Domov / Hlavná strana / Čítanie / Mýtus o nemeckej podlosti: Olympiáda 1936

Mýtus o nemeckej podlosti: Olympiáda 1936

Berlín zvíťazil v apríli 1931 pri hlasovaní o usporiadanie olympijských hier v roku 1936, keď porazil Barcelonu – kandidáta číslo jeden. Hlasovanie o hrách sa konalo dva roky predtým, ako sa dostali v Nemecku k moci nacisti. Okamžite po nástupe nacistov žiadali americké židovské organizácie, aby sa pre hry vybralo iné miesto ako Berlín. Americký židovský kongres a Židovský výbor pracujúcich organizovali zhromaždenia, v ktorých sa stavali proti účasti Ameriky na hrách, pokiaľ nebudú odobraté Berlínu.

Obr 15.1: Okoloidúci číta oznámenie o verejnej schôdzi naplánovanej na utorok 3. decembra. Jej cieľom je apelovať na Američanov, aby bojkotovali Olympijské hry v Berlíne v roku 1936. New York, Spojené štáty, 1935

Predseda Amerického olympijského výboru Avery Brundage rozhodol aj napriek veľkému tlaku vďaka svojmu vysokému kreditu, že Amerika sa zúčastní olympijských hier podľa plánu. Medzinárodné židovstvo spustilo propagandistickú kampaň proti nacistom dávno predtým, ako nastúpil do úradu. Brundage sa domnieval, že pokus o bojkot olympijských hier bol len ďalším „židovsko-komunistickým sprisahaním“ proti Nemecku, čo samozrejme aj bol. Uviedol, že voči židovským športovcom nedošlo k žiadnej nespravodlivosti. Židia napriek tomu pokračovali v nátlaku.

Obr 15.2: Avery Brundage (narodený 28. septembra 1887) súťažil v desaťboji na olympijských hrách v roku 1912. Stal sa prezidentom Americkej olympijskej asociácie a výboru v roku 1929, neskôr pôsobil ako prezident Medzinárodného olympijského výboru (1952-72)

Najčastejšie opakovaným príbehom o Hitlerovi a olympijských hrách v Berlíne je ten, ako Hitler odmietol potriasť ruku americkému čiernemu športovcovi Jesse Owensovi po tom, ako vyhral závod. Tento mýtus je všeobecne rozšírený a je podávaný ako fakt v mnohých súčasných publikáciách a časopisoch, ako napríklad v encyklopédii Encarta spoločnosti Microsoft.

V skutočnosti sa Hitler osobne zúčastnil prvého dňa závodov 2. augusta 1936 a osobne zablahoželal nemeckému športovcovi Hansovi Wollkeovi, ktorý ako prvý Nemec získal zlatú medailu na olympijských hrách od roku 1896. Po zvyšok dňa Hitler priebežne prijímal víťazov zo všetkých krajín vo svojom VIP boxe.

Nasledujúceho dňa 3. augusta skoro ráno sa na Hitlera obrátil predseda Medzinárodného olympijského výboru gróf Bailet-Latour a povedal mu, že osobnou gratuláciou olympijským víťazom porušuje olympijský protokol. Hitler sa ospravedlnil a sľúbil, že už to robiť nebude.

Neskôr v ten istý deň, keď Jesse Owens vyhral zlatú medailu, Hitler mu nepotriasol rukou – a ani nikomu inému po celý zvyšok olympijských hier.

Je teda absolútne nepravdivé tvrdiť, že Hitler si cielene vybral Owensa aby ho ponížil. Vo svojej autobiografii „Príbeh Jesseho Owensa“ z roku 1970 Owens rozprával o tom, ako sa Hitler postavil a mával na neho:

„Keď som prechádzal okolo kancelára, vstal a zamával na mňa. Ja som mu zamával naspäť. Myslím, že pisatelia ukázali svoj zlý vkus pri kritizovaní tohto veľkého muža Nemecka.“

Prvý deň hier popoludní opustil Hitler so sprievodom štadión predčasne, pretože hrozil dážď. V skutočnosti už aj začalo kropiť. Zhodou okolností len chvíľu predtým porazil čierny Američan Cornelius Johnson svojho tímového kolegu v skoku do výšky a vyhral zlatú medailu tesne predtým, ako Hitler opustil štadión. Protinemeckí propagandisti prostredníctvom medzinárodnej židovskej tlače rozhlásili, že Hitler „vybehol“ zo štadióna v záchvate zúrivosti, pretože černoch vyhral súťaž. Hitler bol príliš citlivý na svetovú mienku, aby si privodil negatívnu publicitu takýmto nevhodným správaním.

Ale fakty však nikdy neboli prekážkou pre dobrý protinacistický príbeh. Židovský New York Times priniesol na titulnej strane nadpis „Hitler zdraví všetkých medailistov okrem Američanov“ hneď po prvom súťažnom dni.

Novinové titulky kričali: „Hitler ignoruje černošských medailistov.“ Nie náhodou stáli noviny New York Times v čele hnutia za bojkotovanie hier v Berlíne. Ďalšie noviny nezaostávali. „Hitler pohŕda Jessem“ znel veľký titulok v Clevelandských novinách Call and Post. Baltimorský Afro-American prišiel s titulkom „Adolf pohŕda mládencami z US“. Boli to úmyselné klamstvá. Nič z toho sa nestalo.

Obr 15.3: Baltimorské noviny Afro-American, 8. august 1936

Ďalším príbehom o olympiáde, ktorý šírila protinemecká tlač, bol ten, ako Owensovo víťazstvo „vyvrátilo nacistickú teóriu o panskej rase.“ Ak vôbec takáto teória existovala, Hry by ju podporili. Nemecko získalo 89 medailí, zatiaľ čo Spojené štáty s dva a pol násobnou populáciou ako Nemecko ich získali 56.

Nemci údajne tvrdili, že sú „panskou rasou.“ Je to iba ďalší mýtus bez akéhokoľvek základu. V skutočnosti to je protinemecká propaganda medzinárodnej židovskej tlače. Nacisti nič takého netvrdili (na rozdiel od Židov, ktorí sa označujú za Bohom vyvolený národ), a Hitler nikdy nepoužil pojem „panská rasa“, ani nič podobného, aby opísal nemecký národ. Hitler používal termín „Árijci“, ktorým označoval všetky germánske národy Európy, vrátane Britov, Holanďanov, Švédov, Nórov, Dánov, Švajčiarov a ostatných národov Európy germánskeho pôvodu. Hitler veril, že árijské národy sú kultúrne nadradené väčšine zvyšku ľudstva, ako to dokazovali všetky ich úspechy. V Mein Kampf napísal:

„Celá ľudská kultúra, všetky úspechy umenia, vedy a techniky, ktoré dnes stoja pred nami, sú takmer výhradne produktom árijského ducha…“

Táto myšlienka bola v tej dobe všeobecne akceptovaná všetkými Európanmi a mohla byť iba ťažko spochybniteľná vzhľadom na to, že takmer celý civilizačný pokrok bol dosiahnutý týmito národmi. Britovia sa vždy považovali za nadradenú rasu. Protinemecká medzinárodná židovská tlač zámerne nesprávne interpretovala tieto všeobecné pojmy v zmysle, že Nemci sa považujú za „panskú rasu.“ V skutočnosti toto nikto netvrdil.

Najväčšou iróniou však bolo, že prezident Franklin D. Roosevelt, ktorý sa rozhodol znova kandidovať a mal obavy z reakcie južanských štátov, odmietol prijať Jesseho Owensa v Bielom dome. Owens neskôr poznamenal, že to bol Roosevelt a nie Hitler, ktorý ho ignoroval.

Jesse Owens bol občanom krajiny, v ktorej rasizmus tak prekvital, že by sa aj Hitler červenal. V Hitlerovom Nemecku mohol Jesse Owens jazdiť autobusom alebo električkou spolu s bielymi ľuďmi. Rovnako mohol sedieť v kine vedľa bielych, používať verejné toalety, stravovať sa v reštauráciách a bývať v hoteloch bez toho, aby došlo k akejkoľvek diskriminácii. Mnoho vecí, ktoré mohol robiť v Hitlerovom Nemecku, mal zakázané v Spojených štátoch. V Spojených štátoch sa museli čierni športovci stravovať oddelene od bielych športovcov. Ak by vôbec mohli bývať v tom istom hoteli – čo je nepravdepodobné – museli by používať služobný vchod. V basebalovej Major league nehral žiaden černoch a neboli ani žiadni čierni plavci. A to bola situácia na osvietenom severe. V južných štátoch neexistovala žiadna možnosť, aby sa mohol černoch zúčastňovať akéhokoľvek športu s výnimkou súťaží výhradne medzi černochmi. Keď židovská tlač hanobila Hitlera a nemecký národ ako rasistov, bola extrémne pokrytecká.

Jesse Owens si pobyt v Hitlerovom Nemecku očividne skvele užíval. V Nemecku sa mu dostalo veľa priestoru v médiách a pre nemecký národ sa stal idolom.

„Stačilo, aby sa na štadióne iba zjavila hlava Jesse Owensa z niektorého vchodu pod tribúnami a rozpútalo sa zborové skandovanie ‘Yes-sa Ov-enss! Yes-sa Ov-enss!'“ – Richard D. Mandell. „Nacistická olympiáda“

„Poniektoré rána zobudili tohto hrdinu atletiky tej doby amatérski fotografi, ktorí sa nahrnuli pred okno jeho spálne a fotili si ho ešte skôr, než sa mohol postaviť pred davy priaznivcov v Berlíne.“ – Richard D. Mandell. „Nacistická olympiáda“

„Jesseho Owensa povzbudzovali rovnako, ako hociktorého Árijca.“ – Lawrence N. Snyder; Jesseho tréner. Saturday Evening Post, 7. novembra 1936

Po návrate do Spojených štátov Jesse Owens odmietol tvrdenia, že ho Hitler ignoroval, alebo že bol nejako ponižovaný. Dostatočne rýchlo však prišiel na to, ako by tento „mýtus o ponížení“ mohol využiť vo svoj prospech. V povojnových rozhovoroch, vystúpeniach, článkoch a knihách začal tvrdiť, že Hitler mu skutočne odmietol podať ruku a opakoval lož o tom, ako Hitler v „záchvate zúrivosti opustil štadión“ keď zvíťazil čierny športovec, pretože to bolo to, čo chceli ľudia počuť. Keď zistil, že protihitlerovské príbehy majú dobrú odozvu medzi americkým publikom, začal ešte viac preháňať príbehy o „týraní“. Takéto preháňanie sa nakoniec stalo ústredným rysom jeho rozhovorov keď opisoval, ako bol emocionálne zničený „pohŕdaním“ a ďalším zlým zaobchádzaním od Hitlera a nacistov. V skutočnosti sa Owensovi dostalo tých najvrelejších ovácií jeho života práve od nemeckých divákov vrátane Hitlera.

Ďalším mýtom, ktorému sa vďaka protinemeckej propagande stále verí, je to, že americkí černosi „utekali“ so zlatými medailami počas Hier v Berlíne. Je pravdou, že Owens získal štyri zlaté medaily, ale inak na olympijských hrách v Berlíne dominovali Nemci, ktorí získali viac medailí ako všetci ostatní účastníci dokopy.

To je len niekoľko z najkrikľavejších klamstiev o nacistickom Nemecku, ktoré vytvorila medzinárodná židovská propagandistická kampaň. Keďže historické záznamy o týchto udalostiach písali víťazi, Nemecko bolo trvalo pošpinené týmito očividne falošnými príbehmi.

Leni Riefenstahlová ako dvorný filmový expert Hitlerovej Národno socialistickej strany nakrútila dokument o Hrách s názvom „Olympia“. Z hľadiska propagandy pre Tretiu Ríšu dosiahol takmer rovnakú úroveň kvality ako predošlý titul „Triumf vôle“. Film získal mnoho medzinárodných ocenení.

Obr 15.4: Leni Riefenstahlová natáča olympijské hry v Berlíne v roku 1936

Nemecko dosiahlo vďaka olympijským hrám v Berlíne obrovský propagandistický úspech aj napriek všetkým snahám medzinárodnej židovskej tlače o ich zneváženie. Svet mohol z prvej ruky vidieť „nové Nemecko“, ktoré vytvorila nacistická vláda. Nemecká pohostinnosť žala veľkú chválu od návštevníkov z celého sveta a Adolf Hitler bol považovaný za najväčšieho muža tej doby.

Napriek snahám medzinárodného židovstva diskreditovať nacistické Nemecko v každom možnom smere bola väčšina správ pre Nemecko vďaka Hrám priaznivá. Frederick Birchall v New York Times uviedol, že Hry priviedli Nemecko „späť do zväzku národov“ a dokonca sa stali „ľudskejšími“.

Obr 15.5: Hitler na otváracom ceremoniáli Olympijských hier v Berlíne 1936

Obr 15.6: Olympijský štadión v Berlíne

Židovskí novinári však neustále zdôrazňovali tie najzlovestnejšie interpretácie všetkého, čo sa dialo v Nemecku. Napríklad židovský novinár William Shirer to videl takto:

„Svet vidí iba trblietky a lesk Berlína, ktoré skrývajú hrozivý, rasistický, militaristický režim, … Obávam sa, že nacisti uspeli so svojou propagandou. Po prvé, nacisti usporiadali Hry s takou štedrosťou, aká bola predtým nevídaná a to bolo príťažlivé pre atlétov. Po druhé, nacisti vytvorili veľmi dobré podmienky pre dôležitých návštevníkov, obzvlášť pre veľkých podnikateľov.“

Aj tie najlepšie mienené a najchvályhodnejšie aktivity Nemcov interpretoval Shierer s ďalšími židovskými novinármi iba ako pozlátko.

Židovská propaganda tej doby sa snažila diskreditovať a prekrúcať všetky činy nacistov tak, aby nepredstavovali presný obraz aktuálneho diania. Každá udalosť bola v židovskej tlači zámerne prekrútená tak, aby ukazovala niečo iné ako v skutočnosti. Každé slovo a gesto Hitlera alebo akéhokoľvek nacistu bolo zámerne nesprávne interpretované, aby ich zobrazilo v čo najhoršom svetle. Keď sa Hitler správal zdvorilo, pozorne a štátnicky, v židovskej tlači napísali, že „nosí falošnú masku“ a že „cynicky manipuluje svetovým názorom pre svoje vlastné zlovestné ciele.“

Napriek všetkému, čo je dnes známe a fakticky doložené o udalostiach okolo olympijských hier z roku 1936 – najmä osobné správanie Adolfa Hitlera – židovskí spisovatelia a historici až dodnes pokračujú v tých istých starých propagandistických lžiach z 30. a 40. rokov.

Obr 15.7: Shirley Povich, (15. júl 1905 – 4. jún 1998) židovský športový novinár Washington Post

Dobrým príkladom je článok, ktorý napísal židovský športový novinár Shirley Povich pre Washington Post 6. júla 1996 s názvom „Berlín 1936: Olympiáda, úspech odvahy v roku zbabelosti.“ Článok bol napísaný na pamiatku šesťdesiateho výročia olympijských hier v Berlíne 1936. (Stojí za zmienku, že Washington Post sú židovské noviny a boli nadšeným účastníkom medzinárodnej židovskej kampane proti Nemecku v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia. Washington Post sa tiež zúčastnil bojkotu olympijských hier v Berlíne.) Článok začína:

„Boli to Olympijské hry v Berlíne v roku 1936, ktoré Hitler zmenil na odpornú oslavnú nacistickú propagandu, ktorú podporili poddajní americkí olympijskí funkcionári, americkí tréneri a kouči, ktorí ako bratranci nacistov vykopli jediných dvoch židovských atlétov zo štafetového tímu 4 x 100m. A je to o Hitlerovom pohŕdaní americkými čiernymi víťazmi.“

Povichov popis olympijských hier v roku 1936 v Berlíne je jednoducho prekvapujúci vzhľadom na to, čo je dnes známe. Nacisti boli porazení a zničení v roku 1945, no o viac ako pol storočia neskôr absurdná židovská protinemecká propagandistická kampaň neustále pretrváva.

V článku opakuje lož o tom, ako boli naši „vlastní židovskí športovci vykopnutí z tímu, aby sa Hitler upokojil.“ Taktiež opakuje lož o tom, ako Hitler ignoroval Jesseho Owensa a ostatných amerických čiernych atlétov. Absurdne uvádza, že Hitler „už pomýšľal na vyvraždenie šiestich miliónov Židov.“ Napísal, že Nemecko nepovolilo nemeckým Židom účasť na Hrách. Je to lož. Napríklad členom nemeckého šermiarskeho tímu bola Židovka Helene Mayerová.

V článku Povich obvinil Averyho Brundagea, predsedu Amerického olympijského výboru, zo zbabelosti, pretože sa odmietol zúčastniť pokusu o bojkot olympijských hier. Povich tvrdí, že prominentní katolíci, protestanti, ako aj židovskí jednotlivci a skupiny, vrátane odborov a občianskych organizácií v Spojených štátoch sa hlasito pokúšali o bojkot Hier. To nebola pravda. Kampaň na bojkot olympijských hier bola čisto židovská kampaň. Katolíci a protestanti s ňou nemali nič spoločného a bojkot nepodporovali. Bojkot podporovali odbory, ktoré však boli plne ovládané a kontrolované komunistickými Židmi.

Povich v článku uvádza, že Nemecko bolo ponížené americkými čiernymi športovcami. V skutočnosti Nemecko s menej ako polovičnou populáciou USA získalo 89 medailí oproti Americkým 56.

Povich tvrdí, že dvaja Židia boli vyradení z amerického tímu len preto, že boli Židmi. Nie je to tak! Obaja Židia, ktorí boli odstránení, boli nahradení dvoma černochmi, ktorí boli lepší.

Povichov článok bol opakovaním bezohľadných lží antinacistickej propagandy vytvorenej židovskými médiami počas nacistickej éry bez toho, aby v nej bolo slovko pravdy. Článok úplne nesprávne interpretoval udalosti, než ako sa skutočne stali, ale táto verzia udalostí sa stala oficiálnou históriou olympijských hier z roku 1936, dejinami, ktoré sa učia deti v škole.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti

O ::prop

4 komentáre

  1. Majestátna doba, bohužiaľ navždy stratená, pretože Európa je dnes len úbohý skelet a satelit Spojených štátov a Izraela.

  2. Na dodatok len toľko, že Hitlerovi bolo vytknuté gratulovanie vťazovi, ako porušenie Protokolu. Bolo mu pvedané, že víťazom je každý už tým, že je účasníkom Olympiády.
    Prekvapujúci obrat Jesse Owensa bol najpravdepodobnejšie zavinený tým, že keď sa vrátil do USA a predvádzali ho ulicami mesta v otvorenom aute, zahadným spôsobom našiel vedľa seba v aute vrecúško s 10.000 dolármi. A už ho mali v hresti. Ich osvedčená taktika. Keby sa to totiž ‘prevalilo’, vedel že by mu boli jeho zlaté medaile odobrané, ako profesionálovi. A Olympiáda bola len pre amatérov.
    Židovská propaganda však napr. vôbec nespomenula, že za ČSR bol na berlínskej Olympiáde šprintér (100m) žid Laco Engel zo Žiliny (aj s jeho trénerom, profesorom telocviku E. Adamkom). A Hitlerovi to akosi ani nevadilo.

    Spomeňme si na aféru Olympijskej víťazky v krasokorčulovaní, Kanaďanky Barbary Ann Scott v roku 1948 v St Moritz, keď po návrate dostala do daru auto, ktoré s plačom musela vraátiť, nakoľko by jej odobrali zlatú medailu.

    A tak ohli chrbtovú kosť aj Owensovi.

  3. Musím sa ospravedlniť. Meno toho židovského šprintéra na berlínskej Olympie bolo L.Hecht (nie Engel).

    • Ďakujem Vám za výborné informácie! O tomto som veru nevedel. Je tiež zarážajúce, že AH bolo vytknuté, že Owensovi nepodal ruku, ale to, že FDR ho ani nepozval po návrate do USA do bieleho domu už nikomu z kritikov AH neprekáža/lo. Owens potom pretekal s koňmi, aby sa uživil.

Pridaj komentár