Domov / Hlavná strana / Analýza / O Herderovi, ľudskej prirodzenosti a Antife

O Herderovi, ľudskej prirodzenosti a Antife

Obrázok lúzerského antifáka: „Ten, ktorý stratil vlasteneckého ducha, stratil aj seba a celý svet sám o sebe.“ – Johann Gottfried von Herder, Pojednanie o pôvode reči, 1772

Nemecký filozof Johann Gottfried von Herder (1744-1803) sa vo svojej „Pojednaní o pôvode reči“ výrazne odklonil od predchádzajúcich úvah o ľudskej prirodzenosti. Rovnako, ako Platónove úvahy o duši, aj väčšina filozofov z obdobia Osvietenstva mala tendenciu nazerať na ľudskú prirodzenosť všeobecnými termínmi predpokladajúc, že racionalita je jej najvýraznejší aspekt, a že táto racionalita je rovnomerne rozložená po celej ľudskej populácii. Argumentovali, že človek je rovnaký všade, kde sa nachádza. Herder prišiel s veľmi odlišným názorom. Tvrdil, že pokiaľ sa ľudia v rôznych historických dobách a kultúrach tak menili vo svojich predstavách, viere a schopnostiach, ľudská prirodzenosť musí byť v rôznych kultúrach tiež radikálne odlišná. Píšuc ešte pred objavom rasovej a genetickej vedy Herder tvrdil, že značné rozdiely medzi kultúrami možno čiastočne vysvetliť dvoma základnými pozorovaniami. Prvým bolo, že človek je nesporne výtvorom svojho stáda, spoločnosti. Vyjadrené iným spôsobom, človek je, či sa mu to páči alebo nie, viazaný k skupine, z ktorej pochádza. Druhým a súvisiacim je, že ľudské hodnoty a vnímanie samého seba sú formované okolitou spoločnosťou a kultúrou, obzvlášť rečou.

Táto predstava o „vytvarovaní“ človeka jeho okolím a kultúrou viedla Hedera k ďalšej súvisiacej myšlienke – že človek sa nenarodil „kompletný“. Heder to vyjadril: „Včela sa stala včelou akonáhle vytvorila prvú bunku, ale osoba sa nestala človekom, dokiaľ nedosiahla úplnosti. Ľudia sa vyvíjajú po celý svoj život. … Stále sa vyvíjame, nepokojní a nenásytní. Podstatou nášho života nie je uspokojenie, ale skôr pokrok a nikdy sa nestaneme človekom, až kým nedôjdeme do konca svojho života.“ Aj za cenu chybnej interpretácie je potrebné zdôrazniť, že Herder nebol existencialista. Nikdy nenaznačoval, že sa nemôžeme nikdy uspokojiť a každý by mal neustále hľadať naplnenie svojho vlastného hyper-individuálneho osudu. Herder skôr argumentoval, že posun k tomu, aby sme sa stali kým sme, k našej identite, je do značnej miery určený tým, ako efektívne napĺňame svoj osud vo svojej skupine. Môžeme dosiahnuť úplnosti, a táto úplnosť je naplnená, keď sa staneme časťou svojho rodu a naplníme svoju úlohu, keď odovzdáme jeho hodnoty novej generácii. Teda naša identita má aj nevyhnutnú národnú a kolektívnu identitu. Táto časť našej osobnej identity je nám odovzdávaná a značná časť toho, kto sme, teda nie je záležitosťou voľby.

Podľa Herdera akýkoľvek zásah do tohto procesu stávania sa súčasťou národa má katastrofálne následky. Tvrdil, že každý národ je odlišný, líšiaci sa podnebím, vzdelaním, zvykmi, tradíciami a dedičstvom. Herder napísal, že božská prozreteľnosť „nádherne oddelila národy nielen lesmi a horami, oceánmi a púšťami, riekami a podnebím, ale obzvlášť rečou, záľubami a charaktermi.“ Národná kultúra má tak kľúčový význam pre formovanie osobnej identity a charakteru, že bez nej by bol jedinec neúplný. „Ten, ktorý stratil vlasteneckého ducha, stratil aj seba a celý svet sám o sebe. … V istom zmysle slova je každá ľudská dokonalosť národná.“ Stať sa človekom zahŕňa rast a učenie plne sa identifikovať s vlastnou kultúrou a jej hodnotami. Iba tým, že prijmeme tento rast a stotožnenie sa môže v jedincovi odkryť „skutočnú“ podstatu a naplniť jeho osud.

Pre Herdera kľúčom k tomuto „stávaniu sa“ – pomocníkom pri osobnom rozvoji – je reč. Reč bola prirodzene vyvinutá skupinou pre odovzdávanie svojej kultúrnej podstaty. Reč môže určovať myslenie alebo správanie a jazykové návyky v skupinách môžu prikláňať jej členov k určitým možnostiam pri výklade. Rečové návyky v rodinách alebo národoch teda neprenášajú iba faktické informácie o okolitom svete svojim nasledovníkom, ale aj hodnoty a vnímanie sveta. Užitočným príkladom môže byť skutočnosť, že všetky európske jazyky majú slovo pre „lásku“ a pojem „romantickej lásky.“ Slovo a pojem, ktorý je ním popísaný sa vynoril z pevného a jasne európskeho hodnotového súboru a svetonázoru. Naproti tomu, japonský národ až do 19. storočia, kedy k nemu dorazil globalistický projekt, nepoznal slovo „láska“, ani nič, čo by sa aspoň vzdialene blížilo kultúrnemu pojmu či chápaniu romantickej lásky. Až keď boli západné romány preložené do japončiny a tak zaviedli mnoho európskych pojmov, boli Japonci nútení fonetizovať slovo ako ra-bu. Veľavravné je, že aj naďalej sa používa veľmi zriedka a samotný pojem, ako existuje v Japonsku, by bol sotva pochopený Európanom.

Herder kladie dôraz na jazyk, hodnoty a kultúru, ktoré posilňujú jeho pohľad na národnosť a ľudskú prirodzenosť: na vytvorenie skutočného národného celku jednoducho nestačí byť iba jeho genetickým potomkom. Nemec, dokonca aj s rýdzim nemeckým genetickým dedičstvom, sa nestane plnohodnotným Nemcom, kým nedosiahne „kompletnosť“ vďaka prijatiu kultúrneho dedičstva. To ukazuje neistú povahu jedinca a národa, ktoré závisia na reči, hodnotách a kultúre. Zmeny a odchýlky v reči môžu narušiť prenos hodnôt a tak môžu poškodiť reprodukciu národného spoločenstva, aj keď jeho pôrodnosť môže byť stabilná. Jednoducho povedané, dokiaľ národ dokáže efektívne odovzdávať svoje hodnoty, svetonázor a kultúru svojmu rasovému potomstvu, je pôrodnosť irelevantná, pretože pôrody produkujú iba potencionálnych štátnych príslušníkov, ktorí nie sú nikdy „plne dotvorení.“ Taký národ nakoniec zahynie.

Vidíme to aj dnes. Ľudia európskeho pôvodu môžu mať dosť detí (aj keď menej, než predošlé generácie), ale to neznamená, že produkujú Európanov v pravom slova zmysle. Pokrivená reč zavádza akúsi kultúrnu profylaxiu. Kultúrna profylaxia samozrejme nevyhnutne povedie k biologickým dôsledkom.

Orwell majstrovsky predviedol túto slabinu rečového a kultúrneho prenosu (predvídajúc ich zneužitie) v románe „1984“, kde je jeho myšlienka „newspeaku“ postavená na predpoklade, že ak sú slová a pojmy zakázané a odstránené, potom nemôžu byť ani myslené. Následkom toho sa kultúra vo svete románu „1984“ dramaticky zmenila. Boli zakázané slová ako „sloboda“, zatiaľ čo sa zaviedli výrazy ako „myšlienkový zločin.“ Počas jedinej generácie orwellovská spoločnosť prestala veriť v slobodu a začala veriť v platnosť „myšlienkového zločinu“, akoby to bolo niečo, čo vždy existovalo.

Slová môžu byť samozrejme sprofanované, môže sa z nich stať tabu, alebo môžu byť vytvorené nové. Stačí poukázať na frázy ako „biely supremacista“, „fašista“, „rasista“, „trestný čin z nenávisti“, „ľudské práva“, „tolerancia“, „rozmanitosť“, „multikulturalizmus“ a máme východzí bod mnohých našich súčasných ťažkostí vďaka manipulácii s rečou, a tým aj deformovaním našich hodnôt a zničeniu našej kultúrnej reprodukcie. Predstavte si svet, kde slová ako „kapitalista“ a „proletariát“ neboli nikdy zavedené; svet, kde takéto koncepty nikdy nezapustili korene.

Herderove pozorovania o zraniteľnosti jazyka sa pozoruhodne zhodujú s neskoršími obavami o jazykovú čistotu a o vplyve židovských intelektuálov na jazykový život európskych národov. V roku 1793 Johann Gottlieb Fichte publikoval „O Francúzskej revolúcii“, v ktorej apeloval na európske národy, aby si zachovali jazykovú čistotu a obviňoval Židov zo zavádzania cudzích myšlienok do európskeho povedomia rozprávaním v pôvodných európskych jazykoch „sladkými slovami o tolerancii, ľudských právach a občianskych právach, ktorými porušujú naše základné práva.“ V roku 1819 Jacob Grimm publikoval „Deutsche Grammatik“, v ktorej rozvíjal Fichteho myšlienky o čistote nemčiny a zdôrazňoval zjednocujúcu silu jazyka ako „völkische sprachenheit.“ Grimmova kniha podľa všetkého znamenala počiatok stabilného zvyšovania pozornosti voči jazyku „völkisch“ mysliteľmi. Mnoho z týchto učencov a mysliteľov neskôr namietalo proti asimilácii Židov na základe toho, že zvýšený počet Židov hovoriacich nemeckým jazykom by taktiež zvýšil infiltráciu židovského myslenia do nemeckej jazykovej kultúry. Následkom by bolo jej zriedenie a skazenie.

Herder je občas súčasnými vzdelancami označovaný za kultúrneho relativistu, odmietajúc vidieť jednu kultúru nadradenú druhej, alebo jednu rasu vyššie ako druhú. Takéto neobjektívne a rozvratné interpretácie idú úplne mimo ústrednej myšlienky vytvárania ľudskej prirodzenosti. Hlboko sa zaujímal o pravosť ľudskej a národnej identity a o ich vzájomnú závislosť na reči, ako spôsobe kultúrneho prenosu, a reprodukcii. V tomto ohľade mohol byť pre Herdera čestný africký divoch v skutočnosti nadradený kultúrne a rasovo odcudzenému Európanovi, pretože bol autentickejší voči sebe a svojej povahe. Biely muž, ktorý popiera svoje rasové a kultúrne korene, ktorý vidí sám seba ako akéhosi „svetoobčana“, to je podvod a karikovanie ľudskej bytosti; neúplné a definitívne nezmyselné. Tu nie je „svet“, ktorý by mohol potvrdiť občianstvo; žiaden jediný veľký „ľudský druh“, ktorého by mohol byť členom. Alebo ako to Herder uviedol:

Divoch, ktorý miluje seba, svoju ženu a dieťa s tichým potešením a žiari radosťou aj pri skromnej aktivite svojho kmeňa a svojho života, je podľa môjho názoru skutočnejšia bytosť, ako kultivovaný tieň, ktorý je očarený tieňom celého druhu.

Herder by dnes nebol zmätený kultúrnou kritikou židovských intelektuálov a ich spojencov. Veril, že je správne a cnostné nasledovať nadčasové hodnoty rodiny a spoločnosti, a nie ich spochybňovať a kritizovať. Oceňoval hodnoty organickej národnej komunity („das Volk“) a bol kritický k módnym trendom Osvietenstva, ktoré predstierali záujem o imaginárne „celé druhy“. Neberúc do úvahy cudzincov, ľudia, ktorí nasledovali takéto štýly a myšlienky boli v Herderovej mysli zakrpatení a neúplní pri rozvoji svojej ľudskej povahy. Odcudzili sa od svojho ľudu a kultúry. Sledovali falošnú cestu. Neboli nič viac, než biologické tiene naháňajúce ideologické tiene. Herder by sa vysmial a bol by znechutený mnohými „svetoobčanmi“, ktorí sa dnes pýšia svojimi cudzími, patologickými „cnosťami“ na našich uliciach. Títo jedinci, ktorí sa vo svojej arogancii domnievajú, že sú vrcholom ľudského osvietenstva (!), by videli Herdera ako svoj pravý opak – menejcennejšieho než najhorší divosi, ktorí dnes obývajú džungle a dažďové pralesy.

antifa2
„Zápasil som so svojou najvnútornejšou dušou: sú tieto osoby ľuďmi hodnými náležať k veľkému národu? … Rozmýšľal som s úzkostlivými obavami o masách tých, ktorí už viac nepatria ku svojmu národu a sledoval som ich rast do rozmerov hrozivej armády.“ – Adolf Hitler, Mein Kampf

Aj keď na Západe máme viac než spravodlivý podiel patologických rasových popieračov, neexistuje snáď žiadny lepší príklad „kultivovaných tieňov“, než sú takzvaní „antifašisti“, alebo Antifa. Títo ľudia môžu byť naši genetickí bratia a sestry, ale sú neúplnými členmi nášho národa. Sledujú falošnú cestu, ktorá je veľmi vzdialená tej, po ktorej kráčali aj ich predkovia. Predstierajú starosť o „celý druh“, ako povedal Herder, zatiaľ čo napomáhajú zničeniu vlastnej odnože tohto druhu. Môžeme byť znepokojení patologickým altruizmom mnohých bielych ľudí, ale bieli antifašisti to dvíhajú na neuveriteľnú úroveň. To, čoho sme v skutočnosti svedkami medzi antifašistami, nie je patologický altruizmus, ale agresívne patologické sebazničenie. Tento fenomén si zasluhuje bližšiu štúdiu.

Domnievam sa, že Herderove zamyslenia nad ľudskou prirodzenosťou, nám môže pomôcť pri pochopení bielej Antify. Ignorujme na chvíľu ich manipulátorov a zmätených starých hippies. Antifašizmus je prevažne fenoménom mládeže a to je presne to, čo by sa dalo očakávať pri hnutí zloženom z „neúplných“. Demografia Antify odráža jej nezrelé, zakrpatené a stagnujúce ideologické korene. Je zložená z tých, ktorí nedokážu rásť. A napriek všetkým sklonom k radikalizmu, keď členovia dosiahnu stredný vek a opúšťajú hnutie, elegantne vkĺznu do buržoázneho liberalizmu. Zostávajú zakrpatení, ale tvoria súčasť väčšej a tichšej masy „neúplných“. Ich „radikalizmus“ je prechodný a povrchný. Keď dosiahnu vek 30 – 40 rokov, zdržiavajú sa konfrontačnej sebadeštrukcie, ale zostávajú ďaleko od vlastenectva, ktoré vymizlo z ich ľudskej prirodzenosti. Aj naďalej budú voliť, konať a vychovávať svoje deti ako „svetoobčania“ a tak zostanú púhymi tieňmi až do dňa svojej úbohej a nezmyselnej smrti.

Viackrát som počúval, že naše hnutie by sa malo usilovať viac zasiahnuť mládež. Nesúhlasím. Viac mladých je žiadúcich iba do tej miery, ktorá môže pomôcť zatraktívniť našu vec pre mladých. Ale my musíme pre našu vec pritiahnuť viac bielych stredného a staršieho veku. Domnievam sa, že nič skutočne životaschopné, trvanlivé a konštruktívne nemôže vzísť z hnutia skladajúceho sa prevažne z ľudí mladších ako 20 rokov – ako je tomu v prípade Antify. Antifa môže samozrejme zverbovať množstvo nezamestnaných agitátorov z tejto vekovej skupiny na boj s nacionalistami, ale čo kedy tieto osoby vybudovali alebo vytvorili? Aký politický program je presadzovaný Antifou mimo neustáleho jačania o „ľudskosti“ a hysterického bečania o „boji proti rasizmu“? Ako už samotný názov napovedá, Antifa je antiideológia. Chýba jej predstavivosť. Existuje iba pre ničenie. Keď telo produkuje bunky, ktoré sú neužitočné, zhubné a ničivé, nazývame to rakovina. Antifa je obzvlášť agresívna a akútna rakovina v tele národa.

Naproti tomu skutočnosť, že v našom hnutí sú zastúpené všetky vekové skupiny, najmä múdrosť staršej generácie, vyjadruje jeho prirodzený charakter a väčší dôraz na ideologickú pravdivosť. To je to, čo Herder vnímal ako prirodzenú životaschopnosť. Jeho odkaz je nestarnúci a nadčasový. Naše hnutie je v súlade s ľudskou prirodzenosťou. Keď som bol koncom minulého roka informovaný, že náš vážený veterán bol napadnutý bandou Antify na konferencii NPI (National Policy Institute – think tank bielych nacionalistov) vo Washingtone D.C., bol som útokom nielen znechutený, ale aj zasiahnutý mentálnym obrazom, ktorý útok vyčaroval. Matt Forney bol tesne pred ukončením konferencie varovaný iným účastníkom. Ten ho vystríhal, že Antifa vyslala svojich členov ku každému východu z miesta konania konferencie – budovy National Press: „Tí chlapi nebojujú fér. Skočí na teba celá skupina, skopú ťa, neštítia sa ani útoku na starých ľudí; Budeme musieť vymyslieť spôsob, ako odísť bez toho, aby sme boli napadnutí. Nemôžeme ich nechať zaútočiť na našich starších členov, alebo aby ich sledovali do metra.“

Bol to útok na Sama Dicksona, jedného zo starejších nášho hnutia, ktorý v mojej mysli vytvoril obraz rozdielu medzi našim hnutím a Antifou. V našom hnutí je veľký počet starších osôb, ktoré boli spolu v dobrom i zlom, v zlých časoch aj v tých dobrých a stále bojovali za našu vec. Bojovali, rástli, tvorivo pracovali a boli veľkou oporou a vzorom pre mladšie generácie nacionalistov. Boli to úspešní podnikatelia, vedci, vojaci, pedagógovia, umelci a právnici. Neúplné tiene, ktoré tvoria Antifu, ani vzdialene nezodpovedali ich kalibru. Zameranie týchto oportunistických a zbabelých osôb na našich starejších iba zdôrazňuje ich nespôsobilosť. Obzvlášť keď sa títo zbabelci zamerajú na osamelú obeť, alebo osobu staršiu ako 65 rokov. Niektoré fotografie antifašistov po nedávnej nacionalistickej demonštrácii v anglickom Doveri vypovedajú viac, ako je to možné slovami.

Clashes
Strety antiimigračných zoskupení vrátane Národného frontu (NF) a English Defence League (EDL) počas protestov v anglickom Doveri. V snahe narušiť protesty antifašistické skupiny vrátane Unite Against Fascism (UAF) a Kent Anti-Racism Network (KARN) zahájili protidemonštráciu. Ďalší „tieňoví“ Európania boli poučení o realite.

Plne súhlasím s názorom, že patologický altruizmus ovplyvňuje bielu populáciu celého sveta. Ak chceme lepšie porozumieť tomuto javu, Herderove skôr filozofické než vedecké ponímanie vlastenectva a etnocentrizmu nám ponúka cenné objasnenie, ako analyzovať a interpretovať sebadeštruktívne správanie bielych. Som naďalej presvedčený, že nikdy nesmieme zabúdať na dôležitosť cudzieho ideologického vplyvu na bielu populáciu – je to jed, na ktorý treba poukazovať a s ktorým treba počítať. Avšak je zrejmé, že sme náchylní k chorým úrovniam etnomasochizmu. Herderove predstavy o vlastenectve a odovzdávaní kultúrnych hodnôt môžu vrhnúť viac svetla na to, prečo je kultúra 20. storočia tak nevraživá k pocitom rasovej identity u našej mládeže. Môže to vysvetliť, prečo sa pri mnohých príležitostiach staviame v boji proti etnickým bratom a sestrám, ktorí sa ani nezdajú byť ľuďmi. Vysvetľuje to, prečo sú obyčajnými „tieňmi“ miesto toho, čo by mohli a mali byť.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Andrew Joyce, Occidental Observer

O ::prop

2 komentáre

  1. Nabozenstvami aj svetskymi obcianskymi zakonmi presadzovane principy a moralne hodnoty boli v minulosti vo svojej podstate okrem ineho aj pokusom o vytvorenie takych podmienok v spolocnosti, ktore by zabranili prichodu na svet nechcenych deti, lebo z takych nikdy nevzidu naozaj plnohodnotni jedinci.
    Ak nezodpovedny, len zivocisnymi pudmi ovladany samec pri nahodnom a nezavaznom stretnuti so samicou rovnakej hodnoty, dostane prilezitost ukojit svoje instinkty, nemoze z ich nahodneho zivocisneho stretnutia vzist nic ine, ako strateny jedinec, ktory stravi svoj zivot v resentimente, v proteste proti spolocnosti, ktory dovolila, aby jeho nezodpovedni rodicia splodili jeho mizerny zivot. Taky je osud 99 percent „antifasistov“- splodili ich nezodpovedni zivocisni asociali, a oni sami su nezodpovedni zivocisni asociali. Su proti „cuts“, lebo ich asocialna mater by ich nebola byvala schopna vychovat, keby vlada prestala zatazovat zivotaschopnych nadmernymi danami, aby mala peniaze na podporu menejcennej chamrade. Su proti setreniu na vladnych vydavkoch, lebo len to umoznuje vlade vytvarat pre tychto luzerov programy a pracovne miesta,ktore v skutocnosti spolocnost ani nepotrebuje.
    Pretoze sa nemozu stat ani stolarmi alebo instalatermi, a byt tak pre spolocnost nejako uzitocni, hladaju nahradne prostriedky sebavyjadrenia, a stavaju sa profesionalnymi aktivistami a protestantami proti tomu, co je vznesene, uslachtile a krasne. Naozaj by som raz chcel vidiet vysledky prieskumu toho, odkial tato neuzitocna chamrad naozaj pochadza.

    • Pri všetkej úcte k Herderovi, je nutné si uvedomiť, že medzi ním a nami leží 200-ročná priepasť….

      Citujem:
      “Herder napísal, že božská prozreteľnosť nádherne oddelila národy….”
      …samozrejme, Herder pred 200 rokmi nevedel, že “božská prozreteľnosť” nič nemohla oddeliť, lebo nič také ako “božská prozreteľnosť” neexistuje…

      “Herderovi v tomto ohľade mohol byť pre Herdera čestný africký divoch v skutočnosti nadradený kultúrne a rasovo odcudzenému Európanovi, pretože bol autentickejší voči sebe a svojej povahe”
      …je zaujímavé, že už za čias Herdera boli zrejme pozorované nejaké rasové odlišnosti, ale je dosť nepochopiteľné, takéto niečo napísať….africký divoch, bez akejkoľvek rasovej prísslušnosti o ktorej by on sám vedel a si uvedomoval svoju ‘bezrasovosť’, nemohol nikdy predčiť akéhokoľvek európana, nieto ešte byť ‘nadradený’ jeho kultúrou, ktorú nikdy nemal a nemá ju ani dodnes…

      “Divoch, ktorý miluje seba, svoju ženu a dieťa s tichým potešením a žiari radosťou aj pri skromnej aktivite svojho kmeňa a svojho života, je podľa môjho názoru skutočnejšia bytosť…”
      …skutočnejšoa bytosť ako…? Herder zdá sa, v Afrike nikdy nebol, alebo si nikdy nevšimol tú “kultúru afrického divocha” a jeho “tiché potešenie a lásku k jeho žene a deťom”, nikdy si asi nevšimol africkú ženu s piatimi-šiestimi deťmi okolo nej a žiaden muž! Každé dieťa s iným….a muža nikde a deti umierajú hladom a nemocami…

      “Odcudzili sa od svojho ľudu a kultúry”
      …áno, sú to pomýlenci doby, “antifa” a názor “je len jedna rasa – rasa ľudská” sú ic náboženstvom (to im dali tí istí, ktorí im dal tú tuposť Liberté, Fraternité, Equalité), a prepadli mu preto, lebo nikdy necítili príslušnosť ku žiadnemu ľudu, o kultúre ani nehovoriac…sú to primitívne modzgy, ktoré nikdy nič nedokázali a ani nedokážu…

      “takzvaní “antifašisti”, alebo Antifa. Títo ľudia môžu byť naši genetickí bratia a sestry…”
      ..na nešťastie, ale DNA majú aj všetky živočíhy na tejto plante a ne sú nám bratmi či sestrami….

      O tejto ľudskej tragédii (“worthless races/bezcenné rasy), sa už pomerne dávno zmienila francúzska autorka, filozofka Savitri Devi (Dr. J.M. Portas) vo svojej knihe „The Lightning and The Sun“…uvádzam tento preklad, je to dosť dlhé, ale myslím, hodné prečítania…

      * * *
      Bastardizácia Vyšších rás

      Viac a viac môžene pozorovať výstražné znamenie osudu v otrasnom vzraste populácie sveta, z roka na rok; obzvlášť vo vzraste nižších rás a v rapídnej basatrdizácii tých vyšších a zrýchlený pád celého ľudstva z toho vyplývajúci, na úroveň enormného nemysliaceho stáda…je povšimnutia-hodné zvyšujúce sa sústavné množenie obťažujúceho hejna mizerných (ak nie pozitívne ošklivých), vulgárnych hlúpych, bezcenných dvojnohých cicavcov.
      A čím viac sú bezcenní, o to týchlejšie sa množia. Chorľaví a tupí majú viac detí ako zdraví a inteligentní; podradné rasy a ľudia, ktorí nemajú vôbec žiadnu rasu, rozhodne o sto percent viac, ako Árijci;
      a tí úplne prehnití, nakazení obidvoma, dedičnýmichorobami a rasovo nedefinovateľnou krvou – sú viac ako nie, strašldelne plodní.
      A všetko je zamerané pre povzbudenie šialeného zvyšovania v množstve a konštantnej straty v kvalite.
      Všetko sa podniká na záchranu od smrti
      tých chorľavých, kriplov, omylov prírody, nespôsobilých pre prácu a k životu. Predlžuje sa, ako je najdlhšie možné, život nevyliečitelných.
      Trýznime tisíce roztomilých, nevinných, zdravých zvierat, v nádeji objaviť “nové liečebné metódy”, aby inferiórni bastardi, ktorých príroda aj tak odsúdila k smrti, mohli vydržať o pár mesiacov, alebo o pár týždňov dlhšie; aby boli pozliepaní, alebo umele danou ilúziou vitality…zatiaľ čo ostávajú záťažou zdravým.
      A to, kdokoľvek sú, len preto, že sú “ľudské bytosti”.
      Nemocnice a azyly – tupo označené ako také, alebo zdvorilo pokrstené ako “domovy”- sú plné takýchto nepodarkov humanity, starých a mladých….zatiaľ čo tí zdraví sú (fyzicky a morálne) robení nezdravými, podmienkami života na nich uvalenými falošnou civilizáciou: neradostnou prácou a preplnenými domácnosťami; nedostaok privátnosti; nedostatok voľného času; povinným očkovaním a rafinovane reklamovanou neprirodzenou potravou; nervy-trhajúcou mass-muzikou, ani nehovoriac o ducha-zabíjajúcej, modzok zmäkčujúcej masovej propagande, glorifikujúcej neprirodzené hodnoty.
      Nemocnice a azyly, sú vlastne, koniec-koncom bitúnky, jedny z naj-deprimujúcejších ustanovizní pokročilej “Kali Yuga” (Veku Temna).

      Ale prečo hovoriť o nemocniciach a azyloch? Ulice sú plné spodiny humanity, nemenej plné bastardov a pod-ľudí. Stačí sa len podívať na tváre, ktoré vidíme v preplnených autobusoch, alebo v kinách a tanečných sálach a kaviarňach veľkých miest, alebo dokonca aj v malých, ba aj na vidieku, všade v tých zemiach, kde dominantná rasa je relatívne chudobná.
      Je to poľutovania-hodný pohľad; poľutovania-hodný svet; svet hore-nohami; svet, v ktorom priemerná mačka, alebo pes, je ako taký, nemerateľne zdravší, krásnejší – dokonalejší – ako priemerný muž, alebo žena a ‘a fortiori’ ako priemerný po-1945 “State Ruler”.
      Keby len tí oškliví pod-ľudia boli schopní veľkých myšlienok – alebo jednoducho myšlienok – to by bolo niečo! Ale oni nie sú. A ich vedúci sú horší ako oni, nie lepší. Pravda, oni všetci vyprávajú o “slobodnom myslení”; rečnia o ňom a píšu o ňom. Kritizujú svojich bývalých priateľov (Komunistov) za zabíjanie “individuálneho myslenia”. Ale oni sami sú tí prví, ktorým chýba obidvoje, sloboda úsudku a individualita.
      Všetci majú ten istý náhľad; a ten istý ideál. Ich náhľady sú náhľady vládnucich médií. Ich ideál je “užiť život” (“carpe diem” pozn.moja), i.e., dostať peniaze a “byť šťastný”, čo znamená – vychutnávať dobré jedlá, pekné oblečenie, bývanie vybavené najnovšími vymoženosťami; a k tomu, tak často ako je možné, trochu vypiť, rochu ľahkej hudby, trochu športu, trochu sexu.
      Možno nazývajú sami seba kresťania, alebo Hinduisti, alebo akokoľvek ináč.
      Ale akékoľvek náboženstvo vyznávajú, ich viera je veľmi plytká.
      Nič, absolútne nič viac ako osobný prospech – ani humánnosť – ich nezaujíma. Jediná vec, za ktorú sa všetci modlia, ak sa vôbec modlia, je “mier”; nenapadnuteľný, vnútorný mier tých Najlepších, (o ktorých nemajú ani hmlistú predstavu), ale mier v smysle absencie vojny; nekončiace predÍženie “status quo”, ktoré im umožňuje myslieť na zajtrajšie malé radosti, bez strachu z dnešného smrteľného nebezpečia; mier, vďaka ktorému budú nerušene – v to dúfajú – schopní hniť v strede tohoto vzrastajúceho pohodlia, ktorý im technický progres zabezpečí; mier, vďaka ktorému očakávajú zostať (alebo postupne sa stať) šťastnými – spôsobom akým sú šťstné svine, keď majú dostatok žrádla a čistú slamu v ktorej sa môžu váľať.
      Zrýchlený technický progres, spolu so zrýchlenou ľudskou degeneráciou, je dôležitá črta pokročilého Veku Temna.
      Je to – alebo zdá sa byť – “triumf človeka” nad Prírodou. A je to vysvetľované a vyzdvihované ako také pod-ľuďmi, tým viac na to pyšnými, lebo nemajú nič iné – žiadnu skutočnú, žijúcu kultúru; žiadnu prácu ktorá by ich zaujímala, alebo vedomosti – byť na ne pyšní.
      Je to – alebo zdá sa byť “dôkaz” superiority človeka nad všetkými inými, živými bytosťami; “dôkaz” jeho superiority ‘en bloc’, bez ohľadu na rasu…. lebo Neger vie riadiť motorové vozidlo, nevie? A existujú veľmi chytrí židovskí doktori….
      To posúva dopredu a posilňuje po veky starú poveru “človeka”, ktorá spočíva pri koreňoch celého rozkladu.
      Je to – alebo zdá sa byť – cesta k “univerzálnemu šťastiu”; ideál tých narastajúcich miliónov – a čoskoro milliard- ktorí nemajú ideál. V skutočnosti to pomáha vládnucej moci Veku Temna, schopným agentom síl rozkladu, držať milióny pod ich kontrolou.
      Lebo, akokoľvek paradoxne to znie, masy ktoré vedia čítať a písať je ľahšie zotročiť, ako masy, ktoré nevedia a nič nie je tak ľahké, ako si podmaniť a držať dolu tie, ktoré považujú svoje bez-drótové elektronické hračky, televíziu a filmy, ako neodmysliteľné potreby života.
      Táto prevážna väčšina ľudstva v tomto Veku – tých viac a viac početného, tupšieho a tupšieho stáda všetkých rás, v procese generálneho bastardizovania – je proti každej aristokratickej múdrosti.

      Dôvod je, že milióny a milióny – za krátku dobu miliardy pod-ľudí – sa cítia ohrození vo svojom sne prasačieho “šťastia”, či nie-menej prasačej existencie kýmkoľvek, kdo zrealizuje takú múdrosť “against Time “.
      Ideál je ten, nasilu nútený, takou či onakou formou, viac a viac, neomylne v priebehu storočí, všetkými, typickými vodcami Veku Temna “in Time”, charakteristicky, tým naj-efektívnejším zo všetkých agentov Temných Síl, počas posledných dve-tisíc štyristo rokov (najmenej), ale obzvlášť v posledných tristo – štyristo rokoch: medzinárodný žid.
      Pokročilý Vek Temna súčasného Časového Cyklu, je vláda žida – negatívneho elementu; opaku večných hodnôt, pre dobro “človeka” a konečne, pre jeho vlastné sebecké záujmy; vláda “ničiteľa kultúry”, ako na to Adolf Hitler tak správne poukázal; o veky starom “fermente rozkladu”.
      Je prirodzené že “fermenty rozkladu” by sa mali stať viac a viac akktívne – viac a viac živé – ako sa Časový Cyklus blíži ku koncu.

      (Savitri

Pridaj komentár