Domov / Hlavná strana / Analýza / Politika identity: Definujúca črta politiky

Politika identity: Definujúca črta politiky

Čo je politika identity?

Politika identity sa často používa ako hanlivý výraz na opísanie typu politickej činnosti alebo ideológie, navrhnutej výhradne na základe svojej identity. Najbežnejšou podobou politiky identity – a takou, na ktorú narážajú ľudia používajúci výraz „politika identity“ hanlivo – je tá, ktorá sa zakladá na etnickej či náboženskej identite. Napríklad, politické strany obhajujúce etnický nacionalizmus robia politiku identity, lebo sa pokúšajú priviesť dokopy skupinu zdieľajúcu etnickú alebo rasovú identitu. Príkladom tohto je Nelson Mandela a širší Africký národný kongres, ktorý sa pokúsil zjednotiť domorodé kmene Južnej Afriky na antikoloniálnej, čiernej nacionalistickej agende. Ďalším súčasným príkladom tejto politiky v praxi je baasistická ideológia obľúbená v určitých častiach arabského sveta; táto sa usiluje zjednotiť stúpencov pod sekulárnu panarabskú identitu. Sionizmus je azda najslávnejšia odnož politiky identity, ktorá dosiahla svoje ciele v priebehu minulého storočia, keďže jej prvoradý pilier existencie je zaviazaný budovaniu výslovne židovského štátu, založeného na jedinečnej židovskej etnonáboženskej identite.

Avšak etnická a náboženská pridruženosť nemajú monopol na politiku identity, ani nie sú doménou ľudí, ktorých poznáme ako „pravicových“ obhajcov národnosti alebo náboženskej ortodoxie. Ľavica je z historického hľadiska hlavným obhajcom politiky identity, so svojou konkrétnou predstavou získania veľkej príťažlivosti medzi určitými prvkami dnešnej západnej spoločnosti. Celá politická doktrína Karla Marxa je založená na identite tak, že vytvoril jasnú deliacu čiaru „my verzus oni“; vládnuca „utláčateľská“ trieda, buržoázia (kapitalisti, vlastníci) a pracujúca „utlačovaná“ trieda, proletariát. Takéto rozdelenie uznávajú bez výnimky všetky robotnícke hnutia, vrátane demokratických socialistov, sociálnych demokratov, marxistov-leninistov starej školy a najmä komunistov. Nie sú imúnni voči politike identity, len ju jednoducho obhajujú v ekonomických pojmoch, v protiklade k sociálnej identite.

Jediné politické teórie, ktoré skutočne neapelujú na identitu, sú anarchizmus, ktorý je celkom nereálny a nerealizovateľný, a libertarianizmus. Ten je často prezentovaný ako odpoveď umiernených na boj proti ľavicovej a pravicovej politike identity, no ironicky je to systém, ktorý preukázal pozitívne výsledky v spoločnostiach skladajúcich sa z etnicky a (všeobecne) nábožensky homogénnej skupiny. V každom prípade, pokusy o obhajobu takej podoby politiky, ktorá údajne nekladie dôraz na identitu, sa často stávajú protiidentitárne, čo si odporuje s kmeňovou povahou človeka.

Príklady politiky identity

Hoci sa môže zdať, že západná spoločnosť prekonala staré delenia zakladajúce sa na osobnej identite, príklady funkčnej politiky identity si môžeme všimnúť všade okolo seba, prakticky v každom európskom štáte. Toto je často popierané, keď zoberieme do úvahy relatívne zlyhanie politiky, ktorú vládnuce štátne orgány opisujú ako „politiku identity“, ako je nacionalistická alebo etnonáboženská politika, ale i potom vidíme skupiny ľudí voliacich podobne ako tí, ktorí majú podobnú identitu, aj keď volené strany nie sú výslovne (či bezpodmienečne) zo svojej povahy identitárne.

Napríklad, mapa na obrázku ukazuje geografické výsledky posledných volieb v Poľsku, prekryté s mapou Nemecka pred prvou svetovou vojnou. Ako vidíte, ľudia žijúci v oblastiach, ktoré boli historicky nemecké, hlasovali za opozičnú stranu Občianska platforma (PO), len s niekoľkými výnimkami, kým veľká väčšina ľudí v historicky poľských častiach krajiny hlasovala za konečných víťazov volieb, stranu Právo a spravodlivosť (PiS).

Samozrejme, hlasovanie sa deje formou tajného hlasovania, takže nejestvuje šanca opýtať sa ľudí, ktorí niekoho volili, či v tom hrala úlohu ich identita, ale nie je náhoda, že dve veľké etnokultúrne zoskupenia v Poľsku hlasovali takmer jednohlasne za súperiace strany. Je to snáď preto, že PiS zastáva poľský nacionalizmus, ktorý bol aktívny pri represáliách proti etnickým Nemcom pred aj okamžite po druhej svetovej vojne, alebo možno ľudia s väčšou slovanskou citlivosťou viacej inklinujú k nekompromisnejšej politike – v tomto prípade to môžeme len predpokladať, ale je to dôrazná demonštrácia politiky identity v praxi.

Príkladom politiky identity, pre ktorú sú motívy jasnejšie, sú volebné vzory v Belgicku. Ako vidíte, Belgicko je hlboko rozdelená krajina, politicky hovoriac, navzdory jeho rozdeleniu na etnickú i jazykovú identitu, ktorá sa dá jasne dokázať. Región Flámsko je tradične holandsky hovoriaci región Belgicka, kým Valónsko na juhu je francúzsky hovoriaci región a o týchto dvoch regiónoch sa tiež dá povedať, že sú rozdelené medzi etnicky holandských a etnicky francúzskych občanov.

V posledných voľbách vo Flámsku občania volili takmer jednohlasne Novú flámsku alianciu, ktorej filozofia sa zakladá na flámskom nacionalizme, regionalizme a separatizme od francúzsky hovoriaceho Belgicka. Tmavožlto vyznačení sú voliči, ktorí volili Kresťanskodemokratickú a flámsku stranu, ktoré, hoci vo svojej straníckej literatúre otvorene neobhajujú nacionalizmus či separatizmus, boli zreteľne navrhnuté len na to, aby si nárokovali a získali kreslá vo flámskom regióne Belgicka. Ako si môžete všimnúť, francúzsky hovoriaci región Valónsko volil buď centristické Reformné hnutie (modrá) alebo Socialistickú stranu či Socialistickú stranu – inak (červená a tmavočervená), čiže strany, ktorých filozofia je v podstate identická s filozofiou Francúzskej socialistickej strany.

Politika identity založená na náboženskej identite, či už realizovaná vedome alebo podvedome, v dnešnom svete prekvitá, hoci sa to možno nezdá. Vezmite si napríklad dve mapy Nemecka uvedené nižšie. Na jednej mape sú farebne vyznačené rôzne časti Nemecka na základe tendencie obyvateľstva k ateizmu, s tmavomodrými časťami naznačujúcimi vyšší podiel obyvateľstva obracajúceho sa týmto smerom. Všimnite si, že 70 až 100% obyvateľov takmer všetkých území, ktoré boli kedysi NDR (Nemecká demokratická republika, Východné Nemecko) sú ateisti, kým táto úroveň bezbožnosti je v oblasti, ktorá bola pred rokom 1990 Západným Nemeckom, neslýchaná.

Je viac než len zaujímavou náhodou, že táto časť Nemecka má tiež väčšie sklony k ľavicovej politike než zvyšok krajiny. Die Linke (Ľavica) dostáva veľkú väčšinu svojich hlasov z území bývalej NDR, pričom nezískava prakticky žiadne hlasy v tradične katolíckych štátoch Bádensko-Württembersko a Bavorsko. Pre tých, ktorí o tom nevedia, možno nebude prekvapením, že Die Linke je nástupnickou stranou práve tej strany, ktorá vládla vo Východnom Nemecku v rokoch 1949 až 1990, Strany socialistickej jednoty (SED), ktorá presadila niečo, čo bolo v podstate štátnym ateizmom na takmer polovicu storočia. Je jasné, že toto odpudilo mnohých katolíkov, vzhľadom na nedostatok hlasov ľavicovej strany na juhu.

Vedú sa diskusie o tom, do akej miery sa toto hlasovanie zakladá na náboženskej identite, keďže je viac než pravdepodobné, že je výsledkom ekonomických ťažkostí. Od roku 1990, napriek sľubom o ovocí kapitalistického voľného trhu, sa mnohí ľudia na územiach bývalej NDR majú ekonomicky horšie než pred pádom Berlínskeho múru. Západné Nemecko je na tom určite lepšie. Toto vedie mnohých východných Nemcov k pestovaniu pocitu nostalgie za socialistickou minulosťou, čím by sa dali tiež vysvetliť ich volebné vzory. V každom prípade to stačí na to, aby sme povedali, že strane obhajujúcej štátny ateizmus by sa v žiadnej inej časti Nemecka tak dobre nedarilo.

Brazília je ďalším dobrým príkladom, na ktorom môžeme vidieť politiku identity v praxi. Jedna mapa poukazuje na rasu, pričom svetlomodré oblasti sú obývané prevažne ľuďmi európskeho pôvodu, kým zelené, červené a hnedé oblasti predstavujú miesta, kde viacej prevládajú „Afrobrazílčania“, miešanci a rodné americké skupiny. Druhá mapa jasne demonštruje, že európskejšie oblasti viacej inklinovali k voľbe Sociálnych demokratov (Blairovi podobných centristov), kým nebiele oblasti v prevažujúcej väčšine volili Robotnícku stranu, obhajujúcu ľavicové populistické myšlienky podobné tým, ktoré má väčšina robotníckych hnutí vo svete.

Toto je ďalší príklad, pri ktorom sa dá diskutovať o danej identite. Európskejšie oblasti sú tiež majetnejšie, kým oblasti obývané primárne neeurópanmi sú relatívne chudobné. Mohli by sme teda tvrdiť, že je to prejav politiky ekonomickej identity v protiklade k etnickej. Avšak, tak ako mnoho ľavicových hnutí po celom svete, Robotnícka strana má zvyk podporovať záležitosti neeurópanov na úkor etnických Európanov, preto je tu vysoká pravdepodobnosť, že Brazílčania európskeho pôvodu ich nebudú voliť, bez ohľadu na svoju ekonomickú situáciu.

Je „ekonomická identita“ naozaj politikou identity?

Tí ľavičiari, ktorí obhajujú Marxov socializmus, budú tvrdiť, že ich odnož politiky sa snaží zlepšiť ekonomické pomery všetkých, nie len chudobných. Tvrdia, že sa zameriavajú len na veľkých kapitalistov, tých pár vybraných, ktorí naozaj vlastnia výrobné prostriedky, aby sa pokúsili urobiť dobrý dojem na strednú triedu, profitujúcu do určitej miery z kapitalistického voľného trhu. Sú to mylné predpoklady. Marxistické strany sa už zo svojej definície zaujímajú len o „robotníkov“ alebo nižšie robotnícke triedy; samotný zakladateľ ich ideológie kázal triednu vojnu, nie medzitriedne zmierenie.

V každom prípade, pokračujúca existencia týchto strán závisí od triedneho konfliktu. Keby chceli pozdvihnúť pracujúce triedy na úroveň ekonomických štandardov strednej triedy – čo je samozrejme nemožné, ale hovorme hypoteticky – potom by bola zbytočná strana, ktorej zmyslom bytia je podpora záležitostí chudobnejších prvkov v spoločnosti, ktoré už neexistujú. Takže ich základný princíp sa stáva vľúdnym, čo nás privádza k záveru, že nemajú žiaden záujem na uzmierení tried, ale len byť nástrojom pobúrenia na strane pracujúcej triedy. Ak tieto strany uspejú v zjednotení spoločnosti, podarí sa im to tak, že strednú triedu dovedú na ekonomickú úroveň pracujúcej triedy, čo nie je prekročením politiky identity, ale len donútením väčšej časti spoločnosti prijať tú identitu.

Budúcnosť politiky identity

Ak mám hovoriť z európskej perspektívy, budúcnosť definovaná politikou identity je neodvratná, či si to ľudia želajú alebo nie. Hordy cudzincov prichádzajúcich do Európy a národy európskej diaspóry si politiku identity nesú so sebou. Najpresnejšie sa to dá vidieť v Spojených štátoch amerických, kde posledné prezidentské voľby boli vyhraté i prehraté kvôli identite. Napríklad, černosi volili prevažne Hilary Clintonovú (88 %), rovnako ako Hispánci (66 %), kým Donald Trump vyhral získaním takmer 60 % hlasov belochov (európskeho pôvodu). To isté sa dá povedať o voľbách v Európe, kde oblasti silno ovládané moslimami stále volia prevažne strany na ľavo od stredu alebo marxistické – v niektorých oblastiach je to až 99 %.

Politika identity však nie je niečím, s čím by sa väčšina Európanov dychtivo identifikovala, aj keď ju podvedome praktizujú. Avšak príliv miliónov cudzincov, ktorí nehanebne a apologeticky volia na základe identity, nás do nej tlačia. Európania si buď vyberú politiku identity ako reakciu, alebo do nej budú dotlačení skutkami ostatných, ako tomu bolo v mnohých prípadoch po celú históriu nášho kontinentu. Nepochybne to bude mať ďalekosiahly dosah a nemalo by byť až takým prekvapením, ak, ako sa v európskych dejinách stalo opakovane, sa mapy prekreslia a výsledkom bude, že sa budú viesť konflikty o územia. Ako sa rôzne frakcie stávajú čoraz polarizovanejšími a pevnejšie zakotvenými než sú, tento posun smerom k politike etnickej a náboženskej identity sa stane neodvratným.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Defend Europa

O ::prop

Jeden komentár

  1. Identita je fundament – singularita – každej zdravej spoločnosti a čím viac je ľudom odopieraná, tým viac k nej budú prirodzene ľudia tiahnuť a hľadať v nej útočisko. Podaktorí hovoria, že Katalánsko vytvára precedens a že to teraz pôjde v rámci EU ako domino, ale tieto pnutia boli v Európe odjakživa, dávno pred EU. Belgicko je špecifický prípad sám o sebe 🙂

Pridaj komentár