Domov / Hlavná strana / Čítanie / Mýtus o Nemecku Ako Národe Zla, časť 2

Mýtus o Nemecku Ako Národe Zla, časť 2

Ale Nemecko nebolo vždy videné v tomto svetle. Obraz Nemecka ako zlostného, bezohľadného a vojnu milujúceho národa sa zakorenil až v 20. storočí. Nemecko 19. storočia bolo videné ako miesto mieru a osvietenstva. Anglický historik Frederic William Maitland popisuje, ako Angličania nahliadajú na Nemcov počas 19. storočia: „… bolo zvyčajné a vierohodné vykresľovať Nemcov ako nepraktických, zasnených a sentimentálnych, vznášajúcich sa v oblakoch hudby, metafyziky a tabakového dymu.“

Popredná francúzska spisovateľka Madam de Staël popisovala Nemcov počas Napoleonských vojen ako národ „básnikov a mysliteľov, rasu láskavých, nepraktických zasnencov bez národných predsudkov a s nechuťou k vojne.“

Aj Američania nazerali na Nemcov pred začiatkom 20. storočia vľúdne. Americký historik Henry Cord Meyer napísal: „… či už žili vo svojej novo zjednotenej krajine [Nemecko bolo zjednotené do jedného štátu v roku 1871], alebo na tomto území [nemeckí prisťahovalci na území Spojených štátov], Nemci boli všeobecne považovaní za metodických a energických ľudí, za vzor pokroku. Vďaka svojej oddanosti hudbe, vzdelaniu, vede a technike vzbudili obdiv a napodobňovanie Američanov.“

V roku 1905 Andrew Dickson White – známy americký historik, pedagóg a veľvyslanec Spojených štátov v Nemecku – iba deväť rokov pred vypuknutím Prvej svetovej vojny napísal: „Nemecko sa z obrovskej zmätenej masy bojovníkov, mysliteľov a robotníkov, vybíjajúcich sa v márnych bojoch a lovených zlovoľnými susedmi, stalo [po konsolidácii] veľmocou v zbrani, umení, vede a literatúre; strážcom civilizácie; prirodzeným spojencom každého národa, ktorý sa usiluje o ďalší rozvoj ľudstva.“

Nemecký národ obrovsky prispel svojimi úspechmi do histórie v každej oblasti kultúry, vzdelania a vedy. Na poli hudby z neho vyšli v 18. storočí takí géniovia, ako Bach, Hayden, Mozart, Beethoven, Shubert a Schuman. A to sú iba niektorí. Hudobní géniovia pokračovali aj v 19. storočí – Strauss, Mahler, Richard Wagner. V literatúre to boli Goethe a Schiller; v histórii práce Ranka a Niebuhra; filozofické práce Kanta a Hegela; pre vedu boli obrovským prínosom práce Alexandra von Humboldta a Williama Conrada Roentgena. To je len niekoľko príkladov z veľmi dlhého zoznamu. Pruský systém vyššieho vzdelávania, a kultúrny rozkvet, ktorým sa vyznačovalo Prusko v období po napoleonských vojnách, do značnej miery ovplyvnil Európu aj Ameriku. Americký systém verejných škôl a univerzitný systém boli vytvorené po vzore pruského verejného školstva. Univerzitný systém Nemecka bol obdivovaný celým svetom ako centrum vzdelanosti vďaka jeho vysokej kultúre a úspechom vo všetkých oblastiach; ale aj pre jeho kultúru poctivosti, tvrdej práce, disciplinovanosti a hospodárnosti, ktoré boli prítomné dokonca aj v tých najnižších vrstvách spoločnosti.

Britskí vzdelanci a novinári boli veľmi priaznivo naklonení všetkým Nemcom, vrátane ich histórie, kultúry a inštitúcií po celé 19. storočie. Veľmi rešpektovaný historik z Cambridge Herbert Butterfield obšírne rozviedol, prečo si Británia veľmi cení Nemecko.

„V Anglicku prevláda názor, že história Nemecka je históriou slobody. Bol to príbeh, ktorý v sebe zahŕňal federáciu, parlament, samosprávne mestá, protestantizmus a zákon slobody prinesené nemeckými kolóniami na slovanský východ. V týchto dňoch sú to latinské štáty, ktoré tiahnu k autoritárstvu, lipnutiu na talianskom pápeženstve, inkvizícii v Španielsku a bonapartistickej diktatúre v militantnom Francúzsku. Zmena tohto pohľadu v 20. storočí a jeho nahradenie všeobecnou mienkou, že Nemecko bolo agresorom a nepriateľom slobody počas celej svojej histórie, bude nepochybne jedného dňa predmetom historického skúmania, Obzvlášť, keď sa zdá, že k tejto zmene došlo zároveň so zmenou britskej zahraničnej politiky. … Až po začiatok 20. storočia keď bádanie histórie dosiahlo v Anglicku vrcholu vďaka mužom, ako bol Acton a Maitland, je veľmi ťažké slovami opísať obdiv k Nemecku – a uznávaniu Nemecka ako vzoru – ktoré existovalo medzi anglickými historikmi.“

Aj britský autor Thomas Arnold (13. jún 1795 – 12. jún 1842) videl Nemecko nie ako národ s neobyčajnou náchylnosťou k autoritárstvu a bezmyšlienkovitému počúvaniu rozkazov, ale skôr ako „kolísku práva, cnosti a slobody“ a považoval za „poctu prvej triedy“ to, že Angličania prináležia do germánskej skupiny národov.

Nasledujúce fotografie a kresby predstavujú pohľad sveta na na Nemecko počas 18. – 19. storočia až do začiatku Prvej svetovej vojny. Predvojnové Nemecko bolo považované za pokojnú krajinu rozprávok a hradov, obývanú pracovitým, zákona dbalým a disciplinovaným ľudom.

gv-1-2

gv-1-3

gv-1-4

gv-1-5

gv-1-6

gv-1-7

gv-1-8

19. storočie, festival v nemeckom meste

gv-1-9

Májové oslavy v Nemecku

gv-1-10

Nemecké ženy idú na pole

Pozitívny obraz Nemecka sa mení cez noc

Pohľad na Nemecko sa zmenil takmer cez noc po vypuknutí Prvej svetovej vojny. Po skončení vojny, ktorá začala v roku 1914, sa groteskný obraz nenásytného, krvilačného a agresívneho Nemecka stal stereotypom pre Nemecko v Európe a Amerike. Tento nový obraz Nemecka bol priamym dôsledkom virulentnej protinemeckej propagandy šírenej britskou vládou a neskôr aj vládou Spojených štátov. Propaganda obsahovala úmyselné a systematické lži, prekrútené a falošné príbehy o nemeckých zverstvách boli šírené medzi britskou a americkou verejnosťou. Emócie britskej a americkej verejnesti boli rozdúchané až na vrchol nenávisti voči „Hunom“. Patologická nenávisť voči všetkému nemeckému, ktorá sa neskôr stala známou a neoddeliteľnou súčasťou západného myslenia o Nemecku, sa zrodila v tejto obratnej propagandistickej kampani.

Po skončení Druhej svetovej vojny skúmal historik Harry Paxton túto premenu nemeckej reputácie, ktorá začala bezprostredne po začatí Prvej svetovej vojny. Bolo dokazované, že Nemecko bolo nielen vtedy zlé, ale bolo zlé vždy. V rozpore so skutočnosťou sa tvrdilo, že Nemecko bolo vždy historickým nepriateľom Európy a Ameriky. Napísal: „V skutočnosti, v pravom zmysle slova, najviac práce na revízii dejín sa vykonalo počas Prvej svetovej vojny, kedy bola naša „história“ kompletne prepracovaná, aby sa dokázalo, že Nemecko bolo vždy našim nepriateľom. Podľa tejto „histórie“ Nemecko začalo vojnu v roku 1914, dokonca začalo Francúzsko – Pruskú vojnu v roku 1870, v americkej vojne o nezávislosť sme nebojovali s Britmi, ale s Hessenčanmi – nehovoriac o takých veciach, ako odrezávanie rúk belgických detí Nemcami, keď v skutočnosti Belgičania rezali ruky ľuďom v Kongu. Bola to skutočná revízia našich dejín, ktorá pokrivila myslenie Američanov na viac ako 40 rokov.“ Harry Paxton Howard.

Samozrejme všetky bojujúce strany – vrátane Nemecka – používali proti svojim nepriateľom propagandu, ako to robili všetky bojujúce strany vo všetkých vojnách v histórii. Propaganda Nemecka a centrálnych mocností bola však proti propagande Britov amatérska a neefektívna. Vo svojej propagande mali Nemci tendenciu apelovať na rozum namiesto emócií. Nikdy nevykresľovali svojich nepriateľov ako krvilačné a neľudské beštie. Spojenci, najmä Veľká Británia, sa naopak ukázali ako majstri v obratnej manipulácii svetovým názorom šírením fantastických príbehov o nemeckej podlosti a zvrátenosti. Od začiatku vojny plnili britské a americké noviny príbehy o nemeckých zverstvách. (Americké noviny tej doby záviseli na britských spravodajských službách pri získavaní novinových správ z Európy, ktoré prichádzali cez podmorské káble ovládané Britániou. Nemci nemali prístup k americkým médiám, Veľká Británia sa postarala o prerušenie šiestich nemeckých transatlantických káblov vedúcich do Ameriky.)

Prvé príbehy o zverstvách prišli pri pochode nemeckej armády cez Belgicko na začiatku vojny. Nemeckým cieľom nebol sám o sebe útok na Belgicko, ale prechod Belgickom s cieľom obísť francúzske sily a dať sa na pochod smerom na Paríž. Táto stratégia bola známa pod menom Schlieffenov plán a Nemci verili, že je to jediný spôsob, ako rýchlo zvíťaziť nad Francúzskom. Nemecké „narušenie“ neutrálneho Belgicka poslúžilo Britom ako zámienka pre vstup do vojny s Nemeckom, pričom rozhodnutie o vstupe do vojny z iných dôvodov (najmä ekonomických) bolo vykonané už dávno predtým. Belgicko bolo len zámienkou. Pre vstup do vojny bolo potrebné získať podporu verejnosti. Propagandistická príležitosť plynúca z nemeckej invázie do Belgicka, rovnako ako vymyslené príbehy o nemeckých zverstvách v Belgicku poslúžili tomuto účelu. Boli nájdení „očití svedkovia“, ktorí opisovali, ako chlpatí Huni v špicatých prilbách vyhadzovali belgické deti do vzduchu a napichovali ich na bajonety pri tom, ako pochodovali a spievali bojové piesne. Príbehy o nemeckých vojakoch odrezávajúcich ruky belgických chlapcov boli masívne ohlasované (údajne im to malo zabrániť strieľať z pušiek). Príbehy o ženách, ktorým boli odrezávané prsníky sa šírili ešte rýchlejšie. Prichádzali aj príbehy o ukrižovaných spojeneckých vojakoch. Európania a Američania boli v tej dobe omnoho viac nábožensky založení, než dnes, a príbehy o ukrižovaní vzbudzovali pobúrenie. (Treba spomenúť, že zo všetkých dôkazov, ktoré sú prijímané modernými súdmi, je očité svedectvo považované za najmenej spoľahlivé.)

Favoritom všetkých príbehov o zverstvách boli príbehy o znásilneniach. Jeden „očitý svedok“ opísal, ako Nemci odvliekli dvadsať mladých žien z ich domovov v obsadenom belgickom meste, priviazali ich na stoly na námestí a každá bola znásilnená najmenej dvanástimi „Hunmi“, zatiaľ čo to zvyšok vojakov sledoval a pri znásilňovaní jasal. Po tom, ako bola britská verejnosť neustále kŕmená takouto propagandou, vehementne začala požadovať pomstu voči odporným „Hunom“. Skupina Belgičanov precestovala Spojenými štátmi (na náklady britskej vlády) a rozprávala tieto príbehy Američanom. (Británia chcela zatiahnuť Spojené štáty do vojny.) Prezident Woodrow Wilson slávnostne prijal skupinu v Bielom dome.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti

O ::prop

4 komentáre

  1. …je už dávno známe a opakuje sa to stále a stále, že podlosť anglickej a zvlášť americkej – a vôbec, dnes už celej západnej – propagandy, nemá hraníc…toho času viď Rusko a Sýria…

    “Obraz Nemecka ako zlostného, bezohľadného a vojnu milujúceho národa sa zakorenil až v 20. storočí”.

    V odpovedi na rôzne obvinenia, že agresia nemeckého ľudu bola zodpovedná za vojnu, najznámejší historik (nazývaný “dean amerických historikov“), Dr. Harry Elmer Barnes odpovedá:
    “Anglicko, čo sa týka relatívnej rozpínavosti (agresie), je ďaleko vpredu pred ostatnými národmi, zatiaľ čo Nemecko a Holandsko sú úplne na spodku zoznamu, vedľa Dánska“.

    Mýtus o zodpovednosti Nemecka za vypuknutie vojny v roku 1939, bol zdemolovaný americkým historikom Davidom L.Hogganom. Jeho kniha sa však objavila len v nemeckom jazyku, “Der erzwungene Krieg”.

    V roku 1917 finančná pozícia Spojencov sa stala dešperátnou. Walter H. Page, vyslanec USA v Londýne, napísal 5-ho marca, 1917, prezidentovi Wilsonovi:

    “…nie je nepravdepodobné, že jediný spôsob udržať si našu terajšiu pre-eminentnú pozíciu na svetových trhoch a odvrátiť paniku, je vyhlásenie vojny Nemecku…” (“The Life and Letters of Walter H. Page”, vol.II.,pp.269-271)

    * * *
    Dr. Harry Elmer Barnes vzpomína 29 marca,1940 v New York World-Telegram na zabudnuté britské atrocity vyhladovania (Nemecka), blokádou v roku 1918-1919:

    “Keby Hitler trýznil a zabil každého jedného z pol milióna židov v Nemecku v roku 1933, taký nemorálny a odsúdenia-hodný čin, by ho stále len hodnotil ako ‘prieberčivého’ v porovnaní s britskou blokádou 1918-1919…” – cca 800 tisíc ľudí zomrelo hladom, („American Manifest Destiny…“, p.71 & 173).

    * * *

    ”Popredná francúzska spisovateľka Madam de Staël popisovala Nemcov počas Napoleonských vojen ako národ “básnikov a mysliteľov, rasu láskavých, nepraktických zasnencov bez národných predsudkov a s nechuťou k vojne.”

    …..Problémom poválečného obdobia je, že Američania, Angličania a Rusi povedali že nedovolia, aby sa Nemecko znovu vzchopilo, pretože Nemecko zapríčinilo dve svetové vojny. Nemecko nezapríčinilo dve svetové vojny. Mali byť dávno potopené Benátky, pretože príčinou prvej svetovej vojny bol v prvom rade chlapík menom Volpi di Misurata z Benátok, muž ktorý organizoval a dirigoval Balkánske vojny rokov 1912 do 1914, muž, ktory stál za atentátom na Vojvodu Ferdinanda v Sarajeve, muž ktorý poslal Lenina do Ruska prostredníctvom jeho agenta Alexandra Helphanda Parvusa, muž ktorý dosadil do moci Musoliniho, muž ktorý stvoril Lýbiu. Tieto rodiny – švajčiarske, benátske, anglické a americké – dosadili do moci Hitlera. Oni vytvorili ‘nacistické’ hnutie z budoárov Mme. de Staël (jej otec Jaques Necker, poľský žid, šaškujúci ako Kalvín, švajčiarsky bankár a minister financií francúzskeho Ludovíta XVI-ho, ktorému dopomohol pod gilotínu aj s jeho Máriou Antoinettou), budoár Jakobínov, budoár ľudí ktorí z duše nenávideli “Zlatú Renesanciu”.
    Títo oligarchovia, tieto relikvie a ozveny mezopotámskej degradácie, tieto deti “babylonskej kurvy” (“Whore of Babylon”), títo uctievači Isis, Cybely, Dionýza, a Lucifera – tí su problémom. Musíme sa proti tomuto bránit, bránit našu kultúru a ak sa nepozdvihneme, nezidealizujeme, nevyvinieme a mentálne neporozumieme, neprežijeme. (Schiller Institute “Rescue The Western Allinace”..

    Keď sa v októbri roku 1939 Hitler rozhodol zahájiť jeho “mierovú ofenzívu” Stalin dal do vydania “Pravdy” zo dňa 29 Novembra 1939 nasledovné vyhlásenie:
    “To nebolo Nemecko, ktoré napadlo Franciu a Angliu, ale Francia a Anglia ktoré napadli Nemecko a nesú teda zodpovednosť za terajšiu vojnu……vládnuca trieda Francie a Anglie arogantne odmietli mierové ponuky a snahu Sovietského svazu o rýchle ukončenie vojny. Toto sú fakty.

    Akokoľvek sa však Sovietský Sväz neskoršie snažil prisvojit si “slávu” proti-fašistického boja, nikdo nemôže vymazať tieto riadky z Izvestie z 9. Októbra 1939:
    “Začať vojnu v snahe zničiť Hitlera je kriminálna a tupá politika.
    A dňa 31. októbra Molotov reagoval vo verejnom prehlásení následovne:
    “Nie je možné ospravedlniť vojnu tohoto druhu. Niekdo môže prijať ideológiu Hitlerizmu, niekdo ju môže odmietať…to je otázka politického názoru…Ale to je nielen nesmyselné, ale aj kriminálne viesť vojnu za účelom zničenia Hitlerizmu a maskovať to ako boj za demokraciu. (Schiller Institute “The Hitler Book,”)

    “Nemecké “narušenie” neutrálneho Belgicka….”
    ….anglická “história” dodnes nevysvetlila svetu, čo robilo v “neutrálnej” Belgii 338,226 britských(BEC – British Expeditionary Corps), francúzskych, poľských a holandských vojakov, ktorých Nemci vyhnali z Dunkirku v dňoch 27-ho mája – 4-ho júna 1940 a veľkodušne ich nechali odplávať do Anglie (aby Hitler ukázal, že s Angliou nechce žiadnu vojnu), na 861 plavidlách všetkého druhu (anglická operácia zvaná “Operation Ariel”). Angličania tam stratilii obrovské množstvo výstroje a materiálu, čo by stačilo pre vystrojenie 8-10 divízií!!! (Vieme si predstaviť, ako si židovskí bankári mädlili ruky, lebo výroba to musela nahradiť a na to bolo treba peniaze a hodiť “chomút dlžôb” na krk anglického národa).
    A ešte tam nechali medzi 30 až 40 tisíc , váčšinou Francúzov, na ktorých sa hrdinsky – po anglicky – ‘vys…’ (tak ako na Poľsko, ktoré vyvolaním vojny splnilo voči Anglicku svoju úlohu), aby padli do nemeckého zajatia…

    …ale vieme, že začali mínovať fjordy ‘neutrálneho’ Nórska…(vraj chceli ísť “na pomoc” Fínsku v jeho boji proti SSSR), ktoré sa však, ako vyšlo najavo, spolu s Dánskom, vzdalo svojej neutrality v prospech Anglicka…
    A Nemci ich, neuveriteľnou taktikou a rýhlosťou, predbehli o 24 hodín…a zaistili si tak nemrznúce prístavy Narvik, Trondheim a Stavanger pre dopravu švédskej rudy…

    • Som rád, že sa konečne u niekoho objavilo meno Alexandra Parvusa. Na toto meno by sa mal ako prvé pýtať každý, kto tvrdí, že Nemci majú na svedomí boľševickú revolúciu v Rusku.

      • Tých mien, ktoré by mali zaujímať každého, kdo sa venuje aspoň trochu histórii – revolúciám a vojnám – je viac:
        Bernard Baruch, Alger Hiss, Henry Dexter White, Samuel Untermyer, Chaim Weitzmann, Mehmed Talat a Djavid Bey (Arménsky masaker 1915)….atď.

        Dopisovateľ “Times” Robert Wilton sumarizuje: ”Celý charakter bolševizmu v Rusku je nezmazatelľne poznačený pečaťou cudzej invázie. Zavraždenie cára, premyslene naplánované židom Sverdlovom a vykonané židmi Gološčekinom, Syromolotovom, Safarovom, Volkovom a Jurovským nie je činom ruského ľudu ale tohoto nepriatelľského votrelca”.

        • To nebolo, ako sa často udáva, že Nemci umožnili Leninov návrat do Ruska, ale že tam bol definitívne poslaný nimi.
          Plán bol vymyslený mužom, ktorého úloha v histórii svetovej revolúcie nebola dostatočne ocenená súčasnými autormi.

          PARVUS, ktorého skutočné meno bolo Israel Lazarevitch Helphand, bol žid z provincie Minsk. V druhej polovici rokov osemdesiatych zapojil sa do revolučných kruhov v Odese. V 1886 vycestoval von a stal sa členom Nemeckej Sociálnej Demokratickej Strany a pro-nemecký. Bol poslaný nemckým governmentom do Konštantinopolu a bolo to tam, kde založil svoje bohatstvo. Odtiaľ tiež šíril pro-nemeckú propagandu na Balkáne a odmenil peniazmi tých, ktorí mali byť odmenení, medzi nimi rumunsko-bulharský Rakovsky, ktorý bol tiež nemecký agent.
          Avšak na rozkaz nemckého governmentu, Parvus odišiel do Ženevy, kde založil tzv. “Bureau of Economic Research”, čo nebolo nič menej, ako bureau nemeckej špionáže a propagandy. Potom išiel do Copenhagen, kde sa stal šéfom pre dodávky nemeckého uhlia do Dánska, ma nažujúc svoj biznis cez Dánsku Sociálne Demokratickú Stranu.
          Parvus sa stal veľmi bohatý človek. Dr. Ziv, v jeho “Life of Trotsky”, píše, že keď bol v Amerike v roku 1916, pýtal sa Trotského: “Ako sa má Parvus”?, na čo Trotsky lakonicky odpovedal: “Dáva dohromady jeho dvanásty million”.

          Parvus bol po K.Marxovi veľký inšpirátor Lenina s ktorým sa spojil v Mníchove v roku 1901. Landau Aldanov, v jeho knihe o Leninovi napísal:
          “To nie je Lenin, kdo začal túto veľkú revolučnú ideu, Sovietizmus, ktorá skoro ovládla svet, to je Parvus – Parvus Sultána a Wiliama II-ho, Parvus špekulant, Parvus ktorý bohatol z vojny, Parvus ktorý vymyslel tú slávnu teóriu, že zo Socialistického hľadiska, Nemecko malo právo na víťazstvo.

          Bol to Parvus, ktorý, podľa ‘Danish Press’, navrhol Ludendorffovi a nemeckému Kancelárovi Bethmann-Hollweg-ovi, že Lenin by mal byť poslaný nazpät do Ruska; ale Ludendorff povedal, že tento návrh bol daný von Brockdorff-Rantzau-ovi, vtedajšiemu nemeckému ministrovi v Copenhagene, ktorý to podal ďalej Bethmann-Hollweg-ovi. Táto druhá verzia sa zdá najpravdepodobnejšia, vzhľadom na von Brockdorff-Rantzau-ove “Illuministt” tendencie a následné konekcie s bolševikmi.

          Avšak tí, ktorí povraždili cársku rodinu, neboli Nemci, ale židovská kamarila- Jankel Jurovskij, Izák Gološčekin, Safarov, Volkov a Syromolotov, Efremov, Chustkevič, Peters (veliteľ Čeky) a ďalší židia….

          Dopisovateľ “Times”, Robert Wilton sumarizuje: ”Celý charakter bolševizmu v Rusku je nezmazatelľne poznačený pečaťou cudzej invázie. Zavraždenie cára, premyslene naplánované židom Sverdlovom a vykonané židmi Gološčekinom, Syromolotovom, Safarovom, Volkovom a Jurovským nie je činom ruského ľudu ale tohoto nepriatelľského votrelca”.

          “Ruskí literáti a nóblmani druhu Kropotkina, boli zaujatí kopaním ich vlastných hrobov svojimi perami omnoho skôr, ako ich kopali rýlami pod dohľadom popravčích čiat Čerevenej Armády. (N. Webster „Surrender of an Empire“…p.68)

Pridaj komentár