Domov / Hlavná strana / Čítanie / Mýtus o nemeckej podlosti: Nemecká anexia Sudet 2

Mýtus o nemeckej podlosti: Nemecká anexia Sudet 2

Premiér Chamberlain vstúpil do deja a ponúkol sa ako sprostredkovateľ pokojného urovnania vecí. Vyslal vikomta Runcimana, aby preskúmal a urovnal situáciu medzi Československom a Nemeckom bez vojny. Avšak Runciman nebol schopný primäť obe strany k akejkoľvek dohode a tak sa vrátil do Anglicka. Po svojom návrate predložil britskej vláde nasledovnú správu, ktorá bola veľmi sympatizujúca so sudetskými Nemcami:

„Českí úradníci a českí policajti, ktorí hovoria nemecky iba veľmi málo alebo vôbec, boli vo veľkom počte menovaní do čisto nemeckých okresov. Českí kolonisti boli povzbudzovaní, aby sa usádzali na pozemkoch zhabaných v rámci pozemkovej reformy uprostred nemeckého obyvateľstva. Pre deti týchto českých kolonistov boli vo veľkom množstve budované školy. Vo všeobecnosti vládne presvedčenie, že české firmy dostávali prednosť pri prideľovaní štátnych zákaziek pred nemeckými firmami, a štát poskytoval prácu a podporu ľahšie Čechom ako Nemcom. Verím, že tieto sťažnosti sú v zásade opodstatnené. Dokonca ani v čase mojej misie nebola československá vláda vôbec pripravená na to, aby veci napravila v akomkoľvek primeranom rozsahu … pred troma alebo štyrmi rokmi prevládal medzi sudetskými Nemcami pocit beznádeje. Nástup nacistického Nemecka v nich ale vzbudil nádej. Hľadanie pomoci u svojich krajanov a ich prípadnú túžbu po pripojení sa k Ríši považujem za daných okolností za prirodzený vývoj.“

Československý prezident Beneš navrhol kompromisný plán, bol ale príliš obmedzený, a bolo už príliš pozde. Henlein ho neprijal. Následne dal pokyn sudetským Nemcom, aby sa pripravili na sebaobranu v prípade útoku. Dňa 15. septembra 1938 Henlein odletel do Nemecka a stretol sa s Hitlerom. Potom vydal vyhlásenie, v ktorom požadoval pripojenie Sudet k Nemecku. V Sudetách vypukli nepokoje a konflikty medzi obyvateľstvom a políciou, ktoré boli brutálne potlačené českou armádou. Nemecké spravodajstvo poukazovalo na rozsiahle krutosti voči sudetským Nemcom. Hitler sa vyhrážal, že na ich ochranu vyšle vojsko.

Obr 17.6: Konrad Henlein, vodca Sudetonemeckej strany, s Adolfom Hitlerom v Nemecku.

Chamberlain odcestoval do Berchtesgadenu 15. septembra a stretol sa s Hitlerom. Počas stretnutia Hitler požadoval čo najrýchlejšie pripojenie Sudet k Nemecku, inak hrozil inváziou, aby ochránil sudetských Nemcov, ktorí boli podľa jeho vyjadrení vraždení Čechmi. Hitlerovo tvrdenie o vraždení sa opieralo o mnoho externých zdrojov, podľa ktorých k vraždeniu skutočne dochádzalo. Britská a francúzska vláda prijali argumentáciu Hitlera a podporili jeho požiadavku na anexiu.

Podľa očakávania to však nevyhovovalo vojnovým štváčom medzi britským vedením, ktorí sa postavili proti mierovému vysporiadaniu. Winston Churchill okamžite vydal vyhlásenie pre tlač, v ktorom odsudzuje politiku Chamberlaina:

„Rozdelenie Československa vládami Anglicka a Francúzska pod tlakom nacistickej hrozby predstavuje úplnú porážku západných demokracií. Takýto kolaps neprinesie mier ani Anglicku, ani Francúzsku. Naopak. Oba národy sa dostanú do ešte slabšej a nebezpečnejšej situácie. Nezmyselná neutralizácia Československa znamená uvoľnenie 25 nemeckých divízií, ktoré sa postavia na západný front; navyše sa triumfujúcim nacistom otvorí cesta k Čiernemu moru.“

„Nie je ohrozené iba Československo, je ohrozená aj sloboda a demokracia všetkých národov. Viera, že bezpečnosť môže byť dosiahnutá tým, že sa hodí malý štát do náručia vlkovi, je smrtiacou ilúziou. Vojenský potenciál Nemecka sa v krátkej dobe zvýši rýchlejšie, než bude môcť Francúzsko a Veľká Británia primerane zareagovať opatreniami na svoju obranu.“

Hitler sa však nechcel uspokojiť s jednoduchým pripojením Sudet. Chcel raz a navždy vyriešiť problém československej etnickej nestability a trval na tom, že musia byť uspokojené aj nároky Poľska a Maďarska na návrat ich etnických menšín.

V Times of London podporili postoj Hitlera o pripojení Sudet k Nemecku. Redakcia podporila aj požiadavky Maďarska a Poľska.

Churchill sa samozrejme sporil s postojom The Times. „V jednom odstavci“ Churchill napísal:

„The Times podporil najextrémnejšie nacistické požiadavky, úplné oddelenie Sudet – požiadavku, ktorá ak by bola splnená, odsúdila by Československo k dezintegrácii a umiestnila väčšinu sudetských Nemcov pod krutú a desivú vládu nacistov.“

Churchill ignoroval skutočnosť, že prevažná väčšina sudetských Nemcov požadovala pripojenie k Nemecku. V ten istý deň sa ministerstvo zahraničia verejne dištancovalo od Churchilla.

Obr 17.7: Mníchovská dohoda bola podpísaná 29. septembra 1938. Zľava doprava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a Ciano pred podpisom Mníchovskej dohody, ktorá pripojila Sudety k Nemecku.

Chamberlain požiadal o konferenciu s Hitlerom, ktorej by sa zúčastnilo aj Francúzsko a Taliansko. Cieľom malo byť prijatie konečného rozhodnutia v tejto záležitosti. Dňa 29. septembra 1938 sa Hitler stretol v Mníchove s predstaviteľmi vlád Francúzska, Talianska a Británie. Československá vláda nebola pozvaná. Na tomto stretnutí bola podpísaná Mníchovská dohoda všetkými zúčastnenými, ktorí súhlasili so všetkými požiadavkami Hitlera. Dohoda stanovila, že Sudety budú postúpené Nemecku s okamžitou platnosťou. Týmto aktom sa stalo 3,25 milióna sudetských Nemcov občanmi Ríše spolu s približne 38 % územia Čiech a Moravy. Maďarsko získalo 11 882 kilometrov štvorcových južného Slovenska a južnej Podkarpatskej Rusi spolu s ich maďarským obyvateľstvom a Poľsko získalo Těšín a dve malé pohraničné oblasti na severe Slovenska aj s ich poľským obyvateľstvom. K tomu všetkému došlo mierovým spôsobom bez jediného výstrelu. Britský historik A.J.P. Taylor napísal:

„Mníchovská dohoda … bola triumfom toho najlepšieho a najosvietenejšieho v britskom živote.“

Obr 17.8: Hitler zdraví Chamberlaina na konferencii v Mníchove 29. septembra 1938

Chamberlain odletel späť do Londýna, kde bol privítaný ako hrdina. Keď vystúpil z lietadla, držal nad sebou dohodu podpísanú Adolfom Hitlerom, v ktorej vyjadroval svoje želanie nikdy nevstúpiť do vojny s Britániou.

Chamberlain vyhlásil, že zabezpečil „mier pre našu dobu.“ Chamberlain pred jasajúcim a aplaudujúcim zástupom vyjadril svoje prianie nájsť mierové riešenie Hitlerovho želania vytvoriť veľkú nemeckú vlasť v Európe, ktorá by zahŕňala všetkých Nemcov. Potom prečítal ďalšiu pasáž z dohody, v ktorej Hitler uviedol:

„Sme odhodlaní pokračovať v úsilí o odstránenie možných zdrojov nezhôd a prispieť tak k zabezpečeniu mieru v Európe.“

Obr 17.9: Britský premiér Neville Chamberlain vyhlasuje „mier pre našu dobu“ po tom, ako Mníchovská dohoda schválila pripojenie Sudet k Nemecku.

Podľa očakávania mal Winston Churchill opačný názor. V poslaneckej snemovni predniesol reč, v ktorej uviedol, že britská vláda podpisom Mníchovskej dohody „utrpela totálnu a absolútnu porážku“, a že „katastrofa prvej veľkosti dopadla na Veľkú Britániu a Francúzsko.“ Churchill už nejakú dobu volal po „Veľkej aliancii“ medzi Britániou, Francúzskom, Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom, ktorá mala „zastaviť Hitlera.“

Obr 17.10: Churchill so samopalom Thompson. Fotografia vznikla počas návštevy pobrežných opevnení v blízkosti Hartlepoolu 31. júla 1940.

Churchill bol vojnový štáč najvyššieho rangu, jeho výroky o Nemecku boli často nepresné, alebo veľmi prehnané a ich jediným cieľom bolo postaviť verejnú mienku proti Nemecku. Ak by mohla byť vina za Druhú svetovú vojnu prisúdená jednej osobe, bol by to práve on; a ak nie iba on, tak potom on a Roosevelt. Churchill bol aj oportunistom. Od začiatku bol horlivý antiboľševik, a všetko čo sa stalo počas ruskej revolúcie a po nej hádzal na Židov. Ale potom, keď mu to vyhovovalo, skočil na sionistickú vlnu a vyhlásil, že sionizmus (ktorý obhajoval vytvorenie židovskej vlasti v Palestíne) by odvrátil pozornosť európskych Židov od sociálneho revolucionárstva k partnerstvu s európskym imperializmom v arabskom svete.

V roku 1936 sa Churchill spojil s neformálnou londýnskou židovskou nátlakovou skupinou známou ako „The Focus“ (viac v ďalšej kapitole). Cieľom skupiny The Focus bolo „otvoriť oči britskej verejnosti pred veľkou hrozbou nacistického Nemecka.“ V skutočnosti Nemecko nikdy nepredstavovalo hrozbu pre Britániu a Hitler urobil všetko pre to, aby získal priateľstvo Británie. Skupina Focus sa stala v Británii hlavným hýbateľom medzinárodnej židovskej propagandistickej kampane proti nacistickému Nemecku a z Churchilla sa stal jej nežidovský frontman. Churchill bol užitočný pre skupinu Focus v kampani zameranej na zničenie Hitlera a nacistov, a Focus bola užitočná Churchillovi aby ho vyniesla opäť na vrchol po rokoch „v ústraní“, ako uviedol. Skupina Focus bola štedro financovaná bohatými britskými Židmi a Churchill – ako jej frontman – žil vďaka tomu v hojnosti. (Churchill prijal aj neprimerane veľkú sumu od československej vlády, čo vyvolalo pochybnosti o autentickosti jeho odporu voči pripojeniu Sudet k Nemecku.)

Obr 17.11: Vystúpenie Winstona Churchilla v továrni na výrobu munície v Ponders End, 1916.

Z pozície zástupcu skupiny Focus začal Churchill osočovať britskú vládu zo „slepoty voči nacistickej hrozbe“, a to najmä premiéra Neville Chamberlaina za snahu o udržanie mieru. V článkoch a prejavoch Churchill značne preháňal rozsah nemeckého prezbrojovania a prekrúcal jeho cieľ neustálym rozprávaním o nemeckej produkcii ťažkých bombardérov. V skutočnosti sa Nemecko nikdy nezameriavalo na ťažké bombardéry, ale Churchill použil túto lož, aby podporil svoje tvrdenie, že Nemecko má v úmysle nakoniec zaútočiť na Britániu. Hitler chcel s Britániou iba mier a priateľstvo, a nie vojnu, ako to aj opakovane hovoril. Hitler jasne vyjadril, že jeho cieľom je znovuzrodenie nemeckého štátu, ktorý bol rozbitý Versailleskou zmluvou. To nebolo pre nikoho žiadnym tajomstvom, vrátane Churchilla. Ale Churchill so svojimi kolegami – štváčmi označoval každý krok Hitlera ako nový a nečakaný akt agresie a ďalší dôkaz jeho zámeru dobyť Európu. Churchill bol presvedčený, že Británia nakoniec vstúpi do vojny s Nemeckom zo svojich vlastných dôvodov.

Zatiaľ čo iní horúčkovito pracovali na tom, aby sa vyhli vojne, Churchill s ďalšími štváčmi rovnako usilovne pracovali na jej rozpútaní. Zámerne vložil moc Británie do rúk medzinárodných Židov, ktorí ho platili cez skupinu Focus, alebo oklamal sám seba, že slúži Anglicku? Táto otázka pravdepodobne nebude nikdy zodpovedaná.

Britský publicista F. S. Oliver povedal o charaktere Winstona Churchilla:

„Pán Churchill od svojej mladosti miloval celým svojim srdcom, celou mysľou, celou dušou a všetkou silou tri veci: vojnu, politiku a seba. Miloval vojnu pre jej nebezpečenstvo, politiku miloval z toho istého dôvodu. Seba vždy miloval pre vedomie toho, aká je jeho myseľ nebezpečná – nebezpečná pre nepriateľov, pre priateľov, aj pre seba. Nepoznám nikoho s tak krutým srdcom.“

Nemecko pripája Sudety

Obr 17.12: Nadšené vítanie nemeckých jednotiek v Sudetách, 1. október 1938

Dňa 1. októbra 1938 vstúpila nemecká armáda bez odporu do Sudet, kde bola vítaná s jasotom. Československo bolo umelým a nefunkčným štátom vytvoreným intelektuálmi za podpory víťazov Prvej svetovej vojny. V skutočnosti nemalo šancu uspieť a zánik Československa nebol žiadnou tragédiou. Zvyšok krajiny, ktorý zostal po Mníchovskej dohode, sa okamžite rozpadol pozdĺž etnických hraníc. Dňa 14. marca 1939 Slovensko vyhlásilo svoju nezávislosť, čoskoro nasledovala Podkarpatská Rus. Po tom, ako sa odtrhli tieto oblasti, všetko čo zostalo z bývalého Československa boli časti Bohemie a Moravy. Situácia bola otvorenou pozvánkou na prevzatie moci komunistami.

Najväčšou hrozbou západnej kresťanskej civilizácie bola v tej dobe komunistická revolúcia, ktorá bola podnecovaná a podporovaná Sovietskym zväzom. Židovskí boľševici, ktorí vládli Sovietskemu zväzu, založili Komunistickú internacionálu (Kominternu), ktorej cieľom bolo ovládnutie celej Európy. V revolúcii z roku 1918 sa pokúsili ovládnuť Nemecko, ale utrpeli porážku od Freikorpsu. Kým ich Freikorps nezvrhol, podarilo sa im vytvoriť sovietsku socialistickú republiku Bavorsko (Bavorská republika rád). Rýchlo obsadili Maďarsko v roku 1919, ale vytlačili ich jednotky Horthyho. Snažili sa ovládnuť Taliansko v 20-tych rokoch, ale Mussolini ich porazil a vyhnal. V roku 1936 začali občiansku vojnu v Španielsku a takmer sa im podarilo vytvoriť komunistickú diktatúru v krajine, ale katolícky generál Francisco Franco ich za pomoci Mussoliniho a Hitlera po troch rokoch krvavých bojov vyhnal zo Španielska. Sovietske Rusko zostalo bdelé a pozorne sledovalo každú možnosť na spustenie komunistickej revolúcie v ktorejkoľvek európskej krajine, ktorá by prejavila slabosť.

V hlavnom meste Československa Prahe žila veľká židovská komunita, ktorá vybudovala aktívnu komunistickú stranu, pripravenú kedykoľvek konať ako piata kolóna Sovietskeho zväzu a prevziať vládu nad všetkým, čo zostalo z bývalého Československa. Hitler vyhlásil, že nedovolí, aby k tomu došlo. Nový prezident Československa Emil Hácha bol sám znepokojený situáciou a požiadal o stretnutie s Hitlerom. Hitler ho pozval do Berlína na rozhovor. Keď prišiel do Berlína so svojou dcérou, na stanici ho privítal minister zahraničných vecí von Ribbentrop s kyticou kvetov pre dcéru, ktorej odovzdal aj bonboniéru od Hitlera. Počas stretnutia pozde v noci Hitler neúnavne dohováral Háchovi, kým nakoniec nepodpísal dohodu o tom, že krajina sa stane protektorátom Nemecka.

Obr 17.13: Emil Hácha na stretnutí s Adolfom Hitlerom

Keď Hitler vyšiel zo stretnutia, bol ako v extáze. Svojim dvom sekretárkam povedal: „Deti, rýchlo, pobozkajte ma! Rýchlo!“ Dámy ho pobozkali na obe líca. Hitler povedal:

„Je to najväčší triumf môjho života! Vstúpim do histórie ako najväčší Nemec!“

Hitler mal všetky dôvody byť spokojný sám so sebou. Pripojil k Nemecku Sársko, Rakúsko a Sudety, a teraz urobil z Čiech a Moravy nemecký protektorát. V podstate anuloval Versailleskú zmluvu; to všetko iba diplomaciou, bez jediného výstrelu.

V ten istý deň 15. marca sa dala nemecká armáda do pohybu a nestretla sa so žiadnym odporom. Dňa 16. marca prišiel Hitler do Prahy a z Hradčan oficiálne vyhlásil, že Čechy a Morava sú oficiálne nemeckým protektorátom. Čechy a Moravu dostal na starosť ríšsky protektor barón Konstantin von Neurath a zástupcovia Nemecka obsadili vládne úrady ako predtým ministri. Gestapo prevzalo policajné právomoci. Hitler bol pozoruhodne ohľaduplný k existujúcim českým štátnym zamestnancom, čo väčšine z nich umožnilo zostať na svojich pozíciách a umožnil im odchod z úradu do penzie.

Obr 17.14: Nemecká vojenská kapela hrajúca pred Pražským hradom po nemeckej okupácii Československa v marci 1939

Neobsadenie Čiech a Moravy (pozostatkov bývalého Československa) by znamenalo katastrofu. Nemecko bolo európskou hrádzou pred hrozbou komunizmu. Len Nemecko držalo komunistov na uzde a bránilo im rozliať sa po celej Európe. Prevzatie Čiech a Moravy komunistami bolo iba otázkou času.

V Čechách a na Morave žilo na začiatku nemeckej okupácie 118 000 Židov, väčšina z nich v Prahe. Keď prišli Nemci, Židia boli prepúšťaní zo štátnej služby a postavení do pozície mimo zákon. Medzinárodná židovská tlač samozrejme reagovala spŕškou jedovatých hyperbol voči nacistom. Ale čo mal urobiť Hitler? Pre svetové židovstvo bola stále témou číslo jedna „svätá vojna“ proti Nemecku. Bolo by hlúposťou, ak by Nemecko ponechalo veľké množstvo Židov v československej vláde a ktorí by určite spolupracovali s Kominternou, aby sabotovali nemeckú vládu. Komunizmus bol zakázaný a českí komunisti – väčšina z nich Židia – ušli z krajiny. Odišlo aj veľké množstvo Židov, ktorí neboli otvorene napojení na komunistickú stranu.

Obr 17.15: Hitler zachránil Československo pred komunistami vďaka tomu, že z neho urobil nemecký protektorát. Nápis na markíze v Brne: „Ďakujeme nášmu Führerovi.“ Dostalo sa mu nadšeného privítania.

Británia a Francúzsko ako víťazi Prvej svetovej vojny prevzali na seba úlohu vynucovateľov plnenia Versailleskej zmluvy, ako aj ďalších vyplývajúcich zmlúv a dohôd. Spojené štáty sa stiahli z Európy a žiadnu takúto úlohu na seba neprevzali. Nemecko nikdy dobrovoľne neprijalo podmienky Versailleskej zmluvy a podpísalo ju len pod nátlakom. Zmluva bola Nemecku vnútená silou a preto Nemecko nemalo žiadnu povinnosť ju dodržiavať. Navyše nekompromisné podmienky zmluvy boli pre Nemecko zničujúce a aj naďalej mali škodlivý vplyv na život nemeckého národa v dobe, keď sa Hitler dostal k moci. Bolo by nezmyslom očakávať, že ťaživé podmienky Versailleskej zmluvy vytrvajú, alebo očakávať, že Nemecko ich bude stále akceptovať bez odporu. Skôr alebo neskôr museli skončiť – s Hitlerom alebo bez neho. Keď sa Hitler stal kancelárom, netajil sa tým, že zruší Zmluvu aj napriek odhodlaniu Británie a Francúzska presadzovať ju aj naďalej. Veril, že zmluva bola nečestná a nespravodlivá, a preto nemala žiadnu morálnu váhu. Nebol sám, kto tomu veril. Mnohí vplyvní ľudia boli v tejto veci na strane Nemecka. Napríklad George Bernard Shaw povedal:

„Bolo zrejmé, že Nemecko potrebovalo len rozhodného a jasne mysliaceho vodcu, aby vypovedalo [Versailleskú] zmluvu; deklarovalo svoje odhodlanie presadzovať svoju rovnoprávnosť s Mocnosťami, a odmietlo odzbrojenie, drancovanie a trestanie pod zámienkou reparácii za „vojnovú vinu“, aby zhromaždilo všetky žijúce duše s nemeckým rodným jazykom a súčasne urobilo veľký krok smerom k mieru v Európe. Dokázali, že ani Francúzsko, ani Anglicko, ani Spojené štáty sa neodvážia pobúriť ľudstvo tým, že by sa pokúsili o vojenskú okupáciu jeho územia. V krátkosti – namiesto toho, aby Európa upadla do vojny, bola z nej vytiahnutá Nemeckom.“

Británia a Francúzsko zaujali stanovisko stojace proti zdravému rozumu. Vyhlásili, že akékoľvek porušenie podmienok Versailleskej zmluvy bude vojnovou provokáciou. Tento iracionálny postoj bol tvrdo podporovaný „vojnovou stranou“ v Británii, vrátane Winstona Churchilla, Anthonyho Edena, lorda Halifaxa, Duffa Coopera, Roberta Vansittarta a niekoľkých ďalších. Mnoho ľudí ale verilo, že Hitlerove kroky sú spravodlivé. Hitler neprestal odmietať Zmluvu. Stavil na to, že ani Británia, ani Francúzsko nemajú žalúdok na ďalšiu krvavú vojnu.

Cieľom Versailleskej zmluvy bolo oslabiť veľkosť a moc Nemecka a udržať ho dole. Tí, ktorí kričali po vojne s Nemeckom, pričom argumentovali spravodlivosťou pre Československo, boli falošní a nemeckú okupáciu iba využívali ako zámienku pre rozpútanie vojny.

V tom istom čase, keď nemecká okupácia Sudet vyvolala zdesenie medzi protinemeckými elementami (najmä medzinárodným židovstvom), Poľsko obsadilo Český Těšín v Čechách, ale to nevyvolalo žiadne znepokojenie. Na tomto území žilo väčšinou poľské obyvateľstvo a Poľsko ho obsadilo z toho istého dôvodu, ako Nemecko Sudety. Podobne, keď v tej istej dobe Maďarsko obsadilo južné Slovensko, na ktorom žili väčšinou Maďari, nevzbudilo to takmer žiaden záujem. Napriek tomu sú činy Nemecka medializované ako príčina vojny.

Obr 17.16: Poľské tanky v Československu v roku 1938 obsadzujú Český Těšín. Hoci Nemecko bolo prísne kritizované za to, že obsadilo Sudety, Poľsko aj keď urobilo presne to isté, sa kritiky nedočkalo.

Obr 17.17: Nemeckí dôstojníci sledujú, ako Poľsko zaberá české mesto Bohumín.

Nikto v Anglicku ani Nemecku nechcel vojnu s výnimkou Winstona Churchilla a jeho gangu vojnových štváčov a židovských jastrabov, ktorí ho ovládali. Keď sa premiér Chamberlain vrátil zo stretnutia s Hitlerom, oznámil parlamentu, že „Vojna nebude.“ Zatiaľ čo ľudia v Anglicku aj Nemecku ďakovali Bohu a oslavovali tento šťastný výsledok, intrigánski vojnoví štváči vrátane Churchilla sa dali do práce, aby to zvrátili. Do týždňa začala židmi ovládaná tlač špiniť Chamberlaina a trhať ho na kusy.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti

O ::prop

31 komentárov

  1. David Irving písal, že sudetských Nemcov vraždili nemeckí tajní prezlečení za českých militantov, aby mali Nemci zámienku rýchlo eskalovať celú situáciu. Ťažko povedať, ako to bolo, keď máme veľa zdrojov a každý zdroj tvrdí niečo iné. Jedno je isté, a to že sudetskí Nemci to nemali ľahké pred vojnou a už vonkoncom nie po vojne.

    • Asi by bolo dobre vedieť, z akého zdroja mal Irving túto informáciu. V akom titule to teda tvrdil? Lebo ja som od Irvinga prečítal asi všetko, ale nepamätám si na takéto tvrdenie.

      • Hitlerova válečná stezka 1933-1939. Môžem to kľudne dohľadať konkrétne, respektíve konkrétnu stranu z tejto knížky. Neviem prečo, ale keď čítam Irvinga, tak sa nemôžem zbaviť dojmu, že Irving je kontrolovaná opozícia.

        • Tak tam som zmienku o tom nenašiel. Pravdu povediac, táto kniha je snáď jeho najslabšia. Žiadne zdroje, napísaná po tom, ako prehral súd s Lipstadtovou. Mám pocit, akoby sa rozhodol ísť s prúdom, navyše mu to prinieslo aj financie, ktorých sa mu zúfalo nedostávalo.

          • Ja som neveril, že čítam Irvinga a s tou absenciou zdrojov súhlasím, resp. je ich len pár a pramene sú nejasné. Tiež sú tam spomenuté citácie v duchu, že AH chcel „ovládnuť celý svet“ a také podobné. Inak ak chceš teda presnú stránku, tak prvá zmienka je na stránke 170 a dočítaj, prosím, celú kapitolu, ktorá nie je moc dlhá a sám uvidíš, že Irving píše o plánovanom zinscenovaní incidentov, ktoré by eskalovali celý konflikt – a samozrejme privodili smrť nevinným sudetským Nemcom, aby mohlo Nemecko oficiálne zasiahnuť na zinscenované tyranie z českej strany. Tak či onak, nemám z tej knížky dobrý pocit a na predošlé Irvingové publikácie sa nechytá.

          • Hitlerova vojna – bola vydaná v roku 1977, apsoň prvý diel.
            Je prirodzene, že je najmenej ostrá z Irvingových diel. On vôbec sa pokúšal svoje populárne historické diela predávať bežnej populácii, nechcel byť zaradený medzi extrémistov, o čom svedčí aj jeho spor s Lipstadt. Až keď tento boj prehral, začal hovoriť otvorenú pravdu (za čo skončil v base v Rakúsku).

            Pozerám tu stranu 170 – je to také množstvo dát, že tá kniha síce môže byť najmenej ostrá, ale informačne veľmi hustá, to sú výrazne hodnotné diela – môžeme byť radi, že ich tu ešte dostať kúpiť, ktorékoľvek z Irvingových diel.

          • Pozor. Hitlerova vojna a Hitlerova válečná stezka sú rôzne knihy. A aj tie majú rôzne vydania a tak ja to neviem nájsť. Predpokladám ale, že Fráter mal na mysli nie Válečnú stezku 1933-1939, ale 1933-1945. Ako to je:
            Hitler’s War (1977)
            The War Path (1978)
            Hitler’s War (1991), revised edition, incorporating The War Path
            Hitler’s War and the War Path (2002) (Hitlerova válka a válečná stezka let 1933-1945)

            Predpokladám, že ide o tú poslednú. Podobné názvy, ale rôzny obsah…

          • Páni, môžem Vám kľudne poslať fotografie samotnej knihy (ISBN 9788020615664) a aj konkrétných strán, kde je spomenutý tento plán na vyvolanie umelých incidentov proti sudetským Nemcom tak, aby sa situácia eskalovala v prospech Ríše, a tá na základe takýchto incidentov mohla konať. Ide mi hlavne o to, že nevidím v knihách od Irvinga koreláciu s tým, čo píše pán Benton L. Bradberry. Zaujíma ma pravda. Možno mi len niečo uniklo, ale rád by som vedel čo 😀

          • Pozrel som sa už pri pedošlom príspevku do wiki,
            https://en.wikipedia.org/wiki/David_Irving#Books

            Ja mám české vydanie Hitlerova válka a válečná stezka 1933-1945. ( české vydanie rok 1998)
            Ako je aj vo wiki napísané, boli to skôr rôzne revízie – to je práve to, že „prvý“ diel sa volal Hitlerova vojna, 1977 a potom „druhý“ diel Válečná stezka (1978), ale neskôr to vydávali spolu ako jeden zväzok – tak, ako to presne píšeš aj ty, spojené diela v roku 1991 a 2002). Možno to v roku 2002 bolo viac prekopané, nemôžem priamo posúdiť, lebo mám len ten jeden, ale ako píše aj Sitra Ahra, je to jedno dielo.

            Nemyslím, Že by sa to nejako moc líšilo, nechcel som ťa chytať za slovíčko, len som chcel vysvetliť, prečo je pochopiteľné, že Irvingove vyjadrenia boli v Hitlerovom životopise azda ešte opatrnejšie.

            Čo sa týka akcií agentov v Sudetoch, ani ja som to v tej kapitole pri terajšom rýchlom mrknutí nenašiel, ale ani mi na tom nezáleží 🙂

          • Máš pravdu, ani mne na tom nejak špeciálne nezáleží a chápem dôvody, pre ktoré chcel AH rozbiť vtedajšie Československo. Z pohľadu doby a Nemcov, resp. v akej situácii sa nachádzali, je pochopiteľný takýto postup.

  2. Tak dajme to trochu do poriadku. Nielen že mám všetky knihy D.Irvinga, v originále, v angličtine, ale mám ich aj s jeho venovaním mne aj s jeho podpisom, nakoľko som sa s ním stretol a soznámil na niekoľkých schôdzkach ‘Canadian League of Rights” v Kanade, ktoré navštívil.
    Predmetné knihy, ktoré spomínate sú:
    • THE WAR PATH – Hitler’s Germany 1933-1939
    • HITLER’S WAR 1939-1942
    • HITLER’S WAR 1942-1945

    I keď je tomu už veľmi dávno čo som ich prečítal, podobne ako Prop, nepamätám na nič teaké, čo píše Frater o akciách samotných Nemcov proti Sudeťákom.
    Dokonca od marca 1945 do septembra 1946 som v Sudetách žil (Luditz, Bodenbach, Tetschen), ale nikdy som o ničom takom nepočul.

    Podíval som sa teda do knhy ktorú Frater udáva – THE WAR PATH – Hitler’s Germany 1933-1939 – ale nič take tam nie je. Sú tam len vyjadrenia Hitlera o českých židoch a ich vysťahovaní. Je ale možné, že strana 170 v slovenskom vydaní, nemusí byť stranou 170 vo vydaní anglickom.
    Ale verím v jedno – Hitler by nikdy nedal súhlas ku páchaniu takýchto činov. On bol Nemec, nie Američan, či Angličan.

    • Ďakujem za info, ale naozaj mám knihu od Irvinga (vydavateľ Naše Vojsko), kde sa píše o fingovaných akciách Ríše proti sudetským Nemcom aby mali Nemci okamžitý dôvod vojenský zasiahnúť a anexovať Sudety. Môžem Vám poslať aj skeny strán, aby ste mi verili.

    • No, strany určite nesedia, je tam kapitola Mníchov, tá ma okolo 20 strán a v nej to možno je äalebo v tej predošlej, Brúsenie ihly, okolo 10 strán, alebo ešte niekde predtým ….). Ja Fráterovi verím, bez irónie, že to tam je napísané a je aj celkom logické, že Nemci posielali do Sudet agentov provokatérov. Tajné služby nikdy nie sú neviniatka, prirodzene, že nejaké také veci robili – ide ale o to, aké vlastne.

  3. Frater, dakujem za vasu reakciu, skontroloval som aj stranku 169 aj 171 v pripade, ze strana 170 nie je ta ista v slovenskom preklade ako v anglickom originale, ale nic take co tvrdite som tam nenasiel.
    Myslel som na to, ze skutocne beby ste odskanoval ten text, pretoze ma to velmi zaujima.
    Mohol by som sa opytat na to priamo Irvinga, ale to urobim az potom ked sa presvdcim ze je to v jeho knihe. Potom sa ho opytam, odkial ma tu informaciu.

    • Nemám s tým najmenší problém. Kde Vám to mám poslať, prosím?

      Tiež mi príde logické, že nemecká tajná služba robila takéto umelé incidenty, aby urýchlila pričlenenie Sudet k Ríši. Obdobnú situáciu sme videli na začiatku rozpútania konfliktu na Krymskom polostrove.

      • Veď sem priamo prepíš aspoň dve tri vety a napíš, z ktorej to je kapitoly (a približne ktorá strana v danej kapitole, zo tačiatku, ku konci …. ) – potom si to už dohladáme.
        Obrázok skenu stránky môžež dať niekde na ulozto.sk, dočasne, ale nech sa môžeme pozrieť viacerí.

  4. Provokácie nemeckou tajnou službou v Sudetoch sa pánom zachcelo. No dobre, nie je to nemožné, ale uvedomte si, že Československá tajná služba patrila k tým najvýkonnejším v Európe a mala vysoký kredit, napriek tomu, že po rozpade Rakúsko-Uhorska začínala na zelenej lúke. Spočiatku sa koncentrovala na zbieranie informácii o aférach rakúskych princezien na Viedenskom dvore, ale svoj záujem rýchlo presmerovala na Nemecko, ktoré povstalo z popola.

  5. dosť zavádzajúce je to…. Je to tak zavádzajúce, aby presvedčili čítateľa, že nacisti vlastne nič zlé neurobili to len všetci naokolo boli zlí… Každopádne nemci robili tam tie problémy a nacisti boli obyčajné svinské zvery. Stačí si len spomenúť na viedenskú arbitráž. Preto nerozumiem tomu, prečo sa snaží autor presvedčiť o tom, že nacisti boli skutoční narodniari a problémom boli len všetci ostatní?

    • Ale oni boli skutočne nacionalisti. Predstavme si, že ste nacionalista – dajme tomu slovenský. Ako veľmi by vás zaujímali rozmiešky na nemecko-francúzskej hranici? A ak by ste mali tú moc, ako by ste ich vyriešili? Nech by ste to vyriešili akokoľvek, veľmi pochybujem, že by to ktorákoľvek strana považovala za spravodlivé. Toľko k Viedenskej arbitráži, s ktorou neboli spokojní najmä Slováci, ale ani Maďari.

      Tie svinské zvery ste si mohol kľudne odpustiť. Radšej by ste si mal prečítať nejaké knihy, odporúčam z pera britského historika Davida Irvinga napr. Morgenthauov plán, alebo Skaza Drážďan, prípadne od kanaďana Jamesa Bacque knihu Vedlejší ztráty. To by ste sa niečo dozvedel o skutočných chladnokrvných svinských zveroch.

      A aby som uviedol na pravú mieru vašu poslednú vetu. Pre nacistov neboli problémom VŠETCI ostatní. Pre nich boli problémom tí, ktorí sa neustále snažili zničiť Nemecko. Máte ten pocit, že pre Nemecko boli problémom štáty, ktoré sa nemontovali do ich vnútornej politiky? Čo také Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Švajčiarsko, Švédsko, Fínsko, Bulharsko, Eumunsko a iné, vrátane Pétainovho Francúzska? Prečo Nemecko neobsadilo s ľahkosťou aj zvyšok Francúzska? Veď by to pre nich nebol najmenší problém. Také ZSSR by takú chybu nikdy neurobilo…

      Takže prestaňte opakovať neustále omieľané klišé, prestaňte sa na udalosti tej doby pozerať úzkym priezorom jedinej udalosti (Viedenská arbitráž) a snažte sa pochopiť celkovú európsku a svetovú situáciu. Ak vám stúpi Maďar na palec, ešte to neznamená, že sa proti vám sprisahal celý svet. 🙂

    • Len ešte malé doplnenie k “svinským zverom”

      Masakr karpatských Němců ze Slovenska čs. vojáky na návrší Švédské šance nedaleko Přerova byl jedním z nejhorších případů msty na německy mluvícím obyvatelstvu v poválečném Československu. Brutální vraždu 265 lidí, převážně žen, dětí a starců, nařídil důstojník čs. armády Karol Pazúr před 70 lety, 18. června 1945.

      Na přerovském nádraží se ten den potkaly dva zvláštní vlaky. Jedním se vraceli bývalí příslušníci 1. československého armádního sboru z pražské vojenské přehlídky, druhým obyvatelé několika slovenských vesnic, karpatští Němci (tzv. Mantáci, potomci německých přistěhovalců, kteří se na slovenském území usazovali v 12. a 15. století), Maďaři i Slováci, kteří byli z rozhodnutí německých úřadů v prosinci roku 1944, mnohdy násilně, evakuováni ze svých domovů ve Spiši (například Dobšiná) do severovýchodních Čech.

      Repatrianti měli smůlu, že mezi vojáky pěšího pluku vracejícího se do své posádky v Petržalce u Bratislavy, byl poručík obranného zpravodajství Pazúr, který, jak ukázalo pozdější vyšetřování, měl potřebu nějak vylepšit vlastní pověst (pošramocenou někdejším členstvím v Hlinkových gardách, dobrovolnou prací v Německu a působením bratra u zbraní SS) a pozabíjet nějaké Němce. Pazúr spolu s osvětovým důstojníkem Bedřichem Smetanou nechali civilisty vystoupit z vlaku, začali je vyslýchat a hromadně je obvinili ze zrady a spolupráce s německými okupanty.

      Ačkoli mnozí z cestujících měli doklady o bezúhonnosti, slovenské národnosti či o tom, že podporovali Slovenské národní povstání, Pazúr později tvrdil, že všechny bezpečně identifikoval jako přisluhovače nacismu. Po výsleších nechal 71 mužů, 120 žen a 74 dětí eskortovat za Přerov (v různých pramenech se počty obětí mírně liší) na místo zvané Švédské šance u obcí Lověšice a Horní Moštěnice. Tam donutil místní obyvatele (i hrozbou zastřelením) vykopat hromadný hrob a všechny zadržené nechal postřílet. Veškeré cennosti zavražděných vojáci ukradli, nejaktivnější v tomto směru údajně opět byli Pazúr a Smetana.

      Pozdější vyšetřování prokázalo, že zvláště Pazúr si počínal velmi brutálně. Odděloval děti od rodičů a nechal je dívat na jejich smrt, sám zastřelil několik dětí včetně kojenců. „Co jsme s nimi měli dělat, když jsme jim postříleli rodiče,“ řekl prý později na svoji obranu.

      Aktéři masakru zůstali vesměs nepotrestáni, ale například Pazúr stanul před soudem. Ten ho v roce 1947 poslal na sedm a půl roku do vězení a po odvolání prokurátora v roce 1949 trest zvýšil na 20 let. Komunistický prezident Klement Gottwal mu však později trest snížil na polovinu a v roce 1951 rozhodl o jeho propuštění na amnestii.

      Pazúr se potom stal vlivným funkcionářem Svazu protifašistických bojovníků a agentem Státní bezpečnosti (StB). Souzen byl i Smetana, avšak v souvislosti s jinými vraždami na Slovensku. Po rozsudku však byl osvobozen a uprchl do zahraničí, pravděpodobně do Izraele.

      Před soudem mimo jiné vyšlo najevo, že pouze osm zavražděných se před smrtí přiznalo k členství k Hlinkově gardě (polovojenská slovenská nacionalistická organizace spolupracující s Němci; členství v gardě bylo jeden čas na Slovensku například podmínkou zaměstnání a po válce nebylo důvodem k trestu smrti, členem gardy byl i Pazúr). Podle vyprávění lověšických svědků slovenští vojáci některé uprchlíky osobně znali a tímto brutálním činem si s nimi vyrovnávali spory z období Slovenského národního povstání.

      Historik František Hýbl, který se událostí dlouhodobě zabývá, čin považuje za „nepochybně nejbrutálnější, který se stal na Moravě a Slezsku v první polovině čtyřicátých let minulého století“. Podle něj ho nelze srovnat ani s masakry nacistů na Moravě. O masakru se v době komunistické diktatury nesmělo mluvit a širší veřejnost se o něm dozvěděla až po roce 1989.

      • Úžasné …. V tomto kontexte by som rád videl interpretované dejiny 50-tych rokov na Slovensku. Nejaký profesionálny historik by mal zdokumentovať osudy komunistických partyzánov, ďalej vojakov z dvoch východniarskych divízií, čo sa odmietli pripojiť k povstaniu a zároveň sa stali členmi komunistickej strany, a tak isto aj bývalých členov Hlinkovej gardy v 50-tych rokoch, ale hlavne arizátorov čo neskôr tak isto vstúpili do strany. Myslím si, že by sme sa niečo zaujímavé dozvedeli, čo by vrhlo nový pohľad na 68-my, ale asi aj na kontakty súčastnej finančnej oligarchie a jej vplyv na 89-ty.

  6. Slovensko môže byť skutočne pyšné na géniov, ako je tento Patrik.
    Ako rád by som mal take historické vedomosti ako on. No on má tú výhodu, že sa narodil asi 50 rokov po vojne a teda ON TO VIE!
    Prezradím vám niečo, Patrik, o čom asi neviete, ako tí ‘zverskí nacisti’ objavili masové hroby, kde ležia jednoduchí čestní, statoční slovenskí občania, ženy a deti!!!!…..povraždení partizánskymi vrahmi, ktorých dodnes oslavujete pri vašich orgiách, ktorým hovoríte “Slovenské Národné Povstanie” – ináč rebelia slovenskej luzy, organizovaná Tisom omilostenými židmi, Čechmi žijúcimi na Slovensku, kde sa mali ako prasatá v žite…..

    “12 novembra 1944 náčelník nemeckej Pohotovostnej skupiny H bez¬pečnostnej polície a bezpečnostnej služby SS-Obersturmbannführer Dr. J. Witiska v tajnom hlásení najvyšším policajným a bezpečnostným orgá¬nom Nemeckej Ríše oznamoval, že “doteraz sa našlo 34 masových hrobov“.

    * * *
    15 novembra 1944 podľa čiastočného prieskumu súčasnej tlače boli koncom októbra a v prvých týždňoch novembra objavené tieto masové hroby: Sklabiňa 186 mŕtvol, Sklené 118 mŕtvol, Mičinská dolina 107 mŕtvol, Kováčová 95 mŕtvol, Kunerad 80 mŕtvol, Dražkovce asi 30 mŕtvol.

    O 104 nemeckých deťoch, povraždených v kúpeľoch Ľubochňa, aj s ich ošetrovateľkami a iným personálom ani nehovoriac….atď., atď., atď.,…
    stovky a stovky ďalších povraždených……partizani, skutoční hrdinovia, ktorí si zaslúžia úctu a obdiv…..ale len od takých vyvrhelov, ako boli oni….

    • Pekný večer,

      mohli by ste, prosím, poskytnúť aj zdroje ohľadom tých masových hroboch na Slovensku? Rád by som sa o ne podelil aj s mojimi známymi, ktorí sú fanatici a dogmaticky oslavujú SNP.

      • Skúste sériu troch článkov o SNP z pera pána Hrobáka, uverejnené boli na našom webe: https://www.protiprudu.org/slovenske-povstanie-z-augusta-1944-cast-1/ Odkazy na ďalšie časti sú na konci článku.

        • Ďakujem za odkaz, idem čítať, pretože tému SNP treba vynášať na povrch a podrobiť ju dôkladnému preskúmaniu. Rovnako ďakujem aj za dnes publikovaný článok, pretože už bolo na čase, aby sa toho niekto chytil a preložil to aj pre ľudí, ktorí nevedia cuzdí jazyk. To, čo rabín Eli Ravage napísal presne zapadá do mozaiky. Ja osobne považujem kresťanstvo za príčinu paralizovanej a pacifistickej ultra-liberálnej Európy, ktorá sa navyše vďaka kresťanskému podvedomiu orientuje na internacionálne smerovanie a nevelebí svoju vlastnú identitu a „svojskosť“. Kresťanstvo z nás urobilo patetický domestikovaný dobytok a pre toto náboženstvo je jasne smerodajná kvantita, nie kvalita. Ale kto vie, možno skutočne chceme byť dnes domestikované malé neškodné psy namiesto dravých vlkov… stačí nám pravidelná dávka krmiva denne v opojení lenivosti a štátny aparát, ktorý sa o nás pekne postará a zabezpečí prísun krmiva.

  7. O vraždení pred povstaním aj za povstania – Dr. Ferdinand Ďurčanský “Biela Kniha” p.501-502.
    Pochybujem, že túto knihu niekde dostanete kúpiť.

    “Die Vertreibung der deutschen Bevölkerung aus der Tschechoslowakei”, Kniha 2, vydanie Bundesministeriun für Vertriebene, Flüchtlinge und Kriegsgeschädigte ISBN 3-89350-560-1 1993, strana 714.
    K tomuto sa asi tiež nedostanete.

    Ďurica, Milan, Stanislav: “Dejiny Slovenska a Slovákov”
    Túto knihu, obsahujúcu nabohatšie záznamy možno bude možné získať.

    Beo. sk – “Obec Sklené: Exhumácia obetí partizánskeho teroru”
    Aj s obrázkom masového hrobu

    13 októbra 1944 podľa svedectva gen. Ferdinanda Čatloša skupina povstaleckých dôstojníkov zo sväzu Jan Žižka dala zavraždiť v Ľubietovej 6 dôstojníkov slovenskej armády, ktorí zaujali odmietavé stanovisko k povstaniu. Boll to: plukovníci Zverín a Kanák, podplukovník Kľúčík, nad¬poručíci Schmidt a Frecer a poručík Kurtha

Pridaj komentár