Domov / Hlavná strana / História / Národný socializmus a kresťanstvo

Národný socializmus a kresťanstvo

gottmitunsNacisti sú niekedy zobrazovaní ako zanietení nepriatelia kresťanstva. Čo o tejto téme hovoria fakty?

Často opakované tvrdenie uvádza, že nemeckí národní socialisti boli voči kresťanstvu nepriateľsky naladení. Tento mýtus rozvijajú celé knihy, ako napr. The Nazi Persecution of the Churches, 1933-1946 (1) Johna S. Conwaya. Pravda je však úplne iná. Adolf Hitler a mnoho z jeho podporovateľov boli voči kresťanským cirkvám a ich úsiliu priateľsky naklonení.

[space height=“20″] NSChristentumKappDnes sa len málo vie o Kappovom puči z marca 1920. Táto fotografia zobrazuje monarchistov na koňoch v Berlíne, vedených Dr. Wolfgangom Kappom. V snahe skoncovať s chaosom vytvoreným nemeckými komunistami a ľavičiarmi, monarchisti úspešne prinútili vládu opustiť Berlín a presunúť sa do Stuttgartu. Proti nim však vystúpili robotníci vedení uvedenými živlami a puč bol po pár dňoch porazený. Väčšina z týchto monarchistov boli veriaci, veľká väčšina z nich sa neskôr pragmaticky presunula do anti-boľševického tábora Adolfa Hitlera. Títo praktizujúci kresťania boli prevažne zaznávaným faktorom v Hitlerovom nástupe k moci. Pozitívnou črtou Hitlerovho charakteru bola lojalita voči tým, ktorí sa k nemu pridali v rannom období a na túto kresťanskú podporu nikdy nezabudol.
[space height=“20″]

Program národno-socialistickej strany, oficiálne vydaný vo februári 1920, obsahoval časť ohľadom kresťanstva. Bod 24 z tohto 25 bodov obsahujúceho programu znel:

Požadujeme slobodu pre všetky náboženské denominácie v Štáte, pokiaľ voči nemu nepredstavujú nebezpečenstvo a nepôsobia proti zvykom a morálke nemeckého ľudu. Strana ako taká podporuje pozitívne kresťanstvo, ohľadom vierovyznania sa však neviaže na žiadnu konkrétnu denomináciu. Bojuje proti duchu židovského materializmu v rámci našich radov i mimo nich a je presvedčená, že náš národ môže byť zvnútra ozdravený len na základe princípu: „Všeobecný blahobyt pred invidiuálnym blahobytom.“ (2)

Toto tvrdenie bolo starostlivo pripravené, odrážajúce všeobecný národno-socialistický princíp nezasahovania do cirkevných záležitostí. Hoci odmietajúc podporovať akúkoľvek konkrétnu kresťanskú denomináciu, strana jasne podporovala „pozitívne kresťanstvo“ a náboženskú slobodu. Cirkvi v národno-socialistickom nemeckom štáte mali slobodne napĺňať svoje poslanie, pokiaľ neohrozovali občiansky poriadok či národnú bezpečnosť, alebo pokiaľ nešírili názory narušujúce historickú nemeckú etiku a morálku.

Toto stanovisko nebolo určite zastávané všetkými národnými socialistami. V rámci strany existovali dva silné prúdy. Jeden, predstavovaný ľuďmi ako bol Alfred Rosenberg (ktorý sa neskôr stal ríšskym ministrom pre okupované východné územia), ktorý chcel vidieť Nemecko ako ateistický štát. Druhý, predstavovaný osobnosťami ako Hanns Kerrl (ktorý sa neskôr stal ríšskym ministrom pre cirkevné záležitosti), kresťanstvo podporoval. Vo väčšine však bol Kerrl, nie Rosenberg. V uznaní partnerstva strany s cirkvami v snahe Nemecko znovu prebudovať sa od SA-manov vyžadovalo navštevovať bohoslužby v uniformách.

Hoci Hitler vieru nevyznával, odmietal sa identifikovať s anti-kresťanskými názormi niektorých z jeho súkmeňovcov, akými bol napr. Rosenberg. Okrem toho, vo svojich prejavoch často zmieňoval „Všemohúceho“ a „Prozreteľnosť“ a útočil na dva protiklady kresťanstva: marxizmus a ateizmus.

Národní socialisti neprejavovali žiaden priamy záujem o teologické záležitosti či o problémy, ktoré považovali za relevantné iba pre vnútorný život cirkvi. Preto v roku 1938 národní socialisti mohli pravdivo tvrdiť, že sa do náboženského života cirkví nemiešali:

Nevyvrátiteľnou pravdou je, že náboženský život v Nemecku, pod ochranou národno-socialistického štátu, sa rozvíja slobodnejšie a nerušenejšie. Netoleruje sa žiadna bezbožnosť či rúhanie, a cirkvi, ako aj ich náboženské záležitosti, sú bezpečné, nerušené a zbavené problémov spôsobom, ktorý nemá v histórii obdoby a je takmer neznámy v každej inej krajine na svete.(3)

V roku 1935 článok v národno-socialistickej publikácii jasne naznačil rozdiel medzi tým, čo bolo vnímané ako „politické“ a „náboženské“. Podľa autora:

Politické je všetko, čo v pozemskej forme organizácie, slovom, obrazom a správaním sa objavuje v prospech Ľudu, bez ohľadu na jeho význam. Náboženské je všetko, čo je v pozemskej forme nepochopiteľné, ako viera v nebesá, večnosť a snaženie sa o veci, ktoré sú mimo viditeľného sveta.(4)

[space height=“20″] NSChristentumKircheBerlínsky chrám cisára Wilhelma, fotografia z roku 1932. Ako väčšina európskej grandióznej a nenapodobiteľnej architektúry (prevažne nahradenou mdlou a vulgárnou architektúrou), aj tento chrám padol za obeť kobercovým bombovým náletom v 2. svetovej vojne, jeho zachovaná časť slúžila ako pamätník ničivosti vojny. Počas vojny, podobne ako u západnýách Spojencov a v totálnom protiklade voči smrteľnému nepriateľovi národných socialistov, Sovietskemu Zväzu, katolícki a protestantskí duchovní slúžili u jednotiek Wehrmachtu.
[space height=“20″]

Pre svoju snahu o striktnú odluku cirkvi a štátu národní socialisti nástojili na tom, že cirkvi by nemali hrať žiadnu aktívnu úlohu v politickom vývoji Ríše. Cirkvám bola garantovaná sloboda, pokiaľ sa venovali len náboženským otázkam. Ak medzi cirkvami a národno-socialistickým štátom vzniklo napätie, bolo to preto, že cirkvi prestúpili svoje náboženské hranice a vstúpili do sveta politiky, tvrdili národní socialisti.(5)

Pre väčšinu protestantského duchovenstva a laikov nebolo národno-socialistické volanie po odluke náboženstva a politiky ničím novým či nevítaným. Bolo to čosi, čo bolo základom luteránskej tradície „oddelených kráľovstiev“ – jedno pozemské, druhé nebeské.(6) Ježišov pokyn „dajte cézarovi, čo je cézarovo a Bohu, čo je Božie“ bolo historicky intepretované vo význame oddelenia politiky (cézar) a náboženstva (Boh). Na začiatku roku 1932 existovalo v Nemecku 28 provinčných protestantských cirkví, všetky s podobnou organizáciou. Všetky boli vedené buď biskupmi alebo dozorcami a synody slúžili ako riadiace orgány a boli nezávislé od politickej vládnej kontroly.

[space height=“20″] NSChristentumVinnitsaNa rozdiel od situácie v národno-socialistickom Nemecku cirkvi a kresťania trpeli pod vládou Josifa Stalina a jeho sovietskych komunistov.. V máji 1943 jednotky nemeckej armády boli umiestnené v ukrajinskom meste Vinicja (100 tisíc obyvateľov). Predstavitelia mesta Nemcom uviedli, že 5 rokov predtým sovietska tajná polícia v mestskom parku pochovala telá mnohých popravených politických väzňov. Nemci túto udalosť vyšetrovali a behom mesiaca v parku a blízkom sade vykopali 9,439 tiel civilistov (väčšinou roľníkov a robotníkov). Muži mali ruky zviazané za chrbtom. Telá mnohých mladých žien boli nahé. Všetky obete boli zavraždené strelou do zátylku, čo bolo poznávacie znamenie katov z NKVD. Úrady odhadovali, že okrem exhumovaných tiel sa v danej oblasti v neodhalených masových hroboch nachádzalo ďalších 3000 obetí. Išlo len o pár z približne 60 miliónov kresťanov vyvraždených komunistami. V rokoch 1933-1934 bolo 7 miliónov Ukrajincov systematicky zavraždených vyhladovaním. Prečo toľko počúvame o Osvienčime, ale o Vinicji nikdy? Vyššie uvedená ilustrácia, dobový nemecký plagát z 2. sv. vojny k tejto tragédii.
[space height=“20″]

Neskôr v danom roku skupina pastorov a laikov v rámci protestanských cirkví vytvorila Bewegung Deutscher Christen (Hnutie nemeckých kresťanov) s pastorom Joachimom Hossenfelderom ako svojím vodcom. Ich proklamovaným zámerom bola revitalizácia protestantského kresťanstva transformáciou cirkvi na nemeckú Volkskirche (ľudovú cirkev). Kontrola tejto cirkvi by spočívala na pastoroch a laikoch, nie na biskupoch a správcoch.(7) Deutsche Christen vyznávali „pozitívne kresťanstvo“ – čo bol výraz použitý národnými socialistami v ich programe.(8) V prejave v berlínskej športovej hale 13. novembra 1933 Dr. Reinhold Krause tvrdil, že Boh napĺňal svoj plán pre Nemecko skrze objavenie sa Hitlera:

To, čo nemohlo naplniť tisíc rokov nemeckej histórie, čo nedokázal dosiahnuť Bismarck, bolo uskutočnené Bohom prostredníctvom sily nášho vodcu, Adolfa Hitlera… Keď dôjde na otázku vlády, potrebujeme iba jednu moc – autoritu Adolfa Hitlera a jeho poradcov.(9)

Rozčarovaní ekonomickými dopadmi Veľkej hospodárskej krízy, mnoho Nemcov cirkev opustilo, predovšetkým v rokoch 1930 a 1933. S nástupom Hitlera k moci bol však tento trend zvrátený. Národno-socialistická podpora a priateľstvo voči kresťanskej viere nachádzala pripravené a načúvajúce ucho v nemeckých komunitách, čo viedlo k oživeniu v cirkvách.(10) Prítomnosť vedúcich národno-socialistických členov na bohoslužbách a Hitlerove útoky voči „bezbožnému marxizmu“, „židovskému materializmu“ a upadajúcej morálke, spolu s volaním vlády po autorite, vedení a obnoveniu morálky, poskytovali bežným Nemcom jasný dôkaz, že národní socialisti boli pro-kresťanskí – a to až do takej miery, že rok 1933 sa stal známym ako „Rok Cirkvi“.(11)

Poznámky:
1 John S. Conway, The Nazi Persecution of the Churches, 1933-1945 (London: Weidenfeld and Nicolson, 1968).
2 Alfred Rosenberg, editor, Das Parteiprogramm: Wesen, Grundsätze und Ziele der NSDAP, 21. Aufl. (Munich: Parteidruckerei, 1941), s. 15.
3 Walther Hofer, Nationalsozialismus. Dokumente, 1933-1945 (Frankfurt/Main: Fischer Taschenbuch, 1961), s. 133.
4 „Positives Christentum,“ Wille und Macht (April 15, 1935).
5 Hofer, op.cit. (Note 3), s. 136.
6 Pre podrobné pojednanie teológie Martina Luthera, vrátane tohto aspektu, pozri Alister E. McGrath, Christian Theology: An Introduction (Oxford: Blackwell, 1994), s. 55-75.
7 Martin Broszat, Der Staat Hitlers (Munich: Deutscher Taschenbuch-Verlag, 1969), s. 285.
8 A. J. Ryder, Twentieth-Century Germany: From Bismarck to Brandt (New York: Columbia UP, 1973), s. 281.
9 Quoted in: Paul F. Douglas, God Among the Germans (Philadelphia: U Pennsylvania P., 1935), s. 81-82.
10 Broszat, op.cit. (Note 7), s. 286.
11 Friedrich Zipfel, Kirchenkampf in Deutschland, 1933-1945: Statistiken für Berlin (Berlin: Walter de Gruyter, 1965), s. 18.

O autorovi:
The Rev. Dr. Thomas D. Schwartz služil ako pastor v Central Christian Church (Disciples of Christ) v meste Fairview, štát Oklahoma, v období od januára 1997 do septembra 2004. Dnes pracuje v súkromnej sfére v Tulse (Oklahoma). Dr. Schwartz absolventom El Reno Junior College (A.A., dejiny, magna cum laude); Southwestern Oklahoma State University (B.A., dejiny, cum laude; M.Ed., sociálne vedy, magna cum laude); Phillips Theological Seminary (M.Div., magna cum laude); American Christian College and Seminary (D.Min., kresťanské poradenstvo, highest honors); Northwestern Oklahoma State University (M.C.P., poradenská psychológia, summa cum laude), a Luther Rice Seminary and Bible College (M.A., biblické a teologické štúdie, cum laude). Jeho najnovší príspevok, „The History of Race Science“ (História rasovej vedy) bol publikovaný v The Barnes Review, vydanie Január/Február 2006.

Článok z The Barnes Review, Nov./Dec. 1999, s. 55-57.

Zdroj: „Hitler a Cirkev“ – Prejav Adolfa Hitlera z 30. januára 1939
Autor: Rev. Thomas D. Schwartz
www.protiprudu.org

O ::prop

10 komentárov

  1. Jeho pohnútkou bol sebecký populizmus, získať si sympatie voličov „náboženskou slobodou“. Ale sám Hitler bol bezbožník. Nepočúval svoje svedomie vo svojom srdci, nedbal na varovania a vôľu Ježiša Krista. Rovnako ako naň nedbajú milióny ďalších ľudí, ktorí žijú podľa seba, bezbožne. Chcel oslobodiť Nemecko od židovského finančníctva násilím, preto začal vojnu a krviprelievanie. Preto je pýcha a neostríhanie hlasu a výčitiek svedomia hriech. Hitler skončil biedne: http://lorber.szm.com/vybrane/ww2.htm

    Aj dnešný pápež podporuje „náboženský mier/ekumenizmus“, ale nehlása evanjelium Ježiša Krista, t.j. spásu skrze prijatie a pokoru a poslušnosť Duchu Svätému vo svojom živote. Pápež rovnako ako Hitler, vôbec nepočúva Ježiša Krista, nedbá ani na svoje svedomie, ani na učenie v Biblických spisoch. Namiesto aby sa pokoril pred Ježišom a prijal od Neho Ducha Svätého do svojho srdca a pokorne hlásal evanjelium, slúži šelme NWO, chce spájať nekresťanské náboženstvá s kresťanstvom, ekumenizmus, úplne pošpiniť kresťanskú náuku, že môžeme byť spasení jedine skrze Ježiša Krista.

    • maršal Žukov

      presne tak – čo sa týka cirkvi a všetkých, nielen terajšieho pápeža. Je presiaknutá slobodomurárskou háveďou až po špik kosti.
      Čo sa týka Dolfiho, odstavenie židovského zlata a židovských falošných peňazí z ekonomiky predsa neurobil násilným spôsobom, ale ekonomickými reformami. Židia vyhlásili vojnu Nemecku, nie naopak!!!

      • Nie židia vyhlásili vojnu Nemecku, ale Nemecko židom spolu so sionistami. V TORE sa píše bohatý žid je povinný pomáhať chudobnému židovi. V Talmude sa píše zabi žida ak to prinesie osoh skupine židov. Presne o to ide sionisti si prispôsobili TORU a vytvorili Talmud aby mohli bohatnúť na židoch. Sionisti v podstate nie sú židmi sú to potomkovia Turkomongolských kmeňov ktorí prijali Judaizmus. Keď si zoberiem Forda tento priemyselník z USA tvrdý zástanca sionizmu podporoval Hitlera nie malými peniazmi. Bol pravidelným návštevníkom Hitlerovho Orlieho hniezda. Oceliarensky magnáti z USA všetci do jedného to boli židia a sionisti do konca 43 roku dodávali oceľ Hitlerovi aj napriek tomu že sa vedelo o existencii koncentrákov a o spaľovaní židov. Aj napriek tomu nemali problém dodávať oceľ Hitlerovi. Posledná pikoška v Hitlerovom Nemecku bola najväčšia súkromná banka vo vlastníctve sionistu Rothschilda. Práve vďaka tejto banke pred pádom Hitlerovej ríše boli peniaze a cennosti židov ktorí zahynuli v koncentrákoch prevezené do Švajčiarska do pobočiek bank ktoré do dnešného dňa vlastnia osoby a rodiny blízke Rothschildovcom.

        • Skús ešte tú o červenej čiaocčke… 🙂

        • maršal Žukov

          si si naozaj istý, že plynové komory existovali a používali sa na to, ako sa to učí na školách a neustále omieľa?
          Hej, židia bohatnú na židoch… počul som všeličo, ale… aspoň neskapem sprostý 🙂

          • Jasné, Hitler bol sionista, Ford bol sionista, vlastne celé Nemecko spolupracovalo so sionistami za cieľom vytvorenia židovského eretz Izrael, preto tam aj boli vlastne nacisti dosadení a žili iba vďaka židovským peniazom… To už aj môj päťročný syn vymyslí lepšie výhovorky, keď nájdem rozbitý pohár, ako sú tieto boľševické drísty… 🙂

        • Ford „tvrdý zástanca sionizmu“?
          Ford bol symbol odporcu sionizmu a ak by nebol Hitler a Tretia Ríša tak by Ford bol asi ten najväčší „zločinec“ a „antisemita“, ktorého by dnes mali média plnú hubu.

          To, že medzinárodné vlastníctvo korporácií a bánk v Nemecku rýchlo a dôsledne nevyvlastnili svedčí o umiernenosti roho režimu, ale nie o cielenej kolaborácii so sionistami a inými finančnými smradmi.

  2. clanok nezvlada temu a je uplne zavadzajuci blud!
    ak by tak bol H. „nakoloneny krestanom“, nebol by dal aktivne zlikvidovat papezovu proklamaciu encykliky „Mit brennender Sorge“, ako by ani nerealizovali prepady HJ na katolicke institucie a nakoniec by ani neboli strielali kazdeho rkc knaza, ktory sa im aktivne postavil na odpor atd.

    • Súhlasím s kritikom. Autor je mimo.
      Inak za zmienku stoja dva podobné pojmy. Pozitívne a progresívne kresťanstvo. Delí ich len zopár desaťročí. Dejiny sa opakujú.

      • A ja by som povedal pravý opak – kritik je mimo, alebo nečítal text.

        1. kritik automaticky kladie rovnítko medzi kresťanstvo a katolicizmus. Myslím, že existujú aj iné cirkvi, ktoré sú kresťanské. Nielen katolíci.

        2. v texte článku sa jasne píše: „Pre svoju snahu o striktnú odluku cirkvi a štátu národní socialisti nástojili na tom, že cirkvi by nemali hrať žiadnu aktívnu úlohu v politickom vývoji Ríše. Cirkvám bola garantovaná sloboda, pokiaľ sa venovali len náboženským otázkam. Ak medzi cirkvami a národno-socialistickým štátom vzniklo napätie, bolo to preto, že cirkvi prestúpili svoje náboženské hranice a vstúpili do sveta politiky, tvrdili národní socialisti.“ Mit brennender Sorge bolo aktívne protinacistické, miešalo sa do politiky a podrývalo základy NS ideológie. Z pohľadu NS bolo iba správne, keď to zatrhli.

        3. Prepady HJ katolíckych inštitúcií – no to by si žiadalo konkrétne rozviesť. Neviem o tom, že by sa niečo takého programovo dialo. Rád sa nechám poučť.

        4. kritik si odporuje sám sebe a zamieňa si príčinu a následok. RKC kňazov nestrieľali preto, že boli kňazi RKC, ale preto, že sa „aktívne postavili na odpor“.

        Hitler určite nebol zarytým zástancom a ochrancom kresťanstva. Zastával približne postoj – pokiaľ sa nepletú do politiky, nechajme ich na pokoji, časom vyhnije cirkev sama. Toto ale napr. RKC nerobila. Ustavične sa stavala voči NS, podrývala jeho základy a šírila multikultúrne zlo, priamo stojace proti základom NS.

Napísať odpoveď pre osmoza Zrušiť odpoveď