Domov / Hlavná strana / Zahraničie / Odškodnenie pre Izrael alebo Čo Adenauer zatajil

Odškodnenie pre Izrael alebo Čo Adenauer zatajil

AdenauerRoku 1952 podpísal kancelár Adenauer miliardovú odškodňovaciu dohodu s Izraelom – vychádzajúcu z „nutného morálneho záväzku“, ako vyhlásil. Avšak dlhú dobu zadržiavané kabinetné protokoly potvrdzujú, že mal aj iné motívy.

Konrád Adenauer bol nielen prvým kancelárom Spolkovej republiky a nadšeným hráčom boccie. Bol aj autorom bestsellerov. Jeho štvorzväzkové „Pamäti“ sa stali kasovým trhákom. Len prvý diel zverejnený 1965 dosiahol v priebehu jedného roku náklad 250.000 exemplárov, čo tomuto prominentnému autorovi vynieslo do 1,5 milióna mariek.

Vo svojich memoároch sa tento „starý z Rhöndorfu“ prezentoval celkom neskromne. Chválil sa svojimi politickými úspechmi: založením Spolkovej republiky 1949, obnovením nemeckej suverenity 1954, jeho legendárnou cestou do Moskvy 1955 a nie nakoniec „usporiadaním našich vzťahov k židom“.

10. septembra 1952 zaručil Adenauer Izraelu v dohode z Luxemburgu odškodňovacie platby vo výške troch miliárd mariek. Dohode predchádzali tvrdé rokovania v kabinete. Vtedajší spolkový minister justície Thomas Dehler (FDP) kritizoval nastúpenú cestu odškodňovania, minister financií Fritz Schäffer (CSU) považoval izraelské požiadavky za premrštené.

Aj západonemecké obyvateľstvo sledovalo Adenauerove zámery skepticky. Podľa prieskumu Inštitútu pre demoskopiu v Allensbachu považovalo 44 % spolkových občanov odškodňovacie platby Izraelu za úplne „zbytočné“.

Protokoly pod zámkom

Kancelár ale urýchľoval s rozhodnosťou projekt odškodnenia. Vo svojich memoároch uviedol aj dôvody pre tento rozhodný zámer: Dohoda s Izraelom spočíva „na nutnom morálnom záväzku“, napísal a bol preto „niečím iným, ako jedna bežná dohoda medzi dvoma štátmi“: „Existuje niečo vyššie, ako dobré obchody.“

Avšak, keď Spolková vláda za kancelára Helmuta Kohla (CDU) chcela zverejniť kabinetné protokoly Adenauera po uplynutí termínu utajenia 1982, prišla k inému uzáveru. To ukázali akty, ktoré zverejnilo teraz Ministerstvo zahraničia. Vysvitlo, že dokumenty sú v „v určitom protiklade“ k spomienkam staro-kancelára, ako poznačil vysoký úradník Ministerstva zahraničia 17. decembra 1982: Adenauer bol očividne len „na základe tlaku USA ochotný k rokovaniam o odškodnení“.

Tak poukázal Adenauer na zasadnutí kabinetu 17. júna 1952 na vzťah Západného Nemecka k USA a povedal, „že bezvýsledné prerušenie rokovania s Izraelom vyvolá najťažšie politické a hospodársko-politické nebezpečie pre Spolkovú republiku“.

Kvôli pasážam, ako je táto, sa teraz obáva úradník ministerstva zahraničia, že uvoľnenie kabinetných protokolov môže „viesť k tomu, že naše plnenie pre Izrael a židovskému ľudu môže byť vo verejnosti znovu problematizované“. To malo za následok „zaťaženie našich vzťahov k Izraelu“, „ktoré sa snažíme „normalizovať“. Tento úradník odporučil, tieto dokumenty naďalej utajovať.

Pochybnosti úradníka boli celkom oprávnené. Začiatkom osemdesiatych rokov dlhodobá kontroverzia medzi Kohlovým predchodcom Helmutom Schmidtom (SPD) a izraelským predsedom vlády Menachemom Beginom trvalo ovplyvnila vzťah k Tel Avivu. Roku 1979 prebehol nemeckou tlačou jeden Schmidtov citát, že on nechce cestovať do Izraela ako „akcia znaku pokánia“. Begin kontroval, že nemeckému účastníkovi vojny nepodá ruku.

Až voľbou Helmuta Kohla za spolkového kancelára v októbri 1982 sa postupne znovu zlepšili vzťahy medzi oboma krajinami. Dva mesiace neskôr na svetlo vynesené Adenauerove nesúlady prišli preto spolkovej vláde nevhod. Avšak spolková vláda našla riešenie tohto problému – a oddialila uvoľnenie príslušných kabinetných protokolov z éry staro-kancelára. Boli zverejnené a6 roky neskôr.

Preklad: Juraj Borský, www.protiprudu.org
Zdroj: Felix Bohr, 18. marca 2013 SPIEGEL

O ::prop

3 komentáre

  1. Spiegel by som dvakrát neprekladal a necitoval. Je to sionistické hniezdo a vidno to aj na tomto článku – tvári sa, že niečo objavuje, ale v podstate len všetko zamlžuje a podsúva taký ten oficiálny obraz tých čias.
    Na poznanie toho, kto a ako rozhodoval o osudoch Nemecka v tých časoch, nepotrebujeme otvárať žiadne protokoly. Reči otom, ako tzv. nemecká vláda sa vtedy dohadovala, či zaplatí alebo nezaplatí Izraelu – sú jednoducho LOŽ. Tí vtedy nemali na výber a takéto predstavy deformujú vtedajšiu realitu.

    • Budem reagovať na posledné dve vety. Norman Finkelstein, ktorý sa rozhodne nedá označiť za sionistu, vo svojej knihe Prumysl holokaustu, tiež spomína dobrovoľné dohody o vyrovnaní so židmi. Samozrejme, pomoc bola podmienená a cielená na jednotlivcov. A je už úplne iná vec, že židia, ktorí tieto fondy riadili, si schválili nové pravidlá, keď odškodnenie nebolo cielené na obete, ale podľa Finkelsteina „na rozvoj náboženských obcí“. Čiže na úplne iný účel, ako bolo pôvodne určené. A ako vždy, aj tu bola výnimka – rabíni. Tí samozrejme peniaze dostali.

      • Neviem, či hovoríme o tom istom. Mne nejde o to, kam tie peniaze išli – to je interná záležitosť sionistov, resp. židovských obcí, resp. tak trocha Finkelsteinova téme.
        Rozmýšlam nad tým, ako článok môže vnímať naivný Nemec, alebo našinec:

        reparácie, ani by sme ich nemuseli (toľko) platiť, nebyť zlej politiky Adenauera. On bol akýsi čudný, sám sa napakoval na knihe, cestoval do Moskvy, a celé to akosi dovrzal. A ešte tak amíci ho možno trocha tlačili …

        Samozrejme, sionizmus ako ťažká sila v pozadí, ani náznakom spomenutý, nič také nejestvuje.
        Opakujem, Spiegel je ťažko sionistický, toto je myslím nie prvý článok odtial tu preložený, možno tú propagandu až tak nevidno, ona je taká talmudistická, možno aj nefunkčná … ale predsa, ja neverím dobrému úmyslu toho časopisu, ani mäkké ň.

        Ale nič v zlom. Len aby sa na to pamätalo.)

Leave a Reply to norman Cancel reply