníci ušli väčšinou do Británie, viedli Nemcov k presadzovaniu opatrení na zlepšenie ich sociálnych podmienok. [46] Nezamestnanosť vo Francúzsku, najväčšom zahraničnom výrobcovi pre nemecký vojnový priemysel, poklesla v roku 1943 prakticky na nulu. Potom, ako francúzski priemyselníci zápasili pred vojnou s komunistickými odbormi, uprednostnili spoluprácu s Nemcami. Uznali, že Francúzsko so svojimi kolóniami bolo príliš malým trhom pre moderný a rozpínajúci sa priemysel krajiny, a snažili sa vychovať si európsku klientelu. [47]

Hlava NSDAP pre zahraničnú politiku Alfred Rosenberg argumentoval vo svojom prejave, že Európania by sa mali zmieriť s nemeckým vedením v kontinentálnych záležitostiach: „Menšie národy neprídu o svoju česť, ak sa podriadia početnejším národom a väčším krajinám. Ak chceme prežiť, musíme prijať zákony života. Fakty ukazujú, že sú početne, geograficky a politicky väčšie národy a rovnako menšie národy. Prijatie vplyvu inej ríše, ako napríklad nemeckej, iba demonštruje jej silu po rokoch ťažkých skúšok a nie je to známkou slabého charakteru alebo pochybnej cti, ale uznanie zákonov života.“ [48]

Nemecká armáda dala svojim vojakom umiestneným v dobytých krajinách pokyny, aby zachovávali prísny, ale pritom srdečný postoj. Pokyny pre vojakov umiestnených v Dánsku uvádzali: „Každý Nemec v Dánsku si musí byť vždy vedomý toho, že zastupuje nemeckú Ríšu, a že Nemecko bude posudzované podľa jeho správania. Pri stretnutí s Dánmi sa treba vyhnúť všetkému, čo by urážalo dánsku národnú česť. S dánskymi ženami je potrebné zaobchádzať s rešpektom. Vyhnite sa politickým diskusiám.“ [49] Nemci z týchto pokynov ťažili. Podľa prieskumu Gallupovho ústavu v roku 1947, až 40 % dotazovaných Dánov jasne ľutovalo Nemcov. Len 32 % k nim cítilo nepriateľstvo. [50]

Na konci roku 1940 založilo SS svoju prvú divíziu zahŕňajúcu germánskych dobrovoľníkov. Flámovia a Holanďania sa zapísali k pluku Westland, zatiaľ čo Nordland prijímal Nórov a Dánov. Spolu so skúseným plukom VT Germania sa tieto formácie spojili do 5. divízie Waffen SS Wiking. Na zozname bolo 400 Fínov, plus menšie kontingenty zo Švajčiarska a Švédska. [51] Hausser neskôr poznamenal: „Mysleli za hranice svojich národných štátov, smerovali k niečomu väčšiemu, k spoločnému cieľu.“ [52] Povojnový prieskum u preživších holandských príslušníkov SS poukázal, že „lepšie vzdelaných fascinoval koncept Ríše s vyhliadkou na spojenie všetkých germánskych národov.“ [53] Izraelský historik Zeev Sternhell videl ich záväzok ako dôkaz toho, že „môže byť civilizácia založená nie na narodení alebo sile bohatstva, ale na duchu spolupatričnosti. … Hľadali nové hodnoty, ktoré by zaručili súdržnosť štátu. Nabudení popretím materializmu napĺňali a ovplyvňovali ducha mnohých Európanov – a nie iba tej najmenšej prominentnej časti medzi nimi.“ [54]

5.2.6
Obr.: Nastúpený pluk SS Westland na fotke uvoľnenej pre tlač v apríli 1941. Okolo 20 000 Holanďanov sa pripojilo k Waffen SS. Mnoho z nich bojovalo proti sovietom. Niektorí pomáhali Nemcom odraziť vzdušný výsadok Spojencov v Arnheme počas septembra 1944

Nemecká záležitosť, snažiaca sa o prijatie medzi národmi Európy, získala priazeň po vypuknutí vojny so Sovietskym zväzom v júni 1941. Hitler schválil návrh Waffen SS na vytvorenie národných légií dobrovoľníkov v okolitých štátoch pre boje na východe. Náborové kancelárie sa otvorili 27. júna a v prvý deň zaznamenali 40 000 dobrovoľníkov. Nemeckou bezpečnostnou políciou SD sa šíril obežník s dôvernou analýzou vedúcich predstaviteľov vlády Ríše a NSDAP o reakcii v okupovaných krajinách. Bol hlásený „priamy obrat postojov v nemecký prospech“ v Dánsku: „Významné osobnosti dánskeho podnikateľského života a duchovenstva, ktoré boli do tejto chvíle rezervované alebo dokonca nepriateľské voči Nemecku, menia svoju pozíciu v prospech Nemecka v tom zmysle, že začal boj o európsku civilizáciu proti sovietskemu Rusku. … Žiadosti o prijatie do Waffen SS sa výrazne zvýšili.“ [55]

Vo Waffen SS slúžilo 6 000 Dánov. Jeden z nich si spomína, ako sa mnoho jeho krajanov obávalo, že po porážke Nemecka „Dánsko môže stretnúť rovnaký osud, ako malé pobaltské štáty; degradácia na ruský vojenský okruh, politická neutralizácia, násilné zavádzanie komunistického byrokratického a ekonomického systému, postupná rusizácia, deportácie politickej a kultúrnej elity s ničivými dôsledkami pre biologickú podstatu dánskeho národa.“ [56] Dánska vláda založila Freikorps Danmark (Dánsky dobrovoľnícky zbor) 3. júla 1941 a udelila garancie členom dánskej armády, ktorí nastúpili do nového útvaru, že neprepadne ich starobný alebo výsluhový dôchodok. [57] Prvý veliaci dôstojník Christian Kryssing vyhlásil v rozhlasovom prejave v júli: „Bez ohľadu na našu politickú orientáciu všetci cítime, že boľševizmus a jeho hrozba severným štátom musí byť zničená. … Volám všetkých dánskych mužov schopných niesť zbraň k účasti na tejto krížovej výprave … zabezpečujúcej oprávnené miesto pre našu vlasť pri reformácii Európy.“ [58]

V Amsterdame sa zúčastnilo 50 000 ľudí protikomunistickej demonštrácie na podporu nemeckého vojnového úsilia. Čo sa týka Škandinávie, SD hlásilo: „Nemecko – Ruský konflikt zmenil postoje v Nórsku v prospech Nemecka. … Hlási sa nespočet dobrovoľníkov pre pluk SS Nordland.“ V Belgicku „sú flámske nacionalistické kruhy bezpodmienečne na strane Nemecka v boji proti boľševizmu.“ [59] Nakoniec slúžilo vo Waffen SS viac ako 20 000 Flámov, mnohí sa pripojili k boju proti „úhlavnému nepriateľovi kresťanskej Európy.“ [60] Švajčiarsky novinár Armin Mohler napísal: „Prišli, pretože dúfali v zjednotenie Európy nemeckou Ríšou do zväzku slobodných národov. Nechceli ani prikazujúci štát, ani spoločnosť, kde ide každý proti každému. Bolo v nich veľa idealizmu, ako je to v skutočnosti možné iba medzi mládežou.“ [61]

V Paríži sa stretli 7. júla francúzski politici, aby prejednali vytvorenie Legion des Volontaires Francais (Légie francúzskych dobrovoľníkov), alebo LVF. Túto bojovú silu chceli nasadiť proti sovietom v auguste 1941. Počas niekoľkých mesiacov získal sponzorský program „Priatelia Légie“ 1,5 milióna priaznivcov. [62] Rektor Katolíckej univerzity v Paríži kardinál Alfred Baudrillart nazýval dobrovoľníkov „najlepšími synmi Francúzska.“ Oni nielen bránili česť svojej krajiny, ale aj „bojovali za kresťanskú civilizáciu kontinentu. … Táto Légia je v skutočnosti svojím spôsobom novým rytierstvom. Legionári sú križiaci 20. storočia.“ [63]

Jacques Benoist-Mechin, minister vlády slobodného Francúzska, považoval paneurópske vojnové úsilie proti ZSSR za „platformu, nad ktorou sa môžu spojiť národné patriotizmy, oslobodené od antagonizmov a tradičného súperenia. Je to nástroj na rozbitie vnútorných konfliktov nacionalizmu, ktorý mu pomôže vyvinúť sa do európskeho supernacionalizmu.“ [64]

Hrozba sovietskej expanzie bola pre Európanov skutočným problémom, najmä pre tých, ktorí boli lepšie oboznámení s následkami komunistických revolúcií v Rusku, Nemecku, Maďarsku a Španielsku, než boli ľudia v Británii a Spojených štátoch. Nemeckí dopisovatelia sledovali postup bojových síl na ruskom území a v médiách opisovali úbohé životné podmienky obyvateľstva pod vládou kosáka a kladiva, rovnako ako aj nemilosrdné zaobchádzanie s politickými disidentami.

Článok zverejnený vo Völkischer Beobachter v auguste 1941 vyjadroval viac či menej populárne názory na sovietsku hrozbu: „Dnes celá Európa vie, že vojna proti boľševizmu je rozhodujúcim bojom v Európe, spoločná vojna európskych civilizovaných národov proti mocnostiam ničenia a beztvarého chaosu. Nová, obnovená Európa, sa naučila chápať, aké obrovské nebezpečenstvo boľševizmus predstavuje. Je symbolické, že Európa sa dokázala zjednotiť v tomto boji.

„Vieme až príliš dobre, o čom je táto vojna. Ale iba keď človek vidí realitu boľševického režimu, vplyv tohto systému na jednotlivca a na jeho život, až potom môže pochopiť krutosť a jeho celú hrôzu. Ide o systém, ktorý spája každý prvok devastácie a absolútneho krachu ľudských hodnôt, ničiaci samotnú humanitu. Boľševizmus nie je ani politický systém, o ktorom sa dá intelektuálne diskutovať, ale organizovaná vražda všetkého živého, degradácia krajiny a jej obyvateľov, ničenie kvôli ničeniu!“ [65] Bez ohľadu na osobné postoje k Nemecku, vojna proti Sovietskemu zväzu bola čiastočne núdzovým zjednocujúcim faktorom pre Európanov.

Francúzski, valónski a španielski dobrovoľníci slúžili v nemeckej armáde, v etnických plukoch pod velením dôstojníkov rovnakej národnosti. Francúzski a valónski vojaci boli nakoniec prevedení do Waffen SS. Berger zariadil pre nemeckých výcvikových inštruktorov návštevy špeciálnych kurzov, kde sa mohli zoznámiť s národnými a náboženskými zvykmi odvedencov pod ich velením. Plukovník SS Richard Schulze spomína: „Inštruktori potrebovali vyvolať súcit a pochopenie, dobre vyváženú akceptáciu mentalitami rôznych národov.“ [66] V článku zo septembra 1941 dopisovateľ SS opísal odyseu zahraničných dobrovoľníkov slúžiacich v divízii Wiking: „Prišli k nám, nepochopení svojimi rodákmi, nie v hrdých zástupoch, ale jednotlivo, odhodlane a s čistou mysľou, často proti prianiu otca, matky a rodiny. Nie sú tu cudzincami, vďaka svojej krvi a svojim činom našli čestné miesto vo svojich plukoch, právoplatné miesto pre seba, a svoj domov.“ [67]

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[21] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 186
[22] Degrelle, Leon, Erinnerungen eines europäischen Kriegsfreiwilliger, s. 182
[23] Levsen, Dirk, Krieg im Norden, s. 11
[24] Ibid, s. 148-150
[25] Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 18
[26] Meissner, Gustav, Danemark unterm Hakenkreuz, s. 56-57
[27] Ibid, s. 54
[28] Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 23
[29] Verton, Hendrik, Im Feuer der Ostfront, ss. 47, 39
[30] Uhle-Wettler, Franz, Höhe und Wendepunkte deutscher Militärgeschichte, s. 267, 290
[31] Dokumente britisch-französischer Grausamkeit, s. 140
[32] Kern, Erich, Adolf Hitler und der Krieg, s. 120
[33] Meiser, Hans, Das Ringen um Frankreich, s. 297
[34] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 387
[35] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 121
[36] Germanisches Leitheft 1/1941, s. 8
[37] Halfeld, August, USA im Krieg, s. 7
[38] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 72, 74
[39] NS Monatshefte Nr. 126, s. 546
[40] Gehl, Walther, Die Sendung des Reiches, s. 97-98
[41] Germanisches Leitheft 8/9, 1942, s. 346
[42] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 50
[43] Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 25
[44] DuPrel, Max Freiherr, Die Niederlande im Umbruch der Zeiten, s. 58
[45] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 57
[46] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 85-87
[47] Ibid, s. 89, 338, 336
[48] Horn, Martin, Norwegen zwischen Krieg und Frieden, s. 17
[49] Meissner, Gustav, Danemark unterm Hakenkreuz, s. 478. Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 192
[50] Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 192
[51] Ochsenreiter, Manual, Deutsche Militärzeitschrift: Sonderausgabe Waffen SS, s. 66
[52] Degrelle, Leon, Erinnerungen eines europäischen Kriegsfreiwilliger, s. 83
[53] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 84
[54] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 21
[55] Boberach, Heinz, Meldungen aus dem Reich, s. 2483
[56] Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 37
[57] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 48
[58] Werther, Steffen, Dänische Freiwillige in der Waffen SS, s. 72
[59] Boberach, Heinz, Meldungen aus dem Reich, s. 2484-2485
[60] Ochsenreiter, Manual, Deutsche Militärzeitschrift: Sonderausgabe Waffen SS, s. 64
[61] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 62
[62] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 132
[63] Schweiger, Herbert, Mythos Waffen SS, s. 70
[64] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 245
[65] Massmann, Kurt, “Man muss es gesehen haben!“, Völkischer Beobachter, August 12, 1941
[66] Schulze-Kossens, Militärischer Führernachwuchs der Waffen SS, s. 23
[67] d’Alquen, Günther, “Die germanischen Kameraden“, Völkischer Beobachter, September 2, 1941

O ::prop

Jeden komentár

  1. http://tartaria.sk/hadanie-pravdy/dejiny/samova-ria

    aj toto treba poznat ked chceme poznat skutocny povod Arijcov

Napísať odpoveď pre Jaruj Kazok Zrušiť odpoveď