Domov / Hlavná strana / Ekonomika / Podiel zo zisku: zrušenie minimálnej mzdy a účasť na zisku

Podiel zo zisku: zrušenie minimálnej mzdy a účasť na zisku

Mzda je mrhanie pracovného potenciálu: zrušme ju.

Prvotným impulzom, vďaka ktorému vo mne postupne dozrievali tieto názory bol článok na blogovisku denníka SME.

Mladý chalan, absolvent Slovenskej technickej univerzity nastúpil do akejsi bratislavskej firmy. Pracoval za CNC strojom, vyrábal súčiastky. Pracoval s vysokým nasadením a elánom, pretože naivne predpokladal, že za lepší výsledok dostane vyšší plat. Mal to dohodnuté s manažérom. Za krátky čas mal výbornú produktivitu a nízku chybovosť, naozaj hlboko pod priemerom. Životom ostrieľaní majstri si z neho uťahovali, čerstvý naivný absolvent si myslel, že mu závidia pracovitosť. Šok prišiel keď chalanovi prišla na účet výplata – nezodpovedala jeho výkonu ani vzdialene. Manažér ho oklamal a žiadne bonusy mu vyplatiť nemienil. Majstri s rokmi skúsenosti to dobre vedeli. Ich výkon je priemerný, pretože nemajú dôvod snažiť sa viac, nedostanú ani cent naviac. Pracujú len toľko, aby ich nevyhodili. Chalan podal výpoveď a po dvoch rokoch skončil vo Švajčiarsku pracujúc za 4000 EUR.

Príklad výborne ilustruje, ako je mzda mrhanie možného výkonu. Čerstvý študentík bez skúsenosti, praxe a odpracovaných rokov môže byť produktívnejší než majster. A keby majster chcel, môže byť neporovnateľne produktívnejší než čerstvý absolvent STU. Lenže nie je tomu tak kvôli tomu, že odmena za ich prácu je mzda.

Gallupov ústav zverejňuje výskumy o angažovanosti amerických zamestnancov. Výsledky sú vždy rovnaké. V roku 2006 sa len 27 % pracovníkov označilo za angažovaných, pričom 59 % bolo neangažovaných a 14 % aktívne neangažovaných. V roku 2015 bolo angažovaných 32 % pracovníkov, 50,8 % neangažovaných a 17,2 % aktívne neangažovaných.

Predpokladá sa, že zamestnanci využívajú v priemere úbohých 5-15 % svojho potenciálu. Je to nelogický stav, kedy zo sto dostupných strojov firma využíva len desať. Kto by toleroval takéto plytvanie a nevyužitý potenciál? Je to výsledkom toho, že sa hodnotia hodiny v práci – počet odsedeného času na stoličke, nie konkrétne výsledky.

Mzda je ekonomický antilogizmus, nakoľko ňou dochádza k mrhaniu vysoko cenným zdrojom: ľudskou prácou.

Nebolo by lepšie, ak by chalan ostal vo firme a dlhodobo podával vysoké výkony? Nie je výhodnejšie, aby ich podával každý zamestnanec firmy a každý zamestnanec na Slovensku?

Spravodlivá a legitímna požiadavka

Preto vyslovujem spravodlivú a legitímnu požiadavku: Požadujem zrušiť mzdu a uzákoniť účasť zamestnancov na hospodárskych výsledkoch.

Moja vízia je, že taxikár dostane „províziu“ za každého odvezeného cestujúceho, kuriér za každý doručený balík, predavačka za každý kus naúčtovaného tovaru, čašník a kuchár dostanú časť zisku z obslúženého zákazníka, kaderníčka za každý účes, sústružník za každú zhotovenú súčiastku. Autobusár, remeselník, cukrár, kaderníčka, stavbár a murár, autobusár, kuriér či rozvozca jedla, predavačka, kuchár, telefonista, sekretárka, robotník, kominár, čašník, sústružník, klampiar a automechanik, masér, úradníčka za prepážkou či poštárka, kamionista, optik, grafik, všetci dostanú podiel zo zisku.

Aký fantastický výkon by mal majster zo spomenutej bratislavskej firmy, ak by bol odmeňovaný za každú správne vyrobenú súčiastku? O koľko produktívnejší by bol každý zamestnanec dostal časť dosiahnutého zisku firmy v ktorej pracuje? Ako veľmi by sa zvýšila efektívnosť a produktivita slovenského hospodárstva?

Reakcia radového Slováka na ponuku firmy, že poctivou prácou si môže zarobiť o 300, 400, 500 EUR viac za mesiac by bola viac ako ohromná. Mnohí, ozaj mnohí by určite začali podávať špičkové výkony. Ešte krajšia je predstava, že každá slovenská firma bude takto fungovať. Že každý pracujúci Slovák bude mať časť zo zisku. Vyše dva milióny zamestnancov v našej republike sa budú snažiť, budú usilovnejší a tvrdšie makať. A dostanú zodpovedajúco zaplatené. Nádhera.

Pracovníci nebudú platení za čas strávený v práci, ale za hmatateľné výsledky. Stavbár bude stavať budovu rýchlo a kvalitne aby mala firma dobré meno a získala nové zákazky. Taxikár nepremrhá ani liter benzínu. Robotník za strojom vyrobí ďaleko viac dielov. Predavačka bude účtovať tovary ešte rýchlejšie než teraz. Kuchár bude mať eminentnú snahu jedlo uvariť rýchlo, chutne a urobiť peknú úpravu. Poštárka príde skôr. Úradníčka vybaví papiere na počkanie. A takto by mali fungovať všetky slovenské firmy.

Príklady z praxe

Komentár z akejsi diskusie, ktorý to pomenoval dokonale presne:

„Kazdy zamestnanec by mal fungovat ako zivnostnik, ktory svoju vlastnu pracu ocenuje a nasledne fakturuje svojim kolegom. Trhova konkurencia medzi jednotlivymi zamestnancami by zabezpecovala efektivnu alokaciu zdrojov. Zazil som na vlastnej kozi, ze to naozaj funguje, ked som dal vypoved, zacal som pracovat ako zivnostnik a jednym z mojich zakaznikov bol aj moj byvaly zamestnavatel (a teda aj byvali kolegovia). Efektivita mojej prace sa zvysila, cas straveny pracou poklesol (lebo som riesil len naozaj tie veci za ktore mi zaplatili), moje prijmy vzrastli a naklady byvaleho zamestnavatela na vykonanie danej prace (podla jeho slov) poklesly.“

Môj známy, nadaný kuchár, ktorý má pracovné skúsenosti z niekoľkých reštaurácií na úrovni momentálne pracuje v takej, ktorá mu vypláca percentá z tržby. Dostane minimálnu mzdu ako fixný základ a ostatné na ruku. Rozpätie mzdy má od 600 po 1100 Eur. Súhlasil s okomentovaním myšlienky podielu zo zisku.

„Percentá zo zisku ako ohodnotenie mojej práce ma motivuje jednak k podávaniu lepších pracovných výkonov ale najmä ma to núti myslieť aj ekonomicky. Sám, ako zamestnanec sa zaujímam o náklady spojené s prevádzkou. To v praxi znamená, že prihliadam na cenu nakupovanych surovín, ich množstvo a ich najefektívnejšie využtie pri práci. Priamo mňa (skrz moju výplatu) zaujíma čo najvyššie zníženie nákladov a zvýšenie ziskov. V praxi to znamená, že ak mi príde mäso povedzme v cene 15 eur za 1 kg,v počte dve kilá, potrebujem ho predať s čo najvyšším zárobkom. Teda z dvoch kíl potrebujem mať čo najnižšší odpad, z čoho vyplýva precíznejšie opracovanie mäsa, dôkladnejšie naporcovanie a rozumné využitie odpadu (orez použijem trebárs do vývaru, ktorý je tiež produktom, ktorý vieme predať). Takto viem z dvoch kil mäsa urobiť desať porcií predávaného pokrmu, ak ho čo najlepšie (zredukovanie vzniknutého odpadu – šľachy, nečistoty) opracujem a za predpokladu, že ho čo najpresnejšie naporcujem (nestrácam prebytočnými gramami porcie, ktoré môžu zarobiť peniaze). Tým, že toto priamo ovplyvňuje moje finančné ohodnotenie ma núti aj k poctivejšiemu prístupu k mojej praci.“

Osobná angažovanosť zamestnancov

Zamestnanci generujúci vysoké marže, vo voľnom čase sa podieľajú na vývoji inovatívnych výrobkov, alebo vymýšľajú ďalšie spôsoby ako vyriešiť problém zákazníka, sú snom každej firmy. Pravdou však je, že takíto ľudia sa nachádzajú všade, kam sa pozrieme. Je to napríklad technik, ktorého nezaujíma kvalita výrobkov, predajca ignorujúci zlepšovacie návrhy od kolegov alebo upratovačka, ktorá vyzerá akoby ju nikdy nezaujímalo nič. Stačí im však poskytnúť percentá a priestor pre ich talent a všetko bude vyzerať ináč.

Dobrý pracovník je pracovník, ktorý preberá iniciatívu. A práve zamestnanec z percentami bude mať osobný záujem na správnom fungovaní firmy, bude osobne angažovaný na maximálnom zisku, nadobudne obchodného ducha – snahu o efektívnosť a porozumie zodpovednosti za svoje náklady. Je to práve iniciatíva podnikavých zamestnancov v čo by mali dúfať dobre fungujúce firmy ak si chcú udržať zákazníka, vyriešiť nejaký problém alebo poradiť si s interným konfliktom.

Jedným slovom, zamestnanci získajú myslenie kapitalistického pracovníka. Pretože budú osobne zainteresovaní na úspechu firmy, pracovnú dobu využijú na plno a so zanietením, čas strávia intenzívnou prácou, budú premýšľať ekonomicky – ako mať čo najnižšie náklady (pretaví sa to do rastu platov), ako pracovať najefektívnejšie (princíp minimaxu), ako pracovať lepšie (invencia a inovácia).

Prémie nie sú podielom

Medzi podielom zo zisku a klasickými odmenami v dnešných firmách je fundamentálna rozdielnosť.

I dnes existujú podniky, v ktorých majú zamestnanci motivačné percentá. Je to veľký posun vpred, na tom sa iste zhodneme. A je to blízke mojej požiadavke, áno. Zamestnaný človek dostane fixnú mzdu (častokrát minimálnu) plus motivačné percentá. Toto je obyčajná prémia, ale podiel funguje inak. Mať podiel zo zisku znamená nedostať žiadnu fixnú mzdu a mať výhradne len motivačné percentá. Fixná mzda nebude existovať, plat by mal pozostávať z podielu v 100 %-nej výške. A to je markantný rozdiel.

V prípade, že 50 % platu pozostáva z fixnej mzdy a 50 % z odmien, motivácia pracovať, byť efektívnejší, lepšie hospodáriť je nižšia ako v druhom prípade, kedy je plat tvorený odmenou v plnej výške. Bezpečne môžem povedať, že k maximálne možnému využitiu pracovnej sily dôjde až pri zavedení systému podielníctva.

Z tohto dôvodu nehovorím o motivačných percentách.

Ľudská práca ako investícia do firmy

Niekto môže namietať, že ekonomika podielníckych firiem sa bude podobať kapitalistickej a že rozdiel medzi kapitalizmom a zamestnaneckým podielníctvom je ako rozdiel medzi Pepsi colou a Coca colou. Že firmy majú stále záujem na zisku, efektivite výroby, rovnako sa sústreďujú na uspokojenie dopytu. A teda, že moja požiadavka je len akýmsi zmiernením katastrofálnej kapitalistickej reality.

Našťastie, nie je to tak. Pre jednu základnú vec: pracovná sila nebude patriť medzi výrobné náklady – preto podniky nebudú mať ani najmenší záujem na znižovaní týchto nákladov (miezd), lebo pracujúci budú spolupodnikatelia, spolumajitelia žijúci zo zisku. Mzda nebude existovať.

Každý a jeden človek bude akýsi malý podnikateľ investujúci pracovné schopnosti do najvýnosnejšej príležitosti – najziskovejšej pracovnej ponuky. Pracovník z investície do firmy dostane podiel zo zisku. V kapitalizme sa práca mylne považuje za tovar, no v takomto systéme tovarom viac nebude. Ľudská práca sa pretransformuje na investíciu.

Uzákonením zamestnaneckého podielníctva dôjde k stotožneniu ekonomických záujmov zamestnancov a ich zamestnávateľov: maximalizovať zisk. Bude to ich spoločný záujem a spoločný výsledok. Zamestnanci nebudú prekážkou na ceste k tučnému zisku pretože budú akcionári, spolupodnikatelia, spoluvlastníci, partneri. Dosiahnutý zisk bude patriť majiteľom, manažérom a zároveň pracovníkom.

Znamená to nastolenie revolučného stavu, v ktorom i posledný bedár žije zo zisku takisto ako podnikatelia, živnostníci. Vydieranie a zdieranie zadĺžených úbožiakov žijúcich z minimálnej mzdy a zničených zúfalou núdzou skončí. Nebudú musieť živoriť, žiť do dňa na deň a prosíkať o omrvinky.

Čo je dôležité, odmena akcionára sa volá dividenda a je časťou zisku. Dnes, na voľnom trhu firma vníma mzdy ako náklad, stratu. Výrobný faktor, ktorého cenu treba tlačiť dolu. Platí, že čím vyššie sú mzdy, tým horší je hospodársky výsledok.

Klasický model: MZDY: 20 000. (Ich vyplatenie.) ZISK: 80 000. SPOLU NA PLATY (20 %): 20 000.

V novom modeli, kde plat zamestnanca bude „mesačná dividenda“ budú tieto vzťahy úplne iné. Prvorado, mzda vôbec nebude existovať, takže sa ani nebude dať odčítať od zisku. V prípade, že bude zisk po zdanení 100 000 Eur, rozdelia si ho celý medzi sebou majitelia, akcionári a manažéri. Akcionári, podielníci budú i pracujúci ľudia vo firme, takže i oni budú patriť do odmeňovanej skupiny.

Nový model: MZDY: 0. ZISK: 200 000. (Vyplatenie podielov.) SPOLU NA PLATY (25%): 50 000.

Otázka pre nechápavých: je dividenda náklad? Je odmena pre akcionárov náklad pre firmu?

Príklad je hrozne zjednodušený tak, aby som čo možno najzrozumiteľnejší.

Moja vízia je: prvý rok firma vygeneruje zisk 1 milión – zamestnanci dostanú 12 %, druhý rok vygeneruje zisk 1 milión 150 tisíc – zamestnanci dostanú 12 %, v treťom roku príde kríza a firma vytvorí zisk len 580 tisíc – zamestnanci opäť dostanú 12 %. Preto nejde o klasické tabuľkové odmeny, kedy sa zistí maximálny možný výkon a ten sa stanoví ako výkonnostné minimum.

Hlavná vec však je, že vznikne národné hospodárstvo, ktoré bude existovať pre ľud, pre Slovákov a Slovenky. Tendencia firmy je pracovať pre majiteľa, zvyšovať jeho ekonomický prospech. Toto je dôležitý bod. Ak sa zamestnanci stanú podielníkmi, tak sa budú maximalizovať ich platy, to bude účelom ekonomiky. Logicky, keď budú platy pracujúcich ziskom a zároveň ak zisk sa bude maximalizovať, cieľom hospodárstva bude vyplácať stále vyššie a vyššie platy. Takisto ako dnes generujú stále viac zisku pre majiteľov, je to ten istý princíp. A práve toto je pointa podielov zo zisku: mať hospodárstvo, ktoré skutočne slúži ľuďom. Nie nadnárodným záujmom úžerníckej internacionály.

Nepriateľstvo kapitalizmu voči spotrebe

Posledný odsek predchádzajúceho podtitulku je maximálne dôležitý. Kapitalistické hospodárstvo maximalizuje zisk a minimalizuje náklady. Dnes je platom radová mzda, výrobný náklad, je všemožne tlačená dolu. Keď ju zrušíme a zaradíme zamestnancov do kategórie, ktorá maximalizuje zisk – k majiteľom, hospodárstvo bude slúžiť ľuďom. Pretože jeho poslaním bude maximalizovať mesačné dividendy, čoby súčasť zisku. V poslednej inštancii hospodárstvo bude slúžiť ľudu ak sa zamestnanci stanú spoluvlastníkmi a spolupodnikateľmi pretože za tejto podmienky bude cieľom hospodárstva to, aby podielník zarobil čo najviac.

Treba povedať, že práve v navrhovanom ekonomickom modeli je v pozadí prítomný masívny tlak na zvyšovanie spotreby. Zamestnanci sú spotrebitelia; ten istý človek, ktorý doobeda pracuje, poobede relaxuje, navštivuje obchody a nakupuje produkty za peniaze, ktoré zarobil v práci. A kedže hospodárstvo bude maximalizovať mesačné dividendy, môžeme ľahko vydedukovať, že spotreba sa bude stále a stále prudko zvyšovať – spotreba sa bude maximalizovať. Logicky: ak je spotreba tvorená odmenami pracujúcich a tie sú tlačené hore, je i spotreba tlačená hore.

Čo je však podstatné, v kapitalistickej ekonomike pôsobí opačná tendencia: tlak na zníženie spotreby na minimum. Predovšetkým mzdy, ktoré sú minimalizované tvoria spotrebu, takže spotreba je minimalizovaná, tlačená nižšie a nižšie. Cieľom kapitalizmu je minimalizovať mzdy a teda minimalizovať spotrebu, žiadúce je aby sa predávalo i kupovalo tak málo, ako len je možné. Áno, skutočne. Znie to ako magorina a je to magorina, je to proti zdravému rozumu ale takto funguje kapitalizmus. Vyvoláva to množstvo negatívnych javov.

Poznanie, že kapitalizmus minimalizuje spotrebu je zarážajúce. Je neoblomným dôkazom, že uspokojiť potreby zákazníkov je na periférii záujmov finančnej oligarchie a že kapitalizmus v skutočnosti slúži ako nástroj na získanie moci nad druhými – prostredníctvom zisku. Slovom, že kapitalizmus nemôže slúžiť masám a nikdy ani neslúžil.

Môže to vôbec fungovať? Je to hotová fantasmagória

Áno, určite môže. Nepochybujem. Podiely zo zisku veľmi úspešne fungovali v minulosti a fungujú i dnes v tisícoch súkromných podnikoch. Úspešne ich zaviedol napríklad i český podnikateľ Tomáš Baťa v Baťových závodoch:

„Lidem v zodpovědných pozicích platíme zpočátku fixní plat 5000 K měsíčně. Ale později, když se osvědčí a zapracují, dostanou fixní plat menší, pouze 2000 K měsíčně, přičemž jejich další příjem jsou procenta účasti na zisku, ale i na ztrátě, dosažených v jejich odděleních. Může to být více než původních 5000 K, ale také méně, podle úsilí a schopností pracovníka i celého oddělení.”

„Každý čin je lepší než sebedelší a sebekrásnější revoluční řeči. Účast dělníků na zisku závodu je čin revolučně mocnější než všechna májová hesla nejslavnějších revolucionářů světa, která kdy z květnových tribun zazněla.”

„Nejschůdnější cesta je, když výrobci jsou přímo zainteresováni na zisku jako vlastníci a podílníci. Tvůrci naší ekonomické reformy se však od světového trendu evidentně odvracejí.“

„Účast na zisku neznamenala každoroční přerozdělení bonusů a extra platů na základě výkonu celého podniku. To není spolupodnikání, ale kolektivní spotřeba. Účast na zisku je nedílnou součástí samosprávy dílen: aby se lidé mohli na zisku podílet, musí mít optimální podmínky k ovlivnění jeho tvorby, individuálně i týmově.“

Veľmi podobný systém teda fungoval v Baťových závodoch a v súčasnosti sa motivačné percentá vyplácajú v latinsko-amerických firmách a v mnohých amerických firmách, ktoré sú nadpriemerne ziskové a úspešné. Ďalšími žiarivými príkladmi sú brazílske firmy Semco a Los Chanchitos, grécka firma Vio.Me, argentínska zamestnanecká samospráva Zanon Ceramic, španielské korporátne družstvo Mondragon a francúzská fabrika na čaj Fralib. V minulosti to boli české JZD Slušovice – socialistický zázrak. V posledných rokoch sme svedkami pomalého, zato významného nárastu firiem so zamestnaneckou participáciou v USA. 130 miliónov Američanov v súčasnosti nejakou formou participuje na vlastníctve v družstevných podnikov alebo družstevných bankách. Viac ako 13 miliónov Američanov sa stalo spoluvlastníkmi vo viac ako 11 000 zamestnancami vlastnenými spoločnostiach.

Trendy a metódy podnikania sa vyvíjajú. Dnes sa hovorí o „podnikaní 21. storočia“, ktoré je spojené s participáciou zamestnancov, zamestnaneckou samosprávou, slobodomyseľným riadením, duševným rozvojom, vedomostnou ekonomikou, priestorom pre rozvoj zamestnancov a tiež s podielníctvom na zisku. Jedná sa o celosvetový trend.

Myšlienka podielu zo zisku nie je nová. Neuzrela svetlo sveta týmto návrhom. Jej revolučnosť však spočíva v tom, že v hospodárstve nebude žiadna fixná mzda a platy budú tvorené zo zisku v plnej miere. Práve táto odlišnosť robí z požiadavky požiadavku revolučnú.

Národné hospodárstvo

Hlavných následkov plynúcich zo zavedenia podielu zo zisku je sedem:

1. vysoký nárast produktivity a efektivity slovenských firiem,

2. sociálna spravodlivosť,

3. zvýšenie platov ľudí,

4. vytvorenie majetnej strednej triedy,

5. zlepšenie pracovných podmienok,

6. humanizácia ekonomiky,

7. účinná a silná ochrana zamestnancov.

Prvé štyri následky sú viac-menej jasné. Zanietení pracovníci nabití pracovným elánom budú makať usilovnejšie, budú šetriť surovinami a v konečnom dôsledku vyprodukujú viac produktov pri nižších nákladoch. Za prácu budú musieť dostať zodpovedajúco zaplatené, čo je sociálne spravodlivé a zapríčiní aj rast platov. Rast platov veľkej časti obyvateľstva vyústi vo vznik bohatej strednej triedy.

Piaty bod znamená, že podniky začnú využívať plný potenciál zamestnancov, nielen manuálne zručnosti. Čoskoro po zavedení podielu podnikatelia zistia, že je výhodné aby participovali na výrobe a riadení, dajú im voľnosť a určité právomoci. Hovorí sa tomu podnikanie 21. storočia.

Šiesty bod je maximalizácia spotreby v hospodárstve. Podiel odstráni nepriateľstvo kapitalizmu voči spotrebe a nahradí ho zvyšovaním spotreby.

Siedmy bod je najzaujímavejší. Ukazuje sa, že ochrana zamestnancov reguláciami nezaberá pretože chamtivý podnikateľ vždy nájde malinkú trhlinku v paragrafe a beztrestne obíde zákon. Najlepšie je chránený švajčiarsky zamestnanec; keď politici schválili liberálny zákonník práce, na cenu práce či postavenie zamestnancov to nemalo žiaden negatívny dopad. Prečo? Pretože Švajčiar má vysoký plat a na účte veľkú rezervu, je vzdelaný, ochotný súdiť sa a má množstvo iných pracovných ponúk. Vysoké platy sú najlepšou ochranou zamestnancov, nie regulácie. A podiel tomu napomôže.

Konečný cieľ podielu zo zisku je využiť schopnosti, nadanie a talent slovenských pracovníkov pre prospech a rozvoj národa a štátu. Masívne vzrastie produktivita i efektivita. Zavádzanie inovácií bude rýchle, častokrát urobia invenciu zamestnanci. Rozvoj krajiny bude prekvapivo rýchly. Jeden kus tovaru sa vyrobí dramaticky kvalitnejšie a rýchlejšie než v zahraničí. Konkurencieschopnosť Slovenska môže vyletieť do nepoznaných výšin.

Proti komunizmu a proti kapitalizmu

Hospodársky princíp podielov zo zisku je v priamom kontraste so socialistických blúznením o neziskovosti a s kapitalistickým úžerníctvom. Vyberieme sa treťou cestou.

Nie, mi nebudeme regulovať, kontrolovať, schvaľovať nekonečne komplikované smernice či nariadenia, hromady zákonov, kŕmiť prebujnenú byrokraciu, zoštátňovať a zvyšovať minimálnu mzdu. Omnoho lepšie než znižovať a obmedzovať zisk podnikateľa – ako to robia socialisti – je prispieť podnikateľovi k jeho generovaniu v maximálnej možnej miere a čast z neho odliať zamestnancom-spolupodnikateľom. Mastné zisky sa premietnu ako kráľovské platy pracujúcich. Najschodnejšia cesta je zainteresovať ľudí vo firme na zisku. Skrátka, motivovať obyčajného zamestnanca osobným záujmom, ktorým je motivovaný i zamestnávateľ.

A súčasne je jasné i logické, že finančná oligarchia a úžernícka internacionála nikdy nebudú súhlasiť s podielmi. Ak by chceli, podiely mohli vyplácať už storočia. No ako vidíme, finančná oligarchia s ideou podielu za žiadnych okolností nesúhlasí. Prečo? Pretože týmto ľudským beštiám vôbec nezáleží na miere zamestnanosti, inflácii, výške platov, spoločenskom pokroku či nebodaj na životnej úrovni. Jediné, na čom finančníkom záleží, je moc. Neobmedzená kontrola. Skutočná pohnútka ich jednania je toto. Oligarchovia podnikajú z jediného dôvodu: podnikanie je nástrojom a cestou ako získať moc. Predaj a vývoj produktov týchto ľudí nechá chladných.

Zámerom parazitov je vysať ekonomiku a zmocniť sa úplne všetkých peňazí v obehu, požičiavať peniaze na vysoké úroky a zotročiť národy sveta. A práve tu je kritický stret s podielom. Ak bude zamestnanec odmenený zodpovedajúco – podľa výsledkov, nebude možné ani tlačiť platy nižšie a tak zdierať obyvateľstvo a ani vysať peňažný obeh. (Jasné, že podiely nie sú riešením ako oslobodiť ekonomiku od nadvlády úžerníckej internacionály. Sú však bariérou istého rozmeru v zotročení obyvateľstva.)

Liberálni ekonomickí experti, agenti finančnej oligarchie budú naveky hlásať, že podiely zo zisku sú zakukleným komunizmom, že motivovať zamestnancov ziskom je v podstate to isté čo zoštátnenie – a pritom sú rýdzo kapitalistickým výmyslom. Takéto absurdné, kŕčovité výkriky do tmy je treba ignorovať.

Napriek všetkému zlému je na mieste upozorniť, že kapitalizmus má tri veľké prínosy. Kapitalistická výroba, ktorá je najproduktívnejšia, najefektívnejšia a dokonale odpovedá na spotrebiteľské priania a túžby. Doposiaľ nebol vynájdený systém, ktorý by vyprodukoval čo i len polovičné množstvo statkov a služieb a to ani v teoretickej rovine. Za druhé je to maximalizácia zisku. Zabezpečuje, že dnes sa vyrábajú produkty rýchlejšie, lacnejšie a vo väčšom množstve ako v minulosti. Jej jediná chybička krásy je, že i ľudská práca je chápaná ako náklad, ale to sa zmení uzákonením podielu zo zisku. Práca sa potom stane investíciou do firmy. Ďalší, tretí obrovský prínos je uvoľnenie cesty pre ľudský potenciál a tvorivosť. Toto je základný stavebný kameň produktívneho hospodárstva.

Proti ekonomickej demokracii

Obdobné myšlienky, aké som tu načrtol, propaguje i ľavicovo-anarchistická háveď pod názvom „ekonomická demokracia“. Autorom je americký marxista David Schweickart, napísal knihu „Po kapitalizme – ekonomická demokracia“. Je to najmodernejší marxistický výkvet alebo výlet, ktorý sa zasadzuje o spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov (pozor, nie štátne!), zamestnaneckú demokratizáciu pracoviska – rovnostárske platy, výber manažmentu pracujúcimi, prepúšťanie pracujúcimi, hlasovanie o firemných plánoch a stratégiách, o družstevníctvo typu 1 zamestnanec = 1 hlas, o spoločenskú kontrolu investícií.

Musím rezolútne vyjadriť, že s názormi marxistu Schweickarta absolútne nesúhlasím a sú mi proti srsti. Hneď z niekoľkých dôvodov.

Ľudia si nie sú rovní. Rodíme sa s unikátnymi vlohami, schopnosťami a nedostatkami. Biologické danosti udávajú človeku životný smer. Existujú ľudia bez špeciálneho nadania, ľudia hlúpi od narodenia a do tretice nesmierne schopní jedinci – genetické elity. Je to prirodzené, prírodou dané ukotvenie spoločnosti.

Netvrdím, že určitá hladina participácie občanov nie je dobrá, práveže naopak. Súhlasím, aby zamestnanci participovali na výrobe ich schopnosťami a nápadmi, aby obce mali participatívny rozpočet, aby žiaci hlasovali kam pôjdu na výlet alebo o disciplínach školských súťaží, aby rodičia pomocou hlasovania mohli prepustiť učiteľa, aby občania mohli hodnotiť zmeny. Skrátka, aby slovenský národ získal nadovšetko cennú schopnosť rozhodnúť sa a konať. To potrebujeme ako soľ.

Ale uviesť ekonomickú demokraciu k životu nie je možné z rovnakého dôvodu, z akého nemôže byť každý doktorom, architektom, manažérom či svetovo uznávaným maliarom: každý človek nemá predpoklady byť top manažér.

Skúsenosti západných krajín ukazujú, že i v podmienkach rozvinutého kapitálového trhu je držiteľmi akcií väčšinou len 5-15 % obyvateľstva; ani snahy o maximálne rozšírenie „ľudových“ akcií nedokázali v tejto forme účasti na podnikanie udržať viac než 25 % populácie. Ani thatcherizmu sa nepodarilo zvýšiť podiel akcionárov nad štvrtinu populácie napriek veľkému úsiliu. Totiž aktívne podnikateľské správanie vyžaduje prinajmenšom sledovať výsledky podniku v zrkadle kapitálového trhu – zatiaľ čo pre pasívnych rentierov je pohodlnejšia iná možnosť. Väčšina ľudí nechce byť zaťažená zložitým riadením podniku, odmieta to, vyhýba sa mu.

Ako bonus ekonomická demokracia eliminuje najlepšie kapitalistické prvky: bujnú výrobu, znižovanie nákladov a ľudskú tvorivosť.

Výsledkom aplikácie ekonomickej demokracie by bolo schátrané zaostalé hospodárstvo ako v socializme.

Disponujeme teda nepriestrelnými teoretickými i praktickými argumentami o nefunkčnosti „ekonomickej demokracie“. No marxistické naivky i tak ďalej snívajú o ekonomickej demokracii. Jedno ľavicové bláznovstvo beznádejne stroskotalo pred štvrť storočím – komunizmus. Nové, druhé šialenstvo nazývané multimulturalizmus zlyháva práve teraz, sme toho očividnými svedkami. Reakciou ľavičiarov nie je zahodenie ich ideológie do smetného koša – teda kam patrí, ale výmysel ešte monštruóznejšieho magorizmu.

Teším sa na podnetnú diskusiu.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

Poznámka redakcie:
Voči mnohým tvrdeniam autora mám výhrady, iné zasa považujem za zaujímavé. Čo vy na to? Myslíte, že by to mohlo fungovať? Prečo?

O ::prop

17 komentárov

  1. Toto už nieje idealizmus ale idiotizmus. Viac zodraných ľudí s predčasným úmrtím z vyčerpania, viac rozpadnutých rodín v honbe za dosiahnutým ziskom a nedostatku času pre rodinu, a výsledok?, viac frustrácie s masovej hysterickej honby za materiálnym uspokojením, ktoré nikdy nepríde. Navyše logika nadprodukcie vyžaduje zákonite zvýšený odbyt. Nútená spotreba bez prirodzenej potreby konzumenta-ov je chorá ako honba za nadprodukciou sama.

    • Ahoj Eva, rád zareagujem na tvoj komentár po častiach.

      2. „“““Navyše logika nadprodukcie vyžaduje zákonite zvýšený odbyt. Nútená spotreba bez prirodzenej potreby konzumenta-ov je chorá ako honba za nadprodukciou sama.““““

      Asi ťa riadne irituje tá maximalizácia spotreby. Vysvetlím ti to. Najvýznamnejšia zložka životnej úrovne sú práve obyčajné mzdy. Mzdy pracujúcich ľudí v podnikoch. Uvedom si, že cieľom kapitalistickej ekonomiky nie sú plné obchody či vysoká životná úroveň, ale výhradne len zisky finančnej oligarchie. Mzdy sa zvyšujú len keď to nejde ináč, keď je to nevyhnutné, a i to len vo vyvolených krajinách. Zvýšenie životnej úrovne je na voľnom trhu škodlivé pretože znižuje zisky. Kapitalizmus mzdy vníma ako náklady a minimalizuje ich, tlačí dolu. Takže môžem bezpečne povedať, že zvýšenie životnej úrovne vo voľnom hospodárstve je len nežiadúci vedľajší efekt, ktorí sa páni podnikatelia, investori, finančníci, bankári snažia eliminovať. Funguje to predovšetkých ako „minimalizácia miezd“ čo nie je nič iné ako minimalizácia spotreby. Mzdy sa pretransformujú do spotreby. Čím vyššie mzdy, tým vyššia spotreba. Opakujem. Čím vyššie mzdy, tým vyššia životná úroveň a zároveň tým vyššia spotreba, čím vyššie mzdy. A teraz druhý fakt. Hospodárstvo existujúce pre ľud by v prvom rade zvyšovalo životnú úroveň, na zisky finančnej oligarchie by nehľadelo. Tendencia v hospodárstve by mala byť aby ľudia mali čo možno najvyššiu životnú úroveň. Inými slovami, aby sa mzdy zvyšovali zakaždým keď to je možné, únosné. Definujme to ako maximalizáciu miezd, nie? (resp. Podielov zo zisku) Zamysli sa nad tým. Maximalizácia spotreby nie je nič iné ako maximalizácia platov bežných ľudí. Znamená to akurát toľko, že hospodárstvo slúži národnému prospechu, nie úžerníkom. V žiadnom prípade sa nejedná o „vyutenú a chorú spotrebu“. Ok, mohol som to napísať ináč a vyhnúť sa tak nedorozumeniam, to hej. To za prvé.

      Za druhé, na materiálnej spotrebe ako takej nie je nič zlého. Nemala by stúpať životná úroveň predsa? Nemali by sme mať viac možností? Jedného dňa sa ľudstvo bude topiť v luxuse a blahobyte, je to nepochybné. (V kapitalizme nikdy.) Nikto nebude živoriť. Je to zlé? Ľudia by mali konzumovať, robím to i ja. Podstata je inde. Osobne som zarytým zastáncom minimalizmu – to jest tuhý antikonzumerizmus. Dôležité sú dve veci: za aký účelom nakupujem a čo pre mňa nakupovanie znamená? Mám solídnu spotrebu, avšak nenakupujem balast alebo hlúposti, ale zážitky (cestovanie, koncerty, večeri, divadlo), predmety užitkovej hodnoty a investujem (knihy, kurzy). Je to zlé? To záleží od môjho vzťahu ku konzumu. Napriek všetkému, spotreba v mojom živote nezaujíma významnú pozíciu. Mám svoju osobnú víziu a každodenné potreby a ak je nejaký tovar, ktorý mi v tom pomôže, kúpim ho. Ak nie, nie. A basta. Chcem tým všetkým povedať, že zvyšovanie životnej úrovne je prirodzené a normálne. Ale rozhodujúce je, aké hodnoty má spoločnosť? Množstvo výroby s tým súvisí málo. Veď i pred stovkami rokov boli hédonistické obdobia v Európe.

      Ak chcem mať duchovné hodnoty a myslieť za rámec, ktorý ma presahuje, budem to robiť i keď mám Ferafi v garáži. Ak som sebecký ko*ko*t, nebudem to robiť ani keď mám minimálnu mzdu.

      A za tretie: nadprodukcia. S týmto ma mlátil a brutálne bombardoval i Mr. Prop. Dokonca vypisoval niečo o tretej svetovej vojne… Toto nemám vyargumentované. Zatiaľ.

      • Nemám rád, keď sa nepresne interpretujú moje slová. Pýtal si sa na môj názor a ja som presne odpovedal: „Proste už dnes je prebytok tovaru (aj vďaka pomerne vysokej efektivite). Neviem si predstaviť, čo by sa dialo, ak by sa efektivita ešte zvýšila. Snáď by naozaj znova musela prísť vojna, ktorá by zlikvidovala polovicu sveta, aby sa zvýšil dopyt.“

        Podľa mňa v tom nie je žiadne „brutálne bombardovanie“ z mojej strany (pôvodne si sa pýtal na môj názor), ani nič o tretej svetovej vojne. Nahodil som to ako historicky osvedčenú možnosť na ďalšie zvyšovanie predaja a teda tržieb a teda aj ziskov.

        • Veď hej, ten koment som napísal napoly zo žartu a vedel som, že ťa to nenechá chladným. Prišlo mi štipku pritiahnuté za vlasy v súvislosti s podielom hovoriť o WW3. Nič okrem vtipu som tým nemyslel. 🙂

      • „Za druhé, na materiálnej spotrebe ako takej nie je nič zlého“

        Blbosť.
        Eva hore ma tisícpercentnú pravdu.

    • 1. „“““Viac zodraných ľudí s predčasným úmrtím z vyčerpania, viac rozpadnutých rodín v honbe za dosiahnutým ziskom a nedostatku času pre rodinu, a výsledok?, viac frustrácie s masovej hysterickej honby za materiálnym uspokojením, ktoré nikdy nepríde.““““

      Uvedom si, že v spoločnosti živoriacích, hladných ľudí zničených zúfalou biedou, ktorí nevedia čo bude o dva mesiace, ktorí majú ťažkosti zaplatiť nájom, elektrinu, mobil, tak v takejto spoločnosti žiadné vyššie hodnoty nikdy nebudú. Nikdy. Možnože ty minieš posledné zbytky peňazí na divadlo za cenu, že bude málo chleba. Ale si sama. Ďalších 99 999 ľudí to nespraví. Prosím ťa, pochop, že v spoločnosti zbedáčených trosiek žiadne hodnoty nebudú. Široké masy (alebo bežní ľudia, ak to tento výraz vyhovuje viac) sa začnú venovať hodnotám a duchovnu, spoločnosti a iným ľuďom až keď budú v situácií, že vedia čo bude o dva mesiace, vedia, že zaplatia nájom, až nebudú tyranizovaní úrokmi z úrokov.

      A teraz konkrétne k podielu. Je to spravodlivý a motivujúci spôsob odmeňovania, ktorý zvýši platy, prodiktivitu, efektivitu, zníži potrebný čas na výrobu tovaru. Nikto nebude ľudí nútiť do práce, veď ani nebude môcť kedže sa zvýšia platy, životná úroveň, množstvo pracovných príležitostí. Prečo by niekto trávil celé dni v robote, zvlášť ak za rovnaký čas lepšou prácou môže zarobiť viac?

      Tvoja logika je asi takáto: máme mzdy so všetkým čo to obnáša – dnešnú situáciu. Zavedieme systém odmien, kde človek vo firme má z výrobku dajme tomu že 10%. Zrazu budú všetci sedieť v práci do úmoru, do zničenia, budú sa hnať za ziskom a materiálnym uspokojením. Vidíš tú absurdnú niť myšlienky? Myslím si, že na tieto veci vplývajú predovšetkým iné faktory ako mzdový systém. Prvorado životná úroveň (môžem zaplatiť účty?), potom konkrétny človek (normálny človek alebo hajzel a špina od narodenia?) a následne spoločenská morálka ().

      Ide o priority. Môžeme zvyšovať životnú úroveň, ale spotreba a blahobyt nemusí byť najvyššou spoločenskou hodnotou. Žiarivý príklad je národno-socialistické Nemecko. Zaznamenalo raketový, ba až šialený nárast životnej úrovne a napriek tomu najvyššou hodnotou bol nemecký národ. To, že navrhujem niečo, čo ohromne zvýši produktivitu vôbec neznanemá, že podporujem konzumerizmus či kapitalizmus.

      • Michal,

        predstav si len teoreticky, ako by to vyzeralo, keby sa tvoj model aplikoval v Čine. Každý by chcel je jesť kvalitné maso, každý by chcel luxusné auto, dom, každý zahraničné, drahé zájazdy. Napadlo ťa, ako by potom vyzerali svetové zdroje a ekológia ? Ľudia majú tendenciu sa vyššie rozmnožovať v dobrých podmienkach , u nás -Husákové deti. Aplikovanie podobnej ekonomiky v Nemecku bolo síce úspešné, ale dovolili ho globálne elity len dočasne, aby čo najskôr obnovili Nemecko a pripravili ho na boj so ZSSR. Potom sa to zmenilo.
        Samotná súčasná globalizácia, ktorej výsledkom bude vláda majiteľov nadnárodných korporácií, ktoré zlikvidujú národy a štáty a znížia počet ľudí na cca 500 mil, by bola úhlavným nepriateľom tvojho plánu.
        Takže závery sú takéto :
        1.Tvoj plán ide úplne proti tomu, čo chcú bankstri, ohľadom globalizácie a _NWO.
        2. Prudké zvýšenie spotreby pri súčasnom vyše 7 miliardovom obyvateľstve už úplne ohrozilo zdroje na Zemi a ekológiu.
        3.Nedá sa to aplikovať, pri ponechaní možnosti sa nekontrolovateľne množiť pre súčasnú populáciu, Zem by to nezvládla.
        4. Aby bol model úspešný, potom je nutná určitá reštrikcia a zabránenie voĺnému pohybu tovarov a služieb v rámci sveta, pretože, krajiny, ktoré by toto neprijali by konkurovali dumpingovými cenami. Až totiž delíš zisk spravodlivo, tak sa znižuje množstvo peňazí na investície a rozvoj a súčasne budeš mať aj vyššie výrobné náklady voči konkurencii, ktorá ide po znižovaní nákladov na úkor zamestnancov.
        Tvoj plán je nie je možné implementovať v súčasnom politickom – ekonomicku systéme korporátneho fašizmu, kde žijeme.
        Malý štát, izolovaný si niečo také nemože dovoliť. Bol by zlikvidovaný.Kennedy s tým ani poriadne nezačal a zavraždili ho za to.

        • Július ahoj, ďakujem za podnetný komentár a pokúsim sa dať fundovanú odpoveď.

          1. Národno-socialistické Nemecko. NS Nemecko v žiadnom prípade nebolo súčasťou globalistického plánu už len pretože Hitler zaviedol bezúročnú ekonomiku, eugeniku (riadenú evolúciu) a vodcovský systém. Tieto ideje sa bijú s židovsko-liberálno-demokratickým pohľadom na svet. Globalisti ich z duše nenávidia. Avšak je veľmi pravdepodobné, že globalisti Nemecku na istý čas nechali voľný priebeh aby udržali na uzde Stalina, akurát sa im to celé vymklo z rúk.

          2. Proti NWO. Áno, môj plán je v priamom rozpore k plánom globalistov na jednu svetovú ekonomiku (svetoekonomiku) a k plánom na jednu svetovú vládu. Moje myšlienky sú silno antiglobalistické a nacionalistické, prosociálne (ale nie marxistické). Veď preto som redaktorom PROPu.

          3. Množstvo zdrojov a surovín na svete. Nemyslím si, že máš správne poznatky o surovinách. To, čo sa dnes hovorí o ich akútnom nedostatku a vyčerpaní sú len neomaltuziánske bludárstva. Práve dnes som o tom prečítal knižku „Vyčerpanie zdrojov – skvele predajný mýtus“ od nejakého českého ekonóma Mojmíra Hampla. Predslov napísal Václav Klaus. Výborne tam vysvetľuje, že prírodné zdroje sú nevyčerpateľné a že jediné obmedzenie výroby je ľudské poznanie. Bez strachov môžeš pokojne spať. Zem to zvládne. Tuším ako to znie, ale tak prečítaj si tú knihu. Môžeš si ju stiahnúť na Národne vzdelávacom inštitúte (google). Môj ďalší článok bude práve na túto tému

          4. Reštrikcie volného obchodu a tendencia zvyšovať kvalitu. Máš úplnú pravdu. Návrh podielu zo zisku nie je stavaný pre tento ekonomicko-politický systém, ktorý tu máme dnes. Mám úplne inú víziu ekonomiky a pre ňu je podiel určený, šitý na mieru. Správne si vycítil , že som proti voľnému trhu a že toto nie je možné vo voľnom trhu zrealizovať. Presne tak. Narozdiel od diskutéra Evy, ktorá podiel má za nejakú chaotickú odnož liberálneho kapitalizmu. A čo sa týka podliezania cien, tak máš čiastočne pravdu, ale len čiastočne. Nevyslovil si to priamo, no ak zavedieme podiel, firmy budú mať určitú tendenciu namiesto zvyšovania množstva či znižovania cien najmä zvyšovať kvalitu. Znižovanie cien a rast produktivity a efektivity budú výsledkom predovšetkým pracovného nasadenia, zamestnaneckej participácie, zrýchlenia procesov, záujme pracujúcich na dodržaní pánu. Kdežto dnes je najjednoduchší spôsob znížiť mzdy alebo ešte lepšie oklamať pracovníkov.

          Ale pozor. Jednu vec si pochopil zle. Tvrdíš, že iné krajiny by nás cenovo podliezali. Nie je to pravda, nebolo by tomu tak. Vo výsledku by podiel zvýšil platy ľudí, lenže nie mzdy, nie náklady. A to je sakra veľký rozdiel! Zamestnancov sa bude platiť zisk takže ak Poľsko vyrába produkty lacne, môžu ich vyrábať lacne a na rovnakej úrovni i Slováci, a vyšší zisk, vyššie platy pre tých zamestnancov, ktorí to vyrábajú dosiahneme tak, že predáme viac kusov tovaru. Ceny budú rovnaké, kvalita tovaru tiež, lenže keď predáme viac kusov, platy budú vyššie. Je to však len jedna z možností. Pointa je tá, že odmeny pracujúcich budú časťou zisku, nie náklady. Investovalo by sa do rozvoja zo zisku tak ako dnes. Ten by bol vďaka podielu však vyšší.

          To je ako keby si tvrdil, že dnes Slovensko môže konkurovať Nemecku pretože máme nižšie platy. Je to debi*l*ná, úplne de*ment*ná liberálna logika. Liberálni experti z INESS tvrdia, že máme nižšiu cenu práce takže môžeme vyrábať lacnejšie. No realita a história dokazujú, že to tie bohaté krajiny vyvážajú a chudobné, ktoré majú túto skvelú „konkurenčnú výhodu“ nemajú na to, aby exportovali. Kto vyváža kam? Východoeurópske krajiny na západ alebo západoeurópske krajiny na východ? Prečo? No pretože liberáli mylne prácu považujú za náklad – práca je investícia a mzdy generujú spotrebu. Zamestnanci sú zákazníci. Tí istí ľudia, ktorí pracujú doobeda vo firme, poobede chodia po obchodoch a nakupujú čo vyrobili ich susedia. Kedže v Nemecku majú vysoké platy, majú i vysokú spotrebu a môžu veľa zamestnávať, investovať, predávať, produkovať, rozvíjať sa. Ale slovenský podnikateľ nemôže, nik jeho produkty nekúpi nakoľko máme hroznú kúpyschopnosť – nízke platy. Možnože sú ojedinelé situácie, kedy je výhodnejšie mať nízke platy. Ale celkovo je lepšie mať ich vysoké, mať vyspelé hospodárstvo. A nie konkurovať lacnou pracovnou silou a žobrať u investorov.

          5. Politické a ekonomické zmeny na Slovensku. Realizácia takéhoto niečoho by vyžadovala radikálne spoločenské zmeny. A na to, aby sme ich uskutočnili potrebujeme dve veci: národnú revolučnú elitu a podporu aspoň jednej veľmoci. Spojené štáty vypadávajú, oni zaviedli to, čo tu máme dnes.

          • Michal,

            1.Národne socialistické Nemecko bolo súčasťou globalistického plánu, pretože bolo nutné vytvoriť nástroj, ktorý zlikviduje ZSSR a hlavne štýl ekonomiky, ktorý tam zaviedol Stalin. Ten začal významne konkurovať západnému kapitalizmu. Neviem, do akej miery si v tom informovaný.Ty predpokladáš, že bezúročná ekonomika a vodcovský systém, atď, nemožu globalisti použiť. A prečo nie, keď potrebujú čo najrýchlešie postaviť rozbitú krajinu na nohy. Hitlerovi to umožnili.Iste dobre vieš, že sú fakty o tom, že Hitler financoval svoju stranu z peňazí, ktoré mu platili západné a americké banky.A taktiež bol Hitler ten, kto zradil vo finále program NSDAP.

            13.Požadujeme zestátnění všech (dosud) vzniklých trustů (podniků).
            14.Požadujeme rozdělení zisků velkopodniků.

            Zásadné body programu neboli nikdy splnené a to zásluhou Hitlera…

            3.Tu ťa sklamem. Prírodné zdroje sú vyčerpateľné. Tu si musíš uvedomiť jedno. Že naša Zem má určitú veľkosť a určité zdroje. Až bude hodne rýchlo narastať počet ľudí vo svete, tak proste nebudú zdroje. Už teraz sa klčujú vo veľkom dažďové pralesy, v moriach je omnoho menej rýb ako pre 100 rokmi, sú úplne zničené oblasti, kde príroda ustúpila poľnohospdárskej pode alebo pasienkom, kvoli odlesňovaniu. Si si vedomý toho, ako rýchlo sa dokážu rozmnožovať takí Indovia alebo Afričania pri dobrých populačnýžch podmienkach ? Ako narástol počet obyvateľov v afrických a azijských islamských krajinách ? Ja chápem, že Zem zvládne aj 7 miliárd ľudí, možno aj 12 a viac, ale nie je možná islamská a africká nekontrolovaná natalita, pretože už teraz dochádza pitná voda a iné zdroje na Zemi. A až chceš slobodu a ekonomické zlepšenie životnej úrovne na celom svete, tak to niektoré národy a etniká len využijú na obrovskú populačnú explóziu. S tým nenarobíš nič, až to budú mať povolené.
            Nech si čítal hocičo, neriadená populačná explóźia na Zemi proste zlikviduje zdroje nutné k prežitu. Tým netvrdím, že nám musí byť len 500 mil, akú chcú bansktri a globalisti, ale ani neobmedzený nárast miliárd ľudí nie je správne riešenie. Veď si všimni ako sa v SR rýchlo rozmnožujú cigáni žijúci z dávok. Až im zvýšiš životnú úroveň, tak spomalia ? Asi ťažko. Toto je zložitý problém a na dlhú debatu.

            4.Ešte k tomu podielu na zisku firmy. Uvedomuješ si, že existuje x profesií, ktoré negenerujú zisk, ale sú nutné pre spoločnosť a niekto musí určiť výsku ich financovania ? Takže tu provízie odpadajú.Prakticky sú to všetky profesie, ktoré musí finacovať štát. Tak neexistuje niečo ako podiel na zisku, pretože tam sa zisk nevytvára v ekonomickom zmysle.Takže tam nie je možné stanoviť účasť zamestnancov na hospodárskom výsledku a ani podiel…
            Okrem toho, efektivita výšky podielu na spoločnosti by bola aj tak predmetom sporu. Management vo firmách, ktoré generujú zisk by mal iste iný podiel ako zamestnanci a ťažko by sa ho dalo spravodlivo určiť.To by robilo trenice.

            „Zamestnancov sa bude platiť zisk takže ak Poľsko vyrába produkty lacne, môžu ich vyrábať lacne a na rovnakej úrovni i Slováci, a vyšší zisk, vyššie platy pre tých zamestnancov, ktorí to vyrábajú dosiahneme tak, že predáme viac kusov tovaru.“

            Napadlo ťa, že na predaj viac kusov tovaru potrebuješ saturovať trh ? Predstav si situáciu, že Poĺsko bude vyrábať rovnako lacno a na rovnakej úrovni ako Slováci. Na základe čoho predajú tí Slováci viac výrobkov ako Poliaci , Proste nepredajú. Okrem toho Poliaci majú vačší trh, z toho vyplýva, že na vačšom trhu viac zarobia, prvý fakt, budú mať lacnejší produkt, napríklad pre množstevnú zľavu.
            Vo výsledku dojde ku skupovaniu a k vývozu kapitálu, vrátane finančného a boj o rozdelenie teritórií.Je to začarovaný kruh, pokiaľ chceš mať svetovo otvorenú ekonomiku takéhoto štýlu. Prakticky tvoje podielníctvo vobec nerieši základné protirečenia kapitalizmu, ktoré generujú automaticky krízy, ktoré sa dajú vyriešiť jedine vojnou, bankrotom a okradnutím ĺudí, prípadne vysávaním kolónií.To všetko, až o tom nie si dosť informovaný, je tiež na dlhú debatu.
            Tvoj model podielníctva rieši len dočasne zlepšenie životnej úrovne vačšiny, čo neoliberálny model neumožňuje. Ale nerieši ostatné defektné mechanizmy kapitalizmu. Ako zbytočný konkurenčný tlak, problém spotreby a jeho nárastu a tlaku na zdroje, čo je stále narastajúci problém.A ďalšie.

  2. Nie som ekonóm, ale svoju domácu úlohu v tejto sfére, som si už dávno urobil.

    Nebudem sa však zaoberať obšírne, len ku niektorým bodom:
    “Konkurencieschopnosť Slovenska môže vyletieť do nepoznaných výšin”.
    ….nie p.Michal, to sa nikdy nestane, Slovensko nie je schopné konkurovať nikomu…a keby aj, nebude mu dovolené západom….keď v roku 1989 “padol” komunizmus, myslím, to bolo Holandsko, ktoré prehlásilo “že to sa nikdy nestane, aby také Československo im konkurovalo vo výrobe textilu (látok)….
    Slovensko nemôže nikdy súťažiť, nie dokonca konkurovať, ani takkému Poľsku….Chodíme do poľského ‘Deli’ (Polcan), tam je všetko, ale doslovne všetko, od kociek do polievok, po syry, cukríky, keksy, údeniny, zákusky, šampóny, drinky, atď., poľskej výroby.
    V inom, ‘Hungarian Deli’ sme našli oštiepky a niečo ako pareničky – “Made in Hungary”…konečne nedávno žena po 48 rokoch v Kanade, našla v tomto Deli Slivkový lekvár “Made in Slovakia”, hneď ho s nádejou a radosťou, že “konečne, ” kúpila; pri pečení ‘buchiet’ sa jej v trúbe rozlieval….chorvátsky, alebo maďarský je lepší…
    Slovensko je jednoducho neschopné. Je lenivé. Naučilo sa v komunizme byť vedené za ruku. Slovensko potrebuje zmeniť celonárodnú mentalitu, ako to uroboil Hitler s Nemeckom (ako aj sám poznamenávate), ale to trvá dlho…

    “Jedného dňa sa ľudstvo bude topiť v luxuse a blahobyte, je to nepochybné”.

    …nielen, že je to pochybné, ale je isté, že to sa nikdy nestane….Július má pravdu, táto planéta môže ‘sustain’ len určité množstvo ľudstva…

    “Tieto ideje sa bijú s židovsko-liberálno-demokratickým pohľadom na svet…”

    ….práve z tototo dôvodu sa to nemôže stať….

    Michal, Vaše predstavy sú neuskutočniteľné, je to zrejme Váš, síce pekný, ale len “wishfull thinking” a Eva ako aj Július a Prop majú pravdu…
    Je jasné kždému, že keď ľudia majú peniaze (podľa Vás “vyššie mzdy” , či ‘dividendy’ z akéhokoľvek dôvodu), tak nakupujú. Ono je ťažko nakupovať bez peňazí, to vieme.
    Ale Oni, Michal, to hovoria jasne asi takto:
    “my vás budeme nahovárať na štrajky za vyššie mzdy a než sa otočiíte, my zvýšime ceny”…kam pôjdu Vaše dividendy? Naco sa namáhať?

    Ale je tu aj iná “teória”. Nepoznám síce žiadnych českých, ani slovenských ekonómov a ich knihy, ale viem niečo o
    nositeľovi Nobelovej ceny za ekonómiu, profesorovi University of Chicago, židovi Miltonovi Friedmanovi, ktorý tvrdil, že jediné rieenie pre ekonómiu, je utrácať viac, ako je “income” a zničil Ameriku….áno, to je riešenie, ale pre židovské banky a Amerika je krajina s najväčšími dlžobami na tejto planéte …a po nej je už dnes celý svet…

    Prečítajte si niečo Friedmanovej ekonómii:
    “Ekonómovia, ako aj politici, sú rafinovaní podvodníci a oni to aj vedia. Z rečníckych tribún chŕlia nezmysly o ekonómii, ako aj o finančníctve/bankovníctve, o ktorých veciach vedia tak neuveriteľne málo.
    Ekonomických teórií je mnoho, ani jedna účinná pre národ. Áno, ony sú účinné, ale pre monopoly a banky.

    Celá aféra je ospravedlnená (justified) v mene ekonómie ‘laissez-faire’, ktorá tvrdí, že governmenty sú zlé a trhy sú dobré. Služby, vlastnené governmentom musia byť zprivatizované. Dokonca aj základné služby, ako zdravitníctvo a vzdelávanie, sú na ‘pulte’. Teda, tvorcovia zisku z týchto služieb, nie sú zaviazaní zodpovednosťou suverénnym občanom. Sú zopovední len”suverénnym” akcionárom.

    Toto všetko je v súlade s ideami laureáta Nobelovej ceny, žida Miltona Friedmana a jeho kolegov z Univerzity of Chicago.
    Na začiatku, Friedmanov systém (ideológia), boly nazývané ‘monetarizmus’, ale keď to nebolo technicky presné, bolo to premenované ‘neoklasický monetarizmus’ – a nakoniec len ‘neoklasické ekonómie’.
    Malo to však byť nazvané ‘retro-klasické’, radšej než ‘neoklasické, pretože to nie je nič nové. Je to ten istý starý pred-depresívny ‘boom-bust’ systém.
    Neoklasické ekonómie sú beznádejným zlyhaním.
    Mainline ecknómovia to nepriznajú, ale mnohoročný experiment s neoklasickými ekonómiami bolo monumentálne zlyhanie.
    Keď porovnáme údaje, napr. za roky 1949-1973 s obdobím 1974¬-1998 – 25 rokov, odkedy Friedmanizmus bol adoptovaný centrálnymi bankami – vidieť tie deštruktívne výsledky.
    Napríklad v Kanade, priemerný vzrast GDP upadol 43% , na skoro 9%. Všetko toto vyústilo neuveriteľných 2,289% zvýšenia federálnej dlžoby.

    Toto zvýšenie dlžoby, nebolo primárne výsledkom prehnaného utrácania, ako pravica tvrdí.
    Bol to výsledok pomalého vzrastu ekonómie a dlžôb, narastajúcich vysokými úrokmi na úroky (compound interest), výsledok monetaristickej politiky.
    “Compound interest” bol tým skutočným zločincom”.

    Pointa je ale v tom, že system, v ktorom privátne banky tlačia skoro všetky peniaze, nie je stabilný systém (45 recesií a depresií za 200 rokov) a nie je tým, kto môže zaistiť plné zamestnanie pre svet. Jednoducho mie je dosť peňazí
    v rukách bežného spotrebiteľa.

    • Skutočne to je len ideálny návrh podľa mojích predstáv. Nič iné som tým nemyslel. Politická strana, ktorá by navrhla toto plus reinvestovanie ziskov, zrušenie úroku, odpustenie nesplatiteľných dlhov a nezávislé hospodárstvo, oslobodenie od medzinárodného zovretia, by bola rýchlo zlikvidovaná. Je mi to stopercentne jasné. Ale rád o tom podiskutujem…

  3. Július,

    Národno-socialistické Nemecko. Hitler nemohol plne zrealizovať program NSDAP pretože musel mať podporu veľkokapitalistov, priemyselníkov a von-onov. Nemohol si to dovoliť. Neskôr, keď mal štát plne pod kontrolou spravil to najdôležitejšie pre likvidáciu kapitalizmu: „dobrovoľné“ kupovanie štátnych dlhopisov veľkými firmami, čím zabránil hromadeniu peňazí a majetku. Defacto zaviedol maximálnu mzdu a hornú hranicu príjmu – teda to isté, čo Eckhart po vojne. Píše o tom Rudolf Vasky v jeho troch článkoch o liberalizme. Najdôležitejšie body nacionálne-socialistickej ekonomiky od Gottfrieda Federa BOLI zrealizované. A či Hitler bol súčasť plánu? Pochybujem. V histórií ľudstva vidíme mnoho skupín a jedincov, ktorí oponovali úžerníckej internacionále, ktorí mali iné záujmy a presadzovali ich aj na úkor židov. V tej či onej dobe. Keď sa pozrieme na ideológiu a činy nacionálneho socializmu, vidíme, že zo všetkých týchto skupín je práve on v totálnom rozpore ku globalistickej ideológií. Skôr by som tvrdil, že názor „Hitler bol súčasť plánu“ šíria úmyselne globalistickí propagandisti na rôznych konšpiračných, antiglobalistický weboch. Za zákerným účelom, aby ľudia neverili v žiadnu opozíciu, nikomu a aby neštudovali národný socializmus.

    Vyčerpateľnosť prírodných zdrojov a populácia. „Vyčerpanie zdrojov: skvele predajný mýtus – Mojmír Hampl.“ Rozoberajú a s ľahkosťou vyvracajú sa tam všetky argumenty, ktoré si položil. Na túto tému tvorím ďalší môj článok na PROPe – bude zverejnený v stredu, štvrtok, najneskôr v piatok. Čo sa týka ďalších tvojich názorov o populácií atď, tak to sú skutočne len tvoje názory. Ja som sa vyjadril len k zdrojom, ostatné si povedal ti, vložil si mi tie slová do úst. Na tému populačnej politiky zatiaľ nediskutujem – nikdy a nikde, ani nič nenaznačujem nakoľko nemám zosumarizované všetky myšlienky. Myslím si niečo diametrálne odlišné.

    Profesie negenerujúce zisk. Nie, mzdu nie je možné zrušiť úplne a nahradiť ju podielom, nie. Je to možné len v súkromnom sektore a v malej časti štátneho sektora. Požiarnici, lekári, učitelia, úradníci štátnej správy a iné neprodukujúce zamestnania by museli mať mzdu. Avšak mohla by sa štvrťročne zvyšovať alebo znižovať o priemerný rast alebo pokles platov (podielov) v súkromnom sektore. Zabezpečilo by to slušnú objektívnosť.

    Zlý príklad. Príklad s Poľskom bol naozaj nešťastný. O to nejde, či Poľsko či domáce firmy. Básnik tým chcel povedať, že platy sa budú počítať novým spôsobom. Takto: MZDY: 0. ZISK: 200 000. (Vyplatenie podielov.) SPOLU NA PLATY (25%): 50 000. Toto som chcel povedať pretože sa mi nezdalo, že si to zohľadnil. Toť vše.

    Kapitalizmus. Ďalšie názory, ktoré si mi vložil do úst sú tie o kapitalizme. Nikdy som netvrdil, že podiel na zisku je nejaký ultimátny recept proti voľnému hospodárstvu. V článku a v predošlom komentári som povedal, že tomu tak nie je.

  4. Tak myšlienky sú to zaujímavé na pohľad pekné, žiaľ dosť naivné -resp. deterministicky ohraničené „ideálnym svetom.“
    1) Krátky príklad priamo z praxe: Pracujem pre určitú firmu F, vcelku významného subdodávateľa pre automobilový priemysel. F generuje neustále stratu a aj ju bude generovať naďalej nakoľko firemná politika je nastavená tak, že niektoré fabriky(napr. materská v zahraničí) generujú zisk, kt. kompenzuje stratu iných. Áno zákazky sú postavené komplexne pre viacero komponentov preto, niektoré fabriky F budú produkovať stratu/“remízu“ iné zisk. – Čo s takou firmou F v tvojom svete? Kto bude pre ňu pracovať?
    2) V F máme šikovných ľudí aj „neschopákov“. Tvoje riešenie naooko nadelí „každému“, čo mu patrí. Ale to len v ideálnom svete. V praxi by to mohlo dopadnúť celé naopak – neschopní, ale riťolezi by mohli získať viac ako tí šikovní (šikovní nemajú chuť, čas a žalúdok na ohováračky, politiku a riťolezectvo). Okrem toho, ako bolo spomínané vyššie rozdeliť správne balík aj v prípade čisto šikovných nie je zrovna jednoduché.
    3) „Stavbár bude stavať budovu rýchlo…“, „Teda z dvoch kíl potrebujem mať čo najnižší odpad, z čoho vyplýva precíznejšie opracovanie mäsa…,“ „A práve zamestnanec z percentami bude mať osobný záujem na správnom fungovaní firmy, bude osobne angažovaný na maximálnom zisku“ – Práve toto môže byť úplne najväčší problém. Snaha o maximálny (často krátkodobý) zisk.
    4) Veľké riziko rozbitých vzťahov – v dnešnom zbožtenom materialistickom svete musím dať za pravdu Eve
    + vzťahy na pracovisku – ľudia sú dnes schopný si závidieť aj 2-vrstvový toaletný papier…
    5) Ostatné riziká – napr. vnútorné tunelovanie fabriky na úkor napr. dcérskej firmy. Zisk sa presunie inam a nemusí byť „dividendovaný“

    Ale inak s tebou úplne súhlasím. Firmy/manažéri nevedia správne motivovať. A podielníctvo je jedným so spôsobov ako to vylepšiť. Myšlienka dobrá, avšak určite nie v takej extrémnej podobe ako navrhuješ. To máš ako s komunizmom. Jano, Fero a Peter si spolu kúpia traktor a dohodnú sa, že každý ho bude používať podľa potreby – asi tak raz – dvakrát ročne. A ono im to funguje. A potom si kúpia spolu hnojivo a sadbové zemiaky, cisternu na vodu a tisíc ďalších vecí a všetko sa pos… Radikálna (ekonomická, ale aj iná) zmena je často veľmi lákavá, ale „terra novum“ v sebe nesie veľa nepoznaných nástrah. A potom (v neideálnom svete) to už tak dobre nevyzerá….

    Aby si sa na mňa ale nehneval, tak za myšlienku ťa určite chválim 🙂

  5. Dost amatérský článek. Autorovi chybí základy makroekonomie. Fungování ekonomiky státu nelze demonstrovat na chování firmy. Při dnešní produktivitě práce a míře robotizace a automatizace by se dal zkrátit pracovní úvazek na 20%, tj do práce bychom chodili 1 den v týdnu nebo 2 hodiny denně a přesto by naše životní úroveň neklesla. Teď nás vykořisťují nadnárodní firmy a 80% té nadprodukce si cpou do vlastních kapes. Alespoń podle renomovaných profesorů ekonomie z německých univerzit.

  6. Čo navrhuješ, sa volá výrobné družstvo. Na tom princípe funguje VD Okrasa Čadca. Vyrábajú vianočne ozdoby.

    Takto mali pôvodne fungovať Jednotné roľnícke družstvá, Kolchozy a Soviety v ZSSR. Z toho zišlo, lebo zisk si privlastnil komunistickýc štát, ľuďom vyplatil omrviny a zo ziskov financoval tu dobré, tam zlé veci … Stavali sa bytovky, aj tanky pre afrických diktátorov. Slabo platení ľudia stratili iniciatívu a komunizmus to hospodarsky neuniesol.

    Slabo plateni zamestnanci v kapitalizme napokon pochovajú aj ten kapitalizmus.

    • Omyl. Žiadne družstvá tak nikdy v boľševickom Rusku fungovať nemali. Prečítajte si niekedy Lenina, alebo niečo o úmysloch „vodcov“ revolúcie. Veľmi rýchlo pochopíte, že družstvá fungovali presne tak, ako mali fungovať.

Pridaj komentár