Pohanstvo

wicca-paganismNasledujúci text je z knihy „Prečo bojujeme“.

Filozofický alebo religiózny postoj, resp. duševné rozpoloženie, spravidla polyteistickej alebo panteistickej povahy, tvoriace protiklad k mesianistickým a apokalyptickým náboženstvám a monoteistickým vieročlánkom religiózneho a sekulárneho rázu či k západnému materializmu.

Christopher Gérard, jeden z najlepších znalcov pohanstva (ktoré je pre neho predovšetkým vnútorným pocitom) píše:

„Pohanstvo ako celistvý svetový názor znamená (…) vernosť ku kmeňu, ktorá je chápaná ako najdlhšia pamäť, zakorenenie v rozmanitých zdrojoch, otvorenie sa neviditeľnému (…) činorodé spolupôsobenie na svet, hľadanie rovnováhy medzi mikrokozmom a makrokozmom. Pohanstvo je v podstate prirodzené náboženstvo, tzn. náboženstvo prírody a jej večných cyklov. Je najstarším na svete, pretože bolo zrodené s ním – pokiaľ bol vôbec náš svet niekedy „zrodený“. Pohanstvo, majúce ďaleko od toho byť len podivným rozmarom niekoľkých málo podivínov, vybranou záľubou niekoľkých učených hláv, ktoré túžia po mýtickom „zlatom veku“, sa stalo, odvažujem sa to tu tvrdiť, implicitne najvýznamnejším zo všetkých náboženstiev“ (v: Parcours paien, L´Age ´Homme).

Gérard počet pohanov na všetkých piatich kontinentoch odhaduje na 1,5 miliardy, čo z pohanstva ihneď robí najväčšie náboženské spoločenstvo. Ďalej píše:

„Bez toho, aby som sa oddával preháňaniu (…) javí sa mi práve žité pohanstvo jednoducho nezlučiteľné so všetkým, čo človeka znižuje. Pretože stále velebí život a večnú životnú silu odmieta pohanstvo rozhodne všetko, čo ponižuje alebo zotročuje: drogy, všetky formy závislosti, nezdravý spôsob života.“

Inak povedané: žité pohanstvo neznamená žiť bezodne alebo neviazane, nemá ani to najmenšie spoločné s laxnou, životu nepriateľskou morálkou súčasného Západu, ako by nám chceli nahovoriť niektorí cirkevní hodnostári. Love Parade alebo Gay Parade sa tiež ani vzdialene nepodobajú pohanským bakchanáliám! Na druhej strane nie je pohanstvo nijak „poverčivé“ a už vôbec nie je sledom prázdnych rituálov. Táto námietka patrí skôr islamu, ktorý je najpoverčivejším a zároveň najformálnejším, pohanstvu najviac cudzím náboženstvom.

Pierre Vial o pohanstve povedal, že nie je „protikresťanské“, ale zároveň nie je kresťanské a postkresťanské, a dodal:

„Byť pohanom znamená odmietnuť prevrátené hodnoty, ktoré v kresťanstve spoznáva a pranieruje Nietzsche, vziať si za vzor hrdinu, nie mučedníka. Kresťanský kult utprenia sa mi odjakživa priečil. Vychvaľovať „spásnu“ hodnotu utrpenia to má, zdá sa mi, čo robiť s masochizmom.“

(Dnes medzi našimi „modernými“ kresťanmi vládne slepý etnomasochizmus a slastné sebabičovanie, v neposlednom rade s ohľadom na prisťahovalectvo, ktoré postihuje a kolonizuje Európu. Tak pri každej vhodnej príležitosti kážu „povinnosť pokánia“ Európanov).

Vial pokračuje:

„Velebiť biednych, chorých, chudobných, niečo také mi príde nezdravé. Uprednostňujem grécky ideál, ktorý atlétov povzbudzuje, aby sa stále prekonávali alebo neotrasiteľnosť (ataraxia) Marka Aurelia. A predsa je pohanstvo podstatne viac než antiklerikalizmus a ateizmus. Patrí k nemu ešte niečo dôležité, lebo iba obyčajná intelektuálna definícia pohanstva by bola nedostačujúca. Je síce nutná, ale nestačí (…) pohanstvo, aby mohlo existovať musí byť totiž žité, o. i. v najjednoduchších činoch každodenného života. Keďže predstavuje vo svete imanentnú posvätnosť. (v: Une Terre, un Peuple).

Pre oboch týchto autorov je teda pohanstvo „pravým náboženstvom“ ďaleko viac než monoteistické náboženstvá, pretože vzájomne spája ľudí jedného a toho istého spoločenstva (slovo religion pochádza ako je známe z latinského religare: spojovať), i ich zase spája s vesmírom, v ktorom je všade božské, kde božstvá nie sú odlúčené od sveta prehláseného za „profánny“.

S pohanstvom má rovnako tak málo čo spoločného gnóza, ktorá ovplyvnila slodomurárstvo. Na tomto mieste je nutné vymenovať zjednocujúce podstatné znaky všetkých pohanstiev: prítomnosť posvätného a nadprirodzeného v prírode, cyklické alebo sférické poňatie času (na rozdiel od mesianistických alebo pokrokárskych eschatológií, v ktorých sa čas pohybuje lineárne ku „koncu histórie“), zdráhajúce sa považovať prírodu za človeku dané „vlastníctvo“, ktoré smie podľa svojvôle vykorisťovať a ničiť, interakcia zmyselnosti a askézy, trvalá oslava vitality („áno životu“ a „veľké zdravie“ Nietzscheho Zarathustru), predstava, podľa ktorej svet nebol „stvorený“, ale vyviera z prúdu vznikania bez počiatku, bez konca, tragický životný pocit, avšak bez akéhokoľvek nihilizmu, uctievanie predkov, kmeňa a biologicko-kultúrnej identity národa, odmietnutie každej univerzálne zjavenej pravdy a preto i každého fanatizmu, každej dogmatiky a horlivého, núteného obrátenia (konverzie).

V tomto ohľade je treba mať sa na pozore pred istými domnelými „pohanmi“, ktorí tvrdia, že pohanstvo sa rovná „absolútnej tolerancii“ v mene „sociálneho polyteizmu“. Takíto ľudia napr. zdieľajú s pokonciliárnou „kozmopolitnou“ humanitárskou cirkvou prianie, aby všetci migranti boli v Európe vľúdne prijatí, dávajúc tak najavo „pohostinnosť“ voči islamu alebo zdráhanie sa vzoprieť všeobecnému mravnému úpadku. Toto „pseudopohanstvo“ sekulárnych klerikov poskytuje veľmi skreslený obraz pohanského ducha, pretože pohanstvo ako ho reprezentujú určití publicisti je negatívna, reaktívna karikatúra, zrkadlový obraz židokresťanstva, vášnivá reakcia proti katolicizmu. Pritom v žiadnom prípade nepredstavuje životnú filozofiu, iba emocionálnu averziu. Títo pseudopohania, ktorí nikdy nemali autentickú kultúru, tiež nikdy nemohli dať svojmu „pohanstvu“ relevantnú definíciu, a už vôbec nie konkrétny živý obsah.

Takto nesprávne chápané pohanstvo preto úplne absurdne vyúsťuje do proislamského postoja (čítajme Korán: ten pohanovi – „modloslužobníkovi“ – sľubuje osud ovce pri sviatku Ait-al-Khebir, teda smrť košerovaním) a rovnostárstva „absolútnej tolerancie“ k všemožným abnormalitám – a to v mene kauzistického „sociálneho polyteizmu“ (kult homosexuálov, „etnopluralistický“ antirasizmus, tribalizmus atď.). K čomu potom kritizovať cirkev, keď sa vyjadrujú presne rovnakým spôsobom ako arcibiskup Gaillot a humanitárska, dekadentná, postkonciliárna cirkev?

Namiesto toho by sa malo dôrazne poukázať na to, že pohanstvo v podstate zastáva sociálny poriadok ako odraz kozmického poriadku. Je rovnako proti etnickému miešaniu ako proti rovnostárskemu masovému individualizmu. Pohanský svetonázor je organický a holistický, národ je podľa neho hierarchicky členené osudové spoločenstvo spriaznených ľudí.

Ako to naznačuje grécky príklad, rezonuje v takomto svetonázore pojem na základe vlastenectva a pocitu etnickej spriaznenosti pevne stmelenej obce (civitas, polis) ako permanentný odraz rozmanitosti božstiev a prírody. Rovnako je s pohanstvom absolútne zlúčiteľná Nietzscheho „vôľa k moci“ za predpokladu, že táto vôľa rešpektuje zákon prírody a nedegeneruje zakrátko v zaslepenú rozbúrenú hybris. V Európe bolo pohanstvo pôvodným náboženstvom skôr, než prišlo kresťanstvo. Dnes prežíva na trojakej úrovni:

Za prvé existuje „filozofické“ pohanstvo (nazývané tiež „novopohanstvo“) s jeho gréckymi, germánskymi, či škandinávskymi zložkami, ktoré v žiadnom prípade neimplikuje vieru v osobných bohov, ale skôr sakrálny, polyteistický a panteistický svetonázor, v ktorom sú božstvá večne platnými symbolmi, ktoré predstavujú rozmanité aspekty života a vesmíru. Toto pohanstvo sa vyznačuje mnohými kolektívnymi rituálmi, ktoré sa vzťahujú k rôznym úsekom života a ročným obdobiam. Rovnako v európskom umení je prítomné už stáročia.

Za druhé rozoznávame „chaotické“ pohanstvo siahajúce od tzv. hnutia New Age (ktoré je možné označiť i ako pseudopohanstvo) až europeizovanému budhizmu. Do jeho inventára patrí i spomínané intelektuálne pohanstvo, ktoré je často iba ateizmom prešpikovaným nenávistným antikatolicizmom (podľa termínu Ch. Gérarda „salónni pohania“).

Za tretie v katolíckej tradícii rovnako ako v grécko-ortodoxnej cirkvi odjakživa existovalo podzemné, podprahové pohanstvo, predovšetkým ohľadne „polyteistických“ aspektov týchto kultických smerov.

Pohanská „cirkev“ neexistuje. Pohanstvo nie je sociologicky zjednotené alebo členené. Preto by sa malo skôr hovoriť o „pohanstvách“. Taktiež francúzske slovo paganisme je nejednoznačné, pretože bolo vytvorené kresťanmi, aby označovalo náboženstvo roľníkov (pohan ako je známe je „ten, ktorý žije na vidieku“, z lat. paganus – vidiečan, sedliak).

Na tomto mieste je potrebné dôrazne pripomenúť, že sekty, ktoré sa dnes všade rýchlo šíria, nemajú s pohanstvom a jeho filozofiou nič spoločného, ale že sú skôr odpadovým produktom mystických, monoteistických, mesianistických náboženstiev.

Dnešní pohania by teda mali vziať rozum do hrsti a kresťanov spojených s tradíciou dopredu neodmietať – a obrátene, keďže boj proti spoločnému nepriateľovi je omnoho dôležitejší. V tejto oblasti nie je žiadúce sektárstvo, ale historický kompromis. Avšak s „ľavicovým“ postkonciliárnym kresťanstvom nie je dorozumenie možné.

Hlavná námietka pohanov voči kresťanom, ako ju formuloval už Pierre Vial, Giorgo Locchi a Louis Rougier je, že univerzalizmus, idea rovnosti a pokrokové zmýšľanie („zmysel histórie“) ležia u koreňa kresťanstva a patria k jeho duchovnému majetku. Totalitné mesianistické ideológie, globalistický liberalizmus, ktorý propaguje „koniec histórie“ a humanitárstvo, ktoré Európu odzbrojuje, nie sú vcelku vzaté ničím iným než sekularizovanými formami kresťanstva. Tak sa napr. univerzalizmus (podľa hesla „zemeguľa je jediná zem, ktorej občanmi sme my všetci) premenil v sekulárny kozmopolitizmus a kresťanské charitatívne myslenie v masochistický humanitarizmus. Je to skutočne tak, že z kresťanstva zrodené a pohanským svetonázorom principiálne zavrhnuté nutkanie k univerzálnej dobročinnosti („lásku k ľudstvu“) predstavuje príčinu morálneho odzbrojenia a „bojovej impotencie“ európskych spoločností voči invázii a kolonizácii nášho kontinentu ľudskými masami z tretieho sveta. Rovnako tak židokresťanstvo urovnalo cestu veľakrát preklínanému „odklúzeniu sveta“ a areligióznemu materializmu, keď sprovodilo zo sveta boha a interpretovalo svet iba ako „profánny“. Kresťanským tradicionalistom treba namietnuť, že podľa Augustína a Tomáša neplatí univerzálna rovnosť ľudí pred bohom už v pozemskej spoločnosti, ale bola by uskutočnená až na onom svete po poslednom súde.

Napriek tomu možno konštatovať, že egalitársky, univerzalistický a antinacionalistický (pretože štátu nepriateľský) vírus, ktorý zasiali raní kresťania, ktorý však bol neskôr stredovekou cirkvou (o. i. rytierstvom) tak povediac „zneškodnený“, tzn. zneutralizovaný, bol opäť zavedený modernou postkonciliárnou cirkvou. Tradičné európske cirkvi – či už katolícka alebo ortodoxná – nechali totiž do svojej bohoslužby prúdiť početné a dôležité rysy pohanstva ako napr. „polyteizmus“(trojica, kult svätých, uctievanie Panny Márie) atď. Mimo toho je potrebné tiež spomenúť, že početní členovia cirkvi, od Pelagia cez Giordana Bruna až po Teilharda de Chardin, sa pokúsili o syntézu medzi európskym kresťanstvom a pohanstvom.

Hlavná úloha dnes znie: postaviť sa spoločnému nepriateľovi, islamu, najabstraktnejšiemu, najmenej tolerantnému, najnebezpečnejšiemu zo všetkých monoteizmov. Viac než sám komunizmus je priamo vzorom totalitarizmu. Katolícka hierarchia bohužiaľ jedná vo svojom styku s islamom samovražedne, chcela by s ním „spolupracovať“ a zo svojej strany hrajú islamu do rúk pseudopohanskí intelektuáli s ich realite vzdialenými paranoidnými teóriami „etnopluralizmu“. Pritom to pravdepodobne v priebehu 21.storočia budú v Európe rovnako ako v Indii autentickí pohania, ktorí budú v najprednejšej linii bojovať proti totalitnému púštnemu náboženstvu – nie katolícki duchovní alebo stúpenci republikánskeho laicizmu!

Bolo by však chybné chcieť pohanstvo inštrumentalizovať a učiniť z neho druh „politického náboženstva“. Pohanstvo je predovšetkým vnútorný postoj, duchovno – filozofické stanovisko, voľba určitých hodnôt, v žiadnom prípade nie je povolané k tomu, aby sa v Európe stalo etablovaným náboženstvom, „novou cirkvou“.

Než totiž európsky katolicizmus stratil po 2.vatikánskom koncile a „reforme cirkvi“ svoju sakrálnu dimenziu (pričom mu ovečky hromadne utekajú) obsahoval veľký počet pohanských prvkov, čo mu tiež od istých moderných teológov vynieslo námietku „pohanského kresťanstva“. Kalvín a Luther mu svojho času vyčítali to isté. Dnes pohanská ozvena neprehliadnuteľne zaznieva napr. v slovansko – gréckom ortodoxnom svete.

Spojenectvo historického významu a dosahu medzi skutočnými pohanskými filozofmi (jedno, či sa nechali inšpirovať Rímom, Gréckom alebo Indiou) a tradičným európskym kresťanstvom je nutným predpokladom neúprosného boja ako proti slobodomurárskej gnóze, tak i proti obskurantizmu moslimských kolonizátorov a chorobe našej doby: materializmu.

autor: Guillaume Faye
preklad: Aman, protiprudu.org

O Roland Edvardsen

18 komentárov

  1. NEVERA JE VIERA V HLÚPOSTI!!!

  2. Navrhujem prizvat ziarislava , ten vam to dokonale predvedie ,, zarucena pravda,,. A pri tom vam zahra na fujaravocke, ma aj ozembuch.

  3. Rodina parohacov sa rozsiruje ?.. kurnik, vsak je to len sproste …

  4. Celkom pekný článok, ale ma prekvapila tá myšlienka z akého smeru pramení poverčivosť. Pripisovala som ju čiastočne pohanskej viere a čiastočne židovstvu (kabalistické prvky, ktoré prenikli do viery kresťanov a dodnes sú tam viditeľné). Ale čo všetko sa dá považovať za poverčivosť? Dajú sa pohanské zvyky považovať za poverčivosť, alebo sú len formou uctievania? Ak naši predkovia mali zvyky okolo svojich mŕtvych, aby teda prešiel pokojne na druhú stranu, je to poverčivosť? atď.

    • Zuzana ,áno je.
      Keď sa chceš zorientovať ,musíš všetko skúmať len vo svetle Písma.
      Všetko toto Boh vyvolenému národu zakázal a nazval ohavnosťou.
      Jeho ľud má spoliehať len na neho a na jeho pomoc a nie si pomáhať kadejakými poverami,ktoré sú všade naokolo. Je to duchovné smilstvo.

  5. “Byť pohanom znamená odmietnuť prevrátené hodnoty, ktoré v kresťanstve spoznáva a pranieruje Nietzsche….,”

    Filip, žiadny komentár k Nietzschemu?
    Nemal by ste napísať autorovi, že len ‘blbec’ poukazuje na Nietzscheho, ako ste to napísal mne?

    “postaviť sa spoločnému nepriateľovi, islamu, najabstraktnejšiemu, najmenej tolerantnému, najnebezpečnejšiemu zo všetkých monoteizmov…”

    vcelku dobrý článok sa zvrhol na vitriol proti Islamu, vzhľadom na streľbu v Paríži. Autor asi nemá dostatočne preštudovaný Islam.
    Skôr by sa mal zaoberať idiotskými karikaturisrtami, ktorí zosmiešňujú vieru iných. Nevzali si ponaučenie z Dánska?

    • Nuž Nietzsche… „mám rada“ takých ľudí, ktorí hlásajú o teórii nadčloveka a sami sú len ovplyvnení pokročilým syfilisom, s nervovými kolapsami a vysokou labilitou. Ľudí, ktorí označujú ľútosť za slabosť a potom sa psychicky zrútia, keď vidia trpieť zviera. Ako filozof má nato zrejme právo. Ak by som sa mala na neho pozrieť ako na človeka, jednoznačne by som ním pohŕdala, alebo sa z neho smiala. Slaboch, ktorý hlása o sile jednotlivca. Čo ak jeho teória je ovplyvnená syfilisom? Čo ak sa na Boha nasral, lebo ako silne veriacemu sa mu prihodilo niečo tak nepríjemné, ako je pohlavná choroba? 😀 Možno si len raz zasúložil a smola 😀 Ženy pre neho boli slabé a labilné bytosti, ale na smrteľnej posteli mu vytierala riť vlastná sestra. Ktovie či v jeho pomätenosti si vôbec uvedomil, aké paradoxy mu nadelil život … Všetko čím pohŕdal bol on sám. Slabý, chorý jedinec, o ktorého sa ženy starali celý život, až do jeho smrti 😀 Ktovie, či si potom uvedomil, že silný jedinec je ten, kto sa o neho stará …

  6. Zuzana, ste nechutná…
    Aj Vincent van Gauguin zomrel na syfiilis aj Paul Goguin a váš “svätý Otec” Wojtyla sa taktiež posrával a pošával…
    Samozrejme vy, správne po kresťansky,viete každého, kdo sa vyjadrí kriticky o vášom náboženstve, len pošpiniť, okydať (syfiilis, homosexuál, slobodomurár), či je to Netzshe, Voltaire, Russeau, atď….
    Ľudia, ktorých uznáva a rešpektuje celý inteligentný svet. Úbohá Zuzanka…

    • Christian Freeman

      pozeram, ze ak tuna staresinovi Sithovi nieco nepasuje, tak je zle (ale obvinuje z toho hlavne inych)…ohanat sa Voltairem, Russeauom atd, skusme pridat Marata, Robespierra a dalsich slobodomurarov…toto ma byt argument?
      A ja neviem, po kolkykrat to treba opakovat, lebo zrejme tuna niekto nema mentalnu vybavu na to…nie kazdy, kto sa hlasi ku krestanstvu, je katolik, takze tuna argumentovat nejakym „svatym“ otcom Wojtylom je uplne mimo…ale tak nie po prvykrat, ze ano 😀

    • Ja nemám sv. Otca 😀 Nemám rada lekárov, ktorí hovoria „schudnite“ a sami sú obezni, kňazov, ktorí hovoria o sex. zdržanlivosti a preťahujú malých chlapcov a všeobecne ľudí, ktorí hovoria o sile a sami sú slabosi. To je moja filozofia, ktorá je pre vás nepochopiteľná, lebo vo všetkom vidíte kresťanstvo, ako svojho úhlavného nepriateľa, Islam, ako nepriateľa číslo 2. a židia idú bokom, lebo akosi ich ani nespomínate, maximálne keď sa chcete oprieť o ich tvrdenia, ako chromý o palicu 😀 Zatiaľ vo vašich komentároch som si všimla nasledovné: buď sa opierate o sionistov, alebo o slobodomurárov (ktorí od nich nemajú ďaleko), alebo o žida a homosexuála, ktorý svoj život ukončil s hlavou v záchodovej mise, alebo o labilného Nietzscheho. Skúste žiť svoj život bez tej vašej zaujatosti a radšej sa neopierajte o nikoho a keď už, tak nie o pokrytcov :DDD

  7. Máte to pomýlené. Neviem prečo sa sem chodíte strápňovať. Čo komentáe, to blamáž. Neviem či ste tak nedôsledná, lenivá, bez záujmu o pravdu, spoliehate na svoju ‘zlú’ pamäť, aby ste si uvedomila, že “všetko je na končekoch vašich prstov’ , buchla do klávesnice počitača, aby ste sa dozvedela nasledovné:
    “In 1869, at age twenty-four, he was appointed to the Chair of Classical Philology at the University of Basel, the youngest individual to have held this position.
    He resigned in the summer of 1879 due to health problems that plagued him most of his life.[9]
    In 1889, at age forty-four, he suffered a collapse and a complete loss of his mental faculties. The breakdown was later ascribed to atypical general paresis due to tertiary syphilis, but this diagnosis has come into question.[10] Re-examination of Nietzsche’s medical evaluation papers show that he almost certainly died of brain cancer”.[11]
    Keby Vám išlo o pravdu a bola serióznejšia, našla by ste ju.

  8. Pán Sitra nerozčuľujte sa. Osobne čo sa týka filozofov, má u mňa Nietzsche jednotku. Musím tiež priznať, myslím si, že keby nebol neustále tak chorý, tak by veľa dokázal i ako vojak, takže nepovažujem ho len za pisálka, jednoznačne by bol mužom činu. Čo sa týka jeho duševného stavu a jeho chorôb, s určitosťou sa nedá tvrdiť nič na 100%, ani nádor na mozgu, nakoľko sa na tomto poli polemizuje len na základe príznakov, ktoré mal, nie na základe relevantnej analýzy. Nemôžete však poprieť fakt, že jeho život bol plný paradoxov a verím tomu, že si bol toho veľmi dobre vedomí… ! Tie paradoxy som tu už opísala. Musím ale priznať, že som sa sekla, lebo sa zbláznil až po napísaní svojich diel.

  9. Obdivuhodné je, žiť 11 rokov s nádorom na mozgu bez liečby a umrieť na zápaľ pľúc po niekoľkých infarktoch ………….. preto sa dnes polemizuje s tým, aká choroba vlastne spôsobila jeho stav a prečo vypukla emocionálnou traumou.

  10. Dobry den,
    Nahodou som cital tento clanok a aj vsetky komenty k nemu. Do hlavy mi nejde akurat jedna vec a mozno mi v tom pomozete. Preco sa navzajom osocujete a predbiehate sa kto ma lepsie informacie z historie? Ved zakladom kazdeho nabozenstva je laska, ci nie? Dakujem za pochopenie

  11. Základom každého náboženstva je láska? Ste si úplne istý týmto tvrdením?

Pridaj komentár