Domov / Hlavná strana / Čítanie / Mýtus o nemeckej podlosti: Nemecko ako obeť 2

Mýtus o nemeckej podlosti: Nemecko ako obeť 2

„Po tri týždne prebiehala vojna na území Nemecka a všetci sme veľmi dobre vedeli, že ak narazíme na nemeckú ženu alebo dievča, bude znásilnená a potom zastrelená. Bola to takmer bojová povinnosť.“ Alexander Solženicyn ako vojak Červenej armády v hodnosti kapitána.

Nasledovný hororový príbeh bol uvedený v knihe Hansa Koppa „In Their Terror AH Were Alike“ z roku 1995. Tento príbeh vyrozprávala nemecko-brazílska občianka Leonora Greierová, vlastným menom Cavoa, narodená 22. októbra 1925 v brazílskom Sao Paulo. Leonora imigrovala do Nemecka pred vojnou a pracovala v Ženskej pracovnej službe ako pisárka v tábore pri meste Vilmsee v Neustettin, keď tade prechádzala sovietska armáda. Napísala:

„Ráno 16. februára 1945 obsadila ruská divízia ríšsky tábor Pracovnej služby vo Vilmsee v Neustettin. Komisár, ktorý hovoril dobre po nemecky, ma informoval, že tábor bol zrušený a keďže sme uniformovanou jednotkou budeme okamžite transportovaní do zberného tábora.

Keďže Brazília patrila k národom, ktoré mali uzavretú priateľskú zmluvu so Spojencami, komisár mi zveril velenie nad transportom do Neustettin, kde sa nachádzala zlieváreň železa. Bolo nás asi 500 dievčat z ríšskej Ženskej pracovnej služby.

Komisár bol k nám veľmi zdvorilý a pridelil nám ubytovanie v barákoch pre zahraničných robotníkov. Ale pridelený priestor bol veľmi malý a tak som sa išla o tom porozprávať s komisárom.

Povedal, že je to len dočasné usporiadanie a ponúkol mi, že môžem prísť do kancelárie pisárok, ak by ubytovňa bola príliš preplnená, čo som s radosťou prijala. Okamžite ma varoval, aby som sa vyhýbala akémukoľvek ďalšiemu kontaktu s ostatnými, pretože boli členmi ilegálnej armády. Moje protesty, že to nie je pravda, boli ihneď umlčané s poznámkou, že ak sa ich budem zastávať, budem zastrelená.

Zrazu som začula hlasný krik a vzápätí dvaja červenoarmejci priviedli päť dievčat. Komisár im prikázal, aby sa vyzliekli. Keď to z hanby odmietli, prikázal mi, aby som ich vyzliekla a aby sme ho nasledovali.

Prešli sme cez dvor do kuchyne, ktorá bola úplne prázdna okrem niekoľkých stolov pri okne. Bola hrozná zima a úbohé dievčatá sa klepali zimou. Vo veľkej vydláždenej miestnosti na nás čakalo niekoľko Rusov, ktorí si medzi sebou vymieňali poznámky. Pravdepodobne museli byť veľmi obscénne, pretože každá vyvolala salvy smiechu.

Komisár mi povedal, aby som sa pozerala a učila, ako sa mení panská rasa na ufňukané kúsky nešťastia. Vošli dvaja Poliaci oblečení iba v nohaviciach. Dievčatá začali kričať hneď ako ich zbadali. Rýchlo chytili jedno dievča a prehli ho chrbtom cez okraj stola až kým jej nepovolili kĺby. Takmer som od hrôzy zomrela, keď jeden z nich vytiahol nôž a pred očami ostatných dievčat jej odrezal pravý prsník. Chvíľu počkal a potom jej odrezal aj druhý.

Nikdy som nepočula nikoho kričať tak zúfalo ako tú dievčinu. Svoju mäsiarčinu Poliak zavŕšil niekoľkými bodnutiami nožom do brucha dievčiny za potlesku Rusov.

Ďalšie dievča kričalo o milosť, ale zbytočne. Zdalo sa, že príšerné mučenie sa dialo obzvlášť pomaly, pretože bola veľmi pekná. Posledné tri sa zrútili, volali svoje mamy a prosili o rýchlu smrť, ale čakal ich rovnaký osud.

Posledná z nich bola takmer ešte dieťa, s nevyvinutými prsníkmi. Doslova jej otrhali mäso z rebier, až kým sa neobjavili biele kosti.

Priviedli ďalších päť dievčat. Tentoraz boli starostlivo vybraté. Všetky boli dobre vyvinuté a pekné. Keď uvideli telá svojich predchodkýň, začali plakať a kričať. Zúfalo sa snažili brániť, ale nepomohlo im to a Poliaci boli ešte krutejší.

Telo jednej z nich zaživa pozdĺžne rozrezali a do rany naliali plechovku strojného oleja, ktorý sa pokúšali zapáliť. Ďalšie dievča strelil jeden z Rusov do genitálií ešte predtým, ako jej odrezali prsia.

Ozval sa divý rev, keď niekto objavil v bedničke na náradie pílku. Túto použili na rezanie prsníkov ďalších dievčat, čo spôsobilo, že zanedlho bola podlaha zaplavená krvou. Rusov zachvátil krvavý ošiaľ.

Stále privádzali ďalšie a ďalšie dievčatá. Tieto hrozné činy vidím ako cez červený opar. Znova a znova počujem hrozný krik pri rezaní pŕs a hlasné stenanie pri mrzačení genitálií.

Podlomili sa mi kolená a musela som si sadnúť. Komisár sa postaral, aby som všetko videla. Keď som sa odvrátila, dokonca prikázal zastaviť mučenie.

Jedno dievča nebolo kompletne vyzlečené, bola o trochu staršia než ostatné, ktorým bolo okolo 17 rokov. Poliali jej podprsenku bezínom a zapálili ju. Keď kričala, strčili jej do vagíny oceľovú tyč až kým nevyšla cez pupok.

Na nádvorí boli ubité na smrť celé skupiny dievčat. Najkrajšie z nich boli vybraté pre mučenie. Vzduch bol plný kriku stoviek dievčat. Ale v porovnaní s tým, čo sa dialo dnu, bola smrť na dvore takmer humánna.

Najhroznejšie bolo, že ani jedno z mrzačených dievčat neomdlelo. Každé z nich trpelo pri plnom vedomí. Pri týraní sa chovali rovnako: prosili o zľutovanie, kričali vysokým hlasom, keď im boli rezané prsia, a stonali, keď im boli poškodené genitálie.

Masaker bol niekoľkokrát prerušený, aby sa zmyla krv z podlahy a odniesli telá. Ten večer som podľahla vážnemu prípadu nervovej horúčky. Od tej chvíle si nepamätám nič, až kým som sa neocitla v poľnej nemocnici.

Nemeckým jednotkám sa dočasne podarilo znova obsadiť Neustettin a oslobodili nás. Ako som sa neskôr dozvedela, počas prvých troch dní ruskej okupácie bolo zavraždených približne 2 000 dievčat z RAD, BDM a iných táborov v okolí.“

(podpísaná) pani Leonora Geier, vlastným menom Cavoa

Obr 22.2: Masaker civilistov v Nemmersdorfe

Toto je iba jedno svedectvo z množstva podobných. Štvanie Iľju Erenburga ku znásilňovaniu a vraždám vyústilo do takej hrôzy, akú ešte Európa nikdy nezažila. Nemeckí civilisti, najmä ženy a dievčatá, boli považovaní za dobytok určený k porážke. Nasledujúce svedectvo o tom, čo sa dialo vo východnom Prusku po príchode Rusov, podal nemecký vojak, ktorý sa zúčastnil protiútoku nemeckých síl pri snahe zatlačiť Rusov a ochrániť civilné obyvateľstvo:

„Bol som pancierový granátnik vycvičený na najmodernejšom nemeckom tanku Panter. Zvyšky tankových posádok sa sústreďovali v Cottbuse a pripravovali na akciu.

V polovici januára sme sa presunuli do Frankfurtu nad Odrou a boli sme ubytovaní v budove školy. Jedného rána sme nafasovali pechotné zbrane, pancierové päste a samopaly.

Nasledujúci deň sme dostali príkaz pochodovať na Neustettin. Takmer sto kilometrov nás viezli nákladné autá, ďalších 150 km sme prekonali zrýchleným pochodom.

V lese západne od mesta Neustettin nás čakalo niekoľko tankov. Po pochode trvajúcom dva dni a noci sa do lesa tesne pred úsvitom dostalo desať posádok.

Dva tanky boli okamžite uvedené do pohotovosti a strážili cestu, kým si ostatné posádky po ťažkom pochode oddýchli. Do poludnia boli všetky tanky, ktorých bolo okolo 20, pripravené na akciu.

Naše rozkazy boli vytvoriť frontovú líniu a znovu obsadiť mestá a dediny, ktoré boli v rukách Rusov. Zaútočil som s oddielom troch tankov na predmestie s vlakovou stanicou. Po tom, ako sme zničili niekoľko protitankových diel, sa Rusi vzdali.

Čoraz viac ich vychádzalo z domov. Okolo 200 zajatcov sme sústredili na stanici, ktorá bola preplnená. Potom sa stalo niečo neočakávané.

Niekoľko nemeckých žien dobehlo k Rusom a začalo ich bodať nožmi a vidličkami. Našou povinnosťou bolo chrániť väzňov a nemohli sme to dovoliť. Ale ženy sme nedokázali zastaviť, až kým som nevypálil dávku z automatu do vzduchu. Ženy sa stiahli a začali nás preklínať za to, že chránime tie zvieratá. Vyzvali nás, aby sme išli do domov a pozreli sa na to, čo tam (Rusi) robili.

Niekoľko z nás sa išlo pozrieť a to, čo sme uvideli, nás úplne zničilo. Nikdy sme nič podobného nevideli, bolo to neuveriteľne obludné! V miestnostiach ležali mŕtvoly nahých žien. Do brucha mali vyrezané svastiky, z mnohých trčali črevá. Prsia mali odrezané, tváre mali rozbité na kašu.

Ďalšie boli priviazané k nábytku za ruky a nohy a umučené. Z vagíny jednej trčala násada na zmeták, z inej metla, atď. V tej dobe som bol mladý muž vo veku 24 rokov. Ten pohľad ma šokoval, nedokázal som pochopiť, čo vidím.

Potom ženy povedali svoje príbehy: matky sa museli prizerať, ako ich dcéry, niektoré vo veku iba 12 rokov, znásilnilo aj 20 mužov; dcéry sa zasa museli pozerať, ako boli znásilňované ich matky, dokonca aj babičky.

Ženy, ktoré sa pokúsili brániť, boli brutálne umučené na smrť. Žiadne milosrdenstvo. Mnoho žien nebolo miestnych; prišli z iných miest na úteku pred Rusmi.

Tiež nám povedali o osude dievčat z RAD, ktorých ubytovne obsadili Rusi. Keď Rusi začali jatky mladých dievčat, niekoľkým z nich sa podarilo schovať pod baráky. V noci sa im podarilo utiecť a povedali nám, čo videli. Boli tam tri z nich…

Ženy, ktoré sa nám podarilo oslobodiť, boli v stave ktorý nedokážem opísať. Boli vyhorené, ich výraz bol zmätený, prázdne pohľady v tvárach. Niektoré nekomunikovali, iba chodili sem a tam a opakovali tie isté vety stále dookola.

Keď sme videli následky tejto beštiálnej krutosti, boli sme veľmi rozrušení a odhodlaní bojovať. Vedeli sme, že vojna je prehraná, ale bolo našim záväzkom a svätou povinnosťou bojovať až do poslednej guľky…“

Táto beštialita bola priamym dôsledkom práce Stalinovho židovského propagandistu Iľju Erenburga, ktorý priviedol ruskú armádu do ošiaľu mučenia, vraždenia, znásilňovania a ničenia na území Nemecka. Kdekoľvek žili Nemci, podobné zverstvá sa stali bežnými.

Keď sa Nemci stiahli z Československa, začalo dochádzať k hrozivým zverstvám. „Mnoho Nemcov bolo zavesených za nohy z veľkých reklamných pútačov na Václavskom námestí [Praha]. Keď sa blížil veľký humanista [Edvard Beneš, bývalý prezident ČSR] ich telá nasiaknuté benzínom boli zapálené a zmenené na živé pochodne.“ Louis Marschalko

„Ženy a deti boli zhadzované z mostov do rieky. Nemci boli strieľaní na uliciach. Odhaduje sa, že bolo zabitých 2 – 3 000 ľudí.“ F.A Voigt, berlínsky korešpondent, Manchester Guardian

Tí Nemci, ktorým sa podarilo uniknúť vraždeniu, boli donútení zanechať všetok svoj majetok a opustiť krajinu, v ktorej ich predkovia žili tisíc rokov. „Oficiálny český register názvov dedín odhaľuje, že takmer 500 (nemeckých) dedín sa už v registri nezobrazuje, pretože doslova zmizli z krajiny.“ Mníchovský spravodaj, 1965

„Keď do nemeckého mesta Stuttgart vstúpili francúzske koloniálne (černošské) jednotky pod velením generála Eisenhowera, ‚zahnali nemecké ženy do metra a asi 2 000 znásilnili.‘ Dokonca aj reportér PM ‚neochotne potvrdil tento príbeh v hlavných detailoch.'“ Peace Action, júl 1945

Po kapitulácii Nemecka 8. mája 1945 začala krvavá žatva. Pätnásť miliónov Nemcov bolo donútených opustiť svoje domovy vo východnej Európe, vrátane nemeckého východného Pruska, častí Poľska, Československa, Juhoslávie, Maďarska a Rumunska. Tri milióny zahynuli na ceste do Nemecka následkom brutálnych útokov, masových vrážd, hromadného znásilňovania, hladovania a zimy.

„Bože, ako nenávidím Nemcov …“ napísal generál Eisenhower v septembri 1944 v liste svojej manželke a opakovane vyjadril tieto svoje pocity aj pred inými a nielen o nemeckej armáde, ale o všetkých Nemcoch. Päť a pol milióna nemeckých vojakov bolo za Eisenhowera zajatých Američanmi. Mesiac pred koncom vojny vydal Eisenhower špeciálne príkazy týkajúce sa zaobchádzania s nemeckými väzňami. V jeho rozkazoch bolo výslovne uvedené: „Priestory väzenia nesmú poskytovať žiaden úkryt alebo iný komfort.“ Nemeckí vojenskí zajatci boli umiestnení za obrovskými plotmi z ostnatého drátu na otvorených priestoroch popri rieke Rýn bez akýchkoľvek prístreškov. Taktiež nariadil, aby počas šiestich dní potom, ako boli zajatci nahnaní do táborov, nedostávali žiadne jedlo ani vodu a potom iba minimálne dávky, aj keď Američania mali k dispozícii obrovské zásoby jedla. Väzni spali na zemi v daždi aj snehu a nemali žiadnu zdravotnú starostlivosť. Odhaduje sa, že v americkom zajatí do roka zomrelo 1,7 milióna väzňov na hlad, gangrénu, omrzliny a zlé zaobchádzanie.

Židovská pomsta

Keď bolo Nemecko porazené a boje v Európe skončili, Židia prúdili v tisícoch do Nemecka aby sa pomstili a získali svoj podiel na koristi. Okamžite začala čiastočná realizácia Morgenthuovho plánu – židovského plánu na pomstu zničením nemeckej ekonomiky, rozdelením Nemecka na niekoľko menších štátov, zotročenie miliónov Nemcov a vyhladenie až 20 miliónov Nemcov. Napriek tomu, že plán bol zmiernený vďaka niekoľkým rozumným ľuďom, väčšina z neho bola implementovaná ako Smernica pre spojeneckých náčelníkov štábov (JCS 1067) a mala brutálne následky pre nemecký národ.

Židia zaplavili Norimberský proces a využili ho ako prostriedok na krutú pomstu voči nemeckému vedeniu. Norimberského súdu sa zúčastnilo okolo 3 000 ľudí, z toho bolo okolo 2 400 Židov. Za chrbtami nežidov si mohli robiť všetko čo chceli, zatiaľ čo porazení, hladní a bezmocní Nemci nemali nič na svoju obranu.

Židovská brigáda

V dnešnej dobe sa príliš nehovorí o existencii židovskej brigády a mnoho ľudí o nej vôbec nevie. Bola vytvorená v Palestíne, oblečená v uniformách britskej armády a jazdiaca na amerických džípoch, postupovala za Spojencami, keď vytláčali Nemcov z Talianska do Nemecka. Dôstojníci a poddôstojníci židovskej brigády boli britskí Židia, kým obyčajní vojaci boli Židia z Palestíny, veľký počet z nich bolo pôvodom z Nemecka. Príbeh židovskej brigády je nechutný a malo by sa o ňom viac hovoriť. Brigáda nebola založená na to, aby bojovala vo vojne, ale mala vstúpiť do Nemecka za britskou armádou, aby sa pomstila odzbrojeným a bezbranným Nemcom. Po vstupe do porazeného Nemecka vytvorili niečo, čo nazývali „oddiely pomsty“, ktoré stopovali a zabíjali nemeckých dôstojníkov. Židovská brigáda bola technicky súčasťou britskej ôsmej armády, ale operovala nezávisle a prijímala rozkazy od sionistických vodcov v Tel Avive.

Vďaka britským uniformám a dokladom mohli cestovať po Nemecku a Rakúsku a vraždiť vysokých nemeckých dôstojníkov. Židovská brigáda mala neobmedzenú logistickú podporu britskej armády, dostala všetko o čo požiadala a „oficiálne“ mohla cestovať kamkoľvek v Nemecku a Rakúsku, pričom sa vôbec nezodpovedala britskej armáde. Všetky oficiálne nemecké archívy boli teraz v rukách Spojencov a židovská brigáda k nim mala voľný prístup. Naviac jej príslušníci ovládali nemecký jazyk a mohli si všetko prečítať. Z dokumentov zistili adresy nemeckých dôstojníkov, prišli k nim na amerických džípoch, pričom sa predstavili ako britskí dôstojníci a keď našli nemeckých dôstojníkov, zavraždili ich. V tej dobe už nemecká armáda kapitulovala. Dôstojníci a vojaci, ktorí neskončili v zajateckých táboroch, zložili zbrane a vrátili sa domov. Boli neozbrojení a bezbranní.

Podľa Morrisa Beckmana v knihe „Židovská brigáda“: „Boli to prvé povojnové popravy vybraných najvyšších nacistov. Vykonávalo ich niekoľko desiatok ‚oddielov pomsty‘; odhaduje sa, že mohli vykonať až 1 500 popráv. Presný počet nebude nikdy známy.“ Proti zavraždeným nemeckým dôstojníkom neboli vznesené žiadne obvinenia, nekonal sa žiaden súd, nebol žiaden sudca; jednoducho boli zavraždení na základe rozmaru pomstu hľadajúcich Židov. Nemeckí dôstojníci boli považovaní za vinných, pretože boli nemeckými dôstojníkmi. Zabíjali kohokoľvek si zamanuli, všetko úplne beztrestne. Židia to označovali za „pomstu“, ale v skutočnosti to boli obyčajné vraždy bezbranných mužov, ktorí mohli ale nemuseli byť vinní z čohokoľvek okrem toho, že slúžili v nemeckej armáde a bránili svoju krajinu.

Israel Carmi, jeden zo židovských katov, vysvetľuje v Beckmannovej knihe, ako jednali so svojimi obeťami. „Keď sme prichádzali k domu podozrivého, nasadili sme si [britské] prilby vojenskej polície s bielymi pásmi a policajné pásky na ruky. Potom sme vošli do domu a naložili do auta podozrivého s tým, že ho potrebujeme vypočuť. Zvyčajne nastúpili bez odporu. V aute sme mu povedali kto sme a čo chceme. Niektorí priznali vinu. Iní mlčali. Urobili sme svoju prácu.“ To znamená, že ich zavraždili. Pokračoval:

„Nenávisť nás spaľovala. Vedeli sme, že náš národ by nám nikdy neodpustil, ak by sme nevyužili príležitosť zabiť nacistov.“

Izraelský Žid Michael Bar-Zohar napísal v roku 1967 knihu nazvanú „Pomstitelia“ (The Avengers), v ktorej popísal mnohé neuveriteľné zverstvá, ktoré spáchali Židia na bezbranných Nemcoch, ako vojakoch tak aj civilistoch, bezprostredne po vojne. Tieto masové vraždy boli tutlané americkou armádou, aby sa o nich nedozvedela nemecká verejnosť. Jedna z takýchto udalostí sa stala 15. apríla 1946, keď skupina východoeurópskych Židov v Nemecku (ktorí prišli do Nemecka na konci vojny) spolu so spolupáchateľmi židovského pôvodu z radov amerických vojakov otrávili 3 000 bochníkov chleba, ktoré smerovali do nemeckého zajateckého tábora. Jed bol našťastie príliš rozriedený a tak nezabil žiadneho väzňa, aj keď tisícky trpeli prudkou nevoľnosťou.

V ďalšej časti knihy Bar-Zohar opisuje nadšenie a radosť, ktorú cítili títo židovskí vojaci, keď sa chystali vstúpiť do Nemecka hneď po skončení vojnových operácií. Snívali o tom, čo urobia, keď vstúpia do Nemecka, ako budú zabíjať nemeckých civilistov a znásilňovať nemecké ženy: „Ale teraz už ideme do Nemecka! Chlapi sa rozprávajú o novinkách s veľkým vzrušením. Je to až príliš dobré na to, aby to bola pravda! ‚Dajte nám iba mesiac, stačí jediný mesiac,‘ hovorili si navzájom. ‚Dáme im niečo, na čo nikdy nezabudnú. Budú mať skutočné dôvody, prečo by nás mali nenávidieť. Spálime tisíc domov, zabijeme päťsto ľudí, znásilníme stovky žien.‘ A bolo počuť viac ako jedného mladého Žida hovoriť: ‚Musím chladnokrvne zabiť Nemca, musím. Musím znásilniť nemeckú ženu. To je náš vojnový cieľ, pomsta! Nie Rooseveltova sloboda, alebo väčšia sláva Britského impéria, alebo Stalinovej ideológie, ale pomsta, židovská pomsta.“

Viacerí dôstojníci britskej armády si boli vedomí toho, čo sa deje a niekoľko z nich sa to snažilo zastaviť, ale britské vojenské velenie odmietlo konať a zatváralo oči pri vraždení nemeckých dôstojníkov židovskou brigádou. „Velitelia ôsmej armády vedeli, čo sa deje, ale sympatizovali … s brigádou …,“ napísal Beckmann.

Všetky okupačné armády zaobchádzali po vojne s Nemcami veľmi brutálne a spôsobili smrť až 13 miliónov Nemcov. Až keď Západ začal vidieť v sovietoch hrozbu, správanie západných spojencov k Nemcom sa zmenilo. Nechali ich na pokoji len preto, lebo potrebovali mať Nemecko na svojej strane počas studenej vojny. Náhle sa zmenila aj pesnička o Nemcoch a odrazu sa stali neoddeliteľnou súčasťou západnej civilizácie. Odrazu to boli dobrí chlapci. Mýlili sme sa po celý ten čas? Generál Patton si to myslel. Po tom, ako sa po vojne stal vojenským guvernérom Bavorska, Patton úplne zmenil názor na Nemcov a začal si uvedomovať, že sme bojovali proti zlému nepriateľovi. Pattona z jeho guvernérskeho postu „vykopli nahor“ za to, že odmietal spolupracovať s Eisenhowerom na brutálnom zaobchádzaní s porazenými Nemcami. Zanedlho zahynul za záhadných a podozrivých okolností. Mnohí veria, že smrť bola následkom jeho neposlušnosti a vzdorovitosti.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti

O ::prop

9 komentárov

  1. Kniha “OTHER LOSSES” (“Iné Straty”, autor kanaďan James Bacque), sa dostala do rúk Petra Worthingtona, kanadského novinového zpravodajcu OTTAWA SUN.
    Urobil svoj vlastný výskum prostredníctvom jeho kontaktov v Kanade a reportoval v jeho stľpci 12-ho septembra 1989 nasledujúce:

    “…je ťažko uniknúť uzáveru, že Dwight Eisenhower bol válečný zločinec epických proporcií. Jeho (DEF) politika zabila viac Nemcov v mieri, než ich bolo zabitých v European Theater” (Európska Scéna).
    DEF znamená Disarmed Enemy Forces, štatút ktorý si vymyslel na zajatcov, aby sa nemusel podriadiť Ženevským dohodám o zaobchádzaní s valečnými zajatcami a tak ich odstránil zpod ochrany.
    Typický židovský modzog.

    Niet sa čo diviť:
    Narodil sa 14-ho októbra, 1890 v Denisone, Texas, otec Jacob David Eisenhower a jeho žena Ida. Už samotné mená otca aj matky nám hovoria, že bol žid.

    Povšimnutia-hodné: Pamätáte na fotografiu Ikovej ‘West Point Výročnej knihy’
    (Ike’s West Point yearbook), kde bol označený (dubbed) “IKE, TEN HROZNÝ ŠVÉDSKY ŽID”?
    Mimo iné, bol vedľa, alebo blízko posledného v jeho ttiede.

    Iní, ako Omar Bradley a Generál J.C.H. Lee, Veliteľ Corn Z, skúšali a nariadili uvoľniť zajatcov do jedného týždňa, na konci vojny.
    Avšak Rozkaz SHAEF, podpísaný Eisenhowerom 15-ho mája toto ich nariadenie zrušil.

  2. Nemci boli použití ako kanonenfutri pre cudzie záujmy. Po prehratej vojne počas okupácie zavraždili angloamerické jednotky na 300 000 ľudí. Znásilňovanie nemeckých žien americkými vojakmi bolo jednou s tých jemnejších záležitostí. Vojnové zločiny ako spálenie Drážďan ,Hamburgu a dalších miest bol rad ohavných vojnových zločinov, navyše z vojenského hľadiska nezmyselných. (podobne ako zničení našich Nových Zámkov, kde zahynulo na 4 000 civilistov, z vojenského hľadiska nezmyselným bombardovaním a taktne obchádzaných dnešným i komunistickým režimom). Pokiaľ ide o zločiny a „zločiny“ sovietskej armády, vzhľadom na zverstvá napáchané jednotkami SS na území ZSSR, tým sa príliš nečudujem. Takí Angláni by sa na ich mieste pomstili dôslednou a úplnou genocídou nemeckého obyvateľstva.

    • Už ma unavuje neustále opakovať, že si netreba mýliť pojmy a dojmy. Vy máte vytvorenú predstavu, ktorú vám predkladá mainstrím, že nejaké jednotky SS konali na území ZSSR hrozné zverstvá. Ani najmenej nepochybujem, že ku zločinom dochádzalo a nemeckí „esesáci“ neboli pri tom práve tí najhorší. Napriek tomu sa to dialo v omnoho menšej miere, ako je to Nemcom prisudzované – veď porazený znesie všetko a ktorý štát by sa priznal, že prezliekal mäsiarov z NKVD do nemeckých uniforiem a posielal vraždiť vlastných ľudí a vypaľovať vlastné dediny, že? Takže na vašom mieste by som sa asi čudoval zločinom ČA – ak by som nepoznal povahu a zmýšľanie samotného sovietskeho systému, založenom na brutalite, krvi a lži.

      Tými nezmyslami o tom, ako boli Nemci „kanonenfutrom“ pre cudzie záujmy sa ani nemá zmysel zaoberať. Ako vystrihnuté zo Zem a Vek. Je zaujímavé, že v tomto si ZaV výborne rozumie s mainstrímom…

      • Tak co dokázali SS jsme dobře poznali při jejich ústupu přes Česko. Těch se báli i místní sudetští Němci. Nedej bože na ně vystřelit (jako že se vždy nějaký ten magor a hrdina na poslední chvíli našel), to pak sebrali z vesnice pár lidí, co jim přišli do cesty a v lese za vesnicí je utýrali (zgustli si hlavně na mladých ženských). Výsledkem bylo, že po jejich odchodu pro změnu Češi posbírali pár místních německých sousedů a umlátili je motykami a lopatami.
        Co se týká chování SS v Rusku, zejména těch Sonderkomand, zde si nemusíme dělat iluze. Konec konců, netajili se s tím ani vojáci wehrmachtu, kteří zde z nějakých důvodů zůstali. Oni byli svými důstojníky drženi zkrátka, za šukačku s tamními děvčaty jim hrozil trest, i když šlo o styk dobrovolný.

  3. Čo sa týka tých ‘zverstiev’ SS, už mnohokrát to bolo napísané, ale ešte ani raz som nečítal nejake tie zverstvá zdokumentované, dokazateľne evidované nejakým súdnym procesom. Nikdy nikto ešte nenapísal, kde sa našli nejakaé masové hroby civilného obyvateÍstva zanechané SS.
    Áno, po zistení zverstiev napáchaných na zajatých nemeckých vojakoch, Nemci ani nevedeli pochopiť, či také niečo môžu robiť ľudia. Až keď im povedal sám ruský zajatec, že to je práca tzv. “politických komisárov” (samozrejme väčšinou židovských) a po objasnení, kto sú to tí ‘komisári’, lebo aj to im bolo neznáme, prišla odplata. Strieľali ich ako psov – bolo ich jasne rozoznať, mali na rukáve červenú hviezdu so zlatým kosákom a kladivom – iné si ani nazaslúžili. Boli to totiž vrahovia, ktorí strieľali aj vlastných ruských vojakov pri pokuse ustúpiť, alebo sa vzdať.
    ”Hitler nariadil: “Keď sú prichytení bojovať, alebo odporovať, okamžite ich bez výnimky zastreliť. Sú to francs-tireurs a ako takí, nemajú právo byť uznaní ako vojaci”.

    Zverstvá v nemeckej armáde boli nemysliteľné, to sa trestalo smrťou! Problém je v tom, že takí chlapci, ako ‘ruppelt’ sa medotanú ku takým zdrojom, ako kniha
    “The Wehrmacht War Crimes Bureau” (Dr. Alfred M. de Zayas) a ‘mainstream’ mu o tom samozrejme nič nepovie, ani učitelia na hodine dejepisu.

    Niekoľko príkladov:

    Nie je tajomstvom, že nemeckí vojaci sa dopustili ojedinelých zločinov na poľskom i ruskom civilnom obyvateľstve. Napr. 13 septembra 1939 v meste Bromberg, blízko Posenu, dvaja nemeckí vojaci, menom Pothmann a Taefler zabili poľského majitela obchodu a potom znásilnili jeho ženu. 15 septembra 1939 (teda za 2 dni!) vojenský tribunál za predsedníctva sudcu Alfonza Waltzoga odsúdil obidvoch vojakov k trestu smrti obesením(17). Taefler bol popravený v Brombergu 9 októbra 1939; Pothmanov rozsudok po odvolaní a žiadosti o milosť bol zmenený na doživotie (18)”.
    (Note 17: Sentence of the Feldkommandantur 580 St. L. no. 7/39, BA-ZN.
    Note 18: Information from BA-ZN, 13. September 1977; information from the Deutsche Dienstelle, Berlin 14 April 1978).

    * * *
    Mladý vojak, Willi Knobloch, doktor práv a neskoršie vojenský prokurátor si spomína na udalosť vo Francii, keď nemecký vojak z jeho oddielu prinútil francúzsku ženu, zbraňou na ňu namierenou na súlož. Nemecký vojenský súd ho odsúdil na smrť. Nemecký veliteľ dal starostovi mesta kópie rozsudku aby ich vylepil na verejné miesta. (A.M. de Zayas; “Wehrmacht War Crimes Bureau” – Transcript from interview with Willi Knobloch 1 July 1976, p.12).

    * * *
    Pri Norimberskom súde bola predložená nasledovná evidencia nemeckých vojenských súdov: prípad dvoch francúzskych žien, ktoré boli znásilnené v Novembri 1943 dvomi opitými nemeckými vojakmi; obidvaja boli odsúdení na trest smrti obesením.
    Keď dvaja nemeckí vojaci spoločne s nejakými francúzskymi kriminálmi obťažovali v Nice nejakých francúzskych židov, a prinútili ich, aby im dali peniaze a šperky, nemecký súd odsúdil jedného z nich na smrť a druhého na 12 rokov väzenia. Rozsudok, dátovaný 11 Apríla 1944 hovorí: “skutočnosť, že toto násilie bolo mierené proti židom, nie je pre vinníkov ospravedlnením……..utrpela nemecká povesť.” (A.M. de Zayas; “Wehrmacht War Crimes Bureau” – IMT, 40: 74-79, Dönitz Doc.49, Affidavit of Navy Judge Fritz Jackel. Author de Zayas má fotokópie asi 150 takýchto rozsudkov)

    * * *
    V Apríli 1943 sudca Block odsúdil k smrti vojaka, ktorý zabil ruskú ženu 15 kilometrov od obce Gorlowka. Súd sa odohral hneď na druhý deň a rozsudok bol vykonaný v ďalší deň. Generál von Mackensen prikázal, aby rozsudok bol vyvesený na viditeľných miestach do pozornosti ostatným vojakom. (A.M. de Zayas; “Wehrmacht War Crimes Bureau”– Affidavit of Eberhard von Mackensen, 8 July 1946; IMT Doc.3066; affidavit of Adolf Block, Neu Ulm, 23 June 1946, Peace Palace, IMT Doc.1601;

    * * *
    Gotthard Heinrici, vrchný velitel nemeckej 4-tej armády potvrdil rozsudky smrti, počas kampane “Barbarossa”, včetne troch členov 25-tej pancierovej divízie za zabitie piatich žien (žiadosť o milosť bola zamietnutá), dvoch členov 267-tej divízie za lúpeže a dvoch členov 260-tej divízie za znásilnenie a zvraždenie ženy. (A.M. de Zayas; “Wehrmacht War Crimes Bureau” – Affidavit of Gotthard Heinrici for the Nuremberg Trials, 12 June 1946, Peace Palace, IMT Doc.1619 [Laternser Papers]).

    * * *
    Hitler však v “Barbarossa Decree” jasne prikázal jeho hlavnému prokurátorovi Adolfovi Blockovi, súdiť a trestať každý zločin každého nemecklého vojaka proti civilnému obyvateľstvu a vojnovým ruským zajatcom.

    Toľko teda k týn “zverstvám” SS, SD a nemeckých vojakov vôbec.
    Páchať zločiny v uniforme nemeckého vojaka sa zrejme moc nevyplácalo.

    • Veľmi dojímavé. Takmer som Ti uveril. Takže v koncentrákoch sa väzni vraždili sami. Aj v dedinách ako Kľak, Ostrý Grúň, Baláže, Kalište,… si vypálili domy sami majitelia a potom sa samozavraždili. Vrátane detí.

Pridaj komentár