Domov / Hlavná strana / Komentáre / Paradoxy antisemitizmu

Paradoxy antisemitizmu

latuff-antisemitismŽidia sa tešia z privilegovaného miesta, aké si vydobyli v západnom svete, kde majú možnosť zobrazovať celú svoju minulosť ako príbeh vlastného utrpenia v rukách nežidovského nepriateľa. Sú tu celé tony dobre dokumentovaných kníh o psychológii judaizmu, ktoré skúmajú aj genézu konceptu antisemitizmu a jeho mnohonásobné verbálne podoby v dennej politickej diskusii.

Výraz „antisemitizmus“ – na rozdiel od „antikomunizmu“ alebo „antifašizmu“ – neodráža isté politické presvedčenie, ani nepredstavuje kritický pohľad na židov. Tento výraz sa výlučne používa ako slovná nálepka, ktorá má vyjadrovať ťažkú mentálnu chorobu osoby, ktorá podobné názory zastáva. Keďže antisemitizmus má byť ponímaný ako lekárska alebo justičná choroba, nikdy sa o ňom nesmie diskutovať; antisemitský pacient sa nemôže ocitnúť v pozícii diskutéra; jeho choré náhľady nikto nesmie akademicky skúmať, ani sa nad nimi kriticky zamýšľať. Antisemitizmus ako element medicínskej patológie musia liečiť len lekári, najlepšie židovskí psychoanalytici alebo súdny prokurátor.

Výraz „antisemita“ budú zrejme raz študovať ako jasný príklad nesprávnej politickej diskusie, t.j. ako znak toho, čo presadzuje vládu démonológie. „Mnohí dobre známi židovskí autori, prenasledovaní buď reálnou alebo len iracionálnou mátohou antisemitizmu, ho pokladajú za ochorenie, čo im potom umožňuje vyhýbať sa akýmkoľvek formám skúmania toho javu.“ Ako by sa niekto mohol opovážiť hovoriť kriticky o prevahe židov v Amerike bez toho, že by mu nehrozilo riziko sociálnej potupy alebo – ako v Európe – by mohol skončiť aj vo väzení?!

Hoci mnohí bieli Euro-američania si v súkromí často robia žarty z Arabov, Mexikáncov, Afričanov alebo zo svojich vlastných nevereckých rodákov bez toho, aby sa pritom obzerali ponad plece, kritický výrok o mocnom vplyve židov v Amerike, dokonca aj komentár podložený faktami, sa považuje za veľkú urážku židov.

Ak sa seriózny európsky alebo americký učenec či politik opováži vstúpiť na toto zakázané pole, vysvetľujú si to ako znak agenta provokatéra alebo horšie, za znak takého, čo sa odhodlal napísať si svoj vlastný nekrológ. Takáto schizofrenická atmosféra sebacenzúry na Západe skôr či neskôr povedie k dramatickým následkom pre židov i nežidov. Nedostatok zdravého dialógu môže trvať aj jedno storočie, ale predstieraná družnosť medzi euro-americkými „nevereckými“ belochmi a židmi nemôže trvať večne a stále zostane založená len na nesprávnom pohľade na toho druhého a na to, ako by sa mal správať.

Lož v sebe nesie zárodok občianskej vojny. Celé západné dejiny, zvlášť II. svetová vojna hojne dokazujú, že nesprávne hodnotenie seba a zromantizovaná predstava o „tých druhých“, vedie k vojne a k chaosu, ak je to založené len na negatívnom zbožnom želaní. Židov a Euro-američanov to napokon doženie ku škaredej zrážke, z ktorej tentoraz už nebude úniku.

Hoci mnohí myslitelia sa nebojácne púšťajú do rúcania moderných mýtov a preukazujú pri tej demolácii ohromnú erudíciu a odvahu, opatrne sa vyhýbajú najcitlivejšiemu javu 20. storočia, t.j. „židovskej otázke“. Ak sa v Európe a v Amerike aj spomenie na verejnosti, tak len v líškavom slova zmysle, čo jasne naznačuje morbídnu túžbu bielych elít vyslúžiť si u židov pochvalu.

Tí istí jednotlivci sa však budú ako prví sväto-sväte hlásiť k antisemitizmu, keď sa dostaví oportunistická chvíľa, už dostatočne oficiálna na to, aby dochádzalo k pogromom proti židom. Práve nedostatok otvorenej diskusie na túto tému potvrdzuje, akú podstatnú rolu zohrávajú židia v tom, čo sa považuje za politické. To je dodatočný znak toho, akým spôsobom minulosť ovplyvňuje súčasnosť. Skúsenosť 20. storočia s nacionálnym socializmom slúži ako mocná červená zástava v politicko-sémantickom poli, v ktorom sa treba opatrne brodiť.

Kresťanská neuróza

V kontraste ku klasickým antisemitským argumentom, silný židovský vplyv na Západe neexistuje len zásluhou židov; je to logický dôsledok toho, že bieli „neverci“ si zmierlivo osvojili židovské základné mýty, ktoré už celé stáročia prenikajú do Európy a Ameriky v zmenenej pokresťančenej podobe. Súčasné kultúrne a politické prostredie v spojitosti so sebacenzúrou, to je len posledná svetská verzia judeo-kresťanského zmýšľania.

Hovoriac hypoteticky, keby židia mali nejakým zázrakom zohrávať v Európe a v Amerike len nepatrnú rolu – o čom hovoria, že to práve tak je – v tom prípade by logicky boli predmetom normálnej kritickej diskusie a posmechu, ako sú iné etnické skupiny, rasy, či blízki susedia.

Ale viniť len židov z mimozemských mocí a obviňovať ich z údajnej konšpirácie podkopať „nevereckú“ kultúru, to hraničí s chorobným klamom a odráža to absenciu dialógu. Toto správanie možno pozorovať zvlášť u bielych kresťanských Euro-Američanov. Také klamy len poskytujú židom oprávnený nárok hľadať reálneho alebo iracionálneho strašiaka niekde za rohom. Keby tu nebolo mátohy antisemitizmu, židia by sa zrejme veľmi rýchlo asimilovali, a tak sa úplne stratili.

Takže antisemitizmus poskytuje židom alibi brániť sa tým, že samých seba pokladajú za obete predsudkov „nevercov“. To ich potom následne posúva do roly jediného vzdelanostného super-ega pre Euro-Američanov a nepriamo pre celý ostatný svet.

Prominentný francúzsky politik židovského pôvodu Jacques Attali v knihe o sociálnej úlohe židov píše: „Ako ruskí židia vynašli socializmus a rakúski židia psychoanalýzu, tak boli americkí židia predvojom amerického kapitalizmu a podieľali sa na jeho zrode a na amerikanizácii celého sveta.“ Pre židovského autora, akým je Attali, je ľahšie napísať taký výrok, než pre nežidovského mysliteľa, ktorý by si zaň hneď vyslúžil pokrik „antisemita!“ – a v Európe by dokonca skončil vo väzení.

Zakaždým, keď euro-americkí nežidia kriticky píšu o prominentnej roli židov v západnej spoločnosti, nájdu len málo čitateľov a sotva si získajú dôveru v prostredí hlavného mediálneho prúdu. Ale keď židovský autor píše kriticky o tom istom, zvlášť o ich úlohe v sociálnych a politických záležitostiach post-moderného Západu, vtedy všetci vyjadrujú úžas a všade si vysluhuje rešpekt. Jeho bratia židia ho za to možno budú hrešiť a budú sa tým cítiť dotknutí, ako v prípade Normana Finkelsteina a do istej miery aj Noama Chomského, ale jeho slová si nájdu miesto v očiach a ušiach širšieho poslucháčstva.

To je dnes už všeobecne známe tajomstvo, že židia zohrávali neúmernú rolu v boľševickej revolúcii a zvlášť v prvej sovietskej tajnej polícii. Faktom tiež je, že i keď v Amerike predstavujú len nepatrnú menšinu, v priemysle utvárania verejnej mienky zohrávajú vplyvnú rolu – t.j. vo filmovom priemysle, v médiách a vo vyššom vzdelávaní. „Židia sú pre iné národy jednoducho nepostrádateľní.“ (Hervé Ryssen)

V 30-tych rokoch 20. storočia boli v Amerike, v Nemecku a vo Francúzsku doslova tony kníh, poskytujúcich detailnú informáciu o roli židov v rôznych dôležitých povolaniach v Amerike a v Európe a špecificky sa v nich písalo o ich neúmernej reprezentácii v skorom Sovietskom zväze, respektíve v Amerike.

Vláda národno-socialistického Nemecka dala zrod tým najerudovanejším antisemitom, ktorí zdokumentovali každý jeden malý kút judaizmu v Sovietskom zväze a v Amerike . Ale začiatkom 21. storočia sú tieto knihy už buď zakázané alebo ich označili za nevedecké a ich autorov ignorujú. Zdá sa, akoby si dnes už ich dielo cenili len takí jednotlivci, čo sú apriori proti židom a ktorí celú tú ľudskú drámu redukujú len na údajnú židovskú konšpiráciu.

Takže pozitívne treba prijímať len komentár alebo knihu od židovského autora s politicky správnymi liberálnymi presvedčeniami, ktorý sa správnym spôsobom vyrovnáva s tou najväčšou zakázanou témou našich čias. K takým knihám patrí napríklad dielo liberálneho rusko-americko-židovského autora Jurija Slezkinea, ktoré však neprezrádza veľa nového tomu, čo o židovskej otázke a o roli židov v Amerike a v bývalom Sovietskom zväze už niečo vie.

Slezkine píše o tom, že židia zohrávali prominentnú rolu v skorej hrôzyplnej mašinérii sovietskej tajnej polície NKVD, ale tvrdí, že tí to robili preto, „lebo bojovali za štát, aby sa od židovstva napokon oslobodiť“. Inými slovami, išlo o židov, ktorí boli židmi proti vlastnej vôli. Očividne chceli o sebe zanechať obraz prvých popredných kozmopolitických občanov, majúcich v úmysle prostredníctvom boľševizmu skvalitniť celé ľudstvo. Slezkine takisto potvrdzuje, že Amerika bola pre židov prisľúbenou zemou, lebo tu nebolo žiadnych „štátotvorných domorodcov“. Dalo sa očakávať, že s kolapsom komunizmu a s úpadkom príťažlivosti marxizmu, sa na prelome 21. storočia stane najlepším „ersatz“ pre rozčarovaných židovských marxistov práve americký sen.

Slezkine si všíma, že Amerika nahradila židovskú utópiu, pretože tá na rozdiel od Európy a Nemecka, kde pretrvávali mocné kmeňové vernosti, mala zatiaľ len „vyvíjajúci sa kmeňový establišment“. Preto bola Amerika už od svojich začiatkov pre židov ideálnou krajinou; tú dizajnovali ako najvýznamnejšie laboratórium pre rozmanité
multikulturálne a akademické experimenty – či už intra-európskej alebo extra-európskej povahy. Lenže toto multikulturálne inžinierstvo podporoval a umožňoval predchádzajúci ekumenický a globalistický rámec skorých európskych kresťanov, zvlášť amerických puritánov, ktorí sami seba vždy pokladali za „duchovných židov“.

Čo sa židovským intelektuálom nepodarilo v Európe a neskôr v Sovietskom zväze, to bolo ľahšie dosiahnuť v Amerike, kde sa „od 60-tych rokov značne zvýšila moc židov, ich ekonomický štatút a kultúrny vplyv“. (prof. Kevin MacDonald)

Niekto by mohol namietať, že Euro-Američania sú značne ovplyvnení židmi, ale v tom prípade sa vynára otázka, ako k tomu došlo. Veď či napokon kresťanstvo nie je odnožou židovského monoteizmu? Nebol aj samotný Ježiš žid? Vplyv židov v mocných pozíciách v médiách a v politickom aparáte, na ktorý sa mnohí Európania a Američania v súkromí tak sťažujú, nespadol len tak z Mesiaca. Sociálna prevaha židov je priamym dôsledkom toho, že bieli nežidia prijali kresťanstvo a jeho prvých šíriteľov – udalosť, ktorú v Amerike doviedli priam k dokonalosti skorí zakladajúci otcovia. Či v Európe alebo v Spojených štátoch, kresťanské náboženské vierovyznania sú len rôznymi verziami židovského monoteizmu. Takže celú tú históriu falošného filosemitizmu alebo antisemitizmu v Amerike a v Európe možno popísať ako istý druh sociálnej neurózy.

Európski a americkí pro-židovskí intelektuáli alebo „požidovčenci“ často vykazujú znaky, že sú ešte židovskejší, než samotní židia. Ich preháňanej láske k židom dáva zrod podvedomá nenávisť k nim, čo si mnohí židia veľmi dobre uvedomujú a čo ešte väčšmi ospravedlňuje snahu židov o sociálnu prevahu.

Pokiaľ ide o neskoršie verzie pokresťančeného a sekularizovaného monoteizmu, judeo-amerikanizmus predstavuje najradikálnejší odklon od starovekého európskeho predkresťanského ducha, ktorého sa Európanom podarilo lepšie uchovať, než Američanom.

Nuž ako sa teda možno stavať proti mocnému židovskému vplyvu bez toho, aby človek neupadol do antisemitizmu?
Práve ontologickou príbuznosťou kresťanstva a judaizmu si možno vysvetliť to, že sa navzájom odpudzujú. Kresťanskí antisemiti v Európe a v Amerike vo svojej nekonečnej lamentácii nad zmenou rasovej štruktúry Ameriky často zabúdajú na to, že kresťanstvo je podľa definície univerzálnym náboženstvom, dizajnovaným na vytvorenie pan-rasového systému vlády. Takže americkým kresťanom nemôže ísť o rasovo jednotnú, výlučne belošskú spoločnosť a pritom sa zároveň držať aj kresťanstvom inšpirovanej dogmy pan-rasového univerzalizmu. Tu ide o univerzálne kresťanstvo verzus Izrael.

Tento proces, ktorý sa zrodil s Pavlovými reformami, mal dvojaký následok. Na jednej strane vyústil do prenasledovania židov, ktorých portrétovali ako najväčších nepriateľov kresťanstva, keďže genealogicky mali k nemu blízko a predsa sa odmietali konvertovať, t.j. uznať kresťanstvo ako „pravý Izrael“. Na druhej strane, ako si všimol Šmuel Trigano platí, že keď Západ začal sám seba považovať za „nový Izrael“, tým vlastne uznal, že židovstvo má nad ním faktickú, i keď nie právnu, jurisdikciu. Z toho vyplýva, že Západ sa „izraelizoval“ do tej miery, že teraz zakazuje židom, aby i naďalej zostávali Izraelitmi. Takže výraz „judeo-kresťanstvo“ je dvojitým väzením; uväznil jednak kresťanský Západ, ktorý sa dobrovoľne poddal nie sebe vlastnej jurisdikcii a aby ju opäť nadobudol, upiera ju jej oprávneným vlastníkom.“

Takže kresťanský Západ, zvlášť v Amerike, prestane byť posadnutý židmi a antisemitizmom vtedy, keď sa zbaví svojej neurózy a navráti sa k svojej vlastnej európskej viere, a tak „prestane byť tým, čím nie je a tým druhým dovolí, aby tým mohli zostať naďalej“. Judeo-kresťanské objatie už trvá celé stáročia a začiatkom 21. storočia sa dostalo do konečného schizoidného vyvrcholenia. Nanajvýš neurotická téma židovskej otázky skôr či neskôr vyústi do veľmi škaredého konfliktu medzi nežidmi a židmi.

To predstierané bratstvo medzi postmodernistickými euro-americkými „šabat“ gójmi a americkými židmi je zahalené do závoja lží a vzájomného neúprimného napodobňovania, ktoré možno pozorovať v západnom politickom establišmente a v médiách. Začiatkom tretieho milénia neúnavne predstierajú lásku k židom všetci európski a americkí politici a akademici. A to ešte väčšmi posilňuje povestné židovské povýšenectvo, ktoré sa bude rozmáhať dovtedy, kým ho bude živiť adekvátne biblické krmivo v podobe kresťanov a sebacenzurujúcich sa európskych akademikov.

(krátené)
Autor: Dr. Tomislav Sunic
Zdroj: www.davidduke.com

Z propáckeho archívu, 2007

O ::prop

4 komentáre

  1. Najvacsia katastrofa je ze slovenske skolstvo produkuje humanitarnych pavedatorov a demagogov ktori vymyslaju taketo konstrukcie. Ja viem ze toto je preklad zo zahrancneho clanku zo stranky davida dukea. Zo zaciatku som ho brala celkom vazne az kym nezacal tvrdit ze europski zidia nie su ziadny chazari ale su potomkovia biblickych zidov ktori zabili jezisa. Tak to mi teda bude nejaky skotsky pristahovalec v US hovorit odkial prisli moji predkovia? Ja sama mam ciastocne zidovsky povod a svojho ciastocne chazarskeho povodu som si velmi dobre vedoma. Chazari su narodom turkickeho etnika jazykovo pribuzni tatarom, baskirom a turkom a etnicky a geneticky blizky skôr slovanskym narodom. Asi to ma cosi do cinenia s miesanim v case stahovania narodov. Preto netvrdte mi ze mam semitsky povod, pretoze to nie je pravda. Mam ovela blizsie k ukraincom a rusom, respektive slovakom nez k semitskym narodom. A termin antisemitizmus je len brainwashingovým produktom zameranym na ospravedlnenie sionistickej politiky na blizkom vychode a ospravedlnenie krutosti ktore sa europski zidia dopustaju na povodnom obyvatelstve palestiny.

  2. udeny uhor ako sa pozeráte na svoje židovstvo ? ak chápete židovstvo ako prislusnik k rase tak chazari neboli zidia ak na vierovyznanie alebo politicky tak ani kresťania niesu rasa ci áno ?

  3. ja som v tom nevyrastala, ze cast mojich predkov maju zidovsky (ok, chazarsky) povod som sa dozvedela az ako tinedzer. A ako to vnimam? No vsak si o chazaroch cosi zistite na internete, zistite si k akej rase patria a vsetky veci naokolo…a zistite ze na ukraine a v rusku mali ovela mocnejsi a slavnejsi statny utvar a vplyv nez semitsky zidia na blizkom vychode kedy mali….vsak su narodom ako kazdy iny akurat si okolo seba vytvorili akusi „semitsku“mytologiu ktora im skor skodi nez pomaha….asi tak. A to ze su chazarskeho povodu vôbec nie je hanba, prave naopak.

  4. Prepac UU, ja som si myslel pri citanie kopy tvojich prispevkov ze si obycajna „kravo nebetska“.
    Vidim ze mas dostatok znalosti aj kriticnosti co je u Zidov (spravnejsie sionistov) doslova zazrak.
    Suhlasim s tebou ze poznat svoje korene nie je hanba, chazarske nevynimajuc. Lenze kto uz v Europe – nie to este v tejto bananovej republike vie o Chazaroch? Kto z nich cital na serveri „khazaria.com“? Kto znich vie o muzeu chazarskej kultury v Rusku? Ani ti co pobehuju s jarmulkou na sprostej makovici – oni sa pokladaju za Zidov. Mimochodom je to urazka ortodoxnych Zidov, ktory su BTW v sionistickom Izraeli obcanmi druhej kategorie.
    Ale obdivovat vrazedny statny utvar Chazarov, no prepac to mozes rovno obdivovat vsetky lupezne najazdy barbarov do Europy ktorych rozprasene pozostatky tvorili chazarsku risu. Necuduj sa ze Zidia maju taku reputaciu ako maju. Precitaj si od Solzenicina knihu „Dvesto rokov spolu“. Nemienim dalej rozoberat zidovsku otazku. Studujem ju dlhe roky a poviem otvorene. Nemam rad Zidov (hoci tym myslim hlavne sionistov). Mam preto mnoho dobrych dovodov. Hlavny je ten ze ked im vyhovuje tvaria sa ako nabozenstvo, ked ide o ine tvaria sa ako narod. Neviem o ziadnom svinstve ktore sa v dejinach sveta udialo kde by neboli namontovani alebo to svinstvo sami nezorganizovali. V podstate na tom prd zalezi ci maju chazarsky alebo „biblicky“ povod. O ich moralke viem svoje. Alebo si myslis opak…?

Pridaj komentár