Domov / Hlavná strana / Čítanie / Mýtus o nemeckej podlosti: Nemecko obsadzuje Francúzsko. Koniec podivnej vojny 1

Mýtus o nemeckej podlosti: Nemecko obsadzuje Francúzsko. Koniec podivnej vojny 1

Dňa 10. mája sa stal Churchill premiérom. V ten istý deň vpadlo Nemecko do Belgicka, Holandska a Luxemburska. Tieto krajiny predstavovali jedinú možnú cestu do Francúzska, čo bolo hlavným cieľom Nemecka. Je potrebné to vidieť ako preventívny útok, pretože vo Francúzsku sa už vylodilo mnoho britských vojsk a organizovala sa kombinovaná britsko-francúzska armáda o sile 500 000 mužov na inváziu do Nemecka. Od vyhlásenia vojny proti Nemecku Francúzsko a Británia horúčkovito budovali svoje sily a pripravovali sa na celoplošnú ofenzívu proti Nemecku. Nemecko, ako už bolo skôr uvedené, sa pokúšalo vyhnúť vojne s Britániou a Francúzskom a po ukončení poľského ťaženia dokonca ponúklo oficiálnu mierovú ponuku obom krajinám. Táto ponuka však bola šmahom ruky zmietnutá zo stola. Nielenže Británia a Francúzsko odmietli nemeckú mierovú ponuku, ale zahájili nemilosrdnú námornú kampaň, známu ako Bitka o Atlantik, ktorá zahŕňala námornú blokádu nemeckých prístavov. Bolo jasné, že pozemný útok na Nemecko bude nasledovať okamžite po tom, ako bude pripravené spojenecké vojsko.

Nemecko mohlo bezmocne čakať na nevyhnutnú inváziu, alebo vyvinúť vlastnú iniciatívu. Hitler sa rozhodol pre druhú možnosť a prekvapil nepriateľa 10. mája vpádom do Nizozemska a rýchlym útokom na Francúzsko. Francúzska nedobytná Maginotova línia blokovala nemeckú inváziu cez nemecko-francúzsku hranicu, ale Maginotova línia siahala iba po hranice s Luxemburskom. Hranica medzi Francúzskom a Belgickom s Luxemburskom bola neopevnená až po kanál La Manche. Invázia do Francúzska musela obísť Maginotovu líniu jedinou dostupnou trasou, a to cez Holandsko, Belgicko alebo Luxembursko. Hitlerova „iniciatíva“ bola vo svojej podstate reaktívna a obranná, na rozdiel od „ofenzívnej“. Všetky Hitlerove vojenské ťahy boli takejto povahy; všetky boli výsledkom spojeneckých provokácií alebo hrozieb. Británia pod vedením Churchilla bola neustálym provokatérom.

Tri dni po tom, ako sa Churchill stal premiérom a po nemeckej invázii do Nizozemska, vystúpil pred poslaneckou snemovňou a predniesol melodramatický prejav o „krvi, pote a slzách“. V prejave definoval britské vojnové ciele nasledovne:

„Víťazstvo. Víťazstvo za každú cenu. Víťazstvo napriek všetkému teroru. Víťazstvo bez ohľadu na to, aká dlhá a tvrdá môže byť cesta, pretože bez víťazstva nie je prežitie.“

Churchill úmyselne ignoroval fakt, že Adolf Hitler predložil Británii mnoho mierových ponúk, opakovane vyjadroval obdiv Britskému impériu, dokonca ponúkol vojenskú pomoc, ak by ju Británia potrebovala a opakovane sa pokúšal nadviazať priateľské vzťahy s Britániou, ktoré boli všetky odmietnuté. Nemecko nemalo voči Británii žiadne požiadavky a nadovšetko sa chcelo vyhnúť vojne. Treba tiež pripomenúť, že Británia a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku, nie naopak. Nemecká okupácia Nórska, ako aj invázia do Nizozemska mali v skutočnosti obrannú povahu, hoci Churchill so svojou stranou vojnových štváčov na ne poukazovali ako na konečný dôkaz nemeckých plánov na dobytie sveta. Možno tomu dokonca aj verili.

Churchillov životný sen sa nakoniec splnil. Stal sa premiérom Anglicka a napĺňal svoj imaginárny osud hrdinu, ktorý vedie Britské impérium vo víťaznej vojne. Uzavretie mieru s Nemeckom bolo veľmi ďaleko od tejto predstavy.

Dňa 10. mája 1940 zaútočili nemecké bombardéry na na letecké základne vo Francúzsku, Luxembursku, Belgicku a Holandsku. Zničili veľké množstvo spojeneckých lietadiel na zemi a ochromili spojeneckú vzdušnú obranu. Elitné tímy nemeckých parašutistov boli vysadené na spojeneckých opevneniach po celom fronte a neutralizovali kľúčové prvky francúzskej obrannej stratégie.

Na zemi sa nemecké sily rozvinuli v dvoch smeroch: jeden cez Holandsko a severné Belgicko (ako očakávali Británia a Francúzsko) a druhá väčšia sila smerovala na juh cez Luxembursko a Ardénsky les priamo do srdca Francúzska (čo bolo úplne nečakané). Nevediac o nemeckom postupe na juh cez Ardénsky les, Británia a Francúzsko vyslali veľkú časť svojich vosk do Belgicka.

V prvých dňoch ofenzívy bol nemecký postup smerom na Brusel a Haag nečakane zbrzdený tvrdým odporom holandských síl. Keď sa holandské sily odmietli vzdať, 14. mája dostala Luftwaffe rozkaz na masívne bombové útoky na centrálny Rotterdam. Holanďania náhle pristúpili na vyjednávanie, ale nemecké bombardéry už smerovali na Rotterdam. Rozkazy na odvolanie útoku zachytilo iba niekoľko pilotov, ktorí sa vrátili späť. Zvyšné bombardéry pokračovali a zhodili bomby na mesto. Pri útoku zahynulo viac ako 800 civilistov. Holandsko v ten istý deň kapitulovalo.

Britský a francúzsky plán na obranu Belgicka bol založený na obsadení pevností medzi Antverpami a Liége. Nevediac, že tieto pevnosti už boli obsadené nemeckými výsadkármi počas prvej noci invázie, ocitli sa britské a francúzske jednotky 13. mája pod útokom. Druhá nemecká ofenzíva na juhu cez Ardény úplne prekvapila Spojencov. Počas najbližších dní sa ocitli spojenecké sily v kliešťach útočiacich nemeckých síl a neboli schopní brániť Paríž ani zabrániť nemeckému postupu k Lamanšskému kanálu. Nemecké jednotky na juhu potom vrazili klin medzi francúzske a britské sily, čím rozdelili spojencov a ešte viac ich oslabili. Obrana Belgicka Spojencami sa ukázala ako jednoznačná katastrofa.

Obr 20.2: Nemecké tanky vychádzajú z Ardénskeho lesa

Zatiaľčo bola francúzska armáda obkľúčená dvoma nemeckými armádami, britské expedičné zbory boli vytlačené na pobrežie neďaleko francúzskeho prístavu Dunkirk. Viac ako 200 000 Britov a 140 000 Francúzov zostalo uväznených na plážach Dunkirku. Pre nemecké ozbrojené sily boli ľahkým terčom ako sediace kačice.

Keďže britské expedičné zbory boli v obkľúčení zatláčané do mora a nádej na opätovné spojenie s francúzskymi silami bola mizivá, britská vláda sa rozhodla expedičné zbory evakuovať. Evakuácia pod názvom „Operácia Dynamo“ začala 27. mája 1940 a trvala celý týždeň. Pomocou viac ako 800 civilných a vojenských plavidiel bolo všetkých 340 000 mužov prevezených cez Lamanšský kanál na britskú pôdu a to pod neustálymi útokmi Luftwaffe. Evakuácia Dunkirku sa stala jednou z najhrdinskejších udalostí britskej histórie. Toľko oficiálny príbeh. Skutočnosť však bola trocha iná.

Obr 20.3: Britské a francúzske jednotky uviaznuté na pláži pri Dunkirku

Skutočnosťou je, že Adolf Hitler zastavil nemecké tanky vo chvíli, keď mohli zničiť alebo zajať to, čo zostalo z britskej armády bezbranne stojacej na plážach Dunkirku. Ak by to neurobil, Británia by zostala bezbranná voči nemeckej invázii a Druhá svetová vojna by na západe skončila.

Hitler však nechcel zničiť britskú armádu. S Britániou chcel mier a priateľstvo. V knihe britského vojenského historika sira Basila Liddela Harta „Druhá strana hory“ (Other Side of the Hill), ktorá vyšla v roku 1948 a zaoberá sa inváziou do Francúzska a udalosťami v Dunkirku, je citovaný výrok nemeckého generála von Blumentritta ohľadom Hitlerovho rozkazu na zastavenie:

„On (Hitler) nás potom prekvapil svojimi vyjadreniami, v ktorých vyslovil obdiv k britskej ríši, nevyhnutnosť jej existencie a nadšenie nad civilizáciou, ktorú Británia šírila po svete. S pokrčením ramien poznamenal, že vybudovanie impéria bolo dosiahnuté prostriedkami, ktoré boli často kruté, ale „kde sa rúbe les, lietajú triesky.“ Porovnával britské impérium s katolíckou cirkvou a označil ich za dva základné prvky stability vo svete. Všetko čo chcel od Británie, bolo uznanie nemeckého postavenia na Kontinente. Návrat nemeckých kolónií by bol vhodný, ale nie nevyhnutný a bol dokonca ochotný podporiť svojimi vojenskými jednotkami Britániu, pokiaľ by sa dostala kdekoľvek do ťažkostí.“

„Zázrak pri Dunkirku“ bol v skutočnosti mimoriadnou mierovou ponukou Anglicku.

Louis Kilzer citoval Hitlera v knihe Churchill’s Deception, 1994:

„Krv každého jedného Angličana je príliš cenná na to, aby sa ňou mrhalo. Oba naše národy patria k sebe rasou aj tradíciami. To vždy bolo a je mojím cieľom, aj keď to moji generáli nedokážu pochopiť.“ Adolf Hitler

Podľa Kilzera sa Hitler pokúšal presvedčiť Britov k uzavretiu mieru. Hitler dokonca ponúkol stiahnutie sa z Francúzska, Nizozemska, Nórska, Dánska a veľkej časti Poľska (mimo Koridora – pozn. prekl.) výmenou za mier s Britániou. Hitler chcel spojenectvo s Britániou na boj proti boľševickému Rusku.

Britský historik David Irving v knihe „Hitlerova vojna“ citoval renomovaného švédskeho cestovateľa Svena Hedina, ktorý osobne poznal Hitlera:

„Hitler opakovane vystieral ruku s mierovými a priateľskými návrhmi k Británii, a zakaždým narazil na uzavreté dvere.“

Podľa Hedina Hitler povedal:

„Prežitie Britského impéria je aj v našom záujme, pretože ak Británia stratí Indiu, nič nezískame.“

Martin Allen v knihe „Hitler Hess Deception“ (Harper Collins – 2003) cituje Hitlerovho právneho poradcu Ludwiga Weissauera. Podľa Weissauera Nemecko počas invázie do Francúzska kontaktovalo britského veľvyslanca vo Švédsku Victora Malleta prostredníctvom švédskeho sudcu najvyššieho súdu Ekeberga, ktorý sa poznal s Weissauerom. Podľa Weissauera Ekeberg povedal britskému veľvyslancovi:

„Hitler cíti zodpovednosť za budúcnosť bielej rasy. Úprimne si želá priateľstvo s Anglickom. Chce, aby bol obnovený mier … „

Toto sú mierové podmienky, ktoré ponúkal Hitler:

1. Britské impérium si ponechá všetky svoje kolónie a poverenia
2. Nemecká kontinentálna nadradenosť nebude spochybňovaná
3. Všetky otázky týkajúce sa Stredozemia a jeho francúzskych, belgických a holandských kolónií sú otvorené k diskusii
4. Poľsko. Poľský štát musí existovať
5. Československo musí patriť Nemecku

Ekeberg chápal, čo bolo naznačené v tejto mierovej zmluve – všetkým európskym štátom obsadeným Nemeckom bude prinavrátená suverenita. Nemecká okupácia týchto štátov bola obrannej povahy a výsledkom vojenského ohrozenia Nemecka.

Churchill – milovník vojny

Dr. Ralph Raico napísal vo svojom diele z roku 1997 pod názvom „Rethinking Churchill“:

„Ale zatiaľ čo Winston nemal žiadne zásady, v jeho živote bola jedna konštanta: láska k vojne. Začalo to skoro. Ako dieťa mal veľkú zbierku vojačikov, až 1500. Hrával sa s nimi aj v dobe, keď väčšinu chlapcov začali zaujímať iné veci. Povedal nám, že ‚všetci boli Briti‘. Vybojoval s nimi mnoho bitiek proti svojmu bratovi Jackovi, ktorému ‚dovolil mať iba farebné jednotky a nemohol používať delostrelectvo.‘ Namiesto univerzity nastúpil do vojenskej školy v Sandhurste a ‚od okamihu, ako Churchill opustil Sandhurst, … robil všetko, aby sa dostal do boja, kdekoľvek bola vojna.‘ Po celý jeho život ho najviac vzrušovala vojna. Miloval vojnu tak, ako ju v súčasnosti miluje iba málo mužov. Dokonca ‚miloval dunenie streľby‘ a v paľbe bol veľmi odvážny. Pre Churchilla roky bez vojny neznamenali nič, boli to iba nevýrazné obláčiky mieru a všednosti.“

V roku 1911 sa Churchill stal prvým lordom Admirality a bol teraz vo svojom živle. Rýchlo hľadal ľudí vo vláde, ktorí dávali prednosť vojne a až do vypuknutia Prvej svetovej vojny neustále prilieval olej do ohňa. Churchill bol jediným členom kabinetu, ktorý od začiatku podporoval vojnu a robil to s nadšením. Predseda vlády Asquith o ňom napísal:

„Winston je veľmi bojovný a požaduje okamžitú mobilizáciu… Winston sa pomaľoval bojovými farbami a túži po námornom boji v skorých ranných hodinách, pri ktorom by potopil Goeben. (Goeben – nemecký vojnový krížnik spustený na vodu v roku 1911, pozn. prekl.) Celá vec ma napĺňa smútkom.“

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti

O ::prop

12 komentárov

  1. “Od vyhlásenia vojny proti Nemecku Francúzsko a Británia horúčkovito budovali svoje sily a pripravovali sa na celoplošnú ofenzívu proti Nemecku.”

    ….pravdou však je, že v júni roku 1934 Lord Lothian ohromil svet prehlásením, že pre Európu sa pripravuje nová vojna a že mocné vplyvy v Anglii túto vojnu sponzorujú už od roku 1931, teda už 3 roky skôr, ako Lord Lothian prišiel s týmto prehlásením a 2 roky skôr ako prišiel Hitler k moci v Nemecku.

    Článok prezrádza, ako skreslene boli udalosti v Dunkirku opisované britskou propagandou – ako “nesmierne hrdinské podujatie”, dokonca tvrdením, že Nemci neboli schopní zamedziť vysťahovanie britskej BEC – ba dokonca nazvali túto totálnu porážku a útek “Miracle of Dunkirk” (Zázrak v Dunkirku).
    Ano, bol to pre nich “zázrak”, ktorého tvorcom bol Adolf Hitler. Je to v článku opísané, ako sa to celé v skutočnosti odohralo.

    Pre objasnenie tejto porážky BEC a francúzskej armády (čiastočne aj Holandskej, belgickej, poľskej a českej) je vhodné pripomenúť, že to nebol útek len z Dunkirku.

    Evakuácia Soojencov a civilov z prístavov západneho Francúzska bola nazvaná “Operation Ariel” (tiež Aerial, 15-25 jún 1940, po kolapse Francúzska). Nasledovala po “Operácii Dynamo” z Dunkirku a “Operácia Cycle” z Le Havre, ktorá skončila 13-ho júna.
    Potom ešte boli evakuované britské, poľské a české skupiny zo St Nazaire a Nantes.
    Ako skutočne prebiehal “Miracle of Dunkirk” je všeobecne známe odo dňa, ako sa odohral.
    Keď britské a francúzske jednotky boli na bezhlavom úteku, A.Hitler sa neocakávane zjavil na hlavnom veliteľstve generála von Rundstedta v Charleville
    a zrušil rozkaz k útoku na Dunkirk (24-ho mája 1940). Nemecké obrnené divízie “A” Heeresgruppe, ako aj “D” Heeresgruppe pod velením generála von Bocka, postupujúce od východu na Dunkirk – mali spomaliť a nechať 10 kilometrový priestor medzi ich prednou líniou a utekajúcim nepriateľom.
    A keď H.Göring požadoval, ich likvidáciu s jeho Luftwaffe, Hitler povedal “Nein”!

    Tieto proti-rozkazy, “ktoré zadržali postup nemeckej armády o dva dni a dali Britom čas bezpečne dopraviť domov najcennejšie oddiely ich armády”, boli naj-nepochopitelnejšie, pokiaľ nepripustíme, že boli diktované rozvahou, ktorá vysoko presahovala doménu “politiky” nie menej ako stratégie; rozvahou nie štátnika, ale človeka obdareného nevšedným morálnym a duchovným náhľadom.
    Hitler nebol zločinec typu Churchilla či Roosevelta a nechcel zabiť 338,226 na hlavu porazených a už bezmocných i keď nepriateľských vojakov. Keby tak bol urobil, Anglia by bola bez armády a mala by už po vojne!

    Generáli (Brauchitsch, Rundstedt, Von Bock, Blumentritt) nevedeli, čo si majú myslieť, ale poslúchli, rozkazy sú rozkazy. Pravdepodone však vedeli, že je to začiatok konca, bol to deň, kedy Nemecko začalo ptrehrávať vojnu.

    A tak, nemecká víťazná armáda sa deväť dní, od 27-ho mája do 4-ho júna, dívala na Hitlerov “Miracle of Dunkirk”, keď pred ich očami ušlo 338,226 mužov, včetne 139,997 francúxskych, belgických a poľských skupín, spolu s malým množstvom holandských vojakov.
    Hitler urobil všetko čo mohol, aby ušetril Britániu od potupy totálnej porážky.

    Hitlerova chyba, že neoslobodil Britov od governmentu, ktorý bol zodpovedný za začatie vojny, zapríčinila prehru vojny na západe. (C.Grieb “American Manifest Destiny and the Holocausts”).

    Hitler stratil vojnu a svoj život, že bol príliš slušný a čestný. Dokazuje to evidencia o jeho úprimnej a veľkodušnej mierovej ponuke Anglii, 25-ho augusta, 1939. (C.Grieb “American Manifest Destiny and the Holocausts”).

    Veľmi výstižne to povedal britský Air Marshal A.W.Tedder vysokým britským dôstojníkom :
    “…jNemecko prehralo vojnu preto, lebo nesledovalo princíp totálnej vojny. (N.Y. Times, 10th Jan. 1946).

    Totálna vojna, ako vieme, je barbarizmus najvyššieho stupňa.
    Takú vojnu viedli Spojenci či proti Nemecku, tak aj proti Japonsku, Koreji, Vietnamu, Afganistanu, Iraku….a teraz Syrii

    História nám potvrdzuje, že v každej vojne víťazia barbari.

    • Nie je isté, či to tak naozaj bolo, do akej miery to bola zhovievaosť a do akej proste realita. Ale v každom prípade, ak tam bolo čo len troška zhovievavosti, bola to Hitlerova najväčšia chyby.
      Nielen preto, že za životy tých Britov a podobných invázistov zaplatili potom desťnásobne ľudia z Kontinentu, ale už aj preto, lebo tie hordy si ten spomínaný „duchovný a morálny náhľad“ nezasluhovali.
      Byť zhovievavý niekedy znamená spôsobiť výraznú krutosť.

      • Wehrmacht musel byť prešpikovaný zradcami a podvratnými kreatúrami. To sa jasne ukázalo na ostfronte, kde Hitler narábal s imaginarnými divíziami alebo s takými, ktoré mali tabuľkový počet len na papiery. Človek musí obdivovať motiváciu prostých nemeckých vojakov, ktorí aj napriek chaosu a beznádejnej situácii bojovali až do trpkého konca.

        Napokon by ma zaujímal názor tých britských vojakov, ktorí bojovali proti Nemcom a dožili sa dnešného dňa, kedy už ich impérium neexistuje a celá Veľká Británia smeruje do utopickej multirasovej stoky aj s tou karikatúrou aristrokracie, ktorú nazývajú kráľovská rodina.

        • to bolo vtedy jednoduchšie ako teraz, tá idea nacionálneho socializmu bola jednoduchá: aby nemecko patrilo nemcom, ich bankám, ich podnikateľom, aby si nemci sami určovali osud, a to isté platilo na slovensku, lebo ten čo nieje slovák to ťahá niekde inde – tak sa to vtedy videlo aj chápalo. A aby sa to uskutočnilo, tak sa musí bojovať, lebo ten druhý necúvne.

        • Tí britskí vojaci, ktorým bolo umožnené byť odvezení do bezpečia, nemohli vidieť, ako to vlastne je. Proste pochodovali alebo ich niekam odviezli, Nemcov v posledné dni nevideli, a napokon to britská propaganda prezentovala ako úspech britských vojenských síl, že dokázali previezť toľkých utekajúch vojakov (za ohromnej (dobrovoľnej?) konfiškácie všetkých privátnych plavidiel v Anglicku.

          Ak by tí vojaci boli v zajatí a POTOM ich Hitler prepustil ako znak dobrej vôle, TO by si zapamätali a ocenili. Napriek tomu, že niektorí z ich druhov by pri tom padli – ba práve preto by to preživší ocenili..
          Hitler sa obával príliš krvavej zrážky, a on sa chcel s Britmi stále dohodnúť – ale tu to prehnal. Veľa milosrdenstva je chyba. On vedel, že Británia je vedená zločincami, ale mal ilúzie o ušlachtilosti bežných Britov . pritom to ale už vtedy bola zväčša pomiešaná mešťanská spodina.

          Je možné, že ak by bola britská invázna armáda pri Danquirku zničená či zajatá, že by Británia vyhodila štváča Churchila a uzavrela mier. Potom by sa ani Stalinove boľševické vojsko možno nechystalo na inváziu do Európy a tá druhá vojna by vôbec nebola. Obmedzilo by sa to len na tie dve rýchle ťaženia v Polsku 1939a Francúzsku.1940 To bola predstava. Dnes je to len hypotéza.
          Či sa to mohlo stať, to je dnes nemožné povedať. Isté je, že sa to nestalo a európska kultúra bola v ďalších desaťročiach ušlapaná do blata. Aj z Východu, aj zo Západu.

          • Robo, za Slovenského štátu to tak pekne hovorili, že politika svojbytnosti a svojeti. Takáto kultúra je nám dnes cudzia ako védické cnosti, pretože nás k nej nik nevychoval. Ja som sa musel „vychováť“ sám, ale koľko je takých ľudí?

            Norman, a ako hnusne sa tí istí britskí vojaci správali k porazeným Nemcom. Stačí si prečítať knížku Other Losses (James Bacque, 1989), človeku je až zle z toho, ako „systematicky“ na to tí grázli išli. Na druhej strane doména a ultimátna ukážka víťazstva boľševikov bola znásilňovanie hordami škaredých mongoloidov.

            Hitler mal zrejme až moc dobré srdce, napriek tomu, čo sa o ňom konvenčne tvrdí. Erich von Manstein vo svojich pamätiach píše, že Hitler bol moc citlivý a zaujímal sa o osud jednotlivých pešiakov. Manstein ďalej poznamenáva, že takto veliteľ – ak chce vyhrať – premýšľať nemôže a musí byť striktne pragmatický. Podobné vyjadrenia dosť napovedajú o jeho charaktere, a že ich nie je málo. Treba tiež brať do úvahy, že si AH prešiel peklom Veľkej vojny.

          • Je ťažko presne hodnotiť vojenské otázky, ale celkovo sa dá povedať, že Wehrmacht dosiahol viac úspechov, než sa v danej globálnej situácii dalo predpokladať. A to aj pri dnešnom spätnom pohľade. Bola to armáda nového typu, kde vojaci neboli dobytok, ako v iných armádach tých čias – a tak dosahovali to, čo ich nepriatelia nedokázali ani pochopiť.

            Ale armáda bola predsa len primálo. Treba sa zamyslieť nad faktom, že to, čo ja volám germanska renesancia, malo ohromný úspech najmä u nemecky hovoriacich národov. Ako všetci vieme, nadšenie pre tieto myšlienky bolo v samom Nemecku absolútne. Ideologická propaganda sa Hitlerovi darila, v tom sa zhodnú aj jeho nepriatelia.
            Preto bol zrejme rozhdujúci moment, keď prešiel od takého úspešneho ideologckého boja k reálnemu armádnemu tlaku. Napríklad spojenie s Rakúskom bolo ešte také použitie oboch týchto nástrojov. Ale spojenie s Československom už prebehlo síce nie priamo vojenskou silou, ale diplomatickým nátlakom – teda Nemci nepoužili svoje ideologické majstrovstvo, aby Čechov presvedčili. Podarilo sa im to ešte u Slovákov, Maďarov, Rumunov. Treba si uvedomiť, že pronemecké (fašistické) sily tak ako vládli v Taliansku a Španielsku, mohli prevziať moc aj vo Francúzsku. A aj v Británii.
            Ovšem to by dlhšie trvalo. A aby ten čas nebol, aby k tomu nedošlo, snažili sa hlavní nepriatelia slobodného Nemecka, anglosionisti, rozpútať čo najskôr hlavne vojnu Rusko-Nemecko. A Stalin spolupracval na plný plyn.

            Ergo, tieto myšlienky národnej slobody sa vtedy nepresadili silou, ale ak by sa presadzovali ideologicky, mohlo to dopadnúť lepšie. Ale postupne, aj v tomto dnešnom režime, dozrejú a prerazia.

  2. “Napokon by ma zaujímal názor tých britských vojakov….”

    …uvediem názor nie vojaka britského, ale kanadského vojnového veterána…

    Ian McDonald, bývalý kanadský vojnový veterán, diplomat ktorý bol neprávom pozbavený jeho diplomatického postavenia, pretože odmietol “sa ohnúť” pred
    cenzormi židovského lobby z Ottawy, keď bol diplomatom v Bejrute a Stredný Východ zahájil svoj boj týmto listom z 25-ho apríla 1992.

    “Keby sme spolupracovali s Axis Powers (Osa Berlín-Rím-Tokio), namiesto vhlásenia vojny proti nim, aké víťazstvo by sme boli dosiahli!
    Európa by bola zjednotená s Britániou v najsilnejej aliancii, o akej svet kedy vedel, Spojené Štáty by pravdepodobne ostali neutrálne, milióny životov Spojencov a Nemcov by bolo ušetrených, krutý Stalinov režim by bol rýchlo zvrhnutý, komunizmus by bol v celom svete eliminovaný, vojna v Pacifiku by sa nebola odohrala, Červená Čína by sa nebola vôbec zrodila (vyhlo by sa Korejskej a Vietnamskej vojne), Británia by ostala svetovou veľmocou s jej zdrojami nedotknutými, mohlo sa začať s de-kolonizáciou v kontraste s komunistami inšpirovanými prevratmi, ktoré uvrhli do biedy váčšinu Tretieho sveta, Stredný Východ sa mohol pokojne rozvíjať s nezávislou a prosperujúcou Palestínou poskytujúc kultúrnu nezávislosť so Západom, pravidlá na ochranu prostredia účinnejšie dodržiavané, hodnoty slušnosti by boli zachované a čo je najdôležitejšie, mohlo sa predísť podvracaniu západného systému.

    Avšak na nešťastie pre ľudstvo, podplatiteľní britskí politici a sebe-slúžiace mediálne ‘figúry’ tej doby, odmietli nemecké mierové ponuky a čo je hlavne nutné vidieť, zvrátená mis-kalkulácia všetkých čias, katastrofálne zaviazala Britský Commonwealth do služieb nepriateľov Nemecka.

    Je jasná neochota historikov, politikov a médií Establišmentu skúmať špinavú realitu lobby-riadených politikov, jednajúcich proti najlepším záujmom krajiny, keď nepriatelia Nemecka majú stále veľmi veľkú moc“.

  3. Ďakujem za informáciu. Pekný list, s ktorým sa dá len súhlasiť z dnešnej perspektívy. „Nezaujatá“ Wikipedia pánovi McDonaldovi ale veru moc nelichotí, z toho čo vidím. Vraj dokonca nie je záznam, či skutočne slúžil v Kanadskom kráľovskom letectve.

  4. Ale on má aj ďalší vynikajúci list, ktorý asi Wikipediu moc nepotešil, ak ho vôbec spomína. Tento list uvádzam ako ďalší material do archívov tým, ktorých zaujíma pravdivá história, nie tá ‘vyrobená’ róznymi podvodníkmi, vlastníkmi titulu “historici” a nedajbože “politológovia”, odchovaných tou smiešnou ustaňovizňou, ktorej hovora Slovenská Univerzita:

    Bývalý RCAF pilot, Ian McDonald, v jeho liste zo dňa 31-ho mája 1994 píše kanadskému novinároovi P. Worthingtonovi, vzhľadom na TV segment “The Honor and The Valour”, uvádzaný reportérom McKennom:

    Pane,

    1. to nebol McKenna, ale Nemci, ktorí premenovali “Bomber Harris” na “Butcher Harris”.

    2. boli to Briti, nie Nemci, ktorí začali bombardovanie civilného obyvateľstva. Je veľmi dobre známe, že Hitler netúžil viesť vojnu proti Británii a odkladal odvetu tak dlho, ako bolo politicky možné.

    3. teroristické bombardovanie nemeckého civilného obyvateľstva, bolo v prvom rade pomstou za nemecké tvrdé zaobchádzanie so židmi (nie bombardovanie Coventry a Londýna).

    4. nedostatky nemeckej obrany na Západe, boli spôsobené v prvom rade mohutnými a urgentnými potrebami mužov a výstroje na východnom fronte
    a nie teroristickým bombardovaním civilného obyvateľstva.

    5. teroristické bombardovanie, zosilnelo nemeckú odhodlanosť, a tým predÍženie vojny, stálo omnoho viac Spojeneckých obetí, nie menej.

    6. podľa žiadnej prijateľnej kanadskej definície masové vraždenie žien a detí je “správne”, akýkoľvek je tzv. vojenský ‘pretext’, to páchať. Je neslýchané a urážkou pre kanadského veterána, myslieť opak.

    7. “Náš dôvod” (ktorý samozrejme nebol našim dôvodom, ale radšej dôvodom mocných lobyistov a skorumpovaných politikov), nebol “zvíťaziť tak rýchlo, ako je možné”, ale radšej predÍžiť konflikt, pokiaľ ne-komunistické národy, na obidvoch stranách sa vyčerpajú. Keby objektívom bolo slúžiť autentickým záujmom Západu, vyhlásili by sme vojnu ateistickému Sovietskemu Sväzu, nie Nemecku, nášmu prirodzenému kresťanskému spojencovi. Ako Peter Worthington poznamenal v jednom predchádzajúcom príspevku, opresívna Stalinova diktatúra bola omnoho krutejšia a omnoho väčšia hrozba, ako Hitlerov Národný Socializmus.

    8. ten “istý argument” sa nevzťahuje na Hirošimu a Nagasaki, nakoľko zabíjanie nemeckých civilných obyvateľov predÍžilo vojnu, kdežto zabíjanie japonských obyvateľov ju vraj skrátilo (v skutočnosti japonská vláda naznačila ochotu kapitulovať aspoň týždeň pred atomovým útokom).

    9. nie je vôbec zanedbateľné preskúmanie “histórie” Druhej Svetovej Vojny. Práve naopak, je potrebné aby sme vedeli pravdu, ak chceme predísť tomu, aby sme boli znovu oklamaní, obetovať kanadské životy a zdroje pre dobro vplyvných, len sebe slúžiacich, cudzích nátlakových skupín, zameraných na pomstu proti ich cudzím nepriateľom.

    10. nie je nič “ofenzívne” na historikoch, “ktorí tam neboli”, aby vyjadrili svoje názory. Práve naopak, historici, ktorí neboli priamo zainteresovaní, môžu byť omnoho objektívnejší, ako veteráni, ktorí chcú veriť v správnosť veci, v ktorej riskovali svoje životy (a ktorí sú neochotní priznať, že bojovali na špatnej strane).

    11. “Mnohí z nás’, pokiaľ beznádejne ne-zbrainwashovaní Sionistickou propagandou, “neďakujeme bohu”, za Druhú Svetovú Vojnu. Podľa mnohých reálnych štandardov, Druhá svetová Vojna bola horor, v ktorom mnoho mladých, odvážnych kanaďanov zbytočne zahynulo v brato-vražednej vojne, v prospech komunizmu a sionistov, ktorí ďaleko od toho, dať nám lepší svet, vytvorili globálnu ‘nočnú múru’ (nightmare), ktorý môže vyvrcholiť zničením západnej civilizácie, ako ju poznáme. Kanadská suverenita už bola seriózne podkopaná a stratili sme mnoho slobôd, pre ktoré sa vraj, v Druhej Svetovej Vojne bojovalo.

    Ak čo najskôr neodhalíme svojich nepriateľov, šance prežitia sa stanú čím ďalej, tým viac neexistujúce.

    Je iróniou, ale doslovne všetkým našim bežným, neriešiteľným problémom sme mohli vyhnúť, keby sme podporovali v roku 1930 a 1940 Nemecko, namiesto dať sa do služieb jeho nepriateľov.

Pridaj komentár